Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/279/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899956 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2010899956.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobkyne: Ing. G. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX G., zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, so sídlom advokátskej kancelárie Železničiarska 13, 811 04 Bratislava proti žalovanému: SKAND Skalica, spol. s r.o., so sídlom Nádražná 26, 909 01 Skalica, IČO: 34 101 560, zastúpený advokátskou kanceláriou ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a o určenie, že neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 4C/68/2009-1336 zo dňa 12. apríla 2016 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti určenia, že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou a v napadnutej zamietajúcej časti náhrady mzdy za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002, p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania pred súdom prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie o žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 20% ročne zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od11.04.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2002 do zaplatenia, zo sumy 1.881,36 eura od 11.10.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2003 do zaplatenia, a v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 01.01.2003 do 28.02.2010 vo výške 194.046,07 eura brutto s 20 % úrokom z omeškania ročne, a to: zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.290,36 eura od 11.12.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2005 do zaplatenia, zo sumy 1.662,36 eura od 11.04.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.015,75 eura od 11.03.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.216,48 eura od 11.04.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.290,36 eura od 11.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.03.2010 do zaplatenia, zastavil, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 61 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom ku dňu 08.12.1998 (ďalej Zákonník práce), § 19 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1998 Zb. a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP. 3. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil záverom, že na základe žaloby žalobkyne bolo rozsudkom Okresného súdu Senica č.k.4C/68/2009-961 zo dňa 15.júna 2010 určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru uskutočnené žalovaným dňa 08.12.1998, podľa ktorého sa mal pracovný pomer skončiť dňom 10.12.1998 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej a ďalej určil, že neprítomnosť žalobkyne v práci od 06.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a napokon uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 eura a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok bol rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/288/2010-1038 zo dňa 25.10.2011 v časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, náhrady mzdy za čas od 14.12.1998 do 31.12.2000 a v poplatkovej povinnosti žalovaného potvrdený, avšak odvolací súd rozsudok v časti určenia, že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou a v napadnutej zamietajúcej časti náhrady mzdy od 01.01.2001 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po tomto rozhodnutí žalobkyňa čiastočne zobrala žalobu späť a to v časti uplatneného príslušenstva istiny a súd prvej inštancie podľa § 96 ods. 1 OSP konanie v tejto časti zastavil. Predmetom konania potom zostal nárok žalobkyne v časti týkajúcej sa určenia, že jej neprítomnosť v práci od 06.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a v časti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura (bez príslušenstva). Uplatnená náhrada mzdy predstavuje náhradu mzdy za mesiace január 2001 až december 2002. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, že jej neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v tejto časti nepovažoval za dôvodnú s poukazom na to, že neospravedlnenou absenciou žalobkyne v práci sa zaoberali súdy všetkých troch stupňov, a to prvostupňový súd, odvolací súd, ako i Najvyšší súd SR (rozsudok Okresného súdu Senica č.k. SI-4C/316/1998-553 zo dňa 23.12.2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/68/2006-605 zo dňa 13.07.2006, uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 1M Cdo 6/2007 zo dňa 28.01.2009, rozsudok Okresného súdu Senica 4C/68/2009-961 zo dňa 16.06.2010 a rozsudok Krajského súdu v Trnave 9Co/288/2010-1038 zo dňa 25.10.2011) a z týchto rozhodnutí nepochybne vyplýva, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného bolo založené na tom, že neprítomnosť žalobkyne v práci od 06.11.1998 do 10.12.1998, mala byť neospravedlnenou absenciou, nie je dôvodné a preto pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval naďalej, keďže žalobkyňa sa svojou neprítomnosťou v práci nedopustila neospravedlnenej absencie. Súdy vo svojich rozhodnutiach sa touto neospravedlnenou absenciou zaoberali a riešili ju ako predbežnú otázku pre rozhodnutie o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný žalobkyni podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listom zo dňa 08.12.1998 pre nenastúpenie žalobkyne v sledovanom období do zamestnania. Právoplatnými rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo okamžité zrušenie pracovného pomeru určené za neplatné z dôvodu, že po vyriešení predbežnej otázky, že neprítomnosť žalobkyne v práci od 06.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou, nebolo dôvodné skončenie pracovného pomeru. Rozhodnutie žalovaného obsiahnuté v tomto prejave vôle bolo teda posudzované súdmi a vyhodnotené ako nesprávne, avšak riešené ako otázka predbežná v konaní, v ktorom k uplatneniu následkov vyplývajúcich z neospravedlnenej absencie došlo. Poukázal na to, že nie je tu daný dôvod na takomto určení, keďže išlo o otázku predbežnú, s ktorou sa súdy zaoberali a ktorú právne posúdili. Odôvodnenie tým, že ak by žalovaný v budúcnosti vydal žalobkyni pracovný posudok, mohol by poukázať na jej neospravedlnenú absenciu nie je dôvodné, keďže ak by sa tak hypoteticky i stalo, žalobkyňa by mala možnosť domáhať sa žalobou na súde vydania pravdivého pracovného posudku. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v tejto časti ako bezdôvodnú zamietol. V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 uplatneným v sume 58.322,44 eura. Po doplnení dokazovania výsluchom žalobkyne i výsluchom svedkov (Z. X., M. G., Ing. A. G.) a listinnými dôkazmi dospel k záveru, že žalobe žalobkyne v tejto časti nie je možné vyhovieť. Potom, ako žalovaný doručil žalobkyni okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 08.12.1998, žalobkyňa oznámila žalovanému listom zo dňa 11.12.1998, ktorý prevzal 14.12.1998, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vyplácaní priemerného mesačného zárobku. Po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalobkyňa fakticky pracoval v období od 15.02.2000 do 30.06.2000 na základe dohody o vykonaní práce ako externá učiteľka na súkromnej strednej odbornej škole Humanus Via v Holíči. Koncom roku 2007 požiadala o predčasný dôchodok, ktorý jej bol priznaný 20.11.2006 v sume 7.913,- Sk. Popri predčasnom starobnom dôchodku bola zamestnaná od 06.07.2009 v spoločnosti Wella Slovensko, spol. s r.o. Bratislava ako manažér logistiky. Právoplatným rozhodnutím súdu bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 eura, teda za obdobie cca 2 rokov. Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu mzdy presahujúcej túto dobu bolo na žalobkyni preukázať jej záujem o nájdenie si zamestnania i v uvedenom období a žalobkyňa mala preukázať jej záujem o nájdenie si práce, nielen bezprostredne po neplatnom skončení pracovného pomeru, ale i v nasledujúcom období, najmä počas obdobia, po ktoré si uplatňuje ďalší nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto prípade by už nešlo o satisfakčnú funkciu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ale nastupovala by funkcia sociálna, pričom treba mať na zreteli, že pracovať u jedného zamestnávateľa celý život nie je základné ľudské právo. Nie je dôvodné, aby žalovaný poskytol žalobkyni náhradu mzdy za sporné obdobie, tu by išlo o neprimeraný výkon práva, keďže žalobkyňa dôvody, prečo nepracovala, presvedčivo nepreukázala a nevysvetlila. To sa muselo premietnuť do spôsobu - výsledku rozhodnutia súdu, preto súd žalobu v časti nároku na priznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.01.2001 do 31.12.2002 zamietol. Obdobie dvoch rokov (od 14.12.1998 do 31.12.2000), za ktoré žalobkyni už náhrada z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná bola predchádzajúcim rozhodnutím súdu, bola dostatočne dlhá doba na to, aby si mohla nájsť prácu primeranú k jej vzdelaniu, veku, zdravotnému stavu i ponuke na trhu práce. Za obdobie ďalších dvoch rokov (od 01.01.2001 do 31.12.2002) nie je možné žalobkyni náhradu mzdy priznať, nakoľko bolo v reálnych možnostiach a schopnostiach žalobkyne nájsť si prácu, prípadne zadovážiť si prostriedky na obživu v rámci podnikania. Ani po doplnení dokazovania nezistil záujem žalobkyne nájsť si prácu, pracovala vlastne len krátko, od 15.02.2000 do 30.06.2000 na základe dohody o vykonaní práce ako externá učiteľka na Súkromnej strednej odbornej škole Humanus Via v Holíči, za ostatné obdobie už nikde nepracovala. Žalobkyňa tu neuniesla dôkazné bremeno preukázania, prečo sa v rozhodnom období nezamestnala, keďže nevyprodukovala dôkazy na logické zdôvodnenie tohto stavu. Preto žalobu v tejto časti zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 OSP vzhľadom na čiastočný úspech oboch procesných strán v konaní. 4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Nesúhlasila s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý jej žalobu vo zvyšku zamietol. Poukázala na to, že otázka neospravedlnenej absencie bola v predchádzajúcich rozsudkoch riešená ako otázka predbežná a záver ohľadom neospravedlnenej absencie nie je obsahom výroku rozsudkov a pritom iba výrok rozsudku zaväzuje účastníkov konania a štátne a samosprávne orgány. Preto vyriešenie predbežnej otázky ohľadne neospravedlnenej neprítomnosti v práci nie je v polohe veci rozhodnutej. Súd ďalej nebral do úvahy skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené dňa 08.12.1998 a preto súdy pri rozhodovaní riešili ako otázku predbežnú iba neprítomnosť v práci od 06.11.1998 do 8.12.1998. Predmetom žaloby sú však ešte aj dni 09.12. a 10.12.1998. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že má možnosť domáhať sa v prípade, ak by žalovaný tieto skutočnosti zakomponoval do pracovného posudku, na súde o vydanie pravdivého posudku. Z uvedeného zdôvodnenia vyplýva, že súd dôkazy hodnotil účelovo a pripisoval im význam, ktorý z nich nevyplýval. 5. Súd prvej inštancie jej nárok na náhradu mzdy nepovažoval za dôvodný, keďže formulované odpovede zamestnávateľov na jej žiadosti o prijatie do zamestnania preukazujú iba jej formálny záujem o prácu. Súd však neuviedol, z ktorej formulácie odpovedi zamestnávateľov k takémuto záveru dospel. Súd nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov Ing. A. G., Z. X. a M. G.. Svedok G. potvrdil, že sa ako uchádzačka o prácu finančného manažéra zúčastnila aj pohovoru, no nebola úspešná. Tu nie je zrejmé, čo by malo svedčiť o jej formálnom záujme o prácu. Čo sa týka svedkov X. a G., súd uzavrel, že títo zamestnávali iba jednu osobu, takže jej malo byť zrejmé, že ju nemôžu zamestnať. Ona však dopredu nevedela, koľko majú zamestnancov a či je predpoklad, že ju zamestnajú. Rovnako nemohla vedieť, že v budúcnosti sa podmienky na možnosť jej zamestnania nezmenia. Poukázala na článok III. základných zásad Zákonníka, práce, v zmysle ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s pravidlami občianskeho spolužitia. V priebehu konania bolo preukázané, že nebola iba zamestnancom, ale aj spoločníčkou žalovaného. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o tom, že jej mzda nepatrí odôvodnil poukazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce a tým, že náhrada mzdy tu má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila k okamžitému zrušenie pracovného pomeru s pracovníkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že predložila množstvo odpovedí na jej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru, avšak z týchto vyplýva len všeobecné konštatovanie viacerých spoločností, že sa u nich zaujímala o zamestnanie, no tieto nemajú žiadnu bližšiu výpovednú hodnotu za účelom zistenia skutočného záujmu žalobkyne nájsť si prácu. Tieto svedčia opätovne o tom, že jej záujem o prácu bol len formálny, čo mal súd prvej inštancie potvrdené i výsluchom svedkov. Svedok Ing. A. G. potvrdil len skutočnosť, že sa o prácu v spoločnosť Eisman Automotive Slovensko, s.r.o. zaujímala niekedy v období november 2000 až apríl 2001 a v prípade svedkov Z. X. a M. G. sa jednalo o zamestnávateľov, ktorí zamestnávali spravidla len jedného zamestnanca, takže žalobkyni bolo zrejmé, že u týchto zamestnávateľov nemá možnosť prácu získať. V rozhodnom období od 01.01.2001 do 31.12.2002 sa o prácu zaujímala iba sporadicky, spravidla raz za mesiac a to vždy len o pracovnú pozícii vedúcich zamestnancov, keď v tom čase už viac ako dva roky nemala žiadnu prácu, keď nebol v predchádzajúcom období úspešná pri hľadaní zamestnania, spôsob hľadania nijako nemodifikovala a naďalej prejavovala záujem iba o manažérske posty. V čase, keď trval ich záväzok pracovať v spoločnosti, žalovaný s ňou neplatne rozviazal pracovný pomer tak, že sa snažil účelovo vytvoriť podmienky k tomu, aby mohol s ňou ukončiť pracovný pomer. Tento postup zvolil aj voči jej manželovi, ktorý bol taktiež spoločníkom žalovaného. Po rozviazaní pracovného pomeru s ňou a manželom dal žalovaný neúmerne vysoké mzdy ostatným spoločníkom tak, aby maril prípadné vyplácanie podielov na zisku, na čo mala nárok. Spoločníci marili jej snahu o finančné vyrovnanie a rozdelenie majetku. Musela si hľadať prácu napriek tomu, že bola spoločníčkou žalovaného a mohla a mala u neho vykonávať prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, na rozdiel od nich, ktorí vykonávali funkcie bez toho, aby mali na to primerané vzdelanie. Preto nepovažuje za nemorálne, aby jej žalovaný zaplatil náhradu mzdy aj za ďalšie dva roky, teda celkom za 4 roky. Poukázala na to, že tu nie je rozhodujúce z akých prostriedkov žila, nakoľko zákon na zohľadnenie takéto kritérium nestanovuje. Pritom uviedla, z akých prostriedkov žila (úspory, dedičstvo) a súdu aj žalovanému je známe, že jej manželovi žalovaný poskytoval mesačne sumu 10.000,- Sk ako zálohu na mzdu. V období rokov 2001-2002 bola trestne stíhaná a bola to všeobecne známa vec. I táto skutočnosť nepochybne prispela k tomu, že si nemohla nájsť prácu. K oslobodzujúcemu rozsudku došlo v roku 2003. Súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania, keďže mala prevažný úspech vo veci, keďže bola úspešná ohľadom neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy a tak súd jej mal priznať náhradu trov konania v rozsahu 1/3. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol ako vecne správny potvrdiť. 7. Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, považuje za potrebné z procesného hľadiska jeho rozhodovania poukázať na to, že zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinným od 01.07.2016, bol zrušený doterajší procesný predpis o konaní pred súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Zohľadňujúc vzájomný vzťah ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 CSP). Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt. 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). 9. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4C/68/2009 bolo určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 08.12.1998, ktoré udelil žalovaný žalobkyni, ďalej náhrada mzdy, vyplývajúca z neplatného skončenia pracovného pomeru a napokon určenie, že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou. 10. Rozsudkom Okresného súdu Senica č.k.4C/68/2009-961 zo dňa 15.júna 2010 v spojení s rozsudkom tunajšieho krajského súdu č.k. 9Co/288/2000 - 1038 zo dňa 25. októbra 2011 bolo určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 8. 12. 1998 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá naďalej, žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy za čas od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59 822,02 eura a o zvyšku jej nároku na náhradu mzdy od 1.1.2001 naďalej a o neospravedlnenej absencii mal opäť rozhodnúť súd prvej inštancie. 11. Predmetom konania tak zostal nárok žalobkyne o určenie, že jej neprítomnosť v práci od 6.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a v časti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 1.1.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura bez príslušenstva. 12. Napadnutým rozsudkom zo dňa 12.04.2016 súd prvej inštancie konanie o nároku žalobkyne o zaplatenie náhrady mzdy za čas od 01.01.2003 do 28.02.2010 s príslušným úrokom z omeškania, ako i úrokom z omeškania zo mzdy od 11.02.2001 do 11.01.2003 zastavil (žalobkyňa žalobu vzala späť), vo zvyšku žalobu žalobkyne (v časti náhrady mzdy a určovacieho výroku o neospravedlnenej absencie žalobkyne v práci) zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania. 13. Žalobkyňa voči rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podala odvolanie a domáha sa ním priznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura a vyslovenia kladného určovacieho výroku o neospravedlnenej absencii žalobkyne v práci. 14. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o určenie, že jej neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou, zamietol. Poukázal na to, že uvedenú otázku súdy posudzovali ako otázku predbežnú v konaní, v ktorom sa riešila neplatnosť prejavu žalovaného v dôsledku tvrdenej absencie premietnutá do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyriešením tejto otázky, ktorá bola hlavným dôvodom okamžitého zrušenia pracovného pomeru, dospeli súdy k záveru, že toto je neplatné a to na základe toho, že k neospravedlnenej absencii na strane žalobkyne nedošlo. 15. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, ale i na to, že i keď súdy pri rozhodovaní riešili ako otázku predbežnú jej neprítomnosť v práci, toto sa týkalo dní od 06.11.1998 do 08.12.1998. Predmetom žaloby sú však ešte aj dni 09.12. a 10.12.1998, o ktorých takto konané a rozhodnuté nebolo. 16. Už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/288/2010-1038 zo dňa 25.10.2011) odvolací súd poukázal na to, že v zmysle § 19 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1988 Zb. v znení v čase udelenia neospravedlnenej absencie žalobkyni žalovaným, za neprítomnosť v práci môže zamestnávateľ zamestnancovi krátiť dovolenku na zotavenie o jeden až tri dni, prípadne v dôsledku ďalšieho správania sa zamestnanca mu môže toto krátenie pominúť. Pritom z obsahu spisu ani z nároku žalobkyne nevyplýva, že by žalovaný takto v rozhodnom období voči nej postupoval, prípadne že by ku kráteniu dovolenky žalobkyne či už za dni neospravedlnenej absencie uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru, alebo za dni 9. a 10.12.1998 pristúpil, že by žalobkyni bola krátená dovolenka, prípadne že by bola žalobkyňa iným, negatívnym spôsobom žalovaným postihnutá. Žalobkyňa sa domáha vyslovenia, že jej uvedená neprítomnosť na pracovisku nie je neospravedlnenou absenciou, pričom v konaní nepreukázala, že by žalovaný túto naďalej považoval za neospravedlnenú absenciu a z toho vyvodil voči žalobkyni zodpovednosť. Odvolací súd sa plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie v tom, že samotná evidencia neprítomnosti žalobkyne v práci, ktorá bola pôvodne žalovaným vyhodnotená ako neospravedlnená absencia, nepostačuje k tomu, aby výrokom súdu bolo určené, že nejde o neospravedlnenú absenciu, pričom je bez skutkového, resp. i bez právneho významu to, ktoré dmi boli poňaté do okamžitého skončenia pracovného pomeru a ktoré sa v súvislosti s jeho neplatnosťou v konaní pred súdom neriešili, pretože všetky dni od 06.11.1998 do 10.12.1998 boli založené na tom istom skutkovom základe, ktorý napokon vyústil do okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo následne určené právoplatnými rozhodnutiami súdov za neplatné. 17. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) OSP musí byť kvalifikovaný - naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu. 18. I v pracovno-právnych sporoch musí žalobca preukázať na svojom určení, ktorého sa v konaní pred súdom domáha, naliehavý právny záujem (porovnaj rozsudok NS SR z 11.12.2008 sp. zn. 3 Cdo 147/2008-R56/2009 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2009). I na určení, že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou, je potrebné skúmať naliehavý právny záujem. Keďže neprítomnosť v práci eviduje pre svoje potreby výlučne zamestnávateľ, prípadne môže zamestnancovi oznámiť, ktoré dni eviduje ako jeho neospravedlnenú absenciu z dôvodu následného krátenia dovolenky, môže sa zamestnanec domáhať ochrany svojich práv uplatnením konkrétneho nároku, ktorý mu v dôsledku nesprávneho postupu zamestnávateľa, t.j. krátenia dovolenky či nepriznania iných nárokov vznikol v dôsledku nesprávneho posudzovania jeho neprítomnosti na pracovisku ako neospravedlnenej absencie. Môže sa teda domáhať priznania nárokov, ktoré mu zamestnávateľ odňal v dôsledku vyhodnotenia neospravedlnenej absencie. Niet potom dôvodu rozhodnutím súdu určiť, že neprítomnosť zamestnanca na pracovisku nie je neospravedlnenou absenciou, keďže tento sa môže domáhať priamo nárokov vyplývajúcich z takéhoto postupu zamestnávateľa. Z týchto dôvodov nebolo možné žalobe žalobkyne v tomto smere vyhovieť a to či už sa týkalo dní, ktoré boli zahrnuté do zrušovacieho prejavu vôle žalovaného alebo len tých, ktoré neboli v zrušovacom prejave uvedené a to z dôvodu, že na takomto určení žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem, pretože by sa mohla domáhať priamo nárokov, ktoré by žalovaný z toho prípadne vyvodil. Keďže žalobkyňa žiadne takéto nároky nepreukázala nad rámec určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bolo potrebné jej nárok ako nedôvodný zamietnuť. Pretože súd prvej inštancie takto postupoval, jeho rozhodnutie odvolací súd v tejto časti považuje za vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 19. V ďalšom konaní odvolací súd posudzoval dôvodnosť odvolania žalobkyne týkajúcu sa nepriznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura. 20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni bola doposiaľ priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 eura. Žalobkyňa v dôsledku odvolania z funkcie naposledy v pozícii vedúca ekonomického úseku zostala bez pracovnej náplne a preto od 06.11.1998 nemala prideľovanú prácu a do práce nechodila. Po skončení tohto sporu došlo medzi účastníkmi k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.03.2013. 21. Odvolací súd považuje za potrebné v uvedenej právnej veci skonštatovať, že k predloženiu CD nosiča a listinných dokladov preukazujúcich novinové inzeráty o ponuke voľných pracovných miest v konaní nedošlo žalobkyňou ale žalovaným, čo vyplynulo z obsahu spisu i z námietky oboch procesných strán (porovnaj vyjadrenie žalobkyne zo dňa 05.09.2013 - č.l. 1120 a nasl. spisu a žalovaného zo dňa 03.05.2012 č.l. 1088 spisu). Na tieto skutočnosti uvedené v ostatnom rozhodnutí odvolacieho súdu (č.k. 9Co/288/2010-1038 z 25.10.2011) nemožno preto v konaní prihliadať. 22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa po čiastočnom späťvzatí svojho nároku požaduje náhradu mzdy za obdobie dvoch rokov od 01.01.2001 do 31.12.2002, keď doteraz jej už bola priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie cca dvoch rokov (od 14.12.1998 do 31.12.2000). 23. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na mzdu a zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné: 24. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. 25. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 26. Uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru (výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe) sú ponechané na vôľu zamestnanca. Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. 27. Ak však celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 6 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd má pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súd tak posudzuje, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa(a bez vážnych dôvodov sa nezapojil). To isté platilo, ak zamestnanec začal po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vykonávať podnikateľskú činnosť (napr. Stanovisko Občanskoprávního kolegia a Obchodního kolegia Nejvyššího soudu České republiky, sp.zn. Cpjn 4/2004). Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. 28. Tu je potrebné zohľadniť, že poskytovanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru po značne dlhú dobu by už neplnilo jej satisfakčnú funkciu, ktorej sa malo zamestnancovi od zamestnávateľa i touto formou dostať, ale nastupovala by tu najmä funkcia sociálna, t. j. finančné zabezpečenie zamestnanca po dobu, pokiaľ prípadne nedôjde k jeho riadnemu zamestnaniu. Pritom takýto postup nemožno vyvodiť z § 61 Zákonníka práce, ktorý nepochybne poskytuje zamestnávateľovi možnosť dosiahnuť zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov. Z uvedeného inštitútu potom vyplýva, že zamestnanec, aj keď s ním bol neplatne skončený pracovný pomer, sa nemôže dôvodne domnievať, že po celú dobu, ako nepracuje, mu bude vyplácaná od zamestnávateľa náhrada mzdy. 29. I v súdenom prípade uvedená situácia nastala, pretože žalobkyňa po neplatnom skončení pracovného pomeru v uplatnenom období nepracovala, preto požaduje od žalovaného náhradu mzdy za obdobie dvoch rokov od 01.01.2001 do 31.12.2002, spolu za dobu 48 mesiacov. Doposiaľ jej bola priznaná mzda za dva roky a žalobkyňa sa domáha ďalšej náhrady od 1.1.2001 do 31.12.2002, s čím žalovaný nesúhlasí a domáha sa aplikácie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. 30. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie preto dospel k záveru, že i keď žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer neplatne a to bol dôvod, prečo žalobkyňa prestala u neho pracovať, náhrada mzdy, ktorá jej bola doposiaľ poskytnutá, presahuje zákonný limit 6 mesiacov a keďže žalovaný požiadal o nepriznanie uvedenej náhrady mzdy za ďalšie obdobie, a žalobkyni bola priznaná mzda za cca dva roky, nebol daný dôvod na plnenie nad rámec doposiaľ poskytnutej náhrady. V konaní síce nebolo žalovaným preukázané, že by žalobkyňa mala pracovnú ponuku, ktorú odmietla a preto nepracovala, ale ani poskytnutie náhrady mzdy od žalovaného neprimerane dlhú dobu, akou by bolo obdobie presahujúce 2 roky, nemožno považovať za správne, spravodlivé a súladné s ustanovením § 61 Zákonníka práce, pretože by išlo o neprimeraný výkon práva na náhradu mzdy, keďže doposiaľ priznaná náhrada mzdy bola primeraná a žalobkyňa v konaní netvrdila a ani nepreukázala žiadne osobitné skutočnosti, prečo by jej náhrada priznaná mala byť nad uvedený čas. 31. Odvolací súd dospel v predávanom prípade k záveru, že súd prvej inštancie si pre svoje rozhodnutie zabezpečil dostatok skutkových podkladov, ktoré náležíte vyhodnotil, predmetnú právnu vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. 32. Z uvedených dôvodov žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť a priznať jej náhradu mzdy i za ďalšie obdobie a preto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za vecne správne a odvolací súd ho v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 33. K uplatnenej náhrade mzdy možno podotknúť už len to, že aktuálna právna úprava v Zákonníku práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) nepozná možnosť priznania neobmedzenej mzdy, keďže táto môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Ide o tzv. moderačné (zmierňovacie) oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná. 34. Potrebné bolo ale zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania a to preto, že tento výrok nie je možné považovať za vecne správny. 35. Nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mala úspech vo veci len čiastočný. 36. V prvom rade treba zdôrazniť, že základom sporu bolo určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Na základe žaloby žalobkyne bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, teda žalobkyňa tu bola úspešná v rozsahu 100%. Od tohto nároku sa odvíja právo na náhradu mzdy, pri ktorom doposiaľ platila nielen zákonná úprava, ale i to, či rozhodnutie o výške plnenia prípadne nezáviselo od úvahy súdu, v ktorom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia (porovnaj § 142 ods. 1, 3 OSP), prípadne sa prizná pomerná náhrada. 37. Súd prvej inštancie podľa citovaného ustanovenia nepostupoval, ale v zmysle § 142 ods. 2 OSP vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, ktorý záver nemožno považovať za súladný s výsledkom tohto konania ale ani s citovaným ustanovením zákona, ani s ustanovením § 255 CSP. 38. Uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť v ďalšom konaní v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania sporových strán. 39. Súd prvej inštancie, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ďalšom konaní prihliadne na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný a v novom rozhodnutí rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).