Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoKR/24/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114217983 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114217983.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD. v právnej veci žalobcu Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, proti žalovanému 1/ N. Z. - IZOGLAS s miestom podnikania Radvanská 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 10 987 517, právne zastúpeného Advokátska kancelária Kašuba spol. s r.o., so sídlom Horná 41, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 095 a žalovanému 2/ SKP, k.s., so sídlom Nám. SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691, právne zastúpeného TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 888 o určenie, že rozhodnutia o záložnom práve podľa § 71 Zákona č. 511/1992 Zb. sú zabezpečovacím právom v zmysle § 8 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 61Cbi/18/2014-192 zo dňa 22. apríla 2015 jednohlasne takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 61Cbi/18/2014-192 zo dňa 22. apríla 2015 potvrdzuje.
Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 229,04 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ a žalovanému 2/ vo výške 339,18 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného 2/ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobou podanou na súd dňa 13. 08. 2014 sa žalobca pôvodne domáhal určenia, že rozhodnutia žalobcu vydané podľa § 71 a nasl. Zákona č. 511/1992 Zb. o určení záložného práva, a to č. 851/320/1609/98/286 zo dňa 15. 01. 1998, o určení záložného práva k nehnuteľnostiam, č. 851/320/52892/98/286 zo dňa 30. 09. 1998, č. 851/2300/50250/01/222 zo dňa 21.06.2001, o určení záložného práva na nehnuteľné veci č. 851/2300/68362/2002/286 zo dňa 24. 06. 2002, č. 851/2300/73394/2002/286 zo dňa 22. 07. 2002, o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 851/340/61767/06/PetV zo dňa 18.10.2006, č. 851/340/62836/07/PetV zo dňa 30. 10. 2007, č. 851/340/48630/08/Nov zo dňa 18. 07. 2008, č. 851/340/12317/09/Nov zo dňa 12. 03. 2009 a č. 851/340/3741/10/Nov zo dňa 20. 01. 2010 sú zabezpečovacím právom v zmysle § 8 ZKR, ktorými boli zabezpečené pohľadávky žalobcu, prihlásené do reštrukturalizácie dlžníka N. Z. - IZOGLAS, Radvanská 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 10 987 517, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 1R/6/2014, samostatnými prihláškami zabezpečených pohľadávok č. 1 až 118 vo výške 304.336,44 Eur, a prihlásené zabezpečené pohľadávky sa považujú za pohľadávky zabezpečené zabezpečovacím právom. Na základe zmeny návrhu podaním žalobcu zo dňa 22.12.2014 súd prvého stupňa uznesením č. k. 61Cbi/18/2014-142 zo dňa 12. 01. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 09. 02. 2015 pripustil zmenu žaloby tak, že konanie v časti
návrhu „ktorými boli zabezpečené pohľadávky žalobcu prihlásené do reštrukturalizácie dlžníka N. Z. - IZOGLAS, Radvanská 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 10 987 517, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 1R/6/2014 samostatnými prihláškami zabezpečených pohľadávok č. 1 až 118 vo výške 304.336,44 Eur a prihlásené zabezpečené pohľadávky sa považujú za pohľadávky zabezpečené zabezpečovacím právom“, súd konanie zastavil. Po takejto zmene petitu a čiastočnom späťvzatí žaloby, preto predmetom konania ostal nárok žalobcu na určenie, že jeho vyššie uvedené rozhodnutia sú zabezpečovacím právom podľa § 8 Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR). Žalobca v návrhu tvrdil, že vyššie uvedenými rozhodnutiami žalobcu v zmysle § 71 a nasl. Zákona č. 511/1992 Zb. došlo k zriadeniu záložného práva na majetok žalovaného 1/, a to na nehnuteľné ako aj hnuteľné veci, ktorými mali byť zabezpečené pohľadávky žalobcu voči žalovanému 1/. Po povolení reštrukturalizácie na majetok žalovaného 1/ si žalobca v samostatných prihláškach pod č. 1 až 118 prihlásil okrem iného aj pohľadávky v celkovej výške 304.336,44 Eur, ktoré mali byť zabezpečené záložnými právami zriadenými na základe vyššie uvedených rozhodnutí žalobcu. Žalovaný 2/ ako reštrukturalizačný správca žalovaného 1/ na podnet žalovaného 1/ žalobcom uplatnené zabezpečovacie právo poprel, a to jednak z dôvodu premlčania všetkých prihlásených záložných práv vzhľadom na skutočnosť, že došlo k premlčaniu hlavného záväzku a vzhľadom na akcesorický vzťah zabezpečovacieho práva k zabezpečovacej pohľadávke nebolo možné prihlásené zabezpečovacie právo zistiť z dôvodu spornosti vymáhateľnosti hlavného záväzku pre premlčanie. Žalovaný 2/ poprel zabezpečovacie právo aj z dôvodu, že žalobcom uplatnené zabezpečovacie právo podľa § 71 Zákona č 511/1992 Zb. nie je záložným právom, ktoré by malo mať obsah a účinky ako záložné právo podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko daňové záložné právo nemá uhradzovaciu funkciu, teda nemá podobný obsah a účinky ako zabezpečovacie práva vymenované v § 8 ZKR. Podľa dôvodov popretia zabezpečovacieho práva, teda žalobcom zriadené zabezpečovacie právo podľa žalovaného 2/ ako správcu sa nepovažuje za zabezpečovacie právo podľa ZKR. Žalobca považoval takéto popretie zabezpečovacieho práva za nedôvodné, nezákonné a tvrdil, že práve takto podanou určovacou žalobou o charaktere rozhodnutí žalobcu, ktoré sú zabezpečovacím právom podľa ZKR, môže byť odstránená právna neistota medzi účastníkmi konania.
Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ žiadali návrh zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodný. Namietali, že po tom, čo zo strany žalobcu došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby v časti návrhu, v ktorej sa žalobca domáha určenia, že ním vydané rozhodnutia sú zabezpečovacím právom a zabezpečujú ním prihlásené pohľadávky pod č. 1 až 118, stratilo toto konanie väzbu na reštrukturalizačné konanie, žalobcom uplatnená žaloba preto nemá už charakter incidenčnej žaloby, ale klasickej určovacej žaloby podľa § 80c OSP. Tvrdili tiež, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem podľa § 80c OSP na podaní takejto určovacej žaloby. Namietali, že samotné rozhodnutia žalobcu nemôžu mať objektívne charakter zabezpečovacieho práva, sú len právnym titulom, na základe ktorého dochádza k zriadeniu daňového záložného práva, pričom k samotnému vzniku záložného práva dochádza až zápisom záložného práva do príslušnej evidencie záložných práv. Žalovaný 2/ v konaní namietal aj prekážku litispedencie, a to skôr začatého konania sp. zn. 63Cbi/17/2014, v ktorom sa rieši otázka určenia pravosti žalobcom prihlásených pohľadávok, a keďže predmetom tohto konania je existencia zabezpečovacieho práva, je tu vzhľadom aj na účastníkov tohto konania daná prekážka litispendencie skôr začatého konania sp. zn. 63Cbi/17/2014. Žalovaný napokon v konaní namietal aj svoju pasívnu legitimáciu, pretože pokiaľ by sa malo jednať o incidenčnú žalobu, s poukazom na § 124 ods. 4 ZKR žalovaný 2/ nie je účastníkom takéhoto konania.
Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj listinnými dôkazmi. Okrem iného tiež zistil, že uznesením OS Banská Bystrica sp. zn. 1/R/6/2014 zo dňa 06. 05. 2014 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného 1/ (zverejnené v OV dňa 15. 05. 2014, č. 91/2014), žalobca si dňa 10. 06. 2014 pod č. 1 až 118 prihlásil svoje pohľadávky v celkovej výške 304.336,64 Eur vrátane uplatnenia ich zabezpečenia na základe vyššie uvedených rozhodnutí žalobcu podľa § 71 a nasl. Zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný 2/ ako reštrukturalizačný správca dňa 16. 07. 2014 poprel žalobcom uplatnené zabezpečovacie práva na základe námietky žalovaného 1/ ako dlžníka v reštrukturalizácii o premlčaní žalobcom prihlásených pohľadávok v súvislosti s akcesorickým vzťahom zabezpečovacieho práva vo vzťahu k hlavnému záväzku. Podľa stanoviska žalovaného 2/ v popretí nebolo možné zabezpečovacie právo zistiť, nakoľko by zabezpečovalo nevymáhateľnú pohľadávku. Zabezpečovacie právo bolo tiež popreté s odôvodnením, že pri vymáhaní a zabezpečovaní daňových pohľadávok ide o činnosť, ktorá má charakter núteného výkonu rozhodnutia podľa § 114 ods. 1 písm. b) ZKR, pričom povolením reštrukturalizácie dochádza k zastaveniu tohto konania a tým aj k zániku
zabezpečovacích inštitútov, ktoré majú procesnú povahu. Žalovaný 2/ v popretí záložného práva tiež uviedol, že záložné právo zriadené podľa § 71 a nasl. zák. č. 511/1992 Zb. nie je záložným právom, ktoré by malo podobný obsah a účinky ako záložné právo podľa Občianskeho zákonníka, pretože daňové záložné právo nemá uhradzovaciu funkciu, nemá podobný obsah a účinky ako zabezpečovacie práva uvedené v § 8 ZKR, a preto žalobcom uplatnené zabezpečovacie právo sa podľa žalovaného 2/ nepovažuje za zabezpečovacie právo v zmysle ZKR.
Skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil súd prvého stupňa podľa § 80c) OSP, ďalej podľa § 120 ods. 4 a § 124 ods. 1 a 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR).
Súd prvého stupňa sa najprv zaoberal otázkou včasnosti podania žaloby žalobcu a dospel k záveru, že žaloba bola súdu prvého stupňa doručená v zmysle § 124 ods.4 ZKR včas, v zákonom stanovej 30- dňovej lehote. Súd prvého stupňa ďalej vychádzal zo záveru, že po čiastočnom späťvzatí žaloby a zmene žaloby zostalo predmetom tohto konania určenie, že žalobcom vydané rozhodnutia podľa § 71 a nasl. zák. č. 511/1992 sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR, ďalej že žalobcom takto uplatnený nárok je určovacou žalobou podľa § 80c) OSP (žalobou o určenie, že rozhodnutia žalobcu sú záložným právom podľa § 8 ZKR), pričom predpokladom úspešnosti takejto žaloby je preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na takomto určení. Súd prvého stupňa pritom poukázal aj na viaceré tvrdenia žalobcu v konaní, kedy sám žalobca uviedol, že ním uplatnený nárok nie je žalobou podľa § 124 ods. 4 ZKR, ale že sa jedná o určovaciu žalobu podľa § 80c) OSP. Žalobca tvrdil, že tým, že došlo k spochybňovaniu existencie záložného práva v prospech žalobcu, existuje tu právna neistota medzi účastníkmi konania, ktorá môže byť odstránená len žalobcom navrhovaným určovacím výrokom súdu. Žalobca tvrdil, že sporné medzi účastníkmi konania je len to, či ním vydané rozhodnutia, ktoré vydal podľa § 71 a nasl. zák. č. 511/1992 Zb. sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca si včas a riadne svojimi prihláškami pod por. č. 1-118 prihlásil do reštrukturalizácie pohľadávky v celkovej výške 304.336,44 Eur vrátane uplatnenia i zabezpečenia zabezpečovacím právom na základe 10 rozhodnutí žalobcu, vydaných podľa § 71 a nasl. zák. č. 511/1992 Zb. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prípade popretia zo strany žalovaného 2/ ako reštrukturalizačného správcu ide o popretie uplatneného zabezpečovacieho práva žalobcom prihlásených pohľadávok tak, ako to vyplýva aj z úpravy § 124 ods. 1, druhá veta ZKR, keď reštrukturalizačný správca má možnosť poprieť zabezpečovacie právo alebo jeho poradie. Súd zdôraznil, že dôvody popretia reštrukturalizačným správcom nemusia zodpovedať skutkovému a právnemu stavu a nemusia byť ani správne, avšak na odstránenie práve uvedených pochybností a sporností popretia slúži podanie incidenčnej žaloby ako hlavný prostriedok ochrany voči úkonom správcu pri popieraní pohľadávok a ich zabezpečenia. Preto pokiaľ dôjde k popretiu zabezpečovacieho práva, právnym prostriedkom ochrany je osobitný druh incidenčnej žaloby, pričom rozhodnutie súdu o takejto žalobe je účinné voči každému a v prípade vyhovenia takejto incidenčnej žaloby, teda určenia pravosti pohľadávky alebo zabezpečenia sa pohľadávka považuje za zistenú, čo je základným predpokladom na uspokojenie, poradie uspokojenia a aj spôsob uspokojenia pohľadávky v rámci konkurzu a reštrukturalizácie. Keďže účelom reštrukturalizácie je uspokojenie konkrétnych individuálnych pohľadávok s prihliadnutím na ich zabezpečenie, potom je nevyhnutné, aby incidenčné žaloby boli dostatočne individualizované, teda týkali sa určenia konkrétnej pohľadávky alebo zabezpečenia konkrétnej pohľadávky. Žalovaný 2/ ako reštrukturalizačný správca žalovaného 1/ poprel zabezpečovacie právo žalobcu, a to čo do existencie a vymáhateľnosti, preto právnym prostriedkom ochrany žalobcu mala byť žaloba o určenie zabezpečovacieho práva vo vzťahu ku konkrétne uplatneným a prihláseným pohľadávkam. Len výrok súdu o určení existencie zabezpečovacieho práva ku konkrétnym pohľadávkam je spôsobilý odstrániť medzi účastníkmi právnu neistotu vo vzťahu k určeniu existencie zabezpečovacieho práva k jednotlivo prihláseným a uplatneným pohľadávkam. Vzhľadom na osobitný druh tejto žaloby a jej úpravu v § 124 ZKR podanie incidenčnej žaloby o určenie zabezpečenia prihlásených pohľadávok nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80c) OSP. Tým , že žalobca vzal čiastočne svoju žalobu späť, a to v časti, v ktorej sa domáhal určenia, že ním prihlásené pohľadávky sú zabezpečené zabezpečovacím právom, stratila žaloba žalobcu charakter incidenčnej žaloby a väzbu na prihlásené pohľadávky a má už len povahu všeobecnej určovacej žaloby podľa § 80c) OSP, čo napokon v konaní uvádzal aj samotný žalobca.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby. Pokiaľ by aj súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že žalobcom vydané vyššie
uvedené rozhodnutia sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR, takýmto konaním by nedošlo k odstráneniu všetkých pochybností a sporností medzi účastníkmi konania, súd by len deklaratórne konštatoval charakter žalobcom vydaných rozhodnutí spôsobilých na zriadenie záložného práva podľa § 8 ZKR, avšak len všeobecne, bez väzby na konkrétne žalobcom prihlásené pohľadávky, určenie pravosti ktorých je predmetom samostatného konania. Súd tiež zdôraznil, že ani samotné deklarovanie súdu v rozsudku o tom, že žalobcom vydané rozhodnutia sú zabezpečovacím právom by neodstránilo v celom rozsahu právnu neistotu medzi účastníkmi konania, nakoľko okrem samotnej existencie záložného práva žalovaný 2/ poprel aj vymáhateľnosť zabezpečovacieho práva vzhľadom na vznesenú námietku premlčania hlavného záväzku, ktorý mal byť zabezpečený daňovým záložným právom. Teda ani výrok rozsudku o určenie, že rozhodnutia žalobcu sú zabezpečovacím právom podľa ZKR v celom rozsahu neodstraňuje právnu neistotu medzi účastníkmi konania. Právnu neistotu v celom rozsahu medzi účastníkmi konania by bol spôsobilý odstrániť len autoritatívny výrok súdu o určení, že konkrétne individuálne žalobcom prihlásené a uplatnené pohľadávky sú zabezpečené zabezpečovacím právom. Po zmene žaloby a čiastočnom späťvzatí žaloby sa však žalobca takéhoto rozhodnutia súdu nedomáhal. Nakoľko žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby, žalobcom navrhovaný výrok nie je spôsobilý v celom rozsahu odstrániť právnu neistotu medzi účastníkmi konania a nespĺňa charakter incidenčnej žaloby § 124 ZKR pre účely uspokojenia pohľadávky žalobcu zabezpečenej zabezpečovacím právom, súd návrh zamietol.
Súd prvého stupňa v odôvodnení ďalej uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že rozhodnutia žalobcu sú zákonom predpokladaným právnym titulom zriadenia daňového záložného práva, ktoré záložné právo nezaniká ani povolením reštrukturalizácie a má povahu zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR tak, ako na to poukázal aj rozsudok KS v Banskej Bystrici č. k. 24S/305/2013-42 zo dňa 05.06.2014, pričom pri právnej kvalifikácii súd v celom rozsahu na toto rozhodnutie poukazuje. Napriek tomuto však vzhľadom na spôsob uplatnenia svojej ochrany zo strany žalobcu, teda podaním všeobecnej určovacej žaloby, súd žalobe nemohol pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu vyhovieť. Keďže zamietol žalobu pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu, nezaoberal sa súd námietkami žalovaných o nesprávne formulovanom petite, pričom len skonštatoval, že v zmysle § 151a) a nasl. Obč. zák. všeobecná právna úprava o záložnom práve rozlišuje medzi právnym titulom, teda medzi zriadením a medzi vznikom záložného práva na základe rôznych spôsobov (zaevidovanie záložného práva v príslušnej evidencii, odovzdanie hnuteľnej veci a pod.). Rozhodnutia žalobcu vydané podľa § 71 a nasl. zák. č. 511/1992 Zb. sú preto právnym titulom zriadenia záložného práva, ktoré pri nehnuteľných veciach následne vzniká zápisom záložného práva do katastra nehnuteľností. Súd neprihliadol na procesnú námietku žalovaného 2/ o existencii prekážky veci začatej, nakoľko v konaní sp. zn. 63Cbi/17/2014 je predmetom určenie pravosti prihlásených pohľadávok žalobcu, zatiaľ čo v tomto konaní po čiastočnom späťvzatí a zmene žalobného petitu je predmetom určenie, že rozhodnutia žalobcu sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR, nejde teda o totožnosť predmetu konania.
Súd prvého stupňa súhlasil s námietkami žalovaného 2/ ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie, nakoľko v zmysle § 124 ods. 4 ZKR je možné podať žalobu o určenie pravosti popretej pohľadávky voči dlžníkovi, nie však voči správcovi, v prípade incidenčnej žaloby preto nie je daná pasívna legitimácia správcu. Súd dospel k záveru, že ani v prípade podania všeobecnej určovacej žaloby podľa § 80c) OSP nie je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/, pretože žalovaný 2/ nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, nie je nositeľom subjektívnych práv, ktorého určenia sa žalobca v tomto konaní domáhal. Súd prvého stupňa preto žalobu voči žalovanému 2/ zamietol aj z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému 1/ a 2/, ktorí boli v konaní úspešní, priznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy konania priznané žalovanému 1/ a 2/ predstavujú trovy právneho zastúpenia a boli určené v súlade s príslušnou úpravou vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s odôvodnením, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov, vád konania a nesprávneho právneho posúdenia veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca namietal, že súd prvého stupňa sa v konaní nezaoberal podstatnými skutkovými okolnosťami, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby, a to tým, že žalobca je veriteľom dlžníka N. Z. - IZOGLAS,
a určenie, či záložné práva sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR priamo nadväzuje na toto postavenie žalobcu, pričom z podstaty princípu insolvenčných konaní nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. Naliehavým právnym záujmom podľa žalobcu je samotné postavenie žalobcu ako veriteľa, ktorý si v reštrukturalizácii prihlásil pohľadávky, ktoré boli čo do zabezpečenia popreté. Súd neprihliadal na postavenie žalobcu, preto podľa žalobcu došlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadne postavenia žalobcu ako veriteľa voči dlžníkovi. Žalobca ďalej vytýka súdu prvého stupňa, že po podaní návrhu žalobcu na zmenu žaloby rozhodol o čiastočnom zastavení konania v časti petitu „ktorými boli zabezpečené pohľadávky žalobcu prihlásené do reštrukturalizácie dlžníka - N. Z. - IZOGLAS“, bez toho, aby žalobcu vyzval na upresnenie, či požaduje konať v konaní o určenie práva nezávisle od konania o určenie zabezpečenia prihlásených pohľadávok reštrukturalizácii, v ktorom žalobca vystupuje v podaní veriteľa. Súd ďalej konal o incidenčnej žalobe len ako o žalobe určovacej, v dôsledku čoho podľa žalobcu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvého stupňa mal podľa žalobcu prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, na postavenie žalobcu ako veriteľa, ktorý má záujem na určení zabezpečovacieho práva popretých prihlásených pohľadávok voči dlžníkovi a bez prihliadnutia na všetky skutkové okolnosti nemal rozhodnúť len o „právnom názore“ o tom, či záložné práva zriadené rozhodnutiami žalobcu sú spôsobilým zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou postavenia žalobcu vo vzťahu k zabezpečovaným pohľadávkam. V prípade postupu, ktorý zvolil súd prvého stupňa neviedlo to k žiadnemu rozhodnutiu vo veci, nakoľko chýbal dôvod podaného návrhu, ktorý súd dostatočne nezistil. Pokiaľ sa súd domnieval, že žalobca má záujem na výlučnom určení práva podľa § 80 písm. c) OSP, mal tento záujem náležite a jednoznačne zistiť tak, aby táto skutočnosť nebola sporná. Keďže súd prvého stupňa takto nepostupoval, došlo k vade v konaní, čo spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. Rozhodnutím súdu prvého stupňa podľa žalobcu nedošlo ani k určeniu práva podľa § 80 písm. c) OSP, ani konanie neviedlo k rozhodnutiu meritórnemu ohľadne sporných skutočností, ktoré boli jednoznačne dané žalobou.
Žalobca sa domnieva, že s prihliadnutím na všetky okolnosti podanej žaloby, dôvodu jej podania podľa § 124 ZKR a určenia žalovaných v súlade s § 124 ods. 4 ZKR jednoznačne vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal určenia zabezpečenia prihlásených pohľadávok zabezpečovacím právom - záložnými právami podľa § 8 ZKR zriadenými rozhodnutiami žalobcu.
Úprava § 8 ZKR žalobca tvrdí, že práve popretie zabezpečovacieho práva žalobcu ako veriteľa zo strany žalovaného 2/ ako reštrukturalizačného správcu uviedlo žalobca ako zabezpečeného veriteľa do právnej neistoty, pretože úprava § 8 ZKR veriteľovi toto právo priznáva. Veriteľ bol nútený riešiť odstránenie stavu právnej neistoty pred subjektívnym názorom a stanoviskom reštrukturalizačného správcu, a to podaním určovacej žaloby podľa §80 písm. c) OSP, ktorou sa veriteľ domáhal určenia, že záložné právo žalobcu ako správneho orgánu je zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR. Žalobcovi v tomto prípade je potrebné priznať naliehavý právny záujem na podaní žaloby, pretože iným spôsobom mu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Pokiaľ súd neprizná žalobcovi naliehavý právny záujem, odopiera veriteľovi právo na súdnu ochranu. Postup žalovaného 2/ ako reštrukturalizačného správcu pri popretí zabezpečovacieho práva žalobcu na základe zákonom upraveného záložného práva považuje žalobca za nekorektné. Žalobca ako veriteľ je oprávnený podať žalobu v rozsahu, v akom mu bolo právo správcom priznané, a preto aj žalobný návrh s upraveným žalobným návrhom podľa žalobcu len kopíruje rozsah popretia práva zo strany žalovaného 2/. Popretie zabezpečovacieho práva žalovaným 2/ v reštrukturalizácii má za následok vylúčenie zabezpečovacieho práva z reštrukturalizácie a tým zmenšenie pravdepodobnosti uspokojenia hmotného záložného práva žalobcu. Žalobca opakovane zdôrazňoval, že v záujme odstránenia právnej neistoty bolo nevyhnutné, aby súd určil, že v reštrukturalizácii právo zabezpečenia podľa § 8 ZKR je, a podal relevantný prostriedok súdnej ochrany - určovaciu žalobu podľa §80 písm. c) OSP, ktorá bola vyvolaná reštrukturalizáciou, z čoho je podľa žalobcu nesporné, že sa svojho práva domáha v incidenčnom konaní a teda zmenou, resp. úpravou petitu v rozsahu odstránenia vedľajšej vety nezhodného prívlastku nemohlo dôjsť k transformácii incidenčného konania na konanie o všeobecnej určovacej žalobe, v ktorej nebol podľa súdu prvého stupňa preukázaný naliehavý právny záujem. Uviedol tiež, že samotné incidenčné konanie má právnu povahu určovacieho konania podľa § 80 písm. c) OSP, pričom počas incidenčného konania dochádza k súbehu procesných práv a noriem dvoch právnych predpisov, keď incidenčné konanie je konaním len pre účely a potreby v danom prípade reštrukturalizácie.
Žalobca namietal, že súd prvého stupňa vyhodnotil skutkový stav jednostranne podľa § 124 ZKR, nezohľadnil dôsledky popretia zabezpečovacieho práva na právne postavenie žalobcu ako zabezpečeného veriteľa a podľa žalobcu urobil vo veci len formalistický výklad ustanovení zákona. Uprednostnenie formalistického posúdenia predpokladu prípustnosti žalobného návrhu namietajúceho upretie podľa § 8 ZKR pred materiálnym chápaním tohto práva na súdnu ochranu zakladá podľa žalobcu porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a §214 ods. 2 OSP v senáte bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa bez toho, aby podstatnú časť z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa zopakoval ešte aj v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP). Vzhľadom na námietky uvedené v odvolaní žalobcu a na potvrdenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza nasledovné právne závery.
Podľa § 124 ods. 1 Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR), každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou preskúma a porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb, v rozsahu, v akom ich možno považovať za vecne preukázané a právne odôvodnené. Správca vykoná aj vlastné šetrenie s cieľom nestranne zistiť stav a dôvody spornosti prihlásenej pohľadávky. Správca prihlásenú pohľadávku poprie v spornom rozsahu len ak pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná v miere, ktorý odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania podľa odseku 4 úspešný. Dôvodom popretia prihlásenej pohľadávky nemôže byť len skutočnosť, že spornosť vyplýva z účtovnej dokumentácie dlžníka, vyjadrení dlžníka alebo vyjadrení osôb, ktorých záujmy môžu byť ovplyvnené záujmami dlžníka, najmä jeho súčasných alebo predchádzajúcich právnych, účtovných alebo daňových poradcov.
Podľa § 124 ods. 4 ZKR, veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.
Podľa § 8 ZKR, Zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona rozumie záložné právo, zádržné právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky vrátane iných práv, ktoré majú podobný obsah a účinky. Pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona považuje do výšky jej zabezpečenia za zabezpečenú pohľadávku.
Správca v reštrukturalizácii je v zmysle citovanej úpravy § 124 ods. 1 ZKR povinný pri každej prihlásenej pohľadávke preskúmať právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom a poradie zabezpečovacieho práva a pokiaľ zistí, že pohľadávka je v zmysle uvedených hľadísk sporná, poprie ju. Správca vždy popiera pohľadávku v rozsahu, v akom ju považuje za spornú. Ak si veriteľ prihlásil zabezpečenú pohľadávku, správca skúma vždy aj jej oprávnenosť a výšku, a v prípade, že pohľadávku nepovažuje za oprávnenú (teda považuje ju za spornú čo do právneho dôvodu), zaoberá sa vždy aj tým, či ide o pohľadávku zabezpečenú, pričom môže poprieť aj zabezpečovacie právo alebo jeho poradie.
Veriteľ je v zmysle § 124 ods. 4 ZKR oprávnený podať žalobu v rozsahu, v akom mu bola pohľadávka zo strany správcu popretá. Takúto, tzv. incidenčnú žalobu podáva veriteľ proti dlžníkovi, a nie proti správcovi.
Konanie o incidenčnej žalobe má povahu určovacieho konania podľa § 80 písm. c) OSP, veriteľ ako žalobca však nemusí preukazovať naliehavý právny záujem, pretože tento vyplýva priamo zo zákona. Súd v súdnom konaní vždy rozhoduje o konkrétnom žalobnom návrhu, keď v tzv. petite žaloby žalobca uvedie, ako chce, aby súd rozhodol, t. j. aký má byť výrok rozhodnutia súdu. V incidenčnej žalobe podľa
§ 124 ods. 4 ZKR žalobca formuluje petit ako v určovacom spore, pričom sa domáha vždy určenia toho, čo bolo zo strany správcu popreté. Žalovaný 2/ ako reštrukturalizačný správca v tomto prípade poprel zabezpečovacie práva žalobcom prihlásených pohľadávok (z viacerých dôvodov), žalobca ako veriteľ mal preto zo zákona právny záujem na určení zabezpečovacieho práva popretých prihlásených pohľadávok tak, ako bol pôvodne formulovaný petit jeho žaloby. Po späťvzatí žaloby v časti a zmene návrhu zo strany žalobcu však petitom žaloby zostalo len určenie, že vyššie uvedené rozhodnutia žalobcu sú zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v konaní následne potom, ako uznesením pripustil späťvzatie žaloby z časti a zmenu návrhu skúmal, či žalobca má na určovacej žalobe naliehavý právny záujem. Ako to uviedol aj súd prvého stupňa, naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, keď by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté, pričom žalobca nemôže žalovať o plnenie. Naliehavý právny záujem sa v súdnom konaní zisťuje a preukazuje vždy vo vzťahu ku konkrétnemu petitu, teda k navrhovateľom požadovanému výroku rozhodnutia súdu. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že len rozhodnutie súdu o určení existencie zabezpečovacieho práva ku konkrétnym pohľadávkam v tomto prípade je spôsobilé odstrániť medzi účastníkmi konania právnu neistotu pokiaľ ide o existenciu zabezpečovacieho práva k jednotlivo prihláseným a uplatneným pohľadávkam žalobcu.
Žalobca mal zo zákona záujem na určení zabezpečovacieho práva k jednotlivým pohľadávkam, po späťvzatí žaloby v časti, kde sa domáhal určenia, že ním prihlásené pohľadávky sú zabezpečené zabezpečovacím právom, však jeho žaloba stratila charakter incidenčnej žaloby. Právnu neistotu medzi účastníkmi konania v tomto prípade by bol spôsobilý odstrániť len rozsudok súdu o určení, že konkrétne individuálne žalobcom prihlásené a uplatnené pohľadávky sú zabezpečené zabezpečovacím právom, tak, ako sa toho domáhal žalobca pôvodne v konaní. Ako však už bolo uvedené, súd vždy rozhoduje o konkrétnej žalobe a nemá dôvod, aby nerozhodol o návrhu žalobcu, ktorým tento zobral žalobu späť a navrhol zmenu petitu. Späťvzatie žaloby (celkom alebo z časti) ako aj zmena žaloby sú prejavmi dispozičného princípu v sporovom konaní. Súd o takomto podaní žalobcu už rozhoduje (konanie začalo podaním žaloby na súd) postupuje však podľa kritérií stanovených zákonom (hospodársnosť pri zmene návrhu v zmysle § 95 ods. 2 OSP, súhlas žalovanej strany pri späťvzatí v zmysle § 96 ods. 2 OSP). Samozrejme, vždy je tu aj hľadisko náležitostí žaloby a určitosti a zrozumiteľnosti podania po navrhovanej zmene alebo späťvzatí. Odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade nebol dôvod na to, aby súd prvého stupňa ešte potom, čo žalobca navrhol zmenu žaloby, vyzýval ho na nejaké upresnenie toho, čo vlastne žalobca navrhuje v konaní, rovnako tak nemal dôvod prihliadať na všetky okolnosti, ktoré tu boli dané pri začatí konania alebo zisťovať dôvod podania žaloby tak, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Petit žalobcovho návrhu po navrhovanej zmene a späťvzatí v časti bol zrozumiteľný a určitý, pri rozhodovaní o takomto procesnom návrhu súd ešte neskúma oprávnenosť žaloby, o tej rozhoduje až v rozhodnutí o veci. Súd prvého stupňa postupoval správne a podľa zákona, keď rozhodol o žalobcovom návrhu.
Ako to uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, po zmene žaloby a čiastočnom späťvzatí žaloby sa žalobca už nedomáhal určenia, že jeho konkrétne individuálne prihlásené a uplatnené pohľadávky sú zabezpečené zabezpečovacím právom. Po čiastočnom späťvzatí a zmene žaloby žalobcom navrhovaný výrok nie je spôsobilý odstrániť právnu neistotu medzi účastníkmi konania a nespĺňa už ani charakter incidenčnej žaloby v zmysle § 124 ZKR.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224, § 142 ods. 1 a §151 OSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, nakoľko im však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, resp. neuplatnili si právo na ich náhradu, odvolací súd žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.