Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310203719 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6310203719.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa AGROPRAHA, s.r.o., so sídlom Praha, 985 11 Lučenec, právne zastúpeného JUDr. Róbertom Gombalom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dr. Herza 12, 954 01 Lučenec, proti odporkyni M. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, XXX XX W., právne zastúpenej Mgr. Robertom Antalom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom ul. Kláry Jarunkovej 2, 974 04 Banská Bystrica, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 5C/149/2010-104 zo dňa 26. 09. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia v sume 66,32 Eur, na účet jej pôvodného právneho zástupcu Q.. W. F., advokáta, so sídlom S. XX, XXX XX A. A., vedený vo M., a. s., W. A. A., č. ú.: XXXXXXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“ resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 26. 09. 2012 návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol (prvý výrok). Odporkyni náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok). V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal určenia, že darovacia zmluva o darovaní cenných papierov podielového fondu H. S. X. W. X, J. A. XXXXXXXXXX, uzavretá medzi Q. B. ako darcom a odporkyňou M. B. ako obdarovanou dňa 05. 03. 2009, na základe ktorej bol dňa 05. 03. 2009 realizovaný príkaz k prevodu cenných papierov podielového fondu H. S. X. W. X, J. A. XXXXXXXXXX na nadobúdateľa M. B. - odporkyňu, je voči nemu neúčinná. Zároveň sa domáhal určenia, že úkony Q. B. voči odporkyni M. B., ktorej následkom bolo vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov Q. B. a M. B. a nadobudnutie nehnuteľného majetku - rodinného domu č. súp. XXX, ktorý je postavený na parc. č. XXX a pozemku C KN parc. č. XXX zastavané plocha a nádvoria o výmere XXX m2, ktorý je evidovaný Správou katastra A. na LV č. XXX pre obec k.ú. W., do výlučného vlastníctva odporkyne M. B., sú voči nemu neúčinné. Eventuálnym petitom žiadal, aby súd rozhodol, že má voči odporkyni M. B. právo na náhradu vo výške prospechu získaného úkonmi Q. B. pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM) Q. B. a M. B. a nadobudnutím nehnuteľného majetku do výlučného vlastníctva odporkyne M. B.. Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že odporkyňa a jej manžel Q. B. boli do dňa 16.11.2007 spoločníkmi spoločnosti P. s.r.o., t.j. navrhovateľa. Do 09.11.2007 bol Q. B. aj jediným konateľom navrhovateľa. Tohto dňa Q. B. a odporkyňa uzavreli so spoločnosťou V. E., a.s., IČO: XXXXXXXX, so sídlom XXX XX R., Q. XX, zmluvy o prevode obchodných podielov na navrhovateľa a zároveň bolo rozhodnuté o odvolaní konateľa Q. B. a za nového konateľa navrhovateľa bol menovaný T. K.. Po ustanovení do funkcie a zápise do obchodného registra sa tento ujal funkcie konateľa a navrhovateľ pokračoval vo svojej podnikateľskej činnosti. V priebehu rokov 2007 a 2008 sa navrhovateľ dozvedel, že pôdohospodárska platobná agentúra (ďalej len PPA) rozhodla o neposkytnutí podpôr pre neho z dôvodu pochybení Q. B. pri podávaní žiadostí o poskytnutí dotácie; navrhovateľ tiež zistil, že mu neboli priznané ani dotácie za rok 2006. S poukazom na tieto skutočnosti sa navrhovateľ na Okresnom súde Lučenec návrhom zo dňa 03.11.2008 domáha náhrady škody od Q. B. vo výške 71.942,16 Eur (2 167 329,43 Sk). Konanie je vedené pod sp. zn. 14 Cb/273/2008, zatiaľ vo veci nebolo rozhodnuté. Okrem toho navrhovateľ po získaní podkladov z PPA zistil, že za roky 2006-2007 nedostal podporu na celkovú ním užívanú plochu o výmere XXX,XX ha pôdy, pretože Q. B. porušil povinnosti pri výkone funkcie konateľa, čím mu spôsobil ďalšiu škodu vo výške 86.405,67 Eur. Dňa 03. 12. 2009 (v rámci tohto súdneho konania) podal navrhovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorému súd uznesením č. k. 14Cb/273/2008-126 zo dňa 22. 12. 2009 vyhovel a Q. B. zakázal nakladať s podielovými listami v štruktúrovanom fonde S. H. X. W. X. Po doručení tohto rozhodnutia správcovskej spoločnosti H. P. V. táto oznámila súdu, že nie je možné realizovať povinnosti uložené jej predbežným opatrením, pretože Q. B. už nie je vlastníkom podielových listov fondu, keďže ich darovacou zmluvou previedol na odporkyňu. Po tomto zistení navrhovateľ začal zisťovať, či Q. B. vôbec vlastní nejaký majetok, ktorý by mohol v budúcnosti podliehať výkonu rozhodnutia pre náhradu uplatňovanej škody. V rámci tohto navrhovateľ zistil, že na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrici, č.k. 13C/57/2009-29 zo dňa 23. 04. 2009 sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených na LV č. XXX odporkyňa. Navrhovateľ preto nadobudol presvedčenie, že Q. B. po tom, čo sa dozvedel, že voči nemu začal konanie o náhradu škody, vykonal úkony, smerujúce k ukráteniu uspokojenia jeho pohľadávky. Odporkyňa je manželkou Q. B., je mu teda osobou blízkou. Ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo na základe návrhu odporkyne zo dňa 21. 01. 2009 za trvania manželstva v zmysle § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušené rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 16C/20/2009-15 zo dňa 02. 02. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 02. 2009. Následne na základe návrhu zo dňa 09. 03. 2009 na návrh odporkyne bolo vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo odporkyne a jej manžela rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 13C/57/2009-29 zo dňa 23.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 05. 2009. Odporkyňa teda nadobudla prospech, jednak z darovacej zmluvy o prevode cenných papierov a jednak na základe vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd v súvislosti s uplatňovaným nárokom navrhovateľa vyslovil názor, že „základným predpokladom podania návrhu na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu je existencia vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa. Vymáhateľná pohľadávka je exekučný titul, teda titul ako podklad pre výkon rozhodnutia, to znamená vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný titul pre nariadenie výkonu rozhodnutia.“ Keďže zistil, že konanie v ktorom sa navrhovateľ domáha voči manželovi odporkyne Q. B. náhrady škody vedené na Okresnom súde v Lučenci pod sp. zn. 14Cb/273/2008 nie je skončené, konštatoval, že vymáhateľná judikovaná pohľadávka navrhovateľa, ktorá by bola titulom pre exekúciu, neexistuje. Ďalej okresný súd v súvislosti s návrhom navrhovateľa týkajúcim sa odporovateľnosti predmetnej darovacej zmluvy poukázal na to, že v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe, alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov. Veci získané darovaním nadobúda obdarovaný manžel tiež do svojho oddeleného vlastníctva. Platne sa môžu obdarúvať aj manželia navzájom, ale len za predpokladu, že dar pochádza zo samostatného majetku jedného z manželov. Ak dar pochádza z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, nemôže ísť o platné darovanie, pretože podľa platného právneho stavu je v rozpore s kogentnou úpravou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V danom prípade, bez akýchkoľvek pochybností predmetné cenné papiere, aj keď nimi disponoval len jeden z manželov, boli a pochádzali z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak teda bola uzavretá darovacia zmluva medzi manželmi Q. B. a M. B., nie je podstatné, či túto darovaciu zmluvu považoval ktorýkoľvek z účastníkov darovacej zmluvy, prípadne správcovská spoločnosť H. P. V., alebo ďalšia spoločnosť za platnú, ide o obchádzanie zákona a takýto právny úkon nemôže požívať právnu ochranu a je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a ako taký je absolútne neplatný. Keďže odporovateľnosťou sa možno domáhať neúčinnosti len voči platnému právnemu úkonu, je evidentné, že v danej veci ide o absolútne neplatný právny úkon, ktorému odporovať nemožno. V súvislosti s návrhom navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že úkony odporkyne a jej manžela ohľadom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú voči nemu neúčinné, okresný súd poukázal na ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka v ktorom je upravené rozdelenie spoločného majetku manželov a usporiadanie všetkých práv a povinností manželov, súvisiacich s týmto majetkom a následne konštatoval, že: „Vyporiadanie BSM možno uskutočniť dohodou manželov podľa § 149 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozhodnutím súdu podľa § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka alebo uplynutím lehoty podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Len prvý spôsob vyporiadania spoločného majetku dohodou je právnym úkonom, ktorému by mohol veriteľ odporovať. Ak vyporiadava spoločný majetok manželov súd svojím autoritatívnym rozhodnutím, výrokovú časť tohto rozhodnutia nie je možné považovať za dohodu účastníkov, aj keby odporca v konaní o vyporiadanie BSM uznával všetky tvrdenia navrhovateľa, pretože výrok rozhodnutia súdu nie je možné stotožňovať s právnym úkonom účastníka. (...) Teda odporovateľnosťou sa nemožno domáhať neúčinnosti rozhodnutia súdu.“ Z uvedených dôvodov preto okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania uviedol, že úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnila. Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súd na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Podľa jeho názoru rozhodnutie prvostupňového súdu trpí vadami uvedenými v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe doteraz vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvostupňovým súdom zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s konkrétnym odôvodnením odvolania v prvom rade poukázal na to, že považuje za nesprávne právne posúdenie veci, keď okresný súd (bez akéhokoľvek dokazovania) zamietol jeho návrh s odôvodnením, že neexistuje vymáhateľná judikovaná pohľadávka navrhovateľa, ktorá by bola titulom pre exekúciu. V tejto súvislosti poukázal na konkrétnu judikatúru (R44/2001), z ktorej vyplýva, že pre odporovateľnosť právneho úkonu nie je potrebné, aby sa jednalo o pohľadávku priznanú vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), pretože podľa ním prezentovanej judikatúry zákonnému pojmu „vymáhateľná“ pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Ďalej uviedol, že nesúhlasí so skutkovými závermi prvostupňového súdu, že mal preukázané, že právny úkon - darovacia zmluva o darovaní cenných papierov je absolútne neplatný právny úkon a s právnym názorom, ktorý vzišiel z tohto konštatovania, že jeho žaloba je nedôvodná s poukazom na to, že odporuje neplatný právny úkon. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu (hoci ako v tomto prípade, ako o predbežnej otázke), bez toho, aby v rámci súdneho konania vypočul účastníkov takéhoto právneho úkonu. Prvostupňový súd mal vyhovieť jeho návrhu na vykonanie dokazovania a nariadiť výsluch odporkyne a jej manžela, ktorý s ňou uzavrel darovaciu zmluvu. Poukázal i na to, že prvostupňový súd podľa jeho názoru úplne nedôvodne uveril len všeobecnej argumentácii právneho zástupcu odporkyne o výklade ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka a nemožnosti obdarovania manželov s vecami, ktoré patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania o tom, do koho vlastníctva dňa 05. 03. 2009 patrili podiely v podielových fondoch H. X. W. X (S.) konštatoval neplatnosť darovacej zmluvy z dôvodu, že k darovaniu majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva došlo medzi manželmi. Akékoľvek nejasnosti ohľadne vlastníctva podielov v podielových fondoch bolo možné odstrániť len výsluchom odporkyne a jej manžela Q. B.. V tejto súvislosti ešte uviedol, že absolútne nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, ktorým odôvodnil prečo vo veci nenariadil ním navrhovaný výsluch svedka Q. B.. Navrhovateľ ďalej uviedol, že prvostupňový súd vyriešením predbežnej otázky - konštatovaní neplatnosti darovacej zmluvy založil právnu neistotu účastníkov darovacej zmluvy - odporkyne a tiež Q. B., jeho ako navrhovateľa a taktiež aj subjektu spravujúceho podiely v podielových fondoch H. X. W. X (S.) a preto je potrebné, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na vykonanie podrobného dokazovania o platnosti, respektíve neplatnosti darovacej zmluvy s tým, že prvostupňový súd si bude musieť zabezpečiť originál darovacej zmluvy zo dňa 05. 03. 2009. Navrhovateľ taktiež nesúhlasil ani so záverom prvostupňového súdu, že v tomto konaní sa domáha neúčinnosti rozhodnutia súdu. Uviedol, že on sa v žalobe domáha neúčinnosti úkonov Q. B. voči odporkyni, ktorých následkom bolo vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nadobudnutie nehnuteľného majetku do výlučného vlastníctva odporkyne. Prvostupňový súd sa mal zaoberať úkonom, ktorý vykonal Q. B. v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, mal ho vypočuť k okolnostiam vykonania tohto úkonu a posúdiť tento jeho úkon ako úkon, ktorý je možné odporovať. Odporkyňa (prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a aby jej priznal náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s odvolacím argumentom navrhovateľa, že nepovažuje za správne, ak okresný súd jeho návrh zamietol s odôvodnením, že nedisponuje vymáhateľnou judikovanou pohľadávkou, ktorá by bola titulom pre exekúciu, pretože podľa jeho názoru nie je potrebné, aby pre úspešnosť odporovacej žaloby existovala pohľadávka priznaná vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), odporkyňa uviedla, že s uvedeným názorom navrhovateľa nie je možné súhlasiť a naopak, je nutné dať za pravdu názoru prvostupňového súdu, že predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby je existencia vymáhateľnej, judikovanej pohľadávky, ktorá by bola titulom pre exekúciu. V tejto súvislosti poukázala na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Odporkyňa nesúhlasila ani s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní, v ktorej namietal nesprávnosť záveru okresného súdu, že ním odporovaný právny úkon - darovacia zmluva o darovaní cenných papierov je absolútne neplatný právny úkon. V tejto súvislosti uviedla, že má za to, že prvostupňový súd vykonal všetky potrebné dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom. To, či je alebo nie je niečo predmetom BSM stanovuje samotný zákon v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka. Pre posúdenie, či predmetné peňažné prostriedky v podielových fondoch H. X. W. X patrili do BSM je dôležité to, čo stanovuje zákon a teda, či spadajú do zákonom vymedzeného rozsahu BSM a nie to, čo si jej manžel myslel a čo vyhlásil v čl. I darovacej zmluvy. Vec, ktorá spadá do zákonom vymedzeného rozsahu BSM sa totiž stane predmetom BSM bez ohľadu na to, že jeden z manželov, či obaja manželia sú presvedčení, že je výlučným vlastníctvom len jedného z nich. Preto predmetné tvrdenie jej manžela, že je výlučným vlastníkom týchto fondov nie je relevantným dôkazom preukazujúcim, že sa nejednalo o prostriedky z BSM ale o prostriedky vo výlučnom vlastníctve jej manžela. Rovnako ani skutočnosť, že v konaní o vyporiadanie BSM neboli tieto fondy zahrnuté do vyporiadania zaniknutého BSM nepreukazuje, že tieto fondy nepatrili do BSM. Podľa jej názoru v tomto konaní bolo preukázané, že tieto fondy boli súčasťou BSM a nebolo preto potrebné vykonávať za účelom preukázania tejto skutočnosti ďalšie dôkazy. V tejto súvislosti poukázala i na výpoveď konateľa navrhovateľa T. K., ktorý prezentoval to, čo priamo počul po od jej manžela ohľadom pôvodu peňazí, ktoré boli uložené do cenných papierov. Z uvedenej výpovede je preukázané, že časť peňazí, ktoré jej manžel uložil do cenných papierov získal predajom svojho obchodného podielu a druhú časť získal zo svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na spôsob, akým boli peňažné prostriedky uložené do cenných papierov nadobudnuté je zrejmé, že sa jednalo o prostriedky z BSM. V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľa týkajúcou sa záveru prvostupňového súdu, že pokiaľ sa domáhal určenia, že úkony jej a jej manžela ohľadom vyporiadania BSM sú voči nemu neúčinné, nie je možné takémuto návrhu vyhovieť, pretože k vyporiadaniu BSM došlo súdnym rozhodnutím a výrok rozhodnutia nie je možné stotožňovať s právnym úkonom účastníka, odporkyňa uviedla, že nie celkom rozumie, prečo sa navrhovateľ stále snaží súdu podsúvať, že k vyporiadaniu BSM malo dôjsť na základe nejakého úkonu jej manžela, ktorým mal byť navrhovateľ ukrátený. Prejavy účastníkov konania o vyporiadanie BSM v rámci súdneho konania nie je možné hodnotiť ako prejavu vôle v súlade s ustanovením § 34 Občianskeho zákonníka, ktorý by smeroval k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Jedná sa len o prejav v rámci konania, ktorým súd v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. ani nie je viazaný. BSM bolo vyporiadané rozsudkom, ktorý nie je právnym úkonom, ale aktom rozhodovacej činnosti. Ak rozsudok nie právnym úkonom, nie je možné ho napádať prostredníctvom odporovacej žaloby, pretože podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa veriteľ môže domáhať vyslovenia neúčinnosti len vo vzťahu k právnemu úkonu dlžníka. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa je vecne správne. Odvolací súd sa (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) v zásade (okrem nižšie uvedenej výhrady) stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale i dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.) preto poukazuje len na najzásadnejšie aspekty, ktorým reaguje na argumenty navrhovateľa uvedené v odvolaní. V prvom rade odvolací súd uvádza, že súhlasí s odvolacou námietkou navrhovateľa, že právny názor prvostupňového súdu (ktorý bol jedným z dôvodov zamietnutia jeho žaloby), že nebol preukázaný základný predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby a to existencia vymáhateľnej pohľadávky vo forme exekučného titulu, je nesprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/1999, z ktorého vyplýva právna veta: „Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“ V odôvodnení tohto rozhodnutia je poukázané na to, že „zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické. (...) Vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciu, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.“ Z uvedeného teda vyplýva, že aj keď navrhovateľ v dobe rozhodovania prvostupňového súdu o jeho odporovacej žalobe nedisponoval exekučným titulom, z hľadiska ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka nebol záver prvostupňového súdu o neexistencii vymáhateľnej pohľadávky správny, najmä za situácie, keď prvostupňový súd mal informáciu o tom, že navrhovateľ si pohľadávku (voči Q. B.) aktívne uplatňuje na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14Cb/273/2008. Uvedený dôvod by preto nebol (sám o sebe) relevantným dôvodom na zamietnutie odporovacej žaloby žalobcu. Ako však vyplýva už z vyššie uvedeného odôvodnenia, prvostupňový súd zamietol žalobu navrhovateľa i z ďalších dôvodov a preto uvedený nesprávny právny záver prvostupňového súdu nemá vplyv na celkovú správnosť jeho rozhodnutia. Len pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti uvádzať, že v priebehu odvolacieho konania došlo k právoplatnému skončeniu vyššie uvedeného konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14Cb/273/2008 a navrhovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 14Cb/273/2008-461 zo dňa 29. 04. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/81/2014 zo dňa 30. 09. 2014 právoplatne priznaná pohľadávka voči manželovi odporkyne Q. B. vo výške 71.942,16 Eur s príslušenstvom. Odvolací súd sa však nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní, v ktorej namietal nesprávnosť záveru okresného súdu, že ním odporovaný právny úkon - darovacia zmluva o darovaní cenných papierov je absolútne neplatný právny úkon. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne (prejudiciálne) vyhodnotil, že predmetná darovacia zmluva je absolútne neplatný právny úkon, z dôvodu, ktorý v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil logicky, jasne a zrozumiteľne. Odvolací súd sa s týmto záverom prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožňuje a taktiež sa stotožňuje i s jeho odôvodnením. Podľa názoru odvolacieho súdu, k takémuto záveru nebolo nevyhnutné vypočuť odporkyňou a jej manžela Q. B. a to nielen z dôvodu, ktorý uviedol v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd, ale i z toho dôvodu, že z vykonaného dokazovania je dostatočne preukázané, že manžel odporkyne Q. B. nadobudol finančné prostriedky na zakúpenie cenných papierov v podielovom fonde za trvania BSM, pričom z výpovede konateľa navrhovateľa T. K. vyplýva, že časť finančných prostriedkov pochádzala z predaja obchodného podielu a druhá časť za podnikateľskej činnosti Q. B., teda z prostriedkov ktoré patria do BSM. V konečnom dôsledku, navrhovateľ ani v odvolaní a ani v reakcii na vyjadrenie odporkyne na jeho odvolanie neuviedol žiadnu okolnosť alebo aspoň relevantnú indíciu, z ktorej by bolo možno vyvodiť, že by manžel odporkyne Q. B. v dobe získania cenných papierov v podielovom fonde disponoval finančnými prostriedkami, ktoré nepodliehajú režimu BSM. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odporkyne uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa, že pre posúdenie, či predmetné peňažné prostriedky ktoré boli použité na zakúpenie cenných papierov v podielovom fonde patrili do BSM je dôležité vychádzať so zákonom vymedzeného rámca (predmetu) BSM. Preto (ani z hľadiska dokazovania) nie je dôležité, že manžel odporkyne Q. B. v predmetnej darovacej zmluve deklaroval že podiel v podielových fondoch prevádzaných na odporkyňu je v jeho výlučnom vlastníctve. Relevantným dôkazom, že predmetné podielové fondy nepatrili do BSM nie je ani skutočnosť, že neboli predmetom súdneho konania o vyporiadanie BSM. Odvolací súd sa nestotožňuje ani ďalšou odvolacou námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa záveru prvostupňového súdu, že pokiaľ sa domáhal určenia, že úkony odporkyne a jej manžela ohľadom vyporiadania BSM sú voči nemu neúčinné, nie možné takémuto návrhu vyhovieť, pretože k vyporiadaniu BSM došlo súdnym rozhodnutím a výrok súdneho rozhodnutia nie je možné stotožňovať s právnym úkonom účastníka. Odvolací súd považuje uvedený záver prvostupňového súdu taktiež za vecne správny. Procesné úkony účastníka súdneho konania skutočne nemožno považovať za úkony v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, pretože ako správne poukázala odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, tieto (procesné) úkony priamo nevytvárajú vznik, zmenu, respektíve zánik subjektívnych práv a povinností subjektov záväzkovoprávnych vzťahov. Konkretizujúc na prejednávanú vec, procesnoprávne úkony manžela odporkyne Q. B. v konaní o vysporiadanie BSM smerovali nie k priamemu vzniku subjektívnych práv a povinností, ale (len) k tomu, aby mohlo dôjsť k vydaniu súdneho rozhodnutia a súdne rozhodnutie rozhodne nemôže byť predmetom odporovateľnej žaloby. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd záverom uvádza, že po vyhlásení rozhodnutia mu bolo dňa 15. 04. 2016 doručené podanie odporkyne (prostredníctvom jej aktuálneho právneho zástupcu), formálne označené ako „Vyjadrenie žalovanej - návrh na zrušenie prvostupňového rozsudku“. Toto vyjadrenie odporkyne logicky nemohlo byť zohľadnené pri rozhodovaní odvolacieho súdu. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej podľa uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnila riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania v celkovej sume 66,32 Eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jej právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa vo veci samej v sume 58,69 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení zmien a doplnkov, ďalej len „vyhláška“) a z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej služby v sume 7,63 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť trovy odvolacieho konania na účet pôvodného právneho zástupcu odporkyne, pretože jednak uvedený úkon právnej pomoci realizoval on a taktiež preto, že v dobe vyhlásenia rozhodnutia nemal odvolací súd vedomosť, že mu odporkyňa dňa 09. 02. 2016 odvolala plnomocenstvo. Túto skutočnosť sa odvolací súd dozvedel až z písomného podania aktuálneho právneho zástupcu odporkyne, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 13. 04. 2016, teda po vyhlásení rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.