Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/346/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213508 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6414213508.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne P. I., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Q. D. XXX, XXX XX Q. D., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho č. 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 5.146,27 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/71/2014-35 z 4. augusta 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni istinu vo výške 5.146,27 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia (časť prvého výroku), p o t v r d z u j e. Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 5.146,27 Eur od 22. 11. 2014 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia (časť prvého výroku) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. ,,prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 04. 08. 2015 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 5.146,27 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 5.146,27 Eur od 22. 11. 2014 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia (prvý výrok). O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 885,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobkyne - Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho č. 29, 040 01 Košice (druhý výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že účastníci konania (od 01. 07. 2016 strany - viď poznámka odvolacieho súdu) dňa 15. 12. 2011 uzatvorili dvojstranný právny úkony, a to Zmluvu o poskytnutí úveru (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“). Záväzok žalovaného spočíval v poskytnutí úveru v prospech žalobkyne vo výške 1.700,- Eur. Ďalej medzi účastníkmi konania bol dohodnutý „príslušný poplatok“ vo výške 1.636,- Eur. Žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v pravidelných 12 mesačných splátkach á 278,- Eur počnúc mesiacom január 2012. Žalobkyňa uhradila v prospech žalovaného platby celkovo vo výške 6.846,27 Eur. Poslednú splátku vo výške 5.618,27 Eur žalobkyňa uhradila v prospech žalovaného na základe písomnej výzvy zo strany žalovaného pod následkom hrozby exekučného konania. Podľa názoru prvoinštančného súdu v danom prípade ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobkyňa nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Bola v postavení slabšej strany, a to v postavení spotrebiteľa. Na tejto právnej skutočnosti nemení nič ani okolnosť, že v Zmluve o úvere bol účel úveru vyznačený ako zamestnanie žalobkyne. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu bola žalobkyňa na starobnom dôchodku, preto finančné prostriedky nemohli byť čerpané pre účel jej výkonu súkromno-podnikateľskej činnosti, resp. povolania. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že Zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorej obsah vyplnil pracovník žalovaného, ktorý neskúmal skutočný účel poskytnutia finančných prostriedkov, tento účel bol vyznačený na dvojstrannom právnom úkone úmyselne (absencia akéhokoľvek možného ďalšieho účelu čerpania finančných prostriedkov v zmluve); s cieľom eventuálne pro futuro pozbaviť žalobkyňu jej eventuálnych práv, ktoré tomuto priznávajú právne predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa. Okresný súd zistil, že v Zmluve o úvere absentujú základné kogentne stanovené predpoklady v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“, resp. ,,ZoSÚ“), a to predovšetkým výška ročnej priemernej miery nákladov, resp. úročenia, termín poslednej splátky plnenia, preto je nutné úver kvalifikovať ako bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru prvoinštančného súdu výška dojednaného „príslušného poplatku“ predstavuje návratnosť oproti poskytnutému plneniu viac ako 96 %, čo je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) a so zaužívanou praxou pri zohľadnení úročenia úrokov poskytovaných bankovými subjektmi v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu. Pokiaľ zo strany žalobkyne došlo k plneniu v prospech žalovaného nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1.700,- Eur, došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia bez právneho dôvodu. Žalobkyňa uhradila v prospech žalovaného celkovo sumu vo výške 6.846,27 Eur, a pretože právny úkon je nutné považovať za právny úkonu uzatvorený bez poplatkov a bez úročenia, výška bezdôvodného obohatenia vzniknutá na strane žalovaného je 5.146,27 Eur. Okresný súd ďalej uviedol, že o priznaní príslušenstva pohľadávky rozhodol v zmysle ustanovenia § 517 OZ v nadväznosti s NV SR č. 87/1995 Z. z., a to odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy na mimosúdnu pokonávku. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,O.s.p.“). Okresný súd priznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej ,,pomoci“, a to príprava a prevzatie zastúpenia dňa 19. 09. 2014, žaloba zo dňa 18. 11. 2014, účasť na pojednávaní konanom dňa 04. 08. 2015 celkovo vo výške 567,26 Eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení pri zohľadnení základnej sadzby úkonu á 180,93 Eur, režijnom paušále za rok 2014 á 8,04 Eur, rok 2015 á 8,39 Eur. Zároveň jej priznal hotové výdavky v súvislosti so stratou času za účasť na pojednávaní dňa 04. 08. 2015 v rozsahu 400 minút za cestu Košice - Žiar nad Hronom a späť (14 x á 13,98 Eur = 195,72 Eur) a cestovné pozostávajúce zo spotrebovaného PHM + paušálnej náhrady na ceste Košice - Žiar nad Hronom a späť dňa 04. 08. 2015 vo výške á 122,02 Eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavovali celkovo výšku 855,- Eur. 2. Proti rozsudku okresného súdu žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že zmluvné strany v zmysle VPPÚ sa dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa jeho názoru Zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ani spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu s ním na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Na daný prípad je možné aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012. V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa, ktorá musí preukázať, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovanými inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Žalobkyňa sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je nižšia. Podľa jeho názoru správne by sa malo prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj on. S odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru, uzatvoril Zmluvu o úvere a oboznámil žalobkyňu s jej jednotlivými ustanoveniami. V čase uzavretia zmluvy medzi ním a žalobkyňou neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver, či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi, a preto môže požadovať okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie zmluvnú pokutu, resp. má právo na zabezpečenie pohľadávky zmenkou. Argumentáciu súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvných podmienok považuje za nepostačujúcu a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 4 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach a to tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav. Povinnosť riadne odôvodniť súdne rozhodnutie ako súčasť práva na spravodlivý proces, bola už prejudikovaná početnými rozhodnutiami ako Najvyššieho súdu SR tak aj Ústavného súdu SR. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, ktorú uviedol vo vyjadrení, a to že pokračovaniu konania bráni prekážka veci rozhodnutej, t. j. existencia res iudicata. Žalobkyňa bola v konaní o plnenie zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, ktoré začalo na základe jeho návrhu adresovaného Stálemu rozhodcovskému súdu, zaviazaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., a to rozsudkom zo dňa 30. 07. 2014, sp. zn. SR 02200/14. Rozhodcovský súd v právoplatnom a vykonateľnom rozsudku uznal jeho nárok. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania, pretože vo veci nebolo vydané právoplatné rozhodnutie ani s priznaným nárokom, ktorý si právny zástupca uplatnil ako „náhradu za cestu na pojednávanie“ dňa 04. 08. 2015 a s tým súvisiacu náhradu za stratu času, pretože prostriedky vynaložené na presun advokáta z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť (čo je spolu viac než 400 min.), nie sú účelne vynaložené náklady na uplatňovanie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Poukázal na to, že v mieste súdneho konania pôsobí množstvo advokátov, a preto navrhol, aby žalobkyňa ,,znášala trovy na svoje náklady.“ 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že Zmluva o úvere má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je formulárovou zmluvou. Zmluvu o úvere nemohla ovplyvniť, bola vopred predformulovaná v znení bez možnosti pripomienkovania a predložená jej na podpis v pozícii spotrebiteľa. Ustanoveniam Zmluvy o úvere nemohla bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností rozumieť a vyčítať z nej pre ňu plynúce následky. Podľa jej názoru sa jedná o zmluvu sprostredkovateľskú, ktorá sa má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Tvrdenie žalovaného o tom, že jej poskytnuté finančné prostriedky slúžili na výkon jej povolania, je klamlivé. Ako uviedla na pojednávaní pred okresným súdom, v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola na starobnom dôchodku, a teda úver nebol v žiadnom prípade čerpaný pre účely jej povolania. Bežnou praxou žalovaného pri zatváraní obdobných úverových zmlúv bola snaha označiť ,,povinného“ ako podnikateľský subjekt, a ak to nebolo možné, účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolaniu, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Nesúhlasila s tým, že v posudzovanej veci ide o res iudicata, pretože rozhodcovské konanie, ktorého predmetom bolo posúdenie nárokov žalovaného zo Zmluvy o úvere, sa uskutočnilo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie. Rozhodcovská doložka v znení ako bola formulovaná v bode 17 VOP predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku - absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je akt ničotný-paakt. Realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu vykonaná dobrovoľne alebo nedobrovoľne (exekučne) nemení paakt na platný právny úkon. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. 05. 2011, sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2011 z 29. 01. 2015, sp. zn. 7Cdo/85/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/275/2014 z 20. 05. 2015). Podľa jej názoru odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu je zrozumiteľné, dostatočné. Okresný súd sa vysporiadal so skutkovým ako aj s právnym stavom danej veci. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, o aké právne predpisy a ich konkrétne ustanovenia a právne úvahy sa pri svojom rozhodovaní opieral. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného o tom, že celková odplata za poskytnutý úver je tvorená z časti administratívnym poplatkom, poukázala na to, že takéto rozdelenie odplaty nevyplýva priamo z uzatvorenej Zmluvy o úvere. Odplatu vo výške 96% považuje v rozpore s dobrými mravmi a je výrazne vyššia ako odplaty požadované inými subjektmi na finančnom trhu. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na názore, že Zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere ani spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu s ním na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju potrebu. V zmysle bodu 16. VPPÚ Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa podľa svojich tvrdení a zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpila do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania. V Zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobkyňa vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy a nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Taktiež prehlásila, že informácie, ktoré mu poskytla, sú pravdivé a zmluvu uzatvorila slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za padne nevýhodných podmienok, čo potvrdzuj svojím podpisom. Žalobkyňa v Žiadosti o poskytnutie úveru prehlásila, že finančné prostriedky budú použité na účel povolania. Z Dodatku k Zmluve o úvere vyplýva vôľa žalobkyne použiť peňažné prostriedky na náklady spojené s reklamou, čo nepredstavuje účel súkromnej povahy. Rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi ním a žalobkyňou je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská zmluva nevyžadovala od žalobkyne, aby spory s ním riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky všeobecných súdov týkajúce sa zamietnutia žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že rozhodovanie na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov vychádza z rokovacieho poriadku súdu, pokiaľ sa strany nedohodli na osobe rozhodcu. Sporová strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Zároveň žalobkyňa mohla podať námietku predpojatosti voči osobe rozhodcu. Odmieta argumenty žalobkyne, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná. Z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade žalobkyňa) na výber, či sa rozhodcovského onánia zúčastní, alebo nie. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať pochybnosti o jej legitímnosti. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Jedná sa o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Žalobkyňa svojím podpisom zo dňa 15. 12. 2011 vyhlásila, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí a zároveň vyhlasuje, že bola pred uzatvorením zmluvy osobitne poučená o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Stály rozhodcovský súd žalobkyni riadne doručil všetky písomnosti s výzvou na vyjadrenie k návrhu na začatie rozhodcovského konania. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že trvá na žalobe v celom rozsahu. V prípade iniciovania sporu zo strany oprávneného bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo formulácii zmluvného ustanovenia sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu. Podľa jej názoru rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tvorí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje absolútnu platnosť tohto dojednania a tak má za následok, že exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci tak urobiť a rozhodnutie rozhodcovského súdu je neplatné. Opakovane poukázala na rozhodnutia exekučných súdov, na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mostaza a Asturcom. 6. Odvolanie žalovaného bolo podané dňa 10. 09. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované. 7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 5.146,27 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia (časť prvého výroku) podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil a výrok v časti ohľadne príslušenstva pohľadávky (časť prvého výroku) vrátane závislého výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý výrok) zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 8. Odvolací súd z obsahu spisu mal preukázané, že žalobkyňa v čase uzavretia Zmluvy o úvere bola na starobnom dôchodku, teda nepracovala. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe konanie žalovaného, ktorým presviedča, navádza alebo pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby za účel úveru vyznačili účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t. j. aby bol tento úver v režime obchodného práva a nie práva spotrebiteľského. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bude úver poskytnutý. Žalobkyňa v danom prípade podpísala Zmluvu o úvere s obsahom, ktorý ju jednoznačne znevýhodnil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobila výlučne žalobkyňa, nemohla by táto skutočnosť zhojiť nezákonný postup žalovaného, ktorý postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Zaškrtnutím políčka v Zmluve o úvere, ktorý mal preukázať poskytnutie úveru na výkon povolania, bez reálneho stotožnenia povolania žalobkyne a zistenia, aký konkrétny súvis má uzavretie zmluvy s takýmto povolaním žalobkyňa, žalovaný nedodržal úroveň osobitnej starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxe či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti. Zmluva o úvere totiž umožňovala aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na iný účel, avšak žalovaný celkom cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod Obchodný zákonník. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon povolania. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto povolaním či predmetom činnosti, uzavretie príslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania" v spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalovaného má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne porušil zákaz nekalých obchodných praktík. 9. Z uvedených dôvodov pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne. 10. Odvolací súd k otázke právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“ resp. „absolútnych obchodov“ (kam nesporne patrí i zmluva o úvere) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom uvádza, že v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci okresný súd, t.j. k aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo (okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svoje účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 11. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedostatku obligatórnych náležitostí Zmluvy o úvere s týmto záverom súhlasí aj odvolací súd. Z obsahu Zmluvy o úvere totiž vyplýva, že ,,Veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 1700,- Eur (slovom jedentisícsedemsto) a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1636,- Eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 3336,- Eur v 12 mesačných splátkach po 278,- Eur počnúc dňom 23. 01. 2012 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania.“ 12. Odvolací súd súhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že Zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti (okrem iných údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, údaj o konečnej splatnosti úveru) a ich absenciu Zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v Zákone o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy je, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky potrebné informácie k posúdeniu výhodnosti poskytovaného úveru. Pretože Zmluva o úvere neobsahovala všetky obligatórne náležitosti, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 ZoSÚ). 13. Je potrebné zdôrazniť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. 14. Pretože súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov, postupoval v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a taktiež v súlade s ustanovením § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože povinnosťou žalovaného bolo vydať majetkový prospech získaný od žalobkyne bez právneho dôvodu vo výške 5146,27 Eur. 15. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v enunciáte rozsudku nevyslovil, že určitá zmluvná podmienka používaná žalovaným v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou, preto sa odvolací súd s uvedenými odvolacími argumentmi žalovaného nezaoberal. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu Zmluvy o úvere nie je možné vyvodiť dojednania o odplate, pretože Zmluva o úvere obsahovala iba neurčitý údaj o tzv. ,,príslušnom poplatku.“ 16. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v odvolacom konaní týkajúce sa istiny neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom. 17. Ohľadne odvolacieho argumentu žalovaného týkajúcej sa rei iudicatae s poukazom na rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. z 30. 07. 2014 sp. zn. SR 02200/14 odvolací súd uvádza, že tento argument žalovaného zostal v rovine jeho tvrdení. Žalovaný totiž i napriek poučeniu okresného súdu v zmysle ustanovenia 120 ods. 4 O.s.p., t.j. že ,,vo všetkých veciach s výnimkou § 120 ods. 2 O.s.p., účastníci musia predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia zhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.“ (viď predvolanie na termín pojednávania z 25. 06. 2015- č.l. 21 spisu), nepredložil okresnému súdu (ani odvolaciemu súdu) žiaden rozsudok, z ktorého by vyplývala existencia prekážky rei iudicatae (§ 230 CSP), ktorá by bránila vec prejednať a rozhodnúť. Zároveň žalobca nepredložil v rámci prvoinštančného konania rozhodcovskú zmluvu, ktorá mala byť medzi stranami uzatvorená, ani Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, na základe ktorých by v konaní bolo možné právne relevantným spôsobom posúdiť argumenty žalovaného. Žalobca sa na pojednávanie konané dňa 04. 08. 2015 (kedy okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom) nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil. Odvolací súd preto konštatuje, že v dobe rozhodovania okresného súdu (ani v dobe rozhodovania odvolacieho súdu) nebolo zo strany žalovaného preukázané, že medzi tými istými stranami, o tom istom predmete konania (to znamená, že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými subjektmi) bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudok rozhodcovského súdu nebol žalovaným v rámci prvoinštančného konania ani v rámci odvolacieho konania náležitým spôsobom špecifikovaný, keďže absentuje označenia sídla rozhodcovského súdu. 18. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu (ktoré vychádzalo z dôkazov, ktoré mu boli predložené žalobkyňou), ktorým vyhovel žalobe ohľadne sumy 5146,27 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia je vecne správne. 19. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušením práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany, ktoré mu poskytuje Civilný sporový poriadok. O procesnú vadu ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane jej procesné práva. 20. Primárnou povinnosťou súdu v civilnom procese je postupovať tak, aby bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, pokiaľ nemá o ich pravdivosti dôvodné a závažné pochybnosti. Bez zistenia právne rozhodných skutočností nie je možné pristúpiť k procesu vyhľadávania právnej normy, resp. k jej interpretácii a následnej aplikácii na zistený skutkový stav. 21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 22. Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 23. Odvolací súd ďalej konštatuje, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu ohľadne príslušenstva pohľadávky nespĺňa kritériá pre riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, a teda v tejto časti je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný. Z odôvodnenia rozsudku absentuje, či sa žalovaný dostal do omeškania s peňažným dlhom, v akej výške, za aké obdobie je v omeškaní s peňažným dlhom, či žalobkyňa relevantným spôsobom vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a či žalobkyňou uplatnená výška úroku z omeškania je uplatnená v zákonnej výške, t.j. v súlade s ustanovením § 3 NV SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 24. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5146,27 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia pod následkom výkonu rozhodnutia (časť prvého výroku) podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a časť výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 5 146,27 od 22. 11. 2015 do zaplatenia (časť prvého výroku) vrátane závislého výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý výrok) zrušiť podľa ustanovenia § 389 ods. b/ CSP, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP) a v zmysle § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 25. Úlohou okresného súdu bude náležitým spôsobom sa vysporiadať so žalobkyňou uplatneným nárokom na príslušenstvo pohľadávky, t.j. či vznikol žalobkyni nárok na príslušenstvo pohľadávky, v akej výške, za aké obdobie s prihliadnutím na to, či žalobkyňa relevantným spôsobom vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň sa vysporiada, či žalobkyňou uplatnená výška úroku z omeškania je uplatnená v zákonnej výške. 26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 CSP). 27. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).