Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/191/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6603899217 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6603899217.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: W., t.č.: na neznámom mieste, zast. opatrovníkom: Q. S.- zamestnanec Okresného súdu Lučenec, vedenej pod sp. zn.: EX 1065/03 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 474,67-Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č.k. 19Er/906/2003-25 zo dňa 19.07.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 19Er/906/2003-61 zo dňa 13.03.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd, konajúci ako súd exekučný podľa § 57 ods.1 písm. g) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“) exekúciu v danej veci vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica č. N/1288/2003, Nz 26361/2003, ktorá bola spísaná dňa 09.04.2003 notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom so sídlom v Bratislave. Na základe predmetnej notárskej zápisnice uznal W.. W. B., zastupujúci na základe substitučnej plnej moci Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe splnomocnenia v mene povinnej osoby, dlh voči oprávnenej osobe a vyhlásil, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou. Dňa 20.12.2002 bola uzatvorená zmluva o úvere, v ktorej povinný ako dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný v deň uzatvorenia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho výšku. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, nemohol v tom čase povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra uznať dlh. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Tým došlo k spochybneniu základného predpokladu pri udelení plnej moci, a to že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným. Ak dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom a povinným je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“) absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil zástupca Mgr. Tomáša Kušníra, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného právneho úkonu, je neplatná. Na základe uvedeného okresný súd exekúciu ex offo vyhlásil za neprípustnú a zastavil. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice musia byť úplne zjavné. Oprávnený ďalej uviedol, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Ďalej namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd, konajúci z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), pretože bol predovšetkým notár povinný pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Pokiaľ teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1/ Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je priamo v rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a porušil tak zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré súd plnomocenstvo vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, udelením plnomocenstva povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Povinný navyše mohol toto plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v čase, kedy dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný vzdal týmto úkonom svojho práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. Oprávnený sa nestotožňuje ani s dôvodmi súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je v jeho neprospech. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto úlohu nesplnil a zápisnicu by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy povinného boli v rozpore so záujmami zastúpeného. Taktiež oprávnený nesúhlasí so záverom, že notárska zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s oprávneným. Takýto záver nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom oprávnený poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Co 7/2007. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby alternatívne s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil v celosti vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods.1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N/1288/2003, Nz 26361/2003, spísaná dňa 09.04.2003 notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom, so sídlom Námestie W. Benku č.5, Bratislava na žiadosť W.. W. B., substitúta advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený zástupca povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 17198,-Sk (570,87-Eur), vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 04.03.2003 do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie uvedený dlh splatí k rukám oprávnenej osoby do 16.04.2003. V opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 20.12.2002 vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 OZ ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok. Podľa § 323 ods.1 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje. Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39 OZ s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo. Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo. Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je potrebné exekúciu zastaviť, pre absenciu relevantného exekučného titulu. Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, resp. W.. W. B. pred notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase s vykonateľnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči každému, nepremlčuje sa a súd na ňu prihliada ex offo. Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu vo ako vecne správne potvrdil podľa § 219 O.s.p.. Odvolací súd preskúmaním veci taktiež zistil, že oprávnený v odvolaní navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (Ad A) bod 19) , a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.