Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Lučenec 16C/15/2024 6624201387 31. 07. 2024 JUDr. Dušan Kucbel ECLI:SK:OSLC:2024:6624201387.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Lučenec, pred sudcom JUDr. Dušanom Kucbelom, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., právne zastúpeného JUDr. Ondrejom Szilágyim, advokátom, so sídlom Dr. Vodu 2, 984 01 Lučenec, IČO: 37 998 528, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 6 771,51 Eur s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 380,80 Eur v lehote tohto rozhodnutia.
3 dní od právoplatnosti
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania. odôvodnenie: 1. Predmetom sporu bol nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho poriadku. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval tým, že služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá z výkonu štátnej služby, po ktorej nasleduje určená služobná pohotovosť na pracovisku. V rámci pracovnej zmeny žalobca odpracuje 24 hodín. Služobná pohotovosť na pracovisku sa však žalobcovi nezarátava do pracovného času. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa však za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. Na hasičskej stanici vo Fiľakove pracuje 18 osôb, ktoré sú rozdelené do troch zmien po šesť osôb. Každý tretí deň jedna zmena odslúži 24 hodín, po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne každá zmena odslúži minimálne 10 zmien a v niektorých mesiacoch 11 zmien, čo predstavuje 240 hodín, resp. 264 hodín. Žalobca od marca 2021 do februára 2024 v rámci určenej služobnej pohotovosti odpracoval celkovo 1 922,45 hodín určenej služobnej pohotovosti a 119,20 hodín nariadenej služobnej pohotovosti. Uvedené pohotovosti neboli žalobcovi započítané do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas za dané obdobie tak predstavoval 50,74 hodín. Právna úprava pracovného času podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon“) umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť hasičovi pracovný čas tak, že presiahne hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice. Pracovná pohotovosť sa nezarátava do pracovného času, čím je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom oproti právu EU. Dochádza tak k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeraný odpočinok
po práci, práva na súkromie a rodinný život. V príčinnej súvislosti s tým, že žalobca musí odpracovať viac ako bol povinný podľa smernice. Výšku nemajetkovej ujmy odvíjal od úpravy § 122 ods. 2 písm. a) zákona, ktorý upravuje odmenu za tzv. nariadenú pracovnú pohotovosť (v domácom prostredí), pretože je z hľadiska analógie najbližším inštitútom. Primeranú náhradu preto predstavoval rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy, ktorá sa má podľa judikatúry posudzovať individuálne. Žalobca v spore nepreukázal a nerozlišoval či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované nad rámec článku 6 smernice. Pracovný čas nemožno vypočítať z fondu pracovného času, pretože do pracovného času nie je možné zarátavať čas odpočinku. Zároveň je potrebné brať do úvahy aj referenčné obdobie, v ktorom sa má vypočítavať priemerný pracovný čas, ktoré je v súlade so smernicou a zákonom stanovené na šesť mesiacov. Súčasne je potrebné do pracovného času zarátavať len skutočne odpracované hodiny – riadnu časť služby, služobnú pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty, a zvyšovanie kvalifikácie. Podľa čl. 2 ods. 2 smernice je preto potrebné oddeliť pracovný čas a čas odpočinku. Poukázal tiež na čl. 16 písm. b) smernice o neutralizácii pracovného času, ktorým dochádza k „výmazu“ pracovných dní v referenčnom období, a to počas práceneschopnosti a riadne platenej dovolenky. Znamená to, že sa do výpočtu referenčného obdobia (6 mesiacov) nezarátavajú niektoré (kalendárne) dni. Tento rozdiel potom bol zohľadnený vo výpočtovej tabuľke priemerného týždenného služobného času v referenčných obdobiach. Na základe toho k porušeniu rozsahu priemerného pracovného času u žalobcu nedošlo. Navrhol žalobu zamietnuť. 2. Na predbežnom prejednaní sporu nebolo podľa § 151 ods. 2 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP sporné, že žalobca bol dňom 01.10.2010 prijatý do služobného pomeru v rámci hasičského záchranného zboru s tým, že od 26.07.2012 bol prijatý do stálej štátnej služby. Žalobca vykonáva štátnu službu na hasičskej stanici vo Fiľakove. Nebolo sporné, že žalobca má nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý sa do konca roka 2021 skladal zo 17 hodín výkonu služby a 7 hodín výkonu určenej služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín výkonu služobnej pohotovosti. V rámci jednej zmeny je vo výkone služby 24 hodín a na stanici sa striedajú tri zmeny. Nebolo sporné, že žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu služby a k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť od pracoviska. 3. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnutými dôkazmi podľa § 185 ods. 1 CSP, z ktorých zistil, že na priložených výplatných páskach položka FPČ predstavovala fond pracovného času za daný mesiac. Odp. h. predstavuje reálne odpracovaný čas bez zarátania služobnej pohotovosti. Údaj pohotovosť na pracovisk. a prvá číselná hodnota k tejto položke je počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti na pracovisku a ďalšia číselná hodnota je odmena za túto službu (dôkaz výplatné pásky žalobcu). 4. Z nesporných skutočností a vykonaného dokazovania priloženými výplatnými páskami súd zistil, že dňom, kedy nastúpil žalobca ako hasič, začal vykonávať službu na popísané smeny. T. j. od 01.10.2010 začal vykonávať služby v rámci 6 mesačného referenčného obdobia upraveného v § 86 ods. 1 zákona. Šesť mesačné referenčné obdobie žalobcu tak sa periodicky u neho aplikovalo vždy od 01.10. – 01.04. nasledujúceho roka a následne od 01.04. – 01.10. Deň začiatku a konca je totožný s poukazom na § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd pri výpočte priemerného pracovného času tak vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby strávenej pohotovosťou na pracovisku z výplatných pások a dospel k nasledovnému skutkovému záveru: Na referenčné obdobie od 01.10.2020 – 01.04.2021 dopadá priemerne 26 týždňov. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 216 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 216 / 26 týždňov tak žalobca odslúžil priemerne 8,30 hodiny. Žalobca za dané referenčné obdobie predložil len výplatnú pásku za marec 2021, a teda nepreukázal, že v danom referenčnom období došlo u neho k prekročeniu stanovenej hranice podľa článku 6 písm. b) smernice. Na referenčné obdobie od 01.04.2021 – 01.10.2021 dopadá priemerne 26,14 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1378,72 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1378,72 / 26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 52,74 hodiny. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie tak odslúžil 4,74 x 26,14 = 123,90 hodiny. Na referenčné obdobie od 01.10.2021 – 01.04.2022 dopadá priemerne 26 týždňov. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1390 hodín.
Priemerne za týždeň t. j. 1390 / 26 týždňov tak žalobca odslúžil priemerne 53,46 hodiny. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie tak odslúžil 5,46 x 26 = 141,96 hodiny. Na referenčné obdobie od 01.04.2022 – 01.10.2022 dopadá priemerne 26,14 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1367 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1367 / 26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 52,33 hodiny. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie tak odslúžil 4,33 x 26,14 = 113,19 hodiny. Na referenčné obdobie od 01.10.2022 – 01.04.2023 dopadá priemerne 26 týždňov. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1212,50 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1212,50 / 26 týždňov tak žalobca odslúžil priemerne 46,63 hodiny. Za dané obdobie nedošlo k prekročeniu priemeru stanoveného smernicou. Na referenčné obdobie od 01.04.2023 – 01.10.2023 dopadá priemerne 26,14 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1332,67 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1332,67 / 26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 50,98 hodiny. Nad priemer 48 hodín v rámci 7 dní za referenčné obdobie tak odslúžil 2,98 x 26,14 = 77,90 hodiny. Na referenčné obdobie od 01.10.2023 – 01.04.2024 dopadá priemerne 26,14 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie súd zistil, že žalobca za toto referenčné obdobie odslúžil 1122,50 hodín. Priemerne za týždeň t. j. 1122,50 / 26,14 týždňa tak žalobca odslúžil priemerne 42,94 hodiny. Žalobca nepreukázal, že v danom referenčnom období došlo k prekročeniu hranice priemerného pracovného času podľa smernice, nakoľko nepredložil výplatnú pásku za mesiac marec 2024, a zároveň nesprávne uplatnil za dané referenčné obdobie svoj nárok len do februára 2024. Súčtom hodín, ktoré žalobca v rámci každého referenčného obdobia odslúžil v priemere na týždeň (7 dní) naviac nad 48 hodín za všetky uplatnené referenčné obdobia bolo 456,95 hodiny, čo je / 24 hodín = 19,04 dňa. 5. Súd teda nepovažoval priemerné vyčíslenie hodín žalobcom za celé žalované obdobie bez zohľadnenia referenčného obdobia za správne, pretože nezohľadňovalo právnu úpravu podľa § 86 zákona. Pokiaľ si žalobca výšku nemajetkovej ujmy odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pracovnej pohotovosti za celé obdobie, to nezodpovedalo hypotéze čl 6 písm. b) smernice, ktoré stanovuje limit v priemere 48 hodín v rámci 7 dní príslušného referenčného obdobia. Čiže žalobca mal preukazovať, že v príslušnom referenčnom období odslúžil v rámci fondu pracovného času a pracovnej pohotovosti nad uvedený rámec. To však neznamená, že súd nahrádzal procesnú činnosť žalobcu. Žalobca totiž predložil dôkazy a uviedol tvrdenia o celkovom rozsahu odslúžených hodín. Súd z vykonaného dokazovania len zistil menší počet odslúžených hodín s poukazom na uvedené. 6. Iné listinné dôkazy súd nevykonal, pretože neboli pre rozhodnutie súdu relevantné, najmä z hľadiska zistenia výpočtu priemeru hodín v rámci referenčného obdobia. Rozhodujúce pre súd boli hodnoty vyjadrené v jednotlivých výplatných páskach. 7. Pri rozhodnutí tak súd vychádzal z tohto záveru o skutkovom stave: Žalobca bol dňom 01.10.2010 prijatý do služobného pomeru v rámci hasičského záchranného zboru s tým, že od 26.07.2012 bol prijatý do stálej štátnej služby. Žalobca vykonáva štátnu službu na hasičskej stanici vo Fiľakove. Žalobca má nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý sa do konca roka 2021 skladal zo 17 hodín výkonu služby a 7 hodín výkonu určenej služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín výkonu služobnej pohotovosti. V rámci jednej zmeny je vo výkone služby 24 hodín a na stanici sa striedajú tri zmeny. Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu služby a k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť od pracoviska. Žalobca má nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Plynie už žalobcu od 01.10. do 01.04. nasledujúceho roka a následne od 01.04. – 01.10. Žalobca odslúžil nad rámec priemeru 48 hodín v rámci 7 dní za všetky referenčné obdobia 19,04 dňa. 8. Súd po posúdení predmetnej veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EU. Konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do nášho právneho poriadku. Podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EU je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia vs. Taliansko, C-368/07). Transpozícia ustanovení smernice musí v súlade so zásadou právnej istoty vyhovieť požiadavke jasnosti a presnosti (Komisia vs. Holandsko, 291/84), aby fyzické a právnické osoby poznali svoje práva a povinnosti
zo smernice, aby sa ich prípadne mohli domáhať pred vnútroštátnym súdom (Komisia vs. Belgicko, C-287/07). Podľa SD EU prednosť pred vnútroštátnym právom majú aj smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53). To znamená, že ak je vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, má smernica prednosť (porovnaj Simmenthal, 106/77). V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR právne záväzné akty ES a EU majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EU povinná dodržiavať a aplikovať úniové právo (zásada pacta sunt servanda a zásada lojálnej spolupráce). Členské štáty nesmú prijať, ani dovoliť vnútroštátnym orgánom s normatívnou právomocou, aby prijali akýkoľvek akt, ktorým by zakryli účinky úniovej právnej normy. Nesmú porušiť alebo tolerovať porušenie práva EU alebo ohroziť jeho účinky (Amsterdam Bulb, 50-76, Zb. s. 137). V prípade, ak členský štát netransponuje riadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ), poruší článok 4 ods. 3 Zmluvy o EU. Podľa judikatúry SD EU, ak členský štát ponechá v platnosti vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú nezlučiteľné s právom EU, vyvoláva tým pre dotknutých jednotlivcov stav právnej neistoty, čo sa týka možností uplatňovania ich práv, ktoré im vyplývajú z práva EU. Ponechanie takejto legislatívy v platnosti predstavuje teda porušenie úniového práva členským štátom bez ohľadu na to, že správne a súdne orgány členského štátu vo svojej praxi v súlade s judikatúrou SD EU neaplikujú existujúce vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom EU (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i.). Súd poukazuj na to, že v obdobných veciach už bolo vydaných množstvo rozhodnutí súdov, ktoré konštatovali rozpor vnútroštátnej právnej úpravy voči právu EU (smernici). Napríklad ( Krajský súd v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/59/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 16Co/26/2022, 11Co/48/2022 a iné, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021 a iné, ktoré sú žalovanému známe). Štát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva EU (C-46 a 48/93, C-6 a 9/90). Členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva (C-231 až 233/06). 9. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný ako štát pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva EU tvrdenou nesprávnou transpozíciou smernice. Definuje to priamo judikatúra SD EU. Pasívne vecne legitimovaný by bol zamestnávateľ žalobcu len za predpokladu, že by žalobca namietal nezákonný postup svojho zamestnávateľa. Pokiaľ zamestnávateľ žalobcu postupoval v súlade so zákonom, ale v rozpore so smernicou, zlý je zákon a nie konanie zamestnávateľa. Za rozpor zákona s právom EU potom zodpovedá štát a nie zamestnávateľ. 10. Rovnako žalobca označil správne orgán, ktorý koná v mene štátu. Súd, na rozdiel od doterajšej judikatúry v obdobných veciach, bol toho názoru, že na predmetný vzťah je primerane potrebné aplikovať vybrané, z hľadiska charakteru právneho vzťahu najbližšie aplikovateľné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“). V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1521/10 zo dňa 09.02.2011, v zmysle ktorého za situácie (dostatočne obdobnej ako v podmienkach Slovenskej republiky), nemôže štát rezignovať pri plnení záväzkov z európskeho práva len z dôvodu, že na vnútroštátnej úrovni nie je právna úprava umožňujúca sa dovolávať voči štátu povinnosti za škodu spôsobenú porušením svojich záväzkov. Je preto nutné postupovať analogicky podľa predpisu svojim obsahom a účelom najbližším, ktorým je zákon o zodpovednosti štátu za škodu. Na uvedené závery potom nadviazal Najvyšší súd ČR v judikáte „Výrobní náhrady za cukr“ (rozsudok sp. zn. 28Cdo 2927/2010 zo dňa 20.08.2012), podľa ktorého podmienky zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EU vymedzil SD EU v C-6/90 a 9/90. Poukázal na súdnu prax Rakúskeho Najvyššieho súdneho dvora, podľa ktorého zodpovednosť štátu môže byť odvodená analogickou implementáciou vybraných ustanovení vnútroštátneho zákona o zodpovednosti za škodu pri nahradení, doplnení absentujúcej právnej úpravy. Obdobne poukázal na súdnu prax v Spolkovej republike Nemecko (viď bod 30.) Konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu sú definované judikatúrou SD EU. Pokiaľ sú tieto splnené, štát musí poskytnúť náhradu za spôsobenú škodu v súlade s vnútroštátnym právom upravujúcim zodpovednosť, pričom podmienky zodpovednosti nemôžu byť menej priaznivé ako podmienky platné pre podobné nároky vzniknuté na základe vnútroštátneho práva a nesmú v praxi znemožňovať alebo nadmerne sťažovať získanú náhradu škody. Ak neexistuje vnútroštátna úprava, sa v situácii, keď dôjde k porušeniu úniového práva, aplikujú podmienky zodpovednosti štátu podľa judikatúry SD EU a vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu za škodu. Použije sa tam, kde jeho úprava je súladná s právnou úpravou úniového práva, prípadne na otázky, ktoré úniové právo neupravuje. 11. S uvedenými závermi počítal aj zákonodarca v úprave § 4 ods. 1 písm. e) zákona o zodpovednosti štátu za škodu. Podľa nej koná za štát ministerstvo v prípade škody vzniknutej nesprávnou transpozíciou
smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného ústredného orgánu. Ministerstvo vnútra SR je podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Teda je garantom riadneho prebratia smernice voči uvedenému zboru. Na základe § 4 ods. 1 písm. e) zákona o zodpovednosti štátu za škodu tak koná v spore v mene štátu. Keďže podmienky zodpovednosti nemôžu nadmerne sťažovať získať náhradu škodu a zákon o zodpovednosti štátu za škodu sa má aplikovať primerane, aby sa vyplnila medzera v právnej úprave, súd nevyžadoval od žalobcu preukázanie splnenia podmienky predbežného prejednania nároku podľa § 15 ods. 1 daného zákona. V predmetnom ustanovení totiž zákonodarca s predbežným prejednaním nároku pri porušení práva únie nesprávnou transpozíciou smernice nepočítal. Túto podmienku upravil len v prípade, ak došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tým však podľa § 6 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu za škodu nie je výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky. Z toho dôvodu bolo vylúčené, aby súd pri primeranej aplikácii daného zákona analogicky aplikoval § 15 ods. 1. To však nebránilo súdu, aby primerane aplikoval daný predpis vo vzťahu určeniu orgánu, ktorý mal konať v mene štátu (ako bolo uvedené vyššie) a podmienky, spôsobu určenia výšky nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu. 12. V dôsledku toho bol súd príslušný na prejednanie sporu s poukazom na § 19 písm. b) CSP, pretože v obvode súdu nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda vznikla pôsobením žalobcu na hasičskej stanici v obvode Okresného súdu Lučenec. Nie v mieste sídla žalovaného. K porušeniu povinnosti síce došlo nesprávnou právnou úpravou, ale tá sa prejavila až v mieste pôsobenia žalovaného v služobnom pomere v mieste výkonu služby. 13. Vzhľadom na uvedené sa súd zaoberal podmienkami vzniku nároku na náhradu škodu voči žalovanému. Konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku porušenia práva EU vyplývajú z rozsudku SD EU vo veci C-6/90 a C-9/90 Francovich a Bonifaci, rozsudku SD EU vo veci C-46/93 a C-48/93 Brassierie, Factorame a rozsudku vo veci C-224/01. Aby sa súd mohol zaoberať uvedenými podmienkami nároku žalobcu na náhradu škody, musel ustáliť, či došlo vôbec k porušeniu úniovej právnej normy nesprávnou transpozíciou smernice. Smernica bola transponovaná do zákona, čo vyplýva z prílohy č. 4 ods. 5 zákona. Smernica nadobudla účinnosť dňa 02.08.2004. 14. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce, či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný čas. Podľa rozsudku SD EU vo veci C-518/15 zo dňa 21.02.2018 sa uvedený článok smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do 8 minút sa má považovať za pracovný čas. (tiež pozri rozsudok SD EU C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra SD EU tak definovala, že pracovnú pohotovosť žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného času. 15. V zákone je pracovný čas žalobcu upravený všeobecne v § 85 ods. 1, ktorý definuje, že ide o časový úsek, v ktorom vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Čiže žalobca v tomto prípade musí vykonávať štátnu službu a byť pritom k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 12 ods. 1 zákona sa štátnou službou rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom v služobnom úrade. Úlohy zboru sú definované v § 3 zákona. Na prvý pohľad právna úprava môže evokovať záver, že služobná pohotovosť je výkonom štátnej služby, pretože v tomto čase je príslušník k dispozícii služobnému úradu. Opak je pravdou. Svedčí o tom úprava § 86 ods. 2 zákona, podľa ktorého pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Žalobca však v službe trávi celkovo 24 hodín a z toho je práve 18 hodín zaraďovaných do fondu pracovného času. Skutočnosť, že zákon výkon služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby, upravuje aj priamo § 86 ods. 2 zákona v poslednej vete. Podľa nej celková dĺžka vykonávania štátnej služby (teda 18 hodín upravených v prvej vete) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac ako 24 hodín v služobnom dni. T. j. v dni, keď vykonáva štátnu službu. Obdobne to vyplýva aj z § 92 ods. 1 zákona, ktorý rovnako upravuje, že pracovná (služobná) pohotovosť bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Uvedený právny rámec dotvára aj § 122 ods. 3 zákona, ktorý upravuje, že náhrada za služobnú pohotovosť nepatrí za čas, v ktorom došlo k vykonaniu štátnej služby. Ak by bolo cieľom zákonodarcu, aby považoval výkon určenej služobnej pohotovosti za
výkon štátnej služby a za služobný čas, neupravil by definíciu služobnej pohotovosti v § 86 ods. 2, § 92 ods. 1 ako čas, ktorý nadväzuje na výkon štátnej služby. Neupravil by pri odmeňovaní pracovnej pohotovosti v § 122 ods. 3 zákona, že v čase, keď počas pracovnej pohotovosti dôjde k výkonu štátnej služby, odmena žalobcovi nepatrí. Už len v tejto časti súd poukazuje na to, že ak by išlo o štátnu službu ako celok, tak by v § 122 ods. 3 zákona postačovalo upraviť, že ak dôjde počas pracovnej pohotovosti k plneniu úloh zboru (prípadne k zásahu), odmena sa neposkytuje. Nebolo by tam upravené, ako je tomu v súčasnosti, že ak došlo počas pohotovosti k výkonu štátnej služby, tak sa odmena neposkytuje (ide o prácu nadčas). Súd tak ustálil, že právna úprava v zákone odporuje čl. 6 písm. b) smernice, pretože nezarátava do pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice. 16. V rozsudku vo veci C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Fuss SD EU uviedol, že hasič v prípade porušenia čl. 6 písm. b) smernice má právo domáhať sa náhrady škody voči štátu, dovolávať sa práva únie s tým cieľom. Už vyššie spomenutá judikatúra SD EU vytvorila nasledovné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za porušenie práva EU: a) Porušená úniová norma priznáva práva jednotlivcom a zakladá povinnosti pre členský štát. Túto podmienku súd považoval za splnenú. Cieľom článku 6 písm. b) smernice je zabezpečenie pravidla sociálneho práva EU, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu zdravia pracovníkov pred neprimeraným trávením pracovného času nad stanovený priemer. Ako uviedol SD EU v rozsudku vo veci C-429/09 uvedený článok predstavuje pravidlo sociálneho práva únie, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Je minimálnou požiadavkou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Okrem toho predmetný článok smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 bod 35). b) Porušenie úniovej normy bolo dostatočne závažné. Skúma sa pritom stupeň jasnosti a určitosti porušeného ustanovenia. Súd považuje právnu úpravu v čl. 6 písm. b) smernice v spojení s výkladom pojmu pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice za dostatočné jasnú a zrozumiteľnú úniovú normu. Najmä, keď už vyššie spomenutá judikatúra SD EU definovala, že sa predmetná právna úprava vzťahuje aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru (viď rozsudok SD EU vo veci C-429/09, uznesenie SD EU vo veci C-52/04). Rovnako definovala, že služobnú pohotovosť je potrebné považovať za pracovný čas ( rozsudok SD EU vo veci C-303/98, rozsudok SD EU vo veci C-518/15 a iné). V uvedenej súvislosti preto súd považoval porušenie úniovej normy za závažné. O to viac, keď štát porušil úniovú normu v oblasti záchranných zložiek, ktorých prácu súd považuje za veľmi náročnú. Príslušníci hasičského a záchranného zboru slúžia na ochranu života a zdravia osôb, majetku, kedy neraz nasadzujú vlastný život a zdravie v rôznych ťažkých podmienkach. Ich práca vyžaduje okrem odborných znalostí, aj silnú psychickú a fyzickú odolnosť. To len evokuje, že ich pracovné podmienky by nielenže mali zodpovedať minimám stanoveným úniovým právom, ale mali o to viac chrániť ich zdravie, odpočinok po práci a osobné vyžitie. Tak, aby vedeli pri plnení povinností zboru slúžiť spoločnosti v plnom nasadení, bez únavy a psychického vyčerpania. V tejto oblasti však štát prijatou právnou úpravou evidentne zlyhal. Súd z vykonaného dokazovania, ako aj množstva súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo konštatované porušenie práva únie, dospel k záveru, že porušenie úniového práva bolo vykonané úmyselne. A to aj s poukazom na prax jednotlivých služobných úradov, ktoré ťažia z nesprávnej právnej úpravy, ktorá je na prvý pohľad nekonzistentná a zložitá. Tým štát porušil aj právnu istotu žalobcu. Nevyhovel požiadavke jasnosti a presnosti (Komisia vs. Holandsko, 291/84), aby fyzické a právnické osoby poznali svoje práva a povinnosti zo smernice, aby sa ich prípadne mohli domáhať pred vnútroštátnym súdom (Komisia vs. Belgicko, C-287/07). c) Existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou. Súd uvedenú podmienku považoval za splnenú. Nebyť nesprávnej vnútroštátnej úpravy v rozpore s uvedenými článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa nepovažuje za služobný čas, nedochádzalo by u žalobcu minimálne k porušeniu práva na odpočinok po práci. Príčinná súvislosť v daných prípadoch bola vyvodená aj priamo z judikatúry SD EU (pozri rozsudok C-243/09). d) Existencia škody. Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy v podmienkach našej právnej úpravy, spočívajúca v zásahu do ním tvrdeného práva na ochranu jeho súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na primeraný odpočinok po práci, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR, bolo potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi (nielen všeobecne) k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Ak by totiž žalobca bol v službe v príslušnom referenčnom období v priemere menej, ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo u neho dôjsť k zásahu do jeho práv, hoci právna
úprava je nesprávna. Hypotéza čl. 6 písm. b) by totiž bola splnená. Súd v rámci vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac, ako podľa smernice mal byť, a to celkovo o 19,04 dňa. Dĺžka referenčného obdobia je upravená v § 86 ods. 2 zákona na šesť mesiacov. To zodpovedá odchýlke od článku čl. 16 písm. b) smernice dovolenej v článku 17 ods. 3 v bode iii) v dĺžke stanovenej v článku 12 smernice. Žalobca svoju výšku nároku však neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci viac v rámci referenčného obdobia, ale z celkového počtu hodín pracovnej pohotovosti za žalované obdobie a tie mali byť prvkom odškodnenia. To však nezohľadňovalo hypotézu čl. 6 písm. b) smernice, pretože nie všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavovalo porušenie smernice. Súd sa okrem toho nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis. Žalobca v podstate navrhoval, aby bol za dobu trávenú v službe v rámci určenej služobnej pohotovosti, pre neho odškodnený priaznivejšou formou služobného ohodnotenia. Prostredníctvom § 122 ods. 2 zákona, t. j. ako pri nariadenej pracovnej pohotovosti (z domu). Skutočnosť, že žalobca je rozdielne odmeňovaný pri výkone štátnej služby a pri pracovnej pohotovosti však nie je v rozpore s právom Únie (pozri SD EU C-742/19). Tento spôsob vyčíslenia ujmy skôr u súdu evokoval, že hoci žalobca namietal zásah do jeho práv, podstatou jeho sporu bolo, aby bol lepšie za prácu ohodnotený. Pri výške nemajetkovej ujmy (voči štátu) nemožno vychádzať pri nahradení ujmy za zásah do práva súkromie a rodinný život, právo na odpočinok po práci analogickou aplikáciou iného mzdového nároku, ale posúdením akú cenu, váhu malo pre žalobcu strata/obmedzenie jeho práv s pomeriavaním ujmy v iných obdobných prípadoch. Tak aby bola priznaná nemajetková ujma zodpovedala princípu slušnosti a spravodlivosti. Súd tak nebol viazaný vodítkom žalobcu ako dospel k požadovanej výške ujmy. Tá je na voľnej úvahe súdu, ktorá musí byť preskúmateľná. 17. Tým, že žalobca trávil v službe o 19,04 dní viac za žalované obdobie, objektívne muselo mať vplyv na jeho súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ako aj právo na uspokojivé pracovné podmienky, primeraný odpočinok po práci podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR. Primárnou funkciou práva na rešpektovanie súkromného života je zaistiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, rodine, v spoločnosti), právo na rešpektovania súkromného života zahŕňa aj garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania o sebe samom (pozri Ústavný súd ČR sp. zn. Pl. ÚS 24/10). Základné právo na nerušený súkromný život ako subjektívne verejné právo tak v zhode s judikatúrou ESĽP tiež chráni právo jedinca na identitu a osobný rozvoj, právo na založenie a rozvoj medziľudských vzťahov (pozri Ústavný súd ČR sp. zn. I. ÚS 22/10). Obsahom rodinného života je uchovať a rozvíjať sociálne a citové vzťahy, formou kontaktu a často aj vzájomného spolužitia medzi osobami, ktoré tvoria rodinu (pozri Ústavný súd ČR sp. zn. II. ÚS 485/2010). Potom konanie, ktorým dochádza k obmedzovaniu týchto kontaktov, prípadne spolužitia, bude predstavovať zásah do rodinného života. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného Dohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09). Pri zachovaní práva žalobcu na uspokojivé pracovné podmienky štát vstupuje do typicky horizontálnych vzťahov tým, že prostredníctvom kogentnej úpravy stanoví medze zmluvnej voľnosti sociálnych partnerov za účelom ochrany slabšej strany (zamestnanca). Účelom toho je ochrana zamestnancov pred nátlakom, svojvôľou a vykorisťovaním zo strany silnejšej zmluvnej strany – zamestnávateľa (pozri Ústavný súd ČR sp. zn. Pl. ÚS 83/06). Pod uvedené právo patrí aj trvanie pracovnej doby a pracovného voľna. Táto oblasť je pre zamestnanca dôležitá z dôvodu, že umožňuje rozdeliť svoj čas medzi prácu, rodinu a voľný čas. Vytvára tak predpoklady pre rozvoj súkromného a rodinného života. Súčasne chráni fyzické a duševné zdravie zamestnancov a sprostredkovane ich kolegov. Bráni totiž prepracovaniu, prílišnému pracovnému stresu a z nich vznikajúcim pracovným úrazom či chorobám z povolania (pozri
Kühn. Z., Kratochvíl, J., Kmec, J., Kosař, D. a kol.: Listina základních práv a svobod. Velký komentář. Praha : Leges 2022, s. 1058). Žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo. To u žalobcu spôsobuje, že sa nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností, starostlivosťou o svoj majetok, venovať sa záujmovým činnostiam, nadväzovať, uchovávať a prehlbovať svoje osobné vzťahy, či už v rámci rodiny, ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. Žalobca v dôsledku toho sa nemôže venovať svojej blízkej rodine v takom rozsahu, ako by chcel, tráviť s nimi spoločný voľný čas, pomáhať v domácnosti a teda rozvíjať svoje rodinné vzťahy. Žalobca tiež nemá možnosť primeraného oddychu (stanoveného maximom pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice) po službe, v dôsledku toho si rozdeliť si svoj čas medzi prácu, rodinu, koníčky. Za inej (správnej) právnej úpravy by totiž muselo dôjsť zo strany zamestnávateľa k úprave spôsobu výkonu služby, prípadne k prijatiu ďalších príslušníkov zboru. Neprimerané zaťaženie žalobcu byť v službe nad stanovený rámec objektívne zaťažuje jeho zdravie, neumožňuje mu znížiť riziko stresu z práce, ktoré ako hasič má podľa názoru súdu značné. Nedá žalobcovi priestor, aby ako hasič vstrebal psychické vypätie zo zásahov, čím je ohrozené jeho duševné zdravie, aby napríklad zabránil vyhoreniu. Ohrozuje žalobcu, jeho kolegov a osoby, ktorým v rámci plnenia úloh zboru poskytuje pomoc. Nadmerné fyzické a psychické vypätie pri často náročných zásahoch bez primeraného oddychu, môže spôsobiť, že bude dochádzať k pochybeniam pri služobnej činnosti žalobcu, nedostatočnému výkonu, ktorý však spoločnosť v plnej miere potrebuje. 18. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma na uvedených právach, ktorá by mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady, peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu (viď k tomu závery o aplikácií tohto zákona vyššie). Samotné konštatovanie porušenia práva totiž s poukazom na už obdobné prípady nepostačuje (§ 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu). Podľa názoru súdu iná forma náhrady nie je primeraná. Zároveň z rozsudku SD EU vo veci Fus, C-429/09 vyplýva, že žalobca nárok finančné odškodnenie má. Bez ohľadu na to, či uvedený postup namietal u svojho zamestnávateľa, resp. či si daný stav sám zavinil. Rovnako bez ohľadu na to, že žalobca si vybral toto povolanie, vedel akým spôsobom má vykonávať prácu, pretože štát nemôže ťažiť z vlastnej protiprávnej činnosti. 19. Podľa názoru súdu je objektívne akceptovateľné, že každá osoba by pociťovala rovnako zásahy do svojej nemajetkovej sféry tak ako žalobca v jeho pracovnom a spoločenskom postavení hasiča. Každý jednotlivec by bol frustrovaný tým, že je v práci viac ako má byť, menej je s rodinou, priateľmi, má menej oddychu, nemá čas na koníčky a záľuby, nevenuje sa blízkym a pod. Dôležité je tiež, že tieto myšlienkové pochody ho sprevádzajú nielen mimo práce, ale aj v počas výkonu práce a dôvodne tak u neho vytvárajú stav frustrácie, existenciu vnútorného psychického súboja hodnôt, že vykonáva prácu, ktorú považuje za poslanie, avšak na úkor seba, svojej rodiny. Je pre každého jednotlivca tiež predstaviteľný morálny úbytok, ako už súdy v obdobných prípadoch konštatovali porušenia práva žalobcu zo strany štátu, a napriek tomu štát s tým nič neurobil. Neprišiel s prijatím riešenia, ktoré by uvedené útrapy žalobcu eliminovali alebo ich aspoň primerane znížili. To u každého jednotlivca vytvára morálnu ujmu na strate dôvery voči štátu, pre ktorý však žalobca ako hasič slúži, ochraňuje štátne a nie súkromné záujmy. 20. V zmysle judikatúry SD EU má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva únie primerané vzniknutej ujme (C-470/03). Zároveň kritériá odškodnenia nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre obdobné nároky na základe vnútroštátneho práva a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktoré by prakticky znemožňovali alebo nadmerne sťažovali dosiahnutie náhrady. Súd prihliadol podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu na charakter práce žalobcu, objektívny vplyv jeho práce na jeho život, prežívanie súkromia a rodinného života, akú má závažnosť popísaná ujma. Na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj na jej trvanie. V rámci súdnej praxe pri uplatňovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu musia súdy tiež zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017). 21. Súd prihliadol a pomeriaval sporu so súdnou praxou, ktorá z hľadiska trvania zásahu do práv poškodeného zo strany štátu bola najbližšie aplikovateľná na daný prípad. Najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnávať protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie nezákonnej väzby fyzickej osoby. Podobné je to tým, že pri danom odškodnení sa vychádza (obdobne ako v danej veci) z rozsahu dní trvania nezákonnej väzby, ktorá rovnako predstavuje obdobný zásah do práva
na súkromný a rodinný život. Obdobne, ako v danej veci, poškodená osoba nemá možnosť na sebarealizáciu, vytváranie, udržovanie a rozvíjanie spoločenských a rodinných väzieb. Rozdiel je však z hľadiska závažnosti zásahu do týchto práv, pretože pri väzbe dochádza k podstatnému obmedzeniu osobnej slobody, a to väčším dôsledkom na živote poškodeného. Žalobca nebol z hľadiska rozhodovania o vlastnom živote nútený byť v práci, dokonca bol za ten čas určitým spôsobom odmeňovaný. Nebol obmedzený na osobnej slobode mal možnosť do služby nenastúpiť, aj keď pod následkom pravdepodobne straty zamestnania, príjmu a pod. Ak už v práci bol, hoci podľa práva v zistenom rozsahu za žalované obdobie v práci byť nemusel, nemohol sa z pracoviska vzdialiť, musel byť k dispozícii. Čiže u neho tiež dochádzalo k následkom na jeho právach, avšak v nižšej intenzite. 22. Za jeden deň nezákonnej väzby súdy priznávajú nasledovné odškodnenie nemajetkovej ujmy: Európsky súd pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike priznal za jeden deň sumu 47,62 Eur . V uznesení Najvyšší súd SR pod sp. zn. 5Cdo/169/2021 zo dňa 31.01.2023 v rámci prehľadu judikatúry a odkazom na judikatúru českých súdov bode 29. nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby sumou 1000 Eur za mesiac, t. j. 33,33 Eur na deň. Vo veci Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/325/2012 bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma 13.000 eur za väzbu v trvaní cca 11 mesiacov, t. j. 39,39 Eur na deň; vo veci Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/95/2016 suma 1.000 eur za 28 dní väzby, v priemere na deň 35,71 Eur; Okresný súd Zvolen rozsudkom z 18.11.2013 č. k. 7C/53/2012-79 priznal 5.022,75 eur, väzba od 28.11.2006 do 28.5.2007, oslobodenie spod obžaloby 14.7.2010, Krajský súd v Banská Bystrici pod sp. zn. 12Co/133/2014 z 22.9.2016 potvrdil, t . j. 27,90 Eur na deň; Okresný súd Žilina rozsudkom z 3.12.2015 č. k. 18C/61/2013-204 priznal 16.000 eur s príslušenstvom, väzba v trvaní 1271 dní, oslobodenie spod obžaloby, nezavinenie väzby žalobcom, na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 26.1.2017 pod sp. zn. 10Co/58/2016 potvrdil, t. j. 12,60 Eur v priemere na deň; Okresný súd Martin rozsudkom zo 17.2.2016 č. k. 15C/299/2014-131 priznal nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním a rozhodnutím o väzbe /708dní/ 13.000 eur, na odvolanie žalovaného KS v Žiline rozsudkom z 31.5.2016 sp. zn. 5Co/163/2016 potvrdil, NS SR dovolanie žalovanej odmietol, t. j. v priemere 18,36 Eur na deň; Okresný súd Trenčín priznal titulom nemajetkovej ujmy 11.000 eur, väzba trvala 267 dní, rozsudkom z 20. októbra 2015 č. k. 27C/237/2010-228, Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovanej rozsudkom z 15.12.2016 sp. zn. 19Co/3/2016 v danej časti potvrdil, NS SR pod sp. zn 4Cdo 191/2017 dovolanie odmietol, v priemere na deň 41,20 Eur; rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 1.4.2015 č. k. 7C/2010/2014-115 priznal okrem iného nemajetkovú ujmu vo výške 5.490 eur, väzba trvala 365 dní, na odvolanie strán Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 1.3.2017 sp. zn. 15Co/391/2015 rozsudok potvrdil a Najvyšší súd SR rozsudkom 3Cdo/191/2017 z 21.6.2018 dovolanie zamietol, v priemere na deň 15,04 Eur; Okresný súd Trenčín rozsudkom z 3.9.2015 č. k. 17C/94/2004-164 priznal 5.000 eur nemajetkovú ujmu, väzba trvala 398 dní, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 16.11.2016 sp. zn. 4Co/834/2015 potvrdil a Najvyšší súd SR v konaní 5Cdo/53/2017 uznesením z 11.7.2019 dovolanie odmietol, v priemere na deň 12,56 Eur. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil dňa 20. januára 2020 rozsudok v prípade Salmanov c/ a Slovenská republika, konštatoval porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažovateľovi priznal 8.000 eur za nemajetkovú ujmu, väzba trvala od apríla 2013 do novembra 2014, v priemere za deň 13,91 Eur; dňa 22.1.2019 vyhlásil rozsudok v prípade Móry a Benc c/a Slovenská republika, väzba trvala od 14. marca 2014 do 30. mája 2014, priznal každému zo sťažovateľov 4.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, v priemere za deň 51,94 Eur . ÚS SR Nálezom sp. zn. III. ÚS 523/ 2021-44 z 12.11.2021 za zásah do základného práva na osobnú slobodu väzbou od namietaného rozhodnutia 1. júna 2021 do rozhodnutia o väzbe z iných dôvodov 20. júla 2021, ako za zásah do základného práva na osobnú slobodu ústavne neudržateľným väzobným rozhodnutím predstavujúcim závažný zásah do práva sťažovateľa, ktorý nie je možné navrátiť do pôvodného stavu, vzhľadom na ústavne neudržateľné obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po dobu 50 dní a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 3.000 eur, čo považoval za primeraná sumu z hľadiska dôsledku neoprávneného zásahu do základného práva na osobnú slobodu, t. j. v priemere na deň 60 Eur. 23. Priemerne súdy priznávajú za jeden deň trvania nezákonnej väzby sumu 31,50 Eur. Väzba predstavuje podstatne závažnejší zásah do práv poškodenej osoby. Okrem zásahu do práva na súkromie podľa článku 8 Dohovoru sa k tomu pripája aj porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru. Naproti tomu v predmetnej veci došlo u žalobcu k porušeniu práva na uspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 ods. 1 Ústavy SR. Toto právo však oproti základnému právu na osobnú slobodu z hľadiska hierarchie hodnôt patrí až do tzv. II. generácie ľudských práv
(status positivus). Z toho dôvodu pri určení výšky odškodnenia zásahu do práva na uspokojivé pracovné podmienky nemožno priznať rovnaký ekvivalent. Súd tak pomeriaval, či je v spoločnosti možné a spravodlivé, aby osoby, ktorých právo na osobnú slobodu bolo porušené, boli odškodňované rovnako alebo menej ako osoby, ktoré strávili v prác viac, ako bola stanovená maximálna hranica právom EU. 24. Žalobca sa v spore domáhal zaplatenia sumy 6771,51 Eur, čo na jeden deň predstavuje sumu 355,65 Eur. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 27.4.2006 pod sp. zn. 4Cdo/171/2005 však uviedol, že úvaha súdu sa pri určení výšky nemajetkovej ujmy musí opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská. Nemožno priznávať neprimerané, či premrštené sumy, ktoré by svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv, mohli niektoré ujmy na iných právach (ujma na zdraví, živote, rovnako obmedzenie osobnej slobody, pozn. súdu) bagatelizovať. Preto súd pri rozhodovaní vzal na zreteľ, že žalobca za stratu svojho voľného času, nemôže byť odškodnený v rovnakom alebo väčšom rozsahu, ako pri osobe, ktorá bola nezákonne vo väzbe. Inak by rozhodnutie súdu bagatelizovalo ujmu na právach osôb, ktoré boli nezákonne obmedzené na osobnej slobode. 25. Vzhľadom na charakter porušení práv žalobcu a komparácii odškodňovania nezákonnej väzby, súd považoval za primerané odškodnenie strateného voľného času/odpočinku sumou 20 Eur za deň. Ide pritom o všeobecný základ pre odškodnenie, bez zohľadnenia špecifických a individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Teda každý hasič, má podľa názoru súdu právo na primerané odškodnenie v sume 20 Eur za deň. 26. K tomu súd dodáva, že vznik nemajetkovej ujmy nie je možné dokazovať, pretože ide o stav v mysli poškodenej osoby. Súd zistil, že bez ohľadu na konkrétnosti každého sporu hasičov sú dané objektívne dôvody, aby sa každá rozumná osoba mohla cítiť poškodenou (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2865/2015). Konkrétne okolnosti prípadu, teda aký malo porušenie povinnosti štátu rešpektovať právo Únie skutočne na neho vplyv, okrem objektívne predpokladaného a pochopiteľného dopadu na prežívanie žalobcu, žalobca nepreukázal a nedostatočne tvrdil. V žalobe síce uviedol bližšie skutočnosti, že je otcom maloletého dieťaťa, ktorému sa nemohol venovať v období detstva a dospievania, avšak tie súd nepovažoval za dostatočne konkrétne a dostatočne rozvedené pre priznanie vyššieho základu. Žalobca sa nezúčastnil ani pojednávania, na rozdiel od iných sporov nebol navrhnutý jeho výsluch. Neboli predvolaní svedkovia, napríklad z rodinného prostredia, ktorí by preukazovali vplyv práce žalobcu na jeho rodinný a súkromný život. Hoci práve v prípadoch odškodnenia nemajetkovej ujmy sa z týchto dôkazných prostriedkov vychádza. Vzhľadom na nedostatočnú procesnú aktivitu žalobcu nebolo možné inak ako základom určiť výšku nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma žalobcu za čas, ktorý strávil v práci nad rámec upravený smernicou predstavovala podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu sumu 20 Eur x 19,04 dní = 380,80 Eur. 27. Žalobca sa inej náhrady nemajetkovej ujmy, ako tej, ktorá spočívala v odškodnení hodín strávených v práci naviac nedomáhal. Hoci súd mal za to, že žalobcovi vznikol tiež nárok na odškodnenie trvania protiprávneho stavu v podobe straty nádeje na zmenu legislatívy spočívajúcej nesplnení pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby nedochádzalo k zásahom do práva na súkromie a rodinný život. Všeobecné súdy však neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal (pozri uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/18/2024-224 zo dňa 28.05.2024, 11Co/27/2024-306 zo dňa 30.05.2024). Preto sa súd s touto zložkou odškodnenia žalobcu nezaoberal. 28. Hoci v spore nebola kvalifikovane vznesená námietka premlčania, súd z dôvodu, že obe sporové strany sa vyjadrovali k otázke premlčania uvádza nasledovné. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca s ohľadom na plynutie referenčného obdobia je spôsobilý dozvedieť sa o ujme podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu až po uplynutí príslušného referenčného obdobia, teda až po uplynutí šiesteho mesiaca. Len vtedy si žalobca vie celkový čas na pracovisku hodnoverne verifikovať a zistiť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho rámca. Premlčacia doba nemôže začať plynúť jednotlivo za každý deň alebo mesiac, pretože žalobca nemôže zistiť napríklad po uplynutí prvého mesiaca, či bol v práci viac v rámci priemeru stanoveného v čl. 6 smernice a referenčného obdobia podľa § 86 ods. 1 zákona.
29. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že do výpočtu priemeru v rámci referenčného obdobia by sa mali podľa čl. 2 ods. 1 smernice započítavať len hodiny skutočne odpracované na pracovisku žalobcom. Rovnako, že pri výpočte by sa mala aplikovať tzv. neutralizácia pracovného času podľa čl. 16 písm. b) smernice. Žalovaný teda namietal, že pri výpočte by sa nemalo vychádzať z fondu pracovného času. Podľa názoru súdu by sa mal pri výpočte priemeru nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času zohľadňovať fond pracovného času, nielen skutočný čas strávený v práci. V zmysle § 97 zákona sa za pracovný čas posudzuje (ako vykonávanie štátnej služby) aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna a iné, vrátane dočasnej práce neschopnosti. To znamená, že zákonodarca sa pri implementácii smernice rozhodol tieto skutočnosti zaradiť do pracovného času. Preto aj keď v skutočnosti v práci napríklad pri PN alebo dovolenke žalobca nebol, považuje sa to za výkon štátnej služby. Inak povedané, ak by si nečerpal zákonom stanovenú dovolenku, bol by v práci. Preto súd pri výpočte priemerného pracovného času vychádzal z fondu pracovného času a nie len z času, kedy skutočne bol žalobca v práci a plnil si služobné povinnosti. To rovnako platí aj vo vzťahu k tzv. neutralizácii pracovného času podľa čl. 16 písm. b) pododsek. Uvedený článok upravuje „možnosť“ pre členské štáty pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Túto dispozitívnu možnosť v rámci implementácie smernice však Slovenská republika nevyužila. Pododsek pod písm. b) článku 16 smernice sa tak nemôže izolovane uplatňovať, pretože nadväzuje systematicky (resp. je pod neho podradený) na ustanovenie článku 16 písm. b) smernice. Inak povedané, neutralizáciu je možné aplikovať len na prípady, ak by si štát zvolil pri implementácii odchýlku podľa písm. b) danej smernice. Obdobne, ako v prípade možnosti úpravy pod písm. c) daného článku smernice. Zároveň, ako vyplýva z vnútroštátnej úpravy § 97 zákona, čerpanie dovolenky a dočasná PN sa zaraďujú pod výkon štátnej služby. Teda zákonodarca nevyužil článok 16 písm. b) smernice. 30. K argumentácii sporových strán, s ktorou sa súd nevysporiadal v rámci skutkového a právneho posúdenia veci, poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011, podľa ktorého nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného súd poznamenáva, že ide o prostriedky procesnej obrany, ktorú predkladá vo všetkých obdobných sporoch. Súd nevidí dôvod na to, aby už opakoval odpovede na tieto argumenty, ak už boli predmetom posúdenia inými súdmi v právoplatných veciach. Dokonca, kde žalovaný bol sporovou stranou a sú mu známe. Preto súd k procesnej obrane, s ktorou sa súd nevyporiadal v doterajšom odôvodnení rozhodnutia, odkazuje rozhodnutia napr. Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/59/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022, 16Co/26/2022, 11Co/48/2022, 14Co/2/2023 a iné, prípadne Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021. 31. V tomto rozhodnutí sa súd odchýlil od doterajšej súdnej praxe v obdobných veciach v otázke posúdenia 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti štátu za škodu, ako aj rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy. Súd uviedol, z akých dôvodov nie je možné vychádzať z priemeru hodín určených žalobcom a na to nadväzujúcim výpočtom výšky ujmy formou nariadenej služobnej pohotovosti. Súd nepostupoval pri posudzovaní nároku s doterajšou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici pri spôsobe určenia výšky nemajetkovej ujmy, najmä z hľadiska výšky, pretože nejde o judikatúru najvyšších súdnych autorít podľa čl. 2 ods. 2 CSP. Súd však dodáva, že doposiaľ nebola odvolacími súdmi vyslovená úvaha, či je možné odškodňovať náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade vo vyššej sume ako sú súdnou praxou odškodnené osoby, u ktorých došlo k porušeniu práva na osobnú slobodu. 32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu, pretože mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu, pričom výška odškodnenia závisí od voľnej úvahy súdu. Preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške trov konania. Rozhodnutie o výške trov konania súd vydá po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení trojmo. V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí – odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C. s. p.). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.