Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 6CoE/175/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200197 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6209200197.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. č. XX, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 606,78 eur (18 280,- Sk) a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava pod spisovou značkou EX 12275/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/144/2009-22 zo dňa 13.06.2012, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b), písm. c) O.s.p z a m i e t a . Uznesenie okresného súdu v prvom výroku p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú s poukazom na ust. § 57 ods. 1, písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zastavil ju (prvý výrok). O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia (druhý výrok). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v prebiehajúcej exekúcii je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 07886/08 zo dňa 20.08.2008. Základný právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.11.2007, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Okresný súd po zvážení a zohľadnení všetkých okolností uzavretia zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným hodnotil ich vzájomný právny vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na ust. § 2 písm. a), písm. b) a § 3 ods. 1, ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., preto na tento právny vzťah aplikoval právne normy na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým ust. § 52 a nal. zák. č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). V zmysle poslednej judikatúry a zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa okresný súd v rámci svojej právomoci preskúmal exekučný titul, na podklade ktorého je exekúcia vedená, pričom exekučný titul posudzoval predovšetkým z toho hľadiska, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť, čo dáva exekučnému titulu jeho legitimitu. V tejto súvislosti konštatoval, že rozhodcovská zmluva bola zmluvnými stranami uzavretá vo forme rozhodcovskej doložky inkorporovanej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú jej súčasťou. Rozhodcovskú doložku posúdil predovšetkým s ohľadom na ust. § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, či v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia konštatoval, že rozhodcovská doložka bola pripravená ako súčasť formulárovej zmluvy o úvere včlenením do Všeobecných obchodných podmienok a je spôsobilá zákonom predpokladaných následkov značnej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa, pretože bráni uplatneniu jeho práv voči oprávnenému tým, že je nútený neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a znemožňuje mu voľbu dosiahnuť rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom. V predmetnom prípade povinný nemal inú možnosť, ako podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, keďže na predloženú zmluvu o úvere vrátane jej súčastí nemal vplyv a mohol ju, vrátane všeobecných obchodných podmienok, prijať alebo odmietnuť len ako celok. Praktickým dôsledkom takto koncipovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť relevantne sa brániť proti návrhu veriteľa. Alternatíva, že z rozhodcovskej doložky vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor. Vychádzajúc z povahy zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom bude takmer vždy veriteľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka (povinného), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Oprávnený takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval od počiatku to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy tieto boli vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. zúčastniť sa konania pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy o úvere, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu či už z nevedomosti alebo z nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou v zmluve o úvere, ktorá je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, čo má za následok, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, na podklade možno viesť exekúciu. Preto na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b), f), a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Zároveň namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože súd nevykonal náležité dokazovanie. V úvode odvolania poukázal na aktuálnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, napr. aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn.. 13CoE/44/2012 zo dňa 24.05.2012, v zmysle ktorého ak exekučný súd už raz vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok. Oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) prerušené a aby boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky : 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca, eventuálne ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Uviedol, že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 95/2010 týkajúci sa aj výkladu komunitárneho práva a na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ v súvislosti s postupom a rozhodnutím všeobecných súdov štátov Európskej únie pri predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie. V danom prípade si exekučný súd nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. Podľa názoru odvolateľa všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Uviedol, že okrem iného došlo v rámci práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu práva na kontradiktórne konanie, keďže oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd opätovne vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov, tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Ďalej uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie § 40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval a už raz o nej právoplatne rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Keďže od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť z zmene postoja súdu, vzhľadom na vyššie uvedené považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné. Vyjadrenie povinného k odvolaniu podané nebolo. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p., postupom podľa ust. § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) a c) O.s.p. nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie okresného súdu v prvom výroku potvrdil. Okresný súd otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, teda otázku platnosti a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu zodpovedal presvedčivo a svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s jeho právnym názorom i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávneným v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť. Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej okresným súdom a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a následne postupom podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu aj bez návrhu zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia, je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov okresného súdu s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však obsahom odvolania je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. odvolací súd uvádza: Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu) súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky prvostupňový súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného opätovne vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky). K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Európskej únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade úniového práva. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s úniovým právom konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ. Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 malo význam len to, že okresný súd v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale na smernicu len odkázal s tým, že zmyslom a cieľom Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná Smernica. Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrhy na prerušenie konania z dôvodov podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamietol. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31. 12. 2008, doručenou okresnému súdu dňa 12.01.2009, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému U. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. č. XX, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 20.08.2008 sp. zn. SR 07886/08 (č.l. 3-4 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.11.2007 uzavretej medzi oprávneným a povinným (č.l. 18 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 18 280,- Sk (606,78 eur) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 18 040,- Sk (598,82 eur) od 20.03.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 5 261,- Sk (174,63 eur), všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 19 spisu). Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne vzhľadom na ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení zákonov účinných v čase uzavretia zmluvy o úvere, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ďalej uvádza, že pre aplikáciu noriem na ochranu spotrebiteľa je podstatná existencia právneho vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, preto prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka. V danej veci bol preto plne opodstatnený záver okresného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 23. 11. 2007, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne v prvom výroku potvrdil. Pokiaľ ide o druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia, oprávnený uviedol, že podáva odvolanie do celého uznesenia, avšak ohľadom druhého výroku rozhodnutia žiadne konkrétne argumenty neuviedol. V súvislosti s touto časťou rozhodnutia prvostupňového súdu však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že dňa 01. 11. 2013 nadobudol účinnosť zák. č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku upravujúceho do 31. 10. 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku. Od 01. 11. 2013 Exekučný poriadok prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku výslovne neupravuje, preto podľa § 203 ods. 1 O.s.p. potom platí, že ak o trovách exekúcie pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie nie je prípustné. Z ustanovenia § 243b ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní podanom pred 01.11.2013 v exekučnej veci, v ktorej exekučný súd zastavil exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku a sudca nemienil postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaniu proti trovám exekúcie v celom rozsahu vyhovieť a vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníka exekučného konania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o trovách exekúcie, odvolací súd nerozhoduje. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca“ v zmysle § 243b ods. 3 časť za bodkočiarkou Exekučného poriadku nemožno stotožniť s postupom sudcu okresného súdu, ktorý nevyhovel podanému odvolaniu a vec predložil odvolaciemu súdu v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p., pretože tento postup sudcu nie je rozhodnutím. S účinnosťou od 01. 11. 2013 teda stratil krajský súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o odvolaní proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom. Krajský súd rozhoduje len o odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom sudcom, ak odvolanie bolo podané do 31. 10. 2013. Pre posúdenie funkčnej príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie je rozhodujúci dátum podaného odvolania, pretože prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 11. 2013 predloženiu spisu odvolaciemu súdu nepripisujú žiadny právny význam. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd o odvolaní oprávneného do tretieho výroku rozhodnutia už nie je oprávnený rozhodovať. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.