Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/718/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710212995 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6710212995.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci v právnej veci žalobcu BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36432105, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 42174716, proti žalovanému A.. N. E., súdnemu exekútorovi, so sídlom D. č. 2, T., bytom D., A. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Z.. Z. K., Exekútorský úrad Martin, Jilemnického 12, o zaplatenie 34 789,80 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 19. 05. 2015 proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č.k. 15 C 11/2010-516, zo dňa 26. 03. 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Pôvodne podanou žalobou a následne špecifikovanou zo strany žalobcu žiadal žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s príslušenstvom s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Nárok odôvodňoval od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.8.2008, kde na základe zmluvy Sociálna poisťovňa ako veriteľ pohľadávky voči jednotlivým povinným postúpila svoje pohľadávky na spoločnosť žalobcu. Nároky, ktoré si uplatňoval pôvodný veriteľ v rámci exekúcie voči povinným vznikli na základe rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Zmluvou o postúpení pohľadávok tak žalobca vstúpil do postavenia veriteľa a stal sa oprávneným v exekučných konaniach, v ktorých ako súdny exekútor bol poverený výkonom exekúcie a vymáhaní pohľadávok práve žalovaný. V exekučných konaniach dochádzalo opakovane a dochádza k hrubému porušovaniu povinností súdneho exekútora a aj napriek opakovaným výzvam a žiadostiam nedošlo zo strany žalovaného k náprave. Žalovaný v jednotlivých exekučných veciach tak ako boli špecifikované v priebehu konania vymohol dlžné sumy, avšak tieto neoprávnene zadržiaval a nepoukázal ich na účet oprávneného. Okresný súd Zvolen vo veci rozhodol rozsudkom dňa 21.5.2013 s tým, že do rozhodnutia prvostupňového súdu sa žalovaný k žalobe relevantným spôsobom nevyjadril. Následne po doručení rozhodnutia prvostupňového súdu podal vo veci odvolanie, v ktorom namietal premlčanie nároku uplatňovaného žalobcom v tomto konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.4.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že „Žalovaný v podanom odvolaní vzniesol námietku premlčania. Z obsahu odvolania je nepochybne zrejmé, že žalovaný sa zjavne dovolal premlčania. Uviedol rok 2004, 2005, 2006 z hľadiska podania žaloby 23.8.2010 je premlčaný. Z takéhoto prejavu žalovaného je možné nepochybne vyvodiť, že tento vzniesol námietku premlčania práva“. Ďalej odvolací súd konštatoval, že žalovaný tak urobil v rámci odvolacieho konania s tým, že pred prvostupňovým súdom bol nečinný a námietku premlčania nevzniesol. Keďže platí, že námietku premlčania môže dlžník uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci potom bol nútený odvolací súd prihliadnuť na túto námietku premlčania vznesenú žalovaným. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uložil okresnému súdu zaoberať sa touto námietkou vznesenou žalovaným. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Po nariadení pojednávania vo veci zaslal žalobca podrobné vyjadrenie k vznesenej námietke premlčania 9.2.2015 s tým, že v zmysle vyjadrenia považoval námietku vznesenú zo strany žalovaného za účelovú. Poukazoval na ustanovenia obchodného zákonníka, kde uviedol žalovaný, že sa jedná o štvorročnú premlčaciu lehotu. V tejto súvislosti poukázal práve v súvislosti na vymáhané pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré sú pohľadávkami vymáhanými pôvodne sociálnou poisťovňou a postúpené sociálnou poisťovňou na žalobcu 18.8.2008. Podľa ustanovenia § 106 ods. 2 ak dôjde k úmyselnému spôsobeniu škody objektívna lehota je zákonom stanovená na 10 rokov. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný ako súdny exekútor a ako orgán verejnej moci musel mať vedomosť o tom, že neodvedením vymoženej sumy oprávnenému spôsobí škodu a poruší tak svoje povinnosti a rovnako musel byť s následkom svojho konania uzrozumený. Žalovaný vzhľadom na jeho povolanie musel vedieť, že zadržaním finančných prostriedkov prípadne ich spotrebovaním spôsobom odporujúcim zákonu vznikne oprávnenému škoda, či už úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor oprávneného alebo jeho ľahostajnosť k spôsobeniu škody zakladá jeho zodpovednosť za úmyselné spôsobenie škody. Žalobca mal za to, že v čase podania žaloby na súd nemohlo dôjsť k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty vzhľadom na konanie žalovaného, ktoré bolo úmyselné, či už priamo alebo nepriamo a teda nemohlo dôjsť k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ išlo o ďalšie námietky v súvislosti s rozhodnutím súdu a uvedené žalovaným v rámci odvolania poukazovali na nečinnosť žalovaného, ktorý mal dostatok času vyjadriť sa k návrhu na začatie konania, prípadne kedykoľvek počas konania, ako aj navrhnúť alebo označiť dôkazy. V priebehu celého konania tak neurobil. Navyše žalobca poukazoval na odmietavý postoj žalovaného komunikovať a reagovať na akékoľvek výzvy alebo žiadosti žalobcu. Žalobca pokiaľ dokladal listiny do spisu dokladal len interné informácie, ktoré mal k dispozícii od sociálnej poisťovne. Na podanej žalobe v celom rozsahu zotrvával a námietku považoval za účelovú. Zároveň rozšíril žalobu o Ďalšiu sumu a žiadal rozhodnúť podľa § 95 O.s.p. o čom bolo na pojednávaní rozhodnuté. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil. Ospravedlnil neúčasť na pojednávaní a dal súhlas s pojednávaním bez jeho prítomnosti. Rovnako vedľajší účastník na strane žalovaného ospravedlnil neúčasť a súhlasil s rozhodnutím v ich neprítomnosti. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len exekučný poriadok) je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len exekučná činnosť). Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Exekučného poriadku má exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) tento zákon upravuje a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. Podľa § 3 ods. 1 vyššie citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podanou žalobou žalobca žiadal vyplatiť finančné prostriedky, ktoré žalovaný bezdôvodne zadržiaval. Pôvodne žalobu postavil a oprel o ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka v priebehu konania opieral svoj nárok o ustanovenie § 33 Exekučného poriadku s tým, že sa jedná o nárok, ktorý žiada priznať titulom náhrady škody. Žalobca bol v konaní aktívne legitimovaný o čom svedčila zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi pôvodným veriteľom Sociálnou poisťovňou a žalobcom zo dňa 18.8.2008, ktorým dňom vstúpil do práv a povinností pôvodného veriteľa. O tejto skutočnosti neboli v konaní pochybnosti a tieto si súd osvojil z predchádzajúceho konania a oboznamovania sa vo veci. Právne postavenie exekútora je upravené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenej zákonom a to exekučným poriadkom a subsidiárne občianskym súdnym poriadkom. Vzhľadom na vzťah postavenia exekútora pri výkone exekučnej činnosti, ako aj na charakter samotného vzťahu medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania čo na strane žalobcu je postavenie oprávneného súd dospel k záveru, že tu ide o nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a nemôže tu ísť o bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý sa postavením súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci zaoberal vo viacerých rozhodnutiach. Vo svojom náleze sp. z. PL.ÚS 49/03 uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy orgánu verejnej (štátnej) moci a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritéria než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy v rozsahu ustanovenej zákonom. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s ustanovením § 4 ods. 1, písm. a/ bodom 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL.ÚS 49/03). V danej veci sa žalobca domáhal vydania plnenia v zmysle rozhodovania súdu vo výške 33.228,20 € spolu s príslušenstvom. Aj keď pred pojednávaním zaslal súdu vyjadrenie v konaní dňa 9.2.2015, kde uviedol čiastku titulom náhrady škody vo výške 34.789,80 € súd zmenu žaloby nepripustil a rozhodoval o pôvodnej žalovanej sume. Uvedenú čiastku žiadal priznať titulom nároku na náhradu škody z dôvodu neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov žalovaným ako súdnym exekútorom, ktorý nerešpektuje exekučný poriadok, ako aj dohodu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v jednotlivých exekučných veciach. Medzi účastníkmi exekučného konania tu ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý tu vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako účastníkom exekučného konania, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu, ale k nároku na náhradu škody tak ako je vyššie konštatované. Čo sa týka žalovaného ako súdneho exekútora a jeho postavenia toto je upravené priamo v exekučnom poriadku v § 5 ods. 1 a 2, kde vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci a následne to konštatuje aj Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre. Z tohto dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody a s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku s odkazom na ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti mal súd za to, že pokiaľ navrhovateľ žaluje odporcu ako súdneho exekútora na zaplatenie dlžnej sumy, tento nie je práve s poukazom na vyššie citované ustanovenie exekučného poriadku § 5 a ustanovenia zákona 514/2003 Z.z. v platnom znení nositeľom hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich z tohto jeho špecifického postavenia a náhrady škody, ktorá je žalobcovi v súvislosti s nedodržaním podmienok zmluvy o výkone exekúcie a zákona exekučného poriadku týmto vznikla. S poukazom na ustanovenie § 90 Občianskeho súdneho poriadku sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Žalobca v konaní označil žalovaného za účastníka konania a mal za to, že žalovaný je pasívne legitimovaný. To znamená, že práve žalobca označil súdneho exekútora za toho kto má v konaní zodpovedať za škodu, ku ktorej došlo. Naopak súd zistil práve pre špecifickosť postavenia súdneho exekútora v danej veci, že tento nie je nositeľom hmotnoprávnych povinností, o ktoré v konaní ide. Keďže je tu nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného, súd žalobu voči žalovanému ako nedôvodnú zamietol. Navyše v tejto súvislosti poukazuje aj na samotný postup žalobcu, ktorý z opatrnosti podal na Okresnom súde Bratislava II. (čl. 507) rovnakú žalobu voči Ministerstvu spravodlivosti, kde je konanie prerušené do vyriešenia veci pred tunajším súdom. Samotný žalobca nemal jednoznačne vyriešenú otázku pasívnej legitimácie a z tohto dôvodu z opatrnosti zažaloval tak súdneho exekútora, ako aj Ministerstvo spravodlivosti z titulu uplatňovania nároku na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v danom spore na zaviazanie náhrady škody, ktorá žalobcovi porušením zákonných povinností zo strany žalovaného vznikla, žalobu zamietol. Z týchto dôvodov ďalej sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rámci exekučného konania, nakoľko považoval žalovaného za nie pasívne legitimovaného. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1, veta prvá O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si neuplatnil právo na náhradu trov konania“. Proti rozsudku navrhovateľ podal odvolanie, ktoré označil ako odvolanie voči uzneseniu. Navrhovateľ zastáva názor, že súd nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ mal za to, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Súd uviedol, že v danej veci je vedené konanie na Okresnom súde Bratislava II., kde žalovaným je Ministerstvo spravodlivosti SR. Odvolateľ však prezentuje myšlienku, že štát (v tomto prípade zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR) nie je v sporoch o náhradu škody akýmsi univerzálnym nástupcom, ktorý by mal preberať záväzky či už fyzických, alebo právnických osôb za škodu, ktorú spôsobili pri výkone svojej funkcie a to najmä v prípadoch, ak je možné uspokojenie záväzkov aj iným spôsobom, resp. priamo od škodcu. Odvolateľ poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo/199/2005, kde bol vyslovený názor, že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., môže v občianskom súdnom konaní byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Navrhovateľ tiež poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 Cdo/3533/2011, v ktorom sa konštatuje, že nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto by k nemu bol inak povinný. Obdobné stanovisko vyplýva aj z ďalších rozhodnutí, na ktoré navrhovateľ poukazuje a to nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 165/2012, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo/970/2006. Navrhovateľ vyslovuje názor, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom nie je absolútna, ale je možné ju rozdeliť na zodpovednosť súdneho exekútora podľa § 33 zák. č. 233/95 Z.z. na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú exekútorom pre výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len Zákon č. 514/2003), pričom je na poškodenom, voči komu sa tejto zodpovednosti bude dovolávať. Odvolateľ poukázal aj na ust. § 36 ods. 13 EP, podľa ktorého „ak exekútor oprávnenému peňažné prostriedky podľa ods. 8 a 9 nepreukáže, môže súd na návrh oprávneného a po predchádzajúcom vyjadrení exekútora uložiť exekútorovi povinnosť poukázať peňažné prostriedky oprávnenému do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“ Na základe vyššie uvedeného navrhol odvolateľ rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, alternatívne, aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a žalovaný bol zaviazaný na náhradu trov konania. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril. Uviedol, že plne súhlasí s rozsudkom okresnému súdu a viac nemá k tomu čo dodať. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ ,h/ OSP. Okresný súd nekonal v celom rozsahu úpravy zákona, čím boli možnosti účastníkov konania pred súdom obmedzené a vec neúplne posúdená. Odvolací súd vytýka súdu prvého stupňa, že si neozrejmil vzťah exekučného poriadku a vzťah osobitného zákona, na ktorý ustanovenie § 33 ods. 1 EP odkazuje. Ustanovenie § 33 ods.1 EP je vo vzťahu k osobitnému zákonu právnou úpravou špeciálnou, z čoho možno vyvodiť, že aplikácia ustanovení osobitného zákona na škodu, ktorú spôsobil exekútor, alebo jeho zamestnanec pri výkone exekučnej činnosti prichádza do úvahy iba vtedy, ak táto zodpovednosť uvedených subjektov je predmetom úpravy osobitného zákona. Osobitným zákonom v súčasnej dobe je treba rozumieť zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Je pravdou, že ani analýza ustanovenia osobitného zákona vyššie uvedený vzťah exekučného poriadku a osobitného zákona nedáva jednoznačnú odpoveď, ktorý subjekt bude zodpovedať za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou, nehovoriac o tom, že ak považujeme exekučnú činnosť za činnosť, ktorou štát zabezpečuje ústavné právo na súdnu ochranu (čo opakovane Ústavný súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach), prenášanie zodpovednosti vzťahu oprávnený - povinný a štát na exekútora, je zrejmé narušením ústavného vzťahu zodpovednosti štátu za bezporuchové naplnenie ústavných povinností a z toho vyplývajúcich dôsledkov. Teoretická možnosť rôzneho výkladu vyplýva predovšetkým z toho, že osobitný zákon vo svojich ustanoveniach sa o zodpovednosti exekútora exprecis verbis nezmieňuje. Právna úprava zodpovednosti za škodu ako takej je preto ponechaná výlučne na úpravu v exekučnom poriadku. Iba ustanovenie § 4 ods. 2 bod 3 uvedeného osobitného zákona určuje ako orgán konajúci v mene štátu vo veci náhrady škody, ktorú spôsobil exekútor pri výkone exekučnej činnosti, Ministerstvo spravodlivosti. Z uvedeného zrejme vyplýva, že osobitný zákon predpokladá (hoci to exprecis verbis neupravuje), že zodpovedným subjektom vo vzťahu k účastníkovi konania, alebo inej tretej osobe, ktorej vznikne škoda exekučnou činnosťou súdneho exekútora je štát. Vzhľadom však na vyššie uvedený vzťah osobitného zákona a právnej úpravy v exekučnom poriadku, takýto záver nemá jednoznačnú oporu v platnej právnej úprave (§ 33 ods. 1 „...exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec...“), a to napriek tomu, že aj ďalšie ustanovenia osobitného zákona, ktoré upravujú regresnú náhradu štátu (§ 21 nasl.) nasvedčujú tomu, že osobe, ktorej vznikla škoda pri exekučnej činnosti vzniká zodpovednostný vzťah k štátu a nie k exekútorovi. Napriek uvedeným nedôslednostiam platnej právnej úpravy je však treba mať za to, že právna úprava zodpovednosti za škodu v exekučnom poriadku a právna úprava (a to aj vo vzťahu ku škode, ktorá vznikla exekučnou činnosťou) v zákone č. 514/2003 Z.z. sú samostatnými a na sebe nezávislými právnym úpravami, prepojenými iba regresnou náhradou. Ak vezmeme do úvahy predpoklady zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, dospejeme k nasledovným záverom: Predmetom právnej úpravy osobitného zákona je okrem iného zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1), pričom uvedený zákon definuje výkon verejnej moci v ust. § 2 písm. a/ ako „výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb, alebo právnických osôb.“ Za orgán verejnej moci považuje (okrem iného) štátny orgán. Predpokladom zodpovednosti štátu, podľa uvedeného zákona (v spojení s § 3 ods. 1 písm. a/, d/) je: existencia škody, vznik škody ako dôsledok nezákonného rozhodnutia, alebo úradného postupu verejnej moci pri rozhodovaní alebo postupe o právach, právnom chránených záujmoch a povinnostiach. V uvedených súvislostiach, vo vzťahu k postaveniu exekúcie pri exekučnej činnosti treba uzavrieť, že súdny exekútor je subjekt, na ktorého štát preniesol časť svojich právomocí. Toho dôsledkom je, že exekútor ako verejný činiteľ pri výkone exekučnej činnosti plní úlohy štátu. Preto sú naplnené predpoklady o zodpovednosti za škodu spôsobenú touto činnosťou podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S prihliadnutím aj na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. nemá ustanovenia, ktoré by vylučovali zodpovednosť nejakého subjektu za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou, vyššie uvedený záver neovplyvní ani znenie ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „ak osobitný zákon 3a neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, kto ju spôsobil, on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákon“. Je potrebné dodať, že zodpovednosť štátu sa nevzťahuje na všetku činnosť exekútora, ale len na exekučnú činnosť, za ktorú treba považovať činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až 194 EP. Zodpovednosť štátu však nebude prichádzať do úvahy, ak táto vyplynie zo vzťahov vyplývajúcich z dohody o zmluvnej odmene uzavretej podľa § 17 ods. 1 Vyhl. č. 288/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Uvedené závery však neznamenajú, že by exekútor za škodu, ktorú spôsobí exekučnou činnosťou vôbec nezodpovedal. Je preto potrebné venovať pozornosť predpokladom zodpovednosti exekútora za škodu. Podľa Exekučného poriadku prichádza do úvahy ako subjekt zodpovedný za škodu: 1/ exekútor, 2/ zástupca, alebo náhradník exekútora, 3/ zamestnanec exekútora. Existencia viacerých subjektov nastoľuje nielen otázku ich vzťahu k tretím osobám, ale aj otázku vnútorného vzťahu týchto osôb. Vo všeobecnej časti komentára zaoberajúcim sa zodpovednosťou exekútora, nie je možné bez povšimnutia obísť ust. § 7 zákl č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok. Podľa týchto ustanovení „1/ Justičná pokladnica pôsobí, ako vecne a miestne príslušný súd. 2/ Justičná pokladnica nariaďuje a uskutočňuje výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy a prikázaním pohľadávky. Justičná pokladnica poverí súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na vymoženie súdnej pohľadávky predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľností, predajom obchodného podielu a predajom podniku. 3/ Úkony vykonané exekútorom podľa ods. 2 sa považujú za úkony justičnej pokladnice“. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak exekútor vykonáva exekúciu na základe poverenia justičnej pokladnice, vo vzťahu k tretím osobám, zodpovedá za škodu iba štát. Zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, alebo v súvislosti s ním, je jednoznačne upravená v ust. § 33 ods. 1, ako objektívna zodpovednosť, bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa exekútor nemôže zbaviť. Predpokladom zodpovednosti je a/ vznik škody v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti, b/ porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti, c/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú je možné vyjadriť v peniazoch a jeho možné ju napraviť majetkovým plnením. Škodou je aj ušlý zisk. Čo sa považuje za exekučnú činnosť bolo už uvedené a vyplýva to zo zákona. Za porušenie povinnosti vo vzťahu k zodpovednosti exekútora sa považuje nielen porušenie ustanovení exekučného poriadku, ale aj porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na exekučné konanie, ako aj porušenie povinností vyplývajúcich z iných právnych predpisov, ako aj zo zmluvných dojednaní exekútora a účastníkov konania. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou môže byť súčasne štát podľa zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj súdny exekútor. V prípade naplnenia predpokladov na strane oboch do úvahy prichádzajúcich ostatných zodpovedných subjektov, bude len na poškodenom, voči ktorému zodpovednému subjektu nárok uplatní resp. či tento uplatní súčasne voči obidvom subjektom. Pri uplatnení práva voči obom subjektom však treba dodržať odlišný procesný postup pri uplatňovaní podľa § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. Tým však nie je dotknutý prípadný regresný nárok štátu voči súdnemu exekútorovi podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ okresný súd nepovažuje súdneho exekútora za zodpovedný subjekt (pasívne legitimovaného), jeho právny názor nevyplýva zo zákonnej úpravy, pretože nevykladá zákonnú úpravu jednotlivo, zároveň aj vo vzájomných súvislostiach. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.