Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/118/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6906211088 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6906211088.1
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej W. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, E., zast. opatrovníčkou Mgr. Annou Figľušovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Revúca, vedenej pod sp. zn. EX/342/2006 súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom, Exekútorský úrad Letná 47, Košice, o vymoženie 642,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 4Er/2330/2008 - 25, zo dňa 15.07.2013, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp. zn. EX/342/2006 súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Rimavskej Sobote dňa 12.10.2006 pod č. 5609 034581, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Dôvod zastavenia exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. V exekučnej veci sa má vymáhať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah účastníkov založený Zmluvou o úvere zo dňa 24.10.2005 podlieha režimu spotrebiteľského práva. Aplikáciou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - ust. § 52 a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) je podmienkou neprijateľnou a od počiatku neplatnou podľa ust. § 53 ods. 1, 4 cit. zákona, pretože nebola dohodnutá individuálne. Rozhodcovská doložka je upravená vo VPPÚ (čl. 17). Povinná (spotrebiteľ) nemohla ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo na rozhodcovský súd, ale ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. V uvedenom obmedzení výberu súdu spočíva nerovnováha v právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy. Pretože poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Súdny exekútor napriek viacerým výzvam súdu vyúčtovanie trov nepredložil, preto mu súd náhradu trov exekúcie nepriznal.
Proti tomuto rozhodnutia podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť, trval na pokračovaní v exekúcii.
Obsažne vo viacerých smeroch a teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči rozhodnutiu súdu I. stupňa. Namietal, že exekučný súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f) O. s. p. ), rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.), sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 a) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav pretože nevykonal náležité dokazovane a nesprávne právne posúdil vec (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu a redukovanú pre všeobecný súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK). Keďže exekučnému súdu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného. ZoRK zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Vo vyššie uvedených súvislostiach oprávnený odkazuje a citoval z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30. 11. 2012, ktorý si osvojil odvolacie dôvody odvolateľa zhodne uvádzané aj v tomto odvolaní a na nich postavil zrušujúce rozhodnutie vo vzťahu k zastaveniu exekúcie resp. k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie, čo svedčí o opodstatnenosti odvolacích dôvodov oprávneného aj v tomto konaní.
Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní (ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo ak bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní), nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalšie dôvody šetrenia dôvodov inak daných pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, exekučnému súdu nie sú zverené. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, a odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti (zásada rovnosti účastníkov konania).
Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde.
Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy ani zmluvy o spotrebnom úvere. Pre obchodné záväzkové vzťahy nie je možné zo zákona ani iných právnych predpisov odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, túto si môžu zmluvné stany dohodnúť. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania. Dohodnutá výška úrokov
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri jeho poskytnutí.
Oprávnený ďalej namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/ EHS. Smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil. Taktiež vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.
Ak by sa odvolací súd nestotožnil s ústavne súladnou (vyššie uvedenou) interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený žiada, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Ak by odvolací súd odvolaniu oprávneného nevyhovel, oprávnený považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd predmetné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?
Povinná, ani súdny exekútor vyjadrenie k odvolaniu nepodali.
Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona O. s. p. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1).
Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom (§ 45 Exekučného poriadku - exekučný súd) v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Odvolací súd nepovažuje za právne relevantnú námietku oprávneného, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní, nakoľko všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou sú zrejmé z obsahu predloženej Zmluvy o úvere zo dňa 24.10.2005. To zohľadnil v rozhodnutí exekučný súd a konštatoval, že sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľskej zmluvy vyplývajúce z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko oprávnený ako právnická osoba poskytol v rámci svojej podnikateľskej činnosti úver povinnej ako fyzickej osobe (bez obchodného mena, či identifikačného čísla).
Rozhodnutie exekučného súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, potom aj exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje. O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((čl. 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že si ju povinná (spotrebiteľ) osobitne nevyjednala, že je podmienkou zmluvy neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ (zhodne ako ods. 5 ust. § 53 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 ktoré v rozhodnutí cituje okresný súd).
Odhliadnuc od dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktoré podrobne uviedol v rozhodnutí okresný súd, a s ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd dodáva, že v ďalšom je vylúčená akákoľvek polemika týkajúca sa textu rozhodcovskej doložky aj preto, že ust. § 4 ods. 2 ZoRK vyžaduje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu uzavretie rozhodcovskej doložky výlučne v písomnej forme. A táto zákonná podmienka jednoznačne v danom prípade dodržaná nebola, pretože o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba v tzv. Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((bod 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že nespĺňa náležitosti písomnej formy podľa § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. Napriek tomu, že v Zmluve o úvere zo dňa 24.10.2005 v časti pred podpismi účastníkov je uvedené: „Dlžník vyhlasuje, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) ....“, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve, a hoci boli takéto Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (písomný dokument) technicky spojené so zmluvou o úvere, nemožno z toho vyvodiť záver, že danú rozhodcovskú zmluvu (doložku) účastníci uzavreli písomne resp. že ju dohodli a uzavreli ako samostatnú zmluvu.
Okresný súd judikoval nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do tohto zákona od 01.04.2004, na základe novely zákona č. 150/2004 Z. z. , ktorým smernica č. 93//13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola prevzatá do nášho právneho poriadku. Z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu, ak exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje aj na ustanovenia cit. smernice a judikatúru ESD.
Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že okresný súd postupom, v ktorom vyhodnotil dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných podmienkach adhéznej spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol
pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie i po tom, čo ho okresný súd vyzval na predloženie úverovej zmluvy alebo aj v ktorejkoľvek inej fáze priebehu exekučného konania. Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.
Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd zamieta, z týchto dôvodov.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Cit. ustanovenie upravuje prípady, kedy je súd povinný prerušiť konanie. Návrh všeobecného súdu na zaujatie stanoviska je svojou podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa cit. ustanovenia O. s .p. len zaujatie stanoviska. Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s p. nie je skúmanie rozporu právnych predpisov rovnakej právnej sily, ale predmetom konania ústavného súdu je skúmanie súladu (zákonnosti) právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania.
Oprávnený vo svojom odvolaní zo dňa 28.08.2013 (číslo listu 45 spisu) zjavne navrhuje prerušenie konania podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s . p.. Odvolací súd ale nedospel k záveru o nesúlade ustanovení právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval exekučný súd s Ústavou Slovenskej republiky.
V rámci realizovaného procesného postupu exekučného súdu a pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku, vrátane ust. § 44 ods. 2, odvolací súd nezistil a nemal preukázanú oprávneným tvrdenú potrebu predložiť Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre (údajný) rozpor tohoto právneho predpisu s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv v právny poriadok (v čom vidí oprávnený rozpor v návrhu na prerušenie nekonkretizoval, návrh bližšie neodôvodnil). Aplikácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je založená na jednotnom výklade a konštatnej, ustálenej judikatúre (treba zdôrazniť aj Ústavného súdu), v zmysle ktorej exekučný súd je oprávnený skúmať zákonnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
V obsahovo rovnakých, ako aj vyššie uvedených námietkach oprávneného sa už odvolací súd vyjadril vo viacerých skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení oprávneného. Ide o právne závery, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku), pričom každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaný. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a môže skúmať počas celého
exekučného konania, v každom štádiu konania (teda aj v neskorších štádiách exekučného konania), na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Rovnaký názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Takýto právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Zhodný názor, vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení č. k. II ÚS 545/2010-5, že exekučný súd je v každej fáze konania povinný skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci. ((Pokiaľ rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, ide o porušenie práva na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.)
Postup exekučného súdu keď posudzoval, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k jeho „zrušeniu“, exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. V rámci exekučného konania bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi oprávneným predloženého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým rozhodnutím navyše odvolací súd nebol ani viazaný.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej doložky (zmluvy) resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. (V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.01.2012 sp. zn. 6Cdo 143/2011 v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať ho aj podľa kritérií ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK a pokiaľ zistí, že rozsudok má nedostatok, musí exekúciu v zmysle cit. ustanovenia zastaviť.)
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Vo vzťahu k výroku rozhodnutia o zastavení exekúcie nedošlo k prekročeniu preskúmavacej právomoci exekučného súdu, pretože exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia.
Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie doručenému súdu dňa 23.08.2006 zmluvu o úvere, ani všeobecné podmienky poskytnutia úveru nepripojil. Zmluva o úvere, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bola exekučnému súdu doručená dodatočne (17.07.2012), až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (poverenie bolo súdom vydané dňa 12.10.2006). „Opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie “, ako postup exekučného súdu preskúmavajúceho exekučný titul v štádiu po vydaní overenia na vykonanie exekúcie, označil oprávnený, jeho výklad cit. ustanovenia odvolací súd považuje za zužujúci a účelový, je v rozpore s účelom tohto ustanovenia Exekučného poriadku a záväzkami Slovenskej republiky po vstupe do EÚ vo vzťahu k ochrane spotrebiteľov.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. zamietol, z týchto dôvodov.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle nastanú prekážky tu uvedené.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami, dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, či pravidlá podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou podmienkou. Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.
Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. (Možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení.)
Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude napr. len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.
V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.
Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je namieste osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Na individuálne dojednanie je potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov. Na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza.
Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.