Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoP/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115218697 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115218697.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci starostlivosti o mal. U. X., nar. XX. XX. XXXX, štátnej občianky SR a ČR, bytom u matky, zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, dieťa matky M. X., nar. XX. XX. XXXX, štátnej občianky SR, bytom SR, J. XXX, zast. JUDr. Marekom Doktorom, advokátom, so sídlom Trenčín, Piaristická 273/201 a otca U. N., nar. XX. XX. XXXX, štátneho občana ČR, trvale bytom ČR, H., okres C., t. č. bytom ČR, Q. 1, J. XXX/XX, o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. februára 2016, č. k.: 32P/225/2015-388, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom podaným dňa 14. 09. 2015 sa otec domáhal nariadenia návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu Českej republiky. Podanie návrhu odôvodnil tým, že je otcom maloletej. Maloletá je štátnym občanom ČR a SR, matka je štátnym občanom SR a on je občanom ČR. Až do 31. 08. 2015 maloletá bývala spoločne s obidvomi rodičmi v ČR v byte na adrese J. XXX/XX, Q. 1. Medzi ním a matkou, ako rodičmi, došlo k partnerskej kríze, ktorú matka riešila začiatkom roka 2015 podaním návrhu na zverenie maloletej do svojej starostlivosti, avšak potom, ako sa nezhody urovnali, svoj návrh zobrala späť a miestne príslušný Obvodný súd pre Prahu 1 konanie v šiestom mesiaci r. 2015 zastavil. Maloletá v septembri r. 2015 si mala začala plniť základnú školskú dochádzku, bola prihlásená súčasne do dvoch škôl v ČR, pričom jednu žiadosť podpísala aj matka. Matka bez toho, aby mu to oznámila, prihlásila maloletú rovnako aj do ZŠ v J. bez jeho súhlasu a vedomia. Dňa 31. 08. 2015 odviezla maloletú na Slovensko. Potom, čo sa pokúsil odviesť maloletú späť do ČR, dosiahla matka nepravdivými údajmi o mieste obvyklého pobytu maloletej nariadenie predbežného opatrenia, ktorým mu bola uložená povinnosť odovzdať maloletú matke. Toto uznesenie bolo dňa 05. 09. 2015 na území ČR vykonané a maloletá sa tak v súčasnej dobe nachádza u matky. Proti predbežnému opatreniu podal odvolanie, v ktorom namietol nedostatok právomoci slovenských súdov. Matka v predbežnom opatrení účelovo tvrdila, že s maloletou býva na Slovensku už od r. 2014. V skutočnosti maloletá spolu s matkou na Slovensku iba niekoľkokrát navštívila starých rodičov maloletej, vždy na dobu nanajvýš niekoľkých dní a ostatnú dobu bývala maloletá u svojich rodičov v XX.. Až do 04. 09. 2015 nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by právoplatne upravovalo starostlivosť o maloletú. Matka mu na základe vykonateľného predbežného opatrenia zamedzila výkon jeho rodičovských práv a maloletú odviezla do štátu, kde maloletá nemá a nikdy nemohla mať obvyklý pobyt v zmysle príslušných noriem medzinárodného práva. Matka žiadala návrh otca zamietnuť z dôvodu, že: 1/ otec nedokáže poskytnúť a zabezpečiť žiadne stabilné zázemie a prostredie maloletej, v ktorom by mohla maloletá bez fyzickej, či psychickej ujmy bezprostredne vyrastať, 2/ obvyklým pobytom maloletej je SR vzhľadom k porovnateľnej dĺžke pobytu maloletej na Slovensku a v ČR, širšie citové väzby na Slovensku (starí rodičia, kamaráti, spolužiaci...), v ČR nenavštevovala žiadne predškolské zariadenie, kontakt s deťmi v jej veku bol obmedzený, navštevovanie ZŠ, dlhodobé zdržiavanie sa na území SR. Ďalej uviedla, že maloletá je štátnou občiankou SR a ČR, trvalý pobyt má podľa jej trvalého pobytu nahlásený od 28. 12. 2009 na adrese J. XXXXv SR a podľa trvalého pobytu otca na adrese Obecného úradu H. v ČR. Od r. 2008 s otcom žili v spoločnej domácnosti v prenajatom byte na adrese S.XX, Q. 2, ČR až rok po narodení maloletej, t. j. do r. 2010, kde sa z dôvodu nedoplatkov na nájomnom (na úhradu dlžného nájomného minula veľkú časť peňazí, ktoré dostala od rodičov) museli z predmetného bytu vysťahovať. Následne sa presťahovali opäť do nájomného bytu a to na adresuV. 1, J. XX. Počas doby spolužitia s otcom maloletej sama a od narodenia spolu s ňou sa striedavo zdržiavali v prenajatom byte spolu s otcom maloletej v ČR, naposledy na adrese J. XX, Q. 1, a v rodinnom dome jej rodičov na území SR. Do definitívneho zhoršenia bytovej situácie celej rodiny v Q. boli jej pobyty spolu s maloletou na Slovensku u jej rodičov vo frekvencii minimálne okolo 10× ročne po dobu 10 -14 dní. Dlhodobé neuhrádzanie nájomného a zálohových platieb za energiu (vo veľkom rozsahu postupne splácané za výraznej finančnej podpory jej rodičov), začatie konania o vypratanie bytu a neriešenie neúnosnej bytovej situácie zo strany otca maloletej malo za následok, že sa spolu s maloletou striedavo zdržiavali na obidvoch už uvedených adresách. V posledných 18-20 mesiacoch s porovnateľnou dĺžkou pobytu tak v ČR ako aj v SR. O každom takto relatívne dlhom pobyte na Slovensku otec maloletej vždy vedel a nikdy sa tak nedialo proti jeho vôli. Maloletá v ČR nenavštevovala žiadne predškolské zariadenie, celé dni trávila s ňou. Sociálny kontakt s inými deťmi v jej veku bol zabezpečený hlavne na detských ihriskách, prípadne príležitostnými návštevami u známych a priateľov. Od augusta 2015 s maloletou trvalo žije na Slovensku v dome svojich rodičov, kde má maloletá zabezpečené všetky potreby. Od 02. 09. 2015 maloletá navštevuje 1. ročník ZŠ s MŠ v J. na základe rozhodnutia o prijatí zo dňa 11. 02. 2015 č.k. 19/15. Okrem toho navštevuje školský klub, chodí na tanečný krúžok a navštevuje základnú umeleckú školu hudobný a výtvarný odbor. Prostredie, v ktorom sa v súčasnosti nachádza, maloletej nie je neznáme. Okrem starých rodičov a rodinných príbuzných má tu veľa svojich kamarátov a spolužiakov. Vzhľadom na odovzdanie bytu na J. ulici v Q. ku dňu 02. 10. 2015 jediným bydliskom maloletej je rodinný dom v J. so súpisným číslom XXX. Pokiaľ otec tvrdí, že maloletá má obvyklý pobyt v ČR, nevymedzuje, kde presne by to malo byť. Miesto kde sa maloletá v Čechách zdržiavala, t. j. byt na J. ulici v Q., nie je v súčasnosti možné považovať za jej bydlisko a akýkoľvek vzťah k prostrediu, kde má podľa otca založený trvalý pobyt v Čechách na obecnom úrade Obce Lechovice, je vylúčený. Doba nájmu bytu na J. ulici XX bola dohodnutá do 31. 10. 2011, avšak byt bol užívaný do 02. 10. 2015, kedy bol z jej strany ako nájomcovi odovzdaný právnemu zástupcovi prenajímateľov (kľúče od bytu a podobne) z dôvodu uzavretia zmieru v rámci prebiehajúceho súdneho konania o vypratanie bytu, vedeného pred Obvodným súdom pre Prahu 1 č. k. 31C/53/2015 iniciovaného z dôvodu nehradenia nájomného, ktorý sa ku dňu 02. 10. 2015 vyšplhal na 292.000 Kč. Kolízny opatrovník rozhodnutie vo veci ponechal na úvahu súdu z dôvodu, že nemá informácie, v akých podmienkach sa otec zdržiava. neskôr na pojednávaní uviedol, že zistil, že matka má vytvorené vhodné podmienky pre výchovu o maloletú. Z pohovoru s maloletou vyplynulo, že má vytvorený vzťah k obidvom rodičom, žiadneho z nich nepreferuje, má blízky vzťah aj k nevlastným súrodencom. V škole sa aklimatizovala. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že maloletá sa narodila v Českej republike, má slovenské ako aj české štátne občianstvo. Maloletá bola prihlásená na trvalý pobyt na území ČR ako aj SR. Od narodenia do 16. 09. 2015 bola vedená v sociálnom, zdravotnom systéme ČR. Materinským jazykom maloletej je český jazyk, ktorý maloletá doteraz používa. Matka bez vedomia a súhlasu otca maloletú prihlásila aj do základnej školy na území SR. Matka v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dňa 25. 02. 2015, ktorý podala na Obvodný súd pre Prahu 1 uviedla, že maloletá s ňou každý mesiac navštevovala starých rodičov na území SR. To, že zo strany matky išlo o návštevy na území SR potvrdzuje vyjadrenie v starých rodičov zo strany matky. Taktiež z pohovoru s maloletou vyplynulo, že má pozitívne väzby na svojich nevlastných súrodencov, starých rodičov zo strany otca žijúcich v ČR a taktiež k starým rodičom zo strany matky žijúcim na území SR. Maloletá vedela správne uviesť adresu bydliska v ČR, pričom adresu bydliska na území SR nevedela. Súd dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je ČR. Mal preukázané, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletej, preto sa následne zaoberal otázkou, či premiestnenie alebo zadržiavanie maloletej matkou mimo jej obvyklého pobytu bolo neoprávnené. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zo strany matky došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej v zmysle Dohovoru. Mal za preukázané, že došlo k medzinárodnému únosu a je teda v zmysle Haagskeho dohovoru povinnosti dieťa vrátiť. Poukázal však na Haagsky dohovor, ktorý stanovuje určité podmienky, za ktorých nemusí dôjsť k návratu maloletého dieťaťa. Matka poukazovala na článok 13 písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Matka zdôraznila, že nariadením návratu maloletej by sa fakticky znemožnil styk s matkou, ktorá vzhľadom na finančné pomery, existujúci dlh na nájomnom, chorobu, znížené zárobkové možnosti, by mala vážny problém presťahovať sa do ČR, aby tam mohla byť s dieťaťom. Poukázala na to, že v konaní bolo preukázané, že otec neplatí dane, nepodáva daňové priznanie, neplatí výživné, má na ňom dlh, neuhrádza odvody do zdravotnej poisťovne, trvalé bydlisko má v obci H., v dôsledku čoho je maloletá v ČR bezdomovcom. V konaní sa nepreukázalo prostredie, v ktorom by mohlo maloleté dieťa byť. Súd mal preukázané, že po narodení maloletej jej rodičia žili v nájomných bytoch, pričom nájomné zmluvy boli uzatvárané vždy s matkou a otec spolu s maloletou mali od matky odvodené užívacie právo. V priebehu pobytu maloletej v ČR matke bola daná výpoveď z nájmu bytu nachádzajúceho sa v Q. na W. ulici z dôvodu nedoplatku na nájomnom. Následne matka opätovne uzavrela nájomnú zmluvu na nájom bytu, ktorý sa nachádzal na J. ulici XX v Q., kde v dôsledku neplatenia nájomného vznikol dlh vo výške okolo 292 000 Kč ku dňu 01. 10. 2015. Dňa 20. 02. 2015 rodičom maloletej bola doručená výzva na vypratanie bytu. Matka 02. 10. 2015 odovzdala vlastníkom byt spolu s kľúčmi a dohodla sa na úhrade časti nedoplatku na nájomnom, pričom z tohto dôvodu navrhovatelia zobrali návrh na vypratanie bytu voči matke späť. Otcovi, aj keď neprávoplatným rozhodnutím, bola uložená povinnosť vypratať byt, ktorý naďalej užíva bez právneho dôvodu. Súd mal preukázané, že otec nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ súdu predložil prísľub V. F., súd ho nepovažoval za reálny a spôsobilý zabezpečiť bývanie maloletej v prípade nariadenia návratu maloletej. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že otec po dobu troch rokov nepodáva daňové priznanie, neodvádzal daň, odvody, vedie sa voči nemu exekúcia z titulu neplatenia výživného a má aj ďalšie finančné záväzky, ktoré súdu riadne v celom rozsahu nešpecifikoval. Príjem otca je nepravidelný, pohybuje sa okolo 20 000 Kč netto. Otec súdu žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal tvrdenia o zabezpečení maloletej v ČR. Pretože otec nereagoval na výzvy súdu, súd prostredníctvom Ústredného orgánu ČR zisťoval možnosti vytvorenia vhodných opatrení Českou republikou pre návrat maloletej. Súdu bola oznámená možnosť riešenia situácie maloletej podaním návrhu na úpravu práv a povinností k maloletej na súd, a to bez možnosti zabezpečenia bývania, prípadne iného materiálneho zabezpečenia maloletej. Súd poukázal na Nariadenie Rady (ES) číslo 2201/2003, ktoré sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch EÚ, v ktorých je priamo vykonateľné a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi predpismi. Vo vzťahu k Haagskemu dohovoru je lex specialis. V článku 11 ods. 4 dopĺňa Haagsky dohovor a striktnejšie stanovuje výnimku pre odmietnutie návratu dieťaťa, ktorým jej vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa pred jeho vrátením. Súd vzhľadom na to, že nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat maloletej a po zohľadnení súčasnej bytovej, ekonomickej situácie otca, jeho návrh na nariadenie návratu maloletej zamietol, pretože inak by maloletú nariadením návratu priviedol do neznesiteľnej situácie. Súd poznamenal, že v zmysle rozhodnutia ESĽP ani 6 týždňová lehota stanovená Haagskym dohovorom na rozhodnutie danej veci nemôže brániť náležitému zisteniu skutkového stavu, čo súd v prejednávanej veci počas celého konania sledoval. Proti rozhodnutiu sa odvolal otec. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že nariadi návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Českej republiky. Namietal nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci, pričom poukázal na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. V dôvodoch odvolania uviedol, že jeho návrh vychádza z povinností, k dodržiavaniu ktorých sa Slovenská republika zaviazala pristúpením k Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej Haagsky dohovor). V článku 1 písm. a) tohto Dohovoru je upravené, že jeho cieľom je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Ak doba, ktorá uplynula medzi začatím konania a doručením napadnutého uznesenia otcovi bola 6 mesiacov a 1 deň a matka od únosu, ku ktorému došlo na konci augusta 2015 neumožnila otcovi ani nevlastným súrodencom s dcérou prakticky žiadny styk, a to ani telefonicky, nemožno než dovodiť, že Slovenská republika si svoje povinnosti vyplývajúce z Haagskeho dohovoru neplnení. Zamietavý výrok sa v tomto svetle nemôže javiť inak ako alibi, ktorým má byť toto hrubé porušenie medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky dodatočne legitimované. Doba šiestich týždňov, ktorá je maximálnou dobou, kedy súdy musia návrh podľa Haagskeho dohovoru prejednať, a to nielen v 1. stupni, ale tak, aby vydané rozhodnutie mohlo byť vykonané, bola prekročená viac ako štvornásobne. S poukazom na článok 13 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 uviedol, že z napadnutého uznesenia nemožno zistiť, aké výnimočné okolnosti okresnému súdu v dodržaní tejto lehoty zabránili. Namietal, že postup súdu 1. stupňa pri dokazovaní vykazuje známky svojvôle. Aj keď súd postupoval v konaní veľmi pomaly a pojednávanie opakovane bez dôležitého dôvodu odročoval, zamietol všetky ním predložené návrhy na výsluch svedkov, pričom práve títo svedkovia by pomohli súdu urobiť si obraz o tom, aké pomery v rodine, z ktorej bola dcéra matkou unesená, panujú, a či by dcére po návrate do tejto rodiny skutočne hrozilo nebezpečie, ako to uviedol prvostupňový súd. Namiesto toho sa súd spoľahol na listinné dôkazy a uveril výpovedi matky. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súdu patrí v týchto prípadoch diskrečná právomoc (cf. „nemusí“), jednak, že dôkazné bremeno ťaží toho, kto vydaniu dieťaťa odporuje, to znamená v danej veci matku. Postup prvostupňového súdu však bol práve opačný, pretože ten požadoval od otca, aby zabezpečenie priaznivého prostredia po návrate dieťaťa preukázal, pričom navrhnuté dôkazy otcom pre nadbytočnosť zamietol. Súdu opakovane vysvetlil, že existuje možnosť pokračovania v doterajšom nájme, pretože päť zo šiestich vlastníkov bytového domu s tým súhlasí, pričom súdu doložil prísľub svojej známej V. F., ktorá je ochotná, ak to bude treba, poskytnúť rodine za výhodných podmienok nájomné bývanie. Súd túto svedkyňu nevypočul. Súd nesprávne preniesol dôkazné bremeno z matky na otca v rozpore s citovaným ustanovením článku 13 Haagskeho dohovoru. Dcéra bola unesená z rodiny, v ktorej nestrádala ani fyzicky, ani duševne a môže sa tam okamžite vrátiť. Záverom poukázal na politický rozmer napadnutého uznesenia, keď namietal, že i keď od rozdelenia československej federácie uplynulo už 23 rokov, v slovenskej spoločnosti hrá stále dôležitú úlohu protičeský šovinizmus, preto pri hodnotení napadnutého uznesenia nemožno neprihliadnuť na politický rozmer veci. Dcéra jej dieťaťom českého otca a slovenskej matky, avšak okrem občasných návštev u starých rodičov z matkinej strany nemá ku Slovensku žiadny vzťah. Až do únosu bola vždy vychovávaná v českom kultúrnom prostredí a ako Češka, česky s ňou hovorili obidvaja rodičia a nevlastní súrodenci, sama preto po slovensky až do únosu vôbec nehovorila. Pokiaľ prvostupňový súd aproboval medzinárodný únos tohto dieťaťa na Slovensko a toleroval to, že matka otcovi znemožnila akýkoľvek styk s ním, protiprávne urobil z českého dieťaťa dieťa slovenské, a týmto konaním uspokojil primitívnu šovinistickú motiváciou samosudkyne, ktorá bola z jej prístupu k vedeniu konania od začiatku zjavná, pretože išlo o hľadanie zámienky, na základe ktorej by mohlo byť české dieťa odobraté českému otcovi a trvale odovzdané slovenskej matke. Napadnuté uznesenie sa tak nemôže javiť inak ako obyčajný výron protičeských nacionalistických emócii a zámerné odnárodnenie dieťaťa. K odvolaniu sa písomne vyjadrila matka. Napadnuté uznesenie žiadala potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Poukázala na to, že odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, či právnu argumentáciu, ktoré by boli dôvodom na zrušenie uznesenia, keďže prvostupňový súd náležite zistil všetky významné skutočnosti, ktoré si daný prípad vyžadoval a navrhovateľ v odvolaní iba opätovne opakuje argumenty uvedené v priebehu konania na okresnom súde, s ktorými sa tento dostatočne vyporiadal. Uznesenie okresného súdu považovala za vecne správne, dôvodné a vydané v súlade so zákonom i rozhodujúcimi medzinárodnými dohovormi. Ku konkrétnym námietkam uvedeným v odvolaní uviedla, že z celého spisu je zrejmé, že významnou mierou sa na predlžovaní konania podieľal práve otec, najmä tým, že nereagoval na výzvy súdu a nepredkladal súdom vyžiadané podklady pre rozhodnutie. Vyhýbal sa tomu, aby dožiadané české štátne orgány mohli vykonať šetrenie v mieste jeho pobytu a teda potenciálneho pobytu maloletej. Aj keď to nie je predmetom konania, poznamenala, že otec sa za posledné mesiace ani raz nepokúsil, a to ani telefonicky, kontaktovať matku za účelom styku, alebo čo i len rozhovoru s maloletou. Na podnet matky maloletá kontaktuje otca prostredníctvom internetovej siete Skype, pričom otec počas rozhovorov maloletú nahráva a celý rozhovor má len manipulatívny a vyšetrujúci charakter. Súd správne posúdil potrebnosť, resp. nepotrebnosť výsluchu svedkov navrhnutých otcom, rovnako zamietol výsluch svedkov navrhnutých matkou. Nie je jej zrejmé, o ktoré vyjadrenia matky, resp. otca odporcovi ide. Poukázala aj na to, že z obsahu podania je zrejmé, že otec nemá jasno v teoretických otázkach súvisiacich s povinnosťou (bremenom) tvrdenia a dôkaznou povinnosťou (bremenom) a v otázkach prevaľovania sa týchto bremien medzi účastníkmi sporových konaní, resp. konaní s dôkaznou povinnosťou dvoch a viacerých strán. Práve matka listinnými dôkazmi a výsluchom účastníkov preukázala, že otec dieťaťa žije v byte, ku ktorému nemá právny vzťah a vedie sa voči nemu konanie o vypratanie bytu, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ani žiadnu čo i len trošku hodnotnejšiu hnuteľnú vec, pričom na základe užívania bytu ním, jeho dvoma (občas troma) deťmi z predchádzajúceho vzťahu, jeho dieťaťom zo vzťahu s matkou vznikol v minulosti dlh na nájomnom vo výške cca 250 000 Kč, ktorý dnes matka spláca a otec sa k nemu nielen nehlási, ale snaží sa v rámci viacerých súdnych konaní preukazovať, že tento dlh spôsobuje neschopnosť matky starať sa o maloletú. Z dokazovania je zrejmé, že otec nemá žiaden reálny príjem, viac rokov už nepodáva daňové priznania, neplatí odvody do sociálnej poisťovne, neplatí odvody do zdravotnej poisťovne. Napriek tomu, že v dokumentoch dlhodobo uvádza bydlisko V. XXX/ XX, Q. X sebe i maloletej, má on i maloletá trvalé bydlisko v obci H. na adrese obecného úradu, čo zodpovedá sociálnemu statusu osôb bez domova. Samotné písomné vyjadrenie U. F. o ochote prichýliť otca, bez čohokoľvek ďalšieho, v dome, kde býva menovaná s rodinou, ktorý je mimo Q., pričom práve Q. má podľa otca byť miestom sociálnych väzieb maloletej, nemôže byť dostatočným dôkazom o zabezpečení prostredia, ktoré nebude pre maloletú ohrozujúcim. Po zhodnotení celej situácie je zrejmé, že matka, žena so zlým zdravotným stavom, rozsiahlym dlhom, ktorý vznikol z dôvodu neplatenia nájomného, bez stáleho príjmu jej a jej partnera po výzve majiteľa bytu na vypratanie nemala mnoho možností ako situáciu riešiť. Po opakovaných výzvach voči otcovi, aby sa pokúsil situáciu riešiť a jeho následnej nečinnosti matke nezostávali iné možnosti, ako azylový dom alebo bývanie u jej rodičov. Druhá možnosť bola výhodnejšia najmä pre maloletú. Záverom uviedla, že nepotrebuje za potrebné sa vyjadrovať k účelovej a absurdnej snahe preniesť problém do roviny politickej, a nie je zrejmé, z akých skutočností pri svojom tvrdení otec vychádza. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že námietky otca uvedené v odvolaní nie sú dôvodné. Prvostupňový súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie, na základe zistených skutočností dospel k správnym skutkovým záverom, na ktoré správne prikoval príslušné ustanovenia právnych noriem vrátane medzinárodných dohovorov. Prvostupňový súd sa v prvom rade zaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletej. Dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletej je Česká republika. Následne sa zaoberal otázkou, či premiestnenie alebo zadržiavanie maloletej matkou mimo jej obvyklého pobytu bolo neoprávnené. Na základe relevantného dokazovania dospel k záveru, že zo strany matky došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej. Taktiež konštatoval, že došlo k medzinárodnému únosu. Súd vo svojom rozhodnutí závery, ku ktorým dospel, vysvetlil vo vzťahu k platnej právnej úprave. Okrem iného poukázal na závery vyplývajúca z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23. 05. 2014, sp. zn.: IV. ÚS 100/2014, ktoré rovnako akceptuje aj odvolací súd. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí citoval dôsledne právne normy, ktoré sa na danú vec vzťahujú, vysvetlil ich, pričom nepoprel, že by nedošlo neoprávnenému premiestneniu do iného zmluvného štátu zmysle článku 1 Dohovoru občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Avšak článok 13 písm. b) dovoľuje, aby súd nemusel nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Je pravdou, že tieto skutočnosti preukazuje matka, súd však musel prihliadnuť aj na skutočnosť, že ide o nesporové konanie, pričom súd musí rozhodovať najlepšom záujme dieťaťa a brať naň zreteľ. Prvostupňový súd pre správne vychádzal z článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa no. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sú povinné zabezpečiť dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosť jeho rodičov. Aj bez toho to, aby otec dostatočne spolupracoval, súd si zabezpečil z vykonaného dokazovania dostatok skutkových zistení pre to, aby mohol z nich vyvodiť správny právny záver. Súd mal dostatočne preukázané, že otec nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, kam by sa dieťa mohlo navrátiť, nepredložil žiadnu nájomnú zmluvu, ktorá by bezpochyby vyvrátila pochybnosti o možnom riziku ďalšej budúcej výpovede. Predpokladom vytvorenia podmienok vhodných pre návrat maloletého dieťaťa nezabezpečené rodinné prostredie, v ktorom sa dieťa bude cítiť bezpečne, nebude vystavené riziku straty bývania. Prvostupňový súd mal preukázané, že otec si dlhodobo neplní povinnosti voči štátu, dokonca ani voči maloletej, nie je schopný zabezpečiť stabilné rodinné prostredie na dlhšiu dobu bez možnosti rizika straty bývania. Prvostupňový súd správne nepovažoval dôkazy otca v tomto smere za postačujúce. Iba z prísľubu bez zákonných záruk aj vo vzťahu k V. F. nemožno dovodiť, že dieťa sa vráti do stabilného rodinného prostredia, najviac, tento prísľub sa nevzťahuje k obvyklému pobytu dieťaťa, ktorý bol v Q., ale miestu mimo Q.. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletých detí nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu maloletých detí v Slovenskej republike, ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletých detí. Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil nielen text Dohovoru, ale tiež nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, tzv. "Brusel II bis", ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t. j. v rámci Európskej únie sa prednostne použije "Brusel II bis" pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor. Odvolací súd dodáva, že podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (publikovaného pod č. 366/2001 Z.z.) Ústredné orgány zmluvných štátov musia navzájom spolupracovať a podporovať spoluprácu medzi príslušnými orgánmi v ich domovských krajinách. Musia konať bez odkladu. S cieľom uľahčenia vykonávania dohovoru ústredné orgány zmluvných štátov a/ zabezpečujú zasielanie žiadosti o informácie od príslušných orgánov, ktoré sa týkajú právnych alebo skutkových údajov vedeného konania, b/ poskytujú si navzájom na žiadosť informácie o právnom poriadku svojich štátov týkajúcom sa starostlivosti o deti a o jeho zmenách, c/ priebežne sa navzájom informujú o akýchkoľvek ťažkostiach, ktoré sa môžu pri vykonávaní dohovoru vyskytnúť, a nakoľko je to len možné odstraňujú prekážky jeho vykonávania. Prvostupňový súd požiadal o spoluprácu Ústredný orgán ČR vo vzťahu k vytvoreniu vhodných opatrení Českou republikou pre návrat maloletej. Tento orgán sa vyjadril až na opakovanú výzvu prvostupňového súdu, pričom odkázal na možnosť riešenia situácie podaním návrhu na súd bez možnosti zabezpečenia bývania, či iného materiálneho zabezpečenia maloletej. Prvostupňový súd poukázal na článok 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, pričom nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat maloletej. Vo vzťahu k námietkam otca odvolací súd dopĺňa, že súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom. štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. Dieťa je pri únose vytrhnuté z prostredia, v ktorom sa dovtedy nachádzalo, a prechod do iného prostredia môže byť preň aj traumatizujúci. Na druhej strane si ale deti spravidla rýchlo zvykajú na nové situácie, ľudí a prostredie. Ak sa konanie príliš predlžuje, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa dieťa s novým prostredím zžije a návrat do miesta obvyklého pobytu bude pre dieťa opäť traumatizujúci. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu musí súd vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom konania, ale aby boli zistené tiež relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu dieťaťa (I. ÚS 114/08). Pri hodnotení okolností a dôkazov, ktoré sú v konaní predložené, musí súd prihliadnuť na informácie o sociálnom postavení dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu. Práve zabezpečenie týchto informácií je úlohou ústredného orgánu, ktorý tak môže napomôcť k rýchlejšiemu vyriešeniu veci. Podľa čl. 13 veta tretia Haagskeho dohovoru justičné a správne orgány pri hodnotení okolností významných pre (ne)nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Pod pojmom sociálne prostredie dieťaťa tu treba rozumieť celkové sociálne pomery dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu, do ktorých sa má dieťa navrátiť, teda najmä to, ktoré osoby, inštitúcie alebo úrady a akým spôsobom budú (v prípade nariadenia návratu) zabezpečovať starostlivosť o dieťa, o jeho výchovu a výživu, resp. aké sú vzájomné vzťahy týchto osôb, ich rodiny a dieťaťa. Prvostupňový súd pri rozhodovaní kontaktoval príslušný ústredný orgán, ktorého vyjadrenie zohľadnil pri rozhodnutí. Pri rozhodovaní nevychádzal iba z jednostranných tvrdení matky, ale aj zistení z vykonaného dokazovania vo vzťahu k vykonaniu primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa pred jeho vrátením. Súd nemal preukázané vykonanie vhodných opatrení pre návrat maloletej, pričom správne zohľadnil bytovú, ekonomickú situáciu otca ako aj jeho postoj k plneniu si povinností tak vo vzťahu ku štátu ako aj prenajímateľom. V prípade, že dieťa by po navrátení nemalo zabezpečené stabilné prostredie, možnosť bývania je dostatočným dôvodom na to, aby súd na túto skutočnosť prihliadol. Neobstojí tvrdenie otca uvedené v odvolaní, že súd výnimočné okolnosti vo vzťahu k dodržaniu lehoty neuviedol, pretože tieto výslovne uviedol v predposlednom odseku svojho rozhodnutia. K námietke, že súd postupoval svojvoľne a pomaly, pričom bez dôležitého dôvodu odročoval pojednávania, odvolací súd uvádza, že návrh na okresný súd bol podaný dňa 14. 09. 2015. Dňa 23. septembra 2015 okresný súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 10. 2015, pričom vykonal dôslednú prípravu pojednávania, ako to vyplýva zo spisu. Pojednávanie sa uskutočnilo, pričom vzhľadom na návrhy účastníkov prednesené na tomto pojednávaní muselo byť odročené. Po predložení návrhov účastníkmi konania súd dňa 25. 11. 2015 vytýčil pojednávanie na deň 17. 12. 2015. Súd toto pojednávanie uskutočnil, keďže sa dostavil otec maloletej, pričom zohľadnil ospravedlnenie právneho zástupcu matky z dôvodu choroby, pričom pojednávanie odročil na 11. 01. 2016. Bolo vykonané pojednávanie, ktoré začalo o 9.02 hodine, pričom bolo skončené o 14.18 hodine a odročené s tým, že otcovi ako aj právnemu zástupcovi matky bola uložená lehota na doloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Následne po tom, čo účastníci oznámili súdu návrhy na doplnenie dokazovania, súd zo dňa 10. 02. 2015 vytýčil pojednávanie na 29. 02. 2016. Okresný súd po vykonaní pojednávania vo veci rozhodol. Je nepochybné, že okresný nerozhodol v 6 týždňovej lehote v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, vo svojom rozhodnutí však uviedol skutočnosti, pre ktoré nemohol túto lehotu dodržať. Súd na základe návrhov účastníkov vykonával obšírne dokazovanie, pričom tieto dôkazy účastníci navrhovali postupne, čo malo podstatný vplyv na predlžovanie konania. V postupe prvostupňového súdu odvolací súd nevidí vadu, ktorú namieta otec, pretože napriek uplynutiu namietanej lehoty aj otec predkladal návrhy na dokazovanie, ktorých nevykonania sa taktiež domáha v odvolaní. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.