Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/97/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214205486 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6214205486.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35724803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti odporcovi D. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX/X, XXX XX T., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42176778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/ A, 984 01 Lučenec, v konaní o zaplatenie 1.114,83 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3C/303/2014-99 zo dňa 19. 11. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 214,43 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia, p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 47,15 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením konanie o návrhu navrhovateľa zastavil aplikujúc ust. § 96 ods. 1, 3 O. s. p.. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 2, vety prvej O. s. p.. Mal za to, že navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, nakoľko vzal podaný návrh na začatie konania späť v celom rozsahu bez uvedenia vážneho dôvodu. Odporca si náhradu trov konania neuplatnil, náhrady trov konania sa výslovne vzdal na pojednávaní, preto potom súd vyslovil, že sa odporcovi náhrada trov konania nepriznáva. Vedľajší účastník v občianskom súdnom konaní má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na strane ktorého stojí, v tomto prípade ako odporca, preto mu okresný súd priznal náhradu trov konania účelne vynaložených na bránenie práv odporcu, ktoré mu v konaní vznikli. Priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 61,41 €, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za vyjadrenie k návrhu zo dňa 09. 11. 2015, ďalej za 1 úkon právnej služby vo výške 30,71 €, a to vyjadrenie k odvolaniu, ktoré sa netýkalo merita veci vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny + 3 x režijný paušál + 20 % DPH. Okresný súd považoval trovy konania vedľajšieho účastníka v uplatnenej výške za trovy potrebné na účelné bránenie práv odporcu a vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej v texte len „vyhláška“). Na záver okresný súd zdôraznil, že vedľajší účastník tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho bude zastupovať, ktoré právo vyplýva z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V danej veci vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany práv odporcu ako spotrebiteľa a navrhovateľ pod vplyvom jeho vstupu do konania a písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania z 09. 11. 2015, v ktorom sa k veci právne kvalifikovane vyjadril a vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, zobral návrh na začatie konania celkom späť. Proti výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Má za to, že zo strany okresného súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 15/2014 a 6MCdo 5/2013 s odôvodnením, že vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Združenie na ochranu spotrebiteľa však musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je, okrem iného, kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka preskúmal a v zmysle § 220 O. s. p. ho zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Vedľajší účastník strane odporcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ až po jeho písomnom vyjadrení a po oboznámení sa s obsahom podaného písomného podania vzal žalobu späť, čo nasvedčuje tomu, že jeho vstup do konania naplnil svoj primárny účel, a teda ochranu práv odporcu - spotrebiteľa. V súvislosti s uvedeným podľa neho treba brať do úvahy, že spotrebiteľ bol v predmetnej veci úspešný v dôsledku jeho aktivity a teda z hľadiska samotného cieľa a poslania činnosti združenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa, sú trovy konania, náhradu ktorých požaduje, objektívne účelné. Ak by písomné vyjadrenie v merite veci nepodal, navrhovateľ by žalobu späť nevzal. Zdôraznil, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku, vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Podľa neho je to práve navrhovateľ, ktorý masovo zneužíva poskytovanie právnych služieb pri podávaní formulárových žalôb a písomných podaní za účelom obohatenia sa na úkor odporcov, spravidla nemajetných spotrebiteľov. Ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov jeho združením na súdoch. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie v jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne správne. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a odvolaním napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté. V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom, a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O. s. p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať "právny záujem na jeho výsledku", pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Pokiaľ navrhovateľ v rámci svojho odvolania dôvodil, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty schopné samostatne poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, s uvedeným sa stotožniť nemožno. Podľa článku 29 Ústavy SR sa totiž právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (v výnimkou platiacou pre odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť) prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblastí ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti potravinárstva, skúšobníctva kvality výrobkov a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil navrhovateľ) ešte vyvodiť, že vedľajší účastník je sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie. V prejednávanom prípade došlo k zastaveniu konania preto, že navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, pričom svoje rozhodnutie disponovať s návrhom na začatie konania týmto spôsobom nijakým spôsobom nezdôvodnil. Z obsahu súdneho spisu je však nesporné, že tak učinil až po tom, čo vedľajší účastník podal k veci samej vyjadrenie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom nespĺňa náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov a navyše vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa. Za zmienku tiež stojí, že aj keď navrhovateľ vo svojom späťvzatí výslovne neuviedol dôvod späťvzatia svojho návrhu na začatie konania, z obsahu tohto písomného podania možno zistiť, že toto je tvorené v prevažujúcej väčšine argumentáciou ohľadne postavenia vedľajšieho účastníka v konaní a náhrady jeho trov konania. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, v zásade žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Možnosť, aby niektorému z účastníkov konania bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania nastáva až vtedy, ak sú v danom prípade zastavenia konania splnené podmienky uvedené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.. Ustanovenie druhého odseku § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou a preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ návrh voči odporcovi v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu je nesporné, že tak urobil až po tom, čo vedľajší účastník voči predmetnému nároku relevantne argumentoval a navrhol tento v plnom rozsahu zamietnuť, možno konštatovať len jediný záver, a to, že predmetný návrh navrhovateľa bol podaný (objektívne) nedôvodne a že k jeho späťvzatiu došlo v dôsledku jeho procesného zavinenia. Preto mu podľa prvej vety § 146 ods. 2 O. s. p. vznikla povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý si trovy konania uplatnil, trovy konania, ktorých súčasťou sú i trovy právneho zastúpenia. Pokiaľ si totiž vedľajší účastník uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie na súd), a následne 1 úkon ako vyjadrenie k odvolaniu - uvedené úkony možno považovať za účelné z hľadiska toho, že ich vynaložením vedľajší účastník sledoval a priamo realizoval ochranu práv odporcu proti uplatňovanému nároku navrhovateľa. Úkon príprava a prevzatie právneho zastúpenia možno pritom považovať za nevyhnutný z hľadiska toho, aby sa právny zástupca vedľajšieho účastníka oboznámil s uplatňovaným nárokom v návrhu na začatie konania (jeho charakterom a právnym či skutkovým odôvodnením) a jeho prílohami (v prejednávanom prípade najmä so zmluvou o poskytnutí pôžičky, plnenie z ktorej navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje, a všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, predžalobnou upomienkou a prehľadom splátok a úhrad). Čo sa týka druhého uplatňovaného úkonu - vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 09.11.2015, je síce možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že tento úkon môže vykazovať určité podobnosti s inými vyjadreniami vedľajšieho účastníka, ktoré tento využíva aj v iných konaniach, v ktorých v pozícii vedľajšieho účastníka vystupuje a v ktorých rovnako vznáša námietku premlčania nároku navrhovateľa, na druhej strane je však nutné poukázať na skutočnosť, že spôsob obrany vedľajšieho účastníka 1/ na strane odporcu (v postavení spotrebiteľa) determinuje práve navrhovateľ podávaním formulárových žalôb na základe spotrebiteľských zmlúv s premlčanými nárokmi. Pokiaľ teda navrhovateľ opakovane vyvoláva spory na obdobnom skutkovom a právnom základe, nie je možné vytýkať právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka, keď v záujme efektívnej ochrany spotrebiteľa využije obdobné prostriedky ochrany, navyše ak uvedené prostriedky sa ukázali byť účinnými v iných obdobných konaniach. Uvedené konštatovanie je zdôraznené skutočnosťou, že v niektorých prípadoch je obrana už použitá v inom konaní, kde vedľajší účastník vystupoval, jedinou účinnou, a teda ak má vedľajší účastník záujem reálne ochranu spotrebiteľa dosiahnuť, nevyhnutne musí siahnuť k obrane, ktorú už v minulosti použil. Čo sa týka skutkovej a právnej náročnosti podania vedľajšieho účastníka, je potrebné uviesť, že vedľajší účastník v prvom rade právne posúdil zmluvu, na základe ktorej navrhovateľ svoj nárok vo veci samej uplatnil, z hľadiska, či sa jedná alebo nejedná o zmluvu spotrebiteľskú, následne poukázal na tzv. teóriu výhodnosti, ktorá v každom prípade, ak je účastníkom zmluvného vzťahu spotrebiteľ, odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Ďalej svoju pozornosť zameral na zisťovanie, či zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom, ktorú právne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, spĺňa zákonom predpokladané náležitosti. V danej veci preto vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany práv odporcu ako spotrebiteľa a navrhovateľ pod vplyvom jeho vstupu do konania a písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania z 09. 11. 2015, v ktorom sa k veci právne kvalifikovane vyjadril a vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, zobral návrh na začatie konania celkom späť. Práve tu je možné vidieť rozdiel medzi predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka a vyjadrením vedľajšieho účastníka vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, v ktorej vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania v písomnom podaní, ktoré je podľa názoru najvyššieho súdu všeobecné a rámcové. V prejednávanom prípade však vedľajší účastník okrem toho, že kvalifikoval zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a neobmedzil sa len na vznesenie námietky premlčania v rámci predpripraveného formulára, ale predmetnú zmluvu právne posúdil aj ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom následne skúmal jej obsahové náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. s tým, že zistené nedostatky tejto zmluvy vo svojom písomnom podaní presne vymenoval a vysvetlil. V prejednávanom prípade sa teda nejedná o úkon, ktorý by bol tak formulárový a nenáročný, že by sa jednalo len o úkon administratívny, ktorého podstatou by bolo len doplnenie niekoľko málo údajov do vopred predtlačeného formulára bez potreby detailnejšieho oboznámenia sa s obsahom návrhu na začatie konania a jeho prílohami. Pokiaľ potom z už vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6 M Cdo 5/2013) vyplýva, že „posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť; je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť“, teda, že účelnosť trov konania je potrebné posudzovať v každej veci individuálne, z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že účastník konania, teda vedľajší účastník, vystupuje v určitých typoch sporov opakovane nie je sama o sebe dôvodom, pre ktorý by neboli jeho trovy v takýchto konaniach vynaložené, účelné. Na základe uvedeného, nakoľko okresný súd správne úkony vedľajšieho účastníka za dostatočne individualizované a účelne vynaložené považoval, pričom odvolací súd sa s uvedeným názorom z dôvodov uvedených už vyššie stotožnil, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len výrok uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť. V odvolaním nenapadnutej časti, teda pokiaľ ide o výrok o zastavení konania a vo výroku, ktorým odporcovi nebola náhrada trov konania priznaná, zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca i vedľajší účastník na jeho strane boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 prvá veta O. s. p. nepriznal. Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas. Odvolací súd preto priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 11. 01. 2016 vo výške 30,71 € (50% úkonu) + 1 x režijný paušál vo výške 8,58 € ( §16 ods. 3 vyhlášky ) + 20% DPH v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný nahradiť uvedené trovy odvolacieho konania spolu vo výške 47,15 € na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, advokáta, do troch dní. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.