Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/632/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6705206158 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6705206158.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v právnej veci žalobkyne Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. č. XXX, zastúpená advokátom JUDr. Vladimírom Mikušom, so sídlom V. P. Tótha 17, Zvolen, proti žalovanému Roľnícke družstvo Látky, so sídlom 985 45 Látky 130, IČO: 00 223 263, zastúpený advokátkou JUDr. Janou Sivokovou, so sídlom Partizánska cesta 1465, Hriňová, v konaní o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/112/2005-776 z 5. februára 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 8 571,09,- Eur spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Z uplatneného nároku 17 206,37 Eur s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania vo výške 12 % ročne zo žalovanej sumy od 28. 02. 2005 do zaplatenia priznal žalobkyni 8 571,09 Eur s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Základom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zistenie, že žalobkyňa do 20. apríla 2001 vykonávala funkciu predsedníčky družstva žalovaného. Po zániku funkcie predsedníčky družstva uplynutím volebného obdobia doručil žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/225/2001-97 zo dňa 04. 06. 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/257/2003-111 z 20. januára 2004 vyhlásená za neplatnú. Od uplynutia funkčného obdobia predsedníčky družstva do doručenia výpovede a uplynutia výpovednej doby dňom 09. 12. 2001 žalovaný nezaradil žalobkyňu na iné pracovné miesto, žiadnu prácu jej neprideľoval, z tohto dôvodu žalobkyňa od 24. mája 2001 až do skončenia pracovného pomeru 09. 12. 2001 vôbec u žalovaného nepracovala. Po právoplatnosti konania o neplatnosť výpovede vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12C/225/2001 sa žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 09. 06. 2005, ktorá bola zapísaná pod sp. zn. 17C/112/2005 domáha od žalovaného náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 10. 12. 2001 (nasledujúci deň po neplatnom skončení pracovného pomeru) do 20. februára 2004 (deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/225/2001-97 o neplatnosti výpovede). Žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku zisteného z jej funkčného platu predsedníčky družstva. Pre súd prvej inštancie bol záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 13Co/301/2009 z 18. januára 2010 o tom, že pri výpočte náhrady mzdy pre žalobkyňu nie je možné vychádzať zo zárobku, ktorý dosahovala ako predsedníčka z družstva z dôvodu, že funkciu predsedníčky družstva vykonávala žalobkyňa len do 20. apríla 2001 a neplatná výpoveď z pracovného pomeru jej bola doručená až následne 24. mája 2001. Pravdepodobný zárobok žalobkyne, ktorý by mohla u žalovaného dosiahnuť preto zisťoval súd prvej inštancie znaleckým dokazovaním ako spoločný priemerný zárobok všetkých zamestnancov žalovaného vo funkcii THP zamestnanci aj robotnícke profesie. Za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 vyčíslila znalkyňa V.. S. R. z odboru ekonómia, manažment, účtovníctva a daňovníctvo, personalistika, kontroling v znaleckom posudku č. X/XXXX v znení doplnku č. 1 pravdepodobný priemerný zárobok na 8 571,09 Eur. Práve túto sumu žalobkyni ako náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce priznal. 1.1 Žalobkyňa si uplatnila aj úroky z omeškania z dlžnej sumy od 28. 02. 2005 vo výške 12 % ročne. Dátum 28. február 2005 bol dátumom posledného výplatného termínu v mesiaci, kedy sa žalobkyňa stala trvale invalidnou. Žalobkyňa si pôvodne uplatňovala náhradu mzdy za obdobie od 10. 12. 2001 do 10. februára 2005 (dátum priznania invalidného dôchodku) a až v priebehu konania obmedzila žalobu o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru do 20. februára 2004, ale nezmenila žalobu o priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 28. 02. 2005 až do zaplatenia. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vznikol žalobkyni už v marci 2004 z dôvodu, že jej náhrada mzdy bola priznaná za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do 30. 06. 2016) však tento procesný predpis nedovoľoval prekročiť návrh účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (§ 153 ods. 2 O. s. p.), preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania len od 28. februára 2005, ale vo výške určenej Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2008 ku dňu omeškania marec 2004. 1.2 Žiadosti žalovaného, aby náhradu mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce súd vôbec žalobkyni nepriznal, súd prvej inštancie nevyhovel s odôvodnením, že v období po doručení výpovede 24. mája 2001 a skončení pracovného pomeru u žalovaného 09. 12. 2001 za obdobie, za ktoré žiada žalobkyňa náhradu mzdy, nebola žalobkyňa nikde zamestnaná. Mala príjem zo živnosti v prepočte od 103,- Eur po 250,74 Eur za mesiac, čo je nepomerne nižší príjem ako dosahovala vo funkcii predsedníčky družstva u žalovaného. Oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti vzniklo žalobkyni už 18. 12. 1992, teda aj počas zamestnania u žalovaného. Dopytom na spoločnosť Z., W. s. r. o., so sídlom W., v ktorej bola žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou súd prvej inštancie zistil, že z tejto spoločnosti neplynul žalobkyni žiaden príjem. 1.3 Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O. s. p.). 2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol odvolaním doručeným Okresnému súdu Zvolen 12. 03. 2015 žalovaný. Za nesprávne označil rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel. Žalovaný súdu vytýkal, že pri vyčíslení náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nemal vychádzať z výpočtu znalkyne V.. S. R. ako skutočného priemerného zárobku THP zamestnancov a robotníckych profesií za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 vo výške 8 571,09 Eur brutto, ale z výpočtu uskutočneného za účelom zistenia pravdepodobného zárobku s použitím priemerného zárobku všetkých robotníckych zamestnancov žalovaného za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 vo výške 8 172,74 Eur z dôvodu, že žalobkyňa pred zvolením do funkcie predsedníčky družstva pracovala u žalovaného ako robotníčka v jeho prevádzke pekárne v zaradení pekárky. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že neexistovali dôvody na primerané zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobkyňa nerešpektovala článok XIX. Stanov družstva o zákaze konkurencie, keď založila spoločnosť a bola jedinou konateľkou spoločnosti Z. W. s. r. o., v predmete činnosti ktorej bola aj živočíšna a rastlinná výroba, na vykonávanie ktorej poberala žalobkyňa miliónové dotácie. Žalobkyňa bola aj členkou dozornej rady v Z. podniku U., a. s.. 2.1 Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, pokiaľ žalobkyni priznal úroky z omeškania z celej sumy 8 571,09 Eur, ktorá predstavuje brutto náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu príslušné odvody na daň a poistné až v čase vyplatenia náhrady mzdy žalobkyni a podľa legislatívy platnej v čase vyplatenia náhrady mzdy. So sumou tvoriacou rozdiel náhrady mzdy brutto a netto náhrady mzdy nemôže byť žalovaný v omeškaní so splnením peňažného dlhu žalobkyni. V časti, tvoriacej rozdiel úroku z omeškania medzi brutto a netto náhradou mzdy mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť. Žalovaný poukazuje aj na skutočnosť, že výška príslušenstva vo forme úrokov z omeškania je neprimeraná, vysoko prevyšujúca istinu, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Pri určení celkovej výšky úroku z omeškania je podľa názoru žalovaného potrebné zohľadniť, že dĺžka doby omeškania so zaplatením istiny bola spôsobená dlhotrvajúcim sporom. Žiadal, aby odvolací súd posúdil oprávnenosť úroku z omeškania vzhľadom na túto žalovaným vznesenú námietku. 2.2 Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s odvolaním žalovaného, prípadne zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného s jeho odvolaním nesúhlasila. Žalovaný si podľa nej zrejme neuvedomuje, že súdne konanie o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru zavinil výlučne žalovaný sám svojím postojom a následným konaním voči žalobkyni. Pokusy žalobkyne dohodnúť sa v priebehu sporu o jej nároku zostali bezvýsledné. Odvolávanie sa žalovaného na dobré mravy preto považuje za absurdné až cynické. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade so súdnymi stanoviskami. Súd prvej inštancie sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 13Co/37/2009 a názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri výpočte nárokov žalobkyne, keď vychádzal z hrubej náhrady mzdy, ktorá jej prislúcha za žalované obdobie. Žalobkyňa je viazaná daňovou povinnosťou voči štátu. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a v § 470 ods. 1, 2 zakotvil, že tento zákon (C. s. p.) platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti C. s. p., zostávajú zachované. 5. Odvolanie žalovaného bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní žalovaného je možné podriadiť iba pod ustanovenie § 205 ods. 2, písm. f) O. s. p., podľa ktorého odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný vytýka súdu prvej inštancie iba jeho právne závery, že: a) pravdepodobný zárobok žalobkyne mal byť vypočítaný zo mzdy robotníckych profesií b) existovali dôvody na primerané zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce obdobie 6 mesiacov c) úroky z omeškania prisúdil súd prvej inštancie z nesprávnej sumy a vo výške odporujúcej dobrým mravom. 6. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že skutkový stav relevantný pre rozhodnutie vo veci bol súdom prvej inštancie zistený správne a nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1 C. s. p.) iba v rozsahu odvolania žalovaného a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného, pretože aj podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. aj podľa § 379 a § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd rozsahom aj odvolacími dôvodmi viazaný. Po preskúmaní veci vrátane procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne, stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a odpovede na námietky žalovaného (§ 387 ods. 1, 2 C. s. p.). 7. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa pracovala u žalovaného do 20. apríla 2001 vo funkcii predsedníčky družstva a po uplynutí funkčného obdobia nebola žalobkyňa zamestnávateľom preradená na iné pracovné miesto ani zaradená na pôvodné pracovné miesto pekárky, hoci sa prideľovania práce žalobkyňa dožadovala a nakoniec s ňou žalovaný neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou z 24. mája 2001 ku dňu 10. 12. 2001 vyplýva z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pod sp. zn. 12C/225/2001 na Okresnom súde Zvolen skončil právoplatne 19. februára 2004. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/257/2003 z 20. januára 2004, ktorým potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru Najvyšší súdu Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. 5Cdo/53/2004 z 26. mája 2004. Už počas trvania pracovného pomeru žalovaného a výkonu funkcie predsedníčky družstva bola žalobkyňa držiteľkou živnostenského oprávnenia. V období od 23. februára 2004 do 10. februára 2005 bola žalobkyňa práceneschopná. Dňa 10. februára 2005 jej bol priznaný invalidný dôchodok, miera poklesu schopností vykonávať prácu podľa správy Sociálnej poisťovne bola ustálená na 80 %. Spoločnosť Z. W. s. r. o. založená spoločníkmi Y. X., žalobkyňou a I. Q. bola do Obchodného registra zapísaná 6. februára 2002. Konateľom tejto spoločnosti bola Y. X. od 6. februára 2002 nepretržite až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Na dopyt súdu prvej inštancie spoločnosť Z. W. s. r. o. oznámila, že za žalované obdobie nemala žalobkyňa z tejto spoločnosti žiadny príjem z titulu výkonu funkcie konateľky spoločnosti ani na základe iného zmluvného vzťahu. Z výpisu z Obchodného registra na spoločnosť Z. podnik U., a. s. je zistiteľné, že od 16. 07. 2001 bola žalobkyňa členkou dozornej rady tejto spoločnosti. 8. Pôvodne si žalobkyňa žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 09. 06. 2015 uplatňovala náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vo výške 23 235,74 Eur. V priebehu konania viackrát požiadala súd o pripustenie zmeny návrhu. Posledná úprava žalobného návrhu aj s rozhodnutím súdu o pripustení zmeny žaloby bola uskutočnená na pojednávaní dňa 15. 06. 2010, kedy žalobkyňa uviedla, že sa domáha od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy vo výške 17 206,37 Eur spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Suma 17 206,37 Eur je suma, ktorú pôvodne Okresný súd Zvolen rozsudkom z 25. novembra 2008 č. k. 17C/112/2005-248 priznal žalobkyni a ktorú žalovaný žalobkyni nevyplatil z dôvodu, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 13Co/37/2009 z 31. marca 2009 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie z 25. novembra 2008 tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/180/2009 z 27. októbra 2009 zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/37/2009 s vysloveným právnym názorom o nepremlčaní žalovaného nároku. Odvolací súd následne uznesením sp. zn. 13Co/301/2009 zrušil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej priznal súd prvej inštancie žalobkyni sumu 17 206,37 Eur aj s 12 % úrokom z omeškania od 20. mája 2005 a v tejto časti mu vrátil vec na ďalšie konanie s pokynom zistiť pravdepodobný zárobok žalobkyne pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, o odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku aj so záväzným právnym názorom, že súd nemôže pri výpočte náhrady mzdy žalobkyni vychádzať z jej mzdy ako predsedníčky družstva z dôvodu, že v čase doručenia neplatnej výpovede z pracovného pomeru už túto funkciu žalobkyňa nevykonávala. 9. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 10. Od 1. apríla 2002 účinný Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v prechodných ustanoveniach v § 251 ustanovuje, že Zákonníkom práce č. 311/2001 Z. z. sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak, avšak nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa dovtedy platných a účinných predpisov. Súd prvej inštancie správne v zmysle § 251 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. na právne vzťahy sporových strán aplikoval ustanovenia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. 11. Žalovaný nespochybňoval vznik nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, sporná medzi stranami zostala len výška prislúchajúcej náhrady mzdy. Strany sporu mali rozdielny názor na spôsob výpočtu priemerného zárobku pre účely určenia celkovej náhrady mzdy za žalované obdobie. 12. Spôsob výpočtu priemerného zárobku v rozhodnom období ku dňu neplatnej výpovede danej žalobkyni upravoval zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, ktorý aplikovala aj znalkyňa V.. S. R. pri plnení znaleckej úlohy uloženej súdom prvej inštancie. Strany sa zhodli na tom, že priemerný zárobok sa musí zistiť podľa § 17 ods. 4 zákona č. 1/1992 Zb. ako pravdepodobný zárobok z dôvodu, že žalobkyňa v rozhodnom období pre zistenie priemerného zárobku neodpracovala aspoň 22 dní alebo 180 hodín z dôvodu, že jej žalovaný neprideľoval prácu. Pravdepodobný zárobok sa podľa § 17 ods. 4 druhej vety zákona č. 1/1992 Zb. zisťoval z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol na začiatku rozhodného obdobia (v prípade žalobkyne nepoužiteľné), prípadne z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Práve otázka, akú mzdu by žalobkyňa zrejme u žalovaného dosiahla, vyvolala najväčší rozpor medzi stranami. Názor žalobkyne, že by aj v ďalšom období, nebyť neplatnej výpovede, dosiahla zárobok rovnajúci sa jej príjmu vo funkcii predsedníčky družstva odvolací súd konajúci o odvolaní proti skoršiemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie neakceptoval a v zrušujúcom uznesení vyslovil pre súd prvej inštancie záväzný právny názor, že súd prvej inštancie nemôže pri výpočte náhrady mzdy žalobkyni vychádzať z jej mzdy ako predsedníčky družstva z dôvodu, že v čase doručenia neplatnej výpovede z pracovného pomeru už túto funkciu žalobkyňa nevykonávala. Podľa názoru odvolacieho súdu konajúceho o odvolaní žalovaného v aktuálnom čase nie je možné akceptovať ani žiadosť žalovaného, aby pravdepodobný zárobok žalobkyne sa zisťoval iba zo mzdy zamestnancov robotníckych profesií z dôvodu, že po skončení výkonu funkcie predsedníčky družstva ani počas plynutia výpovednej doby žalovaný nezaradil žalobkyňu na jej pôvodné pracovné miesto robotníčky z pekárne a výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce bola súdom určená za neplatnú práve z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2 Zákonníka práce. Ak nebolo možné ustáliť, v akej profesii by žalobkyňa nebyť neplatnej výpovede žalovaného u žalovaného naďalej pracovala, zvolil súd prvej inštancie pre výpočet pravdepodobného zárobku žalobkyne správny spôsob výpočtu, kde za základ vzal mzdu zamestnancov všetkých kategórií žalovaného. Znalkyňa V.. S. R. v doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. X/XXXX určila priemerný mesačný zárobok zo spoločných robotníckych profesií a THP pracovníkov na 322,95 Eur mesačne a vypočítala aj celkovú náhradu mzdy za obdobie od 10. 12. 2001 do 20. februára 2004 z tohto priemerného mesačného zárobku na 8 571,09 Eur. Rozhodnutie súdu prvej inštancie priznávajúce žalobkyni takto určenú náhradu mzdy považuje odvolací súd za súladné s § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, zákonom č. 1/1992 Zb. a článkom 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá. 13. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/42/75 z 23. 12. 1975 uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 33/1977 patrí náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru zamestnancovi podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce až do doby, keď mu organizácia umožní pokračovať v práci alebo ak dôjde medzi nimi k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak k tomu nedôjde a pracovník sa domáha na súde určenia neplatného rozviazania pracovného pomeru a priznania nároku na náhradu mzdy, patrí pracovníkovi náhrada až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým vyslovil neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. 14. Žalobkyňa si uplatňovala náhradu mzdy v súlade s judikátom R 33/1977 do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru. V rámci obrany proti tejto žalobe vzniesol žalovaný žiadosť o zníženie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce za dobu presahujúcu 6 mesiacov, prípadne za toto obdobie náhradu mzdy vôbec nepriznať. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žiadosti žalovaného nebolo možné vyhovieť. Z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie je zistiteľné, že žalobkyňa mala snahu zaobstarať si vlastnou prácou prostriedky na živobytie počas trvania súdneho sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru tým, že vykonávala živnosť a bola členkou dozornej rady spoločnosti Z. podnik U. a. s. a založila aj vlastnú spoločnosť Z. W. s. r. o.. C. z týchto činností, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, však nedosahoval každomesačne jej príjem, ktorý pred neplatným skončením pracovného pomeru u žalovaného dosahovala. Za rozhodujúci faktor považoval aj odvolací súd, že živnosť vykonávala žalobkyňa aj počas trvania jej pracovného pomeru u žalovaného a preukázateľný príjem zo spoločnosti Z. W. s. r. o. zistený nebol. Žalobkyňou dosahovaný príjem počas trvania pracovnoprávneho sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru zistený súdom prvej inštancie dopytom na Daňový úrad Detva nie je ekvivalentný mzde, ktorú by žalobkyňa podľa výpočtu znalkyne V.. R. u žalovaného pravdepodobne dosiahla. Práve z tohto dôvodu nepovažuje ani odvolací súd žiadosť žalovaného na zníženie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce za dôvodnú. 15. Podľa § 275 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, zisťovanie a používanie priemerného zárobku upravuje osobitný zákon. Priemerným zárobkom zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie priemerný hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne predpisy neustanovujú inak. V prípadoch, keď sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z priemerného mesačného hrubého zárobku odpočítaním poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie, príspevkov do fondu zamestnanosti a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje. 16. Ustanovenie § 61 ods. 1 Zákonníka práce pre účely náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru používa pojem „priemerný zárobok“. Priemerný zárobok podľa § 275 ods. 2 Zákonníka práce na pracovnoprávne účely je priemerný hrubý zárobok. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 61 ods. 1 a § 275 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobkyni priznal náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru ako násobok priemerného hrubého zárobku za žalované obdobie. Náhrada mzdy je peňažný nárok, ktorý, ak nie je uspokojený riadne a včas, navyšuje sa na žiadosť oprávnenej osoby o úroky z omeškania. Úroky z omeškania mohla žalobkyňa požadovať podľa § 256 ods. 1, 2 Zákonníka práce vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009 z 01. 01. 2010 vydanom práve v tomto konkrétnom konaní konštatoval, že podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy je rovnako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie) a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Nie je teda správny názor súdu prvej inštancie vyslovený v štvrtom odseku na ôsmej strane jeho rozsudku, že sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy vo výške 8 571,09 Eur až v marci 2004. Tento nesprávny záver ale nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť úroky z omeškania z dôvodu konštatovaného súdom prvej inštancie, že podľa § 153 ods. 2 O. s. p. mohol žalobkyni priznať iba ňou uplatnený nárok, ktorá požadovala úroky z omeškania iba od dátumu 28. 02. 2005 (hoci mohla žiadať úroky z omeškania odo dňa splatnosti každej mesačnej splátky náhrady mzdy). Výška úroku z omeškania v rozsahu 12 % podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka bola na návrh žalobkyne priznaná v sume nižšej, než by jej za obdobie od roku 2001 do 2004 prináležala. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/180/2009 nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy v sume 17 206,37 Eur brutto priznal spolu s 12 % úrokom z omeškania od 28. 02. 2005. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že úroky z omeškania nemohol súd priznať z brutto náhrady mzdy, keď žalovanému vznikne povinnosť uskutočniť za žalobkyňu odvody na zdravotné a sociálne poistenie a daň z dôvodu, že Zákonník práce výslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza z priemerného hrubého zárobku, ktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobkyni úroky z omeškania z náhrady mzdy určenej podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (v brutto vyjadrení) potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/246/2010 z 01. 07. 2012, podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/209/2007 z 25. septembra 2008, v ktorom najvyšší súdu neakceptoval námietku strany sporu, že pre účely výpočtu odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. mal súd použiť priemerný čistý zárobok s odôvodnením, že: „z formálno-právneho hľadiska je významné, že pre stanovenie výšky odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce je určujúcim pojmom priemerný mesačný zárobok, nie priemerný čistý zárobok“. Uvedené rozhodnutie je podľa názoru odvolacieho súdu použiteľné aj v prejednávanej veci, kde jednou z námietok odvolateľa bolo, že sa žalovaný, ktorému vznikla povinnosť vyplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, dostal do omeškania s výplatou náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru len vo výške čistého priemerného zárobku žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že ak Zákonník práce účinný do 31. marca 2002 v § 275 ods. 2 výslovne určoval, že na pracovnoprávne účely sa používa priemerný hrubý zárobok a priemerný čistý zárobok len tam, kde to výslovne ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis a pri náhrad mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nie je ustanovené, že sa má vychádzať z priemerného mesačného čistého zárobku, dostal sa žalovaný do omeškania s plnením peňažného nároku zodpovedajúceho celej náhrade mzdy priznanej žalobkyni. 17. Zákonný nárok na úroky z omeškania vyplývajúci z § 256 Zákonníka práce nemôže byť rozporný s dobrými mravmi. Omeškanie žalovaného naďalej trvá (žalovaný v odvolaní ani v priebehu odvolacieho konania netvrdil, že nároky žalobkyne uspokojil), preto trvá aj jeho povinnosť platiť úroky z omeškania z priznaného peňažného nároku. Rozhodnutie o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je konštitutívnym rozhodnutím. Nárok na náhradu mzdy vzniká zamestnancovi priamo zo zákona, nič teda nebránilo žalovanému, aby nároky žalobkyne uspokojil bez súdneho sporu o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru najneskôr potom, ako sa právoplatne skončil spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania neovplyvňuje ani dĺžka súdneho sporu, ktorá bola ovplyvnená neochotou žalovaného komunikovať a uzavrieť dohodu so žalobkyňou aspoň na čiastkových otázkach, z ktorých musel súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzať. 18. Súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je výrok o trovách konania. Rozhodnutie o trovách konania si mohol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradiť až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Civilný sporový poriadok, za účinnosti ktorého koná a rozhoduje odvolací súd, ukladá v § 262 ods. 1 súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd rešpektujúc ustanovenie § 262 rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).