Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 27Sp/25/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200501 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014200501.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci navrhovateľa: D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX C. proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Nitra, Štefánikova trieda 88, 949 01 Nitra o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 972/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie odporcu sp. zn. 972/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca rozhodnutím sp. zn. 972/2014-KaNR zo dňa 25.02.2014 R.z. 11521/2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o žiadosti navrhovateľa ako žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci doručenej odporcovi 10.01.2014 rozhodol tak, že navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5 zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zák. č. 8/2005 Z.z. (ďalej len „zák. č. 327/2005 Z.z.“). Odporca o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci rozhodol s odôvodnením, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Žiadateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci na zastupovanie pred Ústavným súdom SR v už podanej žiadosti. Z predložených dokladov odporca zistil, že Okresný súd Topoľčany rozhodnutím č. 6C/263/2012-90 zo dňa 03.05.2013 zamietol žiadateľovu žalobu o ochranu osobnosti. Rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Nitra č. k. 25Co/190/2013-121. Ďalej odporca zo žiadateľom predložených dokladov zistil, že žiadateľ sťažnosťou adresovanou Ústavnému súdu SR zo dňa 08.01.2014 namieta porušenie svojich základných práv a slobôd konaním a vyššie uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch a Krajského súdu v Nitre. Sťažovateľ v predmetnej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivý proces, porušenie práva na rovnaké postavenie pred súdmi, porušenie práva sťažovateľa na ochranu svojho majetku, porušenie rovnosti občanov, práva na vlastníctvo a porušenie práv dotknutými súdmi v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Odporca v rozhodnutí poukázal na Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 253/2013, podľa ktorého „Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane označených základných práv a slobôd sťažovateľov nerozhoduje iný (všeobecný) súd“. Odporca preto skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie sťažnosti v zmysle § 49 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 38/1993 Z.z.“). Odporca v rozhodnutí poukázal na ust. § 53 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., podľa ktorých sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, pričom ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil s z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súčasne poukázal na ust. § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z.z., podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení napokon poukázal na ust. § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., v zmysle ktorého ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania o. i. neprípustné návrhy. Odporca ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR v súvislosti s riešením otázky neprípustnosti sťažnosti a to v prípade, keď sťažovatelia nepodali dovolanie proti rozsudku krajského súdu, z čoho ústavný súd vyvodil záver, že sťažovatelia nevyčerpali mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im B. súdny poriadok na ochranu označených práv účinne poskytuje a na ktorého použitie sú tieto osoby oprávnené (napr. Uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 453/2012, IV.ÚS 477/2013, II.ÚS 443/2012). Odporca vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v konaní skúmal, či žiadateľ ako sťažovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR v zákonnej 2-mesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia, pričom konštatoval, že podaná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote a ďalej skúmal, či bola splnená podmienka prípustnosti takejto sťažnosti. Z predložených dokladov zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo odvolacím súdom potvrdené a predmetné dovolanie voči predmetným rozhodnutiam by v zásade prípustné nebolo, avšak poukázal na § 237 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dôvody, ktoré uvádza žiadateľ v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR je podľa odporcu možné podradiť pod uvedený dovolací dôvod. Žiadateľ mal preto podľa názoru odporcu možnosť brániť sa proti postupu uvedených súdov podaním dovolania s odvolaním sa na § 237 písm. f/ O.s.p. Odporca správne konanie dňa 05.02.2014 rozhodnutím prerušil a vyzval žiadateľa doložiť vyjadrenie, či bolo proti rozhodnutiu Krajského súdu Nitra podané dovolanie v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. a v prípade, ak dovolanie podané nebolo, o predloženie dôkazov, že podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nie je splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Z vyjadrenia žiadateľa doručeného odporcovi 18.02.2014 odporca zistil, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podané nebolo a žiadateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov nebola splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže tvrdenie navrhovateľa, že v konaniach pred súdmi si nemohol dovoliť právneho zástupcu z dôvodov chudoby a tvrdenie, že je ťažko zdravotne postihnutý, samé o sebe nie je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. a to aj s prihliadnutím na možnosť žiadateľa požiadať o poskytnutie právnej pomoci Centrum právnej pomoci už v štádiu konania pred prvostupňovým súdom, resp. odvolacím súdom. Tvrdenie žiadateľa, že nevedel o možnosti podať dovolanie, považoval odporca za účelové. Z vyššie uvedených skutočností odporca dovodil, že ústavná sťažnosť bola podaná síce v zákonom stanovenej lehote, avšak žiadateľ nevyužil opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok na ochranu jeho práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený a zároveň odporcovi dostatočne nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., čo v konečnom dôsledku zakladá neprípustnosť takejto sťažnosti. Z uvedeného vyvodil záver, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci. Odporca súčasne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v H. Bystrici v rozsudku č. k. 24Sp/28/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 6Sžo/36/2011 z 22.08.2012, v ktorých bola riešená otázka posudzovania otázky zrejmej bezúspešnosti sporu odporcom, keďže zákon ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci stanovil skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Z dôvodu nutnosti kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc sa odporca vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti splnením ďalších podmienok nezaoberal. V zákonom stanovenej lehote podal navrhovateľ proti napadnutému rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok doplnený podaním zo dňa 29.09.2014 na základe výzvy súdu (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/25/2014-25 zo dňa 09.09.2014), v ktorom žiadal napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal na to, že v zákonnej lehote podal Ústavnému súdu SR sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48, 12 ods. 1 a 4, 20 ods. 1 a 19 ods. 1 Ústavy SR konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch a Krajského súdu v Nitre. Poukázal na to, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku však nevyslovil, že je dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné. Z uvedených dôvodov navrhovateľ dovolanie nepodal. Odvolací súd vo svojom rozsudku navrhovateľa nepoučil, či je dovolanie prípustné alebo neprípustné. Navrhovateľ v sťažnosti namietal porušenie práva rovnakého postavenia pred súdom a porušenie rovnosti občanov v právach podľa citovaných článkov Ústavy SR, ktorých dôsledkom môže byť aj obmedzenie možnosti konať pred súdom. Poukázal na § 53 ods. 1 a 2 zák. č. 38/1993 Z.z. a konštatoval, že predložil ústavnému súdu dôkazy, ktorými vie preukázať svoje tvrdenia, a preto domáhať sa svojich práv garantovaných Ústavou SR nemôže byť šikanózne, neopodstatnené a bagateľné. Navrhovateľ sa bránil na uvedených súdoch sám, nežiadal právnu pomoc odporcu, čím prispel k hospodárnosti a efektivite odporcu. Požiadal o právnu pomoc až vtedy, keď navrhovateľa nutne v súdnom konaní musí zastupovať advokát pod hrozbou zastavenia konania a nemôže si advokáta dovoliť z dôvodu chudoby. Nepriznanie právnej pomoci bez relevantných zákonných dôvodov znamená zamedziť chudobným občanom prístup k spravodlivosti, neprispieť k vymožiteľnosti práva a upierať im ústavné právo na súdnu ochranu. Preto náplňou práce odporcu nemôže byť eliminovať, filtrovať, odbremeňovať činnosť súdov, ale pomáhať ako skutočné Centrum právnej pomoci, ktoré si každý občan SR z daní platí. Rozhodnutie a postup odporcu napadol v celom rozsahu, pričom postup odporcu sa podľa odvolateľa javí nezákonný a bez náležitého zdôvodnenia. Navrhovateľ súčasne v odvolaní požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu chudoby, pričom súdu na základe jeho výzvy predložil doklady osvedčujúce majetkové a osobné pomery účastníka konania. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca listom z 09.04.2014, v ktorom popísal priebeh konania pred správnym orgánom, zopakoval dôvody, pre ktoré žiadosť navrhovateľa na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti zamietol a to zhodne s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odporca pri posudzovaní splnenia zákonnej podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu skúmal jednak, či bola sťažnosť podaná v zákonom ustanovenej 2-mesačnej lehote, ako aj skutočnosť, či došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z., resp. či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. Zo žiadateľom predložených dokladov mal odporca za preukázané, že ústavná sťažnosť bola podaná síce v zákonom stanovenej lehote, avšak zo strany navrhovateľa nedošlo k využitiu opravného prostriedku, ktorý mu O.s.p. na ochranu jeho práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený. Konkrétne nevyužil možnosť podať dovolanie v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odporca vo vyjadrení poukázal na to, že navrhovateľ bol oprávnený podať voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie na Najvyšší súd SR, nakoľko dôvody, ktoré uviedol v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR je možné subsumovať pod dovolací dôvod stanovený v § 237 písm. f/ O.s.p. Nepodanie dovolania je v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR procesnou prekážkou, pre ktorú ústavný súd odmietne sťažnosť a nebude sa vecným posudzovaním samotnej sťažnosti zaoberať. Odporca poukázal na príslušné rozhodnutia Ústavného súdu SR. Navrhovateľ zároveň odporcovi žiadnym spôsobom nepreukázal, že podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov nebola splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odporca napokon uviedol, že rozhodnutie spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, obsahuje riadne zdôvodnenú správnu úvahu. Vzhľadom na vykonané dokazovanie odporca nemal inú možnosť, než nárok navrhovateľovi nepriznať a to z dôvodu, že v navrhovateľovom prípade ide o bezúspešnosť, ktorá je tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci a to s prihliadnutím na zásadu subsidiarity konania pred Ústavným súdom SR, procesné podmienky podania sťažnosti na ústavný súd, nevyužitie všetkých dostupných opravných prostriedkov, ktoré mal navrhovateľ k dispozícii, ako aj rozhodovaciu prax ústavného súdu vo veciach, kedy neboli využité opravné prostriedky a odmietanie takýchto sťažností z dôvodu nesplnenia procesných podmienok na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa podľa § 250q ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. preskúmal zákonnosť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ako vydané v súlade so zákonom potvrdil. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "vnútroštátne spory"), b) v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach, c) v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, d) oznamovateľovi protispoločenskej činnosti v konaniach súvisiacich s podaním oznámenia okrem trestného konania a konania o správnom delikte a e) osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu1aab) v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 327/2005 Z.z. (1) Fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy 5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. (2) Podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. Podľa § 8 zák. č. 327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa § 10 ods. 1, 5, 6 zák. č. 327/2005 Z.z. (1) Konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona. (5) Centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, nie je možné podať opravný prostriedok. Ak centrum rozhodne, že nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznáva, možno v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať prostredníctvom centra odvolanie na príslušný krajský súd, o čom centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia. (6) Rozhodnutie, ktorým sa nepriznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, okrem náležitostí podľa osobitného predpisu 16) musí obsahovať aj poučenie, že ak odpadnú dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže žiadateľ v tej istej veci podať žiadosť opätovne. Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 237 O.s.p. (1) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. (2) Dovolanie podľa odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu. Podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. (1) Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. (2) Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. (3) Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z.z. sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba (ďalej len "sťažovateľ"), ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 zák. č. 38/1993 Z.z. (1) Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. 14) (2) Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. (3) Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Z administratívneho spisu odporcu súd zistil, že navrhovateľ požiadal odporcu o bezplatné právne zastupovanie pred Ústavným súdom SR vo veci podanej sťažnosti žiadosťou doručenou 10.01.2014, pričom k žiadosti pripojil potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany o poberaní dávky v hmotnej núdzi za r. 2013, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 05.12.2013 o zvýšení starobného dôchodku od 01.01.2014 na sumu 210,- Eur mesačne, ako aj samotnú sťažnosť adresovanú Ústavnému súdu SR podľa čl. 127 ústavy. Zo sťažnosti vyplýva, že žiadateľ namietal porušenie svojich práv v konaní a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 z 03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre č. 25Co/190/2013 z 03.07.2013. K sťažnosti boli pripojené fotokópie predmetných rozsudkov, ako aj podaní z 03.03.2013 doručených Okresnému súdu Topoľčany. Z administratívneho spisu vyplýva, že predmetný rozsudok Okresného súdu Topoľčany spojený s rozsudkom Krajského súdu Nitra nadobudli právoplatnosť 14.11.2013 a vykonateľnosť 17.11.2013. Odporca správne konanie rozhodnutím zo 16.01.2014 prerušil a vyzval žiadateľa o predloženie dokladov osvedčujúcich príjem žiadateľa. Uvedené doklady žiadateľ doručil odporcovi 24.01.2014. Odporca vyhodnotil príjmovú a majetkovú situáciu žiadateľa 27.01.2014 so záverom, že žiadateľ spĺňa zákonom stanovenú podmienku materiálnej núdze. Následne rozhodnutím z 05.02.2014 opätovne prerušil konanie a vyzval žiadateľa o predloženie vyjadrenia, či bolo proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre podané dovolanie, resp. v prípade, ak dovolanie podané nebolo, o preukázanie skutočností, že podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nie je splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žiadateľ listom doručeným odporcovi 18.02.2014 oznámil, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podané. Poukázal na to, že odvolací súd prvostupňové rozhodnutie nezmenil v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., toto potvrdil, ale nevyslovil v potvrdzujúcom výroku, že dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd žiadateľa v cit. rozsudku nepoučil o prípustnosti alebo neprípustnosti „odvolania“. Poukázal ďalej na to, že v súdnych konaniach si nemohol dovoliť právneho zástupcu z dôvodu chudoby a ťažkého zdravotného postihnutia. Následne odporca o žiadosti žiadateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že nárok na poskytovanie právnej pomoci žiadateľovi nepriznal s odôvodnením, ako je uvedené na č. l. 2-3 tohto rozhodnutia, resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporcu. Preskúmaním veci v medziach a výlučne z dôvodov uvedených v odvolaní súd dospel k záveru, že odporca vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou, pričom odvolacie dôvody súd nepovažoval za také, ktoré by mohli mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho základe vyvodil aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Predmetom preskúmavania krajským súdom podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo preskúmanie zákonnosti, postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ním podanej sťažnosti na ústavnom súde zo dňa 08.01.2014 podanej podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorej namieta porušenie svojich práv konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/236/2012-90 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/190/2013-121 zo dňa 03.07.2013. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania sa stalo tvrdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci podania sťažovateľa - sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR v konaní pred ústavným súdom, pre ktoré žiadal poskytnutie právnej pomoci. Súd preto posudzoval správnosť aplikácie ust. § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 327/2005 Z.z. v prejednávanom prípade. Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom O.s.p. pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. V O.s.p. však nie je konkrétne upravené, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon č. 327/2005 Z. z. príkladmo uvádza, na ktoré skutočnosti je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, pretože jednou z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci je skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa § 6 zák. č. 327/2005 Z.z. je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dôkazov podľa § 120 a nasl. O.s.p. ohľadne samotného nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie právnej pomoci. Súd v preskúmavacom konaní skúma iba to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom prípade sú tieto upravené v ust. § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zák. č. 327/2005 Z.z., v ktorých ustanoveniach sú určené zákonné podmienky pre možnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie. Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl. Správneho poriadku, na ktorého použitie odkazuje ust. § 25 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z. Odporca sa v danom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže zák. č. 327/2005 Z.z. stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zák. č. 327/2005 Z.z. bolo o.i. zabezpečiť prístup súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Skúmanie otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmov súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých žiadajú priznanie, resp. poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých prípadov. V prejednávanej veci odporca vyvodil existenciu zrejmej bezúspešnosti z toho, že ústavnú sťažnosť síce žiadateľ podal v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak žiadateľ nevyužil opravných prostriedok, ktorý mu O.s.p. na ochranu jeho práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený. Skutočnosť, že žiadateľ nepodal vo veci dovolanie, ktoré bolo v tomto prípade podľa odporcu prípustné s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň odporcovi nepreukázal dostatočne existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., v konečnom dôsledku podľa odporcu zakladá neprípustnosť takejto ústavnej sťažnosti. Odporca preto s poukazom na § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. poukázal na to, že neprípustné návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť. Poukázal pritom na konštantnú rozhodovaciu prax ústavného súdu v takýchto prípadoch a to s odkazom na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu. V preskúmavanom prípade sa navrhovateľ domáhal poskytnutia právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom vo veci podanej sťažnosti podľa § 127 ods. 1 ústavy. Z obsahu predmetnej sťažnosti vyplýva, že navrhovateľ (v postavení sťažovateľa) namietal porušenie svojich práv konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Topoľčanoch č. 6C/263/2012 zo dňa 03.05.2013 a Krajského súdu Nitra č. k. 25Co/190/2013 zo dňa 03.07.2013. Tvrdil, že dôsledkom porušenia jeho ústavou garantovaných práv môže byť obmedzenie možnosti konať pred súdom. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Odporca v rámci posudzovania podmienok na priznanie právnej pomoci skúmal splnenie podmienok stanovených v § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zák. č. 327/2005 Z.z., pričom pri posudzovaní bezúspešnosti sporu odporca vychádzal z podmienok stanovených v zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Podľa § 18 ods. 1 písm. g/ cit. zákona ústavný súd začne konanie, ak návrh podá každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených o.i. v čl. 127 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 49 cit. zákona sťažnosť môže podať fyzická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 2 cit. zákona ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, ktoré sú špecifikované v cit. ustanovení, o.i. aj neprípustné návrhy. Odporca v konaní skúmal splnenie podmienok na priznanie právnej pomoci žiadateľovi z hľadiska, či návrh (sťažnosť) navrhovateľa podaný ústavnému súdu s poukazom na čl. 127 ústavy bol podaný včas a či je prípustný a to z hľadiska ust. § 53 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 38/1993 Z.z. Z listinných dôkazov predložených žiadateľom (navrhovateľom) je zrejmé, že návrh (sťažnosť) podal žiadateľ v zákonnej 2-mesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom (žiadateľom) však zistil, a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná, že navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (t. j. rozsudku Krajského súdu v Nitre) dovolanie, z čoho vyvodil záver, že žiadateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. je v takomto prípade sťažnosť neprípustná. Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu odporcu v podstate namietal, že odporca nesprávne právne posúdil otázku splnenia podmienok na priznanie bezplatnej právnej pomoci v zmysle zák. č. 327/2005 Z.z., keď zo skutočnosti, že žiadateľ nepodal proti rozsudku Krajského súdu v Nitre dovolanie, t. j. nevyčerpal opravné prostriedky, vyvodil záver, že ústavná sťažnosť je s poukazom na § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. neprípustná. Vychádzal pritom z názoru, že odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, a preto neboli splnené podmienky na podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 O.s.p., ani vo výroku nepripustil dovolanie, t. j. nebola splnená podmienka pre dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Z uvedeného vyvodil, že navrhovateľ riadne opravné prostriedky využil, a preto neboli splnené podmienky podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z., že ústavná sťažnosť je neprípustná. Túto námietku odvolateľa súd posúdil ako nedôvodnú. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v § 236 a nasl. O.s.p., pričom podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je v zásade prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to v prípadoch stanovených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Konkrétne podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je o. i. prípustné proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V preskúmavanom prípade navrhovateľ tvrdil, že postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu Nitra bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (uvedená skutočnosť vyplýva tak z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj z odvolania navrhovateľa). Keďže dôvody, ktoré uvádza žiadateľ v ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu je možné podriadiť pod uvedený dovolací dôvod, záver odporcu, že žiadateľ sa proti postupu uvedených súdov mal možnosť brániť podaním dovolania (proti rozsudku Krajského súdu Nitra), prípustnosť ktorého by sa opierala o ust. § 237 písm. f/ O.s.p. a pokiaľ tak neurobil, a teda nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon (v tomto prípade O.s.p.) na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je súladný so zákonom. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že žiadateľ v tomto prípade nebol oprávnený podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 resp. ods. 3 O.s.p. Rovnako záver odporcu o tom, že sťažnosť nie je prípustná v zmysle § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z., resp. že táto skutočnosť( nevyužitie opravných prostriedkov - dovolania) zakladá neprípustnosť sťažnosti, v dôsledku čoho existuje dôvodný predpoklad na postup ústavného súdu v zmysle § 25 ods. 2 cit. zákona (odmietnutie sťažnosti) a to aj s poukazom na jeho rozhodovaciu prax (pozri napr. II.ÚS 453/2012, II.ÚS 443/2011, IV.ÚS 477/2013, IV.ÚS 281/2013) je zákonný. Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal s poukazom na § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., že ústavný súd neodmietne sťažnosť, ak „sťažnosť svojím významom podstatne presahuje osobné záujmy občanov SR“. Argumentoval, že ochrana ústavnosti a základných ľudských práv občanov presahuje osobné záujmy občana SR. Súd však v tejto súvislosti poukazuje na znenie ust. § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1, „ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Námietka navrhovateľa teda nevychádza zo znenia cit. ust. § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z., a preto ju súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Pre úplnosť súd poukazuje na to, že odporca v konaní skúmal, či podmienka nevyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov u žiadateľa nebola splnená z dôvodov hodných osobitného zreteľa (v prípade preukázania takýchto dôvodov by ústavný súd s poukazom na § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. prijatie takejto sťažnosti neodmietol), pričom dospel k záveru, že žiadateľ takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nepreukázal. Takýto záver vyplýva z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi predloženými žiadateľom (odvolateľom) do administratívneho spisu v správnom konaní. Záver odporcu, že v preskúmavanom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zák. č. 327/2005 Z.z. sú preto výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu ani všeobecné konštatovanie navrhovateľa, že „nepriznanie práv pomoci bez relevantných dôvodov znamená zamedziť chudobným občanom prístup k spravodlivosti“ nie je vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu relevantné. Rovnako námietka navrhovateľa, že postup odporcu sa „javí nezákonný a bez náležitého zdôvodnenia“, nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré má všetky zákonné náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku a súd ho považuje za riadne odôvodnené. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd napadnuté rozhodnutie odporcu s poukazom na § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, preto mu nevzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Z uvedeného dôvodu súd navrhovateľovi - odvolateľovi náhradu trov konania nepriznal. Súd zároveň rozhodoval o žiadosti navrhovateľa, ktorý v odvolaní požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodu chudoby, pričom na výzvu súdu predložil vyplnené Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Z cit. ustanovenia jednoznačne vyplýva, že len ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je svojvoľné, ani zrejme bezúspešné, je možné vyhovieť žiadosti o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o pomery majetkové (a ak je žiadateľom fyzická osoba, tak o pomery rodinné, sociálne a zdravotné), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej alebo prechodnej povahy, ale odôvodňujú záver, že poplatník celkom, alebo sčasti (v prípade žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo vyžadovať. Súd teda môže priznať oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku na základe návrhu účastníka konania po náležitom preskúmaní jeho pomerov a za splnenia kumulatívnej podmienky, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri náležitom preskúmaní pomerov žiadateľa súd posudzuje jeho majetkové pomery, výšku súdneho poplatku a povahu spoplatňovaného úkonu. Ústava SR v čl. 46 garantuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Je slobodným rozhodnutím každého, či ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu využije. V prípade, že áno, je prirodzené, že s uplatnením práva sú spojené náklady súvisiace s úhradou súdneho poplatku, ak konanie nie je zo zákona od platenia súdneho poplatku oslobodené. Zák. č. 71/1992 Zb. v sadzobníku súdnych poplatkov v položke 10 b/ upravuje, že poplatníkom je ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb.). Cit. zákon o súdnych poplatkoch teda pre uvedený typ konania neupravuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 cit. zákona) ani nepriznáva navrhovateľovi osobné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 cit. zákona). V zmysle § 4 ods. 3 cit. zákona je od poplatkov oslobodený len účastník, ktorému bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu, čo však v danom prípade nebolo splnené. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v odvolaní požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a súdu nebránilo preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie odporcu bez zaplatenia súdneho poplatku, skúmal súčasne podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku a rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov z nasledovných dôvodov. Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok. Prvou podmienkou je, aby účastník konania o oslobodenie požiadal. Druhou podmienkou je, že pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom rozhodujúce budú osobné, rodinné a majetkové pomery. Treťou podmienkou je, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nesplnenie čo i len jednej z týchto zákonných podmienok má za následok nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd po preskúmaní veci na pojednávaní dňa 13.01.2015 dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa jednu zo zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci zo strany odporcu, a to že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Uvedená skutočnosť vyplýva z obsahu predloženého spisu, ako aj z výsledkov preskúmania napadnutého rozhodnutia, výsledkom ktorého je záver súdu, že odvolacie dôvody navrhovateľa nie sú spôsobilé napadnúť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku. Keďže navrhovateľ nespĺňa podmienku, že v konaní, ktoré je predmetom preskúmania (a v ktorom navrhovateľ požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, navrhovateľ nesplnil podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., pre ktoré je potrebné splnenie všetkých stanovených podmienok a to kumulatívne, t. j. súčasne. Keďže v tomto prípade nebola splnená jedna z vyššie uvedených podmienok, súd splnenie ďalších podmienok neskúmal. Vzhľadom na to, že nie sú splnené podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 131 ods. 1 O.s.p., súd navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku v tomto konaní nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie podané v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.