Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/349/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109228290 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6109228290.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: SAD Banská Bystrica, a. s., so sídlom Banská Bystrica, Partizánska cesta 97, IČO: 36 052 205, zast. Mgr. Branislavom Jurgom, advokátom so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom Bratislava, Námestie Slobody č. 6, o zaplatenie 1 759 538,94 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 02. 2015, č. k.: 13C/214/2009-740, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáha náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. spôsobenej orgánom verejnej moci nesprávnym úradným postupom v konaní o vydanie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v Banskej Bystrici a udelenia licencie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v Banskej Bystrici. Za nesprávny úradný postup označil takú nezákonnú činnosť orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorej orgán verejnej moci v zákonnej lehote nevydal žalobcovi rozhodnutie na základe jeho žiadosti o vydanie povolenia a licencie na prevádzkovanie dráhy, nesprávnym úradným postupom v rozpore s ustanoveniami § 36 ods. 1 Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach a ustanovením § 3 ods. 1 a ods. 3 § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Za orgán, ktorý takúto škodu mal spôsobiť, označil Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 2, písm. b/, bod 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., kedy tento rozhodoval ako príslušný dráhový správny úrad so zverením výkonom verejnej moci podľa § 63 a § 66 Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. Žalobca sa obrátil s písomnou žiadosťou zo dňa 16. 10. 2009 na žalovaného s požiadavkou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil, pričom žalovaný vyjadrením zo dňa 03. 12. 2009 oznámil, že takejto náhrade škody vyhovieť nemôže. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 05. 01. 2006 požiadal dráhový správny orgán svojou žiadosťou zo dňa 30. 12. 2005 o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy zároveň požiadal o licenciu na prevádzkovanie dráhy na trolejbusovej dráhe v meste Banská Bystrica. Tento dráhový správny orgán oznámil začatie konania listom zo dňa 12. 01. 2006 s tým, že dňom 05. 01. 2006 začalo konanie vo veci žiadosti o vydanie povolenia a vydanie licencie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v Banskej Bystrici. Banskobystrický samosprávny kraj potom listinou zo dňa 30. 01. 2006 konštatoval, že z prevádzkového hľadiska trolejbusová mestská dráha spĺňa podmienky funkčnosti a vynechaní trate č. 6 a 7 má dráhový správny úrad za to, že návrhu, ktorý žiadateľ upravil, môže vyhovieť. Napriek tejto okolnosti dráhový správny orgán žalobcovi povolenie na prevádzkovaní dráhy nevydal, ani o žiadosti zákonným spôsobom nerozhodol. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom žalobcovi, ako vlastníkovi trolejbusovej dráhy v meste Banská Bystrica, sú uložené povinnosti, ktoré sú rozsiahle a finančne veľmi nákladné a vyplývajú z ustanovení § 16, 17 a 18 Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. Medzi tieto povinnosti patrí najmä udržiavať dráhu tak, aby bola táto prevádzkyschopná a aby bol umožnená styk s inými dráhami a zabezpečiť prevádzkovanie dráhy. Vzhľadom k tomu, že v priebehu správneho konania došlo k prieťahom a žalobca nedostal povolenie na prevádzkovanie dráhy v priebehu celého roku 2006 a následne ani v priebehu 3 mesiacov roku 2007, zobral žalobca svoju žiadosť o vydanie povolania licencie späť dňa 08. 03. 2007, pričom dráhový správny orgán konanie vo veci týchto žiadostí zastavil svojim rozhodnutím zo dňa 22. 03. 2007. 2. Žalobca tvrdil, že pokiaľ dráhový správny orgán mal preukázané všetky podmienky pre udelenie takéhoto povolania už dňa 30. 01. 2006, mohol vo veci bezodkladne rozhodnúť najskôr do 05. 02. 2006, resp. 05. 03. 2006. Žalobca označil ako nesprávny úradný postup to, že dráhový správy orgán, teda Banskobystrický samosprávny kraj v zmysle zákona nerozhodol v zákonnej lehote napriek zisteniu splnenia podmienok tak, ako sa uvádza v písomnosti zo dňa 30. 01. 2006. Vo vzťahu k zodpovednosti v danom prípade zodpovedá štát, t. j. Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Zároveň žalobca odôvodnil výšku škody, ktorá mu vznikla na základe takéhoto nesprávneho postupu, a to v zmysle Znaleckého posudku č. 1/2010 zo dňa 13. 04.2010, vypracovaného znalcom Ing. Milanom Mozolákom a jeho dodatkov. Škoda spočívajúca na ušlom zisku žalobcu zodpovedá tzv. primeranému zisku, ktorý nemohol žalobca dosiahnuť v trolejbusovej mestskej hromadnej doprave v meste Banská Bystrica v dôsledku neudelenia požadovaného povolenia licencie, v tejto súvislosti poukázal na predpisy Európskej únie a to nariadenia rady (EHS) č. 1191/69, nariadenia rady (EHS) č. 1893/91. Príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom skutočnej škody odôvodnil najmä ustanovením § 46 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivého zistenia stavu veci a žalobca teda musel počas celej doby trvania správneho konania zabezpečovať na vlastné náklady, aby spĺňala všetky zákonné podmienky na udelenie povolania na prevádzkovanie dráhy, predovšetkým musel teda žalobca udržiavať dráhu technicky spôsobilú na jej prevádzkovanie. Zároveň žalobca zdôvodnil príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ušlého zisku tak, že v prípade, ak by mal žalobca udelené požadované povolenia - licenciu, dopravu verejnosti mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi v Banskej Bystrici by riadne vykonával, pričom mesto Banská Bystrica malo trvalý a nepopierateľný záujem na pokračovaní prevádzky trolejbusovej mestskej dopravy v Banskej Bystrici. Za normálneho chodu veci by žalobca mal udelenú zo strany dráhového správneho orgánu povolenia licenciu, existoval by zo strany mesta Banská Bystrica záujem o uzavretie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v prospech žalobcu na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi. 3. Žalovaný svoju obranu založil na tom, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie troch základných podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, inak zodpovednosť za škodu nemôže byť daná. Ide najmä o protiprávnosť konania, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Žalovaný uviedol, že v tomto konaní nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu a je toho názoru, že v spore nebola preukázaná protiprávnosť konania dráhového správneho úradu a príčinná súvislosť medzi postupom tohto správneho orgánu a tvrdenou škodou. Z predložených listinných dôkazov, ktoré súdu predložil v priebehu konania, vyplýva, že Banskobystrický samosprávny kraj ako príslušný dráhový správny úrad nikdy nespôsobil prieťahy v konaní, ani nedošlo k jeho nečinnosti. Skutočnosť, že k vydaniu rozhodovania o povolení na prevádzkovanie dráhy nedošlo, bola spôsobená tým, že žalobca od začiatku konania nevedel preukázať jednoznačné vlastnícke a iné práva k častiam dráhy, na ktoré požadoval vydanie povolania ich prevádzkovanie, ktoré tvorilo jedno zo základných podmienok na udelenie povolenia. Pripustil však, že Banskobystrický samosprávny kraj mohol rozhodnúť vo veci vydania povolenia až do 06. 03. 2006. V priebehu správneho konania však na strane žalobcu dochádzalo opakovane k zmene rozsahu pôvodnej žiadosti, preto nebolo možné do doby, do ktorej žalobca požadoval vydanie rozhodnutia, o žiadosti rozhodnúť. Dráhový správny úrad dal žalobcovi viackrát možnosť úpravy pôvodnej žiadosti namiesto toho, aby pre nesplnenie podmienok z jeho strany konanie zastavil. Zo strany žiadateľa dochádzalo k opakovanému uvádzaniu zavádzajúcich skutočností týkajúcich sa deklarovaného vzťahu k jednotlivým častiam dráhy. 4. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy mu vznikla uvádzaná škoda ako vlastníkovi a prevádzkovateľovi dráhy podľa § 16 - 18 Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. Žalobca v čase rozhodovania o povolení na prevádzkovanie dráhy v roku 2006 nebol prevádzkovateľom dráhy, preto sa na neho povinnosti prevádzkovateľa dráhy už nevzťahovali a povinnosti vlastníka dráhy sú dané zo Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. bez ohľadu na to, či vlastník dráh je alebo nie je súčasne aj prevádzkovateľom tejto dráhy. Vyjadril nesúhlas s tvrdeniami žalobcu, že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy dráhovým správnym orgánom mu vznikla škoda v podobe ušlého zisku. Nesúhlasil s tvrdením, že na majetku žalobcu v dôsledku jeho nemožnosti vykonávať dopravu na trolejbusovej dráhe nerozmnožil svoj majetok o určitú finančnú hodnotu v podobe ušlého zisku. Žalobca nemohol dosahovať na predmetnej trolejbusovej dráhe zisk, pretože prevádzky trolejovej mestskej dopravy ani do času, do kedy ju na základe platnej licencie vykonával, t. j. do 31. 12. 2005 nedosahoval zisk. Ak žalobca vo svojich tvrdeniach uvádzal, že mu utiekla možnosť dosahovať priemerný zisk pri vykonávaní podnikateľskej činnosti z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu príslušného dopravného dráhového správneho úradu, žiada tým žalobca niečo, na čo nárok nemá. Žalobca nemohol dosahovať zisk na trolejových linkách, pretože tieto v čase jeho prevádzkovania boli stratové a boli predmetom úhrady výkonov vo verejnom záujme. Takéto úhrady poskytoval dráhový správny úrad, Banskobystrický samosprávny kraj na základe uzatvorených správ o výkone vo verejnom záujme. Nebyť úhrady straty, tak žalobca by nikdy nevykonával trolejovú dopravu na predmetných trolejových linkách z dôvodu, že vykonávanie tejto dopravy by bolo stratové, nehospodárne a neefektívne. 5. Prípadný zisk mohol nastať u žalobcu až v čase po uzavretí zmluvy o výkone prác vo verejnom záujme, k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo, nikdy nebol schválený ani tarifný poriadok platný pre rozhodný čas a nemohol existovať ani prevádzkový, keďže v tomto čase neexistovala zmluva o výkone vo verejnom záujme. Mesto Banská Bystrica sa mohlo slobodne rozhodnúť, pokiaľ by bolo držiteľom licencie viacero subjektov, s ktorým by takúto zmluvu ako dopravcom uzatvorilo. Banskobystrický samosprávny kraj si ale pre rok 2006 u žalobcu neobjednal výkony vo verejnom záujme. Nebola s ním preto ani uzavretá zmluva o výkonoch vo verejnom záujme a nie je teda na mieste požadovať ušlý zisk. 6. Okresný súd svojím prvotným rozsudkom zo dňa 18. 09. 2013, č. k.: 13 C/214/2009 - 601 určil, že základ žalobného návrhu žalobcu v časti skutočnej škody je daný. Určil, že základ žalobného návrhu žalobcu v časti ušlého zisku nie je daný. Odvolací súd tento rozsudok svojím uznesením zo dňa 10. decembra 2013, č. k.: 15 Co/9/2013 - 651 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom ako aj pokynmi na doplnenie dokazovania. 7. V ďalšom priebehu konania na strane žalovaného vstúpil vedľajší účastník Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Banskej Bystrice, Námestie SNP číslo 23, IČO: 37 828 100. 8. V súlade s týmito pokynmi okresný súd postupoval a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je preukázaný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Dokazovanie doplnil výsluchom svedkov ako aj listinnými dôkazmi, na základe ktorých dospel k záveru, že napriek listu Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, odboru dopravy a komunikácie zo dňa 31. 05. 2006 a neexistencie žiadneho formálno-právneho individuálneho aktu o tom, ktorý by hovoril o tom, že v konaní vo veci žiadosti o udelenie povolenia na prevádzkovanie dráhy žalobcu je možné pokračovať, teda prerušenie konania netrvá, preto konanie po dátume 30. 01. 2006 prerušené nebolo a správny orgán mal všetky potrebné listiny k tomu, aby mohol vo veci vydať rozhodnutie. Z výpovedí svedkov sa nepodarilo preukázať, z akého dôvodu toto rozhodnutie vo veci vydané nebolo. Tento list zo dňa 30. 01. 2006 považoval práve za také oznámenie, že pominuli prekážky pre prerušenie konania a správny orgán bude ďalej z vlastného podnetu pokračovať v konaní tak, ako to uvádza § 29 zákona číslo 71/1967 Zb.. Súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by malo byť konanie prerušené aj po 30. 01. 2006. Podľa § 29 ods. 4 Správneho poriadku správny orgán v konaní pokračoval z vlastného podnetu, pretože pominuli prekážky, pre ktoré toto konanie bolo prerušené, ako to vyplýva z listu zo dňa 30. 01. 2006. 9. Okresný súd dospel k záveru, že v konaní Banskobystrického samosprávneho kraja došlo k nesprávnemu úradnému postupu ako k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej z predpisov správneho práva, Správneho poriadku, t. j. zákona číslo 71/1967 Zb., resp. zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach. Tento nesprávny úradný postup spočíval v tom, že dráhový správny orgán nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Zo strany orgánu verejnej moci malo dôjsť k rozhodnutiu 60. deň lehoty, ktorý pripadol na 10. marca 2006. Pretože v tejto lehote rozhodnutie nebolo vydané, súd konštatoval na jeho strane porušenie právnej povinnosti. 10. Pri konaní ohľadom udelenia licencie správny orgán konanie v posledný deň lehoty prerušil rozhodnutím zo dňa 10. 03. 2006 pod č. 579/2006/OD z dôvodu, že doteraz nebolo rozhodnuté o žiadosti o povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dopravy v Banskej Bystrici. Rozhodnutím zo dňa 22. 03. 2007 správny orgán konanie vo veci žiadosti o udelenie licencie zastavil, preto súd konštatoval, že v tomto prípade nešlo o nesprávny úradný postup a k prerušeniu právnej povinnosti na strane Banskobystrického samosprávneho kraja nedošlo. 11. K podstatnej námietke žalobcu, že žalobou neuplatňuje náhradu škody, ktorá by súvisela s vlastníctvom dráhy, pričom uplatňuje len škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s potrebou udržať počas správneho konania prevádzkyschopnosť trolejbusovej dráhy v meste Banská Bystrica, okresný súd poukázal na právny názor vyslovený odvolacím súdom, keď náklady žalobcu ako vlastníka dráhy nemožno zamieňať s povinnosťami prevádzkovateľa dráhy, keď treba prihliadnuť aj na povinnosti vlastníka dráhy. V tejto súvislosti poukázal na § 17 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona číslo 164/1996 Z. z. (zákon o dráhach). Zároveň aplikoval § 18 citovaného zákona, ktorý upravuje povinnosť prevádzkovatelia dráhy. Mal za preukázané, že žalobca nebol prevádzkovateľom dráhy, pretože žiadosťou sa len domáhal vydania nového povolenia, preto nemal povinnosť, ktorá sa ukladá prevádzkovateľovi dráhy, nezostane mu však povinnosti uvedené v § 16 a § 17, ktoré musel vynakladať ako vlastníka. Týchto nákladov sa však žalobca nedomáhal. V súlade s vysloveným názorom odvolacieho súdu poukázal na to, že žalobca ako žiadateľ o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy musel doložiť zákonom určené doklady, ktoré preukazovali aj technickú spôsobilosť dráhy. Tieto povinnosti však nemožno stotožniť s povinnosťami vlastníka dráhy udržiavať dráhu v prevádzkyschopnom stave a zabezpečovať jej prevádzkovanie. Z tohto dôvodu náklady, ktoré vynakladá žalobca ako vlastník, nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia a s tým súvisiace náklady, pretože tieto vynakladal bez ohľadu na výsledok správneho konania. 12. Súd konštatoval absenciu príčinnej súvislosti aj s poukázaním na skutočnosť, že v danom prípade išlo o lehotu, ktorá má poriadkový charakter, pretože jej nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania, nakoľko aj v prípade porušenia lehoty a pozitívneho rozhodnutia v prospech žalobcu nenastali účinky daného rozhodnutia. V prípade zákonnej lehoty by to nebolo možné. Súd poukázal na skutočnosť, že plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, pretože jeho majetok sa nezmenšil nesprávnym postupom správneho orgánu, ale tento dôsledok nastal na základe povinnosti vyplývajúcej z postavenia vlastníka dráhy. Splnenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu (zákona o dráhach) nemôže byť škodou podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 36 ods. 2 zákona číslo 164/1996 Z. z. by mohlo mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. iba vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka správneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a iba týmto postupom. Bolo preukázané, že správne konanie nebolo prerušené po 30. 01. 2006 a správny orgán mal rozhodnúť. Nedodržanie lehoty pre toto rozhodnutie je nesprávnym úradným postupom, náklady žalobcu vynaložené na zabezpečenie prevádzkyschopnosti však nepredstavujú jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom správneho úradu. V konaní súd nemal preukázané také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a možnou škodou. Ani vyhovením žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je zaručené, že by jeho návrhu o udelenie licencie bolo nepochybne vyhovené s prihliadnutím na § 41 ods. 5 zákona o dráhach. Taktiež nebolo vopred dané, že mesto Banská Bystrica by uzatvorilo so žalobcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme pri prevádzkovaní dopravy podľa § 30 a nasledujúcich zákona o dráhach, a to aj v prípade, že by žalobca disponoval oprávnením a licenciou na prevádzkovanie dráhy. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že dňa 21. 02. 2007 podal žiadosť o povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, ktorému rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2007 bolo povolenie vydané. 13. Proti rozhodnutiu sa odvolal žalobca. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f). 14. V bode I. odvolania žalobca namietal, že súd sa v konaní nevysporiadal predovšetkým s najvypuklejšími nárokom žalobcu na náhradu skutočnej škody v sume 65 612,48 €, ktorá je tvorená skutočným zmenšením majetku žalobcu - uhradenými nákladmi, vynaloženými na elektrickú energiu plynúcu do trolejbusovej mestskej dráhy, konkrétne do trakčných vedení a trakčných meniarní, ktorú počas nezákonne celého správneho konania musel žalobca vynakladať z dôvodu, aby spĺňal podmienku preukázania technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie, teda aby mohol získať povolenie na prevádzkovanie dráhy. Konkrétne táto škoda by nevznikla, nebyť správneho konania, pretože nebyť žiadosti o povolenie na prevádzkovanie dráhy, trakčné vedenia a ani trakčné meniarne by neboli napájané elektrickou energiou a tento pokles majetku v majetkovej sfére žalobcu nenastal. 15. Táto povinnosť na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie je zákonom uložená len tej osobe, ktorá požaduje povolenie na prevádzkovanie dráhy podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach v spojení s požadovanou spôsobilosťou technického zariadenia na prevádzku podľa § 52 až 57 tohto zákona, ktoré musel žalobca spĺňať počas celej doby správneho konania z dôvodu, že bol žiadateľom o povolenie na prevádzkovanie dráhy, a nie z iného zákonného dôvodu, teda nie z dôvodu svojho vlastníctva dráhy a ani z dôvodu povinnosti zabezpečiť prevádzkovanie dráhy (§ 17 zákona číslo 164/1996 Z. z.). Príčinná súvislosť tu nie je pretrhnutá zákonnými povinnosťami stanovenými pre vlastníka dráhy v § 16 a v § 17 citovaného zákona, pretože povinnosť na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie je povinnosťou navyše, ktorú zákon ukladá až žiadateľovi o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Takúto povinnosť neukladá zákon vlastníkovi dráhy, ktorý má povinnosť len zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, čo je povinnosť odlišná od povinnosti mať technicky spôsobilú dráhu na jej prevádzkovanie. Súd sa touto odlišnosťou v právnych povinnostiach nezaoberal. Povinnosť preukázať technickú spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie vzniká až podaním žiadosti o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Pretože vlastník dráhy nemá stanovenú povinnosť byť prevádzkovateľom dráhy, nejde o povinnosť vlastníka dráhy, pretože § 16 a § 17 zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach počíta s tým a upravuje situáciu, že vlastník dráhy nebude zároveň prevádzkovateľom dráhy, teda vlastník nemusí byť ani žiadateľom o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Zákon jasne oddeľuje povinnosti vlastníka dráhy od povinností žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy. 16. Uviedol, že súd mal nesprávny úradný postup aj skutočnú škodu preukázanú. Súd mal však rozlišovať dôslednejšie medzi povinnosťami žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy (§ 35 ods. 2 písm. e) v spojení s § 52 až 57 zákona číslo 164/1996 Z.z.) a povinnosťami vlastníka dráhy, pretože táto osoba nemusí byť podľa zákona rovnako osobou (§ 17 zákona číslo 164/1996 Z. z.) a v tomto prípade žalobca nepožaduje náhradu škody z dôvodov spojených s vlastníctvom trolejbusovej mestskej dráhy, ale len v spojených s právnym postavením žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy. To, že je zároveň aj vlastníkom dráhy, nemôže byť žalobcovi na príťaž, pretože taký výklad práva by sa dostal do rozporu s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky. Vlastník dráhy zabezpečuje prevádzkyschopnosť dráhy, ktorá povinnosť si nevyžaduje toľký rozsah činností a nákladov, ako je tomu pri plnení povinností preukazovať technickú spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie, ktorá povinnosť nastupuje a je spojená s momentom, kedy si žiadateľ podá žiadosť o povolenie na prevádzkovanie dráhy a trvá počas celého správneho konania. Takýto žiadateľ má povinnosť predvídať len 60 dňové trvanie správneho konania, na konci ktorého bude vydané zákonné rozhodnutie, čo je povinnosťou správneho orgánu. 17. Poukázal na to, že zákon číslo 164/1996 Z. z. neumožňuje takú právnu situáciu, aby niektorá existujúce trolejbusová dráha nebola prevádzkovaná, pretože ukladá povinnosť prevádzkovania dráhy. Vlastník dráhy je podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy jej k tomu potrebné administratívne povolenie podľa § 31 ods. 3. Z tejto zákonnej úpravy je potrebné odvodiť aj povinnosť dráhového správneho úradu povoliť prevádzkovanie dráhy jej vlastníkovi pri splnení zákonných podmienok, ktorej žalobca splnil. Dráhový orgán nemôže svojím postupom ani svojím rozhodnutím vytvárať nezákonný stav znemožňujúci prevádzkovanie dráhy a následne tiež prevádzkovanie dopravy na dráhe jej vlastníkovi. Zmarené škodné náklady sú nákladmi, ktoré musel žalobca vynakladať z dôvodu, aby spĺňal zákonné podmienky na udelenie povolenie na prevádzkovanie dráhy o udelenie licencie na prevádzkovanie dopravy na trolejbusovej dráhe, a to na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie a na udržanie materiálno- technickej a personálnej základne pre trolejbusovú dopravu v meste Banská Bystrica (povinnosť spojená s požadovanou licenciou podľa § 38a ods. 1 písm. f) zákona o dráhach. Žalobca by si mohol tieto náklady uplatňovať aj v prípade, ak by napokon správny orgán povolenie vydalo, ak medzitým došlo k nesprávnemu úradnému postupu, počas ktorého škoda vznikla. Túto škodu podrobne popísali, pričom okresný súd sa podstatnými tvrdeniami nezaoberal a nevysporiadal, nedal im tak možnosť v odôvodnení namietať voči právnym či skutkovým záverom súdu, ktoré by sa týkali nepriznania napríklad nároku na náhradu skutočnej škody. Tieto náklady by žalobca nikdy nevynakladal v prípade, že by nežiadal o vydanie povolenia, teda keby plnil len povinnosti vlastníka dráhy. Ide tak o priamu, nie sprostredkovanou príčinou vzniku škody. Na preukázanie návrhy výsluchu svedka, ktorý súd nevykonal. 18. Namietal, že súd 1. stupňa striktne sa riadiac právnym názorom odvolacieho súdu postupoval tak, že neposkytol v rozpore s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súdnu ochranu porušenému právu žalobcu napriek tomu, že mal preukázaný nesprávny úradný postup aj vznik skutočnej škody, súd aplikoval § 16 a 17 zákona číslo 164/1994 Z. z. nesprávne tak, že dovodil nemožnosť existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, keď žalobcovi v konaní nešlo o náhradu škody, ktorá by vznikla z dôvodu plnenia povinností vlastníka dráhy (ani z dôvodu zabezpečovania prevádzkyschopnosti dráhy), ale z dôvodu nezákonne dlhotrvajúcich povinností žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy - mať dráhu technicky spôsobilú na jej. Žalobca sa zákonne ako vlastník dráhy usiloval o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, splnil všetky zákonom stanovené podmienky na vydanie povolenia a len v dôsledku nezákonného nevydania rozhodnutia sa mu zmenšoval majetok po nezákonne dlhú dobu trvania správneho konania. Súd mal aplikovať § 35 ods. 2 písmena e) zákona o dráhach a tiež § 52 až 57 tohto zákona, z nich by zistil, že povinnosti žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy sú povinnosťami navyše oproti povinnostiam vlastníka trolejbusovej dráhy, teda dôvod zamietnutia žaloby nie je daný. 19. V bode II. Svoje odvolania poukázal na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., keď súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na preukázanie príčinnej súvislosti, že vynaložené škodné náklady sú nákladmi na zabezpečenie preukázania technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie, ktoré musel zbytočne dlhodobo vynakladať, navrhol vypočuť svedka Ing. Dušana Cvika. Súd tento dôkaz nevykonal, aj keď vykonanie tohto dôkazu bolo potrebné na preukázanie príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom. Svedok sa mal odborne vyjadriť aj ku skutočnostiam, ktoré zo škôd žalobcu sú v priamej súvislosti splnením povinnosti technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie (povinnosť spojená so žiadosťou o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, nie s vlastníctvom dráhy), a ktoré na udržanie materiálno-technickej a personálnej základne pre trolejbusovú dopravu v meste Banská Bystrica. Bez elektrickej energie byť drahé nemala technickú spôsobilosť na jej prevádzkovanie. 20. Namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. s tým, že súd mal aplikovať § 35 ods. 2 písm. e) zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach, § 52 až 57 tohto zákona, § 38a ods. 1 písm. f). Súd aplikoval § 16 a 17, ktoré neumožňujú vec správne právne posúdiť, pretože tieto ustanovenia upravujú len povinnosti vlastníka dráhy a nie povinnosti žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy, ani povinnosti žiadateľa o licenciu na prevádzkovanie dopravy na dráhe. Súd tieto ustanovenia vôbec nepoužil, čím došlo k nedôvodnému zamietnutiu žaloby. 21. Taktiež namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. d) O.s.p., keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v rozpore so skutočným stavom, keď existuje príčinná súvislosť medzi preukázaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou konštatoval nesprávne, že pokiaľ správny orgán v nezákonnej dlhej lehote rozhodoval, žalobcovi žiadna škoda nevznikla. Toto nesprávne skutkové zistenie je dané v dôsledku nesprávneho právneho posudzovania veci tak, že škodné následky boli spojené s vlastníctvom žalobcu ku trolejbusovej dráhe, avšak žalobca v priebehu konania definoval, že nežiada náhradu nákladov spojenú s vlastníctvom dráhy, ale škody vzniknutej z dôvodu plnenia povinností žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Súd sa tak skutkovo nezaoberal nárokom žalobcu, ako bol definovaný, ale zamietol nárok na náhradu škody z dôvodu vynaložených nákladov vlastníka, ktoré výslovne ani žalobca nežiadal. 22. Poukázal taktiež na odvolací dôvod v súlade s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., teda že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa je v rozpore článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sa súd nevysporiadal s ich podstatnou právnou argumentáciou, teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V tejto súvislosti okrem iného zdôraznil, že dráhový správny úrad sám spôsobil, že licenciu žalobcovi nevydá, pokým nevydá žalobcovi povolenie na prevádzkovanie dráhy ten istý dráhový správny úrad, preto je príčinná súvislosť daná a preukázaná aj ku škodám vzniknutým z dôvodu plnenia nákladov na udržanie materiálno-technickej a personálnej základne pre trolejbusovú dopravu v meste Banská Bystrica. Poukázal na skutočnosť, že prvotný dôvod, ktorým je ušlý zisk spôsobený, je neudelenie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy, keďže bez tohto prvotného povolenia nechcel vydať správny orgán ani licenciu na prevádzkovanie dopravy na dráhe a nemohol tak žalobca ani začať vykonávať verejnú dopravu trolejbusmi. Výška ušlého zisku žalobcu zodpovedá takzvanému primeranému zisku, ktorý nemohol žalobca dosiahnuť v trolejbusovej mestskej hromadnej doprave v meste Banská Bystrica. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ušlého zisku je daná a preukázaná, pretože v prípade, ak by mal žalobca udelené požadované povolenie a licenciu, dopravu verejnosti v mestskej hromadnej doprave trolejbusmi v meste Banská Bystrica by riadne vykonával, mesto Banská Bystrica malo trvalý a nepopierateľný záujem na pokračovaní prevádzky trolejbusovej mestskej dopravy Banskej Bystrici. Za normálneho chodu vecí, ak by mal žalobca udelenej zo strany dráhového správneho orgánu povolenie aj licenciu, existoval zo strany mesta Banská Bystrica návrh na uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v prospech žalobcom vykonávanej mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi. 23. V bode III. odvolania poukázal na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. vo vzťahu k žalovanému ušlému zisku, keď súd 1. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že v čase celého roku 2006 neexistoval v trolejbusovej doprave v Banskej Bystrici žiaden konkurent voči žalobcovi, pretože žalobca do roku 2005 bol jediným oprávneným subjektom na túto dopravu ani iný nemal ani do roku 2006 oprávnenie na túto dopravu. Až keď zo správneho orgánu žalobcovi danej správy jasne signalizovali, že napriek splneniu zákonných podmienok neudelí správny orgán povolenie žalobcovi, bol žalobca prinútený trolejbusovú dráhu prenajať. Na základe tohto prenájmu až do roku 2007 vzniklo oprávnenie iného subjektu ( až potom žalobca zobral svojej žiadosti späť), ktorý bez nájmu drahých od žalobcu nikdy nemohol obdržať povolenie aj licenciu, ktoré dovtedy žiadal žalobca. Je presvedčený, že práve a len protiprávnym úkonom, nesprávnym úradným postupom, nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote mu bola spôsobená škoda aj v podobe ušlého zisku. Bez udeleného povolenia na prevádzkovanie dráhy a bez udelenej licencie na prevádzkovanie dopravy na dráhe objednávateľ výkonov (mesto Banská Bystrica) nemohol so žalobcom uzavrieť zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme. Dôkazmi preukázal reálny a vážny záujem objednávateľa výkonov - mesta Banská Bystrica o pokračovanie trolejbusovej mestskej hromadnej dopravy a že by so žalobcom mesto Banská Bystrica takúto zmluvu uzatvorilo. Za normálneho chodu vecí, teda ak by správny orgán vydal žalobcovi požadované rozhodnutia a udelil mu tak povolenie a licenciu, objednávateľ výkonov by zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme so žalobcom uzatvoril. Súd 1. stupňa v rozsudku neuvádza, ako tieto dôkazy vyhodnotil, ide pritom o dôkazy preukazujúce príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a ušlým ziskom. 24. Ďalej žalobca namietal, že súd 1. stupňa neúplne zistil skutkový stav pokiaľ ide o ušlý zisk, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Konštatoval, že tento odvolací dôvod uvádza z dôvodu právnej istoty. V konaní nezostalo sporné, že by s nimi mesto Banská Bystrica zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme uzatvoril za okolností, ak by mali udelené príslušné povolenie a licenciu dráhovým správnym orgánom. 25. V závere odvolania bode IV. zhrnul, že súd 1. stupňa správne vyriešil, že ak by správny orgán vydal rozhodnutie, nešlo by o škodný následok pri vynakladaní nákladov žalobcu, správny orgán mal vo veci žiadosti vydať rozhodnutie podľa zisteného skutkového stavu, pričom správny orgán lehoty nedodržal. Keby žalobca žiadosti nepodal, škodnej náklady by nevynakladal, teda neudržiaval by predovšetkým stav technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie. 26. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril vedľajší účastník podaním zo dňa 27. 04. 2015. Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné, napadnutý rozsudok žiadal v celom rozsahu potvrdiť. Tvrdenia žalobcu považoval za irelevantné a účelové. Podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona číslo 164/1996 Z. z. žiadateľ o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy doloží k žiadosti doklad preukazujúci technickú spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie. Takýmto dokladom sa preukazuje spôsobilosť dráhy máje bezpečnú a plynulú prevádzku, a to so zreteľom na konštrukčné riešenie dráhy, polohy trolejového vedenia, stupňa ochrany pred elektrickým napätím a podobne. Taktiež z ust. § 56 ods. 1 zákona vyplýva, že spôsobilosťou určeného technického zariadenia na prevádzku sa rozumie jeho technický stav zaručujúci jeho bezpečnú prevádzku. Takýmito dokladmi sú predovšetkým a/ správy o revízii elektrického zariadenia, ktorých účelom je preukázať, či je elektrické zariadenie schopné prevádzky z hľadiska bezpečnosti, a to na základe vykonania nasledujúcich úkonov prehliadok a kontroly: I. spôsobu vyhotovenia ochrany pred úrazom elektrickým prúdom, II. dimenzovania vodičov s ohľadom na prúdovú zaťažiteľnosť, III. nastavenia nadprúdových ochrán napájačov, IV. označenia obvodov, prvkov a zariadení, V. polohy trolejového vedenia, VI. vzdialenosti vedenia od konštrukcií, budov a zeme, VII. vzdialenosti vodičov medzi sebou, VIII. vybavenia trakčných stožiarov bezpečnostnými tabuľkami a bezpečnostným označením, IX. ochrana pred zavlečením napätia a pod. b/ protokol o úradnej prehliadke a preskúšaní elektrického zariadenia, ktorého účelom je preukázať, či je elektrické zariadenie schopné bezpečnej prevádzky, a to z hľadiska ochrán pred nebezpečným dotykom živých a neživých častí a bezpečnosti práce pri obsluhe a údržbe. Tieto skutočnosti a označené doklady vyplývajú aj z príslušného správneho spisu dopravného správneho orgánu, ktorého sú obsahom ako súčasť dokazovania v rámci správneho konania o žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy (sp. zn.: 392/2006/OD). 27. V rámci preukazovania technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie sa neskúma, či žiadateľ vynakladá náklady na elektrickú energiu v rámci trolejbusovej mestskej dráhy. Vynakladanie takýchto nákladov nie je zákonnou podmienkou pre vyhovenie žiadosti. Vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti nie je podmienené preukazovaním vynakladania takýchto nákladov. Vyplýva to z toho, že zákon vo svojich ustanoveniach od žiadateľa nepožaduje, aby vynakladal takýto druh výdavkov. Zákon od žiadateľa vyžaduje len dokladovať splnenie podmienok taxatívne vymedzených v § 35 ods. 2 zákona, pričom vôbec nepožaduje dokladovať odber elektrickej energie v čase podania žiadosti a v čase rozhodovania o nej. Takáto argumentácia žalobcu je absurdná, pretože vynakladanie nákladov na elektrickú energiu je položka, ktorá súvisí už so samotným prevádzkovaním dráhy a nie s procesom rozhodovania o podanej žiadosti. Tvrdené náklady vynaložené na elektrickú energiu sú irelevantné, keďže zákon ani správny orgán v čase rozhodovania o žiadosti vynakladanie týchto nákladov od žalobcu nepožadoval. Pokiaľ náklady žalobca vynakladal, konal tak dobrovoľne z vlastnej vôle. Technická spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie nepredstavuje zabezpečenie odberu elektrickej energie do trakčných vedení. Toto vyplýva podporne z ustanovenia § 54 zákona. Odvolávanie sa na ustanovenie § 35 ods. 2 písm. e) zákona je zo strany žalobcu nesprávne. Technická spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie spočíva v preukazovaní spôsobilosti zariadenia na jeho prípadnú prevádzku predovšetkým z hľadiska bezpečnosti a s tým súvisiacich rizík v praktickej prevádzke, a nie z hľadiska odberu elektrickej energie, ktoré nepredstavuje technickú spôsobilosť. Pokiaľ by aj bolo pravdivé tvrdenie žalobcu že vynakladal náklady na energie podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona (pre potreby preukázania technickej spôsobilosti na prevádzkovanie dráhy), jednalo by sa len o plnenie zákonných povinností, v dôsledku čoho nie je možné uplatňovať si náhradu škody. Plnením povinností v zmysle zákona nie je možné uplatňovať škodu. Zároveň uviedol, že vyhovenie žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je právne nárokovateľné, pričom podľa žalobcovho výkladu keby si každý žiadateľ v prípade nevyhovenia jeho žiadosti mohol nárokovať náhradu škody v zmysle tohto ustanovenia, čo je právny nezmysel. Pri žiadaní o udelenie akéhokoľvek povolenia, resp. licencie musí žiadateľ preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok. S tým sa logicky spájajú určité náklady či povinnosti. Legislatíva Slovenskej republiky neumožňuje dožadovať sa refundácie týchto výdavkov spojených s preukazovaním splnenia zákonom stanovených podmienok voči orgánom verejnej správy, ktoré o dotknutých žiadostiach konajú. 28. Hoci v odvolaní žalobca pozmenil svoju doterajšiu argumentáciu, keďže tvrdí, že v konaní sa nedomáhal náhrady škody vzniknutej v dôsledku plnenia povinnosti vlastníka dráhy, ale v dôsledku plnenia povinností žiadateľa o vydanie povolenia spočívajúcej v zabezpečení technickej spôsobilosti dráhy na prevádzkovanie, podstata veci zostáva stále rovnaká, a to, že pokiaľ sa súd stotožní so žalobcovým názorom, že išlo zo strany žalobcu o plnenie povinností, ktoré vyplývajú zo zákona, na základe plnenia takýchto povinností sa nemožno domáhať náhrady škody. 29. Odvolávanie sa žalobcu na ustanovenie § 38a ods. 1 písm. f) zákona číslo 164/1996 Z. z. nemá relevanciu k predmetu konania, pretože toto ustanovenie upravuje náležitosti žiadosti o udelenie licencie na prevádzkovanie dopravy na celoštátnej alebo regionálnej dráhe. V danom prípade žalobca nepodával na dráhovom správnom orgáne žiadosť podľa tohto ustanovenia, aj podľa § 35 zákona, t. j. žiadosť o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, čo predstavuje odlišný právny inštitút vám. Preto dovolávanie sa žalobcom aplikácie ustanovenia § 38a ods. 1 písm. f) zákona je bezpredmetné. 30. Rovnako bezpredmetné je dovolávanie sa aplikácie ustanovení § 50 až 57 zákona, pretože § 52 a 53 upravuje zákonné podmienky pre osoby, ktoré zamýšľajú viesť dráhové vozidlo s vlastným pohonom, ustanovenia § 54 je 55 upravujú, ktoré zariadenia sa považujú za určené technické zariadenia a určené činnosti a § 56 zákona upravuje povinnosť overiť a schváliť spôsobilosť na prevádzku určeného technického zariadenia pred jeho samotným uvedením do prevádzky. Ust.§ 57 upravuje, ktoré osoby sú oprávnené vykonávať revízie, prehliadky, skúšky, obsluhu určených technických a zariadení v prevádzke a kontrolu činnosti vo zváraní a nedeštruktívnom skúšaní. Z toho vyplýva, že nedošlo k naplneniu zákonom ustanoveného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 O.s.p., pretože nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci nesprávnym použitím ustanovenia právneho predpisu, pretože použitie ustanovení, o ktorých aplikáciu žalobca žiada, by bolo v danom konanie bezpredmetné. 31. K žalobcom tvrdenému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu poukázal na § 120 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Tieto zákonné kompetencie súdu nemožno obmedzovať vôľou či nevôľou účastníkov konania. 32. Náklady, ktoré vynakladá žalobca ako vlastník či žiadateľ o vydanie povolenia, nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia, pretože náklady vynakladá bez ohľadu na výsledok správneho konania. 33. Žalobcom tvrdená príčinná súvislosť, ktorú odvodzuje od neudelenia povolenia a licencie, čo považuje za príčinu, ktorá spôsobuje nemožnosť uzatvorenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, je absurdné a nelogické tvrdenie, keďže na uzatvorenie uvedenej zmluvy nie je právny nárok. Príčinná súvislosť musí byť jasná nepochybne daná, musí ísť o priamu a nie sprostredkovanú príčinu vzniku škody. V danom prípade by totiž ani samotným udelením povolenia a licencie žalobca nemal zaručené uzatvorenie zmluvy. Argumentácia žalobcu je teda zavádzajúca. 34. K vyjadreniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril žalobca podaním zo dňa 26. 07. 2016. S podaným vyjadrením nesúhlasil. Vedľajší účastník opomína, že zákon o dráhach neumožňuje takú právnu situáciu, ako ju správny orgán sám vytvoril, aby niektorá existujúca trolejbusová dráha nebola prevádzkovaná, pretože ukladá povinnosť prevádzkovania dráhy. Vlastník dráhy je podľa § 17 ods. 1 zákona o dráhach povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy a na to je potrebné administratívne povolenie podľa § 31 ods. 3 tohto zákona. Dráhový správny úrad nemôže svojím postupom a rozhodnutím vytvárať nezákonný stav znemožňujúci prevádzkovanie dráhy a následne znemožniť prevádzkovanie dopravy na dráhe jej vlastníkovi. Nesprávne si vykladá dôvody, pre ktoré žalobca plnil povinnosti žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy. Povinnosť zabezpečiť technickú spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie je zákonom uložená len tej osobe, ktorá požaduje povolenie na prevádzkovanie dráhy podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona o dráhach v spojení s požadovanou spôsobilosťou technického zariadenia na prevádzku podľa § 50 až 57 tohto zákona. Tento stav trvá nezákonne dlho, čo zapríčinil správny orgán. V konaní je podstatnou nezákonne dlhá doba správneho konania, v ktorej škoda vznikla. Nešlo o elektrickú energiu na prevádzkovanie dopravy na dráhe, ako sa to snaží tvrdiť vedľajší účastník, pretože dopravu na dráhe správny orgán nepovolil. Konkrétne táto škoda by nevznikla, nebyť nezákonne celého správneho konania. Následne žalobca vo vyjadrení poukázal na už doteraz uvedené svoje tvrdenia v odvolaní vo vzťahu k ochrane porušení práv s poukazom na článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru. 35. Vzhľadom na skutočnosť, že od 01. 07. 2016 sa stal účinný Civilný správny poriadok, vedľajší účastník podľa O.s.p. stratil svoje postavenie a tento inštitút nebol no novej právnej úpravy prevzatý, resp. za iných podmienok a inej právnej úpravy. Odvolací súd preto ďalšie vyjadrenia po tomto dátume doterajšieho vedľajšieho účastníka a reakcie žalobcu v rozhodnutí neuvádza, pričom tieto už k veci neuvádzajú nič nové, len reagujú inými slovami na doterajšie argumentácie. 36. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 37. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalobcu, ktorého právne účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP. Prihliadol aj na argumenty doterajšieho vedľajšieho účastníka, ktoré podľa prechodných ustanovení zostávajú relevantné. 38. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 39. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, pričom v tomto rozsahu doplnil aj dokazovanie. Odvolací súd konštatuje, že dokazovanie bolo doplnené ohľadom sporných skutočností, na zistený skutkový stav okresný súd správne aplikoval relevantné právnej normy. Ani na základe argumentov žalobcu uvedených v odvolaní odvolací súd nedospel k iným právnym záverom, ako ich vyslovil vo svojom predchádzajúcom uznesení, ktorým zrušil skoršie rozhodnutie okresného súdu. 40. Na základe vykonaného dokazovania bol ustálený skutkový stav. Žalobca ako jednu z námietok uvedených v odvolaní uvádza nedostatočné zistenie skutkového stavu. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje, pretože súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu vo vzťahu k relevantným skutkovým okolnostiam. Vzhľadom na správne právne posúdenie nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy, ktoré navrhuje žalobca. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, preto sa odvolací súd nestotožňuje ani s námietkami žalobcu v tomto smere. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu s poukazom na § 9 ods. 1, 2 zákona číslo 514/2003 Z. z., keď správny orgán nevydal rozhodnutie v zákonnej lehote. Podľa § 36 ods. 2 zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach (ktorý platil v čase rozhodovania správneho orgánu) bol povinný toto rozhodnutie vydať do šesťdesiatich dní od doručenia žiadosti o vydanie povolenia. Bolo preukázané, že nebolo rozhodnuté odvolacím orgánom vo predĺženie tejto lehoty ani o tom, že by účastník v tomto smere bol upovedomený (§ 49 ods. 2 Správneho poriadku ). V tejto súvislosti okresný súd dospel k záveru, že konanie po 30. januári 2006 nebolo prerušené. V konaní však bolo aj preukázané, že žalobca bol vyzývaný na doplnenie žiadosti, v dôsledku čoho správny orgán nemohol rozhodnúť. Je pravdou, že správny orgán v prípade, že žalobca vady neodstránil, mohol vo veci rozhodnúť. 41. Hoci zákon upravuje pre rozhodnutie 60 dňovú lehotu, odvolací súd považuje za potrebné doplniť odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu zákonných a procesných lehôt. Je pravdou, že rozhodnutie nebolo vydané v lehote upravenej zákonom o dráhach, táto skutočnosť však sama osebe nemusí zakladať naplnenie predpokladov v tom zmysle, že porušenie tejto lehoty, teda nerozhodnutie v lehote, umožňuje vysloviť jednoznačný záver, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu správneho orgánu. Lehoty, ktoré sú uvedené v správnom konaní pre vydanie rozhodnutia majú poriadkový charakter a ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania (§ 49 ods. 2 Správneho poriadku). Procesné pochybenie správneho orgánu, ktorý konanie neprerušil, resp. neupovedomil účastníka o tejto lehote, nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej v konaní o žiadosti žalobcu v správnom konaní. V tomto prípade ide o takzvanú poriadkovú lehotu. V zmysle existujúcej judikatúry je nepochybné, že lehoty stanovené v § 49 Správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé osebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník nemôže z nej vyvodzovať vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nejaké práva. Nedodržania lehoty pre rozhodnutie je porušením zásady rýchlosti správneho konania, vzhľadom na to, že ide o poriadkové lehoty, účastníci konania nemôžu z tohto porušenia ani vyvodzovať, pokiaľ ide o meritom veci, žiadne práva. V konaní nebolo zistené ani to, že by sa žalobca bránil proti nečinnosti správneho orgánu. 42. Pokiaľ ide o konanie o udelenie licencie, súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že v tomto prípade bolo rozhodnuté v lehote a nešlo o nesprávny úradný postup. 43. Pokiaľ teda ide o vydanie povolenia na prevádzkovanie trate, bolo potrebné skúmať, či sú splnené ďalšie predpoklady na priznanie uplatneného nároku, a to vznik škody a posúdenie príčinnej súvislosti. Okresný súd dospel k záveru, že na strane žalobcu nedošlo k žiadnej škode. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného. Z hľadiska obsahu náhrady škody ide o to, akú škodu je škodca povinný poškodenému uhradiť. Odvolací súd v súlade so svojím skorším stanoviskom opakuje, že z hľadiska posudzovaného prípadu treba mať na zreteli, že všeobecné náklady žalobca ako vlastníka dráhy nemožno zamieňať s povinnosťami prevádzkovateľa dráhy, okrem toho treba prihliadať na povinnosti vlastníka dráhy. 44. Zákon o dráhach jednoznačne v ust. § 16 ods. 1 definuje, že vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. Túto povinnosť má bez ohľadu na to, či podal žiadosť o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy alebo nie (§ 35 Zákona o dráhach). To znamená, že ako vlastník vynakladá finančné prostriedky na splnenie si zákonom stanovenej povinnosti, pričom tieto finančné prostriedky predstavujú jeho náklady, ktoré musí vynaložiť. Nič na tom nemení ani to, či sú mu tieto náklady navrátené v podobe nájomného. Pokiaľ inak vlastník regionálnej dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkyschopnosť dráhy, je povinný dráhu prednostne ponúknuť štátu na jej odkúpenie. Štát zastupuje ministerstvo. Ak ministerstvo odmietne odkúpiť dráhu, vlastník môže dráhu predať inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Odmietnutie sa musí vykonať v písomnej forme. V zmysle právnej úpravy povinnosťou vlastníka nie je len udržiavať dráhu, aby bola v prevádzkyschopnom stave, ale podľa § 17 ods. 1 cit. zákona vlastník dráhy je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy. V prípade, že vlastník dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, je povinný ponúknuť dráhu na zabezpečenie jej prevádzkovania podľa ods. 2 písm. b) obci alebo obciam, v ktorých územnom obvode sa dráha nachádza, ak ide o električkovú, trolejbusovú, špeciálnu alebo lanovú dráhu. 45. Ust. § 18 cit. zákona upravuje povinnosti prevádzkovateľ dráhy, ktorý môže dráhu prevádzkovať len na základe povolenia na prevádzkovanie dráhy. S tým sú spojené ďalšie povinnosti. Je nepochybné, že žalobca nebol prevádzkovateľom dráhy, pretože žiadosťou sa len domáhal vydania nového povolenia. Preto ani nemal povinnosti prevádzkovateľa dráhy. Zostali mu však povinnosti uvedené v § 16, 17 vyššie uvedené, ktoré musel vynakladať ako vlastník. Hoci žalobca v odvolaní opakovane zdôrazňuje, že sa nedomáha nároku ako vlastník, v kontexte jeho argumentov ide o náhradu akoby za nevyhovenie žiadosti, teda satisfakciu za to, že v správnom konaní nebol úspešný, hoci to vopred predpokladal. V tomto smere bola správna argumentácia vedľajšieho účastníka o právnej nenárokovateľnosti výsledku konania o žiadosti, hoci by aj spĺňal všetky zákonom stanovené predpoklady. Ani žalobca dôsledne nerozlišuje medzi povinnosťami vlastníka a povinnosťami žiadateľa, ktoré sú mu uložené zákonom, hoci to súdu vytýka. 46. Pokiaľ žalobca požiadal podľa § 35 Zákona o dráhach o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, musel doložiť zákonom určené doklady, medzi iným aj doklad osvedčujúci právny vzťah žiadateľa k dráhe a doklad preukazujúci technickú spôsobilosť dráhy. Jeho povinnosťou bolo predložiť doklad ohľadne technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie, čo nemožno stotožňovať s povinnosťami vlastníka dráhy udržiavať dráhu v prevádzkyschopnom stave a zabezpečovať jej prevádzkovanie. Preto svoju pripravenosť prevádzkovať dráhu žiadateľ verifikuje dokladom, ktorý potvrdzuje technický stav dráhy. Treba zdôrazniť, že osoba žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy môže byť odlišná od vlastníka dráhy a aj v procese správneho konania povinnosti vlastníka nezanikajú, pričom požadované doklady predkladá žiadateľ nie vlastník. Pokiaľ žiadosť podáva vlastník, povinnosti vlastníka a žiadateľa spadajú v jedno. Preto rozhodne náklady, ktoré vynakladá žalobca ako vlastník, alebo žiadateľ o vydanie povolenia nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia, pretože náklady vynakladá bez ohľadu na výsledok správneho konania. Pod škodu by bolo možné zahrnúť len náklady, ktoré nespadajú pod dané vymedzenie, teda nie za obdobie, v ktorom prebieha správne konanie, v ktorom správny orgán riadne koná. 47. Námietky žalobcu v tomto smere nie sú dôvodné. Pred uvedením určeného technického zariadenia do prevádzky sa musí overiť a schváliť jeho spôsobilosť na prevádzku. Spôsobilosťou určeného technického zariadenia na prevádzku sa rozumie jeho technický stav zaručujúci jeho bezpečnú prevádzku. Spôsobilosť určeného technického zariadenia na prevádzku overuje a schvaľuje príslušný dráhový správny úrad. Prevádzkovateľ určených technických zariadení môže prevádzkovať len určené technické zariadenia, ktoré sú spôsobilé na prevádzku. Prevádzkovateľ určeného technického zariadenia je povinný a) používať v prevádzke určené technické zariadenia s overenou a schválenou spôsobilosťou na prevádzku a v technickom stave, ktorý zodpovedá schválenej spôsobilosti určeného technického zariadenia na prevádzku, b) zabezpečiť, aby sa v priebehu prevádzky určeného technického zariadenia vykonávalo v určených lehotách a určeným spôsobom overovanie jeho spôsobilosti na prevádzku, c) zabezpečiť, aby revízie, prehliadky, skúšky a obsluhu určených technických zariadení vykonávali len osoby na to odborne spôsobilé, d) plniť určené podmienky a požiadavky na zabezpečenie technickej bezpečnosti a prevádzky určených technických zariadení. Ak príslušný dráhový správny úrad zistí, že určené technické zariadenie má také závažné nedostatky, že nemožno zaručiť jeho bezpečnú prevádzku alebo nie sú plnené podmienky na zaistenie bezpečnosti prevádzky, rozhodne o obmedzení alebo o vyradení určeného technického zariadenia z prevádzky. Ministerstvo ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti overovania a schvaľovania spôsobilosti určených technických zariadení na prevádzku a určí lehoty, v ktorých prevádzkované určené technické zariadenia podliehajú overovaniu spôsobilosti (§ 56 zákona o dráhach). V bode 26 tohto rozhodnutia vo svojom vyjadrení vedľajší účastník poukazuje a všetky potrebné doklady, ktoré musí predložiť žiadateľ, s čím sú spojené jednoznačne náklady. Vedľajší účastník správne argumentoval, a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje, že v rámci preukazovania technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie sa neskúma, či žiadateľ vynakladá náklady na elektrickú energiu v rámci trolejbusovej mestskej dráhy. Vynakladanie takýchto nákladov nie je zákonnou podmienkou pre vyhovenie žiadosti. Vyhovenie, resp. nevyhovenie žiadosti nie je podmienené preukazovaním vynakladania takýchto nákladov. Vyplýva to z toho, že zákon vo svojich ustanoveniach od žiadateľa nepožaduje, aby vynakladal takýto druh výdavkov. Správne argumentoval aj v tom smere, že legislatíva SR neumožňuje dožadovať sa refundácie výdavkov spojených s preukazovaním splnenia zákonom stanovených podmienok voči orgánom verejnej správy, ktoré o dotknutých žiadostiach konajú. 48. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, ako ďalšiu z podmienok, odvolací súd uvádza, že existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím vydaným po lehote a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym úradným postupom, teda ak je nezákonné rozhodnutie, nerozhodnutie v lehote a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je, či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. 49. Kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou sa v právnej teórii predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Treba len doplniť, že náklady vyvolané podaním žiadosti nie sú v príčinnej súvislosti s prípadnou škodou, pretože žiadateľ ich musí v súlade so zákonom vynaložiť už pred podaním žiadosti, teda plní zákonom uloženú povinnosť, pričom tieto neumožňujú ich refundáciu v prípade neúspechu žiadateľa v správnom konaní. 50. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. 51. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nerozhodnutie správneho dráhového orgánu o žiadosti tieto podmienky nespĺňa. 52. Žalobca sa v danej veci domáha náhrady škody predstavujúcej náklady vynaložené na udržanie dráhy v prevádzkyschopnom stave. V žalobe uvádza, že sa na neho vzťahujú rozsiahle finančne veľmi nákladné povinnosti vlastníka a prevádzkovateľa dráhy. V odvolaní však v rozpore s doteraz tvrdeným zmenil svoju argumentáciu v snahe upriamiť pozornosť na to, že vynakladal náklady, v dôsledku čoho mu nerozhodnutím správneho orgánu v lehote vznikla škoda. Plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody, ale nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, jeho majetok sa nezmenšil nesprávnym postupom správneho orgánu, tento dôsledok nastal v dôsledku povinností vyplývajúcich z postavenia vlastníka dráhy, ale aj žiadateľa o vydanie povolenia, pretože musel splniť zákonom predpísané náležitosti ešte pred podaním žiadosti. Podanie žiadosti a splnenie zákonných náležitostí vyvolalo náklady, ktoré však nie sú v príčinnej súvislosti s nevyhovením žiadosti či nerozhodnutím v lehote. Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z právneho predpisu (zák. č. 164/1996 Z. z.), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 36 ods. 2 zákona č. 164/1996 Z. z. môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka správneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom. 53. Ak správny úrad nerozhodol o návrhu v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o povolení na prevádzkovanie dráhy, do rozhodnutia o zastavení konania, a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka správneho konania. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že nesprávny úradný postup dráhového správneho úradu môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov. Napriek tomu zmenšenie majetku žalobcu nemusí byť spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom dráhového správneho orgánu (ako vlastník musí vynakladať finančné prostriedky na udržanie dráhy v prevádzkyschopnom stave). Vzhľadom na doteraz zistené skutočnosti odvolací súd nemá preukázanú príčinnú súvislosť medzi možnou škodou a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu. Prihliadol aj na to, že ani vyhovením žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je zaručené (aj keď predpokladané), že by jeho návrhu o udelenie licencie bolo nepochybne vyhovené, a to aj s prihliadnutím na § 41 ods. 5, ktorý pri udeľovaní licencie ukladá príslušnému dráhovému správnemu úradu povinnosť postupovať tak, aby nedošlo k zvýhodneniu niektorého zo žiadateľov o prevádzkovanie dopravy na dráhe. Teda zákon predpokladá konkurenčné prostredie a výsledok aj vzhľadom na možné opravné prostriedky nie je daný. 54. Tiež nie je vopred dané ani zaručené, ako sa mylne domnieva žalobca, že by Mesto Banská Bystrica muselo uzavrieť s navrhovateľom Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme pri prevádzkovaní dopravy na dráhe podľa § 30 a nasl. Zákona o dráhach., a že by aj v prípade vyhovenia žiadosti takúto zmluvu uzavrelo. Hoci boli predložené listinné dôkazy o záujme mesta na uzavretí zmluvy vo verejnom záujme, uzavretie takejto zmluvy mohlo byť len predpokladané, nie však zaručené. Skutočnosť, že mesto oslovilo žalobcu, nepredstavuje záruku, ale ide len o postup mesta pri výkone svojej pôsobnosti. Neobstojí argument vo vzťahu k uplatnenému nároku, že žalobca bol doteraz jediný prevádzkovateľ. Je nepochybné, že doprava na danej dráhe je ekonomicky stratová a prípadný zisk prevádzkovateľovi je hradený práve na základe uzavretej zmluvy, pričom sa v zmysle § 30a hradí preukázateľná strata v osobnej doprave, kam patrí aj primeraný zisk, čo možno kvalifikovať pod možný ušlý zárobok. Ak by aj správny úrad nerozhodol včas, bezprostrednou a jedinou príčinou medzi vzniknutou škodou v podobe ušlého zisku nie je jeho nekonanie, ale ušlý zisk by závisel od skutočnosti, ktorá mohla, ale nemusela nastať, ktorou by bolo alebo nebolo uzavretie vyššie uvedenej zmluvy. 55. Z tohto pohľadu zostáva nezanedbateľnou skutočnosťou to, že dňa 21. 02. 2007 podal žiadosť o povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, ktorému rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2007 bolo povolenie vydané. Teda v čase podania tejto žiadosti sa konalo aj o žiadosti navrhovateľa, ktorý následne zobral svoju žiadosť späť na základe vlastného uváženia. Neobstojí tvrdenie o vzniknutej škode, ktoré spočíva v tom, že navrhovateľ by nemal náklady, lebo by nevynakladal finančné prostriedky na dráhu, pretože by hnuteľné a nehnuteľné veci prenajal, pretože neexistoval subjekt, ktorému mohol ponúknuť vozidlá, trakčné zariadenia. 56. Preskúmaním veci tak odvolací súd nezistil vytýkané vady v konaní súdu prvej inštancie, ktorý vykonal dokazovanie v relevantnom rozsahu, namietané a tvrdené dôkazy žalobcom, ktoré súd nevykonal, z hľadiska správnosti rozhodnutia neboli smerodajné. Súd správne aplikoval príslušné právne normy na zistený skutkový stav, z ktorého vyvodil logické skutkové závery. Takto zistený skutkový stav sa stal predmetom právneho posúdenia, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu. 57. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 58. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).