Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/314/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312205217 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6312205217.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa Urbárske a pozemkové spoločenstvo Šumiac, so sídlom 976 71 Šumiac, IČO: 45029105, právne zastúpeného JUDr. Rudolfom Gunišom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Kiepka 80, 977 01 Brezno, proti odporcom 1/ Y. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. X. XXX, XXX XX P., právne zastúpenému JUDr. Petrom Šramkom, advokátom, Advokátska kancelária sídlom Moyzesova 12, 977 01 Brezno, a 2/ W. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX, XXX XX P., právne zastúpenej JUDr. Monikou Ludikovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom J. Kozáčeka 11, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 21 947,82 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súd Brezno č. k. 5C/415/2012-72 zo dňa 17. 05. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi 1/ trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške 394,55 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Šramka, advokáta v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odporkyni 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 17. 05. 2013 návrh navrhovateľa o zaplatenie 21 947,82 Eur s príslušenstvom zamietol (prvý výrok). Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške 1 183,65 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu, v lehote 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a odporkyni 2/ trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia výške 871,97 Eur, na (presne špecifikovaný) účet jej právnej zástupkyne, v lehote 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). V odôvodnení odvolania okresný súd konštatoval, že „navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby súd uložil odporcom solidárnu povinnosť zaplatiť mu 21 947,82 Eur, spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 21 947,82 Eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že zo znaleckého posudku vypracovaného N.. N. X. v roku 2010 bol zistený rozdiel medzi množstvom dreva vykázaného pri ťažbe dreva a množstvom dreva, ktoré bolo v skutočnosti vyfakturované, čím bola navrhovateľovi spôsobená škoda, ktorú si v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka uplatňuje proti odporcom, ktorí boli zodpovední za výdaj drevnej hmoty pre odberateľov.“ Vzhľadom k tomu, že odporca 1/ i odporkyňa 2/ vzniesli v priebehu konania námietku premlčania, okresný súd uviedol, že „v prvom rade skúmal dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, pričom vychádzal z tvrdení navrhovateľa, odporcu v 1/ rade a v 2/ rade, ako aj z predložených listinných dôkazov a zistil, že námietka premlčania je dôvodná.“ V tejto súvislosti ďalej uviedol: „Vychádzajúc zo záverov znalca v znaleckom posudku možno konštatovať, že ku vzniku škody (škodnej udalosti) došlo v rokoch 2005, 2006 a 2007. Keďže zo strany odporcov došlo ku vzneseniu námietky premlčania, nakoľko malo dôjsť k uplynutiu tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby, skúmal súd dôvodnosť vznesenej námietky jednak v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (subjektívna premlčacia doba) ako aj v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka (objektívna premlčacia doba). Z hľadiska plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z predložených listinných dôkazov súd vyvodil záver, že navrhovateľ mohol mať vedomosť o vzniku škody už na začiatku roku 2008, kedy mal k dispozícii všetky relevantné listiny (lesná hospodárska evidencia, účtovné doklady) vzťahujúce sa na ťažbu a predaj dreva za rok 2007 (ale aj roky 2005 a 2006) a museli mu byť známe aj osoby zodpovedné za výdaj vyťaženého dreva (pracovné zmluvy, dohody o vykonaní práce). Nemožno preto akceptovať tvrdenie navrhovateľa o tom, že o vzniku škody a osobách zodpovedných za škodu sa dozvedel až po doručení znaleckého posudku. Napokon aj samotnému podaniu trestného oznámenia musela predchádzať vedomosť navrhovateľa o vzniku škody. Skutočnosť, že pozemkové spoločenstvo malo v čase vzniku škody iné personálne obsadenie orgánov spoločenstva ako v čase podania návrhu na začatie konania, nemá vplyv na možnosť jednotlivých členov spoločenstva oboznamovať sa s listinami týkajúcimi sa pozemkového spoločenstva, pričom nie je a nemôže byť úlohou súdu dodatočne preklenúť predchádzajúcu pasivitu členov spoločenstva, ktorá vyústila do uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Pre plynutie objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, kedy došlo ku vzniku škody (škodovej udalosti). Súd vychádzajúc zo znaleckého posudku dospel k záveru, že ku vzniku škody dochádzalo v rokoch 2005, 2006 a 2007. Nároky na náhradu škôd vznikajúcich a narastajúcich pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti nemožno z hľadiska premlčania považovať za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý by vznikol najskôr po skončení porušovania právnej povinnosti alebo po zavŕšení celkovej škody, ale za samostatné nároky. Trojročná objektívna premlčacia doba teda začala plynúť najneskôr vznikom škody v roku 2007. V danom prípade nemožno aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu, nakoľko trestné konanie vedené vo veci spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku vedené pod ČVS: ORP-844/OSV-BR-2009 bolo zastavené a teda nebol zistený páchateľ, ktorý by sa dopustil úmyselného trestného činu, ktorého následkom bol vznik škody na majetku navrhovateľa. Ďalšie dokazovanie prípadného úmyselného spôsobenia škody (zavinenia) je nad rámec tohto občianskoprávneho konania. Vzhľadom ku skutočnosti, že došlo k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka má vznesenie námietky premlčania za následok zánik nároku navrhovateľa a súd nemôže takýto nárok navrhovateľovi v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať. V dôsledku toho súdu nezostáva nič iné, než návrh, ktorým sa navrhovateľ tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť.“ V závere odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej okresný súd uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedený záver „z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal ďalšie otázky, ktoré boli medzi účastníkmi konania sporné, a ktoré by inak musel skúmať. Medzi tieto otázky patrí najmä to či je navrhovateľ právnym nástupcom pôvodného spoločenstva bez právnej subjektivity, či existoval pracovnoprávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcami a porušením akých konkrétnych povinností malo dôjsť k vzniku ich zodpovednosti za škodu.“ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný, uložil povinnosť nahradiť odporcom 1/ a 2/ trovy konania, predstavujúce trovy právneho zastúpenia, ktorých štruktúru a výšku v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikoval. Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že prvostupňový súd zamietol jeho návrh z dôvodu, že odporcovia vzniesli námietku premlčania žalovanej sumy a podľa názoru súdu on (navrhovateľ) musel vedieť ešte predtým ako dal vypracovať znalecký posudok, že škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. Táto skutočnosť sa však nezakladá na pravde, nakoľko nový výbor prevzal právomoci, t.j. práva a záväzky od starého výboru rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Brezne zo dňa 17. 07. 2009 pod číslom OLÚ-LH/2009/323, kedy týmto rozhodnutím bolo zapísané spoločenstvo do registra pozemkových spoločenstiev ako Urbárske a pozemkové spoločenstvo Šumiac, s právnou subjektivitou a s novými zvolenými orgánmi. Zápisnica z Valného zhromaždenia Urbárskeho pozemkového spoločenstva ešte bez právnej subjektivity bola zo dňa 25. 04. 2009. Po prevzatí agendy nový výbor zistil nezrovnalosti v jej vedení a vyplácaní jednotlivých vystavených faktúr a preto podal podnet na trestné stíhanie. OR PZ Brezno dalo vypracovať znalecký posudok, na základe ktorého bolo znalcom zistené a konštatované, že práce, ktoré boli uhradené nezodpovedali skutočnosti (na tie isté práce boli vystavené aj dve faktúry, boli vyfakturované práce na plochy, ktoré nezodpovedali výmerám atď.). Znalec vyčíslil škodu vo výške 11 396 906,50 Sk, čo predstavuje škodu vo výške 378 308,- Eur. Jeho zástupca prevzal tento znalecký posudok č. 28/2010 od OR PZ Brezno 27. 10. 2010, kedy sa vlastne dozvedel o vzniku škody. Následne podľa znaleckého posudku preveril všetky uhradené faktúry, pričom zistil nezrovnalosti a osoby, ktoré za túto škodu zodpovedajú. On si teda svoj žalobný návrh na náhradu škody uplatnil v zákonom stanovenej lehote dvoch rokov, od doby ako znalecký posudok obdržal (27. 10. 2010), teda odkedy sa dozvedel o škode a následne o tom, kto za ňu zodpovedá. Má za to, že nárok na náhradu škody uplatnil v dvojročnej lehote v rámci 10 ročnej lehoty. Namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil premlčaciu lehotu, keď v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že podaniu trestného oznámenia musela predchádzať jeho (navrhovateľova) vedomosť o vzniku škody, a skutočnosť, že pozemkové spoločenstvo malo v čase vzniku iné personálne obsadenie orgánov spoločenstva ako v čase podania návrhu na začatie konania, nemá podľa súdu vplyv na možnosť jednotlivých členov oboznamovať sa s listinami týkajúcimi sa pozemkového spoločenstva, pričom nie je a nemôže byť úlohou súdu preklenúť predchádzajúcu pasivitu členov spoločenstva. Záverom odôvodnenie odvolania poukázal na „skutočnosť, že tí, ktorí boli v orgánoch spoločenstva, tak tí schvaľovali a podpisovali doklady a informovali členov spoločenstva o financiách spoločenstva a sami oni sa dopúšťali negatívneho konania a sami vystavovali doklady a tieto nezrovnalosti boli zistené len znalcom.“ Preto má za to, že svoj návrh uplatnil v zákonom v stanovenej lehote. Dňa 08. 02. 2016 doručil navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) odvolaciemu súdu podanie formálne označené ako „doplnenie odvolania“, v ktorom zopakoval odvolací petit uvedený v pôvodnom odvolaní a navyše uviedol, že v prípade, ak by odvolací súd jeho pôvodnému odvolaciemu návrhu (zrušiť rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie) nevyhovel, žiadal, aby „odvolací súd v tejto veci v zmysle § 239 O.s.p. pripustil dovolanie.“ Otázku zásadného právneho významu, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho konania nešpecifikoval. Odporca 1/ (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania (ktorých výšku špecifikoval) . Uviedol, že dôvody odvolania nepovažuje za právne relevantné. Má za to, že prvostupňový súd rozhodol správne, keď žalobu navrhovateľa „zamietol už z dôvodu premlčania.“ Poukázal na to, že po vznesení námietky premlčania bol súd v prvom rade povinný skúmať plynutie premlčacích lehôt, pričom v tomto prípade jednoznačne uplynula ako subjektívna, tak aj objektívna lehota. Uplynutie premlčacích lehôt nepochybne vyplýva z predložených dôkazov a výpovede samotného navrhovateľa, a jeho právny výklad začiatku a konca plynutia premlčacích lehôt nie je správny. Odporkyňa 2 (prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vyjadrení zo dňa 13. 08. 2013 uviedla, že odvolanie navrhovateľa považuje za nedôvodné. Navrhovateľ neuvádza žiadne nové skutočnosti, na ktoré by nepoukázal na súdnom pojednávaní. Má za to, že prvostupňový súd rozhodol správne, keď návrh navrhovateľa zamietol, pretože došlo k uplynutiu tak dvojročnej premlčacej lehoty, ako aj trojročnej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu preto žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V podaní formálne označenom ako „Doplnenie vyjadrenia odporkyne v 2. rade“ odporkyňa 2/ (prostredníctvom právnej zástupkyne) uviedla, že v predmetnom konaní vzniesla námietku premlčania, ale taktiež namietala aktívnu legitimáciu navrhovateľa, nakoľko tento si uplatňuje pohľadávku, ktorá vznikla Urbárskemu a pozemkovému spoločenstvu Šumiac bez právnej subjektivity, IČO: 1041150286. Poukázala na iné konanie vedené na Okresnom súde Brezno (7Cb/86/2012) v ktorom boli prezentované listiny, z ktorých možno vyvodiť, že navrhovateľ nemá v tomto konaní aktívnu legitimáciu. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu premlčania potvrdil, eventuálne, aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu premlčania je vecne správne. Odvolací súd sa (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) v zásade stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je jednak dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.) preto poukazuje len na (v tomto prípade) najzásadnejší aspekt, ktorým reaguje na argumenty navrhovateľa uvedené v odvolaní. Z obsahu odvolania navrhovateľa vyplýva de facto jediná odvolacia námietka a to, že okresný súd pri riešení otázky premlčania ním uplatňovaného nároku zaujal nesprávny názor ohľadom začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri náhrade škody a s ňou nevyhnutne spojená otázka miery vedomosti o možnom škodcovi a výške škody je v judikatúre súdov riešená dlhodobo. V ostatnom období v nej dochádza k určitému vývoju práve v otázke vymedzenia miery vedomosti o možnom škodcovi a výške škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 2573 /2012 z 25. 04. 2013 kde je uvedené: „Subjektívna premlčacia doba sa odvíja od okamihu, keď sa poškodený dozvedel o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. Poškodený sa dozvie o škode, akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch) a nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného posudku). Vedomosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe, ktorej si môže urobiť úsudok, ktorý konkrétny subjekt je za škodu zodpovedný. Postačuje, aby poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, ktoré oprávňujú záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Okolnosť, či a kedy si potom vyžiada v tomto smere od odborníka informáciu, nie je rozhodujúca. Pre podanie žaloby o náhradu škody postačuje totiž i len orientačná (približná) znalosť rozsahu (výšky) škody, čo vyplýva aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom konaní a definitívne záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku.“ Otázkou miery vedomosti o možnom škodcovi sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky i v uznesení sp. zn. 25 Cdo 557/2013 z 30. 07. 2013, kde uviedol: „Subjektívnu vedomosť poškodeného o osobe zodpovednej za škodu, s ktorou zákon ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka spája začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody. Naisto možno zodpovednosť určitej osoby postaviť až na základe dokazovania v súdnom konaní, ktoré je ešte len podaním žaloby, teda uplatnením nároku na súde, začaté. Zákon preto vychádza z predpokladu, že po osobe, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok na súde tvrdila, akonáhle má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, v ktorých svetle sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná.“ Otázkou začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri náhrade škody sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky napríklad v uznesení sp. zn. 25 Cdo 90/2013 z 02. 04. 2014, kde vyslovil názor, že: „Poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch), a nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku) škody presne. Vedomosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná.“ V tomto prípade je zrejmé, že navrhovateľ (resp. priamo jeho orgány) mal k dispozícii informácie, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku škody, zodpovednej osobe a orientačne aj o rozsahu škody najneskôr potom, ako došlo k výmazu pôvodného Urbárskeho a pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity z registra pozemkových spoločenstiev a k zápisu transformovaného spoločenstva, t.j. navrhovateľa vystupujúceho v tomto konaní, teda v júli 2009. Vychádzajúc z vyššie uvedenej judikatúry teda možno konštatovať, že navrhovateľ objektívne mohol podať predmetnú žalobu už v júli 2009. Keďže ju podal až 13. 06. 2012, je nesporné, že ju podal po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Argument navrhovateľa uvedený v odvolaní, že o škode sa dozvedel až 27. 10. 2010, kedy obdržal znalecký posudok, vo svetle vyššie uvedenej judikatúry neobstojí, pretože ako už bolo uvedené, informácie, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku škody, zodpovednej osobe, resp. osobách a orientačne aj o rozsahu škody mal k dispozícii najneskôr v júli 2009 a presné ustálenie výšky škody vo forme odborného alebo znaleckého posudku sa v dobe podania žaloby o náhradu škody nevyžaduje (pretože výška škody sa zisťuje až v priebehu konania). Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ podal návrh (žalobu) jednoznačne po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a keďže odporcovia vzniesli voči uplatňovanému nároku námietku premlčania, okresný súd rozhodol vecne správne, keď návrh navrhovateľa zamietol. Odvolací súd považuje za správne i to, že z dôvodu hospodárnosti konania sa nezaoberal ďalšími spornými otázkami (napr. namietanou aktívnu vecnou legitimáciou navrhovateľa). Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Záverom odvolací súd uvádza, že nevyhovel návrhu navrhovateľa o pripustenie dovolania, pretože jednak navrhovateľ nešpecifikoval otázku zásadného právneho významu, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho konania a odvolací súd nepovažoval toto rozhodnutie (i s ohľadom na dostatočnú judikatúru) za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Odporcovia 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si riadne a včas uplatnili len odporca 1/. Na základe týchto skutočností odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporcovi 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 394,55 Eur. Uvedené trovy odvolacieho konania odporcu 1/ predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia pozostávajúce z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa vo veci samej v sume 386,74 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny určená hodnoty sporu - 21 947,82 Eur, podľa § 10 ods. 1, 2 s použitím § 13a ods. 1 písm. c/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov - ďalej len „vyhláška“) a z režijného paušálu vo výške 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám, resp. na účet právneho zástupcu odporcu 1/. Odporkyni 2/ odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.