Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/413/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214205879 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6214205879.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa O. L. - ORBIS, Vieska 41, 991 02 Dolná Strehová, IČO: 30 442 044, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Zvarom, so sídlom ul. SNP 1/A, 990 01 Veľký Krtíš, proti odporcovi BCP BULLONERIA COLOMBO, s. r. o., Pôtor 151, 991 03 Pôtor, IČO: 36 629 031, zastúpenému advokátom Mgr. Lukášom Radoským, so sídlom Na Hrebienku 16, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 6.298,14 Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7Cb/142/2014-82 zo dňa 1. apríla 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7Cb/142/2014-82 zo dňa 1. apríla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné uplatňovanie práva. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ vykonával ako dopravca v oblasti predmetu svojho podnikania na základe objednávky odporcu prepravu tovaru formou medzinárodnej kamiónovej prepravy na trase M. - J. S. a späť, pričom išlo o jednotlivé prepravy podľa požiadaviek prepravcu, t. j. odporcu. Navrhovateľ uviedol, že zmluvný vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 610 a nasl. Obchodného zákonníka, ako zmluvu o preprave veci. Navrhovateľ prepravu vykonal, avšak odporca za dopravu nezaplatil odplatu (prepravné) riadne a včas, t. j. v dohodnutej lehote, ktorá je uvedená na jednotlivých faktúrach. Odporca bol v omeškaní s platením platieb, a preto si navrhovateľ uplatnil podľa § 340 Obchodného zákonníka právo na úrok z omeškania, ktorého zaplatenie je predmetom sporu. Navrhovateľ tvrdil, že medzi stranami došlo k dohode o výške úrokov z omeškania vo výške 0,05 %. Odporca nárok navrhovateľa neuznal a uviedol, že listom zo dňa 14.03.2013 informoval navrhovateľa o tom, že neuznáva nárok navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania, pričom súčasne v uvedenom liste predložil navrhovateľovi návrh splátkového kalendára. Podmienkou odporcu pre uhradenie záväzku vo forme splátok bolo odpustenie úrokov z omeškania zo strany navrhovateľa. Odporca na základe splátkového kalendára zaplatil dlh navrhovateľovi, a teda v dôsledku urovnania zanikol nárok navrhovateľa na úroky z omeškania. Odporca tiež popieral skutočnosť, že by niekedy dojednal s navrhovateľom zmluvný úrok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania so zaplatením záväzku. Takýto úrok z omeškania navrhovateľ uvádzal na ním vystavených faktúrach, že v prípade nedodržania splatnosti bude účtovať penále v tejto výške, avšak ide len o jednostranné vyhlásenie navrhovateľa, pričom ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne predpokladá dojednanie úrokov z omeškania v zmluve. Odporca tiež v priebehu konania namietol, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať Dohovor o prepravnej zmluve z medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy publikovaný pod číslom 11/1975 Zb., najmä s prihliadnutím na tú skutočnosť, že miesto nakládky v danom prípade bolo v Taliansku, resp. v Slovenskej republike, pričom obidva štáty sú účastníkmi predmetného dohovoru (CMR) a na jeho aplikáciu medzi sporovými stranami sú dané a splnené podmienky v zmysle uvedeného zákona. Poukázal na článok 32 ods. 1 predmetného Dohovoru, kedy nároky z prepráv, na ktoré sa tento Dohovor vzťahuje sa premlčujú v lehote jedného roka, pričom podľa článku 32 ods. 1, premlčacia doba začína plynúť uplynutím troch mesiacov odo dňa uzatvorenia prepravnej zmluvy, a preto z uvedeného dôvodu sú všetky nároky z prepravy spred 25.07.2013 premlčané, a to najmä s prihliadnutím na podaný návrh, ktorý bol podaný dňa 25.07.2014. Navrhovateľ na námietky odporcu uviedol, že ak by sa súd stotožnil, že na právny stav je potrebné aplikovať Dohovor, ročná premlčacia lehota pri každej jednotlivej preprave začala plynúť po troch mesiacoch odo dňa uzavretia prepravenej zmluvy, pričom však odporca uznal pohľadávku navrhovateľa tým, že ju zaplatil, naplnil dikciu ustanovení o uznaní dlhu a následne začala plynúť štvorročná premlčacia doba, v ktorej si on nárok uplatnil. Poukázal na ustanovenie § 407 Obchodného zákonníka. Okresný súd vykonaným dokazovaním má za preukázané, že v danom prípade ide o uplatnený nárok z medzinárodnej prepravy tovaru, na ktorý treba aplikovať právnu úpravu Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), ktorý je potrebné považovať za lex specialis k právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Nakoľko Dohovor obsahuje osobitnú právu úpravu premlčania, okresný súd považoval nárok navrhovateľa za premlčaný, a teda za nedôvodný. Splátkový kalendár podpísaný medzi účastníkmi konania a následné zaplatenie vyfakturovaných súm odporcom v splátkach nepovažoval súd za uznanie záväzku v súlade s § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko uznávaný záväzok musí byť dostatočne určený, a to v súlade s ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto súd štvorročnú premlčaciu dobu akceptovať nemohol. Zároveň súd konštatoval, že nedošlo ani k dohode o výške úroku z omeškania, a preto návrh navrhovateľ ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 7 OSP a priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné uplatňovanie práva, keďže bol v konaní úspešný. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že súd zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi 6.298,14 Eur. Vo výroku o trovách konania žiadal, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zaväzuje odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania vo výške 2.091,18 Eur. Zároveň žiadal priznať trovy odvolacieho konania vo výške 262,62 Eur, ako trovy právneho zastúpenia a náhradu súdneho poplatku vo výške 377,50 Eur. Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - počítaniu premlčacej lehoty. Súd oprel svoje rozhodnutie o čl. 32 ods. 1 Dohovoru, pričom podľa názoru navrhovateľa je Dohovor CMR predovšetkým k otázkam zodpovednosti dopravcu pri vykonávaní dopravy, vybavovaní reklamácii a pod. Otázka premlčania sa týka predovšetkým zodpovednosti prepravcu, uplatňovania nárokov z prepráv a vybavovania reklamácii. Tiež poukázal na to, že článok 32 je systematicky zaradený do kapitoly V. s názvom Reklamácie a žaloby, preto treba mať za to, že tento článok upravuje nároky vyplývajúce z reklamácii, alebo inej škody. Záležitosť týkajúcu sa uzatvárania zmlúv, rieši kapitola III. a samotnú zmluvu nahrádza nákladný list. Jeho náležitosťou nie je údaj o cene dopravy, lehote splatnosti a pod. Aj keď vo všeobecnosti súdna prax zaujíma stanovisko, že čl. 32 sa vzťahuje na všetky nároky z prepravnej zmluvy, ktorá podlieha Dohovoru CMR, z tejto zásady platí výnimka, ak sú splnené predpoklady čl. 29. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa skúmať, či v danom prípade nešlo o také konanie, ktoré je potrebné považovať za rovnocenné úmyslu, keď odporca riadne a včas nezaplatil fakturovanú čiastku v stanovenej lehote splatnosti. Tiež uviedol, že základnou líniou krátkej premlčacej lehoty je ochrana dopravcu, pričom pri výklade, ktorý použil súd, toto právo bolo zo strany odporcu voči navrhovateľovi zneužitím tohto ustanovenia. Odvolateľ tiež poukázal na to, že posledná preprava účtovaná podľa faktúry 2013079, by mala mať začiatok premlčacej jednoročnej lehoty tri mesiace po splatnosti (25.09.2013), resp. po uskutočnení prepravy a trvá jeden rok, čo je minimálne 25.09.2014. Žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania ohľadne tejto faktúry bola na súde uplatnená v rámci všeobecnej jednoročnej lehoty. Uviedol, že obdobne je to aj pri iných platbách. Tiež poznamenal, že sa nedomáhal zaplatenia prepravného, t. j. nárokov z prepravy, ale nárokov z porušenia záväzkového vzťahu v dôsledku oneskorenej úhrady. V takomto prípade vzniká osobitný nárok, t. j. nárok na úroky z omeškania, ku ktorým podľa jeho názoru nemožno použiť predmetný Dohovor CMR. Zároveň, ak bol prijatý navrhnutý splátkový kalendár, potom s odkazom na čl. 32 ods. 3 treba mať za to, že došlo k inej úprave a k inému plynutiu premlčacej lehoty (novácia záväzku). V danom prípade išlo o úmyselné zavinenie (nezaplatenie faktúr), a preto mal súd vychádzať z trojročnej premlčacej lehoty za situácie, že si osvojil názor, že Dohovor CMR upravuje aj nárok na zaplatenie prepravného. Navrhovateľ zastáva názor, že nároky navrhovateľa v predmetnej veci boli uznané v zmysle § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka v časovom odstupe od 20.02.2013 do 14.11.2013, takže nová štvorročná premlčacia lehota je v časovom odstupe od 20.02.2017, resp. 14.11.2017, v tomto časovom období žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania bola riadne podaná. Zároveň tvrdí, že Dohovor CMR nemá osobitné ustanovenia o uznaní záväzku, a preto treba aplikovať právo platné na súde, na ktorom sa vec prerokováva. Podľa názoru odvolateľa, prvostupňový súd dostatočným spôsobom nevyhodnotil uznanie záväzku, čo do jeho existencie, a zároveň poukázal na to, že ust. § 407 Obchodného zákonníka pozná aj tzv. faktické uznanie dlhu, t. j. uznanie formou iných dôvodov. Patrí tam aj čiastočné zaplatenie dlhu. Ak teda zaplatil dlžník istinu, vo vzťahu k úrokom sa má za to, že uznáva výšku úrokov a toto uznanie nemusí mať charakter jednostranného právneho úkonu zo strany dlžníka. Odporca sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, a aby priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa a predovšetkým s jeho odôvodnením, na ktorom súd svoje rozhodnutie založil. K námietke odvolateľa ohľadne uplatnenej výšky úroku z omeškania uviedol, že samotná nečinnosť odporcu vo vzťahu k údaju o výške penále na faktúrach, nemôže znamenať jeho súhlas, pričom tento princíp je vyjadrený v súkromnom práve zásadou „kto mlčí, ten nesvedčí.“ Svoj názor oprel o rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 12/2003. Zároveň uviedol, že argumentácia odvolateľa je značne nekonzistentná, navrhovateľ sa pokúša spochybniť takmer každý právny záver napadnutého rozhodnutia bez toho, že by svoje úvahy hlbšie zdôvodnil, pričom často aj sám si vedomý svojej argumentačnej núdze a pripúšťa, že súdna prax postupuje v danej otázke inak, t. j. v súlade s argumentáciou odporcu. Odporca tiež odmieta tvrdenia navrhovateľa, podľa ktorých v prípade neuhrádzania faktúr zo strany odporcu išlo o úmyselné zavinenie, pričom zdôraznil, že samotná skutočnosť, že sa dostal s platením faktúr do omeškania nespôsobuje, že jeho konanie bolo úmyselné. K názoru navrhovateľa, že zaplatením fakturovaných súm došlo k uznaniu záväzku, poukázal odporca na svoju vôľu vyjadrenú v liste zo dňa 14.03.2013, v ktorom konateľ odporcu trikrát výslovne odmietol uznať nárok navrhovateľa na úrok z omeškania. Navrhovateľ teda nemohol žiadnym spôsobom usudzovať, že zaplatením istiny faktúr odporca uznáva aj nárok na úroky z omeškania. Podľa názoru odporcu je uznanie nároku na úroky z omeškania zaplatením istiny vylúčené aj zmysle právnej teórie, podľa ktorej nárok na úroky z omeškania predstavuje samostatné právo vo vzťahu k istine. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z obsahu spisu odvolací súd zistil že navrhovateľ si návrhom doručeným súdu dňa 25.07.2014 uplatnil proti odporcovi právo na zaplatenie 6.298,14 Eur, ako úroky z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr, ktoré v návrhu bližšie špecifikoval. Nakoľko medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o preprave, navrhovateľ tvrdil, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd dňa 11.09.2014 vydal platobný rozkaz č. k. 7Rob 184/2014-38, proti ktorému odporca v zákonnej lehote podal odôvodnený odpor. V odpore vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa a zároveň poprel, že by medzi účastníkmi konania bola uzavretá dohoda ohľadom výšky úroku z omeškania 0,05 % za každý deň omeškania so zaplatením záväzku. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať Dohovor CMR, podľa ktorého sa nároky z prepráv, na ktoré sa vzťahuje tento Dohovor premlčujú v lehote 1 roka, pričom premlčacia lehota začína plynúť uplynutím troch mesiacov odo dňa uzavretia prepravnej zmluvy. Následne dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná, a preto návrh navrhovateľa zamietol. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti. Podľa § 407 ods. 4 Obchodného zákonníka, účinky uznania záväzku spôsobom uvedeným v odseku 1 nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané. Podľa § 610 Obchodného zákonníka, zmluvou o preprave veci sa dopravca zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do určitého iného miesta (miesto určenia), a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu (prepravné). Podľa čl. 1 bod 1 Vyhlášky č. 11/1975 Zb. O Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), tento Dohovor sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán. Podľa čl. 4 Dohovoru CMR, dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy je nákladný list. Ak nákladný list chýba, ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru. Podľa čl. 31 Dohovoru CMR, spory vzniknuvšie z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru môže žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch toho štátu, na území ktorého a) má žalovaný trvalé bydlisko, hlavné sídlo podniku alebo pobočku alebo zastupiteľstvo, ktorých prostredníctvom bola prepravná zmluva uzavretá. Podľa č. 32 ods. 1 písm. c) Dohovoru CMR, nároky z prepráv, na ktoré sa vzťahuje tento Dohovor, sa premlčujú za jeden rok. V prípade úmyslu alebo takého zavinenia, ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom sa právna vec prejednáva, považuje za rovnocenné s úmyslom, je premlčacia lehota trojročná. Premlčacia lehota začína plynúť vo všetkých ostatných prípadoch uplynutím troch mesiacov odo dňa uzavretia prepravnej zmluvy. Deň, ktorým premlčacia lehota začína plynúť, sa do premlčacej lehoty nepočíta. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, ako aj vec nesprávne právne posúdil. Predmetom konania je nárok z medzinárodnej prepravy tovaru, teda miesto prevzatia zásielky a miesto jej dodania, ležali v dvoch rôznych štátoch. Preprava zásielky bola realizovaná z Talianska na Slovensko, resp. zo Slovenska do Talianska, pričom tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania spornými. Medzi účastníkmi konania došlo na základe objednávok odporcu k zmluvnému vzťahu, čo žiaden z účastníkov nepoprel. Navrhovateľ ako dopravca na základe objednávok prepravoval pre odporcu, t. j. pre jeho zmluvného partnera zásielku tovaru do zahraničia. Dopravca prepravné výkony fakturoval odporcovi, pričom odporca fakturované sumy zaplatil oneskorene, po podpísaní splátkového kalendára. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že medzi účastníkmi konania došlo k právnemu vzťahu, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia CMR, teda aj ustanovenie čl. 32 ods. 1, podľa ktorého sa nároky z prepráv, na ktoré sa Dohovor CMR vzťahuje, premlčujú za jeden rok. Preprava bola uskutočnená opakovane, a to v obdobiach od júna 2010 do 14.02.2013, čo vyplýva z navrhovateľom predložených faktúr. Podľa medzinárodných nákladných listov, teda ročná premlčacia lehota (čl. 32 ods. 1 písm. c/ CMR) začala plynúť po troch mesiacoch odo dňa uzavretia prepravnej zmluvy tak, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení. Odvolací súd sa však zaoberal skúmaním, či odporca svoj nárok právne relevantným spôsobom uznal a dospel k názoru, že došlo k uznaniu pohľadávky odporcom, ktorý sa zaviazal postupne vzniknuté záväzky splniť, čím naplnil dikciu ustanovenia o uznaní dlhu. Je nepochybné, že na základe podpísaného splátkového kalendára odporca splnil svoj dlh voči navrhovateľovi v celom rozsahu. Odvolací súd zastáva názor, že následne po podpísaní splátkového kalendára začala plynúť štvorročná premlčacia lehota, a to nielen na samotný uznaný dlh, ale aj na jeho príslušenstvo, nakoľko nárok na uplatnený úrok z omeškania je zákonným nárokom. Odvolací súd zdôrazňuje, že právnym dôsledkom omeškania so splnením peňažného záväzku, alebo jeho časti, je povinnosť platiť úroky z omeškania z nezaplatenej časti dlhu. Predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania je omeškanie dlžníka, pričom v danom prípade je nesporné, že odporca zaplatil vyfakturované sumy po lehote splatnosti, t. j. s omeškaním. Otázku účinkov uznania odvolací súd posudzoval podľa ust. § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, v nadväznosti ust. § 323 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že zo strany odporcu nedošlo k riadnemu uznaniu záväzku pre jeho neurčitosť, nakoľko odporca vo vyjadrení zo dňa 14.3.2013 dostatočným spôsobom pre uznanie záväzku potvrdil oprávnenosť všetkých navrhovateľom vystavených faktúr, uviedol sumy a lehoty, v ktorých dlh uhradí, následkom čoho z jeho strany aj došlo k úplnému zaplateniu všetkých vyfakturovaných súm, čo v konaní nebolo sporným. V dôsledku uvedeného má odvolací súd za to, že následne po podpísaní splátkového kalendára začala plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, v rámci ktorej bol uplatnený návrh podaný na súd. Odvolací súd dopĺňa, že sa stotožňuje s názorom odporcu, že v danom prípade nedošlo k uzavretiu dohody o výške úrokov z omeškania, nakoľko navrhovateľom požadovaný úrok z omeškania bol oznámený odporcovi len na faktúrach jednostranným právnym úkonom, čo nemožno považovať za dohodu. Z tohto dôvodu vzniká navrhovateľovi nárok na úrok z omeškania len v zákonnej výške v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom sa prvostupňový súd bude riadiť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. V ďalšom konaní okresný súd ustáli oprávnenú výšku zákonných úrokov z omeškania a následne rozhodne. O trovách konania rozhodne prvostupňový súd v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O. s. p.) Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.