Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/3/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110222283 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu U. G., bytom R., ul. Š. X. XX, zastúpeného O. D. I. s.r.o., so sídlom v W., ul. S. XX, proti žalovanému Y. N., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. októbra 2015, č. k. 27C/237/2010-228, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.583,47 eur. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 27b ods. 1, § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 8 ods. 5 písm. b), ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 136 O.s.p. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že uznesením tamojšieho súdu č. k. XTp/XX/XXXX-XX zo dňa 18.02.2007 bol žalobca podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatý do väzby, pričom väzba žalobcu sa začala dňa 16.02.2007 o 17.15 hod. a túto mal vykonávať v Ústave na výkon väzby S.. Sťažnosť prokurátora, ako i žalobcu ako obvineného proti uzneseniu boli zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.03.2007, č. k. 6Tpo/18/2007-36. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.11.2007, č. k. 6Tpo/79/07-26 bol podľa § 79 ods. 1, 2 Trestného poriadku žalobca ako obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu. Väzba žalobcu tak trvala 267 dní. Žalobca ako obžalovaný bol rozsudkom zo dňa 25.04.2008, sp. zn. 3T/147/2007 oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp.zn. 1 Kv 51/2006 zo dňa 11. decembra 2007 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ktorých sa mal žalobca dopustiť na základe skutkovej vety obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spolu s ostatnými spoluobžalovanými spáchal. Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 2To/57/2008 - 1338 zo dňa 12. novembra 2009 vyplýva, že odvolanie krajskej prokurátorky ako i odvolania poškodených voči vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku odvolací súd zamietol. Žalobca podaním zo dňa 17. marca 2010 a doplneným podaním zo dňa 17. mája 2010 požiadal J. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu trov právneho zastúpenia spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov o väzbe. Náhradu majetkovej ujmy a ušlého zisku vyčíslil žalobca vo výške 14.643,37 eur, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 27.150,81 eur, úkony právnej pomoci vo výške 4.149,55 eur a náhradu cestovného a náhradu za stratu času vo výške 262,81 eur. Úhrnom si tak uplatnil žalobca náhradu vo výške 46.206,54 eur. Žalovaný uplatnený nárok žalobcu neuspokojil. O žalobe žalobcu súd prvej inštancie pôvodne rozhodol rozsudkom zo dňa 09.10.2012. Na základe odvolania oboch strán sporu odvolací súd uznesením zo dňa 30.07.2014 tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že neozrejmil právne významnú skutočnosť, a to dôvody pre vzatie obvineného žalobcu do väzby, ktorými sa nezaoberal. Preto nie je zrejmé, či nebolo naplnené ustanovenia § 8 ods.6 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorého dôvodu, by žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo. Po vrátení veci na ďalšie konanie, sa preto súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či existuje skutočnosť podľa § 8 ods.6 písm.a/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda či si žalobca vzatie do väzby zavinil sám. Zástupca žalovaného k tejto skutočnosti na pojednávaní konanom dňa 08.09.2015 uviedol, že nerozporuje skutočnosť nezavinenia si väzby žalobcom, nie je sporné, že žalobca si sám väzbu nezavinil. Aj napriek tomu, že skutočnosť, že žalobca si väzbu sám nezavinil, nebola medzi stranami sporu sporná, súd prvej inštancie sa v zmysle § 226 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaoberal aj touto okolnosťou. Po oboznámení sa s obsahom spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/24/2007, ktorý sa týkal rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o vzatí žalobcu do väzby konštatoval, že podľa návrhu prokurátorky krajskej prokuratúry na vzatie žalobcu do väzby, bolo dôvodom návrhu na vzatie žalobcu do väzby podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku to, že existuje obava, že žalobca ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí, pretože má hlásený trvalý pobyt, aj prechodný pobyt, avšak sa zdržiava bez prihlásenia na inej adrese. Dôvodom návrhu na vzatie žalobcu do väzby podľa § 71 ods.1 písm. b) Trestného poriadku bolo to, že existuje obava, že bude pôsobiť na svedkov a spoluobvinených. Je predpoklad, že bude zadávať úlohy pre ďalšie osoby, ktoré sa podieľali na trestnej činnosti, ktoré neboli doteraz stotožnené. Svedok, poškodený H. X., vyslovil pri svojom výsluchu obavu o svoju bezpečnosť a život, že ho bude žalobca vydierať a zastrašovať, aby zmenil svoju výpoveď. V samotnom návrhu na vzatie žalobcu do väzby prokurátorka uviedla, že zadržaniu žalobcu predchádzalo jeho dostavenie sa na základe predvolania na výsluch k vyšetrovateľovi. Z uvedeného je zrejmé, že žiadne zavinené konanie žalobcu nebolo dôvodom podania návrhu na jeho vzatie do väzby podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie, ktorý vzal žalobcu do väzby podľa § 71 ods.1 písm. b/ Trestného poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vznesenie obvinenia proti žalobcovi, ktoré je založené na výpovedi poškodeného H. a jeho manželky, ktorým nebol dôvod neveriť, považuje za dôvodné. Žalobcu vzal do väzby s odôvodnením, že z výpovede spoluobvineného W. vyplýva, že medzi obvinenými, resp. doteraz nestotožnenými spolupáchateľmi stíhaného skutku prebiehala vzájomná komunikácia a dohovory vedúce k zmierneniu alebo zbaveniu ich prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti. Z tohto je zrejmé, že sa nejednalo o žiadne konanie žalobcu, ale iných osôb. Dôvody, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby boli založené na skutočnostiach, vyplývajúcich z výpovedí iných osôb, nie zo samotného správania žalobcu. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, ktorý ho vzal do väzby, uviedol, že dôvodnosť obavy z kolúznych aktivít obvineného podporujú nielen výpovede obvineného H. a poškodených, ale aj tvrdenie samotného obvineného (žalobcu) pri výpovedi 16.02.2007 i pri konfrontácii s poškodenými, že Ing. H. X. ho pri návšteve v herni 15.02.2007 vydieral tým, že ak mu nedá 100.000,-Sk, zatiahne ho do nejakej lúpeže, ktoré sám neskôr po vznesení obvinenia označil za skratové. Z uvedeného celkom jasne vyplýva, že žiadne konkrétne a závažné správanie žalobcu nebolo dôvodom pre jeho vzatie do väzby, napr. preukázané ovplyvňovanie poškodených, svedkov, spoluobvinených a iných osôb. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si splnil povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkonu verejnej moci, preto sa mohol podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci domáhať uspokojenia nároku na súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosť štátu vyplýva priamo zo zákona o zodpovednosti za škodu, po preukázaní, že došlo k vzatiu žalobcu do väzby a k tomu, že bol v danom trestnom stíhaní spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že o týchto skutočnostiach nemá pochybnosti, medzi stranami sporu neboli sporné a vyplývajú aj z vykonaného dokazovania. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodnosťou žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca vyčíslil ako súčin čísla 327 (počet dní väzby, avšak nesprávny) a čísla 83,03 eur, ktoré predstavuje štvornásobok 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky. Postupoval tak podľa § 17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu. Štvornásobok zohľadňuje jeho osobu, doterajší život, pracovné a rodinné prostredie, závažnosť obvinenia a následkov, ktoré vznikli v jeho súkromnom živote. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že aplikácia uvedeného ustanovenia však pre daný prípad nie je namieste, nakoľko uvedená úprava bola prijatá až zák.č. 477/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2009, pričom podľa citovaného ustanovenia § 27b ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu sa na vzťahy vzniknuté pred novelou táto úprava neuplatní. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2008 platí, že nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň, ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Preto sa súd zaoberal tým, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením. Mal za to, že ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre uspokojiť inak ako priznaním nemajetkovej ujmy, okrem iného aj preto, že jeho trestné stíhanie je skončené. Ide o dokonanú skutočnosť, ktorú nie je možné dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav, kedy žalobca nebol vo výkone väzby. Iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu s prihliadnutím na okolnosti prípadu, osobu žalobcu a dĺžku vykonanej väzby dostatočným zadosťučinením. Každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, medzi inými aj na ochranu pred zásahom do jej osobnej slobody. Osobná sloboda jednotlivca (v materiálnom poňatí) predstavuje po jeho živote a zdraví najvyššiu životnú hodnotu. Ak niet zákonného dôvodu, každý musí toto právo človeka rešpektovať. Toto právo je nadzákonné a je garantované v článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. XXX/XXXX Zb.) a v článku 17 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Hodnota tohto práva je v podstate nevyčísliteľná, je nehmotná a mnohokrát je vzácnejšia ako akékoľvek hmotné zabezpečenie fyzickej osoby. Samotné vzatie do väzby vo všeobecnosti výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho občianskej cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa obvinenie vo veci samej ukáže ako lživé, čo je následne právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutku, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nedopustil. Jednoznačne teda možno ustáliť, že vzatie do väzby je výrazným zásahom do základných práv jednotlivca. Súd prvej inštancie rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 11.000 eur, ktorú považuje za primeranú, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä na jeho osobu, jeho doterajší život, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení ako i v prostredí v ktorom žije a pracuje. Žalobca bol v čase jeho vzatia do väzby bezúhonný, bol otcom maloletej dcéry (nemala v čase jeho vzatia do väzby ani dva roky), bol riadne zamestnaný, pričom zamestnávateľ bol s jeho prácou veľmi spokojný. V minulosti bol dokonca v štátnej službe, pôsobil ako policajt. Nepochybne výkon väzby, teda väzobné stíhanie v trvaní 267 dní, bolo pre jeho osobu, ale aj pre jeho okolie významným zásahom do jeho osobnosti. Žalobca požadoval nemajetkovú ujmu vo výške 83,03 eura za každý deň väzby, teda správne 22.169,01 eur (pri správnom počte trvania väzby 267 dní a nie 327 dní, ako uviedol vo svojom výpočte žalobca). Pokiaľ teda žalobca žiadal nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu ako je 11.000 eur, súd prvej inštancie žalobný návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Uviedol, že pri ustálení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu vzal do úvahy aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.01.2012. Aj keď nejde o rozhodnutie súdu Slovenskej republiky z čoho vyplýva, že nemá žiadnu právnu záväznosť pre konajúci súd, je toto rozhodnutie vzhľadom na príbuznú právnu úpravu, právnu kultúru, spoločenské vzťahy Českej republiky vo vzťahu k Slovenskej republike, a aj vzhľadom na jeho odôvodnenie, použiteľné aj pre rozhodnutie konajúceho súdu. Uvedený súd v ňom zosumarizoval právnu úpravu a súdnu prax pri ustálení výšky odškodnenia za nezákonnú väzbu v Českej republike, Q. spolkovej republike, N. republike, A. republike, W. republike, U. kráľovstve, T. kráľovstve, J., J. republike, N. republike, A. republike, F. kráľovstve, Y. republike, Q. kráľovstve a R. republike. Z nich je zrejmé, že výška tohto odškodnenia v niektorých z uvedených krajín nie je limitovaná, príp. je určené jej rozpätie a v niektorých je naopak limitovaná. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia v N. republike je od 01.01.2011 výška odškodnenia pri škode spôsobenej v trestnom konaní určená zákonom, pričom minimálne ide o sumu 20 eur a maximálne 50 eur za deň obmedzenia osobnej slobody. Vo A. republike je priemerná výška odškodnenia 100 eur za deň väzby. V F. kráľovstve sa pohybuje od 80 eur do 105 eur. Najvyššiu výšku odškodnenia je možné dosiahnuť v W. republike v sume 516.456,90 eur, pričom sa v zásade aplikuje aritmetické pravidlo výšky odškodnenia v sume 235,83 eur za deň väzby. Najvyšší súd A. republiky v uvedenom rozhodnutí takisto vzal do úvahy aj rozhodnutia P. súdu pre ľudské práva so sídlom v T. a rozhodnutia súdov A. republiky. Po posúdení uvedených právnych úprav a súdnej praxe Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500,-Kč do 1.500,-Kč za jeden deň trvania väzby, teda v čase rozhodnutia súdu ide o rozmedzie približne 18,50 eur až 55 eur. V konkrétnej prejednávanej veci najvyšší súd skonštatoval, že odškodnenie 1.650,-Kč (cca 66 eur) za jeden deň väzby považoval za primerané, aj keď nad hornou hranicou uvedeného. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom spore výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur predstavuje odškodnenie za jeden deň trvania väzby vo výške približne 41,20 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal zohľadňuje osobu žalobcu a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých ku škode došlo a závažnosť následkov, ktoré mu vznikli. Okrem vyššie uvedených hľadísk pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých tento súd vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad B. proti Y. republike, v ktorom tento súd dňa 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na osobnú slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 (viac ako 5 a pol mesiaca) priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd Slovenskej republiky v sume 2.323,57 eur (70.000,-Sk). Sťažovateľ pritom požadoval sumu 163.646 eur. V jednom z nedávnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a to rozsudku z 2. júna 2015 v prípade L. proti Slovenskej republike, tento súd priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.000 eur za niekoľko rokov trvajúcu nezákonnú väzbu, pričom sťažovateľ požadoval 100.000 eur z titulu majetkovej škody a 150.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Obdobne rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a to napr. v náleze sp.zn. I.ÚS 250/2014 z 24.09.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri vzatí obvinených sťažovateľov do väzby a jej výkone od 14.03.2014 do 30.05.2014 sumou 1.000 eur alebo v náleze sp.zn. II. ÚS 193/2014 z 30.07.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri rozhodovaní o prepustení z výkonu väzby, kedy príslušná prokuratúra nekonala v zákonných lehotách a fakticky o približne 24 dní predĺžila trvanie väzby obvinenej osoby, a to sumou 1.000 eur. Dôvodil, že uvedené uviedol preto, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týka náhrad nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v ustálenej judikatúre súdov Slovenskej republiky takisto naďalej platí, že pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom čase a mieste vnímala aj každá iná fyzická osoba. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať snahu o spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané všeobecne. Poukázal na to, že podľa súčasného znenia § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, toto ustanovenie upravuje tzv. limit náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré je však účinné až od 01.01.2013. V danom spore bola nezákonná väzba vykonaná pred účinnosťou tohto ustanovenia, pričom podľa ust. § 27b ods. 1 cit. zák. súd musí aplikovať na toto konanie zákon v znení účinnom do 31.12.2008, teda určiť výšku náhrady podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O.s.p., ktorá však nemôže byť svojvoľná. Súd prvej inštancie konštatoval, že okrem nemajetkovej ujmy si navrhovateľ v rámci náhrady škody uplatnil aj sumu 14.643,37 eur, ktorú tvorí 1. náhrada za ušlú mzdu vo výške 5.071,25 eur v období kedy bol vo väzbe, 2. náhrada za ušlú mzdu vo výške 2.248,02 eur v období od 10.11.2007 do 09.05.2008, kedy poberal namiesto mzdy iba dávku v nezamestnanosti, 3. náhrada za ušlú mzdu vo výške 1.690,71 eur v období od 10.05.2008 do 01.08.2008, kedy nepoberal namiesto mzdy žiadnu dávku, 4. náhrada za ušlú mzdu vo výške 4.411,41 eur v období od 01.08.2008 do 31.05.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa, poberal mzdu od nového zamestnávateľa v nižšej výške a nakoniec 5. náhrada za ušlú mzdu vo výške 1.221,98 eur v období od 01.06.2009 do 31.07.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa, nemal žiadny príjem. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi vznikol v priamej príčinnej súvislosti s jeho vzatím do väzby a jej výkonom ušlý zisk v podobe ušlej mzdy u jeho dovtedajšieho zamestnávateľa. Dôvodil, že žalobca nemohol vykonávať prácu u zamestnávateľa a ten mu následne nemohol vyplácať za vykonanú prácu mzdu. Nebyť totiž rozhodnutia o väzbe, žalobca by od svojho zamestnávateľa dostal za toto obdobie (od 24.03.2007 do 09.11.2007, t.j. 7 mesiacov a 16 dní) mzdu vo výške 108.051,-Sk (7 x 14 357,-Sk + 16 x 472) resp. 3.586,64 eur. Pri vyčíslení ušlého zisku súd vychádzal z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu, ktoré sa nachádza v pripojenom spise o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, a podľa ktorého za rok 2006 dosiahol žalobca čistú mzdu úhrnom vo výške 172.288,- Sk, t.j. 14.357,-Sk mesačne (172.288,- Sk/12), resp. 472 Sk denne (172.288,- Sk/365). Obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že škoda v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy žalobca nemohol vykonávať prácu, a za túto dostávať mzdu, môže byť v príčinnej súvislosti s väzobným stíhaním žalobcu len za čas trvania pracovného pomeru žalobcu, počas ktorého bol vo výkone väzby a nie odo dňa jeho skončenia, nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Z výsluchu svedkyne Bc. H. mal preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo v priamej príčinnej súvislosti s jeho väzbou. Svedkyňa uviedla, že pracovný pomer so žalobcom museli ukončiť, pretože z objektívnych príčin sa nemohol dostaviť do práce, pričom nemali iný dôvod na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. S výkonom jeho práce boli spokojní, patril medzi ich najlepších zamestnancov. Ak by teda žalobca nebol vzatý do väzby, celkom jednoznačne by vykonával svoju dovtedajšiu prácu, za ktorú by dostával mzdu. Preto žalobcovi podľa súdu prvej inštancie prináleží náhrada ušlého zisku. Počiatok, od kedy mu patrí náhrada ušlého zisku, súd prvej inštancie stanovil až na deň nasledujúci po dni, kedy bol so žalobcom ukončený pracovný pomer dohodou, t.j. odo dňa 24.03.2007. Zo svedeckej výpovede Bc. H. E. vyplynulo, že zamestnávateľ má voči žalobcovi ako svojmu zamestnancovi vysporiadané všetky záväzky do skončenia pracovného pomeru dohodou dňa 23.03.2007. Do tohto dňa tak žalobcovi v súvislosti s väzbou nevznikol žiadny ušlý zisk. Pre úplnosť súd dodáva, že obdobie od vzatia do väzby do skončenia pracovného pomeru mal žalobca svojho zamestnávateľa vykazované ako čerpanie dovolenky. Pokiaľ sa teda žalobca domáhal náhrady mzdy i za obdobie už odo dňa vzatia do väzby 16. februára 2007 jeho žalobe nemohlo byť vyhovené. Rovnako žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby vznikol ušlý zisk po tom, čo bol prepustený z väzby. Odo dňa prepustenia z väzby, teda od 10.11.2007 až do 09.05.2008, t.j. 6 mesiacov bol žalobca nezamestnaný. Súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že nebyť rozhodnutia o vzatí do väzby, žalobca by sa v takejto životnej situácii neocitol, t. j. naďalej by bol riadne zamestnaný u svojho pôvodného zamestnávateľa, u ktorého by riadne poberal mzdu. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že nezamestnanosť žalobcu v období od 10.11.2007 do 09.05.2008 je v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby. Na uvedenom závere nemôže zmeniť nič ani tá skutočnosť, že žalobca svoj pracovný pomer u pôvodného zamestnávateľa ukončil dohodou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že k dohode medzi ním a jeho zamestnávateľom o skončení pracovného pomeru došlo práve v dôsledku toho, že žalobca bol vzatý do väzby. Za obdobie od 10.11.2007 do 09.05.2008 (za 6 mesiacov) by žalobca u svojho pôvodného zamestnávateľa dosiahol vyplatením mzdy celkovo sumu 86.142,-Sk (6 x 14.357,- Sk). Za toto obdobie, keďže bol žalobca nezamestnaný, poberal len dávky v nezamestnanosti úhrnom vo výške 43.340,-Sk. Rozdiel medzi vyššie uvedenými sumami 42.802,-Sk (86 142 - 43 340), t.j. 1.420,77 eur predstavuje ušlý zisk, resp. ušlú mzdu, ktorá žalobcovi za uvedené obdobie vznikla, a na úhradu ktorej má voči žalovanému nárok. Okrem tejto časti celkového ušlého zisku (žalobcom označenom ako škoda) si žalobca uplatnil aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 2.912,69 eur, kedy v období od 10.05.2008 do 01.08.2008 a v období od 01.06.2009 do 31.07.2009 nemal žiadny príjem, pretože nikde nepracoval a nepoberal ani dávky. Takisto si uplatnil aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 4.411,41 eur v období od 01.08.2008 do 31.05.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa poberal mzdu u nového zamestnávateľa v nižšej výške. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj strata tejto ušlej mzdy za uvedené obdobia, s výnimkou obdobia od 01.06.2009 do 31.07.2009, je v priamej príčinnej súvislosti s väzbou žalobcu. Je zrejmé, že keby nebol žalobca vzatý do väzby za normálneho chodu vecí by pracoval u svojho dovtedajšieho zamestnávateľa, ktorý ho zamestnal opätovne až dňa 01.08.2009, kedy sa u neho uvoľnilo pracovné miesto. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede svedkyne Bc. H. E.. Počas obdobia, kedy bol žalobca evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie mu nebola poskytnutá žiadna pracovná príležitosť a iba vlastným pričinením a s pomocou svojho brata si žalobca našiel zamestnanie u zamestnávateľa P., kde však dosahoval nižší príjem ako u pôvodného zamestnávateľa. Za obdobie od 01.08.2008 do 31.05.2009 dosiahol u tohto zamestnávateľa čistú mzdu 1.471,78 eur. V rovnakom období by u pôvodného zamestnávateľa dosiahol čistú mzdu 4.765,65 eur (vychádzajúc z priemerného čistého príjmu, ktorý u neho dosiahol v roku 2006). Žalobcovi tak ušla mzda vo výške 3.293,87 eur (4.765,65 eur - 1.471,78 eur). V období od 10.05.2008 do 01.08.2008 (teda 2 mesiace a 21 dní), kedy žalobca nemal žiadny príjem, pretože nikde nepracoval a nepoberal žiadne dávky, mu uvedeným spôsobom ušla mzda vo výške 1.282,19 eur (2x476,56 eur + 21x15,67 eur). Náhradu ušlej mzdy súd prvej inštancie žalobcovi za obdobie od 01.06.2009 do 31.07.2009 nepriznal z dôvodu, že žalobca vo svojom výsluchu uviedol, že v čase od 01.06.2009 do 31.07.2009 pracoval. Neuveril tvrdeniu žalobcu, že pracoval na základe pracovnej zmluvy bez poberania mzdy. Dôvodil, že takýto záver odporuje elementárnemu racionálnemu správaniu sa bežného človeka, zvlášť v pozícií žalobcu, ktorý sám uviedol, že sa snažil nájsť si prácu, aby dosahoval príjem, ktorý mu v dôsledku jeho väzby ušiel. Súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalobca neuviedol, že by zamestnávateľa žaloval o zaplatenie nevyplatenej mzdy alebo by podával trestné oznámenie pre nevyplatenie mzdy, čo by bol postup preukazujúci jeho tvrdenie o tom, že mzdu nemal vyplatenú. Tvrdenie žalobcu považoval preto za účelové. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal výšku mzdy, ktorú dosiahol u jeho zamestnávateľa v uvedenom období od 01.06.2009 do 31.07.2009, súd prvej inštancie dôvodil, že nemohol určiť ani výšku ušlej mzdy, prípadne ustáliť, či vôbec došlo k rozdielu medzi priemernou mzdou, ktorú dosahoval u svojho pôvodného zamestnávateľa a u zamestnávateľa v uvedenom období. Konštatoval, že celková výška ušlej mzdy tak potom predstavuje spolu sumu 9.583,47 eur. Konštatoval, že vznik škody na majetku žalobcu, ktorá mu mala vzniknúť na základe toho, že počas jeho trestného stíhania musel platiť trovy svojej obhajoby, teda odmenu a hotové výdavky svojho obhajcu, žalobca mienil preukázať listinným dôkazom, tento však súdu nepredložil. Toto jeho tvrdenie tak ostalo iba v rovine tvrdenia. Samotný žalovaný požadoval, aby žalobca toto tvrdenie preukázal. Právny zástupca žalobcu mienil takýto dôkaz súdu predložiť (za tým účelom súd odročoval pojednávanie), avšak neurobil tak s odôvodnením, že sa mu ho nepodarilo nájsť. Síce bolo preukázané, že žalobca mal počas jeho trestného stíhania zvoleného obhajcu, ktorý ho riadne obhajoval, avšak nebolo preukázané, že by žalobca skutočne platil tieto trovy. Nebolo preukázané ani to, či obhajca za svoje právne služby prijal nejaké plnenie. Pritom je povinnosťou advokáta evidovať, akú sumu peňazí prijal pri výkone advokácie za svoje služby. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcom nebol uvedený žiadny ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by mohol súd skonštatovať, že je neprimerane prísne vyžadovať od žalobcu preukázanie zaplatenia trov jeho obhajoby. Takýmto dôvodom nemôže byť to, že jeho obhajca, a zároveň právny zástupca v tomto konaní, nemôže nájsť dôkaz o tom, že prijal od žalobcu peňažné prostriedky za jeho obhajobu, navyše ak advokát má evidenčnú povinnosť ohľadne svojho príjmu a takisto má povinnosť archivovať účtovné doklady po určité časové obdobie. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že ak súčasťou argumentácie žalobcu bolo aj to, že jeho kauza, resp. jeho trestné stíhanie bolo medializované, čím bola poškodená jeho nemajetková sféra, osobnosť, je potrebné uviesť, že s medializáciou trestného stíhania žalobcu nemá žalovaný nič spoločné. Túto medializáciu a z nej vyplývajúci prípadný zásah do osobnostných práv žalobcu nespôsobil žiadny orgán verejnej moci, ale médiá. Preto na túto argumentáciu neprihliadal s tým, že inak by vyvodzoval občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za konanie iných (zodpovedných) subjektov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na čiastočný úspech účastníkov v konaní, keď miera ich úspechu bola takmer rovnaká. 2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Domáhal sa zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil názor , že v danom spore neboli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Mal za to, že z vykonaného dokazovania vznik vyčíslenej škody a nemajetkovej ujmy nevyplýva. Dôvodil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odôvodnenie priznania náhrady ušlého zisku za nevyplatenú mzdu žalobcovi je nedostačujúce a nepreskúmateľné, čo zakladá odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a tiež podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. Konštatoval, že nárok zamestnanca na výplatu mzdy za vykonanú prácu (alebo jej náhrady) sa viaže na existenciu pracovného pomeru, resp. iného obdobného pracovnoprávneho vzťahu. Len počas trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu je možné dôvodne očakávať príjem z neho prináležiaci. Skončením pracovného pomeru nárok zaniká. Rovnako teda nárok na náhradu mzdy nevyplatenej zamestnávateľom za obdobie, počas ktorého zamestnanec nevykonáva prácu (a teda nepoberá mzdu ani inú formu jej náhrady) z dôvodu, že je vo väzbe, je viazaný na trvanie pracovného pomeru zamestnanca. Pracovný pomer žalobcu u jeho pôvodného zamestnávateľa skončil dohodou ku dňu 23.03.2007. Od nasledujúceho dňa žalobca nemal nárok na výplatu mzdy a nemôže tak mať ani nárok na poskytnutie náhrady škody z dôvodu jej nevyplatenia, a to ani za obdobie trvania väzby (teda od 24.03.2007 do 09.11.2007), ako ani za obdobie po prepustení z väzby. Vzhľadom na uvedené vyslovil názor, že neexistuje príčinná súvislosť medzi stratou na zárobku žalobcu a väzbou, ale výlučne medzi stratou na zárobku a dohodou o skončení pracovného pomeru, ku ktorej žalobca dobrovoľne pristúpil. Aj keď dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobcu u pôvodného zamestnávateľa mohla byť skutočnosť, že tento bol vo výkone väzby, záver súdu prvej inštancie o možnom trvaní pracovného pomeru žalobcu u pôvodného zamestnávateľa počas celej doby trvania väzby, ak by k nej nedošlo, považuje za ničím nepodloženú a nepreskúmateľnú domnienku. Rovnako nesúhlasil ani so záverom súdu, že i v období po skončení väzby by bol žalobca (v prípade, že by k jeho vzatiu do väzby nedošlo) naďalej zamestnaný u pôvodného zamestnávateľa a poberal u neho mzdu v rovnakej výške, pričom tým, že tomu tak nebolo vznikla žalobcovi škoda v podobe nevyplatenej mzdy - ušlý zisk. Nepovažoval v konaní za preukázané, že práve v dôsledku rozhodnutia o väzbe si žalobca v období po jej skončení nemohol nájsť zamestnanie, a to porovnateľne (prípadne aj lepšie) ohodnotené, ako bol jeho posledný pracovný pomer pred vzatím do väzby, a teda, že by rozdiel v jeho príjmoch pred vzatím do väzby a po nej bol zapríčinený práve výkonom väzby. Aj v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Dôvodil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu a základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozsudku okrem skonštatovania, že už samotné vzatie do väzby výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca a do jeho cti a povesti, neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by v spojení s uvedeným zakladali vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a odôvodňovali výšku náhrady. Zastával názor, že nie je možné dôvodnosť vzniku a predovšetkým rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy založiť len na konštatovaní zásahu do práva na osobnú slobodu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/150/2003 zo dňa 20.10.2005 s tým, že škoda, resp. v danom prípade nemajetková ujma musí byť preukázaná konkrétnymi prejavmi a následkami zásahu v živote dotknutej osoby. Konštatoval, že v danom prípade ide o všeobecné konštatovanie bez konkrétneho pomenovania a označenia následkov, ktoré mali byť žalobcovi v dôsledku rozhodnutia o väzbe spôsobené a ktoré by boli tak závažného charakteru, že na ich odškodenie je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Zastával názor, že súd musí pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje, pričom mal za to, že v danom konaní k preukázaniu takéhoto zásahu, a to v miere odôvodňujúcej výšku priznanej náhrady nedošlo. Ďalej uviedol, že aj v prípade, že by sa pri posúdení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy malo vychádzať z prezumpcie, že už samotný zásah do práva na osobnú slobodu znamená vznik práva na odškodenie vo forme finančného plnenia, výška súdom priznanej náhrady nezodpovedá kritériám, ktoré si využitím zahraničnej judikatúry pre jej stanovenie vymedzil samotný súd. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozsudku neuvádza žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od dolnej hranice rozpätia (18,50 eur až 55 eur), pričom výška priznanej náhrady pre žalobcu predstavuje odškodenie za deň trvania väzby vo výške 41,20 eur. 3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP. 5. Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 6. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu napadnutý vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal. 7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v potrebnom rozsahu vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacie námietky žalovaného, uvedené v podanom odvolaní, sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie , ktorý sa s nimi dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. 8. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné: 9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia založil rozhodnutie vo vyhovujúcej časti na tom, že výkon väzby v trvaní 267 dní bolo pre žalobcu významným zásahom do jeho osobnosti. Aj odvolací súd zastáva názor, že je nepochybné, že výkon väzby predstavuje nepochybne vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady pre osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je podľa názoru súdu nepochybné, že výkon väzby je spôsobilý vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv poškodeného. Z uznesenia súdu zo dňa 18.02.2007, č. k. 0Tp/24/2007-10 vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby s tým, že jeho väzba začala dňa 16.02.2007 a trvala do 09.11.2007, t. j. trvala 267 dní. Rozsudkom zo dňa 25.04.2008, sp. zn. 3T/147/2007 bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne, sp. zn. 1Kv/51/2006 zo dňa 11.12.2007 a odvolanie krajskej prokurátorky ako i odvolanie poškodených voči oslobodzujúcemu rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.11.2009, č. k. 2To/57/2008-1338 zamietnuté. 10. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamžiku právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Pre účely odškodenie, preto nemožno celkom izolovane posudzovať väzbu a samotné trestné stíhanie. Pokiaľ sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné, bola nedôvodná taktiež samotná väzba, ako prostriedok vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti. Je potrebné zdôrazniť, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosti, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosti nespáchal, dostane sa mu odškodenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu neoprávnene podrobený. 11. Už samotná väzba predstavovala pre žalobcu závažnú ujmy, obmedzenie osobnej slobody touto formou bolo nedôvodné, ukázalo sa ako nedôvodné celé trestné stíhanie voči jeho osobe. 12. Žalovaný v podanom odvolaní namietal dôvodnosť, ako aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, avšak aj odvolací súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi za dôvodné, nakoľko u žalobcu došlo k vážnym zásahom do všetkých sfér jeho života. Napriek oslobodzujúcemu rozsudku nedošlo k jeho riadnemu začleneniu sa do všetkých sfér života, ale naďalej v značnej miere a intenzite tieto pretrvávali, čo sa prejavilo v narušení jeho rodinného života, medziľudských vzťahov a v konečnom dôsledku aj zásahom do jeho pracovnej sféry. V konaní pred súdom prvej inštancie boli okrem účastníkov konania vypočutí aj svedkovia, a to R. G., brat žalobcu, ako aj Bc. H. E.. Uvedení svedkovia potvrdili tie skutočnosti, akým spôsobom u žalobcu došlo k zásahom do sfér jeho života. Svedok G. potvrdil tvrdenia žalobcu, že po prepustení z väzby sa žalobca nemohol zamestnať, nakoľko akonáhle vyšlo najavo, že bol obžalovaný z ozbrojenej lúpeže, nikto ho zamestnať nechcel. Pokiaľ ide o následky na jeho rodinný život v dôsledku väzby, so svojou bývalou družkou sa súdil o styk s maloletou dcérou Y. A., nakoľko bývalá družka mu v styku s maloletou bránila s poukazom na tú skutočnosť, že sedel vo väzbe za ozbrojenú lúpež, že má styky s mafiou. V neposlednom rade žalovaný bol počas väzby objektívne obratý o možnosť podieľať sa na výchove svojej maloletej dcéry, pričom ide o významnú osobnú stratu, ktorá sa nedá ničím nahradiť a je možné ju len kompenzovať. Túto stratu žalobca utrpel v dôsledku nezákonného rozhodnutia, a preto je nevyhnutné ju odškodniť. Dopady väzby žalobcu mali aj na rodičov žalovaného, ktorí situáciu podľa svedka ťažko psychicky znášali, obzvlášť s prihliadnutím k tomu, že otec žalobcu pôsobil v minulosti ako policajt. V dôsledku väzby bol žalobca nútený ukončiť pracovný pomer dohodou, ktorá skutočnosť je nesporná a nepochybne vyplýva aj zo svedeckej výpovede Bc. H. E.. Aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v prejednávanej veci určil súd prvej inštancie považuje aj odvolací súd za správnu a primeranú okolnostiam. 13. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil aj ďalšie dôvody napadnutého rozhodnutia, ktorým bola okrem nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi aj majetková ujma, priznanie ktorej súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúco odôvodnil a na ktorého dôvodu odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. 14. Žalobcovi, ktorý mal procesný úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1, 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP). 15. Rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).