Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/512/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215200996 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6215200996.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcov 1/ I. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., ul. W. XXX/XX, 2/ N. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., ul. W. XXX/XX, obaja žalobcovia právne zastúpení Mgr. Andreou Legényiovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Veľký Krtíš, Komenského 3, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, v konaní o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 11 C/84/2015-48 zo dňa 15. 03. 2016 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. 800001678 zo dňa 05. 12. 2005 a zmluva o revolvingovom úvere č. 8000048009 zo dňa 23. 07. 2006, sú neplatné. 2. Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia neplatnosti zmluvy o poskytnutie revolvingového úveru č. 8000016788 zo dňa 05. 12. 2005 (ďalej v texte „zmluva zo dňa 05. 12. 2005“), ako aj zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru č. 8000048009 zo dňa 23. 07. 2006 (ďalej v texte „ zmluva zo dňa 23. 07. 2006“) z dôvodu, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti predpokladané zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako aj z dôvodu, že obe zmluvy obsahujú vo svojich ustanoveniach dojednania, ktoré sú v zmysle Občianskeho zákonníka neprijateľnými zmluvnými podmienkami. 3. Okresný súd žalobe vyhovel a prioritne sa zaoberal tým, či majú žalobcovia na podaní predmetnej žaloby naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Dospel k tomu, že naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe je daný, pretože žalobcovia potrebujú mať vyriešenú otázku skutočného dlhu voči žalovanému, ktorému už zaplatili čiastku 1 035,65 € a nevedia koľko ešte majú žalovanému zaplatiť, vzhľadom na namietané dôvody neplatnosti zmluvy. Okresný súd dospel k právnemu záveru, že určovacím výrokom súdneho rozhodnutia je možné odstrániť spornosť vzájomného vzťahu medzi účastníkmi. 4. Vo vzťahu k zmluve uzavretej dňa 05. 12. 2005 okresný súd dospel ďalej k právnemu záveru, že predmet zmluvy nebol vymedzený dostatočne určitým spôsobom a výška dohodnutej odplaty odporuje dobrým mravom. Zmluva zo dňa 05. 12. 2015 ďalej nevyjadruje údaj o úrokovej sadzbe, ktorú možno odvodiť len z poskytnutia sumy úveru a schválenej výšky úveru resp. počtu a výšky mesačných splátok a nevyplýva z nej ani to, z čoho konkrétne pozostáva odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov. Zdôraznil taktiež to, že údaj o RPMN uvádzaný v zmluve zo dňa 05. 12. 2005 vo výške 30,06 % nezodpovedá skutočnosti a bez ohľadu na uvedené niekoľkonásobne prevyšuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk. Zmluva bola preto dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. K obdobnému záveru dospel okresný súd aj v prípade zmluvy uzavretej dňa 23. 07. 2006, keď odplata za poskytnutie úverových prostriedkov v tejto zmluve prevyšuje 100% poskytnutého úveru, a z obsahu zmluvy nemožno zistiť, z ktorých položiek pozostáva odplata za úver. 5. Na základe vyššie uvedeného okresný súd vyslovil, že „zmluva o úvere je zmluvou odplatnou a vady zmlúv sa týkajú ich podstatných obsahových náležitostí, preto zakladajú absolútnu neplatnosť zmlúv ako celku s poukazom na ust. § 37 ods. 1 a § 39 ods. 1 Obč. zákonníka“. 6. Okresný súd, okrem vyššie uvedeného, podrobil ustanovenia oboch zmlúv súdnej kontrole aj z hľadiska dodržiavania ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte „zák. č. 258/2001 Z. z.“), ako aj v zmysle všeobecnej právnej úpravy vyjadrenej v § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dospel k tomu, že obe zmluvy neobsahujú náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a/, g/ zákona č. 258/2001 Z. z., pretože v nich nie je uvedený údaj o sume, počte a termíne splátok istiny úrokov a iných poplatkov a ani o údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Napriek tomu súd následne konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobcom 1/ a 2/ úver, ktorý spotrebitelia začali čerpať, absencia vyššie uvádzaných náležitostí zmluvy nespôsobuje z hľadiska osobitnej právnej úpravy neplatnosť týchto zmlúv. 7. Súd ďalej zisťoval aj to, či zmluvy neobsahujú neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že ustanovenia, ktoré sú vyjadrené vo všeobecných obchodných podmienkach na zadnej strane zmluvy zo dňa 23. 07. 2006 v čl. 1 až v čl. 19 a v čl. 1 až 18 zmluvy zo dňa 05. 12. 2005, „sú vytlačené neprehľadne a bez zvýraznenia textu zmluvy, malým písmom, ktoré je zle čitateľné“. Žalobcovia tak nemohli porozumieť textu, pretože podoba zmluvy má charakter formuláru, ktorého obsah sa nemení vzhľadom na jeho predtlač. Svojim rozsahom, štruktúrou a voľbou písma je pre zmluvu typický dlhý a neprehľadný text s odkazom na zmluvné podmienky. Podľa názoru súdu, „zmluvy v tejto časti obsahujú viacero neprijateľných podmienok, ktoré sú neprijateľné a je tu navyše zrejmá nekalá praktika s použitím takmer nečitateľného textu zmluvy v zmluvných dojednaniach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť oboch zmlúv“. Zmluvné podmienky ako boli vyjadrené v texte sú z hľadiska vzájomných práv a povinností nevyvážené, a keďže uvedené ustanovenia neboli individuálne medzi zmluvnými stranami vyjednané a zakladajú značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, sú neplatné. Súd preto na záver konštatoval, že je daný dôvod vysloviť neplatnosť zmluvy uzavretej dňa 05. 12. 2005 ako celku, ako aj zmluvy uzavretej dňa 23. 07. 2006 ako celku, „pretože vykazujú vážne nedostatky v podstatných náležitostiach obsahu a ako celok nie sú udržateľné“. Navyše obsah zmlúv zakladá hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa). 8. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal, že okresný súd nesprávne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Má za to, že na základe vydaného rozsudku nedôjde k odstráneniu súdom tvrdeného dôvodu naliehavého právneho záujmu, ale musí nasledovať ešte iné konanie, buď určovacie konanie o výške dlhu, alebo konanie o zaplatenie dlhu. Záver súdu konštatujúci existujúci naliehavý právny záujem preto nepovažuje za správny. Pokiaľ ide o závery súdu o neplatnosti označených zmlúv o revolvingovom úvere z dôvodu neplatnosti výšky odplaty, tieto sú založené na chybných skutkových záveroch a odporujú zákonu. Ak súd tvrdí, že hodnota RPMN uvádzaná v zmluve zo dňa 05. 12. 2005 je nesprávna, tento záver nie je výsledkom žiadneho zákonného postupu. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že výpočet RPMN odporuje zákonu č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Aj samotné úvahy o tom, že žalobcovia sa zaviazali vrátiť 185% poskytnutých úverových prostriedkov sú mylné, nakoľko súd nezohľadnil, že konečná suma prostriedkov na vrátenie zahrňuje aj poskytnuté prostriedky. Z rozsudku je taktiež nezistiteľné, na základe čoho súd porovnáva RPMN s hodnotou/sumou celej sumy na vrátenie. Súd tak zmätočne porovnáva určitú premennú určenú na ročnej báze s premennou určenou za 2,5 roka. Uvedené sa vzťahuje aj k záverom ohľadne zmluvy uzavretej dňa 23. 07. 2006. 10. Následne žalovaný namieta, že z napádaného rozsudku nevyplýva označenie zákonného ustanovenia, podľa ktorého súd dospel k záveru, že celá odplata je neplatnou. Ani závery okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky, či zmluvných sankciách nemôžu objektívne spôsobovať neplatnosť celej úverovej zmluvy. Ide o ustanovenia, ktoré sú oddeliteľné od zvyšného obsahu zmluvy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol. 11. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR má spotrebiteľ na určení neplatnosti úverovej zmluvy vždy naliehavý právny záujem, a preto ho v súdnom konaní netreba preukazovať. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2009. Zotrvali na tom, že odplata vyžadovaná na základe oboch zmlúv zo strany žalovaného je neprimeraná a podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov, alebo pôžičiek. Aj nečitateľnosť textu v spotrebiteľskej zmluve sa posudzuje objektívne, na ktorú skutočnosť musí súd prihliadať ex offo v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zákonníka. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 12. V písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov žalovaný uviedol, že jeho tvrdenie, že spotrebiteľ má na určení určitej skutočnosti vždy naliehavý právny záujem, nekorešponduje so skutočným a právnym stavom veci. V opačnom prípade by súdna kontrola existencie naliehavého právneho záujmu stratila svoju relevanciu a aplikácia takého vyjadrenia by bola základným predpokladom k svojvoľnému posudzovaniu spotrebiteľských právnych vzťahov. K otázke odplaty za spotrebiteľné úvery poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmlúv zákon neupravoval maximálnu výšku odplaty, ani úrokovej sadzby spotrebiteľských zmlúv a odplata ako cena plnenia aj v zmysle neskôr prijatého § 53 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka nemôže byť v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia považovaná za neprijateľnú podmienku. Zotrval na tom, že žiadny rozpor v otázke úrokovej sadzby, ani odplaty úveru, nenastal. 13. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne zotrvali na svojich skorších vyjadreniach. 14. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 15. 03. 2016 a odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalovaný dňa 05. 05 2016 s tým, že vec bola predložená krajskému súdu ako súdu odvolaciemu dňa 24. 10. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995). 15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP. 16. Prioritne sa okresný súd zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy uzavretej dňa 05. 12. 2005 a zmluvy uzavretej dňa 23. 07. 2006, keď dospel k záveru, že tento je daný, nakoľko žalobcovia potrebujú mať vyriešenú otázku skutočného dlhu voči žalovanému, ktorému už zaplatili čiastku 1 035,65 € a nevedia koľko ešte majú žalovanému zaplatiť. Určovacím výrokom súdneho rozhodnutia je preto podľa okresného súdu možné odstrániť spornosť vzájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Uvedený právny záver však odvolací súd považuje za predčasný najmä vzhľadom na to, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal skutočnosťou, že by sa žalovaný domáhal akýmkoľvek mimosúdnym konaním či postupom plnenia od žalobcov na základe oboch zmlúv o revolvingovom úvere, neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa žalovaný voči žalobcom 1/ a 2/ domáhal tohto plnenia, a ak by aj prebiehalo otázku skutočného dlhu by riešil súd ako prejudiciálnu. Ak aj žalobcovia v písomných vyjadreniach poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 MCdo 1/2009, v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd výslovne konštatoval, že „naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky).“ Výslovne v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že postavenie spotrebiteľa sa stane istejšie v prípade, ak nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák.). Uvedené rozhodnutie sa teda vzťahovalo najmä na prípad, kedy mala mať žaloba preventívny charakter z pohľadu, aby spotrebiteľ nebol vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, teda nešlo o určenie neplatnosti zmluvy ako celku. Je preto nevyhnutné, aby súd zameral zistenie (ne)existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu aj vo vzťahu k tomu, v akom rozsahu sa predmetný právny úkon napáda, teda, či je žaloba vhodným procesným prostriedkom ochrany. Okresný súd síce správne uviedol, že pre žalobcov by bolo istejšie, ak by mali vyriešenú otázku skutočného dlhu voči žalovanému, napriek tomu si neustálil predmet samotného konania, ak sa žalobcovia domáhali neplatnosti oboch zmlúv ako celku, nevzťahovali svoju žalobu a v súvislosti s ňou naliehavý právny záujem na určení neplatnosti len vo vzťahu, aby neboli vystavení sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je nezákonná. 17. Okresný súd síce na strane 5 v treťom odseku poukazuje na neprimeranosť odplaty, ktorá odporuje dobrým mravom, napriek tomu uzavrel, že zmluva je neplatná ako celok. Podstatnými časťami zmluvy o úvere sú jednak určenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky v prospech dlžníka, určenie sumy, do výšky ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Z obsahu zmlúv o revolvingovom úvere uzavretej dňa 05. 12. 2005, ako aj 23. 07. 2006 je zrejmé, že podstatné časti zmluvy boli medzi stranami sporu dohodnuté a skutočnosť, že zaplatenie úrokov - odplaty, ktorých výška je neprimeraná resp. odporuje dobrým mravom, že sa účastníci zmluvy na nich nedohodli, resp. že by ku vzniku zmluvy nedošlo. K dohode o podstatných častiach zmluvy došlo, preto možno hovoriť o vzniku úverovej zmluvy, a nie je zrejmé, na základe čoho okresný súd považuje zmluvy ako celok ako absolútne neplatné. V tomto rozsahu považuje rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné, pretože neobsahuje žiadne právne úvahy, na základe ktorých by bolo možné považovať zmluvy za absolútne neplatné. K uvedenému právnemu záveru nemožno dospieť ani na základe vyjadrenia okresného súdu, podľa ktorého „zmluvy vykazujú vážne nedostatky v podstatných náležitostiach obsahu a ako celok nie sú udržateľné“. O aké vážne nedostatky v podstatných náležitostiach ide, a aký to má právny dosah na zmluvu ako celok, a z akého dôvodu nie je zmluva ako celok udržateľná, okresný súd neuvádza. Ani právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že „obsah zmlúv zakladá hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach v neprospech lepšej zmluvnej strany (spotrebiteľa)“, nevysvetľuje, aký resp. ktorý obsah zmlúv nerovnováhu zakladá a aký to má právny dopad na zmluvu ako celok. Všeobecné úvahy súdu sú nepreskúmateľné a nedávajú žiadnu odpoveď na to, v čom vidí súd dôvod neplatnosti zmlúv ako celku. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si dôvody, na základe ktorých okresný súd svoje rozhodnutie založil, ak sú tieto formulované všeobecne, bez uvedenia konkrétnych právnych úvah, vzájomne si odporujú. Nepreskúmateľným a zmätočným je aj právny záver okresného súdu týkajúci sa všeobecného konštatovania, že zmluvy obsahujú viacero neprijateľných podmienok, ktoré sú neprimerané. Takéto všeobecné konštatovanie nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie spĺňajúce ustanovenia Civilného sporového poriadku, ale ani z hľadiska práva strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti. Toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. 18. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že okresný súd sa vyššie uvedeným dôsledne neriadil. Z preskúmavaného rozsudku nie je možné zistiť, na základe ktorých skutkových okolností a na základe akých úvah dospel k svojim záverom vo vzťahu k tomu, že zmluvy o úvere sú obe neplatné, ako celok, že vykazujú vážne nedostatky v podstatných náležitostiach obsahu, že sú ako celok neudržateľné, že obsah zmlúv zakladá hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany, že zmluvy obsahujú viacero neprijateľných podmienok, ktoré sú neprimerané, v dôsledku ktorých viacerých právnych skutočností len všeobecne konštatoval, že výška dohodnutej odplaty odporuje dobrým mravom. Rozhodnutie okresného súdu je tak nekonzistentné, nepresvedčivé a uvedený nedostatok nie je možné odstrániť v odvolacom konaní, ak úlohou odvolacieho súdu nie je domýšľať si dôvody, na základe ktorých bolo rozhodnutie založené. 19. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, ako napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, ktorého prioritnou úlohou bude opätovne posúdiť naliehavý právny záujem na určení oboch zmlúv. V prípade, ak bude mať za to, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy je daný posúdi zmluvy aj cez prizmu ust. §-u 41 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu, alebo z jeho obsahu, alebo z okolnosti, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. 20. Na záver odvolací súd poznamenáva, že hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie poskytnutého úveru) nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná na prípadnú dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená, nakoľko musí byť dohoda o výške úrokov v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. 21. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru. 22. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. 23. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. 24. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia oboch zmlúv o úvere neobsahoval ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. Ani prípadná existencia ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. Zo znenia citovaného ustanovenia tak možno vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom na bežnú prax inštitúcií poskytujúcich úvery v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok. 25. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. V novom rozhodnutí rozhodne súdu v zmysle § 396 ods. 3 CSP aj o trovách odvolacieho konania. 26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).