Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/95/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206476 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206476.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszátha 268, Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 1964/2015, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 495,50 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č. k. 12Er/352/2015-10 zo dňa 27.05.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v nadväznosti na § 2 písm. b) a § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“), ako aj s použitím európskej právnej úpravy, dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa (najmä Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). V odôvodnení uznesenia prezentoval právny názor, vyplývajúci z výkladu danej smernice, obsiahnutý v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veciach C-240/98-244/98 zo dňa 27.06.2000 a vo veci C-473/00. V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že súdny exekútor dňa 28.04.2015 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnému. Oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. IIB/0410/148 zo dňa 30.05.2014. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky zakotvenej v bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver [verzia 1/2007] (ďalej v texte aj „OP“), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 01.10.2007. Súd zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zo Zmluvy o úvere posúdil ako vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom podľa § 2 písm. b) a §3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve definovanou v § 53 ods. 1 OZ. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 11.2. OP je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam. Na základe uvedeného posúdil exekučný súd dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle ustanovenia §53 ods. 4 OZ absolútne neplatná. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd poukázal na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľnou prekážkou, brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie oprávnený. Exekučný súd podľa neho prekročil zákonné limity ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal okrem žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu aj zmluvu o úvere, obsahujúcu rozhodcovskú doložku. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda je potrebné s ním rovnakým spôsobom aj nakladať. Zákon č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“) v ustanovení §37 predpokladá možnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok súdom v konaní o vyslovenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok exekučným titulom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený, ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. (ďalej v texte aj „VOP“) postupovala v súlade s §93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o bankách. V zmysle §3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov ju potom označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd a nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Exekučný súd svojim postupom vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím mu exekučný súd odoprel právo byť účastníkom konania a zasiahol do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neobsahuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, keďže tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pretože judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Oprávnený poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe jeho postavenia. V závere uviedol, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., ako zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, v súlade §73 ods. 5 zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, pričom zákonný sudca odvolaniu oprávneného nevyhovel (§ 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej v texte len „O. s. p.“), preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 28.04.2015 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného - PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. IIB-C/0410/148 dňa 30.05.2014, ktorý sa stal právoplatným dňa 31.07.2014 a vykonateľným dňa 04.08.2014. Rozhodcovský súd vyhovel nárokom žalobcu (oprávneného), ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 01.10.2007. Exekučným titulom rozhodcovský súd žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) istinu vo výške 495,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 495,50 € od 02.03.2010 do zaplatenia istiny, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (oprávneného) a žalovaným (povinným) rozhodcovský súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Vychádzal z názoru, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, je zmluvou spotrebiteľskou, pretože bola uzatvorená medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky t.j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože takéto podmienky sú vzhľadom na §53 ods. 4 OZ absolútne neplatné. Mal za to, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v bode 11.2 OP, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je neplatná, pretože spotrebiteľovi fakticky odopiera možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca podá žalobu na rozhodcovský súd. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu, preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy o úvere, ako aj OP, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše právne posúdenie vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ako vzťahu spotrebiteľského, nespochybnil vo svojom odvolaní ani sám oprávnený. Exekučný súd správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. K odvolacej námietke oprávneného, smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, krajský súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok - zdôrazňuje, že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), ale aj počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk, zakotvených v príslušných právnych predpisoch, ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012). Skutočnosť, či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné, sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť rozhodnutia sa skúma z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu, vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v §44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať za posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Je pritom potrebné zdôrazniť, že exekučný súd pri riešení otázky, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu prejednať daný spor, a teda či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, nie je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ oprávnený namietal, že mu exekučný súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že exekučný súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, vychádzajúc len z listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vyplývajú z obsahu predloženej Zmluvy o úvere a OP. V posudzovanej veci postup okresného súdu oprávneného neukrátil o možnosť vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov nepochybne je dostatočne informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu v žiadnom prípade nemohol byť pre oprávneného prekvapujúci, pretože mal možnosť sa k nemu vyjadriť už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 z 10.07.2013) konštatoval, že článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať tak, že oprávnenému zaručuje možnosť byť prítomný pri prerokovaní veci a vyjadrovať sa neustále a v každej inštancii a fáze konania. Exekučný titul bol vydaný v konaní, na ktorom sa oprávnený zúčastnil, mohol prednášať svoje argumenty a vyjadrovať sa k nim. Na právne dôvody uplatňované konajúcim súdom ex offo a pre výsledok konania v predmetnej veci rozhodujúce, oprávnený mal možnosť zareagovať priamo v návrhu na vykonanie exekúcie a teda mal možnosť k veci sa kontradiktórne vyjadriť. Skutočnosť, že exekučný súd je v spotrebiteľských veciach oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci nevykonateľnosť tohto exekučného titulu, je len napĺňaním príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Dôvody argumentácie spochybňujúce postup súdu s poukazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, vzhľadom na uvedené neobstoja. Ustálený je aj názor okresných súdov, krajských súdov i najvyššieho súdu na otázku, že dojednanie rozhodcovskej doložky len na základe príkazu zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách automaticky neznamená, že rozhodcovská zmluva (doložka) bola dojednaná platne a že aj v tomto prípade musí exekučný súd skúmať platnosť dojednania rozhodcovskej doložky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 24/2013 zo 14.05.2013, 3ECdo 160/2013 zo 06.08.2013). Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.12.2007 (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere z 01.10.2007) „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)]budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.“ (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č.244/2002 a tiež §67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov). Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej veci sp. zn. 3Cdo 24/2013 dospel k názoru, že námietka oprávneného (právneho nástupcu Poštovej banky, a.s.), že jeho právna predchodkyňa uzavretím rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere so spotrebiteľom len plnila zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. je nenáležitá z dôvodu, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a. s., so sídlom v Bratislave nie je rozhodcovským súdom zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia, ktorý by mal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. v spojení s § 67 ods. 1 zákona č.510/2002 Z. z. a zákonom č. 244/2002 Z. z. rozhodovať spory medzi bankou ako dodávateľom a spotrebiteľom, z dôvodu, že tento Stály rozhodcovský súd bol ustanovený odlišným subjektom. V iných rozhodnutiach posudzujúcich rozhodcovskú doložku uzavretú medzi bankou a spotrebiteľom (napr. 6 M Cdo 9/2012 zo 16.01.2013, 5 M Cdo 4/2012 z 29.04.2013) najvyšší súd v zhode so súdmi nižších stupňov dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uzavretej podľa ustanovenia §93b zákona o bankách, ktoré nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávneného (banku) povinnosti predložiť povinnému v exekučnom konaní návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa povinnému poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Ak banka pri uzatváraní rozhodcovskej doložky takto nepostupovala, resp. takýto postup nepreukázala, rozhodcovská doložka je neprijateľná. Rozhodcovská zmluva (doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba znamená. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere. Klient svojim podpisom na Zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so Zmluvou o úvere, ako aj so OP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v OP nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to má na mysli §93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením rozhodcovskej doložky do VOP plnil len povinnosť vyplývajúcu z §93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil. Okresný súd dospel k správnemu názoru, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným, z tohto dôvodu nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie; preto bolo dôvodné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Odvolací súd nepovažoval argument oprávneného ohľadom neprípustnosti aplikácie Smernice Rady EHS č. 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora EÚ z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade za zásadný, pretože exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu, týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na výklad danej Smernice, obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Rovnako neopodstatnený bol jeho argument o tom, že exekučný súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s odlišným právnym názorom iných súdov rovnakého stupňa; rozhodnutia súdov rovnakého stupňa nie sú pre súd toho istého stupňa nijakým spôsobom záväzné. Pre exekučný súd ako súd prvého stupňa je smerodajná jedine ustálená judikatúra súdov vyššieho stupňa, a to tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na základe uvedených dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.