Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/534/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6409209495 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6409209495.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX G., štátny občan SR, zast. spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o vymoženie pohľadávky vo výške 291,20 Eur s príslušenstvom, pôvodne vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 9084/09, o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Er/971/2009-32 zo dňa 3. júna 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Er/971/2009-32 zo dňa 3. júna 2015 v napadnutej časti výroku, ktorým návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolanie povinnej proti časti výroku uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Er/971/2009-32 zo dňa 3. júna 2015, ktorou návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č.k. 9Er/971/2009-32 zo dňa 3. júna 2015 návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol a námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie vyhovel. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp.zn. SR 12835/08 zo dňa 18.12.2008. Z ustanovení § 45 ods. 1, ods. 2, § 40 ods. 1 a § 1 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 30.06.2009 (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) mal okresný súd za zrejmé, že Zákon o rozhodcovskom konaní prípad, keď účastník rozhodcovského konania nepodá žalobu z dôvodu uvedeného v ust. § 40 ods. 1 písm. c) tohto zákona, t. j. z dôvodu, že popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) nezahŕňa medzi prípady kedy aj napriek tomu, že nedôjde k zrušeniu rozhodcovského rozsudku je potrebné exekúciu podľa ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní aj tak zastaviť. Keby úlohou exekučného súdu bola zastaviť exekúciu podľa ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v exekučnom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy aj keď nebola podaná žaloba podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, zákonodarca by to nepochybne expressis verbis v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní uviedol, konkrétne by ust. § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní obsahovalo aj písm. c) ustanovenia § 40 ods. 1. Z týchto dôvodov ako aj z dôvodu, že skúmanie rozhodcovskej zmluvy nemožno subsumovať pod ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo je zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 9. mája 2012, sp.zn. 23Cdo 3728/2011 súd v exekučnom konaní platnosť rozhodcovskej zmluvy neskúma. To, že exekučný súd v exekučnom konaní neskúma platnosť rozhodcovskej doložky je zrejmé aj z ustanovení Exekučného poriadku v znení dopadajúcom na vec, nakoľko exekútor súdu spolu so žiadosťou predkladá taxatívny okruh listín ( ust. § 45 ods. 1 Exekučného poriadku) medzi, ktorými sa rozhodcovská zmluva nenachádza a súd ju ani podľa Exekučného poriadku v znení dopadajúcom na vec neposudzuje. Konštatoval, že tu aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 uviedol, že nevyužitie postupu podľa ustanovenia § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje účastníkovi rozhodcovského konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c) teda podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. S týmto právnym názorom sa okresný súd stotožnil. Uviedol, že nemožno však súhlasiť s tým, že uvedené podľa tohto uznesenia neplatí v prípade, ak rozhodcovský súd rozhodoval v spotrebiteľskej veci a to z dôvodu, že princíp vigilantibus iura sripta sunt v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, nakoľko prameňom práva v kontinentálnom právnom systéme je písané právo. Relevantné ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj Exekučného poriadku v znení dopadajúcom na vec nerozlišujú ako má súd postupovať v exekučnom konaní v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v nespotrebiteľskej veci a ako v prípade ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, a teda je v záujme právnej istoty v oboch prípadoch postupovať rovnako, keďže rozdielny postup v týchto dvoch prípadoch nemá oporu v relevantných normatívnych právnych aktoch. Zároveň právny názor najvyššieho súdu v predmetnom uznesení implikuje, že najvyšší súd zastáva názor, s ktorým súd súhlasí, že zákonodarca nemá záujem prijímať zákonné ustanovenia, ktoré by nemali zmysel - boli by nadbytočné. Vychádzajúc z tohto názoru potom okresný súd nepovažoval za nadbytočné ustanovenie § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré bolo zavedene novelou Zákona o rozhodcovskom konaní, a to zákonom č. 71/2009 Z.z. a nadobudlo účinnosť 01.07.2009. Podľa tohto ustanovenia účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Z tohto ustanovenia je evidentné, že žaloba môže smerovať len proti tuzemskému rozhodcovskému rozsudku, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní v spotrebiteľskej veci, a zrejme možno bez ďalšieho rozumne usúdiť, že ju môže s úspechom podať len ten účastník rozhodcovského konania, ktorý je spotrebiteľom. Pokiaľ by však účastník - spotrebiteľ žalobu podľa tohto ustanovenia nepodal, a súd v exekučnom konaní by mal napriek tomu v súlade s „dôležitejším princípom“ ako je princíp vigilantibus iura scripta sunt, ktorým je princíp ochrany práv spotrebiteľa, aj tak posúdiť, či neboli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, bolo by ustanovenie § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré práve sleduje posilnenie práv spotrebiteľa, nadbytočné, nemalo by zmysel. Keďže však uvedené ustanovenie nebolo prijímané s tým, aby bolo nadbytočné, okresný súd uviedol, že nepochybne z neho vyplýva, že súd v exekučnom konaní ani podľa právneho stavu dopadajúceho na túto vec nie je oprávnený riešiť otázky, či tuzemským rozhodcovským rozsudkom v spotrebiteľskej veci boli porušené práva spotrebiteľa. Pokiaľ by súd po prijatí uvedenej novely mal napriek tomu, že nebola podaná žaloba podľa ust. § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, aj tak posudzovať v exekučnom konaní porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľa zákonodarca by to opäť expressis verbis v zákone uviedol, napr. by ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní obsahovalo aj písm. j) ustanovenia § 40 ods. 1 v znení účinnom po novele. Keďže rozhodcovský súd v rámci zákonom mu zvereného oprávnenia rozhodcovskú zmluvu (doložku) vyhodnotil ako existujúcu a platnú, pričom existencia a platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) nebola účastníkmi rozhodcovského konania zákonom aprobovaným spôsobom napadnutá [§ 21 ods. 2 a § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní], pričom okresný súd z vyššie uvedených dôvodov nie je oprávnený v exekučnom konaní posudzovať rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovský rozsudok nebol vydaný vo veci, ktorá je vylúčená z rozhodovania v rozhodcovskom konaní, nebola zistená prekážka res iudicata a rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je vydaný v súlade s platným právom v znení dopadajúcim na vec (Zákona o rozhodcovskom konaní a Exekučného poriadku), a teda formálne vykonateľný a nakoľko je aj materiálne vykonateľný (osoby práva a povinnosti majú právnu subjektivitu a sú jednoznačne určené a ako aj predmet a čas plnenia). Okresný súd preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol a odvolanie nepripustil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júla 2012, sp. zn. 6 Cdo 171/2012) a súčasne zamietol návrh povinného na odklad exekúcie z 27.09.2013, nakoľko nezistil skutočnosti odôvodňujúce povolenie exekúcie z dôvodu očakávania zastavenia exekúcie (§ 56 ods. 2 EP). Rozhodnutie o zamietnutí námietok povinnej proti ďalším trovám exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že z predloženého upovedomenia o ďalších trovách exekúcie zistil, že vyčíslenie ďalších trov neuvádza aká časť ďalších trov exekúcie, ktoré sú vyčíslené vo výške 67,74 € pripadá na odmenu, aká na hotové výdavky a kedy a v akej výške došlo k vynaloženiu hotových výdavkov na deklarované poštovné, telekomunikačné, internetové a iné poplatky, aká časť pripadá na stratu času a DPH. Takéto vyčíslenie je nepreskúmateľné. Preto okresný súd námietkam proti ďalším trovám exekúcie vyhovel (§ 202 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku, ktorou zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie a ktorou zamietol návrh povinnej na odklad exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinná. V odvolaní uviedla, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že zo samotného znenia ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku nijako nevyplýva, že by bolo odvolania prípustné len voči rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým bolo povolené zastavenie exekúcie. Z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že v prípade rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie je odvolanie prípustné tak v prípade pozitívneho, ako aj negatívneho rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie podaného z dôvodov uvedených v ust. § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku. Na podporu svojho tvrdenia poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Povinná v odvolaní ďalej namietala, že okresný súd nepostupoval v zmysle zákona, keď zamietol jej návrh na odklad exekúcie a následne návrh na zastavenie exekúcie. Poukázala na to, že vo svojom návrhu zo dňa 24.09.2013 sa domáhala zastavenia predmetnej exekúcie na základe neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa, teda tým, že samotné rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom, ktorému mala byť právomoc udelená práve na základe takejto doložky, je v rozpore so zákonom a takýmto rozhodcovským súdom vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže byť považovaný za platný a vykonateľný exekučný titul. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mala povinná za zejmé, že v danom prípade okresný súd nemal za sporné, že povinná má postavenie spotrebiteľa, avšak okresný súd za sporné považoval to, či súd má ex offo, alebo na návrh skúmať samotnú rozhodcovskú doložku, na základe ktorej prebehlo rozhodcovské konanie. Poukázala na to, že okresný súd v danom prípade rozhodol v rozpore s vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6M Cdo 9/2012. Povinná vyslovila presvedčenie, že exekučný súd je povinný ex offo skúmať, či predmetný rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom alebo nie je. Na podloženie svojich tvrdení poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011, sp.zn. 3Cdo 146/2011, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR pod č. 46/2012. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný v spotrebiteľskej veci, musí preskúmavať hmotnoprávny vzťah účastníkov exekučného konania a v prípade nekalej povahy rozhodcovskej doložky nevydať poverenie už v tomto štádiu konania, resp. zastaviť exekúciu. Povinná nakoniec uviedla, že okresný súd mal posúdiť samotnú rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal rozhodcovský súd a následne ju vzhľadom na ňou uvádzané dôvody túto posúdiť ako neplatnú a predmetnú exekúciu zastaviť. Okresný súd sa však otázkou posúdenia predmetnej rozhodcovskej doložky vôbec nezaoberal a jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol, čím konal v rozpore s platnými právnymi predpismi. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie a zamietol návrh povinnej na odklad exekúcie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu povinnej sa vyjadril oprávnený. Vo vyjadrení vyjadril svoj nesúhlas s odvolaním povinnej a stotožnil sa s názorom okresného súdu v napadnutom uznesení. K tvrdeniu povinnej o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Prijatie argumentácie povinnej by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Uviedol, že je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a zároveň návrh povinnej na odklad exekúcie neprihliadol. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a odvolanie povinnej proti časti výroku, ktorou návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 07.09.2009 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 19.10.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 03764/09 zo dňa 03.06.2009. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej (povinnej) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatila sumu 843,73 Eur (14.760,-- Sk) s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 27.02.2008. Rozhodcovský súd si právomoc predmetný spor rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky uzavretej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere. Podaním zo dňa 25.09.2013 povinná podala návrh na odklad exekúcie pretože existuje predpoklad, že exekúcia bude zastavená z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podaním zo dňa 24.09.2013 povinná podala návrh na zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú z dôvodu, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul je neprijateľnou zmluvnou podmienku. Podaním zo dňa 10.01.2014 sa k návrhu povinnej na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie vyjadril oprávnený a žiadal, aby súd oba návrhy povinnej v celom rozsahu zamietol. Podaním zo dňa 28.08.2014 povinná podala u súdneho exekútora námietky proti ďalším trovám exekúcie podľa ust § 201 ods. 2 Exekučného poriadku. Následne okresný súd uznesením č.k. 9Er/971/2009-32 zo dňa 3. júna 2015 návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol a námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie vyhovel. Podľa ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Zákonom č. 336/2014 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2015 (ďalej len „novela Zákona o rozhodcovskom konaní“) a ktorým bol novelizovaný Zákon o rozhodcovskom konaní bolo ustanovenie § 45 zrušené. Podľa ust. § 54b ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015) ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že v danom prípade okresný súd napadnutým uznesením, vydaným po 1. januári 2015 skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014. Vzhľadom na to, že novelou Zákona o rozhodcovskom konaní účinnou od 1. januára 2015 bolo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní zrušené a z prechodného ustanovenia § 54 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že úprava novely Zákona o rozhodcovskom konaní účinná od 1. januára 2015 sa má aplikovať aj na konania začaté pred 1. januárom 2015, odvolací súd dospel k záveru, že po 1. januári 2015 už nie je možné aplikovať zrušené ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní účinné do 31. decembra 2014 na predmetné konanie. Okresný súd potom, pokiaľ skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní účinnom do 31. decembra 2014 vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd ďalej uvádza, že exekučný súd má oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa povinnosť vyplývajúcu z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“, alebo „nech si každý stráži svoje práva“, alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel. Pokiaľ však predmetom rozhodcovského konania je spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu vyššie uvedený princíp neplatí. Tento princíp v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie povinnosti vyplývajúcej z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorou je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že okresný súd skúmal platnosť uzavretia rozhodcovskej doložky bez predloženia zmluvy o úvere, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých si účastníci konania dohodli rozhodcovskú doložku, pričom v spise sa zmluva o úvere, ani rozhodcovská doložka nenachádzajú. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom vyplýva, že rozhodcovský súd si svoju právomoc spor rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky uzavretej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere. Okresný súd však nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, či medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o úvere, ktorú je možné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu a tiež, či rozhodcovská doložka medzi účastníkmi dohodnutá je v súlade s vnútroštátnymi právnymi normami, ako aj európskymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57). Podľa ust. § 56 ods. 8 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie. Podľa ust. § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd uvádza, že pre exekučné konanie bolo zákonodarcom zakotvené pravidlo (zásada), podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu v tomto druhu konania o nútenom výkone súdnych rozhodnutí a iných rozhodnutí nie je prípustné, a že výnimka z tohto pravidla sa uplatní len tam, kde osobitný zákon (Exekučný poriadok) výslovne odvolanie pripúšťa (ust. § 202 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu, ktorým súd zamietol návrh na odklad exekúcie osobitný zákon (Exekučný poriadok) nepripúšťa. Nakoľko v ustanovení § 56 Exekučného poriadku a ani v inom ustanovení Exekučného poriadku nie je výslovne uvedená možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu, ktorým súd zamietol návrh povinnej na odklad exekúcie, odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné podľa ust. § 202 ods. 2 O.s.p. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a odvolanie povinnej proti časti výroku, ktorou návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. V ďalšom konaní okresný súd bude musieť doplniť dokazovanie predložením zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy, od ktorej si rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor. Následne bude povinnosťou okresného súdu skúmať, či vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania je spotrebiteľským vzťahom, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bola medzi účastníkmi dohodnutá platne, a či nie je v rozpore s vnútroštátnymi a európskymi právnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.