Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/87/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414206153 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414206153.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnému: Q. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. M., Q. J. A. XXX/X, na vymoženie pohľadávky v sume 929,97 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou Ex 12156/2014, o odvolaní oprávneného zo dňa 14.12.2015 proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 1Er/349/2014-24 zo dňa 06.11.2015 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. z a m i e t a . Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu vnútroštátnu právnu úpravu zabezpečujúcu ochranu práv spotrebiteľa, konkrétne ustanovenia § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k/, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, s odkazom aj na právnu úpravu Európskeho spoločenstva a to Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že oprávnený sa domáhal svojich práv pred rozhodcovským súdom na základe Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 20. 10. 2011. Povinný svojim podpisom na úverovej zmluve a následne súhlasom so Všeobecnými obchodnými podmienkami súhlasil zo zakotvenou podmienkou riešenia sporov pred rozhodcovským súdom a v zmysle Všeobecných obchodných podmienok je teda uzavretie úverovej zmluvy a následné získanie úveru podľa názoru súdu podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Súd tak mal za zrejmé, že povinný nemal možnosť uzavretia rozhodcovskej zmluvy akýmkoľvek spôsobom odmietnuť bez toho, aby zmaril uzatvorenie zmluvy o úvere. Takto uzavretá rozhodcovská zmluva bráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom, nakoľko väčšina sporov vzniká na základe žaloby dodávateľa, ktorý si logicky v zmysle rozhodcovskej zmluvy vyberaná na riešenia sporov rozhodcovský súd. Za neprijateľnú podmienku sa teda považuje aj podmienka, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským štátnym súdom, ale ak by podľa tejto podmienky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by tak bol nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Súd preto považoval rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul, za podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach spotrebiteľa a preto ju súd považoval za neplatnú. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti neodstrániteľnou prekážkou brániacou celok vedeniu exekúcie a tým aj dôvodom na jej zastavenie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne a vo viacerých smeroch prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým porušenie práv oprávneného, ako účastníka konania a to odňatie možnosti konať pred súdom, ďalej namieta, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ďalej podľa názoru oprávneného nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležité dokazovanie a napokon rozhodnutie súdu 1. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 - 47 zo dňa 10. 7. 2013, citoval taktiež z rozsudku súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.02.2013 sp. zn. C-472/11. Exekučný súd oprávnenému neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mu bolo umožnené skutkovo aj právne argumentovať. Súd mal povinnosť podľa názoru oprávneného upovedomiť účastníka konania a umožniť mu vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Oprávnený argumentuje, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práva, pretože exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcií) povinného. Oprávnený preto namieta, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písmena r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykovej verzie textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. Ak súd nehodlá akceptovať takúto interpretáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písmena c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázku v konkrétnom znení. Oprávnený namieta aj nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Oprávnený taktiež namieta, že súd 1. stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak podľa zákona bol povinný učiniť. Oprávnený v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupoval podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súladnosti zákona s Ústavou SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Namieta tiež, že súd nenariadil pojednávanie vo veci, pričom podľa ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 tak bol povinný urobiť, pretože to bolo nevyhnutné pre objasnenie veci. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. V odvolaní oprávnený na podporu svojho stanoviska citoval z odôvodenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, z rozhodnutí Ústavného súdu SR, z rozsudkov Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj rozsudkov Súdneho dvora EÚ, pričom k odvolaniu pripojil aj rozhodnutia všeobecných súdov. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázkou, vysporiadal s návrhmi oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadnu, Ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p., na exekučné konania podliehajúce právnemu režime Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O.s.p. (vrátane III. časti tejto procesnej normy, v ktorej je ustanovenie § 109 ods. 1 upravujúce prerušenie konania), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takýmto ustanovením s odlišnou právnou úpravou je ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré priamo ex lege vylučuje aplikáciu ustanovenia § 109 O.s.p., pretože v prípade exekučného konania nepripúšťa možnosť prerušenia exekučného konania, a to z akéhokoľvek zákonného dôvodu. Súdy v exekučných konaniach preto nemôžu exekučné konanie prerušiť, nakoľko prerušenie exekučného konanie priamo vylučuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, pričom opačný postup súdu by založil rozhodnutie z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, pričom takýmto postupom súdu by bolo porušené základné právo účastníka exekučného konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26. S poukazom na znenie ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v nadväznosti na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, potom odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Pokiaľ odvolateľ argumentuje konkrétnym súdnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012), odvolací súd poznamenáva, že nie je viazaný právnymi závermi vyslovenými súdom totožného či nižšieho stupňa. Právny názor, ktorý zastáva aj odvolací súd, zhodne so závermi prvostupňového súdu, sú súladné s konštantnou judikatúrou súdov vyššieho stupňa - z početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19). Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako aj predloženej rozhodcovskej zmluvy a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania. Rovnako neobstojí ani argument, že exekučný súd vo veci nenariadil pojednávanie, pretože ustanovenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 dáva v prípade zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku na uváženie súdu možnosť nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci; neukladalo mu povinnosť pojednávanie nariadiť. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov odvolania konštatuje, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom predloženej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 20.10.2011 uzatvorenú medzi oprávneným a povinným, sa nestotožňuje so záverom prijatým exekučným súdom o absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu pre jeho rozpornosť so spotrebiteľským právom. Odvolací súd konštatuje, že rozhodcovská zmluva, zakladajúca legitimitu pre exekučný titul v danej exekučnej veci, nebola zakomponovaná ako súčasť formulárovej úverovej zmluvy, resp. Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko bola zmluvnými stranami uzatvorená osobitne, na samostatnej listine. Táto listina navyše je aj označená výrazne ako ROZHODCOVSKÁ ZMLUVA, takže už aj z jej označenia muselo byť, resp. malo byť spotrebiteľovi aj pri bežnej obozretnosti zrejmé, o aký konkrétny právny úkon ide, pretože nebola len včlenená do iných zmluvných ustanovení, respektíve všeobecných obchodných podmienok, s obsahom ktorých by splývala. Podstatná z hľadiska posúdenia individuálnosti tohto zmluvného právneho vzťahu je skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je formálne odčlenená od všetkých ostatných zmluvných dojednaní, je individualizovaná vo vzťahu ku konkrétnemu spotrebiteľovi, rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ku konkrétnemu číslu zmluvy o úvere uzatvorenej toho istého dňa medzi oprávneným a povinným, je osobitne datovaná a aj osobitne podpísaná povinnou osobou - spotrebiteľom. Za predpokladu takéhoto koncipovania rozhodcovskej zmluvy potom nemožno mať za to, že toto zmluvné dojednanie nebolo individuálne so spotrebiteľom dojednané, pretože celkom zjavne spotrebiteľ mal možnosť osobitne túto zmluvu neprijať a nepodpísať. Zo znenia predmetnej rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že nevyplýva v prípade takejto voľby a rozhodnutia spotrebiteľa žiadna konzekvencia majúca vplyv na dojednaný spotrebiteľský vzťah. Z obsahu rozhodcovskej zmluvy navyše vyplýva vyhlásenie dlžníka, osobitne zakomponované v závere rozhodcovskej zmluvy, že „s uzatvorením tejto zmluvy súhlasí. Vyhlasuje, že bol pred uzatvorením tejto zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy“. Vzhľadom na obsah tejto osobitne dlžníkom podpísanej rozhodcovskej zmluvy potom nemožno konštatovať, že nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne. Spotrebiteľ má síce nárok na osobitnú právnu ochranu, avšak ani táto nemôže nadobudnúť bezmedzný charakter až do takej miery, že by úplne a bezvýhradne zbavovala spotrebiteľa jeho miery nevyhnutnej zodpovednosti za právne úkony, ktoré osobitne verifikoval svojim podpisom a ku ktorým pristúpil a zasahovať tak do zmluvnej voľnosti účastníka zmluvného vzťahu. Odvolací súd zastáva názor, že jednak z označenia a aj koncipovania osobitne vyhotovenej rozhodcovskej zmluvy muselo byť aj bežnému spotrebiteľovi s úplne bežným právnym povedomím zrejmé, aký právny úkon podpisuje. Je pritom nutné vychádzať z platnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, ktorá nevylučuje uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy aj so spotrebiteľom, za predpokladu, ak takéto zmluvné dojednanie bolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("neprijateľná podmienka"). To však neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Vyslovený právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého rozhodcovská zmluva bola v konkrétnom prípade dojednaná individuálne a spôsobom, ktorý umožňoval jej individuálne odmietnutie zo strany spotrebiteľa, je nutné považovať za zásadný a z hľadiska posúdenia správnosti úvah a záverov prvostupňového súdu, z ktorých vo svojom rozhodnutí vychádzal, aj za primárny. Pokiaľ bolo preukázané, že mal povinný, ako spotrebiteľ, skutočnú, reálnu možnosť odmietnuť a vylúčiť rozhodcovskú zmluvu tým, že by k jej obsahu nepristúpil a jej obsah nepodpísal, pretože nebola súčasťou hlavného zmluvného vzťahu, ani súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ale osobitným právnym úkonom, odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia exekučného súdu potom zjavne neobstojí. Záver o individuálnom dojedaní rozhodcovskej zmluvy pritom nebol žiadnym prejavom spochybnený ani povinným, a to napriek tomu, že mu bolo odvolanie oprávneného riadne doručené s výzvou na vyjadrenie sa k jeho obsahu (č.l. 57 spisu). Neexistuje tak okolnosť, ktorá by spochybňovala alebo oslabovala tvrdenie oprávneného podporované listinnými dôkazmi. Za daného skutkového stavu je nutné dojednanú Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 20.10.2011 v konkrétnej veci, vzťahujúcu sa ku konkrétnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.10.2011, považovať za individuálne dojednanú so spotrebiteľom a preto nemôže ísť o neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Na tomto skutkovom základe potom takéto právne posúdenie neobstojí. Odvolací súd však súčasne zdôrazňuje, že súd je povinný skúmať uplatnený nárok, resp. jeho zákonnosť aj z iných kritérií a hľadísk, ktoré novelizované znenie ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. l/ a m/ Exekučného poriadku súdu ukladá. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015, súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie. Z listinných dôkazov predložených oprávneným vyplýva, že povinný vystavil zmenku dňa 20.10.2011 vzťahujúcu sa k danej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.10.2011 (čomu zodpovedá údaj obsiahnutý v pravom hornom rohu zmenky) a aj z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 07019/13 zo dňa 30.09.2013, ktorý je exekučným titulom v danej veci vyplýva, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému nárok vyplývajúci z danej zmenky. Odvolací súd preto konštatuje, že bude povinnosťou exekučného súdu skúmať zákonnosť vedenia danej exekúcie a to v súlade s ustanoveniami § 243f v spojení s ustanovením § 44 ods. 2, prípadne aj § 57 ods. 1 písm. l/ a m/ Exekučného poriadku v dôsledku novely vnesenej zák. č. 438/2015 Z.z. v znení účinnom od 23.12.2015. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.