Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/46/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412217329 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6412217329.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v právnej veci navrhovateľky Z. J., nar. X. Q. XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, XXX XX J., prechodne bytom K. XXX/ X, XXX XX A., zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, so sídlom Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, proti povinnému z vyživovacej povinnosti V. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XX, XXX XX J., v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/184/2012-299 z 19. apríla 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd čo do zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdzuje. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom vyhovel čiastočne návrhu navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky. Bývalému manželovi navrhovateľky V. W. uložil súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť príspevok na výživu za obdobie od 21. 12. 2012 do 28. 12. 2012 sumou 25,81 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Za obdobie od 01. 06. 2013 do 31. 12. 2014 určil súd prvej inštancie príspevok na výživu navrhovateľky sumou 50,- € mesačne, ktoré vyčíslil sumárnou sumou 950,- € a V. W. ako osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, umožnil splatiť túto sumu v mesačných splátkach po 80,- € počnúc mesiacom máj 2017. Vo zvyšku, pokiaľ sa navrhovateľka domáhala určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela za obdobie od 03. 11. 2012 naďalej vo výške 450,- €, jej návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie nepriznal. 1.1 Podľa dôvodov rozhodnutia posúdil nárok navrhovateľky súd prvej inštancie v zmysle ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej aj „Zákon o rodine“), ktorý v § 72 ods. 1 ustanovuje, že rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Navrhovateľka a V. W. sú bývalí manželia, ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10P/64/2012 zo dňa 26. 09. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 08. 10. 2012. Návrh na rozvod manželstva podala navrhovateľka Z. M.z dôvodu výrazného zhoršenia vzťahov medzi manželmi a z dôvodu psychického a fyzického násilia voči manželke, čo opakovane riešila aj polícia. Medzi účastníkmi tohto konania prebiehali viaceré súdne spory, s ktorými sa prvoinštančný súd oboznámil za účelom zistenia, či priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela neodporuje dobrým mravom (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine) a dospel k názoru, že navrhovateľke vznikol nárok na príspevok na výživu rozvedenej manželky, avšak nie za celú dobu v zmysle jej návrhu a v nižšej sume než navrhovateľka požaduje. Súd prvej inštancie porovnal osobné a majetkové pomery účastníkov za celé obdobie, ktoré požadovala navrhovateľka určiť príspevok na výživu rozvedenej manželky (od 03. 11. 2012 až do rozhodnutia vo veci 19. apríla 2017) a uzavrel, že za obdobie od 03. 11. 2012 do 20. 12. 2012 nemožno priznať navrhovateľke príspevok na výživu rozvedeného manžela z dôvodu, že podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine možno výživné priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Návrh na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela podala navrhovateľka na Okresný súd Žiar nad Hronom až 21. 12. 2012. Bývalý manžel navrhovateľky V. W. utrpel v decembri 2012 úraz. Od 29. 12. 2012 bol v dôsledku tohto úrazu práceneschopný až do 27. apríla 2013. Z tohto dôvodu obmedzil obdobie, za ktoré musí prispievať bývalý manžel navrhovateľke na výživu na obdobie od 21. 12. 2012 do 28. 12. 2012 a navrhovateľke priznal príspevok na výživu rozvedenej manželky v alikvotnej čiastke 25,81 € (podľa názoru súdu navrhovateľke by vznikol nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela vo výške 100,- € mesačne a za 8 dní v decembri 2012 činí tento nárok 25,81 €). V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie presne rozpísal obdobia, kedy bola navrhovateľka zamestnaná, kedy bola evidovaná na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzačke o zamestnanie, v akom období bola práceneschopná a akými dávkami (z úradu práce alebo nemocenskými) alebo príjmom zo zamestnania bola navrhovateľka v tom ktorom období zabezpečená. V. W. po ukončení práceneschopnosti mal príjem z podnikateľskej činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. Pracovný pomer navrhovateľky u A. pošty, a. s. trval do 31. mája 2013, práve z tohto dôvodu určil súd prvej inštancie obdobie povinnosti V. W. prispievať na výživu navrhovateľky dňom 01. 06. 2013 (kedy už po ukončení PN mohol V. W. vykonávať podnikateľskú činnosť a navrhovateľka nepracovala v dôsledku práceneschopnosti trvajúcej od 6. mája 2013 až do 14. januára 2014). Od 15. januára 2014 bola navrhovateľka evidovaná na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie. Za obdobie od 22. 04. 2014 do 13. januára 2015 bola navrhovateľka práceneschopná zabezpečená dávkami v hmotnej núdzi od štátu. Dňom 14. januára 2015 sa navrhovateľka zamestnala v M. s. r. o. K. - J. K., kde trval jej pracovný pomer až do 03. 03. 2015. U zamestnávateľa P. s. r. o. A. trval jej pracovný pomer od 04. 03. 2015 do 30. apríla 2016. Od 01. 05. 2016 do 02. 09. 2016 pracovala navrhovateľka v spoločnosti Z. s. r. o. A. a od 03. 09. 2016 do 14. 11. 2016 v spoločnosti A. s. r. o. K.. U spoločnosti K. s. r. o. vznikol navrhovateľke pracovný pomer od 14. 11. 2016. V. W. má pozastavené prevádzkovanie živnosti od 30. 12. 2014 až 30. 06. 2018. Je vedený ako uchádzač o zamestnanie a poberá dávky v hmotnej núdzi. 1.2 Súd skúmal aj bytové pomery účastníkov a zistil, že navrhovateľka v určitom období žila v spoločnej domácnosti s oboma rodičmi dôchodcami, od smrti otca už žije len s matkou a synom invalidným dôchodcom. V. W. žije v rodinnom dome. Obaja účastníci vlastnia motorové vozidlo. Zhodnotením majetkových a osobných pomerov účastníkov dospel súd prvej inštancie k názoru, že primeraný príspevok na výživu rozvedenej manželky je 50,- € mesačne za obdobie od 01. 06. 2013 do 31. 12. 2014, z tohto dôvodu len v tejto časti vyhovel návrhu (+ za 8 dní v mesiaci december 2012) a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. 1.3 Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie len navrhovateľka. Tvrdila, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nedostatočne zhodnotil dôkazy obsiahnuté v spise. Za pomernú čas mesiaca december v roku 2012 priznal súd oprávnenej príspevok na výživu rozvedenej manželky iba vo výške 25,80 € vychádzajúc z toho, že primeraná výška príspevku na výživné na jeden mesiac by bola 100,- €. Ako dospel súd prvej inštancie k tejto sume, keď v mesiaci december 2012 nemala navrhovateľka žiaden príjem ani sociálnu alebo nemocenskú dávku a príjem bývalého manžela v tomto mesiaci bol až 2 060,- €, prvoinštančný súd nevysvetlil. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka ukončila predchádzajúci pracovný pomer 2. mája 2012 z dôvodu, že bola nútená odsťahovať sa od bývalého manžela a od 21. 08. 2012 bola práceneschopná. Za obdobie od mája 2012 do novembra 2012 obdržala navrhovateľka na dávkach spolu 1 767,70 €, t. j. o 300,- € menej ako V. W. zarobil iba za mesiac december 2012. Životné minimum v decembri 2012 na jednu osobu bolo štátom určené sumou 194,58 €. Nie je odôvodnená ani výška mesačného príspevku na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 01. 06. 2013 do 31. 12. 2014 vo výške 50,- € mesačne. Súd iba všeobecne poukázal na to, že sa nejedná o výživné a teda pre určenie jeho výšky platia iné podmienky, ktoré však nijako nedefinoval ani ich nestotožňuje s preukázanými skutkovými zisteniami. Z rozhodnutia nevyplýva, aký vplyv mali konkrétne skutkové okolnosti na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti V. W.. Už vôbec nie je zrejmé, na základe čoho považoval súd príspevok na výživu v ním určenej výške za dostatočný v období, kedy navrhovateľka nielenže nemala možnosť sama sa živiť, ale bola úplne bez prostriedkov. Hoci súd mal vedomosť o tom, že V. W. bol práceneschopný v období od 29. 12. 2012 do 27. 04. 2013 z dôvodu úrazu, ktorý si privodil v dôsledku fyzického útoku na navrhovateľku, túto skutočnosť nezohľadnil. Súd nevzal zreteľ ani na to, že V. W. od 01. 01. 2015 nepracuje bez existencie objektívnych prekážok a robí tak účelovo práve v dôsledku prebiehajúceho konania o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky. To svedčí o tom, že V. W. pracuje „na čierno“, aby sa vyhol plateniu príspevku na výživu navrhovateľky. Nie je preukázané, že na pokrytie životných potrieb V. W. poskytujú finančné prostriedky jeho rodičia a sestry. Súd prvej inštancie túto skutočnosť nezisťoval. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že povinný pozastavil svoje živnostenské oprávnenie, hoci takáto skutočnosť vo výpise zo živnostenského registra zo dňa 05. 06. 2017 uvedená nie je. V. W. má možnosť získať finančné prostriedky aj tým, že opravuje autá známym. Prvoinštančný súd mal zohľadniť aj skutočnosť, že k rozvodu manželstva došlo v dôsledku fyzického násilia V. W. voči navrhovateľke a z toho istého dôvodu bola táto nútená vysťahovať sa z domu v podielovom spoluvlastníctve účastníkov. Aj toto správanie sa povinného zapríčinilo, že navrhovateľka nebola schopná zabezpečiť si úhradu základných životných potrieb. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril V. W.. V ňom uviedol, že počas 12 ročného manželstva bola navrhovateľka 6 rokov práceneschopná, kedy sa o ňu finančne staral. Často menila zamestnania, v ktorých pracovala maximálne 1 až 2 mesiace. Aj po rozvode vystriedala mnoho zamestnaní a ani v jednom z nich nezotrvala. Za obdobie od mája 2012 až do novembra 2012 bolo navrhovateľke na nemocenských dávkach vyplatených 1 767,70 €, čím mala zabezpečené životné minimum. Navrhovateľka očakáva, že z príjmu, ktorý si zarobí poctivou a ťažkou prácou ju finančne zabezpečí v rovnakej miere, ale ona sa o neho starať nebude, keď bude mať zdravotné problémy. V čase od 29. 12. 2012 do 27. 04. 2013 bol práceneschopný z dôvodu, že ho navrhovateľka so svojím synom fyzicky napadla a spôsobili mu ťažký úraz chrbtice. Úraz si neprivodil on v dôsledku útoku na navrhovateľku, o čom svedčí podané trestné oznámenie a lekárska správa, ktoré môže súdu doložiť. Z dôvodu úrazu prerušil živnosť, keďže jeho profesia je fyzicky namáhavá. Navrhovateľka je tá, čo zneužíva sociálny systém štátu. Dôvodom rozvodu manželstva a odsťahovania sa navrhovateľky zo spoločnej domácnosti nebolo fyzické násilie, ale nový vzťah navrhovateľky. Navrhovateľka si predstavuje, že príspevok od rozvedeného manžela jej má pokryť finančné výdavky. On je s rozhodnutím súdu spokojný. Pokiaľ navrhovateľka nemá financie na zabezpečenie svojich potrieb, môže predať svoje auto ako to urobil on, aby si mohol kúpiť drevo na zimu. 4. Konanie o priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 72 a nasledujúce Zákona o rodine je konaním, ktoré prejednáva súd podľa ustanovení Civilného mimosporového poriadku. Na konania podľa Civilného mimosporového poriadku sa použijú podľa § 2 ods. 1 C. m. p. ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) z dôvodu, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považuje za dostatočný aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu a dôkazy vykonané súdom prvej inštancie nebolo potrebné zopakovať ani doplniť. Prejednanie veci nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolanie v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku možno v zmysle § 62 ods. 1 tohto zákona odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný (§ 66 C. m. p.) a rozsahom odvolania nie je viazaný iba vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 65 C. m. p.). Konanie o príspevok na výživu rozvedeného manžela nie je konaním, ktoré by mohol začať súd aj bez návrhu. V súlade s týmto záverom posúdil odvolací súd odvolanie navrhovateľky, v ktorom navrhovateľka nešpecifikovala rozsah odvolania. Z obsahu odvolania je možné dospieť k názoru, že navrhovateľka napáda odvolaním výrok rozsudku prvej inštancie, ktorým bol jej návrh vo zvyšku zamietnutý. Výrok o trovách konania preskúmava odvolací súd s odkazom na § 379 písm. a) C. s. p. ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. 5. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. 6. Prvýkrát rozhodol Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci rozsudkom č. k. 5P/184/2012-166 z 2. júla 2014, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoP/84/2014 z 26. marca 2015 a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 17CoP/84/2014 vytkol súdu prvej inštancie, že bez toho, aby si ujasnil existenciu základu nároku (neschopnosť navrhovateľky živiť sa sama) sa zameral na určenie výšky príspevku na výživu rozvedeného manžela. Odvolací súd zdôraznil, že pre určenie vyživovacej povinnosti rozvedených manželov platia iné hľadiská, než pre vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. Vyživovacia povinnosť rozvedeného manžela je podmienená tým, že bývalý manžel nie je schopný sám sa živiť a neschopnosť rozvedeného manžela živiť sa sám je zákonnou podmienkou priznania tohto nároku. Odvolací súd na tomto názore zotrváva a k nemu dopĺňa, že neschopnosť živiť sa sám u rozvedeného manžela, ktorý o príspevok na výživu rozvedeného manžela žiada, musí byť daná objektívne a musí mať pôvod v manželstve alebo s ním súvisieť (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod publikačným číslom 22/2010, podľa ktorého „platná právna úprava príspevku podľa ustanovenia § 72 ods. 3 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. ustanovuje pravidlo, že príspevok možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Krajský súd opomenul interpretovať toto normatívne ustanovenie, z ktorého podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že slovné spojenie „doba piatich rokov“ neurčuje iba dĺžku obdobia, ktoré je možné kedykoľvek po rozvode manželstva „vymerať“, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie plynúce bezprostredne po rozvode („odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“). Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné podmienky bývalých manželov spôsobené rozvodom, inými slovami, medzi potrebou a odôvodnenosťou poskytnutia príspevku a rozvodom musí byť príčinná súvislosť“ . Odvolací súd v zrušujúcom uznesení podrobne rozviedol, aké skutočnosti na preukázanie v prvom rade základu nároku až následne jeho výšky musí súd prvej inštancie v konaní skúmať, pretože navrhovateľka v návrhu na začatie konania ani jeho doplnení z 11. 01. 2013 neuviedla, prečo nie je schopná sama sa živiť, v čom spočíva jej obmedzenie nájsť si stabilnú prácu, keď v stručnom návrhu na začatie konania uviedla len to, že v čase od 03. 05. 2012 až do podania návrhu 20. 12. 2012 je bez pracovného pomeru a že v období od 3. mája 2012 do 02. 11. 2012 poberala dávky v nezamestnanosti, na vyplácanie ktorých jej zanikol nárok dňom 03. 11. 2012. Zo strohej vety, že od 21. 08. 2012 je na dlhodobej PN až do dňa podania návrhu a jej zdravotný stav jej nedovoľuje zaradiť sa do pracovného procesu nebol zistiteľný dôvod častej práceneschopnosti navrhovateľky, najmä keď bývalý manžel v konaní tvrdil, že navrhovateľka nemala ani počas trvania manželstva záujem pracovať a „celý život bola na PN“. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám je potrebné posudzovať nielen podľa jeho skutočných možností ponúkaných v okruhu jeho bydliska, ale aj podľa jeho potencionálnych zárobkových možností. Pre rozhodnutie o príspevku na výživu rozvedeného manžela sa neporovnáva životná úroveň bývalých manželov; majetkové pomery bývalého manžela, od ktorého sa požaduje príspevok skúma súd len pre posúdenie, či je bývalý manžel schopný takýto príspevok platiť a v akej výške. Ak je účelom inštitútu príspevku na výživu rozvedeného manžela po zákonom obmedzenú dobu 5 rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva (§ 72 ods. 3 Zákona o rodine) vyrovnať prípadné rozdiely v ekonomickej samostatnosti bývalých manželov vzniknutej počas manželstva rozdelením úloh v manželstve napríklad na zárobkovú činnosť a starostlivosť o domácnosť a poskytnúť čas rozvedeným manželom „postaviť sa na vlastné nohy“, nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela môže byť priznaný len v tom prípade, ak ekonomická situácia rozvedeného manžela po rozvode manželstva je ťaživá a miera odkázanosti na príspevok na výživu rozvedeného manžela kvalifikovaná. I keď z rozsudku o rozvode manželstva účastníkov nie sú zistiteľné dôvody rozvodu ich manželstva, ostatné súdom prvej inštancie pripojené spisy Okresného súdu Žiar nad Hronom dávali dostatočný podklad o správaní sa účastníkov konania voči sebe navzájom už aj pred rozvodom manželstva. Spolužitie účastníkov nebolo dobré a vyústilo aj do fyzických útokov, ktoré boli vzájomné. Rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť až 08. 10. 2012, ale navrhovateľka už 2. mája 2012 z vlastného podnetu ukončila svoj pracovný pomer v spoločnosti E. A., s. r. o. J. z rodinných dôvodov a zmeny bydliska. Z uvedeného je zrejmé, že ekonomické osamostatnenie navrhovateľky začalo už počas trvania manželstva, keď sa na jar roku 2012 navrhovateľka odsťahovala zo spoločnej domácnosti vedenej s V. W. na adrese J., K. XX a napriek tomu, že od 3. mája 2012 bola nezamestnaná a práceneschopná o výživné na manželku od V. W., vtedy ešte manžela, nepožadovala. Táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že navrhovateľka nebola odkázaná výživou na V. W. ani ako jeho manželka. 7. Neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť je základnou zákonnou podmienkou pre priznanie nároku podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine. Schopnosť sám sa živiť je pojem, ktorý musí súd vyložiť podľa špecifík každého konkrétneho prípadu. Neschopnosť živiť sa sám môže prameniť z rôznych príčin. Neschopnosť živiť sa sama odôvodňovala navrhovateľka len častými práceneschopnosťami. Z prehľadu období pracovnej neschopnosti navrhovateľky, obdobia jej evidencie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a jej zamestnania vyplýva, že zdravotné problémy navrhovateľky nie sú trvalého charakteru. Po ukončení pracovnej neschopnosti sa navrhovateľka buď zamestnala alebo zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Počas obdobia pracovnej neschopnosti bola zabezpečená nemocenskými dávkami alebo dávkami v nezamestnanosti počas evidencie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny alebo dávkami v hmotnej núdzi a v období krátkodobých zamestnaní mzdou za vykonanú prácu. V. W. v konaní tvrdil, že navrhovateľa ani počas manželstva nemala záujem pracovať, často menila zamestnanie a nikde nezotrvala dlhšiu dobu. Pravdivosti jeho tvrdí nasvedčuje zistenie súdu prvej inštancie, že v období od 1. marca 2012 do rozhodnutia súdu prvej inštancie navrhovateľka vystriedala 7 zamestnaní, v poslednom zamestnaní K., s. r. o. K. mala u sociálnej poisťovne evidovaný vzťah zamestnanecký, ku ktorému 16. januára 2017 pristúpil ďalší pracovnoprávny vzťah z dohody o pracovnej činnosti. Pre konštatovanie, že základ nároku na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky za žalované obdobie je daný, by musel súd v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010 dospieť k názoru, že v dôsledku rozvodu manželstva s V. W. sa na strane navrhovateľky zmenili podmienky jej života podstatným spôsobom k horšiemu do takej miery, že navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť a neschopnosť živiť sa sama je v príčinnej súvislosti s rozvodom manželstva. Z obsahu spisu takýto záver nevyplýva. Z dôvodu, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie osoba povinná z vyživovacej povinnosti V. W. nepodal, nemohol odvolací súd vstupovať do rozhodnutia súdu prvej inštancie o povinnosti V. W. prispievať na výživu navrhovateľky sumami určenými vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Svoj názor na základ nároku uvádza odvolací súd na vysvetlenie, z akého dôvodu nepovažuje odvolanie navrhovateľky požadujúce určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky vo vyššom rozsahu než určil súd prvej inštancie, za dôvodné; ak nebol daný základ nároku, nie je potrebné korigovať výšku príspevku určenú napadnutým rozhodnutím. V zmysle článku 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Rešpektujúc základné princípy Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil ako vo výroku vecne správne. 8. V súlade s § 52 Civilného mimosporového poriadku odvolací súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 C.m.p.).