Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 25Sp/26/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200454 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6014200454.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou, v právnej veci navrhovateľky: Y. G., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E. - T., zastúpená opatrovníkom: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E. - T., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, kancelária Liptovský Mikuláš, Kollárova 2, 031 01 Liptovský Mikuláš, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporcu sp. zn. 1258/2014-KaLM, Reg. z.: 13673/2014 zo dňa 10.03.2014, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie odporcu sp. zn. 1258/2014-KaLM, Reg. z.: 13673/2014 zo dňa 10. marca 2014 potvrdzuje. II. Súd žiadosť navrhovateľky „o určenie právneho zástupcu k zastúpeniu v konaní pred súdom“ zo dňa 20.09.2016 zamieta. III. Súd žiadosť navrhovateľky o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov zo dňa 28.07.2016 zamieta. IV. Súd navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva. V. Navrhovateľka je povinná zaplatiť súdny poplatok 17,50 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Dňa 03.02.2014 bola doručená Centru právnej pomoci v Žiline žiadosť navrhovateľky o poskytnutie právnej pomoci v právnej veci podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 26.11.2013 vedenej na Ústavnom súde SR pod č. k. Rvp 22416/2013. Rozhodnutím riaditeľky Centra právnej pomoci č. 10/2014 zo dňa 11.02.2014 boli vylúčení zamestnanci CCP kancelária Žilina z konania a na ďalšie konanie a rozhodovanie o uplatnenom nároku bola určená kancelária Centra právnej pomoci v Liptovskom Mikuláši, ktorému bol dňa 18.02.2014 postúpený spis na ďalšie konanie. Odporca - Centrum právnej pomoci, kancelária Liptovský Mikuláš rozhodol o žiadosti navrhovateľky dňa 10.03.2014 rozhodnutím sp. zn. 1258/2014-KaLM, Reg. z.: 13673/2014, ktorým podľa § 10 ods. 5 zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nebol priznaný žiadateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu preukázania skutočnosti, že nespĺňa podmienku stav materiálnej núdze v zmysle § 4 ods. 1 písm. i) zák. č. 327/2005 Z. z.. Odporca rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1, § 4 písm. i), § 4 ods. 2, § 6, § 6a zákona č. 327/2005 Z. z., na ustanovenie § 2 zák. č 601/2003 Z. z. o životnom minime s tým, že žiadateľka (v procesnom postavení navrhovateľka) nespĺňa podmienku materiálnej núdze. Konštatoval, že na základe doložených dokladov o príjme žiadateľky a spoločne posudzovanej osoby (manžela) v období od augusta 2013 do januára 2014 a za mesiac podania žiadosti (február 2014) bolo zistené, že žiadateľka a spoločne posudzovaná osoba boli poberateľmi dôchodku do 31.12.2013 spolu vo výške 790,20 eur mesačne (298,10 eur + 492,10 eur) a od 01.01.2014 spolu vo výške 807,80 eur mesačne (306,90 eur + 500,90 eur). Žiadateľka a spoločne posudzovaná osoba boli poberateľmi príjmu z prenájmu nehnuteľností (poľnohospodárskej pôdy) spolu vo výške 10,87 eur ročne, teda príjem žiadateľov z nájmu pripadajúci na jednotlivé mesiace posudzovaného obdobia bol v rovnakej výške v r. 2013 aj v r. 2014, a to 0,91 eur mesačne. Poukázal na § 2 zák. č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, v zmysle ktorého 1,4 násobok sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby od 01.07.2013 je vo výške 470,79 eur mesačne a 1,6 násobok sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby vo výške 538,05 eur mesačne. Započítateľný príjem žiadateľky a spoločne posudzovanej osoby v posudzovanom období predstavuje výšku 791,11 eur mesačne (august 2013 - december 2013) a výšku 808,71 eur mesačne (január 2014 - február 2014). Konštatoval, že žiadateľka a spoločne posudzovaná osoba v období od augusta 2013 do decembra 2013 prekračujú hranicu 1,6 násobku sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby o 253,06 eur (791,11 eur - 538,05 eur) a v období január 2014 a február 2014 presahujú takto určenú hranicu 1,6 násobku sumy životného minima o 270,66 eur mesačne (808,71 eur - 538,05 eur). Považoval za nepochybne preukázané, že príjmy vysoko prekračujú hranicu 1,6 násobku sumy životného minima pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci s finančnou účasťou žiadateľa, a teda žiadateľka nespĺňa podmienku pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci po príjmovej stránke. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľka nespĺňa podmienku stavu materiálnej núdze v zmysle § 4 ods. 1 písm. i) zák. č. 327/2005 Z. z. Z dôvodu nutnosti kumulatívneho splnenia všetkých troch zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc (§ 6 ods. 1) sa odporca, s ohľadom na vyššie uvedené, splnením ďalších podmienok nezaoberal, pretože nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku, má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci. Proti rozhodnutiu odporcu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Žiadala, aby súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie s tým, že jej bude ustanovený bezplatný právny zástupca ku konaniu pred Ústavným súdom SR. V odvolaní namietala, že Centrum sa nezaoberalo tým, že obaja s manželom sú ťažko zdravotne postihnutí, čo veľmi významne zvyšuje ich životné náklady, či už na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle čl. 39 Ústavy SR, alebo v zmysle čl. 40 Ústavy SR na právo k ochrane zdravia „bezplatnej zdravotnej starostlivosti, nákupu liekov, resp. doplácania na tieto nákupy a platieb za lekárske ošetrenie a v prípade využitia LPP, čo uvedený zákon nezohľadňuje, ale zohľadnili to súdy v iných konaniach. Namietala, že Centrum obišlo ustanovenia čl. 19 Ústavy SR, podľa ktorých má každý občan právo na dôstojný život bez stresov a bez akéhokoľvek protiprávneho zasahovania do jeho pokojného nažívania, ale nie v materiálnej núdzi zavinenej spoluobčanmi a orgánmi štátu, lebo materiálna núdza nezodpovedá dôstojnému životu a jedno teplé jedlo denne zas nezodpovedá zdravej výžive zdravotne postihnutých osôb s vredovými ochoreniami zažívacích ústrojov. Namietala, že Centrum konalo v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo 219/2010 z 26.10.2010, podľa ktorého rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov (ktoré bolo podmienkou pridelenia bezplatného právneho zástupcu) musí zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať, alebo brániť svoje právo. Pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové, tak aj rodinné, sociálne a zdravotné, ktoré nie sú len dočasnej, alebo prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník nemôže (celkom alebo sčasti) splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie súd nemôže od neho spravodlivo žiadať. Poukázala tiež na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/347/05-55 z 30.05.2005. Uvádzala, že zákon č. 327/2005 Z. z. má málo spoločné s ustanoveniami Ústavy SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv schválených OSN 10.12.1948. Je povinnosťou štátu ratifikované zmluvy dodržiavať. Na podporu svojho tvrdenia poukázala na to, že už trinásť rokov dochádza k porušovaniu ich práv, vrátane súdmi na všetkých stupňoch, keď viackrát boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov, a boli im súdmi pridelení bezplatní právni zástupcovia, dokonca aj Ústavným súdom SR aj samotným Centrom právnej pomoci, kancelária Žilina, pričom za tých istých príjmových, majetkových, sociálnych a zdravotných podmienok, ktoré sú dokonca teraz u nich omnoho horšie, im právna pomoc nie je priznaná. Konanie odporcu považuje za diskriminačné, protiústavné, rozporné s ust. § 3 ods. 5 zák. č. 71/1967 Zb., keď vytkla odporcovi, že v skutkovo zhodných veciach alebo podobných prípadoch rozhoduje rozdielne a tiež poukázala na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, napr. PL. ÚS 36/95, ktorý vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Zároveň v odvolaní požiadala o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 25Sp/26/2014-30 zo dňa 11.09.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžo/104/2014-41 zo dňa 05.05.2016 priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % poplatkovej povinnosti. Odporca v písomnom stanovisku k odvolaniu zo dňa 22.04.2014 zdôraznil, že zákon č. 327/2005 Z. z. presne špecifikuje podmienky, za ktorých má fyzická osoba právo na poskytnutie právnej pomoci a vyžaduje splnenie všetkých troch podmienok kumulatívne. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odporca uviedol, že zmenou právnych predpisov prešla právomoc v otázkach určovania advokátov v civilných konaniach na Centrum právnej pomoci, ktoré po preukázaní zákonom stanovených podmienok na poskytnutie právnej pomoci určí žiadateľovi advokáta z osobitného zoznamu uvedeného na stránkach Slovenskej advokátskej komory. Ak navrhovateľka argumentuje rozhodnutiami súdov týkajúcimi sa oslobodenia od súdnych poplatkov, o týchto Centrum nerozhoduje a nie je možné takéto rozhodnutia aplikovať na danú právnu vec. K námietke, že odporca rozhoduje rozdielne, poukázal na to, že Centrum pri rozhodovaní o nároku vychádza pri každom jednotlivom prípade z doložených listín preukazujúcich príjmové a majetkové pomery žiadateľa individuálne. Na podporu tvrdení, že Centrum postupovalo v súlade so zákonom svedčia aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sp/67/2012 zo dňa 26.11.2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/17/2013 zo dňa 31.10.2013. Odporca navrhol zastaviť konanie, pretože navrhovateľka v petite neuvádzala požiadavku zrušenia napadnutého rozhodnutia a navyše označila za odporcu Centrum právnej pomoci, kancelária v Žiline napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané kanceláriou v Liptovskom Mikuláši. Navrhovateľka na základe výzvy súdu odstránila vady odvolania a trvala na nariadení pojednávania vo veci. Následne navrhovateľka tiež oznámila súdu, že vo väčšine prípadov vedených na súdoch o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporcu súdy pripustili jej zastúpenie manželom, jedine v jednom prípade, a to v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 27Sp/66/2013 bolo zastúpenie manželom posudzované a považované za neprípustné. Vzhľadom na okolnosti danej veci, keď navrhovateľka trvala na nariadení pojednávania na prejednanie veci, pričom oznámila súdu, že sa nemôže osobne pojednávaní zúčastňovať vzhľadom na jej ťažké zdravotné postihnutie, keďže je napojená na kyslíkový prístroj, a to 16 hodín denne, v dôsledku čoho sa nemôže vzdiaľovať na dlhšie mimo domova, keď zastúpenie manželom je neprípustné podľa § 27 ods. 3 O. s. p. pretože nemá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa malo napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť podľa § 250j ods. 3 O.s.p. (teda by nebolo nutné nariaďovať pojednávanie v zmysle § 250f ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), súd v záujme rýchlosti, efektívnosti súdneho konania a v záujme práva navrhovateľky na včasné súdne rozhodnutie, ustanovil navrhovateľke opatrovníka v osobe manžela v zmysle § 29 ods. 1 a § 29 ods. 6 O. s. p. Súd má za to, že inštitút opatrovníka (procesného opatrovníka) zabezpečí ochranu práv navrhovateľky, ktorá nemôže samostatne konať pred súdom vzhľadom na ňou tvrdené dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok v ust. § 27 ods. 3 obmedzuje možnosť zastúpenia navrhovateľky v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. len na osobu blízku s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa. Je v záujme navrhovateľky, aby jej vec bola na súde čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. O ustanovení opatrovníka (uznesenie vyhlásené na pojednávaní) súd vyhotovil osobitné uznesenie č. k. 25Sp/26/2014-132 zo dňa 29.09.2016. V rozpore s právom účastníka konania na rýchle a včasné rozhodnutie, je požiadavka navrhovateľky uplatnená v podaní zo dňa 20.09.2016 doručenom tunajšiemu súdu 23.09.2016, aby jej zo strany súdu bol určený právny zástupca k zastúpeniu v konaní pred súdom, pretože Centrum právnej pomoci jej túto pomoc odmieta, a to dokonca aj súdmi už priznanú, čo považuje za diskrimináciu a šikanovanie. V opačnom prípade by bola nútená, a to aj s hrozbou poškodenia svojho zdravia zúčastniť sa konania, čo by bolo predmetom ďalšej sťažnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Primárne súd posudzoval žiadosť navrhovateľky zo dňa 20.09.2016 „o určenie právneho zástupcu k zastúpeniu v konaní pred súdom“, pričom dospel k záveru, že tejto žiadosti nie je možné vyhovieť, preto žiadosť zamietol, a to z nižšie uvedených dôvodov. Zákonom č. 332/2011 Z. z. došlo s účinnosťou od 01.01.2012 k novelizácii - zmene zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Okrem iných zmien, právomoc rozhodovať o ustanovovaní advokáta sa ponechala len na Centre právnej pomoci. Zákonom č. 332/2011 Z.z. bol dotknutý aj O. s. p. (§ 30). Novelou bola odstránená dvojkoľajnosť pri rozhodovaní o ustanovení advokáta v občianskoprávnych veciach tak, že bude o tom rozhodovať len CPP, t.j. Centrum sa stalo jediným orgánom, ktorý môže žiadateľovi ustanoviť advokáta na zastupovanie. Odpadla teda možnosť, aby sa neúspešný žiadateľ ešte obrátil so žiadosťou o ustanovenie advokáta na súd, ktorý mal do novely možnosť rozhodnúť o ustanovení advokáta aj žiadateľovi, ktorý nespĺňal podmienky Centra. Súd s účinnosťou od 01.01.2012 nemôže sám ustanoviť právneho zástupcu. Súd preto zamietol žiadosť navrhovateľky, aby sám súd určil právneho zástupcu, pretože na to už nemá zákonný rámec. Súd by len mohol navrhovateľku odkázať s návrhom na Centrum právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 30 O. s. p. Avšak, súd žiadosť o priznanie právnej pomoci do konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu o nepriznaní právnej pomoci, považuje za účelovú zo strany navrhovateľky, ktorej musí byť zrejmé, že takýmto postupom by došlo len k predlžovaniu tohto súdneho konania v dôsledku prerušenia konania (na čas do rozhodnutia CPP po jej odkázaní s opätovnou požiadavkou o priznanie právnej pomoci a o ustanovenie advokáta), pričom požiadavka bola podaná na súde napriek tomu, že navrhovateľke už bol známy výsledok konania pred Ústavným súdom SR, do ktorého konania žiadala priznať právnu pomoc (ústavná sťažnosť navrhovateľky bola odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou pre nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľky na jej podanie, keďže navrhovateľka nebola účastníčkou konaní pred súdmi a Centrom, v ktorých malo dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd) a tiež bezprostredne po tom, čo súd oznámil navrhovateľke, že ju v konaní nemôže zastupovať manžel na základe splnomocnenia. Súd preto nepostupoval ani podľa § 30 O.s.p., a v záujme práv navrhovateľky jej ustanovil opatrovníka. Podľa § 2 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. V postupe navrhovateľky, ktorá pre toto konanie o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, ktorým nebola navrhovateľke priznaná právna pomoc, opätovne žiada o priznanie právnej pomoci, hoci konanie pred ÚS SR, do ktorého žiadala priznať právnu pomoc je už skončené, súd vidí zneužívanie práv iných osôb. Hypoteticky by navrhovateľka mohla žiadať takto právnu pomoc opakovane v nadväzujúcom nekonečnom počte konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o nepriznaní právnej pomoci v tzv. „nekonečnom cykle“. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom znáša sám, resp. v prevažnom rozsahu, náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V zákone sú preto precízne stanovené podmienky, za ktorých bude právna pomoc fyzickým osobám patriť, v snahe vylúčiť možné zneužívanie tejto právnej úpravy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 O.s.p.) Pokiaľ nie je uvedené inak, na konanie sa použijú ustanovenia druhej hlavy (§ 250l ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( 247 ods. 1 O.s.p.). Od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok (ďalej v texte SSP) zákon č. 162/2015 Z.z., ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok zákon č. 99/1963 Zb. Podľa § 492 ods. 1 SSP; konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie. Odporca písomným podaním požiadal o ospravedlnenie neúčasti a súhlasil s pojednávaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti. Za navrhovateľku sa dostavil jej manžel, ktorého súd pred samotným prejednaním veci ustanovil navrhovateľke za opatrovníka. Opatrovník navrhovateľky na pojednávaní navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie Centra právnej pomoci, pretože je v rozpore s Ústavou SR, s rozhodovacou praxou súdov, či už Najvyššieho súdu SR alebo ESĽP v Štrasburgu. K odmietnutiu sťažnosti Ústavným súdom SR, uviedol, že aj Ústavný súd konal nezákonne a došlo jeho konaním k porušeniu práv navrhovateľky, ak nebola zastúpená advokátom, hoci advokátom zastúpená navrhovateľka mala byť. Na otázku zo strany súdu, koľko asi žiadostí bolo podaných navrhovateľkou a ním na Centrum právnej pomoci uviedol, že presný počet uviesť nevie, ale v podstate sa jedná asi o zastupovanie pre 35 sporov vedených na Okresnom súde v Žiline, tiež na Krajskom súde v Žiline. Všetko to začalo v r. 1995, keď si odporca (v civilnom konaní) dal neoprávnene osvedčiť ich vlastníctvo, začal v susedstve stavať, vznikali z toho spory. Na Centre právnej pomoci má asi 8 až 10 žiadostí, ale bolo ich viac, no mnohé už boli zamietnuté. V jednom prípade rozhodovala kancelária v Trenčíne a asi v jednom prípade Liptovský Mikuláš. Podľa opatrovníka sú Centrá právnej pomoci zbytočné, pretože kým rozhodovali súdy a oni priznávali bezplatných právnych zástupcov z radov advokátov, tak boli vždy úspešní. Na dôkaz toho predložil viaceré rozhodnutia súdov, konkrétne uznesenie OS v Žiline č. k. 16C/136/02-43 zo dňa 19.04.2005, uznesenie OS v Žiline č. k. 25C/88/2006-111 zo dňa 17.09.2008, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/67/08-59 zo dňa 20.11.2008, uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 121/2010-15 zo dňa 23.03.2010, ktorým Ústavný súd SR ustanovil navrhovateľovi pre konanie vedenom Ústavným súdom SR advokáta. Poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax samotného Centra právnej pomoci, kancelária Žilina, keď napríklad rozhodnutím sp. zn. 4US 2207/11 zo dňa 26.11.2012 bola priznaná C. G. právna pomoc a určený advokát pre konanie na dovolacom súde proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/384/2012 zo dňa 31.10.2012. Rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária Žilina, sp. zn. 943/12- KaZA zo dňa 24.11.2014 bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci C. G. s finančnou účasťou vo výške 26,00 eur a zároveň určený advokát. Tvrdil, že ani súdy nerozhodujú jednotne a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžo/9/2013 zo dňa 16.05.2013, ktorým došlo k zmene rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sp/13/2012-23 zo dňa 15.10.2012 tak, že rozhodnutie Centra 4N 943/12 zo dňa 03.04.2012 bolo zrušené. Namietal rozdielnosť pri rozhodovaní, pretože ich pomery, ktoré sa posudzujú, sa nemenia, v podstate sú rovnaké. Tvrdil, že Centrum právnej pomoci koná v rozpore s účelom, za akým bolo zriadené, ak sa on musí súdiť o to, aby mu právna pomoc bola priznaná. Ústava garantuje práva občanov na slušný život, na zdravotné zabezpečenie a nechápe, či v dôsledku postupu CPP sa majú stať bezdomovcami. Centrum podľa opatrovníka musí zohľadňovať bežné náklady občanov, veď predsa, okrem základných nákladov s bývaním, ako sú platenie daní, sú aj ďalšie, a to platby za elektriku, za vodu, udržiavacie náklady, aj poistenie; rovnako vzhľadom na zdravotný stav, sú odkázaní na osobné motorové vozidlo, a s tým zase súvisia ďalšie výdavky, okrem pohonných hmôt napr. platenie za STK, za poistenie atď. Opatrovník uviedol, že súdy sú na to, aby napomáhali spravodlivosti a zdôraznil, že z judikatúry súdov vyplýva, že nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi; tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "vnútroštátne spory"). Podľa § 4 ods. 1 písm. a citovaného zákona; na účely tohto zákona je právnou pomocou poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej podľa tohto zákona v súvislosti s uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú najmä právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach, vrátane sprostredkovania riešenia sporov formou mediácie, spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich a úplné alebo čiastočné uhrádzanie nákladov s tým spojených. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona; fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. Podľa § 6a ods. 1 citovaného zákona; ak príjem fyzickej osoby presahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a súčasne nepresahuje 1,6-násobok uvedenej sumy a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, má právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo centrom pri splnení podmienky finančnej účasti vo výške 20% trov právneho zastúpenia podľa osobitného predpisu; splnenie podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. b) a c) tým nie je dotknuté. Ustanovenie § 6 ods. 2 sa použije primerane. Podľa § 6b ods. 1 citovaného zákona, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci, môže centrum v prípadoch podľa § 6a ods. 1 poskytnúť právnu pomoc aj bez úhrady finančnej účasti. Podľa § 6b ods. 2 citovaného zákona; ak príjmy prevyšujú zákonom určenú hranicu materiálnej núdze, centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci. Podľa § 4 ods. 1 písm. i/ citovaného zákona; na účely tohto zákona je materiálnou núdzou stav, keď fyzická osoba je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojím majetkom. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, do príjmu fyzickej osoby, ktorá žiada o poskytnutie právnej pomoci (ďalej len "žiadateľ"), sa započítavajú príjmy obdobne ako pri výpočte príjmu fyzickej osoby na účely určenia súm životného minima; to neplatí, ak sú spoločne posudzované fyzické osoby účastníkmi sporu v súdnom konaní s protichodným postavením. Podľa § 2 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v znení platnom od 01.07.2013, za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú podľa § 3 spoločne, sa považuje suma alebo úhrn súm a) 198,09 eura mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu, b) 138,19 eura mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu, c) 90,42 eura mesačne, ak ide 1. o zaopatrené neplnoleté dieťa, 2. o nezaopatrené dieťa. V danom prípade navrhovateľka namietala najmä skutočnosť, že odporca pri rozhodovaní nezohľadnil popri posudzovaných príjmoch aj výdavky, najmä s prihliadnutím na ťažký zdravotný stav navrhovateľky, ale aj jej manžela. Aj keď to neuviedla jednoznačne, súd to považoval podľa obsahu odvolania za námietku, že odporca neposudzoval žiadosť aj v zmysle § 6b ods. 1 a 2 zákona. Vyplynulo to aj z prednesu jej opatrovníka na pojednávaní. Z administratívneho spisu je zrejmé, že dňa 03.02.2014 bola doručená Centru právnej pomoci v Žiline žiadosť navrhovateľky o poskytnutie právnej pomoci v právnej veci podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 26.11.2013 vedenej na Ústavnom súde SR pod č. k. Rvp 22416/2013. Súčasťou administratívneho spisu je aj ústavná sťažnosť, pre konanie o ktorej navrhovateľka uplatnila nárok. Z ústavnej sťažnosti je zrejmé, že navrhovateľka (ako sťažovateľka v 2. rade) a manžel navrhovateľky C.Z. (ako sťažovateľ v 1. rade), podali na Ústavnom súde SR dňa 05.12.2013 sťažnosť zo dňa 26.11.2013 vo veci porušenia ich základných práv a slobôd, a to konaniami Centra právnej pomoci, kancelária Žilina pod sp. zn. 2N 2120/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 26Sp/67/2012 a Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Sžo/17/2013. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca v správnom konaní vyhodnocoval dôkazy o príjme navrhovateľky, ako aj o príjme jej manžela ako spoločne posudzovanej plnoletej osoby len v zmysle § 6 a § 6a zák. č. 327/2005 Z. z., pričom svoje závery čo do výšky príjmov v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnil, ako aj vyvodený záver, že vzhľadom na preukázaný príjem, navrhovateľka nespĺňa podmienku materiálnej núdze. V odvolaní navrhovateľka nenamietala výšku zisteného príjmu v posudzovanom období. Namietala však postup Centra právnej pomoci, ktorý vychádzal len z právnej úpravy vo vzťahu k jej hmotnej núdzi s tým, že pokiaľ neprihliadal na jej osobité náklady v súvislosti s ťažkým zdravotným postihnutím, postupoval vo veci diskriminačne s poukazom na medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala, Ústavu SR, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda v podstate namietala, že odporca neposudzoval jej žiadosť aj v zmysle § 6b zákona č. 327/2005 Z.z.. Z ustanovenia § 6a citovaného zákona vyplýva, že v prípade, ak príjmy žiadateľa budú vyššie ako 1,4 - násobok sumy životného minima, ale nebudú presahovať 1,6 - násobok sumy životného minima, rozhodne Centrum o poskytnutí právnej pomoci, forme poskytnutia právnej pomoci a zaviaže oprávnenú osobu podieľať sa na financovaní právnej pomoci sumou zodpovedajúcou 20% nákladov na právnu pomoc. Uvedená výnimka sa vzťahuje len na podmienku posúdenia materiálnej núdze. Je nesporné, že navrhovateľka nespĺňa jednu z troch kumulatívne stanovených podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc (§ 6 ods. 1 zákona), a to podmienku príjmu nepresahujúceho 1,4 - násobok životného minima. Navrhovateľka taktiež nespĺňa ani podmienku stanovenú v § 6a zákona, keďže jej mesačný príjem v posudzovanom období presahuje aj 1,6 - násobok životného minima. Z ustanovenia § 6b ods. 1 zákona vyplýva, že Centrum môže priznať právnu pomoc bezplatne aj v prípadoch, keď príjem osoby prevyšuje 1,4 - násobok a zároveň nepresahuje 1,6 - násobok životného minima. V odseku 2 ustanovenia § 6b zákona je upravené pravidlo „zmiernenia tvrdosti zákona“, v zmysle ktorého môže Centrum priznať právnu pomoc aj osobám, ktoré vôbec nespĺňajú podmienku materiálnej núdze. Za účelom zabezpečenia jednotného postupu kancelárií Centra pri posudzovaní žiadostí podľa § 6b ods. 1 a 2 zákona, t. j priznávaní právnej pomoci z dôvodov hodných osobitného zreteľa, bolo vydané Usmernenie č. 1/2012 zo dňa 05.01.2012 riaditeľky CPP, ktoré stanovuje, aké okolnosti Centrum pri posudzovaní zohľadňuje. Z rozhodovacej praxe súdov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/2/2014 zo dňa 27.02.2014, sp. zn. 4Sžo/12/2016 zo dňa 01.07.2016) vyplýva, že odporca je povinný vždy ex offo skúmať a posudzovať, či sú v konkrétnom prípade splnené podmienky podľa § 6b ods. 1 a 2 zákona č. 327/2005 Z.z., a to bez ohľadu na to, či to navrhne žiadateľ, pretože pokiaľ žiada o poskytnutie právnej pomoci s plnou úhradou, je potrebné jeho žiadosť posudzovať ako žiadosť pre všetky formy právnej pomoci v hmotnej núdzi poskytované Centrom v zmysle zákona. Súd zastáva názor, že nie je takou vadou v konaní odporcu, ak sa za daných okolností tejto veci nezaoberal aj možným priznaním právnej pomoci z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 6b ods. 1 a 2 zák. č. 327/2005 Z. z., pre ktorú by bolo potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože okolnosti prípadu, pre ktorý navrhovateľka žiadala o poskytnutie právnej pomoci nasvedčujú tomu, že by neposkytnutie právnej pomoci nemalo vážne následky, resp. by nespôsobilo vážnu ujmu na právach a oprávnených záujmoch navrhovateľky. V čase rozhodovania správneho súdu je už zrejmé, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá, teda nepriznanie žiadanej právnej pomoci nemôže spôsobiť žiadnu ujmu na právach navrhovateľky. Centrum sa v čase rozhodovania primárne zaoberalo príjmom navrhovateľky, avšak po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti a jej porovnaním s obsahom žiadosti pre poskytnutie právnej pomoci vo veci vedenej Centrom právnej pomoci, kancelária Žilina pod sp. zn. 2N 2120/2012 a rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom č. k. 26Sp/67/2012-22 zo dňa 26.11.2012 potvrdil rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Žilina sp. zn. 2N 2120/2012 zo dňa 20.07.2012 a Najvyššieho súdu SR, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu svojím rozsudkom 5Sžo/17/2013 zo dňa 31.10.2013, mohol odporca konštatovať nesplnenie podmienky pre priznanie žiadanej právnej pomoci navrhovateľkou aj v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ zákona, pretože navrhovateľka žiadala priznať právnu pomoc pre konanie pred Ústavným súdom SR pre tvrdené porušenie jej základných práv v konaniach, v ktorých vôbec nebola účastníčkou konania, ani žiadateľkou právnej pomoci (žiadateľom bol manžel navrhovateľky C. G.), teda Centrum mohlo dospieť k záveru o jej zrejmej bezúspešnosti v konaní pred ÚS SR. Podľa § 6 ods. 1 zákona musí žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti spĺňať okrem podmienky príjmu, ktorý nepresahuje 1,4 - násobok sumy životného minima (písm. a/) aj podmienku, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (písm. b/) a ďalšiu podmienku, že hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporoch, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch (písm. c/). Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne a nesplnením už aj jednej z nich nie je možné právnu pomoc priznať. Ustanovenia § 6a zákona upravujú podmienky na poskytnutie právnej pomoci s finančnou účasťou tak, že podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. b/ a c/ platia rovnako, len podmienka príjmu je upravená odlišne (presahuje 1,4 - násobok sumy životného minima, ale nepresahuje 1,6 - násobok sumy životného minima). Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka (ako sťažovateľka v 2. rade) a manžel navrhovateľky Ján Ďurajka (ako sťažovateľ v 1. rade), podali na Ústavnom súde SR sťažnosť vo veci porušenia základných práv, a to konaniami Centra právnej pomoci, kancelária Žilina pod sp. zn. 2N 2120/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 26Sp/67/2012 a Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Sžo/17/2013, keď sťažnosť bola doručená Ústavnému súdu SR dňa 05.12.2013 a zaevidovaná na Ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 22416/2013. Ústavná sťažnosť smerovala proti porušovateľom Centru právnej pomoci, kancelária Žilina, ktoré rozhodnutím č. 2N 2120/12 zo dňa 20.07.2012 rozhodlo o žiadosti Jána G. nepriznaním nároku na poskytnutie právnej pomoci, proti Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozsudkom č.k. 26Sp/67/2012-22 zo dňa 26.11.2012 potvrdil rozhodnutie Centra a proti Najvyššiemu súdu SR, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu svojím rozsudkom 5Sžo/17/2013 zo dňa 31.10.2013. Súd zistil, že o predmetnej sťažnosti Ústavný súd SR rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 301/2014-10 zo dňa 18.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol. Vo vzťahu k sťažovateľke Y. G. konštatoval, že nemá aktívnu legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti, keďže nebola účastníčkou v namietanom konaní na súdoch, ani žiadateľkou o poskytnutie právnej pomoci vo veci 2N 2120/12, ktorá nebola priznaná žiadateľovi C. G. rozhodnutím sp. zn. 2N 2120/12 zo dňa 20.07.2012 ( nie Y. G.) a na základe jeho odvolania posudzoval zákonnosť tohto rozhodnutia krajský súd, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil, a toto rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom SR. Pretože sťažovateľka nebola účastníčkou namietaných konaní, nemohlo v nich dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Sťažnosť navrhovateľky bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o ústavnom súde ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nebola navrhovateľke priznaná právna pomoc pre konanie o sťažnosti pred Ústavným súdom SR, na podanie ktorej navrhovateľka nebola oprávnená, keďže nedisponuje aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti ústavnému súdu, nespĺňa jednoznačne ďalšiu z podmienok priznania právnej pomoci, pretože ide o zrejmú bezúspešnosť v konaní, do ktorého žiadala navrhovateľka priznať právnu pomoc. Navyše, o ústavnej sťažnosti už bolo právoplatne rozhodnuté. Zaoberať sa preto možným priznaním žiadanej právnej pomoci v zmysle § 6b zák. č. 327/2005 Z. z. už nemá opodstatnenie. Je nesporné, že navrhovateľka nespĺňa aj ďalšiu podmienku pre priznanie nároku, keďže právo na poskytnutie právnej pomoci by mala len v prípade, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, pre ktorý žiada priznať právnu pomoc. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že jednoznačne išlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní uvádza aj ďalšie odvolacie námietky, súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.05.1997, Higgis vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III.ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval: „...Súčasťou obsahu základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky..., .... súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania...“ Za podstatné pre rozhodnutie v tejto veci súd považuje skutočnosť, že navrhovateľka preukázateľne nespĺňa podmienku príjmu v rozhodnom období, keď v posudzovanom období august 2013 - december 2013 (so spoločne posudzovanou osobou) presiahla hranicu príjmu o 253,06 eur mesačne a v období január 2014 - február 2014 o sumu 270,66 eur mesačne a vzhľadom na zrejmú bezúspešnosť konania pred ÚS SR nebol namieste postup Centra v zmysle § 6b zákona č. 327/2005 Z.z. z dôvodov vyššie uvedených. Preto sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom. Krajský súd v Banskej Bystrici po preskúmaní veci, po oboznámení sa s administratívnym spisom a so stanoviskami účastníkov konania dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť, pretože navrhovateľka rozhodnutím a postupom správneho orgánu nebola na svojich právach ukrátená. Na uvedenom konštatovaní nič nemení žiadna z námietok v odvolaní, ktoré nie sú spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto správny súd rozhodnutie odporcu potvrdil podľa § 250q ods. 3 O. s. p. Súd zamietol opätovnú žiadosť navrhovateľky o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov zo dňa 28.07.2016 ako nedôvodnú. O rovnakej žiadosti už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/26/2014-30 zo dňa 11.09.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžo/104/2014-41 zo dňa 05.05.2016, keď súd priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % poplatkovej povinnosti. Toto uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo navrhovateľke doručené dňa 20.07.2016. Navrhovateľka novú žiadosť ničím neodôvodňovala. Keďže navrhovateľka nemala v konaní úspech, súd jej náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Súd zaviazal navrhovateľku zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a to v rozsahu 50 % jej poplatkovej povinnosti, pretože podala opravný prostriedok, s ktorým nebola úspešná, a to po zohľadnení priznania oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 %. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu (všetkým výrokom) možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.