Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoPr/5/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112229135 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112229135.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa J.. J. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., M. X, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hrežďovič a Mulder so sídlom Banská Bystrica, Hurbanova 6, proti odporcovi Stredná priemyselná škola Jozefa Murgaša, so sídlom Banská Bystrica, Hurbanova 6, IČO: 00 161 471, zastúpeného JUDr. Karínou Uhrínovou, advokátkou, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Námestie Štefana Moysesa 4, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Cpr/8/2012 - 280 zo dňa 09. 06. 2015, r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku o tom, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 25. 09. 2012 do 30. 06. 2013 v sume 7.340,48 EUR brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne za každý kalendárny mesiac od 14. 10. 2012 do 14. 07. 2013 až do zaplatenia, p o t v r d z u j e ; vo zvyšku m e n í tak, že návrh zamieta. Výrok, ktorým odporcovi bola uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi náhradu trov konania, m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady mzdy za obdobie od 25. 09. 2012 do 12. 02. 2015 sumu 23.718,51 EUR brutto spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 117,98 EUR od 14. 10. 2012 do zaplatenia, zo sumy 786,50 EUR od 14. 11. 2012 do zaplatenia, zo sumy 786,50 EUR od 14. 12. 2012 do zaplatenia, zo sumy 786,50 EUR od 14. 01. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 02. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 03. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 04. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 05. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 06. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 07. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 08. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 09. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 10. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 11. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 12. 2013 do zaplatenia, zo sumy 810,50 EUR od 14. 01. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 02. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 03. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 04. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 05. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 05. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 06. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 08. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 09. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 10. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 12. 2014 do zaplatenia, zo sumy 851,50 EUR od 14. 01. 2015 do zaplatenia, zo sumy 894,50 EUR od 14. 02. 2015 do zaplatenia, zo sumy 402,53 EUR od 14. 03. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd odporcovi ďalej uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 6.371,94 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu navrhovateľa. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ návrhom doručeným súdu 26. 11. 2012 žiadal o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a následne rozšíril návrh o povinnosť odporcu zaplatiť titulom náhrady mzdy najskôr na sumu 9.735,50 EUR s prísl., o čom súd rozhodol uznesením č. k. 13CPr/8/2012-163 z 21. 10. 2013, ďalšie rozšírenie žalobného návrhu okresný súd pripustil uznesením č. k. 13CPr/8/2012-192 z 24. 02. 2014 o sumu 12.157,50 EUR s prísl., uznesením č. k. 13CPr/8/2012-259 z 21. 04. 2015 o sumu 23.718,50 EUR s prísl. a uznesením vyhláseným do zápisnice o pojednávaní 09. 06. 2015 na sumu 23.718,51 EUR s prísl. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 13CPr/8/2012-207 z 20. 05. 2014 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi zo strany odporcu dňa 25. 09. 2012 je neplatné. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom krajského súdu banská Bystrica č. k. 16CoPr/8/2014-232 z 15. 01. 2015 a tým konanie ohľadne určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňom 12. 02. 2015. Okresný súd mal preukázané, že odporca ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer s navrhovateľom neplatne, pričom navrhovateľ ako zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Navrhovateľ náhradu mzdy vyčíslil za obdobie od 26. 09. 2012 do 12. 02. 2015 za jednotlivé mesiace. Odporca predložil prehľad mzdy vo forme tabuľky, na ktorú mal odporca nárok, vyčíslený nárok nespochybnil. Podľa dohody mzda bola splatná v 13. deň kalendárneho mesiaca. Podľa okresného súdu bola splnená podmienka ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého je náhrada mzdy poskytovaná za 12 mesiacov a maximálne za 36 mesiacov. Nevyhovel návrhu odporcu na jej zníženie a nepriznanie za čas presahujúci 12 mesiacov, čo odôvodnil tým, že odporca neplatne rozviazal pracovný pomer, ktorého dôvodom bola právna otázka kvalifikácie navrhovateľa na vyučovanie odborného predmetu „Prax“. Navrhovateľ popieral, že disponuje kvalifikáciou na vyučovanie tohto predmetu a ešte pred vyriešením tohto právneho problému odporca s navrhovateľom ukončil pracovný pomer neplatným spôsobom, pretože intenzita porušenia pracovnoprávnych predpisov nedosiahla takú úroveň, že bolo nutné s navrhovateľom skončiť pracovný pomer týmto spôsobom (okamžitým zrušením), čo súd konštatoval v medzitýmnom rozsudku. Navrhovateľ nespôsobil dĺžku trvania sporu a súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, či konanie v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré by navrhovateľovi uplatnená náhrada nemala byť priznaná. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 29 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z. z. Náhradu trov konania okresný súd priznal podľa § 142 ods. 1 OSP úspešnému navrhovateľovi. Trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia vyčíslené podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. zo základu 23.718,51 EUR za 13 úkonov právnej služby po 386,74 EUR + paušálna suma náhrad + DPH a za jeden úkon v polovičnej výške tarifnej odmeny, spolu v sume 6.371,94 EUR. Proti rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie odporca. Okresnému súdi vytýkal nesprávne právne posúdenie. Priznaná náhrada mzdy neplní charakter mzdy za vykonanú prácu, ale satisfakcie zamestnanca voči zamestnávateľovi a sankcie zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru. Odporca opakovane poukázal na dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, ktorý odmietol vyučovať s odôvodnení, že sa necítil byť odborne kvalifikovaným. Z navrhovateľom uvádzaných dôvodov nemohol odporca navrhovateľa zamestnať, aj keď požiadal o prideľovanie práce, keďže odmietal vyučovať. Spor čiastočne zavinil aj zamestnanec, ktorý si neplnil pracovné povinnosti. Navrhovateľ sa zamestnal v septembri 2014 a odporca navrhol, aby odvolací súd túto skutočnosť tiež zohľadnil, a náhradu mzdy od 14. 10. 2014 do 12. 02. 2015 nepriznal, alebo znížil. Odporca v odvolaní namietal aj výšku priznanej náhrady trov konania, ktorú navrhovateľ vyčíslil zo sumy 23.718,51 EUR, lebo pri podaní návrhu si navrhovateľ náhradu mzdy neuplatnil a o pripustení (rozšírení) návrhu o výšku náhrady mzdy 23.718,51 EUR okresný súd rozhodol až uznesením 13CPr/8/2012-259 z 21. 04. 2015. Okresný súd pochybil, že priznal trovy právneho zastúpenia zo sumy 23.718,51 EUR pre všetky úkony za celé trvanie sporu. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pokiaľ odporca namietal, že navrhovateľovi nemala patriť náhrada mzdy od 25. 09. 2012 do 12. 02. 2015, neuniesol dôkazné bremeno ako zamestnávateľ, ktorý ukončil pracovný pomer s navrhovateľom protiprávne. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 157/2010, ktorý konštatoval, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi, vplývajúce z § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Pracovnú náplň navrhovateľa bolo možné meniť len dohodou strán. Odporca pracovnú náplň navrhovateľa dohodnutú v čl. 5 pracovnej zmluvy nerešpektoval, keď svojvoľne vydával pokyny k výkonu konkrétnych činností a úloh, na ktoré sa odvolával v okamžitom skončení pracovného pomeru s navrhovateľom. Navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania, ktorú vyčíslil za jeden úkon právnej služby v sume 317,77 EUR Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 OSP sčasti potvrdil a sčasti zmenil a návrh čiastočne zamietol, pretože vec právne posúdil inak ako okresný súd. Podľa § 77 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom do 31. 12. 2012, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Podľa § 252i ods. 4 veta prvá Zákonníka práce, ktorý upravuje prechodné ustanovenia účinné od 1. januára 2013, výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012. Okresný súd právny nárok navrhovateľa neposudzoval podľa § 79 ods. 2 v spojení s § 252i ods. 4, veta prvá Zákonníka práce a z toho dôvodu krajský súd vyzval účastníkov na vyjadrenie k inému právnemu posúdeniu veci podľa § 213 ods. 2 OSP. Navrhovateľ s posúdením veci podľa Zákonníka práce platného do 31. 12. 2012 nesúhlasil. Poukázal na § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Okresný súd správne vychádzal z právnej úpravy platnej v čase vyhlásenia rozsudku. Právna úprava § 79 ods. 2 Zákonníka práce sa od 01. 01. 2013 vrátila k pôvodnej úprave do podoby účinnej pred 01. 09. 2011. Takýto model je aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 157/2010 spravodlivý. Ohľadne § 252i ods. 4 Zákonníka práce navrhovateľ uviedol, že sa vzťahuje iba na skončenie pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou, nie na okamžité skončenie pracovného pomeru. Okresný súd správne aplikoval § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu rozhodnutia. Uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Odporca vo vyjadrení na výzvu krajského súdu súhlasil s použitím § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom do 31. 12. 2012 a s tým, že by odporca mal navrhovateľovi poskytnúť náhradu mzdy za čas deväť mesiacov, t. j. za obdobie 25. 09. 2012 do 25. 06. 2013 v sume 7.218,90 EUR brutto. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom od 01. 01. 2013, podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Právnym posúdením okresný súd nerešpektoval § 252i ods. 4 Zákonníka práce, hoci týmto ustanovením boli výslovne upravené právne vzťahy založené výpoveďou zamestnávateľa zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z toho vznikli, a ani nevysvetlil dôvod svojho postupu. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca s navrhovateľom skončil pracovný pomer na základe neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu zo dňa 25. 09. 2012, a táto otázka bola právoplatne vyriešená medzitýmnym rozsudkom č. k. 13Cpr/8/2012-207 zo dňa 20. 05. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 16CoPr/8/2014-232 z 15. 01. 2015. Vzhľadom na výslovnú právnu úpravu vyjadrenú v § 79 ods. 2 v spojení s § 252i ods. 4 Zákonníka práce nebol priestor priznať nároky navrhovateľa v uplatnenom rozsahu. Námietka navrhovateľa, že okresný súd rozhodol v súlade s právnou úpravou § 79 ods. 2 Zákonníka práce v čase vydania rozhodnutia neobstojí, lebo súčasťou tejto právnej úpravy je aj § 252i ods. 4 Zákonníka práce. Rovnako ako neplatná výpoveď zo strany zamestnávateľa sa posudzuje aj neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, čomu nasvedčuje systematická úprava, uvedená v § 77 a v § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Krajský súd z toho dôvodu nemohol prihliadnuť ani na cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 157/2010 z 14. 11. 2011, ktoré posudzovalo nároky zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru v situácii, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahoval deväť mesiacov, pričom právna úprava § 79 ods. 2 Zákonníka práce umožňovala náhradu mzdy znížiť za čas presahujúci deväť mesiacov. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí podrobil výklad právnej úpravy porovnaniu § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce v znení od 01. 01. 1966 do 31. 03. 2002, ktorá vrátane rozhodovacej praxe súdov predpokladala všeobecnú pracovnú povinnosť. Preto ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Zákonníka práce. Krajský súd navyše uvádza, že pre posúdenie, či sú v prípade zamestnanca splnené podmienky pre zníženie náhrady mzdy nie je významné, či zamestnanec vyvíjal aktivitu, aby si zaistil iné zamestnanie ani či bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Uvedené však nebolo predmetom posúdenia v odvolacom konaní. Okresný súd správne priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 25. 09. 2012 do 30. 06. 2013, ktorá zodpovedá sume 7.340,48 EUR brutto (117,98 + 3x786,50 + 6x810,50 = 7.340,48) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne z vyčíslenej dlžnej sumy za každý kalendárny mesiac zvlášť od 14. 10. 2012 do 14. 07. 2013 až do zaplatenia (t. j. zo sumy 117,98 EUR od 14. 10. 2012 do zaplatenia,... až zo sumy 810,50 EUR od 14. 07. 2013 do zaplatenia). V tejto časti odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov. Pokiaľ však navrhovateľ požadoval náhradu mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov poukazom na vyššie uvedenú záväznú právnu úpravu, krajský súd rozhodnutie okresného súdu zmenil a v prevyšujúcej časti návrh zamietol z dôvodu použitia § 252i ods. 4 Zákonníka práce.. Vzhľadom na to, že každý z účastníkov bol v prvostupňovom konaní len pomerne úspešný, krajský súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov podľa § 142 ods. 2 OSP nepriznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil v zmysle § 151 ods. 1 OSP, tieto trovy nevyplývajú ani z obsahu spisu a navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.