Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/725/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411210534 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6411210534.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX A., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky vo výške 2.608,42 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 11927/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Er/1475/2011-34 zo dňa 2. septembra 2015, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Er/1475/2011-34 zo dňa 2. septembra 2015 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením č.k. 9Er/1475/2011-34 zo dňa 2. septembra 2015 exekúciu zastavil. Na odôvodnenie uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 02727/11 zo dňa 28.04.2011. V zmysle vysloveného právneho názoru v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp.zn. 6Cdo 1/2012 a v stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010 citovaného v uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2012, sp.zn. 6CoE/210/2012 okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovskú doložku dojednanú v bode 15. Všeobecných podmienok k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.05.2010, ktorá aj keď nie je spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 258/2001 Z.z. z dôvodu, že úver bol poskytnutý na účel výkonu zamestnania, je zmluvou spotrebiteľskou podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko z jej obsahu nemal preukázané, že povinný vystupoval pri jej uzatváraní a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, kým oprávnený áno. Okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku, a teda ako neplatnú, keďže zo zmluvy je evidentné, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a zároveň návrh na začatie konania pred rozhodcom podal dodávateľ. Skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, a teda neplatnou, má za následok, že rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodovať a vydaný rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný. Preto okresný súd nezákonnú exekúciu vedenú na podklade právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku, ktorou exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.02.2013 sp.zn. C-472/11 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Nesúhlasil s aplikáciou Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom. Konštatoval, že v danom prípade činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie otázku v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republike. Poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí zo dňa 24.05.2012, sp. zn. 13CoE 44/2012. Uviedol, že v rámci výkonu exekučný súd nesmie vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky (aplikáciu nesmie opomenúť), ak spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné Gy?rfi C-243/08. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. V prípade, že súd nebude akceptovať vyššie uvedené dôvody, navrhol, aby súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy rozhodcovského rozsudku. K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že okresný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a o nej rozhodol. Oprávnený zvýraznil, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a súlad exekučného titulu so zákonom preskúmal okresný súd už pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný. Vo vyjadrení uviedol, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané v súlade so zákonom a z dôvodov uvedených vo vyjadrení považoval odvolanie oprávneného za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť a vec podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 06.07.2011 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 02.09.2011 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 02727/11 zo dňa 28.04.2011. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 2.748,42 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe blankozmenky vystavenej dňa 14.05.2010, ktorou žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) zabezpečili svoj záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Rozhodcovský súd si právomoc spor rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku z dôvodu, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti D. A., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, a súčasne žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu zastavil. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (14.05.2010), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že je nepochybné, že s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že do slovenskej legislatívy boli prebraté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú v napadnutom rozhodnutí odkazuje okresný súd. Smernica je v podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka) a ktorý nadobudol účinnosť 01. 04. 2004. Úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za taxatívnu, pričom je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany . Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V ust. § 53 ods. 4 Občiansky zákonník len príkladmo ustanovuje, ktoré podmienky je možné považovať za neprijateľné, pričom podľa písm. r) tohto ustanovenia za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.05.2010, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 15. si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, pričom takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému zneniu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neodporuje. Ale dôsledkom takto dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené ustanovenie obchádza. Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti, alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.