Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/146/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707208328 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6707208328.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocnenou spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnému : R. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., R. X. XXXX/XX, toho času na neznámom mieste, zastúpený ustanovenou opatrovníčkou F. H., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, na vymoženie pohľadávky v sume 195,18 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou Ex 1035/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 11Er/3506/2007-17 zo dňa 29.03.2012 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., z a m i e t a. Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1035/2007 vyhlásil za neprípustnú a zastavil s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z neprimerane vysokého úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, čomu zodpovedá 91,25 % ročný úrok. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností a preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom a teda ani zastaviť exekúciu sčasti. Keďže rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, je rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom a preto súd v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil. Súčasne súd vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupoval podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súladnosti zákona s Ústavou SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. . Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 exekučného poriadnu, Ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., na exekučné konania podliehajúce právnemu režime Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O.s.p. (vrátane III. časti tejto procesnej normy, v ktorej je ustanovenie § 109 ods. 1 upravujúce prerušenie konania), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takýmto ustanovením s odlišnou právnou úpravou je ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré priamo ex lege vylučuje aplikáciu ustanovenia § 109 O.s.p., pretože v prípade exekučného konania nepripúšťa možnosť prerušenia exekučného konania, a to z akéhokoľvek zákonného dôvodu. Súdy v exekučných konaniach preto nemôžu exekučné konanie prerušiť, nakoľko prerušenie exekučného konanie priamo vylučuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, pričom opačný postup súdu by založil rozhodnutie z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, pričom takýmto postupom súdu by bolo porušené základné právo účastníka exekučného konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26. S poukazom na znenie ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v nadväznosti na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, potom odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo, c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ustanovenia § 45 ods.2 a 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok. Ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní boli s účinnosťou od 01.01.2015 zákonom č. 336/2014 Z.z. zo dňa 21. októbra 2014, zrušené. Podľa ustanovenia § 54b ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, upravujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia je zrejmé, že exekučný súd posudzoval zákonnosť prebiehajúcej exekúcie z hľadísk a kritérií obsiahnutých v ustanovení § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Aj keď je možné konštatovať, že v čase rozhodnutia okresného súdu postupoval súd podľa platnej a účinnej právnej úpravy, avšak pokiaľ bol spis s opravným prostriedkom oprávneného, doručeným exekučnému súdu v zákonnej lehote dňa 10.08.2012, predložený odvolaciemu súdu až dňa 13.10.2015, odvolací súd za predpokladu nutnosti rešpektovania prechodných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní konštatuje, že z hľadiska súčasnej právnej úpravy už odôvodnenie a právne posúdenie súdom prvého stupňa neobstojí. Pokiaľ prechodné ustanovenie § 54b ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní vylučuje aplikáciu právnej úpravy platnej do 31.12.2015 a to aj na konania začaté pred 1. januárom 2015, odvolací súd už vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa už v danom čase nemožno považovať za zákonné a je tak nutné posúdiť vec opätovne podľa platnej a aktuálnej právnej úpravy. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd po preskúmaní veci a s poukazom na prechodné ustanovenie § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní uznesenie okresného súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.