Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/50/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413207724 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6413207724.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu SATEL, akciová spoločnosť Poprad „v konkurze", so sídlom Partizánska 677/17, 058 01 Poprad, IČO: 00 690 007, v mene a na účet ktorého koná JUDr. Slavomír Dubjel, správca majetku úpadcu, so sídlom Puškinova ulica č. 16, 080 01 Prešov, právne zastúpeného JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému Mesto Banská Štiavnica, so sídlom Radničné námestie 1, 969 24 Banská Štiavnica, IČO: 00 320 501, právne zastúpenému JUDr. Františkom Vavračom, advokátom, so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/91/2013-190 zo dňa 07. 04. 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 04. 2015 žalobu zamietol (prvý výrok). Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 8.963,25 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného (druhý výrok). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalovaný sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (k nehnuteľnostiam zapísaným na LV číslo X, pre okres F.M., obec F.M., katastrálne územie F.M., ako stavba súpisné číslo XX, postavená na parcele číslo XXXX/X a pozemky parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, ako parcelné číslo XXXX/X., zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcelné číslo XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parcelné číslo XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcelné číslo XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2) . Okresný súd mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok zmluvných strán uzatvoriť budúcu zmluvu, ktorá mala tvoriť dodatok k zakladateľskej zmluve žalobcu o vstupe nového akcionára a zvýšení základného imania žalobcu, na základe čoho sa žalovaný mal stať akcionárom žalobcu. Vstup žalovaného do spoločnosti bol podmienený vložením nehnuteľnosti špecifikovaných v zmluve do základného imania spoločnosti ako nepeňažného vkladu. Následne dňa 06. 08. 1993 došlo k uzatvoreniu Dodatku č. 3 k zakladateľskej zmluve žalobcu, na základe ktorej došlo k zvýšeniu základného imania spoločnosti, a to okrem iného aj nepeňažným vkladom žalovaného - nehnuteľnosťami, ktoré sú evidované na LV číslo X. V dôsledku poskytnutia nepeňažného vkladu žalobcovi sa žalovaný stal jeho akcionárom s počtom akcií 151 v hodnote v hodnote po 100.000,-Sk, celkovo vo výške 15.100.000,- Sk. Rozhodnutím valného zhromaždenia žalobcu zo dňa 08. 03. 1993 došlo k zrušeniu spoločnosti likvidáciou ku dňu 01. 08. 1996. Následne dňa 16. 09. 1996 došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalovaným (kupujúcim) a žalobcom (predávajúcim), na základe ktorej žalobca previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam späť na žalovaného za kúpnu cenu vo výške 15.100.000,-Sk, ktorá zodpovedala výške nepeňažného vkladu žalovaného. Pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vo výške 15.100.000,- Sk splatná dňa 13 .09. 1996 titulom kúpnej ceny vykúpených akcií na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13. 09. 1996 a pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 15.100.000,- Sk splatná dňa 16. 09. 1996 boli v zmysle kúpnej zmluvy započítané. Žalovaný týmito úkonmi po vstupe žalobcu do likvidácie vystúpil z tejto spoločnosti a zároveň sa mu v plnom rozsahu vrátil jeho nepeňažný vklad v podobe vložených nehnuteľností. Podľa názoru prvoinštančného súdu v danej veci ide o nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o neoprávnené podanie žaloby úpadcom. Okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2009 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod číslom R 52/2010, z ktorého vyplýva, že podanie žaloby na určenie vlastníctva je prípustné aj v prípade, že prebieha konanie o vylúčení veci z konkurznej podstaty. Excidančná žaloba nezakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že je vlastníkom veci, len vtedy, ak žalobcom nie je konkurzný správca, ale tretia osoba, alebo táto chce dosiahnuť zápis do katastra nehnuteľností aj v prípade, že by bola úspešná tretia osoba po vylučovacej žalobe proti správcovi a jej vlastnícke právo sa týmto výrokom nezapíše. Preto tretia osoba má právo žalovať aj v prípade, že prebieha žaloba o vylúčení z podstaty určenia vlastníctva. Toto právo ale zásadne nemá konkurzný správca, lebo ten má špecifický právny prostriedok, podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ,,Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, ,,resp. ZKR“), ktorým je zápis vecí (hnuteľností) do konkurznej podstaty, a to dokonca aj v situácii, keď existuje v tomto pochybnosť, ale v tomto prípade pochybnosť musí byť zapísaná do poznámky. Zápis do konkurznej podstaty je samostatným nadobúdacím titulom podľa § 76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Správca teda nemá naliehavý právny záujem žalovať určenie vlastníctva (§ 78 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Konkurzný správca má povinnosť vec zapísať do súpisu, ako mu to umožňuje konkurzné právo a obrana tretej osoby je možná prostredníctvom vylučovacej žaloby. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na z rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej správca konkurznej podstaty nemá naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ak má za to, že úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti zapíše ju do konkurznej podstaty. V danom prípade ak by tomu tak nebolo, tak by dochádzalo k obchádzaniu zákona správcom, ak by žaloval určenie vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, ktoré sa na konkurzné konanie nevzťahujú, pretože je tu špeciálna úprava zápisu nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, čo je zároveň titulom na dispozíciu. Podľa názoru súdu prvej inštancie správca konkurznej podstaty musí vystupovať síce v mene úpadcu, ale ako vecne legitimovaný subjekt vo všetkých vzťahoch, ktoré sa týkajú akejkoľvek dispozícii z majetkov, preto žalobca nie je vecne legitimovaný. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,O.s.p.“). Trovy konania spočívajú v 6 úkonoch právnej služby po 1.429,17 Eur, 5x režijný paušál 8,04 Eur, 1x režijný paušál 8,39 Eur, náhrada cestovných výdavkov na trase Banská Bystrica Žiar nad Hronom a späť vo výške 19,32 Eur, náhrada za spotrebované pohonné hmoty vo výške 9,67 Eur, spolu cestovné za jedno pojednávania 28,99 Eur x 4, t.j. vo výške 115,96 Eur, náhrada za stratu času 2x po 27,96 Eur, 3x po 55,92 Eur, 2x po 13,98 Eur, celkovo náhrada za stratu času za 4 pojednávania vo výške 223,68 Eur, spolu náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 8.963,25 Eur. 2. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v prípade, ak ide o spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti, naliehavý právny záujem žalobcu je vždy daný (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 2Cdo/110/2009 zo dňa 25. 05. 2010). Z uvedených rozsudkov vyplýva, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Podľa jeho názoru okresný súd mal pristúpiť k riadnemu dokazovaniu vo veci samej a zistiť skutkový stav, ktorý je pre vec samú relevantný tak, aby mohlo dôjsť k meritórnemu rozhodnutiu zohľadňujúcemu všetky dôležité skutočnosti. I v prípade, ak by došlo k zaradeniu predmetných nehnuteľností do súpisu podstaty v konkurze vyhlásenom na jeho majetok a žalovaný by podal žalobu o vylúčenie veci zo súpisu, bez ohľadu na výsledok sporu by rozhodnutím vo veci samej nedošlo k určeniu vlastníka veci. Ani v prípade zamietnutia excindačnej žaloby, takýto rozsudok by nebol akceptovaný príslušným okresným úradom - katastrálnym odborom ako verejná listina spôsobilá na zápis práv k nehnuteľnostiam. Preto je možné dosiahnuť zosúladenie skutkového a právneho stavu len podaním určovacej žaloby tak, ako k tomu pristúpil v tomto konaní. Práve podanie určovacej žaloby je prejavom procesnej ekonómie, preto nie je potrebné viesť dva spory - excindačný a následne určovací, ale len určovací spor, na základe ktorého dôjde k zmene zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Aplikácia ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii týkajúcich sa zaradenia majetku tretej osoby do súpisu nie je v tomto prípade na mieste, pretože ňou nie je možné dosiahnuť účinok zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Podaná žaloba je jediným možným prostriedkom ochrany jeho práv, preto zotrváva na tom, že naliehavý právny záujem na žalobe je daný. Podľa jeho názoru aktívna vecná legitimácia v danej veci je daná, kedy je v samotnej žalobe označený aj JUDr. Slavomír Dubjel ako správca majetku úpadcu. V prípade potreby presnejšej špecifikácie žalobcu mal byť vyzvaný na odstránenie nedostatku svojho podania okresným súdom (§ 43 ods. 1 O. s. p.), pretože ide o nedostatok procesný a nie hmotnoprávny. Z uvedených dôvodov postup okresného súdu, na základe ktorého došlo v tejto súvislosti k zamietnutiu žaloby, je možné hodnotiť ako príliš formálny. Nie je možné zamietnuť žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, resp. považovať takéto označenie žalobcu za nesprávne, pretože v žalobe je označený aj správca, a to ako osoba konajúca v mene a na účet úpadcu. I v prípade, ak by došlo k aplikácii § 78 ods. 1 ZKR a následne by v konaní o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu bol správca majetku úpadcu úspešný, takýto rozsudok by nebol spôsobilým podkladom na zápis vlastníckych práv do katastra nehnuteľností. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru je treba odlíšiť situáciu, keď sa konštantná judikatúra využíva so všeobecnou ochranou vlastníctva od situácie, keď je žalobca v konkrétnom postavení úpadcu po vyhlásení konkurzu. Využívanie všeobecného právneho prostriedku ochrany formou určenia vlastníctva musí mať kauzálny vzťah ku konkrétnej potrebe vyplývajúcej z konkurzného práva, aby bol tak naplnený účel a zmysel špeciálnej úpravy konkurzu. Ak tomu tak nie je, ochrana do úvahy neprichádza. Podľa jeho názoru žalobca nemá a nemôže mať naliehavý právny záujem na určení vlastníctva voči nemu v súvislosti s účelom a zmyslom konkurzu, pretože ak zákonným predpokladom speňaženia je súpis majetku a táto listina je zákonným dôvodom speňaženia majetku, tak otázka určenia vlastníctva v danej súvislosti neslúži k praktickému životu (je len otázkou prejudiciálnou bez súvislosti k prostriedku speňaženia). Správca konkurznej podstaty v danom prípade porušil špeciálnu úpravu Zákona o konkurze a reštrukturalizácie, pretože do 60 dní mal zákonnú povinnosť vyhotoviť súpis s tým, že tvrdený predmet mal zapísať do súpisu aj s poznámkou spornosti voči nemu a malo nasledovať špeciálne konanie o vylúčení veci zo súpisu, ak by sa žalovaný subjekt takto rozhodol. Podanie určovacej žaloby nie je konzistentným prostriedkom na dosiahnutie účelu a cieľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je explicitne vyjadrený v jeho ustanovení § 1, keďže zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov. Pre potreby na plnenie tohto cieľa je preto určovacia žaloba bez právneho významu. Nerieši totiž prioritne problém speňaženia, ale rieši všeobecný problém vlastníckeho práva, ktorý v súvislosti so speňažením nemá žiadny právny význam. Navyše žalobca porušuje špeciálny zákon a to tým, že nezahrnul do súpisu predmet tohto konania. Ak ochrana nesmeruje k speňaženiu, čo je v danom prípade evidentné, tak tu neexistuje naliehavý právny záujem. „Správca konkurznej podstaty nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak má za to, že úpadca je vlastníkom nehnuteľnosti, zapíše ju do konkurznej podstaty“(viď rozsudok NS ČR z 27. 01. 1998, sp. zn. 2Odo/86/1997, publikovaný pod R 58/98). Otázka zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nie je potrebná, pretože tento zápis má len deklaratórny význam. Súpis majetku je iná právna skutočnosť spôsobujúca určené právne následky. Týmto následkom je, že súpis majetku je listina oprávňujúca správcu speňažiť majetok. Súpis majetku podstaty predstavuje titul, ktorým správca konkurznej podstaty dokladá, že je oprávnený zo spísaným majetkom pri jeho speňažovaní nakladať (R 52/1998). Žalobca v žalobe označil za žalobcu úpadcu, a to ako právnickú osobu správne z hľadiska označovania právnických osôb a zároveň správne je aj označený správca úpadcu, ako fyzická osoba. Obidva subjekty sú teda označené správne a dostatočne na to, aby nemohli byť zamenené s inými osobami. Tieto otázky sú otázky procesného práva, a teda nejde o vadu v označení subjektov a ich možnej zámene pre nedostatočné označenie. Vada je v inom, a to v tom, že žalobcom je označený úpadca, ktorý nemôže byť žalobcom v tejto súvislosti pre svoje špecifické postavenie úpadcu. Ide ale o otázky hmotného práva, na ktorú sa poučovacia povinnosť súdu nevzťahuje. Úpadca vyhlásením konkurzu svoju právnu subjektivitu nestratil, avšak má obmedzené svoje dispozičné oprávnenia do takej miery, že všetky jeho práva vykonáva namiesto neho správca. Manudukačná povinnosť súdu sa teda nevzťahuje na prípad hmotnoprávneho vadného označenia a s ním súvisiaceho postavenia vecne legitimovaného subjektu, ktorým nie je úpadca, ale správca konkrétneho úpadcu, pretože tieto otázky sú otázky statusového postavenia úpadcu a správcu. V predmetnom spore bol žalobca zastúpený advokátom a z dôvodu zabezpečenia rovnosti zbraní sa procesné poučenie neuplatní. Je nepochybné, že aktívnu vecnú legitimáciu má správca konkurznej podstaty úpadcu. 4. Odvolanie žalobcu bolo doručené okresnému súdu dňa 09. 12. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 9. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní. 10. Vychádzajúc z označenia žalobcu v žalobe i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca (SATEL, akciová spoločnosť Poprad ,,v konkurze“) nie je aktívne vecne legitimovaný v spore. Pokiaľ totiž prebieha konkurzné konanie, jedine správca konkurznej podstaty môže byť stranou v konaní. Ak teda žalobu podal úpadca, v ktorého mene a na účet koná správca, je možné vyvodiť jediný záver, že nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pričom nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby 11. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu považuje za potrebné uviesť, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nebolo možné odstrániť postupom podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. (od 01. 07. 2016 § 129 CSP). Z obsahu žaloby totiž vyplýva, že žalobca bol označený v súlade s výpisom z obchodného registra. Zo žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku (do 30. 06. 2016 Občianskeho súdneho poriadku) nemožno stanoviť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný. Nebolo by to poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie povinný ani oprávnený poskytnúť. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V danej jedná o žalobu určovaciu. V zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. žalobou bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. I z ustanovenia § 137 písm. c) CSP vyplýva, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 13. Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je, že strany majú vecnú legitimáciu a na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Nedostatok naliehavého právneho záujmu je dôvodom pre zamietnutie určovacej žaloby. 14. Pretože predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, odvolací súd stotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobca v spore nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Odvolací súd konštatuje, že titulom pre nakladanie majetku úpadcu, vrátane k nehnuteľnostiam, je súpis majetku. Súpis majetku je totiž listinou oprávňujúcou správcom spísaný majetok speňažiť. Ak je nehnuteľnosť zapísaná v súpise majetku, tak pri speňažovaní majetku je dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri na ďalší subjekt. Nie je preto nevyhnutné, aby bol úpadca ako vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností. Z tohto hľadiska úpadca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože pre speňaženie majetku úpadcu nemusí byť úpadca zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2141/2001 z 25. 03. 2002). 15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (§ 255 ods. 1 CSP), pričom rozhodol vecne správne, keď uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré de facto predstavujú účelne vynaložené trovy jej právneho zastúpenia. 16. Ako bolo uvedené, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a žalobca v odvolaní nenamietal, resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnil správnosť výpočtu žalovanému priznaných trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, odvolací súd sa potom touto otázkou (výškou priznaných trov konania) nezaoberal. 17. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. 18. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).