Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/23/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200557 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:2016200557.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: Ochranca práv spotrebiteľov, občianske združenie, Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 395 593, právne zastúpený: Lexpert, s. r. o., Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 976 856, proti žalovanému: Krajský súd v Trnave, Vajanského 2/A, 918 70 Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/22/16 zo dňa 29.06.2016, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žiadosťou zo dňa 12.05.2016 požiadal žalobca Okresný súd Piešťany o informáciu podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o slobode informácií), konkrétne o poskytnutie informácie o „živých“ súdnych konaniach (s výnimkou exekučných konaní), vedených na tomto okresnom súde, v ktorých vystupujú ako účastníci: 1. Československá obchodná banka, a. s., IČO: 36 854 140, so sídlom Michalská 18, Bratislava, 2. OTP Banka Slovensko, a. s., IČO: 31 318 916, so sídlom Štúrova 5, Bratislava, 3. Poštová banka, a. s., IČO: 31 348 190, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, 4. Slovenská sporiteľňa, a. s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, 5. Tatrabanka, a. s., IČO: 00 686 930, so sídlom Hodžovo námestie 3, Bratislava, 6. UniCredit Bank Czech republic & Slovakia, a. s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 251 336, so sídlom Šancova 1/A, Bratislava, 7. Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, 8. Consumer Finance Holding, a. s., IČO: 35 923 130, so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok. 2. Žalobca zdôvodnil žiadosť o poskytnutie informácií tým, že hlavným cieľom jeho pôsobenia je ochrana spotrebiteľov na území Slovenskej republiky a ďalej oprávneniami, ktoré mu v tejto súvislosti vyplývajú z § 3 ods. 5 a § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o ochrane spotrebiteľa). Konkrétne žiadal o informácie evidenčného charakteru zo súdnych registrov v rozsahu: 1. identifikácia žalobcu a žalovaného (meno, priezvisko, bydlisko, resp. obchodné meno, sídlo), 2. dátum podania žaloby, 3. číslo konania, 4. predmet konania. 3. Žalobca ďalej ešte uviedol, že svoju žiadosť považuje za dôvodnú aj s ohľadom na vývoj súdnej praxe, ktorý obsah pojmu rozhodovacia činnosť v § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií ustálil tak, že do tohto pojmu nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov. Žalobca zároveň v žiadosti vyjadril názor, že nejde o vytváranie nových informácií a z informačného systému je možné jednoduchým spôsobom vytvoriť tabuľku s požadovanými údajmi. Zároveň vyjadril presvedčenie, že uvedením mena účastníka konania a jeho adresy nedochádza k zásahu do ochrany osobných údajov. Pokiaľ by išlo o osobné údaje, tak je potrebné prihliadnuť na fakt, že je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov a poskytnutie mena spolu s adresou účastníkov by bolo dôvodné, v súlade s ustanovením § 10 ods. 3 písm. f) a g) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o ochrane osobných údajov). 4. Rozhodnutím sp. zn. 1SprI/20/2016 zo dňa 26.05.2016 Okresný súd Piešťany (orgán verejnej správy 1. stupňa) rozhodol, že: 1. Žiadosti žiadateľa o sprístupnenie informácií - zoznamu „živých“ konaní (s výnimkou exekučných konaní) vedených na Okresnom súde Piešťany, v ktorých ako účastníci konania vystupujú v žiadosti o informácie uvedené subjekty, s uvedením identifikácie žalobcu, resp. žalovaného menom a priezviskom, resp. bydliskom v postavení fyzickej osoby, sa nevyhovuje. 2. Žiadosti žiadateľa o sprístupnenie informácií - zoznamu „živých“ konaní (s výnimkou exekučných konaní) vedených na Okresnom súde Piešťany, v ktorých ako účastníci konania vystupujú subjekty uvedené v žiadosti, s uvedením identifikácie žalobcu, resp. žalovaného obchodným menom, sídlom, dátumom podania žaloby, číslo konania, predmet konania, sa vyhovuje. 5. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal prvostupňový orgán verejnej správy na ustanovenia § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií, na ustanovenie § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014. Konštatoval, že meno a priezvisko síce samo o sebe ešte nevyhnutne nemusí byť znakom tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby, tvorí však 90 % identity subjektu, a preto v spojení s ďalšími i nepatrnými znakmi môže byť naplnená určiteľnosť osoby. Obsahom základného práva na ochranu osobných údajov je ochrana jednotlivca spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcej sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie zo svojho súkromia zverejní. 6. Prvostupňový orgán verejnej správy mal za to, že žiadaná informácia sa týka osobnosti a súkromia fyzickej osoby, a preto ju nemožno sprístupniť bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Jej poskytnutím bez takéhoto súhlasu by mohlo dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov. V závere rozhodnutia poukázal na to, že ani Európsky súd pre ľudské práva v zásade nepripúšťa, aby sa sprístupňovali osobné údaje o súkromí osôb. 7. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na výklad pojmu „rozhodovacia prax“ v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií a zdôraznil, že žiadané informácie sú informáciami evidenčného charakteru, ktoré možno získať zo súdneho registra jednoduchým spôsobom. V tejto súvislosti poukázal aj na závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014. Aj v zmysle uvedeného rozhodnutia meno (krstné meno a priezvisko) fyzickej osoby tvorí 90 % identity subjektu a len poskytnutím mena protistrany povinná osoba neposkytuje osobné údaje, ktoré by jednoznačne identifikovali konkrétnu fyzickú osobu. Poskytnutím mena a bydliska, resp. adresy bydliska nedochádza k zásahu do ochrany osobných údajov, pretože meno ani v spojení s adresou nie je jedinečným identifikátorom fyzickej osoby. 8. Pokiaľ by išlo osobné údaje, žalobca v odvolaní vyjadril presvedčenie, že je potrebné prihliadnuť na fakt, že je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov a poskytnutie mena spolu s adresou účastníka by bolo dôvodné v súlade s § 10 ods. 3 písm. f) a g) Zákona o ochrane osobných údajov. Ďalej ešte poukázal na čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a na § 25 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj na skutočnosti uvedené v stratégii spotrebiteľskej politiky SR na roky 2014 - 2020 a žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a o poskytnutie požadovanej informácie. 9. Rozhodnutím č. 1SprI/22/2016 zo dňa 29.06.2016 Krajský súd v Trnave (žalovaný) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 10. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia Zákona o slobode informácií, konkrétne na § 3 ods. 1 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 12, § 18 ods. 1, 2 a § 19 ods. 1 a 2 a § 22 ods. 1, ďalej na ustanovenia § 19 ods. 1, 2, § 46, § 47, § 59 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a na ustanovenie § 148 ods. 4 Spravovacieho kancelárskeho poriadku. Uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií má právo na prístup k informáciám každý, t. j. Zákon o slobode informácií nerozlišuje a nekategorizuje žiadateľov podľa žiadneho kritériá a jediným a rozhodujúcim kritériom, či požadovaná informácia môže alebo nemôže byť sprístupnená, je samotný charakter požadovanej informácie. 11. Zákon o slobode informácií je založený na základnom princípe „čo nie je tajné, je verejné.“ Povinná osoba preto musí sprístupniť informácie, ktorými disponuje, okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje. Pred sprístupnením požadovaných informácií je potrebné skúmať, či požadovanými informáciami povinná osoba disponuje a či ich sprístupniť môže, alebo ich sprístupnenie musí obmedziť. 12. Žalovaný ďalej uviedol, že zásadnou právnou otázkou v tomto prípade nie je, či poskytnúť informácie zo súdnych registrov žiadateľovi, ale ktoré informácie je potrebné zo súdneho registra pred ich poskytnutím vylúčiť. V tejto súvislosti ide o osobné údaje fyzických osôb. Meno a priezvisko v spojení s adresou trvalého bydliska, resp. korešpondenčnou adresou, na ktorej účastník preberá súdne zásielky, už tvorí osobný údaj, na základe ktorého možno podľa žalovaného fyzickú osobu identifikovať. Z obsahu odvolania podľa žalovaného vyplývalo, že žalobca žiadal informácie zo súdnych registrov z dôvodu zamýšľaného vstupu do súdneho konania, kde sú navrhovatelia právnické osoby. Údaje fyzickej osoby majú však podobu osobných údajov, na základe ktorých je osoba odporcu v konaní určiteľná a nastáva tu predpokladané obmedzenie zo strany Zákona na ochranu osobných údajov. Navyše, žalovaný uviedol, že nie všetci spotrebitelia majú záujem, aby tretie osoby nadobudli vedomosť o tom, že sú účastníkmi konania. 13. Ďalej žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov a na závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014 a dospel k záveru, že poskytnutím mena, priezviska a bydliska by sprístupnil osobné údaje účastníka konania, čo je v rozpore so Zákonom o ochrane osobných údajov. Samotné meno a priezvisko v spojení s ďalšími nepatrnými znakmi, napr. miestnou príslušnosťou, môže mať za následok určiteľnosť osoby. 14. Žalovaný ešte poukázal na to, že žiadosti o sprístupnenie informácií v právnom režime Zákona o slobode informácií nemôžu smerovať k získaniu osobných údajov fyzickej osoby a ani komunikácia medzi žiadateľom a povinnou osobou nemôže prebiehať s obsahom osobných údajov. V tých prípadoch, v ktorých sú dotknuté osobné údaje, je nevyhnutné postupovať podľa § 44 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 64 ods. 1, 2 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku. 15. Na základe uvedeného sa žalovaný stotožnil s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy a jeho rozhodnutím. 16. Správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 07.09.2016, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a zároveň zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 29.06.2016, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 26.05.2016 a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Na Krajskom súde v Trnave bola vec vedená pod sp. zn. 14S/60/2016. 17. Uznesením č.k. 3Nds/5/2016-68 zo dňa 03.11.2016 Najvyšší súd SR, postupom podľa § 85 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len SSP), rozhodol o prikázaní veci na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov obchodno- správneho kolégia Krajského súdu v Trnave. 18. V správnej žalobe žalobca uviedol, že postupom žalovaného aj prvostupňového orgánu došlo ku ukráteniu na jeho právach, a to predovšetkým práva na informácie. Argumenty uvádzané žalovaným v preskúmavanom rozhodnutí podľa žalobcu neobstoja. 19. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, v ktorom bolo potvrdené, že informácie zo súdnych registrov sú informáciami evidenčného charakteru a na tieto informácie sa potom nevzťahuje obmedzenie vyplývajúce z § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií. Z tohto rozhodnutia podľa žalobcu vyplýva, že meno (krstné meno a priezvisko) tvorí len 90 % identity subjektu. Poskytnutím mena protistrany teda povinná osoba neposkytuje osobné údaje, ktoré by jednoznačne identifikovali konkrétnu fyzickú osobu. Ďalej žalobca uviedol, že zlustrovanie súdneho registra a vyhotovenie výstupu z lustrácie vo forme tabuľky nie je možné považovať za novú informáciu, nakoľko ide o jednoduchý postup. Nežiadal, aby povinná osoba spracovávala existujúce informácie takým spôsobom, aby sa z nich po spracovaní stali kvalitatívne odlišné informácie. 20. Rovnako ako v odvolaní žalobca poukázal na to, že meno jednoznačne neidentifikuje osobu, a to aj s poukazom na to, že v Slovenskej republike je veľký počet menovcov, ktorí majú totožné krstné meno aj priezvisko. Ako dôkaz predložil výpis z internetovej stránky telefonnyzoznam.sk, kde pri zadaní mena a priezviska „Ján Kováč“ existuje až 310 záznamov. 21. Žalobca ďalej poukázal na postup iných súdov v rámci Slovenskej republiky, kde mu na základe totožnej žiadosti boli informácie poskytnuté. 22. Žalobca uviedol, že poskytnutím mena a priezviska, aj v spojení s adresou účastníka konania, by nedošlo k zásahu do ochrany osobných údajov. Zdôraznil, že pokiaľ by išlo o osobné údaje, je potrebné prihliadnuť na fakt, že je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov a poskytnutie mena spolu s adresou účastníka by bolo dôvodné, v súlade s § 10 ods. 3 písm. f) a g) Zákon o ochrane osobných údajov. Pokiaľ boli žalované orgány toho názoru, že poskytnutím adresy bydliska účastníka konania by došlo k zásahu do ochrany osobných údajov, resp. ak informačný systém súdu neumožňuje popri ostatných požadovaných informáciách poskytnúť aj adresu účastníka konania, mala byť žiadosť odmietnutá len v rozsahu poskytnutia adresy. 23. Žalobca ďalej argumentoval tým, že postupom oboch orgánov verejnej správy bolo porušené jeho právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy SR a oba orgány verejnej správy konali v rozpore so Zákonom o slobode informácií. 24. Žalobca odkázal na ustanovenie § 25 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj na § 302 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len CSP) o žalobách, týkajúcich sa abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach. Opakovane poukázal aj na závery uvedené v stratégii spotrebiteľskej politiky SR na roky 2014 - 2020. 25. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013, tak nie je zásadnou právnou otázkou, či poskytnúť informácie zo súdnych registrov, ale ktoré informácie je možné poskytnúť, a ktoré informácie je potrebné zo súdneho registra pred ich poskytnutím vylúčiť. Nie je sporné, že žalobcom požadované informácie má povinná osoba evidované v informačnom systéme, z ktorého ich vie získať jednoduchým spôsobom. Sporná ostala otázka, za akých okolností je meno a priezvisko fyzickej osoby osobný údaj. 26. Pokiaľ žalobca uviedol, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že meno fyzickej osoby tvorí 90 % jej identity a na základe mena nie je možné jednoznačne identifikovať konkrétnu fyzickú osobu, žalovaný uviedol, že meno a priezvisko samo o sebe ešte nemusia nevyhnutne byť znakom tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby, ale ako to uvádza aj uvedený rozsudok, tvoria 90 % identity subjektu, a preto v spojení s ďalšími i nepatrnými znakmi môže byť naplnená určiteľnosť osoby. 27. Osoba je určiteľná vtedy, ak ide o tzv. základný súbor údajov, t. j. meno, priezvisko, bydlisko, rodné číslo alebo dátum narodenia. Informácia priradená iba k menu a priezvisku nie je osobným údajom, to ale neplatí, ak v kontexte konkrétnej situácie možno aj takúto osobu identifikovať, napr. v spojení s miestnou príslušnosťou súdov v zmysle príslušných ustanovení CSP, a preto podľa žalovaného treba každú situáciu posudzovať individuálne. 28. Žalovaný poukázal na metodické usmernenie Úradu na ochranu osobných údajov č. 1/2013, z ktorého k pojmu osobné údaje vyplýva, že osobný údaj môže určovať osobu priamo menom a priezviskom alebo nepriamo (ide o ženu, ktorá býva na tej ktorej ulici a jazdí na červenom aute). Preto pri posudzovaní výpovednej hodnoty je potrebné brať ohľad aj na geografický faktor, v ktorom je potrebné hodnotiť dostupné údaje. 29. Ďalej ešte poukázal žalovaný na Zákon o sídlach a obvodoch súdov, v zmysle ktorého je sídlom Okresného súdu Piešťany Mesto Piešťany a jeho obvod tvorí územný obvod okresu Piešťany. V tejto spojitosti potom žalovaný uviedol, že v rámci tohto okresu môže mať bydlisko len jedna osoba s určitým menom a priezviskom, ktorá v konkrétnom konaní vystupuje ako žalovaný a takúto fyzickú osobu by bolo možné podľa týchto znakov identifikovať. Na základe uvedeného preto dospel k záveru, že informácie, ktoré žalobca žiadal, sú osobnými údajmi fyzických osôb, a teda v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o slobode informácií ich nie je možné sprístupniť. 30. Pokiaľ ide o adresu fyzickej osoby žalovaný uviedol, že meno a priezvisko v spojení s adresou trvalého bydliska, resp. s korešpondenčnou adresou na preberanie súdnych zásielok, už tvorí osobný údaj, na základe ktorého možno fyzickú osobu identifikovať. V tejto súvislosti odkázal žalovaný aj na názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sži/10/2014. 31. Pokiaľ žalobca poukazoval aj na svoju činnosť vo verejnom záujme a v tejto súvislosti poukázal aj na § 25 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, žalovaný uviedol, že činnosť združenia na ochranu spotrebiteľa nemožno považovať za plnenie dôležitej úlohy vo verejnom záujme v zmysle definície Zákona o ochrane osobných údajov, pretože nejde o výkon verejnej moci a tiež nejde o záujem štátu, ktorý by prevažoval nad oprávneným záujmom fyzickej osoby. Samotný Zákon o ochrane spotrebiteľa upravuje postavenie orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa a postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa, pričom už takéto rozčlenenie je dôkazom toho, že existujú orgány verejnej správy v tejto oblasti, ktoré vykonávajú verejnú moc za účelom ochrany spotrebiteľa, a potom existujú súkromno-právne subjekty, ktoré slúžia na pomoc spotrebiteľom. 32. Podľa žalovaného ani z CSP nemožno vyvodiť, že združenie na ochranu spotrebiteľa by plnilo dôležitú úlohu pri výkone verejnej moci. Z ustanovení § 291 a § 292 CSP vyplýva, že spotrebiteľ sa v konaní môže dať zastúpiť právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, a teda zákonodarca ponechal na spotrebiteľovi, či si želá pomoc v konaní v podobe zastúpenia takýmto združením, pričom je povinnosťou súdu ho o takejto možnosti informovať. Nie je potrebné, aby združenia na ochranu spotrebiteľov oslovovali žalovaných spotrebiteľov v súdnych konaniach s ponukou pomoci. Samotný spotrebiteľ nemusí mať záujem na takomto zastúpení. 33. Pokiaľ ide o konanie o abstraktnej kontrole, takúto žalobu môže podať aj orgán dozoru podľa osobitného predpisu. Teda podľa názoru žalovaného, združenie na ochranu spotrebiteľa opätovne neplní tak dôležitú úlohu, ktorú by bolo možné považovať za verejný záujem na účely Zákona o ochrane osobných údajov. Ani oprávnenie spotrebiteľského združenia na podanie žaloby, týkajúcej sa abstraktnej kontroly, nie je dôvodom, aby takéto združenia mali mať prístup k osobným údajom spotrebiteľov bez ich súhlasu. Združenia na ochranu spotrebiteľa majú svoju funkciu vykonávať na základe informácií získaných priamo od spotrebiteľov, ktorí ich o pomoc požiadali. 34. Podľa žalovaného sa ustanovenie § 10 ods. 3 písm. g) Zákona o ochrane osobných údajov na túto situáciu nevzťahuje, pretože upravuje úplne inú situáciu. 35. Žalovaný ďalej v závere uviedol, že Ústava SR v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné pri uplatňovaní práva na informácie dodržiavať tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie na strane druhej. Pomoc spotrebiteľom môže a má združenie na ochranu spotrebiteľov poskytovať len na základe iniciatívy spotrebiteľov, preto nie je možné takýmto súkromno-právnym subjektom sprístupňovať osobné údaje spotrebiteľov, pretože by mohlo dôjsť k zásahu do ich práva na súkromie. 36. K argumentu žalobcu o tom, že mu zo strany iných súdov boli žiadané informácie poskytnuté, žalovaný uviedol, že nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov. 37. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. 38. V replike žalobca uviedol, že na svojej žalobe zotrváva aj po vyjadrení žalovaného k žalobe. Podľa názoru žalobcu žalovaný nerešpektuje existujúcu ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a tým narúša princíp právnej istoty a koná v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 2 CSP. Ďalej ešte žalobca poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 3Sži/10/2014 zo dňa 28.01.2015 a sp. zn. 8Sži/3/2014 zo dňa 18.02.2016. V rozhodnutí sp. zn. 3Sži/10/2014 poukázal konkrétne na tú časť, kde Najvyšší súd SR uviedol, že „meno a priezvisko v spojení s adresou trvalého bydliska, resp. korešpondenčná adresa, na ktorej účastník preberá súdne zásielky, už tvorí osobný údaj, na základe ktorého možno fyzickú osobu identifikovať.“ Použitím logického výkladu argumentum a contrario možno podľa žalobcu uzavrieť, že poskytnutím údajov zo súdnych registrov s uvedením len mena a priezviska účastníka konania, bez uvedenia adresy, nedochádza k naplneniu určiteľnosti fyzickej osoby. 39. Žalovaný sa k replike nevyjadril, zotrval na svojom vyjadrení k žalobe, požiadal o ospravedlnenie svojej účasti na nariadenom pojednávaní a súhlasil s uskutočnením pojednávania a s rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti. 40. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 14.06.2017. 41. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a replike. Zdôraznil, že § 12 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám umožňuje povinnej osobe, v prípade, ak dospeje k záveru, že žiadosti nie je možné v celom rozsahu vyhovieť, poskytnúť informáciu len vo zvyšnom rozsahu, teda v obmedzenom rozsahu, preto v danom prípade mohla byť sprístupnená informácia o mene a priezvisku účastníkov konania bez bydliska. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a na rozhodovaciu prax drvivej väčšiny súdov SR, keď okresné súdy bežne sprístupňovali informácie o mene a priezvisku fyzických osôb. Vyjadril aj požiadavku, že očakáva predbežný právny názor senátu vo vzťahu k Zákonu o ochrane osobných údajov, ku ktorému by sa vyjadril. Navrhol zrušiť tak rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 42. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP). 43. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). 44. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, jemu predchádzajúce rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, ako aj postup oboch orgánov verejnej správy v konaní, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 45. Základný rámec práva na slobodný prístup k informáciám je zakotvený v čl. 26 Ústavy SR. 46. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR; sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 47. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR; každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 48. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR; slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 49. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR; orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 50. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca je osobou oprávnenou žiadať informácie, ako ani to, že Okresný súd Piešťany ako orgán verejnej správy 1. stupňa je povinnou osobou v zmysle Zákona o slobode informácií. Okresný súd nevystupoval pri vybavovaní žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií ako orgán súdnej moci, ale ako orgán verejnej správy 1. stupňa. 51. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013 a na závery z neho vyplývajúce o tom, že žiadané informácie sú informáciami evidenčného charakteru, na ktoré sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií a ktoré povinná osoba jednoduchým spôsobom získa lustráciou v súdnom registri, nejde preto o poskytnutie novej informácie, tieto žalobné námietky nie sú dôvodné. Z rozhodnutí oboch orgánov verejnej správy, a aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. Prvostupňový orgán verejnej správy a ani žalovaný nespochybnili, že ide o informácie evidenčného charakteru a v rozsahu, ktorý považovali za prípustný, aj tieto informácie poskytli. Orgány verejnej správy oboch stupňov práve prihliadli na ustálenú rozhodovaciu prax a na záver vyplývajúci aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, uvádzaného žalobcom v správnej žalobe, a to, že ide o informácie evidenčného charakteru, ktoré povinná osoba žiadateľovi sprístupní, ale pri zachovaní princípov ochrany osobných údajov fyzickej osoby. 52. Medzi účastníkmi konania teda nebolo sporné to, že orgán verejnej správy prvého stupňa bol povinný žiadané informácie poskytnúť ale rozsah, v akom bol povinný žiadané informácie poskytnúť pri zachovaní obmedzení, vyplývajúcich pre poskytnutie žiadaných informácií zo Zákona o slobode informácií, ako aj zo súvisiacich právnych predpisov. 53. Žalobca žiadal poskytnúť informáciu o „živých“ súdnych konaniach, v ktorých ako účastník konania vystupovala niektorá z ôsmich žalobcom uvedených právnických osôb, a to v rozsahu údajov o žalobcovi a žalovanom - obchodné meno a sídlo (pri právnickej osobe) alebo meno, priezvisko a bydlisko (pri fyzickej osobe), číslo konania, predmet konania a dátum podania žaloby. Prvostupňový orgán verejnej správy informácie žalobcovi poskytol v obmedzenom rozsahu s tým, že nesprístupnil meno, priezvisko a bydlisko fyzickej osoby ako účastníka konania a v tejto časti žiadosti o poskytnutie informácie nevyhovel. 54. Spornou medzi účastníkmi konania je teda otázka, či poskytnutie mena, priezviska a bydliska fyzickej osoby (prípadne len mena a priezviska fyzickej osoby), v rámci poskytnutia informácií evidenčného charakteru, spadá pod obmedzenie vyplývajúce z § 9 ods. 1,2 Zákona o slobode informácií v spojení s § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov. 55. Pokiaľ žalobca poukazoval na predmet svojej činnosti ako občianskeho združenia, založeného za účelom individuálnej a aj kolektívnej ochrany spotrebiteľov, ako aj na oprávnenia, ktoré mu vyplývajú zo Zákona o ochrane spotrebiteľa a Civilného sporového poriadku v rámci realizácie ochrany spotrebiteľa, správny súd považuje túto argumentáciu žalobcu, uvedenú tak v žiadosti o poskytnutie informácie, v odvolaní, ako aj v správnej žalobe a replike, za neopodstatnenú. 56. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií; každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 57. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobode informácií; informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 58. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o slobode informácií; žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie. 59. Z citovaných ustanovení Zákona o slobode informácií vyplýva, že v rámci sprístupňovania informácií nie sú žiadatelia nijakým spôsobom kategorizovaní, teda na poskytnutie alebo neposkytnutie informácie nemá vplyv to, kto o ňu žiada. Rovnako nie je rozhodujúce, za akým účelom je informácia žiadateľom požadovaná, pretože Zákon o slobode informácii výslovne vylučuje, aby pri sprístupňovaní alebo nesprístupňovaní informácie bolo ako na rozhodujúce kritérium prihliadané na dôvod alebo na záujem, pre ktorý žiadateľ informáciu žiada. Preto argumenty uvádzané žalobcom o tom, aký je jeho predmet činnosti a aké oprávnenia mu vyplývajú z jednotlivých právnych predpisov v rámci realizácie ochrany spotrebiteľa, nie sú v posudzovanom prípade relevantné. 60. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov, a preto by poskytnutie mena a priezviska spolu s adresou účastníka konania - fyzickej osoby bolo odôvodnené ustanovením § 10 ods. 3 písm. f) a g) Zákona o ochrane osobných údajov, ani túto argumentáciu, prednesenú žalobcom v administratívnom konaní a aj v správnej žalobe, nepovažuje správny súd za relevantnú a dôvodnú. 61. Podľa § 1 Zákona o ochrane osobných údajov; tento zákon upravuje - ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov, - práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb, - postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len "úrad"). 62. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov; tento zákon sa vzťahuje na každého, kto spracúva osobné údaje, určuje účel a prostriedky spracúvania alebo poskytuje osobné údaje na spracúvanie. 63. Podľa § 10 ods. 3 písm. f) a g) Zákona o ochrane osobných údajov; prevádzkovateľ spracúva osobné údaje bez súhlasu dotknutej osoby aj vtedy, ak f) spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na splnenie dôležitej úlohy realizovanej vo verejnom záujme, alebo g) spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany, najmä osobné údaje spracúvané v rámci ochrany majetku, finančných alebo iných záujmov prevádzkovateľa a osobné údaje spracúvané na zabezpečenie bezpečnosti prevádzkovateľa prostredníctvom kamier alebo obdobných systémov; to neplatí, ak pri takomto spracúvaní osobných údajov prevažujú základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré podliehajú ochrane podľa tohto zákona. 64. Z úvodných ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov vyplýva, že tento zákon sa vzťahuje na každého, kto spracúva osobné údaje alebo určuje účel a prostriedky spracúvania alebo poskytuje osobné údaje na spracúvanie. Ustanovenie § 10, na ktoré odkazuje žalobca, vymedzuje spracovávanie osobných údajov fyzických osôb prevádzkovateľom bez súhlasu dotknutej osoby - teda fyzickej osoby, ktorej sa osobné údaje týkajú (§ 4 ods. 2 písm. a Zákona o ochrane osobných údajov). Podľa § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o ochrane osobných údajov sa za prevádzkovateľa na účely tohto zákona považuje každý, kto sám alebo spoločne s inými vymedzí účel spracúvania osobných údajov, určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný akt Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľom je ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom, priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky. 65. Z uvedeného podľa správneho súdu vyplýva, že Zákon o ochrane osobných údajov je pre žalobcu smerodajný v tom zmysle, že mu určuje podmienky, za ktorých je oprávnený ako prevádzkovateľ spracovať osobné údaje fyzických osôb a zabezpečiť ich ochranu, ale nie je relevantný v tom smere, aby ním zdôvodňoval svoju žiadosť o sprístupnenie informácií. Z uvedeného ustanovenia nie je možné pre orgán verejnej správy 1. stupňa ako pre povinnú osobu vyvodiť povinnosť, na ktorú odkazuje § 9 ods. 1, 2 Zákona o slobode informácií, a to poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi informáciu o osobných údajoch fyzickej osoby. Navyše, ak by sa žalobca chcel domáhať sprístupnenia informácií na základe Zákona o ochrane osobných údajov, žiadal by ako oprávnená osoba také osobné údaje, ktoré by jednoznačne identifikovali fyzickú osobu a nežiadal by taký rozsah osobných údajov, o ktorých sám tvrdí, že nie sú spôsobilé jednoznačne identifikovať fyzickú osobu. 66. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií; informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 67. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o slobode informácií; informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. 68. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov; osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 69. Podľa § 12 Zákona o slobode informácií; všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 70. Ako už bolo uvedené, spornou medzi účastníkmi konania bola otázka, či poskytnutie mena, priezviska a adresy bydliska účastníka konania - fyzickej osoby v rámci poskytovaných informácií evidenčného charakteru, je zásahom do ochrany osobnosti a súkromia, konkrétne do ochrany osobných údajov fyzickej osoby a pre sprístupnenie týchto údajov by bolo potrebné splnenie nasledujúcich podmienok: 1. pre povinnú osobou je oprávnenie/povinnosť poskytnúť tieto údaje ustanovená v právnom predpise alebo 2. súhlas dotknutej osoby - fyzickej osoby, o ktorej osobné údaje ide. 71. Úvodom k problematike osobných údajov je potrebné uviesť, že Zákon o slobode informácií zakotvuje obmedzenie vo vzťahu k osobným údajom fyzickej osoby, avšak pojem osobných údajov v tomto zákone nie je definovaný a je preto potrebné vychádzať z legálnej definície osobných údajov obsiahnutej v Zákone o ochrane osobných údajov. 72. Definícia pojmu osobné údaje v § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajoch nevymedzuje konkrétne údaje o fyzickej osobe, ktoré je možné považovať za osobný údaj, ale vymedzuje tento pojem všeobecne, umožňujúc zohľadniť konkrétne okolnosti konkrétneho prípadu. O osobné údaje tak pôjde vždy vtedy, ak pôjde o informácie rôzneho druhu - označené ako identifikátory, charakteristiky alebo znaky, ktoré majú výpovednú hodnotu o fyzickej osobe, a na ich základe je možné priamo alebo nepriamo určiť konkrétnu fyzickú osobu (identifikátory sú spôsobilé určiť fyzickú osobu - privodiť určiteľnosť fyzickej osoby a následne na to nadväzuje určenie tejto konkrétnej fyzickej osoby). 73. Otázka poskytnutia mena, priezviska a bydliska fyzickej osoby ako účastníka konania v rámci poskytovanej informácie evidenčného charakteru, bola riešená aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013, na ktoré poukazoval tak žalobca, ako aj žalovaný. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd v obdobnej právnej veci, ako je vec prejednávaná správnym súdom, vyslovil záver, že meno a priezvisko spolu s adresou bydliska je už taký súhrn údajov, ktoré umožňujú identifikovať konkrétnu osobu, pretože takto identifikovanej osobe je možné prostredníctvom pošty doručiť zásielku ako konkrétnemu adresátovi. Odkazujúc na uvedený záver tak správny súd považuje za správne rozhodnutie tak orgánu verejnej správy 1. stupňa, ako aj žalovaného, keď vyhodnotili, že poskytnutie údajov o fyzickej osobe, v rámci poskytovanej informácie evidenčného charakteru, v rozsahu meno, priezvisko a bydlisko, je z pohľadu zachovania princípov ochrany osobných údajov neprípustné, a preto v tomto rozsahu informáciu neposkytli. 74. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani tú žalobnú námietku, ktorou žalobca poukazoval na to, že ak boli orgány verejnej správy toho názoru, že údaj o bydlisku v spojení s menom a priezviskom fyzickej osoby poskytnúť nemožno, alebo ich informačný systém súdu neumožňuje popri ostatných údajoch sprístupniť, mali odmietnuť žiadosť len v rozsahu poskytnutia adresy, a nie odmietnuť celú žiadosť. Správny súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že orgán verejnej správy 1. stupňa neodmietol žiadosť ako celok, poskytol žiadané údaje v rozsahu údajov o právnickej osobe ako účastníkovi konania, číslo konania, predmet konania a dátum podania žaloby. Neposkytol len údaje, ktoré žalobca žiadal poskytnúť o fyzických osobách ako účastníkoch konania. 75. Je nepochybné, že z ustanovenia § 12 Zákona o slobode informácií vyplýva pre povinnú osobu povinnosť obmedziť poskytované informácie tak, že sa sprístupnia požadované informácie vrátane sprievodných informácií, po vylúčení tých informácií, pri ktorých vyplýva obmedzenie zo zákona. Preto je logická uvedená žalobná námietka o tom, že mala byť žiadaná informácia sprístupnená v rozsahu meno a priezvisko fyzickej osoby, po vylúčení bydliska. 76. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sži/28/2013 uviedol, že meno a priezvisko samy o sebe ešte nevyhnutne nemusia byť znakom tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby. Tvoria však 90% identity subjektu, a preto v spojení s ďalšími aj nepatrnými znakmi môže byť naplnená určiteľnosť osoby. Táto časť rozhodnutia najvyššieho súdu je účastníkom konania dobre známa, nakoľko ju v priebehu administratívneho, ako aj súdneho konania, niekoľkokrát citovali a odkazovali na ňu. Správny súd však poukazuje na to, že v tomto rozhodnutí bola riešená skutkovo podobná vec ako vec prejednávaná správnym súdom, avšak v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, ako aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach ako prvostupňového správneho súdu, bola odlišne právne posúdená. Krajský súd vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR zamietol žalobu žalobcu s odôvodnením, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o slobode informácií umožňuje z informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu sprístupniť iba informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu, ktorým je ustanovenie § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 z. z. o súdoch. Podľa uvedeného ustanovenia súdy sprístupňujú verejnosti všetky rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej. V súvislosti s definíciou pojmu rozhodovacia činnosť potom krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011. Obdobne bola vec právne posúdená vo veci, ktorou sa Najvyšší súd SR zaoberal pod sp. zn. 3Sži/10/2014 a v ktorej odkazoval na svoje predchádzajúce rozhodnutie v druhovo rovnakej veci sp. zn. 3Sži/28/2013. 77. Aj z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/28/2013 vyplýva, že meno a priezvisko samy o sebe ešte nevyhnutne nemusia byť znakom tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby, ale sú podstatným a zásadným identifikátorom fyzickej osoby a v spojení s ďalšími, hoci nepatrnými znakmi, môže byť osoba určiteľná. Správny súd má preto za to, že ani najvyšší súd nevylúčil, že za určitých okolností môže byť aj meno a priezvisko osobný údaj, ktorý je schopný privodiť určiteľnosť fyzickej osoby. Najvyšší súd ale vzhľadom na právne posúdenie, vykonané orgánmi verejnej správy a krajským súdom, nezaujal stanovisko k tomu, či meno a priezvisko v spojení napr. s údajom o miestnej príslušnosti súdu, je spôsobilé mať za následok určiteľnosť fyzickej osoby (aj keď miestna príslušnosť v konaniach, o ktorých žalobca žiadal poskytnúť informácie, nemusí byť zachovaná a súd na ňu prihliada len na námietku, je možné predpokladať, že v prevažnej väčšine je zachovaná). 78. Správnemu súdu je známy aj právny názor k pojmu „osobné údaje“ vyslovený Najvyšším súdom SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 6 Sžo/250/2008, podľa ktorého súbor údajov, na základe ktorých nie je fyzická osoba priamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej určenie je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby, pričom neúmerným úsilím je získavanie údajov z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov dlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním, porovnávaním a triedením alebo získavanie údajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej analyzovať, upresňovať a selektovať. Správny súd je však toho názoru, že osobný údaj v rozsahu meno a priezvisko fyzickej osoby, v spojení s doplňujúcou informáciou o tom, že táto osoba je z územného obvodu určitého okresného súdu (v tomto prípade okres Piešťany, ktorý mal ku dňu 31.12.2016 62.924 obyvateľov), pri súčasnej dostupnosti informačných technológií a vzhľadom na existenciu rôznych databáz a verejne prístupných informácií na internete, je osobným údajom, ktorý je zásadným a podstatným identifikátorom fyzickej osoby a nie je potrebné vynaložiť neúmerne vysoké úsilie k tomu, aby v spojení s informáciou o územnom obvode, v ktorom by mala mať fyzická osoba bydlisko, bola takáto osoba určiteľná a napokon aj určená. 79. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právny zástupca poukazoval na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR z obdobia rokov 2014 - 2016 a mal za to, že ide o aktuálne rozhodnutia, od prijatia ktorých nedošlo k žiadnej zásadnej zmene pomerov, správny súd opakovane zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré boli predmetom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Sži/28/2013, 3Sži/10/2014 a 8Sži/3/2014) boli skutkovo obdobné prípady odlišne právne posúdené. Správny súd ďalej poukazuje aj na množstvo evidencií a databáz, ktorých počet aj za obdobie od prijatia uvedených rozhodnutí neustále narastá, ktoré sú v súčasnej dobe voľne prístupné bežnému užívateľovi na internete a ktoré jednoduchým spôsobom umožnia určiť osobu identifikovanú len menom a priezviskom v spojení s čo aj len nepatrným údajom (napr. www.J..sk <http://www.J..sk> a webová aplikácia K. J. U.). Často môže ísť aj o databázy vytvorené za účelom zverejnenia rôznych informácií z oblastí súkromného života fyzických osôb, ale ide o oblasti, ktoré sú jednoznačne zákonom zadefinované ako oblasti, kde je fyzická osoba povinná strpieť zásah do svojich osobných údajov a kde ochrana jej osobných údajov ustupuje záujmom z oblasti verejného života. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca poukazoval na veľký počet menovcov v Slovenskej republike, ani táto námietka neobstojí, pretože nie je možné ani odhadom určiť, aký podiel v rámci poskytnutých informácií by tvorili fyzické osoby s menom a priezviskom bežne sa vyskytujúcim (ktoré majú prípadných menovcov), a aký podiel by tvorili fyzické osoby s ojedinelým menom a priezviskom, ktoré by boli ľahko identifikovateľné nielen v rámci určitého územného obvodu ale napríklad aj v rámci celej Slovenskej republiky. Preto ochrana osobných údajov musí byť rovnako nastavená pre všetky osoby, v dôsledku čoho je nutné nevyhovieť žiadosti ako celku, t. j. vo vzťahu ku všetkým osobám. 80. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval svoje pôsobenie ako združenia na ochranu spotrebiteľov, správny súd sa vyjadril už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, že pri poskytovaní informácií je povaha žiadateľa v zásade irelevantná. Napriek tomu správny súd považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ mal žalobca za to, že ak z titulu jeho činnosti by mu mali byť informácie poskytnuté, správny súd sa stotožňuje so závermi uvedenými žalovaným vo vyjadrení. Príslušné právne predpisy zabezpečujú ochranu spotrebiteľa cez vymedzenie právomocí pre orgány verejnej správy, ako aj cez vymedzenie právomocí pre súkromnoprávne subjekty. Správny súd má za to, že činnosť súkromnoprávnych subjektov je v oblasti ochrany spotrebiteľa činnosťou podporného charakteru vo vzťahu k činnosti orgánov verejnej správy pôsobiacich v tejto oblasti, preto nejde o napĺňanie verejného záujmu alebo o nevyhnutnú ochranu tretej strany - spotrebiteľa. Ich činnosť by mala vychádzať z poznatkov, ktoré získajú pri kontakte s konkrétnymi fyzickými osobami ako spotrebiteľmi, ktorí ich vyhľadajú. Činnosť združenia by mala byť založená na informovaní verejnosti o jeho pôsobení a mala by byť ponechaná vôľa konkrétnemu spotrebiteľovi rozhodnúť sa, či takýto subjekt prípadne o pomoc požiada, a poskytne mu údaje o svojej osobe, ako aj o súkromnoprávnom spore, ktorý v spotrebiteľskej veci vedie. 81. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy postupovali správne, keď neposkytli nielen údaje v rozsahu meno, priezvisko a bydlisko fyzickej osoby ako účastníka konania. Rovnakým spôsobom v zmysle záveru uvedeného v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia by nebolo prípustné sprístupniť ani osobné údaje v rozsahu meno a priezvisko, pretože by došlo k zásahu do ochrany osobnosti a súkromia fyzickej osoby a jej osobných údajov. Preto aj námietka žalobcu o tom, že mu mala povinná osoba sprístupniť aspoň meno a priezvisko fyzickej osoby bez uvedenia bydliska, nie je dôvodná. Povinnej osobe zo žiadneho osobitného predpisu nevyplývala povinnosť žiadané osobné údaje fyzickej osoby sprístupniť, žiadané osobné údaje by mohli byť poskytnuté len so súhlasom dotknutej fyzickej osoby, pričom pre povinnú osobu žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť vyžadovať si takýto súhlas. 82. Zákon o slobode informácií je realizáciou ústavou garantovaného práva zakotveného v čl. 26 Ústavy SR. Právo na informácie nie je absolútne a samotná Ústava v čl. 26 od. 4 predpokladá jeho obmedzenia. V prejednávanom prípade je tak na jednej strane ústavou garantované právo na informácie a prístup k ním a na druhej strane ústavou garantované právo fyzickej osoby na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 29 Ústavy SR). Medzi uvedeným dvoma právami je tak potrebné nájsť rovnováhu v tom zmysle, do akej miery má niektoré z uvedených dvoch práv ustúpiť druhému. Konkrétne, v akej miere a za akých podmienok je povinná fyzická osoba povinná strpieť poskytnutie svojich osobných údajov alebo ich časti alebo v akej miere je naopak žiadateľ o informáciu povinný strpieť, že mu nebudú poskytované určité informácie práve preto, že sa garantuje ochrana osobných údajov fyzickej osoby alebo časti týchto osobných údajov. Správny súd má za to, že v prejednávanom prípade je pri výklade ustanovení Zákona o slobode informácií v spojení so Zákonom o ochrane osobných údajov na mieste ochrana práva fyzickej osoby pred sprístupňovaním hoci aj časti jej osobných údajov, na základe ktorých v spojení s ďalšími informáciami, by ju bolo možné identifikovať (v súčasnosti už bez vynaloženého neúmerného úsilia) a v podstate zistiť, že sa nachádza v súkromnoprávnom spore s určitou právnickou osobou. Nie je vylúčené že fyzická osoba, o ktorej žalobca informácie v prejenávanej veci žiadal, mohla mať postavenie spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovoprávnom vzťahu a je nesporné, že žiadateľ o informácie/žalobca je subjektom poskytujúcim ochranu spotrebiteľom. Ani táto skutočnosť nie je relevantná ako už bolo vyššie uvedené, pretože Zákon o slobode informácií vylučuje prihliadať na dôvody a účel podanej žiadosti o informácie. Najvyšší súd SR v rozhodnutiach uvádzaných v predošlých častiach tohto rozhodnutia navyše uviedol, že dotknutá fyzická osoba - spotrebiteľ nemusí mať záujem na tom, aby tretie osoby disponovali s informáciou o tom, že je účastníkom konania v určitom súdnom konaní. 83. Na základe uvedených argumentov správny súd žalobu žalobcu zamietol. 84. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a contr. SSP a žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. 85. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.