Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/72/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208431 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208431.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36432105, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X. X, XXX XX L. L. o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 389,80 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 2724/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1170/2015-12 zo dňa 06. júla 2015 takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1170/2015-12 zo dňa 06. júla 2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 4Er/1170/2015-12 zo dňa 06. júla 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn. II/2014-4533 zo dňa 21. novembra 2014, vydaný na základe Zmluvy o bežnom účte a o poskytovaní produktov a služieb konta VUBasic Plus (ďalej aj „Zmluva“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 07. apríla 2005. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre depozitné produkty, ktoré v bode 17.5 ustanovili, že „Zmluvné strany sa dohodli, že prípadné spory vzniknuté z platobného styku alebo z obchodov v zmysle zákona o bankách budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk. V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“ Exekučný súd považoval predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom prípade založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuj voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, túto doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkami, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je paušálne zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V rozhodcovskej doložke je navyše určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený spory vyplývajúce zo zmluvy prejednať a rozhodnúť. Takto bola povinnému odňatá možnosť výberu riešenia sporu pred všeobecným súdom, no i právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcovského súdu a rozhodcu v prípade voľby povinného, že sa spor bude prejednávať pred rozhodcovským súdom. Exekučný súd poukázal ďalej na ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy, ktoré obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, na ustanovenie § 39 a 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 05. apríla 1993 a vyhodnotil, že právomoc rozhodcovského súdu bola v danej veci založená na absolútne neplatnom právnom úkone - neprijateľnej rozhodcovskej doložke, exekučný titul bol v dôsledku tohto vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ ďalej uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného uzavrela s povinným v súlade so ZRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že ako právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Všeobecná úverová banka, a.s, ako jeho právny predchodca postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery uvedené v rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právny názorom, ktorý majú iné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZRK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na rozhodnutia iných všeobecných súdov a na aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora a na základe uvedenej argumentácie odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. V tomto exekučnom konaní sa oprávnený domáhal exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp. zn. II/2014-4533 zo dňa 21. novembra 2014, pričom priznaná pohľadávka mala vzniknúť medzi právnym predchodcom oprávneného (VÚB banka, a.s.) a povinným na základe Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb konta VUBasic Plus (ďalej len „Zmluva o bežnom účte“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 07. apríla 2005, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre depozitné produkty, ktoré v bode 17.5 ustanovili, že „Zmluvné strany sa dohodli, že prípadné spory vzniknuté z platobného styku alebo z obchodov v zmysle zákona o bankách budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk. V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“ Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015 (1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadísk a dôvodov uvedených v odvolaní. Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o bežnom účte a o poskytovaní produktov a služieb konta VUBasic Plus, ktorú uzavrel dňa 07. apríla 2005 právny predchodca oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinný ako dlžník je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy vymedzovalo spotrebiteľské zmluvy taxatívnym výpočtom, v ktorom sa zmluva o bežnom účte ako zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka nenachádzala. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola v čase uzavretia Zmluvy o bežnom účte však obsiahnutá aj v zákone o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorej sa spotrebiteľskou zmluvou rozumie aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ak jej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Exekučný súd preto správne s prihliadnutím na predmet zmluvného vzťahu, postavenie jeho účastníkov ako aj s prihliadnutím na povahu, formu a obsah zmluvy, posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.“ Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ Odvolací súd však dospel k záveru, že pokiaľ ide o ďalší uplatnený dôvod odvolania, a to, že exekučný súd nesprávne vec posúdil, keď rozhodcovskú doložku považoval za spotrebiteľovi vnútenú, je dôvodný. Zo znenia rozhodcovskej doložky je nepochybné, že rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľovi vnútená, nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí predmetnú zmluvu s touto rozhodcovskou doložkou alebo bez nej. Vyplýva to z ustanovenia rozhodcovskej doložky (bod 17.5), podľa ktorého „V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené“. Spotrebiteľ mal možnosť pred podpisom Zmluvy prečítať si všetky ustanovenia Zmluvy, ako aj Všeobecné obchodné podmienky a mal možnosť Zmluvu uzatvoriť bez rozhodcovskej doložky. Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená, že banka túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútila, nakoľko klientovi dala možnosť vyjadriť s touto rozhodcovskou doložkou nesúhlas bez toho, aby to malo nejaký vplyv na uzatvorenie zmluvy. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že exekučný súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd preto prvostupňové rozhodnutie v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.