Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoPr/10/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714203192 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714203192.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa S.. K. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX L., občan SR, zastúpeného Advokátska kancelária UHAĽ s. r. o. so sídlom Námestie SNP 6/11, 960 01 Zvolen, proti odporcovi Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 995,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 05. 08. 2014, č. k. 8Cpr/1/2014 - 62, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v prvom výroku p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu v druhom výroku, ktorým návrh navrhovateľa ohľadom úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 z istiny 995,50 eur zamietol, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu istiny vo výške 995,50 EUR brutto spolu s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 07. 05. 2014 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 z istiny 995,50 EUR súd návrh z a m i e t a . Súd o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa došlo až uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, a to 30. 11. 2013. V uvedenej dobe už bol zák. č. 180/2013 Z. z. účinný, a preto aj ustanovenia tohto zákona sa majú vzťahovať na zamestnancov, ktorí počas účinnosti tohto zákona boli ešte v štátnozamestnaneckom pomere. Štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa sa teda nemohol v žiadnom prípade posudzovať z hľadiska, kedy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo spísané, a to dňa 25. 09. 2013, pričom súd poukazuje na to, že v samotnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru na druhej strane v druhej vete sa uvádza, že ďalšie nároky na odstupnom rieši zákon č. 180/2013 Z. z. § 9 ods. 9, kde sa uvádza, že nároky zamestnancov , ktoré vyplývajú z prechodu práv a povinností podľa ods. 5 až 8 uspokojí ministerstvo; na týchto sa vzťahuje kolektívna zmluva ministerstva platná na rok 2013. Z uvedeného jednoznačne teda vyplýva tá skutočnosť, že v rámci spísania skončenia štátnozamestnaneckého pomeru už muselo byť obidvom stranám zrejmé, že aj keď tento zákon ešte nebol účinný, keďže účinnosť nadobudol dňa 01. 10. 2013, avšak v samotnom skončení sa uvádza, že ich nároky sa posúdia už podľa tohto zákona. Preto nemožno prisvedčiť argumentácii odporcu, že tieto nároky by sa mali posudzovať ešte podľa zákona, ktorý sa vzťahoval ku dňu dania skončenia tohto štátnozamestnaneckého pomeru, ale je to potrebné posudzovať v kontexte kedy štátnozamestnanecký pomer skončil. Súd taktiež poukazuje aj na to, že samotným odstupným sa má riešiť situácia, ktorá nastane zamestnancovi až po skončení pracovného pomeru a nie počas výpovednej doby. Ani v zmysle zák. č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy sa nenachádzajú ustanovenia, ktoré by konkrétne riešili túto skutočnosť. Preto nie je možné prisvedčiť odporcovi, že sa to má riešiť tým spôsobom, že na zamestnancov, ktorým uplynie výpovedná doba, už za účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z., že by sa na nich nevzťahovali ust. § 9 ods. 9. Keby chcel zákonodarca túto skutočnosť riešiť tým spôsobom, že na tých štátnych zamestnancov, ktorým bolo skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané pred účinnosťou tohto zákona, t. j. pred 01. 10. 2013, že sa na nich nebudú vzťahovať ustanovenia tohto zákona, konkrétne § 9 ods. 9, mal uvedené skutočnosti uviesť v spoločných a záverečných ustanoveniach s tým, že by jasne vymedzil, že zamestnanci, ktorým bolo dané skončenie štátnozamestnaneckého pomeru pred účinnosťou tohto zákona, avšak výpovedná doba im uplynie až počas účinnosti, že na týchto sa nevzťahuje § 9 ods. 9, a že ich všetky nároky budú vysporiadané v zmysle § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. Takéto ustanovenia sa v zákone nenachádzajú súd mal teda za to, že návrh navrhovateľa je dôvodný, čo sa týka celej uplatnenej istiny. Právne odôvodnil nárok navrhovateľa s poukazom na ust. § 35 ods. 1, § 47 písm. b), § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov štátneho zamestnanca, ako aj § 9 ods. 6, 9 zák. č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, ako aj s poukazom na čl. 3 ods. 8 Kolektívnej zmluvy Ministerstva vnútra SR pre rok 2013. Zároveň zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ale až od 07. 05. 2014 až do zaplatenia s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. Úroky z omeškania priznal až od 07. 05. 2014 z toho dôvodu, že odporca sa prvýkrát dozvedel o tej skutočnosti, že navrhovateľ si uplatňuje súdnou cestou svoj návrh až tohto dňa, kedy si prevzal zásielku zaslanú Okresným súdom vo Zvolene, ktorá obsahovala predvolanie na termín pojednávania, návrh, ako aj výzvu na vyjadrenie. Čo sa týka zamietnutia časti úrokov z omeškania v období od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 súd poukazuje na to, že súdu žiadnym spôsobom zo strany navrhovateľa nebol predložený dôkaz z akého dôvodu si žiada zaplatenie tejto sumy od dátumu 16. 12. 2013. Proti rozsudku sa odvolal navrhovateľ, a to proti druhému výroku rozsudku, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 z istiny 995,50 eur. Rozsudok v tejto časti žiadal zmeniť tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu istiny vo výške 995,50 eur brutto z 5,25% úrokom z omeškania ročne od 16. 12. 2013 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Namietal, že skutočnosť, že dňa 07. 05. 2014 si odporca prevzal zásielku zaslanú Okresným súdom vo Zvolene, nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k plynutiu úrokov z omeškania. Nakoľko splatnosť odstupného nastala najneskôr dňa 10. 12. 2013 a odporca navrhovateľovi nezaplatil riadne a včas odstupné, odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu už dňa 11. 12. 2013. Nárok na zaplatenie úrokov vzniká ex lege, a to momentom omeškania dlžníka, nezávisle od vôle strán. Preto skutočnosť, že odporca nesplnil svoj dlh riadne a včas vo výške ustanovenej zákonom, resp. kolektívnou zmluvou, nemôže byť na ujmu navrhovateľa. Poukázal na ust. § 120 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, ako aj § 76 ods. 6 a § 130 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z. z. a čl. 47 ods. 4 Kolektívnej zmluvy pre zamestnancov štátnej služby pre rok 2013 s tým, že má za to, že nakoľko v zmysle kolektívnej zmluvy sa plat vypláca najneskôr 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom odstupné sa v zmysle Zákonníka práce vypláca v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, pri jednoduchom matematickom výpočte je možné dospieť k splatnosti odstupného najneskôr dňa 10. 12. 2013. Odporca sa preto dostal do omeškania dňa 11. 12. 2013, avšak navrhovateľ si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatňuje až odo dňa 16. 12. 2013. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, žiadal rozsudok v časti druhého výroku potvrdiť. Odporca sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozsudku v tejto časti s tým, že do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní konanom dňa 05. 08. 2014 navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho nárok na úhradu úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 a ani neuviedol v tomto smere relevantné skutočnosti, ktorými by chcel preukázať uplatňovaný nárok. Navrhovateľ až v rámci podaného odvolania priložil ako dôkaz kolektívnu zmluvu pre zamestnancov odmeňovaných podľa zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na rok 2013, v ktorej sa uvádza aj výplatný termín mzdy (platu). Poukázal aj na ust. § 120 ods. 4 O. s. p. s tým, že na dôkazy a skutočnosti označené po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania sa neprihliada. Odporca podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote, a to v rozsahu prvého výroku predmetného rozsudku. Namietal, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku. Odporca má za to, že v predmetnom rozhodnutí sa súd nedostatočne vysporiadal s odporcom uvádzanými skutočnosťami ako aj predloženými dôkazmi. Štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom sa skončil výpoveďou uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 26. 09. 2013. Výška odstupného bola určená podľa § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, ktorý ju stanovuje vo výške trojnásobku funkčného platu, ak štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva roky. Poukázal aj na stanovisko Centra podpory Banská Bystrica Ministerstva vnútra SR zo dňa 31. 01. 2014. Keďže navrhovateľ nesúhlasil s trvalým preložením do nového služobného úradu, nový služobný úrad musí rešpektovať podmienky, za ktorých bola daná výpoveď zo strany jeho právneho predchodcu (Správa katastra Banská Bystrica) a vyplatiť navrhovateľovi odstupné v súlade s kolektívnou zmluvou, ktorou bol viazaný jeho právny predchodca. Rovnako poukázal aj na tú skutočnosť, že dňa 26. 09. 2013, keď bola navrhovateľovi doručená výpoveď, ešte zák. č. 180/2013 Z. z. nebol účinný, nakoľko účinnosť nadobudol až dňom 01. 10. 2013. V čase doručenia výpovede navrhovateľovi ešte jeho ustanovenia neboli záväzné, a teda ani nemohli byť aplikované na určenie výšky odstupného vo výpovedi danej navrhovateľovi. Na výpoveď navrhovateľa a na určenie výšky, resp. rozsahu nárokov z nej vyplývajúcich sa v tom čase ešte nevzťahoval zákon č. 180/2013 Z. z., a ani kolektívna zmluva Ministerstva vnútra SR na rok 2013, o čom svedčí aj fakt, že ako služobný úrad a zamestnávateľ je vo výpovedi uvedená Správa katastra Banská Bystrica. Daním výpovede zo strany služobného úradu zaniká štátnozamestnanecký pomer až uplynutím výpovednej doby, ale právny úkon skončenia bol urobený do 30. 09. 2013 s tým, že štátnozamestnanecký pomer skončí síce uplynutím výpovednej doby, ale za podmienok, ktoré existovali v čase dania výpovede. Kolektívna zmluva Ministerstva vnútra SR pre rok 2013 sa vzťahuje len na tých štátnych zamestnancov zrušovaných orgánom miestnej štátnej správy, ktorí súhlasili s prechodom práv a povinností a s uzatvorením dodatku k ich služobným zmluvám. Ministerstvo vnútra SR vyplatilo navrhovateľovi odstupné po uplynutí výpovednej doby v mzde za mesiac november v súlade s § 53 ods. 1 zák. 400/2009 Z. z. a zvýšenie odstupného podľa kolektívnej zmluvy zrušovaného orgánu miestnej štátnej správy. Zo strany súdu došlo k nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, a tým došlo k porušeniu § 132 Občianskeho súdneho poriadku. K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ. Rozsudok v napadnutej časti prvého výroku navrhovateľ považoval za vecne správny a založený na správnom právnom posúdení veci. Stotožňuje sa v tejto časti aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a ďalej poukázal na skutočnosť, že z hľadiska posúdenia platnosti a účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. treba vnímať dve roviny. Pre prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je v tomto prípade rozhodujúcim dňom deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Avšak pre stanovenie výšky odstupného je rozhodujúcim dňom deň uplynutia výpovednej doby, nakoľko až jej uplynutím sa pracovný pomer končí. Rozhodujúca skutočnosť pre prechod práv a povinností a rozhodujúca skutočnosť pre stanovenie výšky odstupného nastali v odlišné dni. Navrhovateľ súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že ak by bol cieľ zákonodarcu iný, premietol by to do prechodných a záverečných ustanovení zákona. Bolo by však popretím zmyslu a účelu pracovnoprávnych predpisov, ak by takýmto účelovým konaniam zamestnávateľa voči zamestnancom pri stanovení výšky ich pracovnoprávnych nárokov, bola poskytnutá právna ochrana. Stav v čase podania výpovede prípadne aj stav v čase jej doručenia, je pre určenie výšky odstupného nerozhodný. To, že vznikol nárok na odstupné je zrejmé až v deň, keď dôjde k zániku pracovného pomeru a potom je tento deň aj rozhodujúcim na určenie výšky odstupného. K zániku pracovného pomeru v tomto prípade došlo až účinnosťou výpovede, ktorá nastala uplynutím výpovednej doby. Preto až k tomuto dňu bolo rozhodujúce, kto je vo vzťahu ku navrhovateľovi zamestnávateľom a aká je výška odstupného. Pri podaní výpovede totiž nie je vôbec zrejmé, či napokon pracovný pomer výpoveďou aj skončí, keďže kedykoľvek do uplynutia výpovednej doby môže byť so súhlasom druhej strany, táto výpoveď vzatá späť, prípadne pracovný pomer môže v rámci výpovednej doby skončiť aj inak (napr. okamžitým skončením pracovného pomeru), preto je úvaha odporcu nesprávna. Zák. č. 180/2013 Z. z. bol účinný k dňu zániku pracovného pomeru. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v prvom výroku ako vecne správny potvrdil. Zároveň rozsudok v druhom výroku podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec podľa ods. 2 vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolanie odporcu nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti týkajúceho sa prvého výroku rozsudku okresného súdu a obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v tejto časti. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne v prvom výroku a vychádza z náležite vykonaného dokazovania. Okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne skutkovo aj právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Správne aplikoval aj príslušné normy na zistený skutkový stav. Všetky skutkové zistenia a závery o nich, ktoré z týchto zistení vyvodil, ako aj ich právne posúdenie, okresný súd dostatočne uviedol a vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj argumentáciou navrhovateľa uvedenou v konaní, ako aj v podanom vyjadrení k odvolaniu odporcu. Rozhodnutie považuje odvolací súd v prvom výroku za správne a dostatočne odôvodnené v súlade s ust. § 157 O. s. p. Námietku odporcu, a to konkrétne, že sa súd vôbec nevysporiadal so skutočnosťami a dôkazmi uvedenými a predloženými vo vyjadrení zo dňa 14. 07. 2014, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože prvostupňový súd vykonal náležité a správne hodnotenie vykonaných dôkazov, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a preto ani v tomto smere námietka odporcu, že došlo k porušeniu § 132 Občianskeho súdneho poriadku nie je dôvodná. Odporca vo svojom odvolaní neuviedol iné, nové skutočnosti, ako tie, ktoré uvádzal v priebehu prvostupňového konania a prvostupňový súd sa náležite a dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia s nimi vysporiadal. Pre prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je v danom prípade rozhodujúci deň kedy nadobudol účinnosť zák. č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Pre stanovenie výšky odstupného je však rozhodujúcim deň uplynutia výpovednej doby, nakoľko až jej uplynutím sa pracovný pomer navrhovateľa u odporcu končí. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že ak by bol cieľ zákonodarcu iný, premietol by to do prechodných a záverečných ustanovení vyššie uvedeného zákona. Argumentácia odporcu v odvolaní, že výška odstupného u navrhovateľa bola určovaná priamo vo výpovedi je právne irelevantná, pretože len zákon môže ustanoviť, za akých podmienok a v akej výške bude v režime štátnej služby odstupné vyplatené. Pre určenie výšky odstupného je rozhodujúci stav v čase účinnosti výpovede a nie stav v čase podávania výpovede navrhovateľom. Zákon nevyžaduje uvedenie výšky odstupného priamo vo výpovedi, a pokiaľ tak odporca konal, uvedená skutočnosť je právne irelevantná. Nárok na odstupné vzniká v deň, keď dôjde k zániku pracovného pomeru, a preto deň zániku pracovného pomeru je rozhodujúcim dňom pre určenie výšky odstupného. Účinnosť výpovede navrhovateľa nastala v danom prípade až uplynutím výpovednej doby, čím došlo k zániku pracovného pomeru. Preto až k tomuto dňu bolo rozhodujúce, kto je vlastne vo vzťahu k navrhovateľovi zamestnávateľom a aká bude výška odstupného. Je možné stotožniť sa aj s argumentáciou navrhovateľa, že pri podaní výpovede totiž nie je vôbec zrejmé, či napokon pracovný pomer výpoveďou aj skončí, keďže kedykoľvek do uplynutia výpovednej doby môže byť so súhlasom druhej strany táto výpoveď vzatá späť, prípadne pracovný pomer môže v rámci výpovednej doby skončiť aj inak (napr. okamžitým skončením pracovného pomeru). Preto nie je ani podstatné, či v čase podania výpovede bol alebo nebol účinný zákon č. 180/2013 Z. z. za predpokladu, že účinnosť nadobudol v čase, keď navrhovateľ bol v pracovnom pomere, čo v konaní nebolo spochybnené. Ani s ohľadom na námietky vznesené odporcom v odvolacom konaní, nemožno dospieť k inému záveru, než k akému dospel prvostupňový súd. V odvolacom konaní odporca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli významné a odôvodňovali by iné, resp. také rozhodnutie, akého sa odporca domáhal. Pokiaľ sa týka druhého výroku napadnutého rozhodnutia, v tejto časti odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie navrhovateľa voči druhému výroku prvostupňového rozhodnutia odvolací súd považoval v plnom rozsahu za dôvodné. Okresný súd nerozhodol správne, pokiaľ v časti o zaplatení úrokov z omeškania za obdobie od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 návrh navrhovateľa zamietol s odôvodnením, že súdu žiadnym spôsobom zo strany navrhovateľa nebol predložený dôkaz, z akého dôvodu si žiada zaplatenie tejto sumy od dátumu 16. 12. 2013. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v jeho odvolaní a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Podľa § 120 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane použijú ustanovenia § 76 ods. 3, 4 a 6, § 129 až 132 Zákonníka práce. Podľa § 76 ods. 6 zák. č. 311/2001 Z. z. odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. Podľa § 129 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z . mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Podľa § 130 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z. z. mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve. Podľa názoru odvolacieho súdu splatnosť odstupného nastala najneskôr dňa 10. 12. 2013 s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia paragrafov a je zrejmé, že odporca navrhovateľovi nezaplatil riadne a včas odstupné, a teda sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu už dňa 11. 12. 2013. V zmysle kolektívnej zmluvy sa plat vypláca najneskôr v 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom odstupné sa v zmysle Zákonníka práce vypláca v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, čo v danom prípade je splatnosť odstupného najneskôr dňa 10. 12. 2013. Správne navrhovateľ poukázal v odvolaní na tú skutočnosť, že prvostupňovému súdu bol v čase rozhodovania obsah kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe na rok 2013 známy, o čom svedčí odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Naviac uvedená kolektívna zmluva je zmluvou zverejňovanou v Centrálnom registri zmlúv vedeným Úradom vlády SR, a teda je verejne známa. Okresný súd teda nesprávne vec právne posúdil, keď priznal navrhovateľovi úrok z omeškania až odo dňa 07. 05. 2014, nakoľko odporca je v omeškaní vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti už odo dňa 11. 12. 2013. Pokiaľ si teda navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 16. 12. 2013 prvostupňový súd nerozhodol správne, keď mu úrok z omeškania od tejto doby nepriznal. Odvolací súd v tejto časti ohľadom druhého výroku, rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. rozhodne o trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.