Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/74/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414209576 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6414209576.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. V. XXX/XX, XXX XX C. S. - zastúpený JUDr. Petrom Rybárom, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o na zaplatenie 346,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 10C/125/2014-93 zo dňa 19. 07. 2016 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10C/125/2014-93 zo dňa 19. 07. 2016, p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 346 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 346 € od 26. 07. 2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má právo na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100% (výrok II.). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 346 € s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného poukazujúc na to, že so žalovaným uzavrela úverovú zmluvu, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 350 €, za ktorý sa zaviazala žalobkyňa zaplatiť odplatu vo výške 346 € a to v 12. mesačných splátkach počnúc dňom 12. 02. 2013. Ide o spotrebiteľskú zmluvu, výška dojednanej odplaty za poskytnuté finančné prostriedky je neplatná. Zároveň poukázala na to, že dojednaný úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko ide o spotrebiteľský úver a absentujú v zmluve zákonné náležitosti vyžadované § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. a to RPMN, úroková sadzba a termín konečnej splatnosti, preto žalovaný mal nárok len na vrátenie sumy 350 €. Tým, že žalobkyňa uhradila v prospech žalovaného aj sumu 346 €, došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré napriek výzve žalobkyni nevydal. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že strany sporu dňa 07. 12. 2012 uzavreli zmluvu o úvere. Na základe poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 350 € s tým, že žalobkyňa sa zaviazala za poskytnutý úver zaplatiť žalovanému aj poplatok vo výške 346 €, celkovo mala zaplatiť sumu 696 € formou 12. mesačných splátok, pričom každá splátka bola dojednaná vo výške 58 €. Úver bol poskytnutý žalobkyni na iný účel a úverová zmluva obsahovala aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z predloženého listinného dokladu označeného ako splátky a pokuty súd mal preukázané, že žalobkyňa uhradila žalovanému v období od 14. 02. 2013 do 29. 11. 2013 sumu 696 €. Výzvou zo dňa 22. 07. 2014 vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a to do dňa 25. 07. 2014. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná s poukazom na to, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu je spotrebiteľsko- právny vzťah, nakoľko žalovaný ako právnická osoba, ktorá poskytuje finančné služby a úvery uzavrel so žalobkyňou formulárovú zmluvu, ktorá bola vyhotovená formou predtlače, do ktorej sa dopĺňajú len konkrétne osobné údaje s tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa použila takéto finančné prostriedky na výkon povolania, zamestnania, alebo podnikateľskej činnosti. Zo samotnej zmluvy o úvere vyplýva, že finančné prostriedky boli poskytnuté na iný účel, ako je výkon povolania, zamestnania, alebo podnikateľskej činnosti. Súd dospel k záveru, že je potrebné vo veci aplikovať príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pretože žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa a žalovaný má postavenie veriteľa. Poukázal na to, že zmluva bola vopred pripravená žalovaným s tým, že údaje do tejto zmluvy vyplňoval samotný zamestnanec žalovaného a tak žalobkyňa mohla uzavrieť len takúto dohodu s obsahom, ako bola pripravená, bez reálnej možnosti podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, alebo ju odmietnuť. Súd ustálil, že keďže ide o spotrebiteľsko-právny vzťah poskytnutý úver má charakter spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať na zmluvu ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zák. č. 129/2010 Z. z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie v uzavretej zmluve absentovali zákonné náležitosti a to ročná percentuálna miera nákladov, ako aj konečná splatnosť úveru. Zmluva neobsahovala úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Keďže absentovali zákonné náležitosti zmluvy o úver za situácie, že úver bol čerpaný, tak zmluva bola platná, ale bezúročná a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku týchto skutočností žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanému sumu 350 €, ktorá suma jej bola poskytnutá z titulu úveru, keďže žalobkyňa zaplatila v prospech žalovaného celkovo sumu 696 €, ktorá skutočnosť zo strany žalovaného spochybňovaná nebola, súd vyhovel návrhu žalobkyne v celom rozsahu. Žalovaný nemal právny dôvod na prijatie plnenia vo výške 696 €, mal právo na vrátenie úveru poskytnutého vo výške 350 €, bezdôvodne sa na úkor žalobkyni o sumu 346 € obohatil, ktorá čiastka predstavuje rozdiel medzi celkovou zaplatenou sumou zo strany žalobkyne a výškou úveru poskytnutého žalobkyni zo strany žalovaného. K námietke žalovaného, že predmetný právny vzťah sa má spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka z dôvodu, že vo všeobecných podmienkach bol dojednaný režim takéhoto právneho predpisu, súd poukázal na skutočnosť, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o úvere, v dôsledku ktorej sa tento právny vzťah posudzuje podľa Obchodného zákonníka, čo však neznamená, že na takýto právny vzťah nemožno aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, pretože príslušné predpisy sa aplikujú bez ohľadu na právny režim, ktorým sa budú spravovať práva a povinnosti spotrebiteľa. Vec právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 - 5, § 54 ods. 1/, 2/ Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. Žalobkyni priznal aj úroky z omeškania aplikujúc ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením Vlády č. 87/1995 Z. z. z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania s peňažným plnením dňom nasledujúcim po dni, do ktorého žalovaného žalobkyňa vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia t. j. odo dňa 26. 07. 2014. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, keďže táto bola úspešnou stranou sporu v celom rozsahu. 3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu. V odvolaní namietal, že zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné strany sa dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o úvere tak, ako sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Žalobkyňa napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov, pričom slovenská právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov účtovaniu „poplatku“ výslovne nebráni, v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka v prípade zmluvy o úvere okrem platenia samotných úrokov umožňuje aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov. Aj Obchodný zákonník teda umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok úveru a úroku. Žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu, alebo správu spotrebiteľského úveru, alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona, alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok, alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu, alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie, a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata v podstate prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, nie žalovaný. Žalovaný je toho názoru, že žalobca na neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemá naliehavý právny záujem s prihliadnutím na ust. § 137 písm. c/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec sám právne posúdil. 4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že čo sa týka zmluvy o úvere takmer každý jej odsek je nápadne až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohla žalobkyňa ovplyvniť, nijako zmeniť, ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy o úvere, znenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere bez príslušného vzdelania, prípadne skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy aj napriek účelovým a nepodloženým tvrdeniam žalovaného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka je preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, má sa riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej samotného obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzavreli. Poukázala na to, že posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska tak ako to požaduje žalovaný, by malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný sa snaží predmetný vzťah subsumovať pod Obchodný zákonník, takéto konanie považuje žalobkyňa len za účelové obchádzanie zákona a snahe vyhnúť sa prísnejším ustanoveniam na ochranu spotrebiteľa. Má za to, že v prejednávanom prípade došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky). Tento zmluvný vzťah v každom prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 NCdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015, Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. II ÚS 329/2013-15 zo dňa 02. 06. 2013. Poukázal na nutnosť aplikácie ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa v predmetnom vzťahu vystupuje ako spotrebiteľka a teda na daný právny vzťah sa použije osobitná právna úprava - zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň sa na tento vzťah vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aplikácia noriem obchodného práva do úvahy nepripadá. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta posúdenie dohodnutej odplaty ako neprimeranej, a v rozpore s dobrými mravmi, tieto tvrdenia žalovaného nie sú správne, čo vyplýva z už konštantnej judikatúry, ako i priamo ustanovení zákona. V prejednávanom prípade nie je dôležité z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška dobsahuje mieru okolo 98%, čo je v absolútnom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s dobrými mravmi a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Zmluvu o úvere je nutné považovať za bezúročnú, bez poplatkov v zmysle ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na jej chýbajúce obsahové náležitosti. Ustanovenia o odplate v samotnej zmluve sú pre ich rozpor so zákonom a dobrými mravmi neplatné. Samotná zmluva je bezúročnou a bez poplatkovou v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a teda žalovaný nemal nárok na prijatie akýchkoľvek úrokov, poplatkov od žalobkyne. Napriek uvedenému od žalobkyne prijal plnenie presahujúce výšku poskytnutého úveru a tým sa bezdôvodne obohatil. K naliehavému právnemu záujmu, pokiaľ žalovaný namieta neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne, poukázala na to, že v prejednávanom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia a nie o určovaciu žalobu. Z tohto dôvodu považuje argumentáciu žalovaného za irelevantnú. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1/ a 2/ CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť za zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 379 a 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. S prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalovaného odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a konania ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd nezistil dôvody pre opakovanie dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, prípadne dôvody na doplnenie dokazovania a preto bol viazaný zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, podľa ust. § 383 CSP v spojení s ust. § 384 CSP. Pri rozhodovaní preto odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 9. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP a rozhodnutie náležite odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, na základe akých úvah s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k právnemu názoru vyslovenému v rozhodnutí vo veci samej. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy o úvere. Zmluva uzavretá stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou, podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pričom spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobkyňa nesledovala použiť úverové prostriedky na obchodnú, alebo inú podnikateľskú činnosť. Z obsahu samotnej zmluvy o úvere možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu, pričom žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ - podnikateľ poskytujúci úvery nebankovým spôsobom a žalobkyňa ako dlžníčka v postavení spotrebiteľky. Námietky žalovaného v podanom odvolaní, čo sa týka vyhodnotenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy odvolací súd považuje za neprijateľné, pričom odvolací súd poukazuje, že námietkami, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že s prihliadnutím na obsah predloženej zmluvy o úvere nepochybne vyplýva postavenie žalobkyne v pozícií dlžníčky ako spotrebiteľky, pričom súd prvej inštancie sa postavením žalobkyne ako spotrebiteľky pri uzatváraní zmluvy dostatočným spôsobom vysporiadal. Zo zmluvy žiadnym spôsobom nevyplýva, že by úver bol poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti, že by žalobkyňa žiadala o úver ako podnikateľka v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a že by do úverového vzťahu so žalovaným vstupovala ako podnikateľka. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že s prihliadnutím na uzavretú zmluvu o úvere a dojednanie zmluvných strán o aplikovaní Obchodného zákonníka na predmetný zmluvný vzťah, z čoho odvodzuje žalovaný, že nemožno na zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru vzťahovať ustanovenia jednak Občianskeho zákonníka, ani zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uvádza, že s právnym posúdením v zmysle Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z. z. na predmetný zmluvný vzťah sa už náležite vysporiadal súd prvej inštancie, pričom na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalovaný ako veriteľ skutočne poskytol finančné prostriedky žalobkyni ako dlžníčke, pričom tak urobil na základe uzavretej zmluvy zo dňa 07. 12. 2012, ktorého dňa rovnako odovzdal v hotovosti žalobkyni sumu úveru vo výške 350 €. Keďže žalobkyňa nepochybne má postavenie spotrebiteľky, pri uzatváraní úverovej zmluvy je nutné na túto zmluvu aplikovať príslušné ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. tak ako vykonal právne posúdenie aj súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie rovnako správne ustálil, že zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti v zmysle zák. č 129/2010 Z. z. a z týchto dôvodov je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobkyňa okrem finančnej čiastky, ktorá jej bola poskytnutá žalovaným ako veriteľom vo výške 350 € zaplatila naviac sumu 346 € týmto došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré jej žalovaný povinný vydať žalobkyni, tak ako to správne ustálil súd prvej inštancie vrátane požadovaného príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 8,15% zo sumy 346 € od 26. 07. 2014 do zaplatenia. K odvolacej námietke žalovaného, že v súdenej veci neexistoval naliehavý právny záujem na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci nevyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodoval o nároku žalobkyne, ktorým sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu odvolaciu námietku žalovaného v tomto smere odvolací súd považuje za nedôvodnú a bez právneho významu na právne posúdenie veci. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. 10. Rovnako súd považuje za vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti trov konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval na rozhodovanie o trovách konania ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP pri aplikácií § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa v odvolacom konaní bola úspešnou stranou sporu v celom rozsahu, preto odvolací súd v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP rozhodoval o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni ako úspešnej strane sporu v celom rozsahu v rámci odvolacieho konania rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu. 12. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).