Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12CoE/91/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809200114 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6809200114.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému Y. D., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt V. XXX, XXX XX E., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 11107/08, o vymoženie 606,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 5Er/13/2009-22 zo dňa 15. 02. 2016, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (prvý výrok) a vo výroku o zastavení exekúcie (druhý výrok) p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Revúca ako exekučný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „exekučný súd“) uznesením zo dňa 15. 02. 2016 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (prvý výrok) a zastavil ju (druhý výrok) podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal (tretí výrok). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskou rozhodcovskou, a. s., sp. zn. SR 08586/08 zo dňa 12. 09. 2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. 02. 2008. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola s povinným individuálne dojednaná, lebo povinný ju nemal možnosť žiadnym spôsobom meniť vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Jeho jedinou alternatívou bolo zmluvu ako celok odmietnuť alebo prijať návrh, a tým sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Ide teda o značnú nerovnováhu, keďže sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť jeho obrany. Exekučný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na neprijateľnej podmienke, ktorá nebola individuálne dojednaná, preto exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko súdny exekútor nepredložil ich vyúčtovanie v súdom stanovenej lehote napriek tomu, že bol súdom vyzvaný na uplatnenie trov exekúcie a bol taktiež riadne poučený o následkoch ich neuplatnenia. 2. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), f) a § 221 ods. 1 písm. e), d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.”). Oprávnený vytýkal exekučnému súdu, že mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej iba Smernica), musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, neodporujúcej interpretácii Súdneho dvora Európskej únie. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice č. 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie. 2.1 Podľa jeho názoru došlo činnosťou exekučného súdu k ústavne neakceptovateľnému porušeniu jeho práv, pretože nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. 2.2 Oprávnený uviedol, že ak exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie, ktoré je z takéhoto dôvodu nezákonné. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok. 2.3 V odôvodnení odvolania ďalej oprávnený uviedol, že ak všeobecný súd nehodlá akceptovať v odvolaní uvedenú interpretáciu, navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky tohto znenia: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ? 2.4. Všeobecný súd sa podľa ďalších odvolacích tvrdení postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda jeho vmanévrovanie do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uskutočnená v danej veci exekučným súdom je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. 2.5 Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. ) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. 2.6 Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. 2.7 Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukazuje na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. 2.8 Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie § 40 a 43 ZoRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. 2.9 Súd prvej inštancie porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho prejednania (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013), právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Preto je nutné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie. 2.10 Oprávnený tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Ak by chcel zákonodarca umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedené dôvody stanovené v ust. § 45 ZoRK by zahrnul aj ďalšie. Exekučný súd podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, nie však formou odloženej platby, ale vo forme splátok a klient má možnosť zvoliť si podmienky splácania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že z právnych predpisov nie je možné v obchodných záväzkových vzťahoch odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. 2.11 Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Vyjadrenie k odvolaniu povinným podané nebolo. 4. Rozhodnutie exekučného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu. 5. Odvolanie oprávneného bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 07. 03. 2016, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01.07.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Civilný sporový poriadok v prechodnom ustanovení, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Vzhľadom na skutočnosť, že odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. 6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 7. K návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p., ktoré korešponduje s ust. § 162 ods. 1 a), b) a c) CSP odvolací súd uvádza: Vzťah Exekučného poriadku a Civilného sporového poriadku je vzťahom špeciálneho právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Civilného sporového poriadku umožňujúcich súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10. 07. 2013. 8. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 162 ods. 1 a) a b) CSP rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, nerobia strany, ale len (predkladajúci) súd, ak dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky exekučný súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky). 9. K návrhu na prerušenie konania podľa § § 162 ods. 1 c) CSP odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad komunitárneho práva (výklad zmlúv; platnosť a výklad aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie), a nie aplikácia práva na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. 10. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 162 ods. 1 c) CSP, aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú strany, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované, s právom Únie konformné rozhodnutie, potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT, C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ. 11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou, doručenou exekučnému súdu dňa 12. 01. 2009, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava proti povinnému Y. D., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým bydliskom V. XXX, E., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 08586/08 zo dňa 12. 09. 2008. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 14. 02. 2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 606,78 Eur s príslušenstvom. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd pripomína, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného a neobsahujú ani podpis oprávneného. 12. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu, a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ exekučný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú úverovú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecne správne. 13. Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že všeobecný súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd (ne)poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré je uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie ako exekučný titul, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, alebo sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Formálne vykonateľnosť sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania, na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, nielen pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2. 14. Otázkou, či súd rozhodujúci v exekučnom konaní mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. 15. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. 16. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje, vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky) a či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicatae, veci právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. 17. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. V exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, overuje sa len existencia exekučného titulu. Tam, kde je povinným spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax (v súlade s komunitárnym právom) jeho zvýšenú ochranu, lebo spotrebiteľa považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať na to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, z ktorej je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný. 18. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý správne zistil, že rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka. 19. Exekučný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pri uzatváraní zmluvy možno časť jej obsahu určiť aj odkazom na obchodné podmienky. Súčasťou obchodných podmienok tak môžu byť len ustanovenia o časti tej-ktorej zmluvy. Rozhodcovská doložka nie je časťou zmluvy, ale ako samostatná zmluva má vlastný právny osud. Preto nie je možné konštatovať, že bola platne uzatvorená len tým, že je obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré, ako vyplýva z ich fotokópie založenej v súdnom spise, neboli podpísané obidvoma zmluvnými stranami. 20. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka) a ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy. 21. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa. Treba ju preto považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutom v prílohe k Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 22. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. 23. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože súd prvej inštancie danými skutočnosťami rozhodnutie nezdôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie nie sú právne relevantné. 24. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).