Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sa/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200009 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200009.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou, v právnej veci navrhovateľa: B. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX E., toho času ÚVTOS a ÚVV, Mierové námestie 1, 019 17 Ilava, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Trenčín, Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 9352/2015- KaTN, Č. RZ: 69353/2015 zo dňa 05.11.2015, takto r o z h o d o l : I/ Súd rozhodnutie odporcu sp. zn. 9352/2015-KaTN, Č. RZ: 69353/2015 zo dňa 05.novembra. 2015 p o t v r d z u j e. II/ Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. III/ Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok 35,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Centrum právnej pomoci Kancelária Trenčín rozhodnutím sp. zn. 9352/2015-KaTN, Č. RZ: 69353/2015 zo dňa 05.11.2015 podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nepriznal žiadateľovi B. Y. (v procesnom postavení navrhovateľ) nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že nebola splnená zákonná podmienka podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z., t. j. nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu vo veci, s ktorou sa navrhovateľ obrátil na Centrum so žiadosťou o priznanie právnej pomoci do súdneho konania o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,00 Eur vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/245/2015. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že Centrum preskúmalo žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v intenciách § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., predovšetkým s ohľadom na možnú existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žiadateľa, na základe ktorého sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a označenie dôkazov na podporu svojich tvrdení. Podľa tvrdení žiadateľa malo k zásahu do jeho osobnostných práv dôjsť konaním prokuratúry, ktorá náležite neprešetrila údajné korupčné správanie personálu Ústavu na výkon trestu a Ústavu na výkon väzby Ilava, žiadateľ nesúhlasil so záverom prokuratúry, ktorá len konštatovala, že skutok sa nestal. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žiadateľ považuje za nezákonný zásah do jeho osobnostných práv to, že nebolo z jeho subjektívneho pohľadu urobené riadne a efektívne vyšetrovanie. K výzve, aby doložil dôkazy, žiadateľ oznámil odporcovi, že disponuje len originálmi listinných dôkazov a vzhľadom na pomery vo väznici nemôže Centru predložiť tieto na preukázanie svojich tvrdení. Odporca v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že v danom prípade žiadateľ nepredložil a ani neoznačil dôkazy, na základe ktorých by sa bolo možné domnievať, že došlo do zásahu do osobnostných práv žiadateľa a prípadnému vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Je nesporné, že samotná skutočnosť, že prokuratúra neprešetrila skutok s takým výsledkom, ako by si predstavoval žiadateľ, nepredpokladá automatický vznik ujmy na jeho právach. V snahe vylúčiť zneužívanie inštitútu prístupu k spravodlivosti pre osoby materiálne znevýhodnené podľa zákona č. 327/2005 Z. z. je namieste posúdenie podmienky zrejmej bezúspešnosti sporu, a teda nepriznanie právnej pomoci v prípadoch, kedy by podľa názoru Centra nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva. V týchto intenciách Centrum vyhodnotilo aj predmetnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci žiadateľa a dospelo k záveru, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil na Centrum, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Odporca v súvislosti s posudzovaním zrejmej bezúspešnosti sporu podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/48/2014 zo dňa 15.07.2015, v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmej bezúspešnosti sporu“ v zmysle § 8 zákona č.327/2005 Z. z., je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne na účely tohto konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre súdne konanie. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a naznačuje taký skutkový stav veci, na základe ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci postupom due villigence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri prieskume zákonnosti neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Ustanovenie § 8 zákona č.327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti prihliadnuť, pretože rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu“. K vecnej stránke posúdenia veci, do ktorej navrhovateľ žiadal priznať právnu pomoc, odporca uviedol, že z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú: a) existencia zásahu, ktorý vyvolal, alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením § 11 OZ, b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Odporca pri prvotnej analýze žiadosti konštatoval, že žiadateľ nepredložil a ani neoznačil také listinné dôkazy, ktorými by bol schopný preukázať namietaný zásah do svojich osobnostných práv. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012 z ktorého vyplýva, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti nemožno nechať len na tvrdení žiadateľa a priznávať tak nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť nároku. Takýto postup by mohol znamenať uplatnenie šikanóznych návrhov založených na tvrdení žalobcu, ktorý nevie preukázať. Priznanie právnej pomoci by bolo v tomto konaní nehospodárnym a neefektívnym konaním Centra. Odporca konštatoval, že nemôže akceptovať argumentáciu žiadateľa, že nemôže listinné dôkazy, ktorými disponuje len v origináloch, zaslať Centru, nakoľko by neprešli cez väznicu, pričom uviedol, že v danom prípade sa opäť jedná o subjektívny pocit nedôvery žiadateľa voči ústavu na výkon trestu a Centrum je názoru, že takéto konanie Centra by bolo neprimerané zvýhodňovanie žiadateľa v porovnaní s inými žiadateľmi, ktorí sa taktiež nachádzajú v ústave na výkon trestu a sú schopní predložiť potrebné písomnosti poštou. Bolo v záujme žiadateľa predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, aby Centrum mohlo vyhodnotiť jeho žiadosť. Odporca konštatoval, že nebola splnená podmienka zrejmej bezúspešnosti sporu, a keďže nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku, so splnením ďalších podmienok sa už nezaoberal. V zákonom stanovenej lehote podal navrhovateľ odvolanie proti rozhodnutiu Centra, ktoré navrhoval zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Nesúhlasil s postupom Centra, ak Centrum odmieta brať do úvahy, že dôkazy nemohol predložiť, pretože jeden zo žalovaných, a to personál väznice Ilava mu to znemožňuje. Uvádzal, že korešpondencia od Centra je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby Ilava považovaná za osobnú korešpondenciu, a teda podlieha kontrole. Tvrdil, že neexistuje žiaden systém kontroly korešpondencie a od momentu odovzdania pošty záleží len na ľubovôli ÚVTOS a ÚVV, či ju odovzdajú, alebo zlikvidujú. Centrum mu neposkytlo žiadnu záruku ani dôkaz o tom, že väznica predložené listinné dôkazy nezlikviduje a uvádzal, že zamestnanci Centra nemajú poňatie o tom, čo sa deje v ÚVTOS a v ÚVV Ilava. Nemá možnosť urobiť kópie originálu listinných dôkazov, lebo vo väznici na to nie sú možnosti a prostriedky. Vytýkal odporcovi, že posudzoval bezúspešnosť sporu z nekvalifikovanej žaloby, vyslovil záver bez toho, aby posúdil dôkazy a znemožňuje mu dôkazy predložiť. Odporca v písomnom stanovisku k odvolaniu trval na zákonnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia a na dôvodoch uvedených v rozhodnutí. Zdôraznil, že povinnosťou každého žiadateľa, ktorý žiada o poskytovanie právnej pomoci, je označiť, alebo predložiť dôkazy o svojom nároku v takom rozsahu, aby Centrum mohlo posúdiť, či v danom prípade nejde o zrejme bezúspešný spor v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rovnako ÚVTOS a ÚVV Ilava, ako štátny orgán, môžu postupovať iba v zmysle Ústavy a zákonov, a to aj pri nakladaní s korešpondenciou navrhovateľa. Centrum preto nemohlo zobrať do úvahy ako fakt ničím nepodložené tvrdenie navrhovateľa, že v prípade predloženia, alebo označenia dôkazov by boli zo strany väznice znehodnotené. Centrum taktiež upovedomilo žiadateľa o možnosti označenia konkrétnych dôkazov, ktoré by si Centrum následne vyžiadalo od ÚVTOS a ÚVV Ilava, ktoré by bolo povinné na základe žiadosti o súčinnosť oznámiť informácie a predložiť listiny majúce význam pre konanie a rozhodnutie. Odporca poukázal na to, že svoje rozhodnutie odvodzoval aj od judikatúry v obdobných veciach, a to z rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2015, sp. zn. 3Sžo/42/2014 zo dňa 19.05.2015 a sp. zn. 6Sžo/48/2014 zo dňa 15.07.2015. Nepriznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci ešte neznamená neúspech v súdnom konaní a Centrum takýmto rozhodnutím neporušuje navrhovateľove právo na prístup k súdu, a ani neprejudikuje výsledok súdneho konania. Od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok (ďalej v texte SSP) zákon č. 162/2015 Z. z., ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok - zákon č. 99/1963 Zb. Podľa § 492 ods. l SSP; konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov. V predmetnej veci podal odvolanie proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľ, a to v zákonom stanovenej lehote, doručené bolo Centru dňa 13.11.2015. Centrum predložilo vec na rozhodnutie podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.12.2015, ktorý uznesením č. k. 9Sp/140/2015-15 zo dňa 08.12.2016, právoplatným dňa 28.12.2016, postúpil vec na ďalšie konanie, ako miestne a kauzálne príslušnému Krajskému súdu v Banskej Bystrici v zmysle § 250d ods.2 O.s.p. v spojení s § 246a ods. 2 O.s.p. a § 85 ods. l O.s.p., § 14c písm. b) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, pretože všeobecným súdom navrhovateľa je Okresný súd Nitra, ktorý sa nachádza v obvode Krajského súdu v Nitre a kauzálne príslušným súdom pre obvod tohto krajského súdu je Krajský súd v Banskej Bystrici. Pri posudzovaní okolností zakladajúcich miestnu príslušnosť súdu v súlade s § 11 ods. 1 O.s.p. vychádzal z toho, že všeobecným súdom navrhovateľa ako občana je súd, v obvode ktorého má bydlisko, pričom bydlisko navrhovateľa je v obci E., okres I.. Keďže preskúmavacie súdne konanie podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. začalo podaním odvolania (§ 250m ods. 2 O.s.p.) pred nadobudnutím účinnosti SSP, v súlade s § 492 ods. l SSP tunajší súd dokončí konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. l O.s.p.). Podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ nie je uvedené inak, na konanie sa použijú ustanovenia druhej hlavy (§ 250l ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. l O.s.p.). Súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, nakoľko obaja účastníci konania súhlasili s rozhodnutím veci rozsudkom bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250f ods. l O.s.p., preto rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.02.2017, pričom miesto a čas jeho vyhlásenia bolo zverejnené na webovej stránke súdu a na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Na výzvu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.01.2016, ohľadom možnosti rozhodnutia veci rozsudkom bez nariadenia pojednávania s poučením, že ak navrhovateľ sa k výzve nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky proti takémuto postupu súdu, navrhovateľ žiadnym spôsobom nereagoval. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie odporcu, oboznámil sa so stanoviskami účastníkov konania, s obsahom pripojeného administratívneho spisu, ktorý bol súdu postúpený odporcom, a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, nakoľko rozhodnutie bolo vydané odporcom v súlade so zákonom, preto súd rozhodnutie odporcu potvrdil podľa § 250q ods. 3 O.s.p. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom znáša sám, resp. v prevažnom rozsahu náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V zákone sú preto precízne stanovené podmienky, za ktorých bude právna pomoc fyzickým osobám patriť, v snahe vylúčiť možné zneužívanie tejto právnej úpravy. Podľa ustanovenia § 6 ods. l zákona č. 327/2005 Z. z.; fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z.; pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z.; v znení platnom do 30.06.2016 Centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, nie je možné podať opravný prostriedok. Ak centrum rozhodne, že nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznáva, možno v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať prostredníctvom centra odvolanie na príslušný krajský súd, o čom centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.; na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok); v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.; správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 245 ods. 2 O.s.p.; pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmať zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj jemu predchádzajúceho postupu v správnom konaní, ktorý vyústil do vydania rozhodnutia o nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci navrhovateľovi vo veci žaloby podanej na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 16C/245/2015 žalobcu B. Y. (navrhovateľ v tomto konaní) proti žalovaným 1/ Generálna prokuratúra SR, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, 3/ Ministerstvo spravodlivosti SR, 4/ Generálne riaditeľstvo ZVJS, 5/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, o zaplatenie sumy 10.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že skutkový stav zistenia popísaný v napadnutom rozhodnutí zodpovedá obsahu spisu. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konaní podľa piatej časti O.s.p. je posudzovať, či orgán verejnej správy príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav v náležitom rozsahu, ktorý mu umožňuje vo veci rozhodnúť, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia. Spornou otázkou v konaní je posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci navrhovateľa, pre ktorú žiada právnu pomoc. Súd preto posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. orgánom verejnej správy na daný prípad. Zároveň súd posudzoval správnosť postupu orgánu verejnej správy, ako aj dodržanie náležitostí rozhodnutia v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, na subsidiárne použitie, ktorého odkazuje § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Pojem zrejmej bezúspešnosti zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi bližšie neobjasňuje. V ustanovení § 8 zákon o poskytovaní právnej pomoci len príkladmo uvádza, na čo najmä musí Centrum prihliadať pri posudzovaní splnenia podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžo/42/2014 zo dňa 19.05.2015 k zrejmej bezúspešnosti sporu uviedol, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre konanie, pre ktoré sa žiada právna pomoc. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“, a naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri prieskume zákonnosti neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolnosti konkrétneho prípadu. Za plne opodstatnené je nutné považovať oprávnenie Centra, aby skúmal, či v konkrétnom prípade už zo skutkových tvrdení žiadateľa nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času, alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú je potrebné považovať aj situáciu, ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach, alebo ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravných prostriedkov, neprípustnosti riadnych, či mimoriadnych opravných prostriedkov. Súd si pri rozhodovaní osvojil aj názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012, v zmysle ktorého „ Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom žalovaného, že za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku“. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 zákona č. 327/2005 Z. z. je vecou Centra právnej pomoci. Tento orgán rozhoduje bez hodnotenia dôkazov, čo prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak orgán verejnej správy musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, teda, nie akékoľvek dôkazy, ale dôkazy preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, aké dôkazy mal k dispozícii, ktoré zohľadňoval pri rozhodovaní, a ako ich vyhodnotil. V danom prípade sa jedná o rozhodnutie na základe správneho uváženia, preto v súlade s § 245 ods. 2 O.s.p. súd pri prieskume zákonnosti rozhodnutia posudzuje len to, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk zákona. V danom prípade sú medze dané určenými zákonnými podmienkami pre možné poskytnutie právnej pomoci v ustanovení § 6 ods. 1, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a záverom odporcu, ktorý považoval nepredloženie a neoznačenie dôkazov odporcovi za nepreukázanie predpokladu ohľadom jeho schopnosti označiť dôkazy potrebné na preukázanie jeho tvrdení v konaní, pre ktoré žiada právnu pomoc. Navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie dôkazov, ako aj na označenie týchto dôkazov. Namiesto toho, aby navrhovateľ označil tieto dôkazy, uvádzal argumentáciu o nemožnosti predložiť dôkazy odporcovi poštou v dôsledku možného nedoručenia dôkazov odporcovi, resp. ich zlikvidovania a pod. Rovnako, ako odporca, aj správny súd zastáva názor, že na takúto argumentáciu nie je možné prihliadnuť. Bolo v záujme navrhovateľa a povinnosťou navrhovateľa, ako účastníka správneho konania, predložiť listinné dôkazy, resp. hodnoverným spôsobom preukázať, že disponuje takými relevantnými dôkazmi, ktorými by vedel preukázať pravdivosť jeho tvrdení tak, aby eventuálne mohol byť úspešný v konaní, do ktorého žiadal priznať právnu pomoc. Pokiaľ si navrhovateľ v tomto smere nesplnil povinnosť aspoň označenia takýchto dôkazov, znamená to preukázanie nesplnenia podmienky pre priznanie právnej pomoci v zmysle § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. Správny súd poukazuje na to, že rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je výlučne v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Za plne odpodstatnené je nutné považovať oprávnenie Centra, aby skúmal, či v konkrétnom prípade už zo skutkových tvrdení žiadateľa nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napr. z dôvodu, ak je v dôkaznej núdzi. Za dôkaznú núdzu možno považovať aj stav, ak navrhovateľ iba formálne tvrdí, že disponuje listinnými dôkazmi, ktoré však odporcovi nepredložil, resp. aspoň presne neoznačil s uvedením podstatnej časti ich obsahu tak, aby to umožňovalo odporcovi posúdiť relevantnosť pre konanie vedené na všeobecnom súde o náhradu nemajetkovej ujmy. Centrum právnej pomoci rozhoduje bez vyhodnotenia označených, resp. predložených dôkazov, čo prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak odporca musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci aspoň disponuje dôkazmi na podporu svojich tvrdení, teda, nie akýmikoľvek dôkazmi, ale dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť jeho tvrdení, ktoré by mohli viesť k úspechu v konaní. Vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci, podľa názoru súdu, odporca správne poukázal na existenciu zrejmej bezúspešnosti sporu, do ktorého žiadal navrhovateľ priznať právnu pomoc. Aj podľa názoru súdu navrhovateľ nespĺňa podmienku pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z., preto rozhodnutie odporcu, ako vydané v súlade so zákonom, potvrdil podľa § 250q ods. 3 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 a contratio O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Súd zaviazal navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pretože podal opravný prostriedok, s ktorým nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.