Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/797/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414212523 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414212523.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci žalobcu: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX, XXX XX D. N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47234466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, v konaní o zaplatenie 242 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 7C/65/2014-47 zo dňa 27.04.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 242 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania p. a. zo sumy 242 eur od 25.10.2014 až do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP) tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 153,75 eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcu. 2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol: „Navrhovateľ sa svojim návrhom doručeným Okresnému súdu v Žiari nad Hronom dňa 27.10.2014, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu domáhal voči odporcovi uhradenia sumy 242 eur s prísl., a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ svoj návrh zdôvodnil skutočnosťou, že dňa 17.05.2011 uzatvoril s odporcom zmluvu o úvere pod číslom 609500409, pričom na základe takto uzatvorenej zmluvy mu odporca poskytol finančné prostriedky v celkovej výške 250 eur. Následne navrhovateľ splácal takýto úver pravidelnými mesačnými splátkami, a celkovo zaplatil v prospech odporcu istinu vo výške 492 eur. Navrhovateľ v návrhu ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, však uzatvorená zmluva o úvere požíva ochranu, ako spotrebiteľská zmluva, tým pádom je túto nutné považovať za bezodplatnú a bezúročnú z dôvodu okolnosti, že neobsahuje kogentne stanovené atribúty zákona číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v dôsledku čoho zaplatil odporcovi viac ako mal o sumu 242,00 eur. Takéto plnenie je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie na strane odporcu. Okresný súd v Žiari nad Hronom vo veci rozhodol platobným rozkazom číslo konania 7C/65/2014 zo dňa 06.11.2014. Proti platobnému rozkazu Okresného súdu v Žiari nad Hronom zákonom stanovenej lehote podal odporca odpor. Odporca vo svojom odpore uviedol, že podľa jeho názoru je žalobu nutné, ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko v žiadnom prípade nie je možné posúdiť dvojstranný právny úkon uzatvorený medzi účastníkmi, ako spotrebiteľský akt, navrhovateľ nemá v tomto postavenie spotrebiteľa, nepožíva ochranu ako spotrebiteľ, nakoľko v uzavretej zmluve bol, ako účel poskytnutia úveru uvedený výkon zamestnania navrhovateľa. Zároveň tvrdil skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že má postavenie spotrebiteľa, pričom ak dodávateľ konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Týmito dôvodmi odporca odôvodňoval právnu skutočnosť, že dvojstranný právny úkon nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a ako taký tento nemusí obsahovať kogentne stanovené náležitosti zákonom číslo 129/2010 Z. z., konkrétne údaj ročnej percentuálnej miere nákladov, a teda odporca má nárok nielen na vrátenie úveru, ale aj poplatku za poskytnutie úveru dojednaného v zmluve. Čo sa týka právnej kvalifikácie bezdôvodného obohatenia uplatneného nároku, odporca vyslovil právny názor, že v danom prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, pretože zmluva je naďalej platná, nakoľko nikdy nebolo rozhodnuté o jej neplatnosti, dôvod plnenia ani dodatočne neodpadol a nejde ani o prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 27.04.2014 uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanom návrhu, pretože podľa jeho názoru je potrebné na zmluvný vzťah aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch z odôvodnením, že navrhovateľ nekonal pri uzatváraní zmluvy o úvere v rámci svojej podnikateľskej činnosti a finančné prostriedky pre tieto účely neboli čerpané ani použité. Zároveň namietol okolnosť, že výška odplaty dojednaná dvojstranným právnym úkonom je v príkrom rozpore so zákonom, je neprimerane vysoká a niekoľko násobne prevyšuje poplatky a úroky z úveru poskytovaného bankovými subjektmi za rozhodné obdobie. Namietol ďalej skutočnosť, že dvojstranný právny úkon neobsahuje podstatné náležitosti, ktoré kogentne stanovuje zákon o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, výšku úročenia, konečnú splatnosť poskytnutého úveru. Právny zástupca navrhovateľa tak charakterizoval dvojstranný právny úkon, ako dojednaný, bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol okolnosť, že dvojstranný právny úkon požíva charakteristiku tzv. formulárovej zmluvy predloženej na podpis navrhovateľovi pracovníkom odporcu bez možnosti akýmkoľvek spôsobom zo strany navrhovateľa zasiahnuť do zmluvných dojednaní zmluvy pod následkom faktického charakteru, a to neposkytnutím úveru. Navrhovateľ na pojednávaní konanom dňa 27.04.2015 uviedol okolnosť, že predmetný úver nebol v žiadnom prípade pri jeho čerpaní, čerpaný za účelom výkonu povolania alebo krytia súkromno- podnikateľskej činnosti navrhovateľa o čom jednoznačne svedčí i skutočnosť, že v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu s odporcom a čerpania finančných prostriedkov vo forme úveru, bol tento na starobnom dôchodku. Okresný súd v Žiari nad Hronom vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným písomným dôkazným materiálom, samotnou zmluvou o úvere, prehľadom života poskytnutého úveru, výpisom zo živnostenského listu samotného odporcu, ako i ďalším pripojeným písomným dôkazným materiálom. Z prevedeného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav. Účastníci konania dňa 17.05.2011 uzatvorili zmluvu o úvere pod číslom 609500409. Na základe dvojstranného právneho úkonu odporca poskytol navrhovateľovi spotrebiteľský úver vo výške 250 eur. Záväzok navrhovateľa spočíval v úhrade poskytnutého úveru vo výške 250 eur, ako i platby označené, ako príslušný poplatok. Navrhovateľ sa zaviazal plnú výšku plnenia podľa zmluvného záväzku uhradiť v prospech odporcu v pravidelných mesačných splátkach v rozsahu 12 splátok, počnúc dňom 26.06.2011. Z ďalšieho pripojeného písomného dôkazného materiálu, a to z prehľadu života poskytnutého úveru mal súd preukázané, že navrhovateľ v prospech odporcu na základe dvojstranného právneho úkonu uhradil celkom sumu 492 eur. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Podľa § 2 písm. a) zák. 129/2010 Z. z., spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci premetu svojho podnikania, alebo povolania. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z., veriteľom sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) až y) zák. č. 129/2010 Z. z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov, 18aa) k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), zák. č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 zákona. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vzhľadom na obranu samotného zo strany odporcu súd predovšetkým skúmal či v danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah alebo nie, a teda či navrhovateľ ako taký má postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na charakter zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania súd dospel k názoru, že ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah navrhovateľ, ako účastník dvojstranného právneho záväzku nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, čo sa týka znenia a záväzkov vyplývajúcich z tohto úkonu. Bol teda v postavení slabšej strany a už len na základe tejto skutočnosti je nutné konštatovať, že navrhovateľ je v danom prípade spotrebiteľ. Na tejto právnej skutočnosti nemení nič ani okolnosť, že v zmluve o úvere bol účel úveru vyznačené zamestnanie navrhovateľa. V tomto smere takémuto účelu, ale i skutočnému použitiu finančných prostriedkov bráni i právna skutočnosť, že v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu, bol navrhovateľ už na starobnom dôchodku. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah vyplnil pracovník odporcu s tým, že podľa názoru súdu neskúmal skutočný účel poskytnutia finančných prostriedkov, súd dospel k názoru, že účel poskytnutia úveru bol uvedený zo strany odporcu úmyselne, aby navrhovateľ bol zbavený svojich eventuálnych práv, ktoré mu priznávajú predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa. Z horeuvedených dôvodov súd konštatuje, že dvojstranný právny úkon, a to zmluva o úvere zo dňa 17.05.2011 je spotrebiteľský úkonom. Zároveň súd preskúmal samotnú zmluvu o úvere a zistil, že táto je síce platná, nakoľko na základe nej bol poskytnutý úver, ktorý navrhovateľ čerpal vo výške 250 eur a zaviazal sa tento vrátiť v prospech odporcu, ktorý vykonával svoju činnosť na základe portfólia, avšak tento právny úkon je nutné kvalifikovať, ako bezúročný, bez poplatkov, nakoľko neobsahuje základné atribúty predovšetkým ročnú percentuálnu mieru nákladov, úrokovú sadzbu, ako aj jej výšku, počet a termín splátok istiny, výšku úrokov a iných poplatkov členených jasne a zrozumiteľne. Naviac pri zohľadnení výšky dojednaného príslušného poplatku, ako je označený v dvojstrannom právnom úkone pri jeho akceptácii predstavuje návratnosť oproti poskytnutému plneniu 96 %, čo je v príkrom rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a taktiež sa vymyká zaužívanej praxi, pri zohľadnení úročenia, úrokov poskytnutých bankovými subjektmi v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu. Nakoľko súd jednoznačne konštatuje, že právny úkon je nutné považovať za úkon bezúročnenia a bez poplatkov, odporcovi vznikol nárok na plnenie len poskytnutého úveru vo výške 250 eur. Pokiaľ navrhovateľ, čo vyplýva z písomného dôkazného materiálu, uhradil v prospech odporcu plnenie navýšené o sumu 242,00 eur, je nutné toto navýšenie považovať za bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na strane odporcu plnením bez akéhokoľvek právneho titulu. Súd zároveň priznal navrhovateľovi zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty stanovenej výzvou na mimosúdnu pokonávku v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na Nariadenie vlády SR číslo 87/1995 Z. z. O trovách konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na plný úspech navrhovateľa v konaní. Trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, pri konštatovaní, že celková hodnota sporu predstavovala sumu 242 eur, základná sadzba jedného úkonu á 21,58 eur, režijný paušál pre rok 2014 á 8,04 eur, pre rok 2015 á 8,39 eur. Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a príprava veci zo dňa 08.09.2014 á 21,58 eur + režijný paušál 8,04 eur, spísanie návrhu na začatie konania zo dňa 24.10.2014 á 21,58 eur + režijný paušál á 8,04 eur, účasť na pojednávaní dňa 27.04.2015 á 21,58 eur + režijný paušál 8,39 eur spolu 89,21 eur; hotových výdavkov za stratu za čas na účasti za pojednávanie dňa 27.04.2015 podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za 400 minút za cestu Košice - Žiar nad Hronom a späť vo výške 195,72 eur, cestovnom + PHM + paušálna náhrada podľa prílohy vo výške 127,00 eur, pričom posledné dve položky, teda hotové výdavky, boli krátené na 1/4 celkových nákladov, z dôvodu okolnosti, že právny zástupca sa zúčastnil dňa 27.04.2015 pred Okresným súdom Žiar nad Hronom na viacerých pojednávaniach“. 3. Proti rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že rozsudok okresného súdu napáda odvolaním z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d) OSP, ďalej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP ako aj z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP. K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaný v odvolaní uviedol, že v predmetnom prípade je sporné, či v súvislosti so zmluvou o úvere možno prisúdiť žalobcovi právny stav spotrebiteľa a teda či súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú vôbec aplikovateľné. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ) sa zmluvné strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom s tým, že zmluva sa uzatvára podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobcom predložená zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere ani zmluvou spotrebiteľkou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Navyše žalobca podpísal aj dodatok ku zmluve o úvere, kde uviedol, že financie použije na vybraný účel, t.j. na úhradu nákladov na reklamu. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (Zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Vo vzťahu k absencii podstatných obsahových náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, žalovaný v odvolaní uviedol, že výška úrokov za poskytnutie úveru nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka; podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky a to bez uvedenia ich výšky. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda podľa žalovaného vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné bremeno vo vzťahu k primeranosti odplaty za poskytnutie úveru znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca teda musí podľa žalovaného preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, tak ako žalovaný. Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak podľa žalovaného v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je za meradlo primeranosti považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, to je nielen bankami ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je nižšia. Správne by mal súd podľa žalovaného prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac, podľa žalovaného je možné prevýšenie takejto odplaty, pričom zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je podľa žalovaného potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Žalovaný s požadovanou odbornou starostlivosťou a s prihliadnutím na dobu splácania úveru, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru, uzatvoril so žalobcom zmluvu o úvere, pričom oboznámil žalobcu s jej jednotlivými ustanoveniami. V čase uzavretia zmluvy neexistovalo medzi žalobcom a žalovaným žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ - žalovaný, môže požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má právo na zabezpečenie svojej pohľadávky, či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na to, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, preto vo vzťahu k žalovanému došlo v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP k odňatiu možnosti konať pred súdom. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní na ust. § 157 ods. 4 OSP (poznámka odvolacieho súdu: zjavne mal žalovaný na mysli ust. § 157 ods. 2 OSP) a uviedol, že rozhodnutie o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok predstavuje rozhodnutie so závažnými dôsledkami, preto je nedostatočné odôvodnenie takého rozhodnutia neprípustné. Ďalej uviedol, že nedostatočné odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spôsobuje jeho následnú nepreskúmateľnosť. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je podľa žalovaného zrejmé, prečo rozhodol o neprijateľnosti niektorých zmluvných podmienok a z čoho vyvodil neplatnosť celej sumy. Nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nie je podľa žalovaného možné, aby žalovaný zaujal k jeho záverom svoje stanovisko. V závere odvolania žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje ani s rozhodnutím o náhrade trov konania, nakoľko vo veci ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie a žalovaný má za to, že v danom prípade nejde o spotrebiteľa. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania žalovaný v odvolaní zdôraznil, že sa nestotožňuje ani s priznaným nárokom titulom náhrady cestovných výdavkov vynaložených v súvislosti s cestou na pojednávanie konané na okresnom súde dňa 27. 04. 2015 a s tým súvisiacou náhradou za stratu času, nakoľko prostriedky vynaložené na presun advokáta z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť, nie sú podľa žalovaného účelne vynaložené náklady na uplatňovanie práva v zmysle § 142 ods. 1 OSP. Okrem námietok týkajúcich sa rozhodnutia o trovách konania, žalovaný v závere odvolania ešte zdôraznil, že podľa jeho názoru nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalovaný plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol, pričom nejde ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. K obsahu odvolania žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 10.08.2015 a vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že predmetnú zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom a žalovaným nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú a to z toho dôvodu, že pri uzatváraní tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že daný právny vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka a, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, tak s predmetným tvrdením žalovaného žalobca nemôže súhlasiť a trvá na tom, že tento vzťah je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka rovnako ako aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že úver na základe predmetnej zmluvy poskytnutý bol žalobcovi poskytnutý na účel výkonu povolania a teda sa podľa žalovaného nejedná o zmluvou o spotrebiteľskom úvere, tak s uvedeným tvrdením žalovaného sa nemôže stotožniť. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na ust. § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu, čo je reálna zmluva a na ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, čo je konzenzuálna zmluva. V prípade predmetného vzťahu ide podľa žalobcu o reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise zmluvy došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky). Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka je podľa žalobcu nevyhnutné tento vzťah posúdiť ako vzťah spadajúci pod režim Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na označenie zmluvy, podľa jej obsahu a nie formy, resp. podľa nesprávne pomenovaného právneho úkonu (zmluvy), pretože z obsahu zmluvy, ako aj z výpovede žalobcu o okolnostiach uzatvárania zmluvy vyplýva, že ide o formulárovú zmluvu, charakteristickú pre zmluvný vzťah podnikateľa - spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje nespotrebiteľským charakterom zmluvy, a to najmä tým, že v predmetnej zmluve bol ako účel poskytnutia úveru zaškrtnutý účel povolania, tak podľa názoru žalobcu zo strany žalovaného ide len o snahu obísť zákon č. 129/2010 Z. z. pokiaľ ide o dôsledky absencie obligatórnych náležitostí zmluvy. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na znenie predmetnej zmluvy o úvere v znení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a uviedol, že pri vyhotovení zmluvy neboli dodržané zákonom stanovené obsahové náležitosti zmluvy. Pokiaľ ide o podpis žalobcu, ktorý má podľa žalovaného vyjadriť súhlas žalobcu so žalovaným zaškrtnutým účelom použitia finančných prostriedkov, podľa žalobcu je potrebné uviesť, že priemerný spotrebiteľ nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje. Teda nemôže ani predpokladať ako si svoje postavenie môže podpisom zmluvy s takto vyznačeným účelom poskytnutia peňažných prostriedkov zhoršiť, preto je podľa žalobcu nevyhnutné účel poskytnutia finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. V prospech tohto tvrdenia svedčí podľa žalobcu aj tá skutočnosť, že v predmetnej zmluve chýba akýkoľvek údaj o zamestnávateľovi žalobcu, alebo hocijaký iný údaj, ktorý by poukazoval na to, že finančné prostriedky boli žalobcovi poskytnuté na účel povolania. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, z 26. mája 2011 sp. zn. 6Co/84/2011, podľa ktorého je konanie, ktorým sa spotrebiteľ presviedča, navádza alebo sa inak pôsobí na spotrebiteľa s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel poskytnutia úveru účel, ktorý nie je pravdivý, v rozpore so Smernicou Rady a Európskeho parlamentu č. 29/2005/ES z 11. 05. 2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu EÚ, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže takéto konanie napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo podľa žalobcu znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, tak každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní zdôraznil, že pre vylúčenie aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nepostačuje označenie účelu v zmluve o úvere, ale tento účel vylučujúci aplikáciu predmetného právneho predpisu musí reálne existovať a je nevyhnutné ho aj relevantne preukázať. Táto skutočnosť bola judikovaná v množstve súdnych rozhodnutí a napriek tomu žalovaný naďalej túto prax využíva, tak aby získal čo najväčší finančný prospech a vyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Vo vzťahu k argumentom žalovaného, že v danom prípade nevzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to údaju o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru a ročnej percentuálnej miere nákladov, je úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy o úvere potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, tak ako to vyplýva zo žaloby a z vyjadrenia žalobcu. Žalobca uhradil na účet žalovaného sumu vo výške 492 eur, to znamená o 242 eur viac ako vznikol žalovanému nárok. V rozsahu sumy 242 eur teda došlo na strane žalovaného k majetkovému prospechu získanému bez právneho dôvodu. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že predmetné rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné a že žalovanému tak bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 odst. 1 písm. f) OSP. Podľa názoru žalobcu odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a je z neho jasné akými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil, aké dôkazy vykonal, aké právne predpisy aplikoval a pod. Na základe uvedených skutočností žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej výške 29,97 eur. 5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 6. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd z hľadiska procesného postupoval podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP), t. j. podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte CSP), kde sa v Piatej časti označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia v § 470 ods. 1 a 2, veta prvá uvádza: „Ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“. Z uvedeného je zrejmé, že právne účinky odvolania podaného žalovaným za predchádzajúcej právnej úpravy uskutočnenej Občianskym súdnym poriadkom zostali zachované, avšak odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, t. j. podľa právnej úpravy účinnej od 01. 07. 2016. 7. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní vytkol že: a) Zmluvu o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 nesprávne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a to z toho dôvodu, že zmluvné strany sa v zmysle VPPU dohodli, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, b) Zmluvu o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 nesprávne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože žalobcovi - dlžníkovi bol na základe predmetnej zmluvy poskytnutý úver na účel výkon povolania, c) že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu je nedostatočne odôvodnený a v nadväznosti na to nepreskúmateľný, čím došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, d) okresný súd nesprávne rozhodol, keď žalobcovi priznal náhradu trov konania, pretože 1.) žaloba mala byť podľa žalovaného zamietnutá a teda žalobcovi nemala byť vôbec priznaná náhrada trov konania a 2.) okresný súd priznal žalobcovi náhradu neúčelne vynaložených trov konania zodpovedajúcich cestovným výdavkom vynaloženým v súvislosti s cestou z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť na pojednávanie konané na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 27. 04. 2015 a tomu zodpovedajúcej náhrade za stratu času. 8. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že Zmluva o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 nie je zmluva spotrebiteľská, pretože zmluvné strany sa v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere sa budú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, tak s uvedeným tvrdením žalovaného nie je možné sa stotožniť, pretože podľa aktuálnej judikatúry týkajúcej sa ochrany práv spotrebiteľa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uvedené je zrejmé tak z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 zo dňa 02. 06. 2013, kde sa uvádza: „Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky spotrebiteľskej zmluvy (t. j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy ovplyvniť) bolo potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex specialis) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka“ ako aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3 MCdo zo dňa 21. 04. 2015, kde NS SR uviedol: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ 9. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že Zmluva o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože žalobcovi bol na základe uvedenej zmluvy poskytnutý úver na účel výkon povolania. K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že aj keď je v Zmluve o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 vyznačený ako účel poskytnutia úveru výkon povolania, tento fakt bez kontextu s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo sám osebe ešte neznamená, že žalobcovi bol na základe predmetnej zmluvy o úvere skutočne poskytnutý úver na účel výkon povolania. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu prednesené v rámci jeho ústneho prednesu do Zápisnice o pojednávaní konanom na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 27. 04. 2015, kde žalobca uviedol: „pôžičku som čerpal ako fyzická osoba, nakoľko v čase uzatvárania zmluvy som bol starobným dôchodcom“. Tvrdenej skutočnosti o tom, že v čase uzatvárania Zmluvy o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 bol žalobca starobným dôchodcom nasvedčuje dátum narodenia žalobcu 09. 04. 1945, ktorý mal v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere 66 rokov. Žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že na vopred predtlačenom formulári Zmluvy o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 nebol vopred vyznačený účel poskytnutia peňažných prostriedkov a že nedošlo pri uzavretí zmluvy vo vzťahu k vyznačeniu účelu poskytnutia úveru zo strany žalovaného k nekalej obchodnej praktike v snahe vyhnúť sa posúdeniu predmetnej zmluvy z hľadiska obsahu obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Záver súdu prvej inštancie o tom, že Zmluva o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere je správny a tento záver nie je spôsobilý spochybniť ani dôkaz predložený žalovaným v prílohe odvolania označený ako Dodatok ku Zmluve zo dňa 17. 05. 2011, pretože žalovaný tento dôkaz predložil v rozpore s ustanovením § 366 písm. c) CSP až v odvolacom konaní, čo znamená, že a) súd prvej inštancie tento dôkaz nemohol vyhodnotiť v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi ani zistiť, za akých okolností a prečo bol dodatok ku zmluve vyhotovený a b) odvolací súd už na tento dôkaz nemôže prihliadať. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. a v nadväznosti na uvedené podrobil predmetnú zmluvu kontrole z hľadiska obsahu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., ktorých absencia v zmluve spôsobuje v zmysle ust. § 11 cit. zákona bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, tak postupoval správne a odvolacia námietka žalovaného o tom, že okresný súd pochybil, keď posúdil Zmluvu o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je neopodstatnená. 10. Rovnako je neopodstatnená aj odvolacia námietka žalovaného, že v dôsledku nedostatočne odôvodneného rozhodnutia súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tvrdiac, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu jasne a zreteľne vyplýva z akého skutkového stavu okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ako vec právne posúdil a na základe akých skutkových a právnych úvah rozhodol, pričom odôvodnenie rozsudku okresného súdu zodpovedá tak právnej úprave odôvodnenia rozsudku platnej a účinnej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 157 ods. 2 OSP) ako aj právnej úprave odôvodnenia rozsudku platnej a účinnej v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 220 CSP). V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že ak Zmluva o úvere č. 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 neobsahuje niektoré z obsahových náležitostí uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (konkrétne v danom prípade údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, výšku úroku a konečnú splatnosť poskytnutého úveru), tak úver na jej základe poskytnutý je potrebné v zmysle ust. § 11 cit. zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo ďalej znamená, že pokiaľ žalobca vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zaplatil žalovanému titulom Zmluvy o úvere 609500409 zo dňa 17. 05. 2011 o 242 eur viac ako mal, tak na strane žalovaného vzniklo v rozsahu sumy 242 eur bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to plnením bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný vydať žalobcovi. Uvedený záver okresného súdu bol bazálny pre jeho rozhodnutie, čo znamená, že pokiaľ nad rámec uvedeného záveru na doplnenie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že úrok za poskytnutie úveru je v zmluve dojednaný vo výške, ktorá sa vymyká zaužívanej praxi, tak to neznamená, že sa okresný súd nedostatočným spôsobom vysporiadal so svojim záverom o „neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky“ ani s tým, z „čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy“, tak ako to tvrdí v odvolaní žalovaný, pričom z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu žiaden záver o neplatnosti celej zmluvy nevyplýva ani to, že by okresný súd založil svoje rozhodnutie len a výlučne na neprijateľnosti niektorej zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve, keďže uplatnený nárok žalobcu posúdil, tak ako bolo vyššie uvedené, ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka. 11. Žalovaný v odvolaní tiež namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou žalovaného odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ V kontexte s citovaným ustanovením je odvolacia námietka žalovaného, ktorej podstata spočíva v argumentácii žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania predčasne, neopodstatnená. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aj v zmysle ust. § 151 ods. 1 OSP, to je v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie platilo, že súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, t. j. v tom istom rozhodnutí, ktorým rozhoduje o veci samej. Rovnako nedôvodne a bez relevantnej argumentácie namietal žalovaný v odvolaní aj neúčelnosť žalobcovi priznanej náhrady cestovných výdavkov a náhrady za stratu času vzniknutých v súvislosti s cestou právneho zástupcu žalobcu na pojednávanie konané na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 27. 04. 2015 a späť do miesta sídla advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalobcu, pretože žalovaný okrem tvrdenia, že sa jedná o neúčelne vynaložené trovy konania žiadne relevantné argumenty vo vzťahu k ich neúčelnosti v odvolaní neuviedol. 12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 CSP, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný; o výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 14. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).