Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/403/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708207807 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6708207807.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu M.. G. Y., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XX, XXX XX P. - U., právne zastúpeného JUDr. Gabrielom Laktišom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mariánska ul. č. 8, 949 01 Nitra, proti žalovanému FAUNUS, s. r. o., so sídlom Mojmírovská cesta 13, 951 12 Ivanka pri Nitre (pôvodne - do 10. 07. 209 - PHANTEON, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, 960 01 Zvolen), IČO: 36 640 034, právne zastúpenému JUDr. Luciou Filipkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Sládkovičova 26, 974 05 Banská Bystrica, o zaplatenie 27. 950,- Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6C/3/2009-298 zo dňa 24. 06. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie 27.950,- Eur s príslušenstvom zamietol (prvý výrok), p o t v r d z u j e. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o trovách konania (druhý výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. 1 Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 24. 06. 2013 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). Zároveň žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 4.014,06 Eur, na účet jeho právnej zástupkyne, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). 1. 2 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 27.950 Eur (pôvodne 842.029,- Sk) spolu so 6 % úrokom z omeškania od 21. 09. 2006 do zaplatenia, z titulu neuhradenia zostávajúcej časti kúpnej ceny. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že ako výlučný vlastník nehnuteľností vedených na Správe katastra v P., pre kat. úz. M. E. P., obec M. E. P. ako parc. č. XXX - orná pôda o výmere XX.XXX m2, parc. č. XXX - orná pôda o výmere XX.XXX m2, zapísaných na LV č. XXXX, uzatvoril dňa 11. 11. 2005 ako predávajúci so žalovaným (pôvodne vystupujúcim pod obchodným menom PHANTEON, s. r. o. so sídlom Nám. SNP 3, 960 01 Zvolen, IČO: 36 640 034) ako kupujúcim, kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Dohodnutá kúpna cena bola vo výške 33,- Sk/m2 (aktuálne 1,0954 Eur/ m2), čo predstavovalo spolu kúpnu cenu 1.492.029,- Sk (aktuálne 49.526,29 Eur ). Žalovaný mu po vykonaní zápisu o zmene vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam uhradil len časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške 650.000,- Sk (aktuálne 21.576,05 Eur) a zostatok dohodnutej kúpnej ceny vo výške 842.029,- Sk (aktuálne 27.950 Eur) mu i napriek viacerým výzvam odmietol zaplatiť a preto si uvedenú istinu uplatnil v tomto spore. 1. 3 Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný dňa 18. 12. 2008 odpor. Po doručení odporu právnemu zástupcovi žalobcu, tento písomným podaním dňa 03. 03. 2009 namietal pravosť podpisu nachádzajúceho sa na odpore žalovaného, ktorý mal podpísať jediný konateľ G. U.. Na základe uvedených pochybností nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalkyňa z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo E.. E.. T. H. vo svojom znaleckom posudku č. 12/2011 na otázku súdu uviedla, že podpis na podaní žalovaného zo dňa 18. 12. 2008 je skutočne podpisom konateľa spoločnosti G. U.. Následne sa zástupca žalobcu domáhal nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania, no súd po vyhodnotení dôvodov na ktoré sa právny zástupca žalobcu odvolával, zamietol návrh na vykonanie tohto dôkazu. 1. 4 V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu (pôvodne - účastníkov konania) a na zákonné znenie ustanovenie § 588 Občianskeho zákonníka, upravujúce kúpnu zmluvu. V súvislosti s tým potom vo vzťahu k prejednávanému sporu uviedol, že „z predloženej kúpnej zmluvy zo dňa 10. 11. 2005 ktorú uzatvoril žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci, z čl. 2 bodu 1 vety druhej vyplýva, že: «Zmluvné strany sa dohodli, že celá táto kúpna cena bude predávajúcemu vyplatená bezhotovostným prevodom na účet predávajúceho č. XXXXXXXX/XXXX vedený v E. Y., a. s. a to po predložení listu vlastníctva č. XXXX k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria predmet tejto zmluvy a sú bližšie špecifikované v čl. 1 tejto zmluvy, na ktorom bude na základe právoplatného rozhodnutia Správy katastra P. o vklade vlastníckeho práva ako vlastník uvedených nehnuteľností bez tiarch zapísaný kupujúci a zároveň právoplatne zaniknú všetky nájomné zmluvy ohľadom nájmu prevádzaných nehnuteľností.» Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že účastníci zmluvného vzťahu sa dohodli na vyplatení kúpnej ceny za splnenia dvoch podmieňujúcich podmienok. Prvá podmienka spočívala v predložení LV č. XXXX na ktorom nebudú zapísané žiadne ťarchy; druhá podmienka spočívala v tom, že právoplatne zaniknú všetky nájomné zmluvy viažuce sa k predmetu kúpnej zmluvy. To že kupujúci zaplatil žalobcovi časť kúpnej ceny vo výške 650 000,-- Sk bolo dokonca nad rámec vzájomného dojednania, pretože zo zhora citovaného článku preukázateľne vyplýva, že kúpna cena (ako taká - teda v plnej výške) mala byť zaplatená až po splnení zhora citovaných dvoch podmienok.“ Následne uviedol, že na základe toho „považoval žalobu za nedôvodnú, predčasne podanú a preto ju zamietol, pretože mal za preukázanú existenciu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, existenciu konkrétnych podmienok za ktorých má byť kúpna cena predávajúcemu vyplatená, pričom v konaní nebolo sporné, že v súčasnosti časť pôdy ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, stále užíva nájomca PD M. E. P..“ 1. 5 V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania prvoinštančný súd uviedol, že „rozhodol v súlade so zákonným ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 O.s.p. a priznal žalovanému - v konaní úspešnému náhradu trov konania vo výške 4 014,06 Eur. Priznaná náhrada trov pozostáva z hodnoty zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 1 677,-- Eur, trov právneho zastúpenia (5 úkonov právnej pomoci po 436,54 Eur, 5 x režijný paušál po 7,81 Eur, náhrada cestovného vo výške 37,25 Eur a náhrady za stratu času za 6 začatých polhodín vo výške 3 x 26,02 Eur = 78,06 Eur).“ 2. 1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil aj jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, a aby zároveň zaviazal žalovaného k povinnosti nahradiť mu trovy prvoinštančného i odvolacieho konania (ktorých výšku v závere odôvodnenia odvolania presne špecifikoval). 2. 2 V odôvodnení odvolania uviedol, že je toho názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie „je svojim obsahom absolútne neurčitý, nekonkrétny a teda nepreskúmateľný a navyše vydaný v rozpore so skutočným a právnym stavom veci.“ V tejto súvislosti následne poukázal na „Procesnoprávne dôvody“, v rámci ktorých poukázal najmä na okolnosti týkajúce sa skúmania skutočností ohľadom pochybností o pravosti podpisu štatutárneho zástupcu žalovaného na odpore. Uviedol, že „pretože závery ustanovenej súdnej znalkyne uvedené v doplňujúcom znaleckom posudku boli absolútne nejednoznačné, rozporné, bolo povinnosťou prvoinštančného súdu nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, resp. na prejednávanie veci predvolať ustanovenú súdnu znalkyňu, čo sa nestalo. Pritom išlo o podstatnú skutočnosť, pretože po ustálení, či boli splnené všetky procesnoprávne podmienky podľa ustanovenia § 174 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a § 174 ods. 3 písm. c) O.s.p. mal súd v danej veci nariadiť pojednávanie vo veci samej. Preto je toho názoru, že už z vyššie uvedeného dôvodu je napadnutý rozsudok nesprávny, pretože prvoinštančným súdom neboli riadne zistené procesnoprávne podmienky konania.“ 2. 3 Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na „Vecnú a právnu stránku veci“, kde poukázal na spôsob vedenia pojednávania a dokazovania zo strany prvoinštančného súdu a na priebeh niektorých pojednávaní. 2. 4 Okrem toho poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva na tzv. druhú odkladaciu podmienku predmetnej kúpnej zmluvy uvedenú v čl. 2, pričom toto ustanovenie je ustanovením absolútne nekonkrétnym, neurčitým a teda neplatným, pretože neobsahuje, ktorý z účastníkov a v akom termíne má zabezpečiť právoplatný zánik všetkých nájomných zmlúv prevádzaných nehnuteľností. Ide o právnu skutočnosť, s ktorou sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal. Opakovane upozornil, že návrh predmetnej kúpnej zmluvy vyhotovil žalovaný. On (žalobca) po uzatvorení kúpnej zmluvy a jej vklade do katastra nehnuteľností nemohol robiť žiadne právne relevantné kroky k právnemu zániku nájomnej zmluvy s PD M. E. P.. Zároveň žalobca poukázal na to, že prvoinštančný súd ohľadom uzatvorenia kúpnej zmluvy vypočul len jeho (žalobcu), avšak k jej obsahu nevypočul konateľov žalovaného, ktorí predmetnú kúpnu zmluvu s ním podpisovali. Uspokojil sa len s vyjadrením právnej zástupkyne žalovaného. Prvoinštančný súd taktiež absolútne ignoroval jeho žiadosť, aby sa pri riešení daného sporu zaoberal ako s prejudiciálnou otázkou, otázkou absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2004 s PD M. E. P.. Okrem toho žalobca uviedol, že v spore poukazoval a poukazuje na to, že celé konanie žalovaného je konaním v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka, a to všetko účelovo sa vyhnúť svojej povinnosti zaplatiť mu zvyšnú časť kúpnej ceny predmetných nehnuteľností, ktoré následne prevádzal na ďalšie osoby, ktoré si následne požičiavali úvery a z toho titulu zaťažovali nehnuteľnosti záložným právom veriteľa. 2. 5 V súvislosti s odvolaním do výroku o trovách konania žalobca uviedol, že mu je „absolútne nepochopiteľné, že prvoinštančný súd priznal právnej stupni žalovaného 1 právny úkon + stratu času + cestovné za účasť na pojednávaní dňa 13. 05. 2013, na ktoré došla absolútne nepripravená.“ 3. 1 Žalovaný (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (predstavujúcich náhradu trov právneho zastúpenia), ktorých výšku presne špecifikoval. 3. 2 Uviedol, že po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku má za to, že prvoinštančný súd sa dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou stránkou veci a odôvodnenie rozsudku spĺňa zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., vrátane požiadavky presvedčivosti. 3. 3 V súvislosti so žalobcom namietanými „Procesnoprávnymi dôvodmi“ odvolania uviedol, že ich považuje za právne bezvýznamné. Vo vzťahu k namietanej pravosti podpisu jeho štatutárneho zástupcu na odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že nakoľko sa jedná o otázku odborného posúdenia, prvoinštančný súd vykonal v tomto smere dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania a doplňujúceho znaleckého dokazovania. Z obsahu znaleckého posudku, ako aj z obsahu doplňujúceho znaleckého posudku bolo preukázané, že odpor proti platobnému rozkazu podpísala osoba oprávnená konať menom obchodnej spoločnosti, teda v obchodnom registri zapísaný štatutárny zástupca. Akékoľvek pochybnosti v tomto smere vzhľadom na rozsah vykonaného znaleckého dokazovania a jeho doplnenia považuje za špekulatívne a účelové. 3. 4 Vo vzťahu k právnemu základu uplatňovaného nároku poukázal žalovaný na to, že žalobca si tento odvodzuje z písomne uzavretej kúpnej zmluvy. Z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že jej účastníci, t.j. žalobca v pozícii predávajúceho a on (žalovaný - v tej dobe vystupujúci pod obchodným menom PHANTEON, s.r.o.,) ako kupujúci sa dohodli na podstatných náležitostiach zmluvy, t.j. na predmete kúpy a kúpnej cene. Splatnosť kúpnej ceny bola účastníkmi zmluvy preukázateľne viazaná na splnenie dvoch podmienok dojednaných v článku 2 bod 1, ktoré podľa svojho obsahu možno považovať za takzvané odkladacie podmienky. Jednou z dohodnutých podmienok splatnosti kúpnej ceny bola práve tá podmienka, že „právoplatne zaniknú všetky nájomnej zmluvy ohľadom nájmu prevádzaných nehnuteľností“. Táto podmienka nebola splnená. V tejto súvislosti žalovaný ďalej poukázal na to, že samotný žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 24. 06. 2013 jednoznačne potvrdil, že v čase podpisu kúpnej zmluvy mal vedomosť o existencii nájomnej zmluvy z 01. 01. 2004, predmetom, ktorej bol nájom nehnuteľností tvoriacich predmet kúpnej zmluvy. Navyše predmetnú nájomnú zmluvu s nájomcom (PD M. E. P.) žalobca ako prenajímateľ nielen dojednával, ale aj vlastnoručne podpisoval, teda musel mať objektívne vedomosť o tom, že nájom predmetných nehnuteľností bol dohodnutý na dobu určitú, t.j. 10 rokov, počnúc od 01. 01. 2004. Teda podľa jeho názoru, je preukázaná vedomosť žalobcu o skutočnostiach rozhodujúcich pre určenie splatnosti dohodnutej kúpnej ceny v zmysle článku 2 bod 1 predmetnej kúpnej zmluvy, pretože v čase jej podpisu mal, resp. musel mať vedomosť o zásadných obmedzeniach vlastníckeho práva k predmetu prevodu, ktoré predmetnou nájomnou zmluvou sám dojednal. 3. 5 V súvislosti s argumentami žalobcu uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa jeho dispozície s predmetnými nehnuteľnosťami uviedol, že ich vo vzťahu k predmetu sporu považuje za právne bezvýznamné. V sporovom konaní nebolo sporné, že nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam rozhodnutím Správy katastra P. o povolení vkladu vlastníckeho práva a to, akým spôsobom ďalej uplatňoval výkon svojho vlastníckeho práva nesúvisí s predmetom sporu. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 5. Odvolanie žalobcu bolo podané dňa 13. 08. 2013, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.. 6. 1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie vo výroku vo veci samej, t.j. vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol, je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v zásade stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 8. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní. 9. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že nesúhlasí s názorom žalobcu uvedeným v odvolaní, že rozsudok prvoinštančného súdu „je svojim obsahom absolútne neurčitý, nekonkrétny a teda nepreskúmateľný a navyše vydaný v rozpore so skutočným a právnym stavom veci.“ Ako už bolo uvedené, odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku vo výroku vo veci samej za dostatočne podrobné, ale i za jasné, zrozumiteľné, a presvedčivé, a za také, ktoré sa logickým spôsobom vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, resp. v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré bolo platné a účinné v dobe vyhlásenia napadnutého rozsudku. 10. Pokiaľ žalobca v odôvodnení odvolania namietal „Procesnoprávne dôvody“, kde poukázal najmä na okolnosti týkajúce sa skúmania skutočností ohľadom pochybností o pravosti podpisu štatutárneho zástupcu žalovaného na odpore, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z prvoinštančným súdom vykonaného znaleckého dokazovania nemožno vyvodiť iný záver, aký vyvodil prvoinštančný súd, t.j., že predmetný odpor proti platobnému rozkazu podpísal štatutárny zástupca žalovaného. Znalecký posudok i doplňujúci znalecký posudok nevylúčil pravosť podpisu štatutárneho zástupcu žalovaného na odpore, ba naopak, v zásade ho potvrdil. Za tohto stavu postupoval prvoinštančný súd správne, keďže z hľadiska hospodárnosti a efektívnosti konania neakceptoval návrh žalobcu na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. Keďže v spore bolo preukázané, že proti vydanému platobnému rozkazu bol podaný zo strany žalovaného riadny odpor, boli splnené procesnoprávne podmienky na prejednanie sporu a na jeho rozhodnutie. 11. Pokiaľ žalobca v odôvodnení odvolania poukazoval na „Vecnú a právnu stránku veci“, tak v zásade (ak už bolo uvedené vyššie) poukazoval na spôsob vedenia pojednávania a dokazovania zo strany prvoinštančného súdu a na priebeh niektorých pojednávaní. Ide o aspekty týkajúce sa vedenia sporu (pôvodne - konania), ktoré sami o sebe nemajú z hľadiska odvolania žiadnu zásadnú relevanciu. Spôsob vedenia pojednávania a dokazovania prvoinštančného súdu je v plnej kompetencii tohto súdu. Rovnako je v jeho kompetencii i vyhodnotenie dôkazov, ktoré vykonal. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i zjavne bezdôvodné a neopodstatnené nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP). V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 O.s.p., aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na základe toho správne ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť. V súvislosti s dokazovaním odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že ani podľa jeho názoru nebolo potrebné v spore vypočuť konateľov žalovaného, pretože žalovaný v priebehu sporu zotrvával na tom, že odpor proti platobnému rozkazu bol podpísaný jeho štatutárom a nespochybňoval ani tvrdenie žalobcu, že návrh predmetnej kúpnej zmluvy bol vyhotovený z jeho strany. Nie je preto zrejmé, k akým konkrétnym okolnostiam alebo skutočnostiam by mal byť štatutárny zástupca žalovaného vypočutý. 12. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentom žalobcu že ustanovenie článku 2 bod 1 predmetnej kúpnej zmluvy je ustanovením nekonkrétnym, neurčitým a teda neplatným. Toto ustanovenie kúpnej zmluvy naopak uvádza úplne konkrétne podmienky (okolností) podmieňujúce platnosť celej kúpnej ceny. 13. Skutočnosť, že návrh predmetnej kúpnej zmluvy pripravil žalovaný nemá z hľadiska jej platnosti žiadny význam. Žalobca v priebehu sporu nikdy relevantným spôsobom nespochybnil, že s jej obsahom bol oboznámený a že ju podpísal slobodne a vážne. V konečnom dôsledku, má vysokoškolské vzdelanie a preto nemožno predpokladať, že by jej obsah nepochopil. Neprichádza u neho do úvahy ani skutkový omyl, pretože ako sám uviedol na pojednávaní dňa 24. 06. 2013, v čase podpisu kúpnej zmluvy mal vedomosť o existencii nájomnej zmluvy z 01. 01. 2014 (predmetom ktorej bol nájom nehnuteľností tvoriacich predmet kúpnej zmluvy) a o dobe jej účinnosti, pretože ju osobne uzatváral. 14. Vzhľadom na predmet tohto sporu nebol dôvod, aby sa prvoinštančný súd v tomto spore prejudiciálne zaoberal otázkou absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z 01. 01. 2014, pretože uvedená nájomná zmluva sa netýkala obidvoch strán tohto sporu, ale týkala sa žalobcu a iného subjektu. Ak mal žalobca z určitého dôvodu za to, že predmetná nájomná zmluva je absolútne neplatná, nič mu nebránilo domáhať sa určenia jej neplatnosti v samostatnom konaní. 15. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že „celé konanie žalovaného je konaním v rozpore s dobrými mravmi poľa ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka“, pretože ak ako vlastník predmetných nehnuteľností s nimi disponuje (prevádza na iné osoby) v súlade s platným právom, realizuje len svoje subjektívne vlastnícke právo a takéto konanie v zásade nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. 16. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie 27.950,- Eur s príslušenstvom zamietol (prvý výrok), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 17. Ako už bolo uvedené, žalobca sa odvolal do celého rozsudku prvoinštančného súdu, teda i do výroku o trovách konania. V tejto súvislosti namietal nedôvodnosť priznania náhrady trov právneho zastúpenia za konkrétny úkon (účasť na pojednávaní dňa 13. 05. 2013). 18. Po preskúmaní tejto časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že jeho rozhodnutie v tejto časti je z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia nepreskúmateľné. Nevyplýva z neho, akých konkrétnych úkonov právnej služby sa priznaná náhrada týka a teda logicky z neho nevyplýva ani úvaha o opodstatnenosti priznania náhrady. Taktiež z odôvodnenia nie je zrejmé na základe akých konkrétnych zákonných ustanovení bola náhrada trov konania, resp. trov právneho zastúpenia priznaná. 19. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (druhý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude postupovať vo vyššie uvedenom smere, pričom sa vysporiada i s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. 20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP). 21. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).