Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/76/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707208328 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6707208328.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 831 02 Bratislava, Pribinova 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocneným Advocate s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO : 36 865 141, proti povinnému : R. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., R. X. XXXX/XX, na vymoženie pohľadávky v sume 195,18 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou Ex 1035/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 11Er/3506/2007-116 zo dňa 17.01.2018, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Zvolen číslo konania 11Er/3506/2007-116 zo dňa 17. 01. 2018 m e n í tak, že súdny exekútor n e m á nárok na náhradu trov exekúcie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd po tom, čo uznesením č.k. 11Er/3506/2007-99 zo dňa 22.03.2017 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, rozhodol odvolaním napadnutým uznesením o trovách zastavenej exekúcie, keď s poukazom na intertemporálne ustanovenie § 243h zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a podľa ustanovení § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, vyslovil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému. Súd podľa ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku vyhodnotil podľa ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, pretože jej zastavenie zavinil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nulitného exekučného titulu, keďže tento bol vydaný na základe neplatnej, respektíve neexistujúcej rozhodcovskej doložky. Súčasne súd vyslovil, že o výške trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti predmetného uznesenia. 2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Poukázal na znenie ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a argumentuje, že predmetné ustanovenie upravuje zásadu zodpovednosti za zavinenie samostatne a upravuje diskrečnú právomoc súdu rozhodnúť o uložení povinnosti náhrady trov exekúcie. Oprávnený má za to, že vzhľadom na úpravu zásady zodpovednosti za zavinenie v Exekučnom poriadku je daná súdu možnosť v rámci diskrečnej právomoci zvážiť, či uloží nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Táto zásada znamená, že súd uloží povinnosť nahradiť trovy exekúcie tomu, kto ich zavinil. Pod zavinením sa rozumie porušenie procesných povinností (úmyselne alebo z nedbanlivosti), ktoré vyplývajú zo zákona, alebo ktoré súd uložil na základe zákona, v dôsledku čoho došlo k zmareniu úkonu. Oprávnený má tak za to, že zastavenie exekúcie nebolo jeho zapríčinením ani zavinením, nakoľko iniciovanie exekučného konania (podanie návrhu na začatie exekúcie), nemožno klasifikovať ako porušenie procesných povinností, ktoré vyplývajú zo zákona. Uskutočnenie jeho práva iniciovať exekučné konanie v žiadnom prípade nie je možné kvalifikovať ako porušenie procesných povinností. Taktiež oprávnený poukázal na znenie ustanovenia § 257 CSP a tvrdí, že ako na dôvody hodné osobitného zreteľa je možné prihliadať na existujúcu, aj keď nevymožiteľnú pohľadávku oprávneného voči povinnému, z dôvodu, ktorý sám nemohol v čase vzniku podania návrhu na vykonanie exekúcie predpokladať. Na základe týchto argumentov potom oprávnený navrhuje, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach a rozsahu daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného súdu. podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. 5. Podľa intertemporálneho ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 6. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017. 7. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. 8. Súd vyhlásil danú exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil uznesením č.k. 11Er/3506/2007-99 zo dňa 22.03.2017 z dôvodu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd základný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah, pričom exekučný súd pri prieskume bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, v bode 17, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytovania úveru, nemohol individuálne vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a následné zastavenie exekúcie v celom jej rozsahu. 9. Exekučný súd svoje následné rozhodnutie o náhrade trov zastavenej exekúcie zdôvodnil s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP, v nadväznosti na ustanovenie § 9a ods. 1 a § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, podľa zásady procesného zavinenia na zastavení konania. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné podotknúť, že síce ustanovenie § 9a ods. 1 Exekučného poriadku odkazuje podporne aj v exekučných konaniach na právnu úpravu ustanovení Civilného sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, avšak v danom prípade, pokiaľ Exekučný poriadok, ako právna norma lex specialis, obsahuje aj v znení účinnom do 31.03.2017 (na ktorú právnu úpravu odkazuje intertemporálne ustanovenie § 243h Exekučného poriadku), osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov zastaveného konania, konkrétne ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, bolo povinnosťou súdu aplikovať výlučne právnu úpravu náhrady trov zastavenej exekúcie vyplývajúcu z tejto osobitnej právnej normy, teda z ustanovení Exekučného poriadku. Okrem citovaného ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31.03.2017) však je nevyhnutné dôsledne rešpektovať prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, pričom vzhľadom na konkrétne okolnosti danej exekúcie sa odvolací súd domnieva, že je namieste pri rozhodovaní o trovách zastavenej exekúcie aplikovať citované intertemporálne ustanovenie § 243j Exekučného poriadku, podľa ktorého v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017. 10. Z obsahu predloženého exekučného spisu je zrejmé, že exekučné konanie začalo dňom 19. 6. 2007 ( doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), pričom súdny exekútor predložil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie príslušnému súdu dňa 11. 7. 2007. Z obsahu spisu je taktiež zrejmé, že exekučným titulom, na podklade ktorého mala byť exekúcia vykonávaná, bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1193/07 zo dňa 19. 2. 2007 (č.l. 4 spisu), vydaný na podklade rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytovania úveru, v bode 17 týchto všeobecných podmienok, ako súčasti zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 26.07.2006 (č.l. 15 a 16 spisu). Exekučný súd síce vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 31. 8. 2007 (č.l. 9 spisu), avšak súd ex offo - z úradnej povinnosti neskôr, v priebehu exekúcie, vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) skúmal, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie; predovšetkým, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vykonáva, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Takýto postup súdu, a to kedykoľvek aj v priebehu exekúcie, plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd pritom ako zásadnú skutočnosť z hľadiska eventuálnej aplikácie intertemporálneho ustanovenia § 243j Exekučného poriadku konštatuje, že podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci súdny exekútor nepostupoval pri výkone exekúcie v súlade s platnou právnou úpravou v danej dobe, nakoľko celkom zjavne nepredložil súdu vec podľa ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, pričom odvolaciemu súdu je z jeho vlastnej niekoľkoročnej rozhodovacej právomoci a činnosti známe, že v danej exekúcii nešlo o ojedinelú vec, ale konkrétny súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol poverený vykonávaním exekúcie, respektíve bol požiadaný o vykonanie exekúcie oprávneným POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom Bratislave v nespočetných veciach na úplne totožných skutkových a právnych základoch, kedy bol predložený ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade rozhodcovskej doložky obsiahnutej výlučne vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru oprávneného, ktoré boli ako súčasť spotrebiteľských zmlúv súdmi vyhodnocované ako absolútne neplatné a v rozpore so spotrebiteľským právam, v dôsledku čoho potom aj súdy hromadne za totožných skutkových a právnych okolností totožného oprávneného voči povinným - spotrebiteľom aj prebiehajúce exekúcie vyhlasovali za neprípustné a zastavovali ich, respektíve ešte v štádiu pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora zamietali žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie práve z tohto dôvodu, teda neexistencie spôsobilého exekučného titulu. Odvolací súd tak konštatuje, že konkrétny súdny exekútor vzhľadom na množstvá totožných exekúcii uvedeného oprávneného tak mal v zmysle povinnosti uloženej mu ustanovením § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 3. 2017 predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudol pochybnosti, alebo zistil, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. Napriek tomu, že konkrétny súdny exekútor z iných právne i skutkovo obdobných exekúcií mal/musel mať celkom zjavne vedomosti, že sa exekúcia aj v tejto veci vykonáva na podklade neexistujúceho exekučného titulu, ktorý bol vydaný v rozpore so spotrebiteľským právom, nepostupoval podľa ustanovenia § 57 ods. 4 EP a nepredložil pri nadobudnutí pochybností o zákonnosti vedenia exekúcie vec bezodkladne exekučnému súdu, respektíve nepredložil vec súdu vôbec za týmto účelom. K skúmaniu obsahových náležitostí základného zmluvného vzťahu a jeho súladnosti so spotrebiteľským právom a tým aj súladnosti vydaného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so spotrebiteľským právom, pristúpil súd ex offo až v roku 2011 a to bez iniciatívy samotného exekútora, keby prípisom zo dňa 17. 10. 2011 žiadal od oprávneného predloženie zmluvy o úvere zo dňa 26.07.2006, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu. Pokiaľ tak je zrejmé z obsahu spisu, že súdny exekútor nepostupoval podľa ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (odvolací súd pritom poznamenáva, že uvedené zákonné ustanovenie bolo do Exekučného poriadku zavedené novelou zákona číslo 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1. 6. 2010, teda v čase ešte pred tým, ako exekučný súd z vlastnej iniciatívy začal skúmať zákonnosť vedenia exekúcie a spôsobilosť exekučného titulu), má odvolací súd za to, že súdny exekútor porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo ustanovenia § 57 ods. 4 a je preto namieste ohľadom rozhodovania o trovách zastavenej exekúcie aplikovať prechodné ustanovenie § 243j a z dôvodov hodných osobitného zreteľa exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie nepriznať. 11. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že z dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorým je nerešpektovanie povinnosti súdneho exekútora vyplývajúcej mu z ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku podľa ustanovenia § 243j Exekučného poriadku, vyslovil, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov zastavenej exekúcie. 12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).