Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/63/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105214403 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6105214403.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej D. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XX, XXX XX R. R., zastúpená opatrovníčkou Janou Čunderlíkovou, zamestnankyňou Okresného súdu Banská Bystrica, vedenej u súdneho exekútora Ing. Mgr. Ivana Šteinera, Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom so sídlom Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, pod sp. zn. EX 219/2005, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 6,64 Eur s príslušenstvom v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/825/2005-45 z 11. augusta 2014, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku zamieta. Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd konajúcim vyšším súdnym úradníkom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, súčasne zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie pohľadávky vo výške 6,64 Eur s príslušenstvom podal oprávnený na základe notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom Notárskeho úradu v Partizánskom dňa 30. apríla 2005 pod sp. zn. N 1818/2005, NZ 18717/2005, NCLs 18462/2005, pri spísaní ktorej za povinnú konal Mgr. Tomáš Kušnír, splnomocnenie ktorého na spísanie notárskej zápisnice bolo obsiahnuté už v zmluve o úvere z 19. 12. 2004 č. 3410402, ktorú uzavrela povinná ako dlžník s oprávneným ako veriteľom. Splnomocnenie na uznanie záväzku bolo spísané v čase, keď ešte žiadny záväzok neexistoval, preto je takáto dohoda, ktorou sa povinná vopred vzdala svojho práva neplatná. Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnenou osobou na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v mene povinnej z dôvodu, že jeho záujmy boli v rozpore so záujmami zastúpenej. Splnomocnenie udelené povinnou Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo súčasťou zmluvy o úvere, ktorá má podobu tzv. formulárovej zmluvy. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastala priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada aj bez návrhu. Notárska zápisnica spísaná splnomocneným zástupcom, ktorý nebol platne splnomocnený na tento úkon nie je vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Splnenie všetkých podmienok pre zákonné vedenie exekúcie skúma exekučný súd počas celého trvania exekučného konania aj bez návrhu účastníka. Po preštudovaní spisu dospel exekučný súd k názoru, že nie sú splnené podmienky pre vedenie exekúcie, preto ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Ak bola exekúcia zastavená, nebol dôvod návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovieť. Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie oprávnený. O odvolaní oprávneného proti výroku uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktorým návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, rozhodol sudca Okresného súdu Banská Bystrica uznesením č. k. 2Er/825/2005-92 z 28. apríla 2015 tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora opätovne zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. mája 2015. Vecná príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní oprávneného bola podľa § 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej "O. s. p." ) daná vo vzťahu k výroku uznesenia okresného súdu č. k. 2Er/825/2005-45, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Podstatou siahodlhého odvolania oprávneného bol jeho nesúhlas s rozhodnutím exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie z dôvodov, že exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď preskúmaval obsah notárskej zápisnice ako exekučného titulu, opätovne konal vo veci, v ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, oprávnenému bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že s ním súd nekomunikoval o svojich právnych a skutkových záveroch, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektoval právo oprávneného na to, aby jeho vec bola vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie aj výklad práva Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke, rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, lebo nevykonal žiadne dokazovanie a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Tvrdil, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS s otázkou, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou a ak tak neurobil okresný súd a odvolací súd neakceptuje argumenty oprávneného navrhol, aby odvolací súd sám podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? 3. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky potom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť potom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Exekučný súd sa už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie zaoberal tým, či je k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený exekučný titul formálne a materiálne vykonateľný. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Pre prípad, že sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prednesenou oprávneným žiadal, aby odvolací súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Poukázal na vývoj rozhodovacej činnosti ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa skúmania notárskej zápisnice ako exekučného titulu v rámci exekučného konania, konkrétne na uznesenie zo 14. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 a zdôraznil viazanosť všeobecných súdov rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a § 109 ods. 1 písm. b) ako nedôvodné zamietol. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke z dôvodu, že je potrebné podať výklad práva EÚ, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad práva EÚ a nie rozhodnúť určitý spor. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu úniového práva, nie je dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Odvolanie oprávneného a jeho návrhy na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ nereagujú na konkrétne rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn. 2Er/825/2005. Exekučný súd v napadnutom uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie neposudzoval neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS ani vnútroštátneho práva, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie (§ 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka), ale rozhodoval výlučne podľa ustanovení vnútroštátneho práva § 57 a § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/28/2013 zo 6. augusta 2013 (a mnohých ďalších, napr. 5ECdo/139/2013, 7ECdo/241/2013, 7ECdo/106/2014) vyslovil záver, že: „Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice; ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred vytipovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T.K. (Tomášom Kušnírom) udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).“. Tento záver bol vyslovený v skutkovo a právne totožnej veci, kde rovnako ako v prejednávanej veci okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom za účasti splnomocneného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého na spísanie notárskej zápisnice splnomocnila povinná priamo v zmluve o úvere vyhotovenej oprávneným. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/28/2013 odvolací súd konštatuje, že exekúciu možno vykonať na podklade notárskej zápisnice, len ak má náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a pokiaľ tieto náležitosti nemá, nejde o vykonateľný exekučný titul a exekúcia musí byť zastavená. Povinnosť exekučného súdu skúmať v každom štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie zákonnosť exekučného titulu a to napríklad aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011 sp. zn. I. ÚS 456/2011, kde ústavný súd za významné považoval vyriešiť zásadný problém, či je súd oprávnený skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica o uznaní dlhu spísaná v mene povinnej Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom splnomocneným na tento úkon v predtlači zmluvy o úvere. Ústavný súd záver odvolacieho súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/97 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“ odmietol sťažnosť oprávneného ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že nezistil porušenie práv sťažovateľa rozhodnutím súdov, ktorými bola exekúcia zastavená. Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalších nadväzujúcich ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57, v ktorom uvádza viaceré dôvody na zastavenie exekúcie pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený nesúhlasí a tvrdí, že súd by mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky "pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva". Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého môže súdny exekútor podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávať exekúciu. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza súd z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi teda nepredstavuje rozhodnutie, ktoré by tvorilo prekážku rozsúdenej veci pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a § 58 Exekučného poriadku. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. účastník konania nemá právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996 zo dňa 22.07.1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008 zo dňa 06.05.2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04.05.2005). Povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. má súd v prípade, ak sám dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa § 36 ods.5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania podľa § 109 ods.1 písm b) O.s.p. za účelom predloženia návrhu ústavnému súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, sa plénum Ústavného súdu SR zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 16/02, kde v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že : Podľa § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku." K odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 16/02 je pripojené aj odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení : tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje. Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 16/02, o nemožnosti prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm.b ) O.s.p. z dôvodu pravidla zakotveného v § 36 ods.5 Exekučného poriadku, súčasne však v zhode s odlišným názorom Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia unesenia PL. ÚS 16/02, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je toho názoru, že ak by súd dospel k názoru o potrebe postupu podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v exekučnom konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd nedospel k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravujúceho spôsob rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje postup podľa čl. 125 ods.1 Ústavy SR. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b ) O.s.p. v zmysle záverov ústavného súdu v uznesení PL. ÚS 16/02 nebol dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť. K tvrdeniu oprávneného o povinnosti exekučného súdu nariadiť pojednávanie pred rozhodnutím o zastavení exekúcie odvolací súd uvádza, že k záveru o nutnosti zastaviť exekúciu podľa § 58 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku mohol okresný súd dospieť aj bez nariadenia pojednávania na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného (porovnaj ÚS SR II. ÚS 160/2013, NS SR 7 ECdo 32/2013, 8 ECdo 124/2014 a iné ). Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku neukladá exekučnému súdu rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) a jej zastavení po uskutočnení pojednávania za účasti účastníkov konania. Súd podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pre záver, že notárska zápisnica spísaná Mgr. Tomášom Kušnírom v mene povinnej nie je vykonateľným exekučným titulom nebolo potrebné nariadiť pojednávanie. Neplatnosť právneho úkonu - udelenie plnomocenstva povinnou advokátovi, ktorého výber uskutočnil oprávnený priamo v zmluve o úvere, je zjavná podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon o ktorý ide ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Takéto plnomocenstvo sa prieči ustanoveniu § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Oprávnený v odvolaní poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 120/2012 s tvrdením, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu a tiež nemôže z hľadiska hmotného práva preskúmavať právny vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobený vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Nemožno však prehliadnuť, že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku zápisnicu neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (R 58/1997). Súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Až v dôsledku právneho úkonu povinnej osoby (súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul. Súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udeľuje povinná osoba osobne alebo prostredníctvom zástupcu. Ak pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu koná ten, kto nie je oprávnený za ňu konať, nemožno súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený takýmto zástupcom považovať za súhlas povinnej osoby. Postup oprávneného a Mgr. Tomáša Kušníra v preskúmavanej veci bol identický s postupom, ktorý vyplýva z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn IV. ÚS 151/2001, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, IV. ÚS 431/2011, ktorými bola sťažnosť oprávneného ústavným súdom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, na ktoré odvolací súd poukazuje len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu. Uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku o zastavení exekúcie po jej vyhlásení za neprípustnú bolo vecne správne. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) ani § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. nebol dôvodný. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené úvahy preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.