Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/3/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304115753 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6304115753.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Grosslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. č. XXX, vedenej pod sp. zn. EX 2309/04 súdnym exekútorom JUDr. Jozef Ďurica, Exekútorský úrad Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen, o vymoženie 2 276,40 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 11Er/1673/2004-13, zo dňa 04. mája 2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a . Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd vo Zvolene uznesením č. k. 11Er/1673/2004-13 zo dňa 04.mája 2012, exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 2309/04 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Zvolene pod č. 5611 001597 dňa 18.06.2004, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Zastavenie exekúcie súd odôvodnil ust. § 58 (súd konal ex offo) a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, že notárska zápisnica na podklade ktorej sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Notárska zápisnica zo dňa 18.06.2004, spísaná pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom, bola spísaná len so zástupcom povinného Mgr. Brunom Žlnayom, substitútom povereného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Dohoda o plnomocenstve medzi Mgr. Tomášom Kušnírom a povinným je absolútne neplatná. Neplatné je aj uznanie dlhu v mene povinného i udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 31 ods. 1, § 22 ods. 2, § 39 a § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Nepriznanie trov súdnemu exekútorovi súd odôvodnil tým, že exekútor si náhradu trov exekúcie neuplatnil. . Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením č. k. 15 CoE/219/2012-38 zo dňa 28.11.2012 na odvolanie oprávneného vyššie uvedené rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Zároveň odvolací súd rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania zamietol. Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15CoE/219/2012-38 zo dňa 28.11.2012 oprávnený podal dňa 31.12.2012 odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie odvolacieho konania, a dňa 27.12.2012 podal dovolanie, proti výroku, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu zo dňa 04.05.2012 o zastavení exekúcie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní oprávneného zo dňa 31.12.2012 rozhodol uznesením č. k. 2OboE/19/2013-64 zo dňa 01.08.2013 tak, že odvolacie konanie zastavil a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa (§ 9 ods. 2 O. s. p. ). V tomto prípade krajský súd rozhodoval o prerušení odvolacieho konania ako súd druhého stupňa. O dovolaní oprávneného zo dňa 27.12.2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením sp. zn. 20boer/197/2014-70 zo dňa 27.08.2015 tak, že v dovolaním napadnutej časti (v potvrdzujúcom výroku) uznesenie krajského súdu zo dňa 28.11.2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, pretože krajský (odvolací) súd nerozhodol (resp. v rozhodnutí neuviedol dôvody, prečo sa nezaoberal) o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie odvolacieho konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktorý návrh oprávneného je obsahom (súčasťou) odvolania oprávneného podaného proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 11Er/1673/2004-13 zo dňa 04. decembra 2012. Potom uvedeným postupom krajský súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. V zmysle § 237 písm. f) O. s. p. zistená vada konania je dôvodom, pre ktorý najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň dovolací súd týmto uznesením rozhodol aj o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. , návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol, pretože vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní, ktoré by podľa názoru dovolateľa mali byť dovolacím súdom predložené Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľ domáhal. Nie je otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca. Z vyššie uvedeného skutkového stavu teda vyplýva, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15CoE/219/2012-38 zo dňa 28.11.2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2OboE/197/2014-70 zo dňa 27.08.2015, vo výroku, ktorým krajský súd návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s . p. zamietol, je nedotknuté. Predmetom ďalšieho konania odvolacieho súdu v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu je posúdenie návrhu oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. zo dňa 13.08.2012 a rozhodnutie o ňom, a predmetom konania je aj opätovné prejednanie a rozhodnutie o odvolaní oprávneného zo dňa 13.08.2012 podanom proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 11Er/1673/2004-13 zo dňa 04. mája 2012, vo výroku, ktorým okresný súd prebiehajúcu exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. (Vo výroku o trovách exekúcie zostáva uznesenie okresného súdu zo dňa 04.05.2012 nedotknuté - v zmysle novely ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.11.2013 odvolanie proti trovám exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie nie je prípustné.) Oprávnený v odvolaní zo dňa 13.08.2012 navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť. Trval na pokračovaní v exekúcii. Namietal, že dôvody pre zastavenie exekúcie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní, nie sú dané. Súladnosť exekučného titulu so zákonom potvrdil exekučný súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. V tom čase sa súd zaoberal aj udeleným plnomocenstvom. Odvtedy nedošlo k žiadnej relevantnej zmene skutkového ani právneho stavu. Preskúmanie exekučného titulu vykonané súdom (revízia notárskej činnosti) presahuje rámec preskúmania jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, čo nie je prípustné. Exekučný súd konal mimo rámec zverenej právomoci a k revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného. ZoRK zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Ak sa odvolací súd nestotožnil s ústavne súladnou podrobne ním v odvolaní uvedenou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Taktiež namieta, že oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, k týmto nemal možno vyjadriť sa a ani nemal možnosť sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, v konaní nebol vypočutý. Týmto bol porušený princíp rovnosti účastníkov v konaní. Oprávnený neuznáva rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštánymi súdmi SR. Ust. vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. S poukazom na uvedené argumenty navrhol prerušenie konania aj podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení: 1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) zamietol. Podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku a zastavení exekúcie potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zmien - Exekučný poriadok). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (formálne i materiálne). Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až 59 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť „ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“ . Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods.2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. Možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I US 5/2000 z 13.07.2000, v ktorom riešil i čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“ Notárska zápisnica N 1549/2004, Nz 24552/2004 bola spísaná dňa 21.03.2004 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. Bruno Žlnay, substitút povinným povereného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v Zmluve o úvere č. 6180384 dňa 25.11.2003 neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra, resp. jeho substitúta na spísanie notárskej zápisnice v znení, ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Odvolacie námietky oprávneného, že plnomocenstvo, ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa 25.11.2003, exekučný súd nesprávne posúdil ako neprijateľnú podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, nesmerujú voči odôvodneniu rozhodnutia prvostupňového súdu, preto sa odvolací súd nimi nezaoberal (§ 212 O. s. p. ). Exekučný súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo vôbec neposudzoval. Exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 25.11.2003 povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä, či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému), a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie o zastavení exekúcie. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, neoboznámil oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi skôr než vo veci rozhodol, že týmto bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a spravodlivého súdneho procesu, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase. Exekučný súd svojím postupom neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe notárskych zápisníc ako exekučných titulov, je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho v obdobných prípadoch. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci, a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie i po tom, v ktorejkoľvek inej fáze priebehu exekučného konania. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je oprávnenému dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. zamietol z týchto dôvodov. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Citované ustanovenie upravuje prípady, kedy je súd povinný prerušiť konanie. Návrh všeobecného súdu na zaujatie stanoviska je svojou podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa cit. ustanovenia O. s .p. len zaujatie stanoviska. Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s p. nie je skúmanie rozporu právnych predpisov rovnakej právnej sily, ale predmetom konania ústavného súdu je skúmanie súladu (zákonnosti) právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania. Oprávnený vo svojom odvolaní zo dňa 13.08.2012 (číslo listu 22 - 31 spisu) podanom proti uzneseniu okresného súdu navrhol, „aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie.“ Zjavne oprávnený navrhuje prerušenie konania podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s . p.. Odvolací súd ale nedospel k záveru o nesúlade ustanovení právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval exekučný súd s Ústavou Slovenskej republiky. V rámci realizovaného procesného postupu exekučného súdu a pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku, vrátane ust. § 44 ods. 2, odvolací súd nezistil a nemal preukázanú oprávneným tvrdenú potrebu predložiť Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre (údajný) rozpor tohoto právneho predpisu s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv v právny poriadok (v čom vidí oprávnený rozpor v návrhu na prerušenie nekonkretizoval, návrh bližšie neodôvodnil). Aplikácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je založená na jednotnom výklade a konštatnej, ustálenej judikatúre (treba zdôrazniť aj Ústavného súdu), v zmysle ktorej exekučný súd je oprávnený skúmať zákonnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V obsahovo rovnakých, ako aj vyššie uvedených námietkach oprávneného sa už odvolací súd vyjadril vo viacerých skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení oprávneného. Ide o právne závery, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku), pričom každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaný. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a môže skúmať počas celého exekučného konania, v každom štádiu konania (teda aj v neskorších štádiách exekučného konania), na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Rovnaký názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia o zastavení exekúcie nedošlo k prekročeniu preskúmavacej právomoci exekučného súdu, pretože exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. „Opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie “, ako postup exekučného súdu preskúmavajúceho exekučný titul v štádiu po vydaní overenia na vykonanie exekúcie, označil oprávnený, jeho výklad cit. ustanovenia odvolací súd považuje za zužujúci a účelový, je v rozpore s účelom tohto ustanovenia Exekučného poriadku. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.