Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 30Sa/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200131 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200131.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Zdráhalovou Rúfusovou, v právnej veci žalobcu: S.. C.. A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, XXX XX C. C., právne zastúpený: JUDr. Lucia Podracká, advokátka, so sídlom Lipová 30, 974 09 Banská Bystrica, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo PZ Banská Bystrica, Krajský dopravný inšpektorát, Ul. 9. mája 1, 974 86 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. KRPZ- BB-KDI2-4-002/2017 zo dňa 23.02.2017, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici č. KRPZ-BB- KDI2-4-002/2017 zo dňa 23.02.2017 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, Okresný dopravný inšpektorát č. ORPZ-BB-ODI2-562/2016-SK zo dňa 10.01.2017 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, t. j. v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresné riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, Okresný dopravný inšpektorát Banská Bystrica (orgán verejnej správy 1. stupňa) rozhodnutím č. ORPZ-BB-ODI2-562/2016-SK zo dňa 10.01.2017 rozhodol, že žalobca sa uznáva vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisoch (ďalej len Zákon o priestupkoch), s poukazom na § 137 ods. 2 písm. r) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o cestnej premávke), ktorého sa mal dopustiť dňa 23.09.2016 v čase o 13,15 hod ako vodič motorového vozidla továrenskej značky Citroën C1, ev. č. C. W., na Ul. Sládkovičovej v C. C., v smere jazdy do centra mesta v pravom jazdnom pruhu, kde na priechode pre chodcov, nachádzajúcom sa na úrovni Penziónu Bella na Ul. Sládkovičova 7, nedal prednosť chodcom, ktorí vstúpili na cestu po tom, ako im vodič služobného cestného vozidla továrenskej značky VW Multivan, ev. č. C. W., označeného príslušnosťou k Policajnému zboru a jazdiaci v ľavom jazdnom pruhu, umožnil bezpečne prejsť cez priechod pre chodcov. Následkom uvedeného konania žalobcu museli chodci, ktorí sa už nachádzali na stredovej deliacej čiare komunikácie, náhle zastaviť, aby nedošlo k zrážke s týmto vozidlom, ktorého vodič - žalobca následne bez spomalenia pokračoval ďalej v jazde. Uvedeným konaním sa mal žalobca dopustiť porušenia ustanovení § 4 ods. 1 písm. f), § 4 ods. 4 Zákona o cestnej premávke. Za uvedený priestupok prvostupňový orgán verejnej správy uložil žalobcovi sankciu - pokutu vo výške 60,- Eur podľa § 22 ods. 2 písm. f) Zákona o priestupkoch a uložil mu aj povinnosť uhradiť trovy konania v zmysle Zákona o priestupkoch. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na Správu o výsledku objasňovania priestupku č. ORPZ-BB-ODI1-205/2016-DH zo dňa 23.09.2016, z ktorej podľa prvostupňového orgánu verejnej správy vyplývalo, že žalobca viedol ako vodič motorové vozidlo spôsobom, ako je popísaný vo výrokovej časti rozhodnutia. Ďalej prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na úradný záznam príslušníka PZ H.. Z. Q. č. ORPZ-BB-ODI1-205/2016-DH zo dňa 23.09.2016, v ktorom uvedený príslušník uviedol, že dňa 23.09.2016 v čase o 13,15 hod vykonával s kolegom npor. Z. X. dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky na služobnom cestnom vozidle zn. VW Multivan. Ďalej uviedol, že na Sládkovičovej ul. v smere do centra jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom zhruba pred budovou č. 7 s vozidlom zastavil, pred tam sa nachádzajúcim priechodom pre chodcov, aby dal prednosť chodcom, ktorí stáli na stredovom deliacom ostrovčeku po jeho ľavej ruke. Uviedol, že chodci vstúpili na priechod, pričom v spätnom zrkadle evidoval v pravom jazdnom pruhu jazdiace červené vozidlo továrenskej zn. Citroën, ktorého vodič prichádzal k priechodu a nespomaľoval. Chodci sa nachádzali zhruba na stredovej deliacej čiare, keď museli zastať, aby nedošlo ku zrážke s týmto vozidlom, ktorého vodič následne bez spomalenia pokračoval ďalej v jazde. 3. Ďalej prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na úradný záznam príslušníka PZ H.. Z. X. č. ORPZ-BB- ODI1-205/2016-DH zo dňa 23.09.2016. Konkrétne poukázal na obsah tohto úradného záznamu, kde príslušník npor. Z. Q. uviedol, že vykonával dohľad nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky v rámci Mesta C. C. dňa 23.09.2016 v čase o 13,15 hod, na služobnom vozidle zn. VW Multivan. Uviedol, že na Sládkovičovej ul. v smere do centra jazdil kolega Q. v ľavom jazdnom pruhu, keď na priechode pre chodcov pred budovou č. X s vozidlom zastavil, aby dal prednosť chodcom, ktorí následne vstúpili na riadne vyznačený priechod pre chodcov z deliaceho stredového ostrovčeka po ich ľavej ruke. Keď sa chodci nachádzali pred ich vozidlom asi na stredovej deliacej čiare, museli zastať, nakoľko popri nich bez zastavenia prešlo vozidlo Citroën červenej farby. Chodci zastali, aby nedošlo ku kontaktu s týmto vozidlom, ktorého vodič bez spomalenia pokračoval ďalej v jazde a okolo chodcov urobil myšičku. 4. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na to, že do Správy o výsledku objasňovania priestupku žalobca uviedol, že vysvetlenie podá pred dopravným inšpektorátom. 5. Prvostupňový orgán verejnej správy vychádzal ešte aj z evidenčnej karty vodiča - žalobcu zo dňa 10.01.2017, z ktorej vyplynulo, že je držiteľom vodičského preukazu na skupinu vodičského oprávnenia „B“ od roku 1987, pričom v sledovanom období dvoch rokov nebol právoplatne postihnutý za žiadny dopravný priestupok. 6. Prvostupňový orgán verenej správy poukázal aj na zápisnicu o ústnom prejednávaní priestupku, v ktorej žalobca uviedol, že sa pridržiava svojho odporu a poukázal na to, že v spise je viacero nezrovnalostí. Uviedol, že nevedel, ako ho mohli vidieť v spätnom zrkadle, keď za policajným autom stáli tri autá. Žalobca uviedol, že nie je pravda, že nespomalil pred priechodom. Žiadal predložiť relevantný doklad o jeho rýchlosti v čase pred príchodom na priechod pre chodcov a po. Uviedol, že chodci neboli na priechode pre chodcov, ale stáli na ostrovčeku a medzi nimi a ním bola bezpečná vzdialenosť. Namietal, že nie je pravda to, čo uviedli príslušníci, že ho zastavili hneď za priechodom, ale výstražné a svetelné zariadenia použili až dvesto metrov za priechodom pri smerovacej tabuli, ktorá navádza na OD Kaufland. Uviedol, že si nie je vedomý spáchania priestupku a že všetky doklady predloží na dopravnom inšpektoráte. 7. Prvostupňový orgán verenej správy označil výpovede žalobcu, obsiahnuté v podanom odpore, ako aj vo výpovedi do zápisnice z ústneho pojednávania, za účelové a zavádzajúce, v snahe vyhnúť sa postihu za jeho protiprávne konanie. Poukázal na úradné záznamy spísané príslušníkmi PZ, ako aj na ich výpovede do zápisnice z ústneho pojednávania s tým, že nemal dôvod pochybovať o pravdivosti ich tvrdení, pretože nemali na danej veci a jej výsledku žiadny osobný ani iný záujem na rozdiel od žalobcu. Zdôraznil, že príslušníci PZ vykonávali len svoju služobnú povinnosť, ktorá im vyplývala z plnenia služobných úloh, ako aj povinnosť ako príslušníkov PZ, ktorí sú viazaní služobnou prísahou a osobitne zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, aby v súvislosti s jej činnosťou nevznikla osobe bezdôvodná ujma. 8. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že ak by na preukázanie priestupku nepostačoval zmyslový vnem príslušníkov PZ, vykonávajúcich v tom čase dohľad nad dodržiavaním pravidiel cestnej premávky, znamenalo by to, že príslušníci PZ, ktorí nie sú vybavení technickými prostriedkami na dokumentovanie protiprávneho konania na úseku cestnej premávky, nemôžu páchateľov dopravných prostriedkov postihovať, ak nevedia spáchanie priestupku preukázať iným spôsobom. Policajná hliadka by bezdôvodne nezastavila a nekontrolovala žalobcu, ak by jej príslušníci neboli jednoznačne presvedčení, že sa dopustil protiprávneho konania. Na spochybnenie tohto záveru nemohli postačovať argumenty obsiahnuté v odpore žalobcu, ktoré mali preukazovať jeho nevinu. Podľa prvostupňového orgánu nemožno pochybovať o vierohodnosti spísanej správy o výsledku objasňovania priestupku, o úradných záznamoch príslušníkov PZ, o ich výpovedich z ústneho pojednávania a v neposlednom rade o ich zmyslových vnemoch v čase spáchania skutku. Takisto nemožno opomenúť skutočnosť, že obvinený potvrdil výpoveď H.. Q. v zápisnici z ústneho pojednávania, v časti, kde uvádzal, že sa zameriava na páchanie takýchto dopravných priestupkov v rámci výkonu služby z dôvodu, že týmito porušeniami pravidiel cestnej premávky vznikajú vážne dopravné nehody s vážnymi následkami. 9. Prvostupňový orgán verejnej správy mal jednoznačne preukázané, že skutok sa stal tak, ako je popísaný vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že H.. X. vo svojej výpovedi do zápisnice z ústneho pojednávania dňa 10.01.2017 uviedol, že miestom spáchania dopravného priestupku bol prechod pre chodcov pri Pohostinstve Mlyn na Sládkovičovej ul. v C. C., prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že dňa 23.09.2016 boli skutočnosti ohľadom miesta spáchania skutku uvádzané zhodne obidvoma príslušníkmi PZ, a preto vzhľadom na časový odstup medzi časom spáchania skutku a časom konania ústneho pojednávania, mohlo dôjsť len ku kolízii vo výpovedi npor. X. s odstupom časového hľadiska, čo nemôže predstavovať žiadnu procesnú vadu majúcu podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. 10. Na základe uvedeného mal prvostupňový orgán verejnej správy za to, že bolo nepochybne preukázané, že žalobca sa priestupku dopustil. Pokiaľ ide o sankciu, v podstate potvrdil, že aj v rozkaze, proti ktorému žalobca podal odpor, bola výška sankcie - pokuty uložená v súlade s požiadavkou individuálnej prevencie, ako aj generálnej prevencie. Pri ukladaní sankcie bolo prihliadnuté na závažnosť priestupku, spôsob jeho spáchania, jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na osobu páchateľa. Konkrétne bolo prihliadnuté na miesto spáchania skutku, a to, že sa jedná o Ulicu Sládkovičovu v C. C., v uzavretej časti obce, zastavanej časti, pričom k spáchaniu skutku došlo dňa 23.09.2016, čo bol piatok, a teda v pracovný deň, v čase o 13,15 hod, kedy možno predpokladať zvýšený počet motorových, ako aj nemotorových účastníkov cestnej premávky. Taktiež bolo prihliadnuté na skutočnosť, že táto ulica sa vyznačuje permanentne vysokou frekvenciou cestnej premávky. Na základe zákonnej normy bolo za tento priestupok možné uložiť sankciu - pokutu od 60,- Eur do 300,- Eur a zákaz činnosti do dvoch rokov. Pri určení konkrétnej výšky bolo prihliadnuté aj na okolnosti v zmysle § 12 ods. 1 Zákona o priestupkoch, pričom bolo prihliadnuté aj na objektívne okolnosti, a to zdravotný stav obvineného, keďže sa jedná o invalidného dôchodcu, a teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, čo preukázal v rámci konania o priestupku preukazom osoby ťažko zdravotne postihnutej. Ďalej bolo prihliadnuté na to, že aj keď sa jednalo o závažný spôsob konania porušením pravidiel cestnej premávky, takýmto konaním obvineného nevznikol žiadny vážny následok, ktorým by bolo v danom prípade ohrozenie zdravia chodcov prechádzajúcich v inkriminovanom čase spáchania skutku po priechode pre chodcov alebo inému vážnemu následku. Taktiež bolo prihliadnuté na výpis z evidenčnej karty vodiča, dĺžku vodičskej praxe, ako aj na okolnosti, že žalobca nebol v sledovanom období dvoch rokov právoplatne postihnutý za žiadny dopravný priestupok a v minulosti sa nedopustil obdobného skutku. Rovnako bolo prihliadnuté aj na odpor proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok, v ktorom žalobca poukázal okrem iného na to, že v čase, keď prechádzal svojím motorovým vozidlom cez priechod pre chodcov, tak sa na ňom nenachádzali žiadni chodci. 11. Voči uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-BB-KDI2-4-002/2017 zo dňa 23.02.2017 a odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 12. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že listinné dôkazy, ktoré boli obstarané v rámci prvostupňového konania, považuje za hodnoverné a dôveryhodné, lebo boli získané zákonným spôsobom a tvrdenia účastníka konania o tom, že „v čase, keď prechádzal so svojím motorovým vozidlom cez priechod pre chodcov, sa na tomto priechode nenachádzali žiadni chodci a z tohto dôvodu nedošlo z jeho strany k žiadnemu ohrozeniu týchto chodcov“, považoval za účelové a zavádzajúce v snahe vyhnúť sa postihu za protiprávne konanie. Žalovaný konštatoval, že výpoveďami policajtov, ktorí priestupok objasňovali, bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa priestupku dopustil spôsobom, ktorý bol popísaný vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu o tom, že „rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, nakoľko správny orgán vychádzal len z výpovede príslušníkov PZ, pričom nebral do úvahy jeho vyjadrenie, kde sa jasne vyjadril, že s vozidlom pred priechodom pre chodcov spomalil a následne ho prešiel, keďže sa na ňom nenachádzali žiadni chodci“, vyhodnotil ako právne irelevantné. Uviedol, že nie je dôvod spochybňovať tvrdenie policajtov, ktorí dokumentovali priestupok, a ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že sa na služobnom cestnom vozidle pohybovali po predmetnej ulici tak, ako to uviedli v úradných záznamoch a aj vo výpovedi. Zdôraznil, že policajti nemali žiadny motív si porušenie povinností účastníka konania ako vodiča vozidla vymyslieť, pričom len reagovali na to, že jednoznačne videli, že po tom, ako so služobným cestným vozidlom zastavili pred priechodom pre chodcov, aby umožnili prejsť cez cestu chodcom, žalobca idúci rovnakým smerom, svoje motorové vozidlo nezastavil, pričom po prejdení priechodu pre chodcov pokračoval plynule ďalej, a preto sa rozhodli ho zastaviť a skontrolovať. Žalovaný zdôraznil, že zodpovednosť policajtov je širšieho rozsahu, posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá ich spoločenskému postaveniu. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má byť svojím správaním vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Žalovaný nezistil žiadne okolnosti, ktoré by smerovali k tomu, že by príslušníci PZ konali v rozpore so zákonom, resp. so služobnou prísahou a sledovali iný zámer, ako objasňovanie skutočností, ktoré vnímali, a ktoré vyhodnotili ako podozrenie z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Preto ich výpovede považoval za hodnoverné, dôveryhodné a postačujúce pre rozhodnutie, nakoľko popis skutku uvedený v rozhodnutí je totožný so skutkom, ako ho popísali a zdokumentovali príslušní príslušníci PZ. 13. Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal o vypočutie údajných ohrozených chodcov a o doplnenie dôkazu jeho rýchlosti v čase pred príchodom na priechod pre chodcov a pri prechode cez priechod, žalovaný k tejto odvolacej námietke uviedol, že nie sú pochybnosti o dôkazoch, ktoré obsahuje predložený spisový materiál, bez ohľadu na to, z akého zdroja tieto pochádzajú, pričom boli zadovážené a vykonané zákonným spôsobom a nie je nutné k nim priraďovať ďalšie dôkazy. Vyjadril presvedčenie, že iba v prípade pochybností je nevyhnutné zadovažovať ďalšie dôkazy na preukázanie skutkového stavu, pričom v danom prípade ani prvostupňový orgán a ani odvolací orgán o zistenom skutkovom stave pochybnosti nemajú, preto nepovažovali za potrebné zadovažovať a vykonávať iné dôkazy. Výpoveď príslušníka PZ je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu než akýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi, ako ku skutku došlo, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že príslušník polície voči účastníkovi konania, ako podozrivému z priestupku, zakročuje ako prvý a je v zásade aj v jeho záujme usvedčiť priestupcu zo spáchania priestupku. Na stotožnenie osôb, nachádzajúcich sa na priechode pre chodcov, nebol v danom prípade vytvorený časový priestor, keďže účastník konania po tom, ako prešiel bez zastavenia, pokračoval so svojím motorovým vozidlom ďalej a službukonajúci policajti mohli len začať prenasledovať žalobcu a následne ho zastaviť, a to až potom, ako chodci prešli bezpečne cez priechod pre chodcov na druhú stranu. Z uvedeného je potom zrejmé, že prioritným cieľom príslušníkov bolo zastavenie vodiča a následne objasnenie priestupku, a preto považoval túto odvolaciu námietku za irelevantnú. 14. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že prvostupňový orgán verejnej správy ignoroval jeho žiadosť o doplnenie spisového materiálu, čím nevychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, považoval žalovaný za zavádzajúcu. Podľa jeho názoru, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo jednoznačne zrejmé, že prvostupňový orgán sa vo svojom rozhodnutí zaoberal a vysporiadal aj s touto žiadosťou účastníka konania. Mal za to, že prvostupňový orgán vychádzal zo základných zásad konania, presne zistil skutočný stav veci, ktorý zodpovedá aj reálnej skutočnosti. Prvostupňový orgán sa nedopustil žiadnych procesných pochybení, ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň uviedol, že neboli porušené ani zásady týkajúce sa hodnotenia dôkazov. 15. Za správnu považoval žalovaný aj uloženú sankciu s tým, že konštatoval, že úsudok prvostupňového správneho orgánu, ktorý viedol k uloženiu sankcie, je v súlade s pravidlami logického myslenia a uložená sankcia je v súlade s požiadavkami individuálnej, ako aj generálnej prevencie. 16. V závere svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca sa svojím konaním dopustil porušenia ustanovení § 4 ods. 1 písm. f) a § 4 ods. 4 Zákona o cestnej premávke, pretože ako vodič nedal prednosť chodcom, ktorí vstúpili na vozovku a prechádzali cez priechod pre chodcov, pričom s vozidlom nezastavil pred priechodom pre chodcov napriek tomu, že vodiči ostatných vozidiel, idúci rovnakým smerom, pred priechodom zastavili, čím sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) Zákona o priestupkoch s poukazom na § 137 ods. 2 písm. r) Zákona o cestnej premávke, pretože ohrozil chodcov, ktorí vstúpili na vozovku a prechádzali cez priechod pre chodcov. 17. Správnou žalobou, doručenou správnemu súdu dňa 03.04.2017, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia, ako aj zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a vrátenia veci na nové prejednanie a rozhodnutie. 18. V správnej žalobe žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné a bol ním ukrátený na svojich subjektívnych právach. Poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, 3 a 4, § 32 ods. 1 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok). Uviedol, že žalovaný postupoval v konaní v rozpore s uvedenými zásadami správneho konania a jeho rozhodnutie je nezákonné. Uviedol, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nemožno kvalifikovať ako priestupok, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa tohto priestupku dopustil. Podľa jeho názoru neporušil, ani neohrozil záujem spoločnosti chránený Zákonom o cestnej premávke. Zdôraznil, že na inkriminovanom priechode pre chodcov sa v čase, keď k nemu prichádzal, nenachádzali žiadni chodci, preto z jeho strany nedošlo k žiadnemu ohrozeniu chodcov. Pred priechodom spomalil rýchlosť jazdy svojho vozidla, a preto nemožno súhlasiť s tým, že z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) a § 4 ods. 4 Zákona o cestnej premávke, a nemôže byť preto uznaný za vinného zo spáchania predmetného priestupku. 19. Podľa jeho názoru, správny orgán nevychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pretože vychádzal len z výpovede príslušníkov PZ SR a nebral do úvahy jeho vyjadrenie zaprotokolované v zápisnici z ústneho pojednávania, kde sa vyjadril, že jazdu vozidlom spomalil pred priechodom pre chodcov a následne priechod prešiel, nakoľko sa na ňom nenachádzali žiadni chodci. V administratívnom konaní žiadal o vypočutie údajných ohrozených chodcov a o doplnenie spisového materiálu o relevantný dôkaz preukazujúci jeho rýchlosť v čase pred príchodom na priechod pre chodcov a pri prechode ním. Tieto jeho tvrdenia boli vyhodnotené ako účelové a zavádzajúce, bez náležitého preskúmania a preukázania a návrhmi na doplnenie dôkazov sa orgány verejnej správy nezaoberali, preto mal žalobca za to, že sa nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. 20. Ďalej ešte žalobca v správnej žalobe poukázal na to, že jeden z príslušníkov PZ uviedol, že sa pri výkone služby zameriava na prejednávanie práve takýchto priestupkov na úseku dopravy, čo podľa žalobcu evokuje dojem, že voči nemu postupoval zámerne, s cieľom dostať ho do situácie, ku ktorej by za normálnych okolností pri bežnej plynulosti cestnej premávky vôbec nedošlo a takto ho postavil do beznádejnej situácie akejkoľvek možnosti brániť sa pred obvinením, keďže orgány oboch stupňov berú v úvahu len tvrdenia policajného orgánu bez existencie dôkazných prostriedkov. Žalobca vyjadril presvedčenie, že v danom prípade nič nebránilo policajnému orgánu, aby využil technické zariadenie, ktorým by údajný priestupok zaznamenal. 21. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d), e) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) a žiadal, aby správny súd po nariadení pojednávania rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na obsah správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy č. ORPZ-BB-ODI1-205/2016-DH zo dňa 23.09.2016, ďalej na úradný záznam npor. Z. Q. zo dňa 23.09.2016 a na úradný záznam npor. Z. X. zo dňa 23.09.2016, v ktorých bol zhodne popísaný skutkový dej, ktorým malo dôjsť k spáchaniu priestupku. Zároveň poukázal aj na zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku č. ORPZ-BB-ODI2-562/2016-SK zo dňa 10.01.2017, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že prvostupňový správny orgán postupoval v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o priestupkoch a vykonal ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu a svedkov. Poukázal aj na obsah svedeckých výpovedí, ktoré boli obsiahnuté v uvedenej zápisnici (npor. Q. a npor. X.). Žalovaný označil uvedené listinné dôkazy za hodnoverné a dôveryhodné, získané zákonným spôsobom. Tvrdenia žalobcu označil za účelové a zavádzajúce, v snahe vyhnúť sa postihu za protiprávne konanie. Podľa žalovaného nebolo pochybností o tom, že skutok sa stal tak, ako je popísaný vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Námietky žalobcu označil žalovaný za irelevantné. Uviedol, že nie je dôvod spochybňovať tvrdenia policajtov tak, ako sú obsiahnuté v listinných dôkazoch. Zdôraznil, že konajúci policajti nemali žiadny motív si porušenie povinností žalobcu ako vodiča vozidla vymyslieť, pričom reagovali na to, čo jednoznačne videli, a to že porušil predpisy. Výpovede policajtov považoval za hodnoverné, dôveryhodné a postačujúce pre rozhodnutie, nakoľko popis skutku, uvedený v rozhodnutí, je totožný so skutkom, ako ho popísali a zdokumentovali príslušníci PZ. V žalobnej námietke, v ktorej žalobca uviedol, že žiadal o vypočutie ohrozených chodcov a o doplnenie spisového materiálu o dôkaz preukazujúci rýchlosť jeho vozidla, poukázal na zápisnicu z ústneho pojednávania o priestupku. Zdôraznil ďalej tvrdenie prvostupňového orgánu o tom, že len samotná skutočnosť, že policajná hliadka by žalobcu ako vodiča vozidla bezdôvodne nezastavila a nekontrolovala, pokiaľ by policajti neboli jednoznačne presvedčení, že sa takéhoto protiprávneho konania žalobca dopustil, postačuje, a preto okolnosti uvádzané žalobcom nemôžu postačovať ako argumenty preukazujúce jeho nevinu. 23. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uviedol skutočnosti o dôkazoch a o ich vyhodnotení a o dôkaznej sile jednotlivých dôkazov obdobným spôsobom, ako to uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uviedol ešte, že žalobca do správy o objasňovaní priestupku uviedol len, že vysvetlenie podá na dopravnom inšpektoráte. Situácia po spáchaní priestupku nedovolila, aby policajti vykonávajúci kontrolu mohli pokračovať v ďalšom zadovažovaní dôkazov, keďže museli žalobcu zastaviť. Na obstarávanie ďalších dôkazov navyše neboli iniciovaní na inkriminovanom mieste ani zo strany žalobcu, ktorý uviedol, že vysvetlenie podá až na dopravnom inšpektoráte, pričom policajti pokladali skutok za dostatočne objasnený. Preto žalobné námietky, v tomto smere vznesené, považoval žalovaný za irelevantné. 24. Žalovaný ešte zdôraznil, že sa prvostupňový orgán verejnej správy zaoberal jeho žiadosťou o doplnenie spisového materiálu o doplnenie dôkazov a zdôvodnil, prečo jeho žiadosti nebolo vyhovené. 25. Pokiaľ žalobca namietal, že jeden z príslušníkov PZ uviedol, že sa pri výkone služby zameriava na prejednávanie takýchto priestupkov, čo evokovalo žalobcovi, že voči nemu postupoval zámerne, žalovaný uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú pravdivé a nie sú zrejmé ani zo samotného obsahu dôkazov v spisovom materiáli. Podľa jeho názoru policajt len uviedol, že takým porušením povinností vodiča, akého sa dopustil žalobca, vznikajú vážne dopravné nehody s vážnymi následkami. Policajti v inkriminovanom čase vykonávali bežný výkon služby a neboli zameraní na páchanie jedného druhu skutku na úseku cestnej dopravy, ale sústredili sa na odhaľovanie a následné riešenie všetkých priestupkov v doprave. Ak zaregistrovali vodiča motorového vozidla, ktorý porušil svoje povinnosti, boli povinní toto porušenie riešiť. Nemali voči žalobcovi nijaký nepriateľský vzťah (o tom sa nezmienil ani samotný žalobca), ktorý by mohol vzbudzovať dojem, že voči nemu konali zámerne. K priznaniu žalobca nebol nútený a v konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tvrdeniu žalobcu spočívajúce v účelovom vytváraní skutkového stavu s cieľom sankcionovania a vyberania pokút. 26. Pokiaľ žalobca namietal, že príslušníci mali použiť nejaké záznamové zariadenie, žalovaný uviedol, že nie každá hliadka, vykonávajúca bežný výkon služby, je vybavená záznamovým zariadením. Povinnosť zdokumentovať dopravný priestupok (okrem výnimiek rýchlosť jazdy a podobne) a zaznamenanie motorového vozidla kamerovým systémom, fotografiou alebo iným technickým spôsobom, policajnej hliadke neukladá Zákon o priestupkoch ani Správny poriadok. Preto je podľa názoru žalovaného potrebné považovať výpovede policajtov, objasňujúcich priestupok, za hodnoverné a relevantné pre vydanie rozhodnutia. Prvostupňový orgán a ani žalovaný nemali pochybnosti o zodpovednosti žalobcu za priestupok, rozhodnutia boli založené na vykonanom dokazovaní, ktorým sa preukázalo, že sa stal skutok, ktorý je priestupkom a tento spáchal žalobca ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku. Žalovaný považoval vykonané dokazovanie za postačujúce, nakoľko oproti dôkazom, svedčiacim o vine žalobcu, stálo len tvrdenie žalobcu o tom, že skutok nespáchal. Toto tvrdenie žalobcu samo o sebe podľa žalovaného nebolo spôsobilé vniesť pochybnosti do skutočného stavu zisteného vykonaným dokazovaním. 27. Žalovaný na základe uvedeného vyjadrenia žiadal, aby správny súd žalobu zamietol a trovy konania nepriznal. 28. Žalobca v replike zdôraznil, že jeden z policajtov H.. Z. X. v zápisnici z ústneho pojednávania uviedol iné miesto spáchania priestupku, ako bolo uvedené pôvodne. Zároveň uviedol, že pri prejednávaní priestupku po tom, čo bol zastavený policajnou hliadkou, bol prítomný len jeden príslušník PZ a druhý sa zdržiaval neďaleko pri inom motorovom vozidle a viedol rozhovor s posádkou tohto auta. 29. Pokiaľ žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu o tom, že jeden z príslušníkov PZ uviedol, že sa pri výkone služby zameriava na prejednávanie práve takýchto priestupkov na úseku dopravy, sú nepravdivé, tak toto tvrdenie považoval žalobca za zavádzajúce, nakoľko v samotnom rozhodnutí o priestupku bola uvedená, resp. citovaná výpoveď príslušníka PZ npor. Q., v ktorej bolo toto uvedené. Podľa žalobcu rozpory vo výpovedi príslušníka PZ ohľadom miesta spáchania priestupku vzbudzujú pochybnosti o dôveryhodnosti a správnosti zisťovania skutkového stavu. 30. Žalobca ďalej v replike zdôraznil, že dôkazné bremeno v prípade prejednávania priestupkov, je na strane policajného orgánu. Zdôraznil, že výpoveď príslušníka PZ má rovnakú váhu ako výpoveď obvineného vodiča a nemožno brať za najdôležitejší dôkaz výpoveď príslušníka PZ ani vtedy, ak ich je viac. V tejto súvislosti žalobca v replike zdôraznil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013, ktoré sa týkalo obdobnej skutkovej aj právnej situácie. 31. Na prejednanie veci nariadil správny súd pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 21.09.2017. 32. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla argumentáciu už obsiahnutú v správnej žalobe a v replike. Navyše ešte poukázala na to, že pri objasňovaní priestupku bol iba jeden príslušník PZ, čím došlo k porušeniu metodiky vykonávania služobného zákroku. Taktiež ešte navyše uviedla, že bola porušená ustrojovacia disciplína príslušníkov PZ v zmysle nariadenia Ministerstva vnútra SR o používaní pracovnej rovnošaty, keď príslušník objasňujúci priestupok nemal na hlave čiapku, ktorá prislúcha k uniforme. Zdôraznila ešte odlišne uvádzané miesto spáchania priestupku H.. X.. Rozporovala ďalej skutkový dej, ktorý bol popísaný vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Zdôraznila ešte postavenie príslušníkov PZ, ktorí vystupujú aj ako osoby objasňujúce priestupok a následne ako svedkovia a v tejto súvislosti najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013 a sp. zn. 1Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014. 33. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní reagoval na námietku, ktorou bolo rozporované miesto spáchania priestupku - konkrétne zmena vo výpovedi npor. X. pri ústnom pojednávaní. Poverený zástupca žalovaného zdôraznil časový odstup od spáchania priestupku a času ústneho pojednávania a poukázal aj na to, že príslušníci PZ objasňujú množstvá priestupkov pri plnení služobných úloh, preto je tento rozpor vo výpovedi akceptovateľný. K argumentácii o tom, že so žalobcom komunikoval len jeden policajt a bola porušená ustrojovacia disciplína, uviedol, že toto je vo vzťahu k predmetnému konaniu žalobcu a jeho posudzovaniu ako priestupok irelevantné. Zopakoval aj vyjadrenie o tom, že nie každá hliadka, vykonávajúca bežný výkon služby, je vybavená záznamovým zariadením. Zdokumentovanie takéhoto priestupku kamerovým systémom, fotografiou alebo iným technickým zariadením nevyplýva policajnej hliadke zo žiadnych aktuálnych právnych predpisov. V ďalšom sa vyjadril obdobným spôsobom ako vo vyjadrení k správnej žalobe, predniesol a rozviedol ešte argumenty obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného. 34. Žalobca na pojednávaní uviedol, že keď prechádzal cez inkriminovaný priechod pre chodcov, mal dostatočný výhľad a videl, že chodci boli na ostrovčeku. Vyjadril presvedčenie, že bolo možné zastaviť chodcov, a to tak, že príslušníci mohli otvoriť okno na motorovom vozidle a zastaviť ich. Zdôraznil, že prenasledovať ho začali so svetelnou signalizáciou až po 300 metroch, ale ani v jednom jazdnom pruhu, ani pred ním, ani pred autom príslušníkov, nebolo žiadne auto. Zdôraznil ešte rozpor vo výpovedi npor. X. ohľadne miesta spáchania priestupku. Do záznamu o dokumentovaní priestupku uviedol, že sa priestupku nedopustil a že sa vyjadrí v konaní pred dopravným inšpektorátom. 35. Právna zástupkyňa žalobcu ešte uviedla, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného v tom zmysle, že žalobca bol ako priestupca povinný iniciovať dôkazy alebo dať podnet na ich vykonanie a v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/7/2013. 36. Poverený zástupca žalovaného ešte uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že zreteľne videl, že chodci boli na ostrovčeku, toto podľa jeho názoru nebolo možné, nakoľko policajti vykonávali službu na motorovom vozidle VW Multivan, ktorý má asi 2,5 metra a má nepriehľadné sklá, preto týchto chodcov nemohol vidieť. Príslušníci PZ boli povinní najprv zastaviť osobu priestupcu a objasňovať priestupok a až následne mohlo dochádzať k stotožňovaniu svedkov. 37. V rámci konečného návrhu právna zástupkyňa žalobcu navrhla tak rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 38. Poverený zástupca žalovaného v rámci konečného návrhu žiadal, aby správny súd správnu žalobu v celom rozsahu zamietol a zdôraznil, že orgány oboch stupňov postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v súlade so základnými zásadami konania a dostatočným spôsobom zistili skutkový stav veci. 39. Správna žaloba žalobcu je špecifickou správnou žalobou vo veciach správneho trestania (druhá hlava tretej časti SSP), v ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a ex offo je povinný skúmať, či v konaní orgánu verejnej správy nedošlo k niektorej z vád vymedzených v ustanovení § 195 písm. a) - e) SSP. V prejednávnej veci správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj postup, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 SSP a zistil, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného a aj orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP a podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia vrátil vec prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Správny súd mimo žalobných bodov nezistil v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy mimo žalobných bodov nedostatky podľa § 195 SSP, a preto nebol dôvod na postup podľa § 196 SSP. 40. Priestupky na úseku cestnej premávky, ktoré sú preukazované záznamami príslušníkov PZ a ich výpoveďami, a proti ním stojí len výpoveď osoby obvinenej z priestupku, sú predmetom častých diskusií odbornej ale aj laickej verejnosti. Príslušníci PZ sú orgánom objasňujúcim priestupok a zároveň následne v rámci prejednávania priestupku podávajú vysvetlenia, prípadne vypovedajú ako svedkovia. Proti takýmto záznamom a dôkazom produkovaným príslušníkmi PZ, ktoré sú založené na ich bezprostrednom zmyslovom vnímaní, často stojí len výpoveď obvineného, ktorou popiera spáchanie priestupku. Takto proti sebe stoja dve protichodné skupiny tvrdení, pričom ani zo strany objasňujúceho orgánu, a ani zo strany obvineného, niekedy z objektívnych dôvodov nie je možné predložiť ďalšie dôkazy. 41. Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach judikoval, že podklady rozhodnutia produkované príslušníkmi PZ, objasňujúcimi priestupok, prípadne dôkazy spočívajúce v svedeckých výpovediach policajtov, nemôžu mať oproti iným podkladom rozhodnutia o priestupku „vyššiu váhu“ len preto, že sú obstarané alebo podávané príslušníkmi PZ. Je potom nepochybné, že takýto druh podkladov a dôkazov je rovnocenný s inými podkladmi a dôkazmi. Aj keď takýto záver žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, v konečnom dôsledku podľa neho dôsledne nepostupoval. 42. Správny súd považuje za zásadnú a dôvodnú tú žalobnú námietku, ktorou žalobca poukazoval na nedostatočné zistenie skutkového stavu v tom smere, že nebola braná do úvahy jeho výpoveď - vyjadrenie podané v rámci ústneho prejednania priestupku a správne orgány vychádzali len zo záznamov a výpovedi príslušníkov PZ. 43. Žalovaný a aj prvostupňový orgán verejnej správy podrobne uviedli, prečo možno považovať záznamy príslušníkov objasňujúci priestupok a ich výpovede za hodnoverné. Poukázali na to, že príslušníci PZ, objasňujúci priestupok, nemali nijaký vzťah k veci, ani akýkoľvek záujem na bezdôvodnom postihnutí žalobcu za priestupok, pričom zdôraznili aj zodpovednosť príslušníkov PZ ako zodpovednosť širšieho rozsahu. Taktiež uviedli, že záznamy a výpovede príslušníkov PZ sú rovnocenné s inými podkladmi rozhodnutia a nemajú vyššiu váhu len preto, že sú produkované príslušníkmi PZ. 44. Uvedené závery považuje správny súd za správne. Za správny považuje správny súd aj postup, pri ktorom sa orgány verejnej správy zaoberali tým, či neexistovali niektoré skutočnosti, ktoré by mohli prelomiť záver o objektívnom postoji príslušníkov PZ, objasňujúcich priestupok. Za logické a akceptovateľné považuje správny súd aj to konštatovanie žalovaného a orgánu verejnej správy 1. stupňa, v ktorom uviedli, že nie každá hliadka je vybavená technickým zariadením na zdokumentovanie priestupkov na úseku cestnej premávky a v prejednávanej veci nejde o prípad, pre ktorý by povinnosť takejto dokumentácie vyplýva z príslušných právnych predpisov. Žalovaný, a ani prvostupňový orgán verejnej správy, sa však nevysporiadali s výpoveďou - tvrdením žalobcu ako osoby obvinenej z priestupku. Jeho výpoveď označili za účelovú, podanú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok bez toho, aby sa s ňou bližšie zaoberali a bližšie jej obsah vyhodnotili. Za nepochybné označili správu o objasňovaní priestupku, úradné záznamy a výpovede príslušníkov PZ, čo bolo podľa správnych orgánov dostatočným dôkazom o spáchaní priestupku. 45. Správny súd v nadväznosti na predošlý bod tohto rozhodnutia uvádza, že je potrebné rozlišovať prípady, kedy osoba obvinená z priestupku bez ďalšieho len popiera jeho spáchanie, a prípady, kedy osoba obvinená z priestupku prednáša na svoju obranu tvrdenia, najmä ak predkladá vlastnú verziu skutkového deja. V takýchto prípadoch potom nedostačuje len poukázanie na to, že obvinený prednáša účelovú a zavádzajúcu obranu, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok. Orgán prejednávajúci priestupok sa potom musí relevantným spôsobom zaoberať výpoveďou obvineného a odôvodniť, prečo prípadne jeho argumenty neobstoja. 46. Relevantné vyhodnotenie výpovede obvineného sa v preskúmavaných rozhodnutiach nenachádza. Je potom dôvodná žalobná námietka žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach, keď orgány verejnej oboch stupňov založili svoje rozhodnutie len na podkladoch obstaraných príslušníkmi PZ a jeho výpoveď, ako osoby obvinenej z priestupku, nevzali vôbec do úvahy. 47. V prípade správneho trestania správny súd môže doplniť dokazovanie na zistenie skutkového stavu (§197 SSP) a je jeho oprávnením preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov aj mimo žalobných bodov (§195 SSP). Úlohou správneho súdu ale nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, preto správny súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutí orgánov verenej správy oboch stupňov a k vráteniu veci na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude ich úlohou opätovne rozhodnúť a dôsledne sa vysporiadať s výpoveďou žalobcu (ako osoby obvinenej z priestupku) prednesenou na ústnom prejednaní priestupku. 48. V súvislosti s vyššie uvedeným vytýkaným nedostatkom preskúmavaných rozhodnutí správny súd ešte považuje za potrebné poukázať na to, že právna kvalifikácia skutku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, v sebe obsahuje odkaz na porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. f), ako aj na porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 4 Zákona o cestnej premávke. Z dikcie ustanovenia § 22 ods. 1 písm. k) Zákona o priestupkoch vyplýva, že pri právnej kvalifikácii podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje porušenie pravidiel cestnej premávky podľa Zákona o cestnej premávke závažným spôsobom, čo je v zmysle § 137 ods. 2 písm. r) Zákona o cestnej premávke len prípad, ak dôjde k ohrozeniu chodca, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov. Z právnej kvalifikácie potom nie je zrejmé, či malo ísť o jednočinný súbeh (ktorého sa mal žalobca dopustiť porušením povinností podľa § 4 ods. 1 písm. f) a aj podľa § 4 ods. 4 Zákona o cestnej premávke), a navyše v rozhodnutí nie je uvedená ani forma zavinenia, ktorou sa mal žalobca dopustiť spáchania priestupku. Právne posúdenie konania ako závažného porušenia pravidiel cestnej premávky (22 ods. 1 písm. k) Zákona o priestupkoch), alebo ako nezávažného porušenia pravidiel cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. l) Zákona o priestupkoch) je zásadné aj pre uloženie sankcie v zmysle § 22 ods. 2 písm. f) alebo písm. g) Zákona o priestupkoch. 49. Žalobca namietal aj to, že jeden z príslušníkov PZ, objasňujúcich priestupok, vo svojej výpovedi uviedol, že sa zameriava na spáchanie takýchto priestupkov na úseku dopravy, čo podľa žalobcu evokovalo, že postupoval voči nemu zámerne, s cieľom dostať ho do situácie, v ktorej nemal možnosť sa brániť. K tejto žalobnej námietke správny súd uvádza, že výpoveď H.. Z. Q., pri ktorej uviedol, že pracuje ako „nehodár“ a pri výkone služby sa zameriava na takéto priestupky, pretože takýmto porušením povinností vodičov dochádza k vážnym dopravným nehodám, podľa správneho súdu nepreukazuje, že by tento príslušník PZ postupoval voči žalobcovi zaujato alebo účelovo. Táto časť výpovede len preukazuje pracovné skúsenosti príslušníka PZ, ktorý pri výkone služby dbá aj na dôsledné dodržiavanie povinností vodičov motorových vozidiel, ktoré sa týkajú chodcov. 50. Pokiaľ žalobca poukazoval na výpoveď H.. Z. X., ktorý pri výpovedi na ústnom prejednaní priestupku uviedol odlišné miesto, kde malo k priestupku dôjsť, správny súd uvádza, že pri tejto námietke je akceptovateľné vyjadrenie žalovaného o tom, že je potrebné zohľadniť časový odstup od spáchania priestupku (takmer 4 mesiace), a taktiež aj to, že za uvedené obdobie je príslušníkmi PZ objasňovaných pri plnení pracovných úloh množstvo priestupkov, preto si niektoré skutočnosti nemusia s časovým odstupom presne pamätať. Navyše ešte správny súd poukazuje na to, že v prejednávanom prípade miesto, kde malo k priestupku dôjsť, nie je žalobcom spochybňované, teda nie je sporné, preto výpoveď v tejto časti nie je zásadná. Iná by bola situácia, keby žalobca ako osoba obvinená z priestupku rozporoval miesto spáchania priestupku. 51. Žalobcom uvádzané ďalšie skutočnosti o tom, ako došlo k jeho zastaveniu a o nedodržaní ustrojovacej disciplíny, ako aj povinnosti, aby boli pri objasňovaní priestupku prítomní obidva príslušníci PZ, s podstatou skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, nesúvisia. Žalobca nimi zrejme chcel poukázať na účelový postup príslušníkov PZ, objasňujúcich priestupok. Tieto námietky samé o sebe nie sú spôsobilé privodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Podstatnou v prejednávanej veci je konfrontácia výpovedí príslušníkov PZ, objasňujúcich priestupok, a výpovede žalobcu, a jej relevantné odôvodnenie, ktoré v preskúmavaných rozhodnutiach absentovalo. 52. V prípadoch správneho trestania sa analogicky aplikujú zásady platiace v trestnom práve pri postihovaní páchateľov trestných činov, o čom svedčí nielen judikatúra Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, ale konkrétne aj ustanovenie § 195 SSP, ako aj jeden zo základných nezáväzných dokumentov Rady Európy - Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R(91)1 členským štátom o správnych sankciách. Správny súd preto považuje za pravdivý argument žalobcu o tom, že je úlohou správnych orgánov preukázať, že sa priestupku dopustil, tak ako je to v prípade zodpovednosti za trestné činy. Uvedený záver ale nevylučuje, aby pri postihovaní za priestupky (prípadne aj iné správne delikty) nemohol byť prvotným podnetom o protiprávnom konaní zmyslový vnem príslušníkov PZ. Preukázanie zodpovednosti obvinenému je potom úlohou príslušného správneho orgánu pri dôslednom dodržaní všetkých práv osoby obvinenej z priestupku, čo je aj právo prednášať tvrdenia a skutočnosti na svoju obranu a navrhovať dôkazy. Úlohou správnych orgánov je dôsledne sa s argumentáciou obvineného a jeho návrhmi na vykonanie dokazovania vysporiadať. 53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O konkrétnej výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§175 ods. 2 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.