Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/69/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200201 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200201.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej v právnej veci žalobcu: I.. U. Y., W. D. XXX, XXX XX W. D., V.: XXXXXXXX, právne zastúpený, Advokátka kancelária LawComp s.r.o., Jesenského 23, 943 01 Štúrovo, IČO: 46934341, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100420570/2017 zo dňa 08. marca 2017 a č. 100420228/2017 zo dňa 08. marca 2017, takto r o z h o d o l : Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. 100420570/2017 zo dňa 08. marca 2017 z a m i e t a. II. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia č. 100420228/2017 zo dňa 08. marca 2017 z a m i e t a. III. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím číslo 104393728/2016 zo dňa 1.12.2016 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon č. 563/2009 Z. z.“) vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty I.. U. Y., W. D. XXX, XXXXX W. D. (v procesnom postavení žalobca) rozdiel dane v sume 96.368,03 EUR na daní z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2014. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého rozhodoval druhostupňový orgán verejnej správy (ďalej len „žalovaný“) a rozhodnutím číslo 100420570/2017 zo dňa 8.3.2017 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. 3. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, v ktorom navrhol rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/69/2017. 4. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím číslo 104393608/2016 zo dňa 1.12.2016 podľa § 68 ods. 5 Zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 83.864,25 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2014. 5. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný rozhodnutím číslo 100420228/2017 zo dňa 8.3.2017 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. 6. V zákonnom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, v ktorom navrhol rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23 S/70/2017. 7. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutie vo vyrubovacom konaní na základne zistení z daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2014 až 4. štvrťroku 2014, o výsledku ktorej vyhotovil protokol číslo 103840183/2016 zo dňa 6. 9. 2016, ktorý bol spolu s výzvou číslo 13840972/2016 zo dňa 6.9.2006 daňovému subjektu doručený dňa 13.9.2016. 8. Správca dane daňovou kontrolou zistil, že daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa STAVING PR s.r.o., Zvolenská cesta 37, 97405 Banská Bystrica. S predmetnou spoločnosťou mal žalobca uzatvoriť dňa 31.3.2014 sprostredkovateľskú zmluvu na dobu určitú do 31.12.2014. Sprostredkovateľskou zmluvou sa spoločnosť STAVING PR s.r.o. zaviazala, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal záujemca žalobca príležitosť uzavrieť mandátne zmluvy s klientmi spoločnosti na kompletné poradenstvo, zastúpenie mandanta a iné služby súvisiace s vyhľadaním potenciálny zmluvných partnerov, ktorí sú prijímateľmi nenávratného finančného prostriedku z fondov Európskej únie. Sprostredkovateľská činnosť pozostávala z kompletného poradenstva záujemcovi pri uzatváraní zmlúv, vyhľadávanie zmluvných partnerov aj iné služby súvisiace s vyhľadávaním potenciálnych zmluvných partnerov. Inou službou bolo najmä osobné rokovanie so záujemcom, potenciálnymi zmluvnými partnermi, poskytnutie kancelárie spolu s jej materiálno technickým zariadením, to všetko podľa potreby a požiadaviek záujemcu. Žalobca sa zmluvne zaviazal zaplatiť sprostredkovateľovi odmenu vo výške 80 % z každej fakturácie. 9. Zároveň správca dane zistil, že v roku 2014 došlo v spoločnosti STAVING PR s.r.o. k viacerým zmenám v osobe konateľa spoločnosti, a to z I. C. na C. M. a V.. C. C.. Správca dane z výsluchov uvedených osôb (v pozícii svedkov) vyvodil nasledujúce závery: 10. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17.12.2015 s I. C. vyplynulo, že pre žalobcu nedodával nič. V podstate vykonával finančné poradenstvo len žalobca, pričom on ako konateľ sprostredkovateľa túto činnosť fakturoval. K sprostredkovateľskej zmluve uviedol, že túto so žalovaným podpísal, a činnosť, ktorú na základe nej vyvíjal, sa týkala pomáhania mu cez internet, cez známych zháňať klientov pre finančné poradenstvo pre rozvoj vidieka, obci atď. S potenciálnymi zmluvnými partnermi on nerokoval, všetko vykonával žalobca. Čo sa týka vystavovania faktúr, on žiadne nevystavoval, tieto mu nosil žalobca a on ich len podpísal. Všetky doklady spoločnosti mal žalobca, pričom k účtovníctvu, a k tomu kto ho viedol, sa vyjadriť nevedel. K osobe nového konateľa uviedol, že tento ho kontaktoval sám, pričom on mu odovzdal všetko, čo mal, aj pečiatku. 11. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14.7.2016 so svedkom C. M. vyplynulo, že tento nevedel uviesť meno osoby, cez ktorú získal kontakt na predchádzajúceho konateľa firmy. K otázke existencie splnomocnenia za firmu STAVING PR s.r.o. uviedol, že nebol splnomocnený v čase, kedy nebol konateľom spoločnosti. Na otázku správcu dane ako je možné, že žalobca počas ústneho pojednávania dňa 9.5.2016 uviedol, že bol splnomocneným na zastupovanie spoločnosti, sa vyjadril, že sa mohlo stať, že mal splnomocnenie na zastupovanie, avšak nie overené u notára, ale len podpísané konateľom C.. Doklady spoločnosti v čase, keď sa stal konateľom, mu boli odovzdané v Brezne na jednom parkovisku neznámym mužom. Jednalo sa asi o 8 krabíc dokumentov. Ďalej uviedol, že potenciálnych zmluvných partnerov vyhľadával cez známych, na internete, ale väčšinou cez známych. Vzhľadom na veľké množstvo partnerov si už ich mená nepamätal. Jeho sprostredkovateľská činnosť spočívala v tom, že klienta informoval o možnostiach týkajúcich sa rozvoja vidieka a obcí. Následne informoval žalobcu o záujemcovi, s ktorým žalobca ďalej konal sám. K osobe posledného konateľa V.. C. C. uviedol, že tohto poznal cez spoločného známeho asi 4 roky. Doklady mu odovzdal v Bratislave na parkovisku, pričom boli preložené z auta do auta. Doklad odovzdaní doložiť nevedel. K otázke udelenia splnomocnenia na zastupovanie uviedol, že pravdepodobne bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti aj v čase, kedy bol konateľom V.. C. C.. Vzhľadom k tomu, že mal prístup k účtovníctvu, mohol za 3. štvrťrok 2014 a 4. štvrťrok 2014 a 1. štvrťrok 2015 podať daňové priznanie DPH a kontrolné výkazy DPH. Predmetné činnosti vykonal na základe dobrého vzťahu s V.. C. C. a aj na základe toho, že tento nemal prístup na elektronické podávanie. 12. V.. C. C. uviedol, že mu pán M. v prenajatých priestoroch na Zvolenskej ceste odovzdal časť účtovníctva za rok 2013 a 2014, pričom preberací protokol nepredložil. Zároveň uviedol, že od doby, kedy sa stal konateľom spoločnosti za túto vystupoval len sám a na zastupovanie spoločnosti podľa vlastného vyjadrenia nikoho nesplnomocnil. Hlavným predmetom činnosti podľa jeho vyjadrenia bolo dokončenie rozbehnutých obchodov a následne už spoločnosť žiadnu ďalšiu činnosť nevykonávala. Vo veci sprostredkovateľskej činnosti uviedol, že on už len dokončoval rozbehnuté činnosti. Uviedol, že on osobne vystavil pre žalobcu odberateľské faktúry, pričom podpis na faktúrach patril jemu. Tieto faktúry boli vystavené na základe novej uzatvorenej zmluvy, ktorú s ním chcel uzatvoriť žalobca z dôvodu zmeny konateľa. Svedok si názvy spoločnosti, ktoré boli na základe zmluvy sprostredkované nepamätal a zápisy o nich ani dodatočne nedoložil. 13. Správca dane poukázal tiež na to, že dňa 5.1.2014 žalobca, ako sprostredkovateľ, uzavrel so spoločnosťou K plus spol. s r.o. sprostredkovateľskú zmluvu podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka s identickým predmetom zmluvy, akú uzavrel ako záujemca so spoločnosťou STAVING PR s.r.o. 14. Na základe nahliadnutia do spisu z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 až december 2014 vykonávanej u daňového subjektu K plus spol. s r.o. správca dane preveril, či skutočne došlo k jednotlivým zdaniteľným plneniam, na základe ktorých si daňový subjekt/žalobca uplatnil zmluvnú odmenu 80 % za sprostredkovanie. Na základe zistených skutočnosti z jednotlivých dožiadaní podľa správcu dane vyplynulo, že ani jeden z obchodných partnerov v odpovedi na otázku, akým spôsobom vznikol kontakt s daňovým subjektom K plus spol. s r.o., a ako prebiehala komunikácia, a kto bol sprostredkovateľom, neuviedol ako sprostredkovateľa spoločnosť STAVING PR s.r.o. Vo väčšine prípadov obchodní partneri uviedli, že žalobcu poznajú osobne, poznajú sa s ním už dlhšie a že oni sami ho oslovili na spoluprácu v súvislosti s vypracovaným projektov na získavanie prostriedkov z fondov EU. 15. Správca dane na základe uvedené konštatoval, že daňová povinnosť pre spoločnosť STAVING PR s.r.o., nevznikla, nakoľko žiadna služba jej nebola dodaná. Následne ani žalobca nemohol žiadnu službu, ktorú mu nedodala spoločnosť STAVING PR s.r.o. ďalej dodať ďalšej spoločnosti a to platiteľovi K plus spol. s r.o. 16. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, a navrhol zrušiť tak rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, a vec vrátiť na ďalšie konanie. 17. Žaloby odôvodnil najmä tým, že spochybnil právomoc viceprezidenta finančnej správy podpisovať rozhodnutia v mene finančnej správy, pričom uviedol, že skutočnosť udelenia poverenia na podpis rozhodnutia podľa Zákona č. 563/2009 Z. z. by mala byť zrejmá zo samotného rozhodnutia, pretože inak toto rozhodnutie nie je možné preskúmať. Žalobca ďalej namieta, že správca dane je povinný jednoznačne definovať číselným označením paragrafu i slovne v ňom uvedený kategorický imperatív, vyjadrujúci zákonom chránený záujem, určenie, kedy presne a či k naplneniu tohto imperatívu a akým konaním či nekonaním povinnej alebo oprávnenej osoby došlo alebo nedošlo, a aké dôsledky takéto konanie či nekonanie vo vzťahu ku kategorickému imperatívu prináša. Zároveň uviedol, že právo na odpočítanie dane vzniká kumulatívnym splnením zákonom stanovených podmienok, pričom za splnenia uvedených podmienok je toto právo daňového subjektu neodňateľné, právo na odpočet vzniká priamo zo zákona a nepodlieha supervízií žiadneho orgánu. Z tohto dôvodu mal za to, že správca dane nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, keď uviedol, že žalobca nesplnil všetky zákonom stanovené predpoklady na to, aby si mohol uplatniť nárok na odpočet dane. Žalobca mal za to, že takýto nárok mu nemožno upierať odkazom na nevierohodnosť preukázania, čo je podmienka stanovená správcom dane na rámec zákona. 18. K predmetným žalobám podal žalovaný vyjadrenia, v ktorých uviedol, že žalobca neuviedol žiadne porušenie právneho predpisu zo strany správcu dane a ani žiadnu konkrétnu námietku voči postupu správcu dane pri daňovej kontrole, a preto nie je zrejmé, prečo žalobca uviedol, že prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutia sú nezákonné a nepreskúmateľné. K oprávnenosti konať v mene finančného riaditeľstva sa žalovaný odvolal na znenie zákona č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákon č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na § 45 Zákona č. 563/2009 Z. z.. K ďalšej žalobnej námietke uviedol, že z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správca došiel k správnemu záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „Zákon č. 222/2004 Z. z.“) v kontrolovanom zdaňovacom období. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania, upravených v ustanovení § 3 Zákona č. 563/2009 Z. z., dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V texte svojich rozhodnutí uvádzal, ktoré konkrétne ustanovenie zákona mal žalobca svojim konaním alebo nekonaním porušiť alebo opomenúť. 19. Žalovaný ďalej uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný alebo oprávnený. Žalovaný aj v súlade s uvedeným dospel k záveru, že nakoľko bola správcom dane spochybnená ekonomická opodstatnenosť sprostredkovateľskej činnosti fakturovanej žalobcovi, bolo povinnosťou žalobcu, aby pochybnosti správcu dane predložením vierohodný dôkazov vyvrátil. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, keď v priebehu daňovej kontroly dostatočne vierohodne nepreukázal, že k dodaniu fakturovaného plnenia skutočne došlo. Žalobca je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinnosti v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti, nepostačujú na potvrdenie, že žalobca splnil podmienku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Žalobca pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu, čo do priebehu a obsahu, a to osobou uvedenou v predloženej faktúre. Správca dane nie je povinný dokazovať uskutočnenie obchodu. 20. Správny súd uznesením č.k. 23S/69/2017-72 zo dňa 08.08.2017, aplikujúc ust. § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), spojil na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali pod sp. zn. 23S/69/2017 a 23S/70/2017 s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp.zn. 23S/69/2017. 21. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a im predchádzajúceho konania, v medziach správnych žalôb, dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného aj správcu dane sú v súlade so zákonom, preto žaloby ako nedôvodné v súlade s § 190 SSP zamietol. 22. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 24 ods. 2 Zákona č. 563/2009 Z. z.; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 26. Podľa § 24 ods. 3 Zákona č. 563/2009 Z. z.; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 27. Podľa § 24 ods. 4 Zákona č. 563/2009 Z. z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 28. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z. z.; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 29. Podľa § 49 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z. z.; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 222/2004 Z. z.; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 222/2004 Z. z.; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 32. Keďže žalobca, a ani žalovaný nežiadali, aby správny súd na prejednanie veci nariadil ústne pojednávanie, správny súd nariadil verejné vyhlásenie rozsudku, pričom oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (ďalej len „VVR“) bolo zverejnené spôsobom podľa § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.11.2017 postupom podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP, a to vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu, keďže pri vyhlásení rozsudku neboli prítomní účastníci konania alebo verejnosť (po zverejnení miesta a času VVR, sa na VVR nedostavili), t. j. nevyužili právo zúčastniť sa ústneho verejného vyhlásenia rozsudku. 33. K žalobnej námietke, ktorou žalobca spochybnil existenciu poverenia konkrétneho zamestnanca na podpis napadnutých rozhodnutí súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. V zmysle § 4 ods. 4 Zákona č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, prezident Finančnej správy riadi Finančnú správu a zodpovedá za činnosť Finančnej správy ministrovi. V zmysle citovaného zákona, ako aj zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 45 zákona č. 563/2009 Z. z., poverením na výkon daňovej kontroly u žalovaného boli zamestnanci správcu dane V.. N. U. a V.. S. G.. Zároveň vyrubovacie konanie vykonal a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydal správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole vykonali kontrolóri V.. N. U. a V.. S. G.. V zmysle podpisového poriadku Finančnej správy účinného od 01.08.2016 ich priamym nadriadeným bola V.. I. C., vedúca oddelenia daňovej kontroly III. Vzhľadom k tejto skutočnosti možno konštatovať, že rozhodnutie správcu dane podpísala oprávnená osoba. V zmysle čl. III. ods. 3 organizačného poriadku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na zabezpečenie výkonu niektorých činností môže prezident delegovať svoje právomoci na viceprezidenta, generálneho riaditeľa sekcie, riaditeľa daňového úradu, colného úradu, kriminálneho úradu, iného vedúceho zamestnanca alebo zamestnanca v rozsahu určenom v organizačnom poriadku, internom riadiacom akte alebo v poverení. Z tohto dôvodu možno všetky napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj žalovaného, považovať za podpísané oprávnenou osobou. 34. Ani ďalšia námietka žalobcu týkajúca sa skutočnosti, že žalovaný v celom texte odôvodnenia svojho rozhodnutia neuvádza, ktoré konkrétne ustanovenia zákona mal žalobca svojim konaním alebo nekonaním porušiť, nie sú dôvodné. Z odôvodnení jednotlivých napadnutých rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že žalovaný podrobne popisuje úkony, ktoré vykonal správca dane počas výkonu dokazovania, zároveň popísal vyhodnotenie týchto dôkazov, ako aj vyvodenie záverov, ktoré náležite odôvodnil a na základe ktorých, nebolo žalobcovi uznané odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa za ním fakturované služby v zmysle predloženej sprostredkovateľskej zmluvy. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, a to najmä na str. 17, 18 a 23 jednoznačne vyplýva, ktoré ustanovenia zákona žalobca porušil, aj s odôvodnením, prečo nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných dodávateľských faktúr. 35. Nakoniec súd musí konštatovať, že ani žalobcove námietky týkajúce sa nesprávneho vyhodnotenia zmluvy o sprostredkovaní v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka nie sú dôvodné. Žalovaný a správca dane pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní neposudzoval platnosť zmluvy o sprostredkovaní resp. neposudzoval vhodnosť jej uzavretia v súvislosti so zabezpečením „iba príležitosti“ pre žalobcu. Predmetnom administratívneho konania bolo preukázanie, či skutočne došlo k vykonaniu predmetnej činnosti a predmetný právny úkon vyhodnocoval pre účely zistenia, vyrubenia alebo vybratia dane iba z hľadiska jeho ekonomickej opodstatnenosti vo vzťahu k výsledkom, ktoré môžu viesť k účelovému obchádzaniu daňovej povinnosti alebo získaniu daňového zvýhodnenia. V súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou je nutné uviesť, že správcom dane ako aj žalovaným bola spochybnená ekonomická opodstatnenosť činnosti fakturovanej žalobcovi a bolo povinnosťou žalobcu, aby tieto pochybnosti predložením vierohodných dôkazov vyvrátil. Správny súd zdôrazňuje, že povinnosťou správcu dane v prejednávanom prípade nebolo vyvracať tvrdenia daňového subjektu. Jeho povinnosťou bolo preveriť tvrdenia daňového subjektu a to, či bola skutočne realizovaná sprostredkovateľská činnosť žalobcom deklarovaným spôsobom. Správca dane tvrdenia žalobcu spochybnil, čím sa dôkazné bremeno na vyvrátenie pochybností správcu dane prenieslo na žalobcu a žalobca dôkazné bremeno neuniesol. 36. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte“. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatnil dôvodne a za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. 37. V neposlednom rade súd musí konštatovať, že ani žalobcove námietky týkajúce sa vykonávaného dokazovania, hlavne dodržiavania zásad voľného hodnotenia dôkazov, nie sú dôvodné. Správca dane vykonal dokazovanie a šetrenie podľa § 24 Zákona č. 563/2009 Z. z. v súlade so zásadami daňového konania uvedenými v § 3 Zákona č. 563/2009 Z. z.. Na zistenie sporných skutočností vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Zákona č. 563/2009 Z. z., vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení žalobou napadnutých rozhodnutí sa tak správca dane ako aj žalovaný vysporiadal so všetkými skutočnosťami aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie nároku na odpočet DPH zo strany žalobcu. 38. Ani dôkazné bremeno správcu dane nie je absolútne. Správca dane nemá povinnosť preukázať platiteľovi dane, od koho nadobudol službu, na ktorú si uplatňuje odpočet DPH. Správca dane dokazovaním preveruje (verifikuje) skutočnosti a doklady predkladané daňovým subjektom, čo správca dane v danom prípade vykonal rozsiahlym dokazovaním, ktorého výsledky podrobne opísal v odôvodnení svojich rozhodnutí. 39. Súd v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 SSP zaujal stanovisko k podstatným žalobným námietkam žalobcu, pričom za rozhodujúce považuje to, že v danom prípade nebolo hodnoverne preukázané dodanie sprostredkovateľskej činnosti a uskutočnenie reálneho obchodného reťazca medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami. 40. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 167 ods. 1 SSP a contr. 41. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.