Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/133/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712209527 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712209527.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu D. V., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom L. č. XXX, okres E. F., právne zastúpeného L.. L. E., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Z. ul. č. XXXX/X, XXX XX K., proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody vo výške 33.076,58 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/53/2012 - 79 zo dňa 18. 11. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.022,75 Eur (prvý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok), p o t v r d z u j e. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. 1 Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 18. 11. 2013 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.022,75 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Konanie v časti žaloby o zaplatenie sumy 1.531,85 Eur zastavil (štvrtý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok). Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok). 1. 2 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa pôvodne domáhal voči žalovanej náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) vo výške 33.076,58 Eur s príslušenstvom. 1. 3 V priebehu konania vzal žalobu v časti o zaplatenie 1.531,85 Eur (týkajúcu sa náhrady skutočnej škody vzniknutej za obdobie od 01. 01. 2007 do 28. 05. 2007 z dôvodu, že nemohol vykonávať pracovnú činnosť u zamestnávateľa C.. X. X. R.-U., kde mal poberať mzdu vo výške 365,13 Eur mesačne) späť. Keďže žalovaná s uvedeným čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila, prvoinštančný súd konanie v tejto časti podľa v tej dobe platného ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku zastavil (štvrtý výrok). V dôsledku toho predmetom rozhodovania prvoinštančného súdu zostala žalobcom uplatňovaná náhrady škody vo výške 31.531,85 Eur. 1. 4 V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie a na konkrétne ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 3 ods. 1, 2, § 8 ods. 5, ods. 6 písm. a/, § 17 ods. 1, 2, 3 a ods. 4 v znení platnom do 31. 12. 2012, § 18 ods. 1 a 3). 1. 5 Následne prvoinštančný súd konštatoval, že „vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody je čiastočne odôvodnený.“ Poukázal na to, že „žalobca tvrdil, že za obdobie od 29. 11. 2006, kedy bolo voči nemu vznesené obvinenie do júna, resp. mája 2011, kedy bol spod obžaloby oslobodený, t.j. 5 rokov, bola otázka jeho neviny okolím neustále spochybňovaná. Informácia o väzbe a prebiehajúcom trestnom konaní sa rozšírila do okruhu známych v mieste bydliska. Vzatie do väzby a prebiehajúce trestné konania predstavovali vážny zásah do jeho cti a dôveryhodnosti, čím sa neprimeraným spôsobom zasiahlo do jeho práva na ochranu osobnosti, občianskej cti, dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti. Súd sa preto zaoberal skúmaním, či boli splnené základné predpoklady pre vznik škody z titulu nemajetkovej ujmy.“ V tejto súvislosti konštatoval, že „žalobca bol vzatý do väzby dňom 28. 11. 2006 a prepustený z väzby bol 28. 05. 2007. Okresný súd Zvolen ho spod obžaloby oslobodil rozsudkom číslo konania 2T/60/2009 zo dňa 14. 07. 2010. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo konania 5To 296/2010 zo dňa 17. 05. 2011 bolo odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté. Jednoznačne tak možno konštatovať, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený právoplatným rozhodnutím súdu.“ 1. 6 Ďalej prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Súdna judikatúra dôvodila, že zmysluprávnej úprave zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. (...) Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu je aj zodpovednosť v prípade oslobodenia žalobcu spod obžaloby.“ V súvislosti s prejednávaným sporom potom uviedol, že „žalobca bol oslobodený spod obžaloby (...), pretože skutok nie je trestným činom. Ako však konštatoval Krajský súd v Banskej Bystrici (vec 5To 296/2010), hoci konanie obžalovaného nenapĺňalo znaky žalovaných zločinov, resp. prečinu, predsa išlo o protiprávne konania napĺňajúce znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. a keďže v zmysle § 20 citovaného zákona o priestupkoch od jeho spáchania uplynuli dva roky, nemožno ho prejednať a to bol podľa krajského súdu ten pravý dôvod, pre ktorý bolo potrebné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.“ 1. 7 V súvislosti s rozhodovaním o výške náhrady škody prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou na priznanie náhrady škody je skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený právoplatným rozhodnutím súdu a to, že konanie žalobcu napĺňalo znaky priestupku proti občianskemu spolužitiu, teda, že z jeho strany išlo o určité protiprávne konanie môže mať vplyv len na určení výšky škody. Zároveň v tejto súvislosti poukázal i na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť. 1. 8 V súvislosti s rozhodovaním o nároku žalobcu na náhradu škody za dobu trvania väzby prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „pri výpočte tejto náhrady vychádzal súd z priemernej nominálnej mzdy v hospodárstve SR za rok 2005, ktorá bola 573,39 Eur. Vychádza tak z ustanovenia § 7 a 8 zák. č. 514/2003 Z.z. platného do 31. 12. 2012. Jedna tretina zo sumy 573,39 Eur predstavuje 19,11 Eur. Žalobca bol celkom vo väzbe tri dni v mesiaci november 2006, 31 dní v mesiaci december 2006 a od 1. 1. 2007 do 28. 5. 2007 148 dní, spolu 182 dní. Náhrada za väzbu mu tak vznikla vo výške 3.478,02 Eur (182 x 19,11 Eur). Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady škody za väzbu a čas až do skončenia trestného konania, súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol. V prvom rade súd vychádzal z toho, že vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok okresného súdu bola väzba nezákonná a nárok na náhradu škody tak žalobcovi vznikol. Pri výške škody však súd zohľadnil skutočnosť, že pred vzatím do väzby bol už žalobca za trestnú činnosť nebezpečného vyhrážania predovšetkým vo vzťahu k bývalej manželke - poškodenej odsúdený a ak došlo k zhoršeniu povesti, čo žalobca v celom rozsahu podľa záveru súdu nepreukázal, nestalo sa tak len kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu a následnému vzatiu do väzby, ale aj pre predchádzajúce konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený. (...) Taktiež pokiaľ žalobca tvrdil, že vzatie do väzby a prebiehajúce trestné konanie predstavovalo vážny zásah do jeho cti a dôveryhodnosti, v konaní nebolo preukázané, že by mal žalobca počas väzby s rodičmi, alebo deťmi zlý vzťah a nebolo preukázané, že by rozhodnutie o väzbe, len samotné rozhodnutie o väzbe malo vplyv na jeho spoločenský život. Nebolo tak preukázané, že by povesť žalobcu bola zhoršená len v príčinnej súvislosti s väzbou, alebo predchádzajúcim trestným konaním v takom rozsahu, aby to odôvodňovalo priznanie vyššej náhrady škody, keď mal súd preukázané, že už v predchádzajúcom konaní bol žalobca viackrát súdne trestaný, z toho aj za trestný čin voči bývalej manželke. Vzhľadom na doterajší život žalobcu tiež na skutočnosť, že žalobca nepreukázal výšku škody, ktorú si uplatnil a nepreukázal také závažné dôsledky na súkromný život, ktorý by priznanie náhrady škody vo väčšom rozsahu odôvodňoval, súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.“ 1. 9 V súvislosti s rozhodovaním o nároku žalobcu na náhradu škody z titulu náhrady trov obhajoby prvoinštančný súdu uviedol, že o tejto časti nároku rozhodoval podľa § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že mal preukázané, že žalobca zaplatil trovy obhajoby vo výške 1.544,73 Eur, pričom presne špecifikoval jednotlivé úkony právnej služby a ich právny základ. Uviedol, že tieto „trovy obhajoby považoval za účelne vynaložené trovy, ktoré vznikli v súvislosti s účelnou ochranou obvineného potrebnou v trestnom konaní a v prípravnom konaní. V danom prípade bolo vydané nezákonné rozhodnutie, ktoré samo o sebe je príčinou vzniku obhajoby v záujme obvineného. Náklady vynaložené na takéto úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo boli ním vyvolané a za škodu takto vzniknutú zodpovedá štát ...“. 1. 10 Z vyššie uvedených dôvodov preto priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 5,022,75 Eur (3.478,02 Eur + 1.544,73 Eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 1. 11 V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania uviedol, že každá zo strán sporu mala v spore len čiastočný úspech a preto v súlade s v tej dobe platným ustanovením § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. 1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie v ktorom žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku ktorým bola zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 5.022,75 Eur (prvý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok) zmenil a žalobu žalobcu v uvedenej časti zamietol a priznal jej náhradu trov konania, eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2 V odôvodnení odvolania uviedla, že v rozsahu napadnutom odvolaním sa nestotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu, pretože vec nesprávne právne posúdil. Odôvodnenie rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy považuje za nedostatočne odôvodnené, zmätočné a nepreskúmateľné, čo zakladá odvolací dôvod podľa v tej dobe platného ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. 2. 3 Konkrétne poukázala na to, že: „Prvým nedostatkom odôvodnenia je označenie samotného právneho predpisu, ktorý je potrebné v danom prípade aplikovať a taktiež zmätok v označenom titule nároku na náhradu škody.“ V tejto súvislosti poukázala na to, že „žalobca označil za titulu nároku na náhradu škody nezákonné rozhodnutie, uznesenie o vzatí do väzby (...), je preto pochopiteľné, že právny predpis, podľa ktorého si svoj nárok uplatnil je zák. č. 514/2003 Z.z.“ Ona sa s tým stotožnila a napriek tomu prvoinštančný súd „zahrnul do odôvodnenia celú pasáž, (...) kde cituje a opiera odôvodnenie o ustanovenia predchádzajúceho, už neplatného zákona č. 58/1969 Zb. Vo zvyšku odôvodnenia už správne vychádzal zo zák. č. 514/2003 Z.z., ale ide o znak určitej nekonzistentnosti, ktorý prispieva k rozporuplnosti samotného rozhodnutia.“ Napriek tomu, že „žalobca jasne označil titulu nároku na náhradu škody ako uznesenie o vzatí do väzby“, súd v odôvodnení pri viacerých príležitostiach opodstatňuje nárok na náhradu škody uznesením o vznesení obvinenia.“ Prvoinštančný súd taktiež „opomenul uviesť, z akých dôvodov považuje označený titulu nároku na náhradu škody, uznesenie o vzatí do väzby, za nezákonné rozhodnutie.“ Venuje sa len „zdôvodneniu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia v prípade oslobodenia, avšak nie k samotnému žalobcom označenému titulu na náhradu škody.“ 2. 4 Žalovaná ďalej namietala, že prvoinštančný súd „nemohol mať existenciu nemajetkovej ujmy za preukázanú. Ak by aj mal za to, že bolo zasiahnuté do cti a dobrej povesti žalobcu takým spôsobom, že žalobca je oprávnený na náhradu nemajetkovej ujmy, mal tieto tvrdenia podložiť vykonaným dokazovaním a rovnako sa vysporiadať s možnosťou náhrady nemajetkovej ujmy aj iným satisfakčným prostriedkom ako je náhrada v peniazoch.“ 2. 5 Žalovaná taktiež uviedla, že sa „v žiadnom prípade nestotožňuje so záverom súdu, že, nakoľko došlo k oslobodeniu žalobcu, je potrebné riešiť už len výšku poskytnutej náhrady škody. Uvedené by mohlo značiť, že nie je potrebné v súdnom konaní preukazovať existenciu samotnej škody/nemajetkovej ujmy, lebo existencia sa automaticky predpokladá a už sa určuje len výška. Tento záver súdu je však mylný, v rozpore s princípmi logického uvažovania a zjavne arbitrárny.“ 2. 6 Poukázala i na to, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 30. 12. 2012. Toto ustanovenie v uvedenom znení „bolo vypustené zo zákona novelou č. 412/2012 Z.z. a nakoľko uvedená novela neobsahuje prechodné ustanovenia, nie je možné ho aplikovať na tento prípad. Od 01. 01. 2013 neexistuje minimálne určená nemajetková ujma, naopak, je určené maximum náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré je možné priznať. Preto výpočet minimálnej nemajetkovej ujmy zo strany okresného súdu na 3.478,02 Eur nemá relevantný právny podklad.“ 2. 7 Ďalej žalovaná uviedla, že „okrem podmienky existencie škody/nemajetkovej ujmy bolo potrebné v konaní skúmať aj ďalší predpoklad a to príčinnú súvislosť s titulom nároku na náhradu škody - uznesením o vzatí do väzby. (...) Najzávažnejším nesprávnym, resp. neexistentným právnym posúdením zo strany súdu je vysporiadanie sa s námietkou zavinenia žalobcu na vzatí do väzby.“ 2. 8 V závere odôvodnenia odvolania žalovaná namietala, že žalobca nemá právo ani na časť priznanej náhrady škody z titulu náhrady trov konania, pre jeho zavinenie na vzatí do väzby. Okrem toho namietala, že „trovy priznané súdom neboli vynaložené v príčinnej súvislosti, a to ani priamej ani nepriamej, s väzbou t. j. titulom, od ktorého si žalobca nárok na náhradu škody odôvodňoval (uznesenie o vzatí do väzby).“ Poukázala na to, že „plnomocenstvo právnemu zástupcovi L.. L. E. bolo vystavené až dňa 21. 09. 2009, čiže dávno po skončení väzby.“ 3. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej stručne konštatoval, že rozhodnutie prvoinštančného súdu považuje za vecne správne, stotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a má za to, že súd prvej inštancie vec právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. K odvolacím dôvodom žalovanej sa bližšie nevyjadril. 4. Odvolanie žalovanej bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.022,75 Eur (prvý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože ho považoval v uvedených výrokoch za vecne správny. 6.1 V prvom rade odvolací súd poukazuje na zásadný aspekt a to, že žalovaná v koncepcii odvolania vychádzala z názoru, že žalobca označil za titul uplatňovaného nároku na náhradu škody (len) uznesenie o vzatí do väzby. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Žalobu je totiž potrebné posudzovať komplexne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z o dňa 26. septembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom je uvedené: «Obsahové náležitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje § 79 ods. 1 O.s.p. (aktuálne - § 132 CSP - poznámka odvolacieho súdu). Patrí medzi ne aj požiadavka na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“, t. j. na ich taký opis, ktorý umožňuje individualizáciu skutkového deja (skutku) a slúži tak k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p však nevyplýva povinnosť žalobcu uviesť v návrhu (žalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak žalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod žaloby, nie je to pre ďalší priebeh konania smerodajné, pretože súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 O.s.p. (aktuálne - čl. 2 CSP - poznámka odvolacieho súdu) vyžaduje, aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak to umožňuje žalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania.» 6. 2 V tejto súvislosti potom odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe poukázal na nezákonnosť rozhodnutia o jeho vzatí do väzby, ale na viacerých miestach zároveň poukázal na to, že svoj nárok si uplatňuje aj z dôvodu nezákonnosti jeho trestného stíhania, pretože bol spod obžaloby oslobodený. Napríklad pod bodom B (strana 4 žaloby) uviedol: „Za obdobie od 29.11.2006, kedy mi bolo vznesené obvinenie pre spáchanie horeuvedených trestných činov až do júla 2010, resp. mája 2011, kedy som bol spod obžaloby právoplatne oslobodený čo znamená dobu cca 5 rokov bola moja osobnosť, resp. otázka mojej neviny mojím okolím stále spochybňovaná. Informácia o mojej väzbe a prebiehajúcom trestnom konaní v ktorom som bol obvinený zo zločinu porušovania domovej slobody (...), zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby (...) a prečinu nebezpečného vyhrážania (...), sa rozšírila do širokého okruhu v mieste môjho bydliska a medzi mojimi známymi. Vzatie do väzby a prebiehajúce trestné konanie predstavovalo vážny zásah do mojej cti a dôveryhodnosti, v dôsledku čoho som sa nemohol na základe prísľubu zamestnať a toto konanie vyvolávalo v prípade mojej osobnosti aj neustále podozrenia. V rozširovaní informácií o mojej vine niektorými osobami, respektíve presvedčením niektorých osôb o mojej vine, ktoré informácie sa šírili pre široký okruh ľudí, neprimeraným spôsobom zasiahlo do môjho práva na ochranu osobnosti, občianskej cti, dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti.“ Z toho jasne vyplýva, že žalobca v žalobe vymedzil ako dôvod uplatňovaného nároku nezákonnosť celého priebehu svojho trestného stíhania, teda nie len nezákonnosť väzby. 7. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, súdna prax v konštantnej judikatúre ustálila, že v prípade, ak trestné konanie skončí rozhodnutím o oslobodení obžalovaného spod obžaloby (ako v prejednávanom spore), alebo zastavením trestného konania a postúpením veci inému orgánu, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho že fyzická osoba trestný čin nespáchala a že trestné stíhame voči nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím takéhoto trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 183/2009 zo dňa 30. 11. 2009, ale i rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.02.1990 sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. 8. V prejednávanom spore nie je sporné, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený a teda rozhodnutie o jeho vzatí do väzby, ale aj rozhodnutie o začatí jeho trestného stíhania a obžalobu treba považovať za nezákonné rozhodnutia. 9. Podľa prvej vety § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 10. 1 Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a) 10. 2 Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 10. 3 Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 10. 4 Podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2013, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a), pričom poznámka 8a) odkazuje na zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z. 11. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. 12. Vychádzajúc z citovaných ustanovení a z prvoinštančným súdom vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, respektíve nezákonnými rozhodnutiami v rámci jeho trestného konania, teda s ohľadom na jeho žalobu, konkrétne právo na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy a z titulu náhrady účelne vynaložených trov trestného konania (trov obhajoby v rámci trestného konania). 13. V súvislosti s priznanou náhradou škody z titulu nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovanej uvedená v odvolaní, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2012, teda v znení, ktoré v dobe jeho rozhodovania nebolo platné a účinné, je dôvodná a opodstatnená. Pôvodné ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. (z ktorého prvoinštančný súd pri rozhodnutí vychádzal) bolo s účinnosťou od 01. 01. 2013 zmenené zák. č. 412/2012 Z.z. vo vyššie uvedenom znení. Vzhľadom na absenciu prechodných a záverečných ustanovení v tomto zákone, ktoré by upravili časovú pôsobnosť tohto zákona (resp. novelizovaného ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.) je v tomto prípade potrebné aplikovať tzv. nepravú retroaktivitu, čo znamená, že súd prvej inštancie mal už pri svojom rozhodovaní vychádzať z ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 01. 01. 2013. 14. I napriek uvedenému pochybeniu prvoinštančného súdu odvolací súd zastáva názor, že ak priznal žalobcovi náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy vo výške 3.478,02 Eur (hoci uvedenú sumu určil výpočtom na základe v tej dobe už neplatného a neúčinného znenia ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.) a vo zvyšku jeho žalobu ohľadom uplatňovanej nemajetkovej ujmy zamietol, vo svojej podstate ide o rozhodnutie, ktoré je v tejto časti výroku vecne správne, pretože uvedená výška nemajetkovej ujmy primeraným spôsobom zohľadňuje všetky relevantné okolnosti vyplývajúce z vyššie citovaného ustanovenia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. (najmä samotnú existenciu nezákonnej väzby, jej dĺžku, a taktiež existenciou a dĺžku trestného konania, čo rozhodne objektívne predstavovalo neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu) a zároveň nie je ani v rozpore z vyššie citovaným aktuálnym znením ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. 15. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na dĺžku neoprávnenej väzby i dĺžku samotného, vo svojej podstate neoprávneného trestného konania, by iba samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu nebolo dostatočným zadosťučinením. 16. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na „zavinenie“ žalobcu na jeho vzatí do väzby a vznesení obvinenia s poukazom na to, že i z rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnom trestnom konaní vyplýva, že v prípade konania žalobcu „išlo o protiprávne konanie, ktoré napĺňalo znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu“, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zavinenie na spáchaní priestupku v žiadnom prípade nemožno považovať za relevantné zavinenie na vzatí do väzby a vedení de facto právne nedôvodného trestného stíhania. Uvedenú argumentáciu žalovanej preto nemožno akceptovať. 17. Skutočnosť, že žalobca bol už v minulosti trestne stíhaný a odsúdený, nemôže mať (vzhľadom na okolnosti prípadu, t. j. nezákonnosť väzby a nezákonnosť trestného konania) za následok nepriznanie náhrady škody podľa § 6 ods. 1 s použitím § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. Môže (a aj v tomto prípade má) vplyv len na výšku priznanej náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy. 18. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukázala na „nekonzistentnosť“ odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu spočívajúcu v tom, že v časti odôvodnenia poukazoval na neplatný zák. č. 58/1969 Zb., tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že išlo o formálne pochybenie vyplývajúce pravdepodobne z toho, že prvoinštančný súd vychádzal i z judikatúry týkajúcej sa uvedeného zákona, ktorá je v určitých aspektoch primerane použiteľná i za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z. 19. Odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom náhrady škody z titulu náhrady účelne vynaložených trov trestného konania (trov obhajoby v rámci trestného konania) a taktiež sa (v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP) v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením tejto časti jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 20. Argumentácia žalovanej, že plnomocenstvo právnemu zástupcovi L.. L. E. bolo vystavené až dňa 21. 09. 2009, čiže dávno po skončení väzby je irelevantná, pretože z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu jednoznačne vyplýva, že táto časť priznaného nároku - náhrady škody z titulu náhrady účelne vynaložených trov trestného konania bola priznaná za presne špecifikované úkony obhajoby realizované od roku 2009 do skončenia trestného konania. Netýkala sa žiadny úkonov obhajoby počas väzby žalobcu. 21. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.022,75 Eur (prvý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalobcu nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu (jeho vyjadrenie k odvolaniu žalovanej neobsahovalo žiadnu vecnú argumentáciu), náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.