Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/220/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213765 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6414213765.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu O. X., nar. XX.X.XXXX, bytom J. - I., J. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Klimom, so sídlom Advokátskej kancelárie v Žiari nad Hronom, Sládkovičova 16/61, proti žalovanej Z. E., nar. XX.X.XXXX, bytom J. - I., J. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ľudmila Petrušová, advokátka s.r.o., so sídlom v Žiari nad Hronom, A. Dubčeka 386/10, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5C/202/2014-80 zo dňa 21.09.2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o vypratanie bytu (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 429,13€ v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok). Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobca sa domáhal žalobou zo dňa 02.12.2014 uloženia povinnosti žalovanej vypratať byt č.X, na X.poschodí, v dome súpisné číslo XXX, katastrálne územie J., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX, ktoré nehnuteľnosti daroval žalovanej, avšak vzhľadom na správanie sa žalovanej voči jeho osobe uplatnil právo na vrátenie daru, a preto vzťah z darovacej zmluvy zanikol. Žalovaná sa voči nemu správa hrubo, nedôstojne, urážlivo sa vyjadruje o ňom pred cudzími ľuďmi, odmieta sa starať oňho, má vzťahy s inými mužmi, z biologického hľadiska oň nejaví záujem, vybrala z účtu žalobcu peniaze vo výške 10.000€, o čom žalobca nemal vedomosť, pričom finančné prostriedky mal pripravené na svoj pohreb. Opierajúc svoje rozhodnutie o §628 ods. 1,2,3, §630, §3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“) s odkazom na ustálenú súdnu prax ((napr. R88/1998, R31/1999, R61/1997) uzavrel, že z notárskej zápisnice, spísanej na Notárskom úrade v Banskej Štiavnici dňa 30.09.2004 Nz 72868/2004 zistil, že darovacou zmluvou žalobca ako darca daroval žalovanej ako obdarovanej nehnuteľnosti - byt č. X, na III. podlaží, pod O. v celosti spolu aj s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu spoluvlastníckeho podielu k pozemku 8693/48554-in, ktorý sa nachádza v bytovke so šiestimi bytovými jednotkami, č. súp. XXX, na parcele C-KN č.XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 4433 m2, zapísané v katastri nehnuteľností pre Obec J. - I., katastrálne územie J., na liste vlastníctva č.XXX. Z bodu VI. predmetnej zmluvy vyplýva, že obdarovaná už vstúpila do užívania darovaných nehnuteľností, pričom obdarovaná poskytne bezplatné bývanie v predmetnom byte O. X. do konca života ako vecné bremeno, ktoré sa vzťahuje aj na podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k bytu. Vecné bremeno nebolo zapísané na liste vlastníctva spolu s darovacou zmluvou; vklad vecného bremena, spočívajúceho v doživotnom bývaní žalobcom a užívaní nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, bol povolený v prospech žalobcu na základe Zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 09.09.2014. Žalobca predložil súdu listinu, nazvanú „Zrušenie darovacej zmluvy“ zo dňa 22.10.2014, ktorá je adresovaná žalovanej. Z obsahu uvedenej listiny vyplýva, že žalobca ruší prejav svojej vôle, uvedený v darovacej zmluve, uzavretej dňa 30.09.2004, a to s poukazom na hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou, každodenné správanie žalovanej voči darcovi, ktoré hodnotí ako bezcitné a urážajúce; žalovaná nedala zapísať ťarchu vecného bremena - doživotného bezplatného užívania bytu a súčasti domu žalobcovi, a preto sa ho musel domôcť novozriadenou zmluvou až dňa 09.09.2014; žalovaná o neho neprejavuje biologický záujem a nadväzuje kontakty s inými mužmi; poukázal na stratu dôvery voči žalovanej, pretože žalovaná mala dispozičné právo k účtu, na ktorom mal uložené peniaze pre prípad smrti na zabezpečenie jeho pohrebu vo výške 10.000 €, ktorú žalovaná z tohto účtu bez jeho vedomia vybrala; toto konanie žalovanej žalobca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity, preto požiadal žalovanú o uvoľnenie bytu, jeho odovzdanie a zároveň o prepísanie bytu do výlučného vlastníctva žalobcu. Žalobca nepreukázal súdu, kedy doručil uvedenú listinu žalovanej; súd preto vychádzal z odpovede žalovanej na túto listinu, doručovanú právnemu zástupcovi žalobcu; považoval výzvu na vrátenie daru za doručenú žalovanej najneskôr dňom 11.11.2014. Žalobca podal žalobu na vypratanie bytu dňa 02.12.2014. Súd posudzoval výzvu na vrátenie daru z hľadiska všeobecných náležitostí právneho úkonu ako prejavu vôle. Zisťoval oprávnenosť jednotlivých dôvodov, na základe ktorých sa žalobca domáhal vrátenia daru, skúmal, či sa obdarovaná k žalobcovi správala tak, že by hrubo porušovala dobré mravy. Prvým z dôvodov je nezapísanie spolu s darovacou zmluvou vecného bremena, spočívajúceho v doživotnom bezplatnom užívaní bytu a súčastí domu žalobcom, ktorého sa musel domôcť až zmluvou so žalovanou o zriadení vecného bremena zo dňa 09.09.2014. Žalobca obsah darovacej zmluvy, spísanej formou notárskej zápisnice, nenamietal, darovaciu zmluvu podpísal. Z výpovede žalovanej vyplynulo, že nikdy nemala úmysel právo žalobcu na bývanie v byte spochybniť. Katastrálny úrad pri zápise vlastníckeho práva z darovacej zmluvy listom zo dňa 07.10.2004 obidvoch účastníkov zmluvy vyzval na nápravu nedostatkov návrhu na vklad ohľadom vecného bremena v tom zmysle, že „nemožno akceptovať čl. VI. uzavretej darovacej zmluvy, pretože ide len o záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania a nepodlieha zápisu katastra nehnuteľností“. Žalovaná sa preto nedopustila konania v rozpore s dobrými mravmi, ani nebol preukázaný jej úmysel, že by v darovacej zmluve mienila obísť dohodu so žalobcom o zriadení vecného bremena v jeho neprospech. O tejto skutočnosti svedčí aj rozhodnutie Okresného úradu G. nad Z., Katastrálny odbor zo dňa 12.09.2014 o povolení vkladu zmluvy o zriadení vecného bremena, spočívajúceho v doživotnom bývaní a užívaní nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, v prospech žalobcu, ktorej vklad bol povolený pod V 1861/14 s tým, že právne účinky vkladu nastali dňa 12.09.2014, teda skôr, ako žalobca vyhotovil dňa 22.10.2014 listinu, ktorou sa domáhal zrušenia darovacej zmluvy. Ďalší dôvod pre vrátenie daru žalobca videl v tom, že žalovaná hrubo porušuje dobré mravy, pretože sa každodenne správa voči nemu bezcitne a urážajúco, neprejavuje o neho biologický záujem a nadväzuje kontakty s inými mužmi. Po vykonaní dokazovania vypočutím svedkov Q. O., brata žalobcu X. X., U. S., sestry žalobcu H.. X. V., dcéry žalovanej A. S., oboznámením sa s čestnými prehláseniami a listinnými dokladmi súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by sa žalovaná k nemu správala tak, že by hrubo porušovala dobré mravy, nepreukázal, že by bolo správanie žalovanej voči nemu bezcitné a urážlivé, ani to, že by mala kontakty s inými mužmi; naopak, v konaní bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že počas trvania ich vzťahu udržiaval práve žalobca známosti s inými ženami. Tretí dôvod, ktorý videl žalobca v hrubom porušovaní dobrých mravov bolo, že žalovaná vybrala z jeho účtu sumu 10.000 €. Žalovaná nepopierala výber sumy vo výške 9.990 € v hotovosti dňa 27.5.2010 o 10.00 hod. z účtu žalobcu, ku ktorému mala dispozičné právo; toho istého dňa o 10.09 hod. zriadila investičný účet, na ktorý predmetné finančné prostriedky vložila. Žalobca ako majiteľ účtu bol o tejto skutočnosti informovaný výpismi. Skutočnosť, že sa nezaujímal o spôsob hospodárenia a o manipuláciu s účtom (nečítal výpisy z banky), nemožno pričítať na ťarchu žalovanej. Z výpovede žalobcu aj svedkyne - dcéry žalovanej, A. S., na pojednávaní vyplynulo, že k zhoršeniu vzťahov medzi žalobcom a žalovanou došlo až v roku 2014, pričom výber finančných prostriedkov z účtu a ich presun na iný účet žalovaná zrealizovala ešte v roku 2010, preto možno dôvodne predpokladať, že žalobca o týchto skutočnostiach vedel, hoci to popieral. Táto svedkyňa potvrdila, že mala vedomosť o žalobcom uložených 10.000 € na účte; s mamou komunikovali o výhodnejšej ponuke z I., kde by sa mohli tieto finančné prostriedky lepšie zhodnotiť na záložných listoch. Finančné prostriedky vo výške 10.000 € boli vložené na tomto investičnom účte až do 29.06.2015, t.j. aj v čase, keď žalobca žiadal vrátenie daru. O zrušenie termínovaného účtu požiadal žalobca dňa 21.02.2012; účet bol zrušený 30.03.2013 (plynutie výpovednej lehoty). Ani vybratím finančných prostriedkov z účtu žalobcu žalovanou, s ktorým bola oprávnená disponovať a vložením na výhodnejší termínovaný vklad, sa žalovaná nedopustila takého konania, ktorým by hrubo porušovala dobré mravy; žalobca mal o týchto skutočnostiach vedomosť a žalovaná finančné prostriedky neminula pre vlastnú potrebu. Žalovaná svojím konaním neporušila hrubo dobré mravy voči osobe žalobcu, a preto nie je daný zákonný dôvod, pre ktorý by sa žalobca mohol domáhať vrátenia daru. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, pretože realizovala prevod finančných prostriedkov v roku 2010 a aj ostatné skutočnosti ako predpoklady, tvrdené žalobcom na vrátenie daru, sa mali odohrať pred 4 - 5 rokmi. Súd za použitia ustanovení §101 až §110 OZ konštatoval, že právo darcu na vrátenie daru podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pri premlčaní tohto práva je významný charakter relevantného správania obdarovanej. Premlčacia doba plynie odlišne vtedy, keď ide o správanie, hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorazovom alebo samostatnom) konaní obdarovanej, a vtedy, ak ide o sústavné (pokračujúce alebo opakované) správanie obdarovanej, relevantné podľa §430 OZ. Pokiaľ v prípade jednorazového správania obdarovanej, hrubo porušujúcej dobré mravy, začína plynúť premlčacia doba dňom, nasledujúcom po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu, v prípade, že k takémuto správaniu, hrubo sa priečiacemu dobrým mravom, dochádza v dlhšom časovom období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania obdarovanej, ktoré vykazuje znaky, relevantné v zmysle §630 Občianskeho zákonníka. Z predloženého dokladu o výbere v hotovosti v I. a.s. (č.l. 30) je zrejmé, že žalovaná vybrala finančné prostriedky vo výške 9.990 € dňa 27.05.2010 z účtu žalobcu, ku ktorému mala dispozičné právo (číslo účtu XXXXXXXXXX); z oznámenia I. a.s. (č.l. 56) vyplýva, že žalobca o zrušenie uvedeného účtu požiadal dňa 21.02.2012, čiže minimálne najneskôr vtedy musel mať vedomosť o výbere finančných prostriedkov žalovanou. Žalobca podal na súd žalobcu dňa 02.12.2014, preto nárok žalobcu premlčaný nie je (trojročná premlčacia lehota by uplynula až 21.02.2015). Premlčaný je však nárok žalobcu na vrátenie daru, resp. vypratanie bytu z dôvodov, že žalovaná nedala zapísať vecné bremeno v prospech žalobcu, spočívajúce v jeho doživotnom bezplatnom užívaní bytu a súčasti domu. Darovacia zmluva bola uzavretá dňa 30.09.2004, pričom katastrálny úrad listom zo dňa 07.10.2004 vyzval žalovanú aj žalobcu na opravu nedostatkov návrhu na vklad predmetnej zmluvy, ktoré sa týkali práve vecného bremena v článku VI. darovacej zmluvy, pretože správny orgán tento právny úkon účastníkov posúdil len ako záväzkový vzťah medzi nimi a preto nepodliehal zápisu do katastra nehnuteľností. Už v tomto období mal teda žalobca vedomosť o tom, že vecné bremeno v katastri nehnuteľností zapísané nebude a mohol sa domáhať vrátenia daru. Dôvod pre vrátenie daru, spočívajúci v tom, že žalovaná neprejavuje o žalobcu záujem a nadväzuje kontakty s inými mužmi, vo výzve na vrátenie daru absentuje. Dôvody na vrátenie daru vzhľadom na bezcitné a urážlivé správanie sa žalovanej voči žalobcovi existovali v období pred 3 - 5 rokmi (s prihliadnutím na výpoveď svedkov Q. O. a X. X.) a vykonaným dokazovaním preukázané neboli. O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 a §149 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte aj „O.s.p.“) a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške z neurčitej hodnoty predmetu sporu za štyri úkony po 64,53€ (príprava a prevzatie veci, vyjadrenie dňa 26.03.2015, účasť na pojednávaní dňa 15.06.2015 a porada so žalovanou dňa 03.08.2015 od 9.00 hod. do 10.15 hod.), jeden úkon vo výške 129,06 € (účasť na pojednávaní dňa 21.09.2015, pojednávanie od 12.00 hod. do 14.36 hod.); režijný paušál päťkrát po 8.39 € (úkony v roku 2015), spolu vo výške 429,13 €. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Okresnému súdu vytýkal, že v rozhodnutí prijatý záver ničím neodôvodnil tak, aby sa vysporiadal s predloženými dokladmi žalobcom. V rozsudku ani v odôvodnení neoznačil dôkazy, v zmysle ktorých zamietol žalobu. Neodôvodnil, prečo navrhovateľka (správne má byť žalovaná - poznámka odvolacieho súdu), potom, ako obdržala rozhodnutie o prepise jej vlastníctva k bytu bez zriadenej ťarchy doživotného užívania bytu, žalobcu o tejto skutočnosti neinformovala. Žalobca sa vecného bremena musel domôcť až v roku 2014 po tom, ako po hádke so žalovanou mu túto skutočnosť vykričala, čo svedčí o jej vedomosti o tom, že po dobu desiatich rokov od zriadenia darovacej zmluvy vecné právo zriadené nebolo. Nevysporiadal sa s čestným prehlásením U. S., bývalej manželky svedka S., ktorému súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia uveril a podľa jeho výpovede ustálil, že žalobca mal známosti s inými ženami, čo nemal inak preukázané z vykonaného dokazovania. K čestnému prehláseniu si okresný súd nezabezpečil ani rozvodový spis, ktorý sa nachádza na Okresnom súde Žiar nad Hronom. Súd nevyvrátil tvrdenia svedkov ako nepravdivé, nevyhodnotil samotnú výpoveď žalovanej, že o žalobcu v súčasnosti nejaví žiaden záujem. Nesprávne je vyhodnotenie dôkazov okresným súdom ohľadom odcudzenia peňažnej sumy žalovanou z účtu žalobcu vo výške 10.000 €. Žalovaná bez akéhokoľvek upozornenia z podnetu svojej dcéry v záujme zveľadenia vkladu vybrala peniaze z účtu a vložila ich na svoj účet. Okresný súd nevykonal žiaden dôkaz, prečo neuložila finančné prostriedky na účet žalobcu. Okresný súd mal vedomosť, že peňažná suma bola vyplatená žalobkyni dňa 29.06.2015, teda 3 mesiace pred vynesením rozsudku a tieto peniaze dodnes žalobcovi nevrátila. Nie je zrejmé, z akého dôkazu okresný súd vychádzal, keď konštatoval, že finančné prostriedky žalovaná nestrovila pre svoju potrebu. Okresný súd uveril tvrdeniu žalovanej s poukazom na to, že z banky boli zasielané výpisy, ktoré však preberala žalovaná, keď bol žalobca v zahraničí. Žalobca nemal žiaden dôvod kontrolovať účet, ktorý bol na viazanom vklade a peniaze boli určené pre prípad jeho smrti. V uvedených skutočnostiach ide o hrubé porušenie dobrých mravov. Žalovaná využila danú jej dispozičnú právomoc k peniazom, určeným na zaopatrenie žalobcu po smrti, na zveľadenie peňazí na jej účte. Vyplatené jej boli 29.06.2015, dodnes ich neodovzdala do dispozície žalobcu a ponechala si ich pre seba. Postup prvostupňového súdu pri zisťovaní úplného a správneho skutkového stavu je nezákonný, pretože pri dokazovaní nevykonal dôkazy, ktoré mali poslúžiť k verifikácii právne významných skutočnosti. Preto porušil ustanovenie §129 ods. 1 O.s.p. o spôsobe vykonania listinných dôkazov a dospel k nesprávnemu záveru. Arbitrárnym a trpiacim procesnými vadami konaním, porušujúcim §237 písm. f/ O.s.p., nevykonaním riadneho dokazovania a zdôvodnenia prijatých záverov, je rozsudok nepreskúmateľný a teda v rozpore s ľudskými právami dotknutej osoby, danej jej čl. 46 ods. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv, ktoré je taktiež v súlade s Európskym súdom pre ľudské práva a ním prijatou judikatúrou, zabezpečujúcou garanciu spravodlivosti. Žiadal aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca odvolanie doplnil o listinný dôkaz, svedčiaci o nepravdivom tvrdení žalovanej, keď pred okresným súdom tvrdila, že nie je vlastníčkou inej nehnuteľnosti, ako bytu, ktorý jej daroval žalobca. Z listinného dôkazu - LV č.V. vyplýva, že žalovaná v meste Z. je vlastníčkou bytu č. X na 1. poschodí v druhom vchode súpisné číslo XXX a podielovou spoluvlastníčkou spoločných častí a zariadení domu, ako aj pozemkovej nehnuteľnosti parcely C-KN č. XXXX o výmere 444 m2. Tento dôkaz vyvracia preto tvrdenie žalovanej o odkázanosti na darovanom jej byte. Podľa čl. 5 Civilného sporového poriadku zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu; súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Preto žiadal s prihliadnutím na uvedené skutočnosti, ako i ďalšie listinné dôkazy v spore, odvolaniu žalobcu v celom rozsahu vyhovieť. 3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť. K návrhu na zrušenie darovacej zmluvy zo dňa 22.10.2014 sa podrobne vyjadrila dňa 11.11.2014 s priložením listinných dôkazov, na ktorých trvá. Okresný súd žalobu podrobne preskúmal a po dokazovaní objektívnych skutočnosti v konečnom rozhodnutí zamietol. Rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. Zotrvala na výpovedi, uvedenej v citovanom rozsudku. Návrh na vklad vyhotovoval notár za účasti obidvoch zúčastnených strán, preto nemohlo dôjsť k svojvoľnému konaniu žalovanej. Z výpovedí svedkov, navrhnutých samotným žalobcom, nevyplynulo, žeby sa žalovaná voči žalobcovi správala hrubo a v rozpore s dobrými mravmi. Ohľadom finančných prostriedkov je podrobné odôvodnenie rozsudku (strana 9-10). Žalovaná mala k účtu dispozičné oprávnenie od žalobcu a peňažné prostriedky boli ešte 29.06.2015 na účte. K vyjadreniu pripojila list zo dňa 11.11.2014 - odpoveď k zrušeniu darovacej zmluvy. 4. Žaloba bola podaná pred 30.06.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len „C.s.p.“); v §470 ods.1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa §379 C.s.p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 6. V zmysle §387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci nie je dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pretože tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil aj správny právny záver. Rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami a výpoveďami strán sporu. 8. Súc viazaný odvolacími dôvodmi, krajský súd uvádza: súd prvej inštancie nepochybil procesne ani hmotnoprávne; námietky odvolateľa ohľadom nevykonania dôkazov, ktoré neboli navrhnuté, ohľadom nedodržania postupu súdu v zmysle občianskeho súdneho poriadku nie sú dôvodné. Sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou sporových strán. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná natoľko, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní budú preukázané jeho tvrdenia; dôsledkom jeho neunesenia je procesný neúspech strany. Žalobca iné dôkazy, ako súd vykonal, vykonať nenavrhoval, čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní, na ktorej po poučení podľa §120 ods.4 O.s.p. ani nevyužil právo záverečnej reči, ďalšie dôkazy nenavrhol a následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Dôkaz listom vlastníctva, predloženým v odvolacom konaní ako dôkaz, ktorý nemohol predložiť bez vlastnej viny okresnému súdu žalobca, nebol spôsobilý zvrátiť jeho neúspech; táto odvolacia námietka je nedôvodná. 9. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti (povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti) a správaním hrubo porušujúcim dobré mravy, pod ktorými možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Účelom ustanovenia §630 OZ nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany. Vrátenie daru v zmysle tohto ustanovenia pri splnení podmienok v ňom uvedených je v podstate sankciou obdarovaného za jeho správanie sa voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim tieto morálne pravidlá. Toto ustanovenie nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom vrátenia daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Pri posudzovaní, či určité správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu v tom zmysle, či sa nespráva k obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. 10. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že na základe darovacej zmluvy, vyhotovenej notárom, nadobudla žalovaná vlastníctvo k bytu od žalobcu. V zmluve dohodnuté zriadené vecné bremeno v prospech žalobcu, spočívajúce v práve bývania a dožitia v byte, nebolo zapísané do listu vlastníctva ako ťarcha v prospech žalobcu spolu s vlastníctvom bytu žalovanej, ale až na základe osobitne uzavretej zmluvy o zriadení vecného bremena medzi stranami sporu. Túto skutočnosť žalobca považoval (okrem iných, podrobne uvedených vyššie v odôvodnení) za dôvod takého hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré nepochybne vedú k možnosti žiadať vrátenie daru od žalovanej. Ďalším podstatným dôvodom pre vrátenie daru malo byť odcudzenie finančných prostriedkov z jeho účtu žalovanou bez jeho vedomia. Žalovaná namietla premlčanie všetkých nárokov, čo zdôvodnila. Premlčaný je nárok žalobcu na vrátenie daru, resp. vypratanie bytu z dôvodov, že žalovaná nedala zapísať vecné bremeno v prospech žalobcu, spočívajúce v jeho doživotnom bezplatnom užívaní bytu a súčasti domu. Darovacia zmluva bola uzavretá dňa 30.09.2004, pričom katastrálny úrad listom zo dňa 07.10.2004 vyzval žalovanú aj žalobcu na opravu nedostatkov návrhu na vklad predmetnej zmluvy, ktoré sa týkali práve vecného bremena v darovacej zmluve, keďže správny orgán tento právny úkon účastníkov zmluvy posúdil len ako záväzkový vzťah medzi nimi a preto nepodliehal zápisu do katastra nehnuteľností; už v tomto období mal žalobca vedomosť o tom, že vecné bremeno v katastri nehnuteľností zapísané nebude a mohol sa domáhať vrátenia daru. Táto jediná zákonná podmienka postačovala na to, aby okresný súd žalobu v plnom rozsahu bez ďalšieho zamietol. 11. Odvolacie námietky nie sú dôvodné ani v jednom bode: vo svojom rozhodnutí prijatý záver súd prvej inštancie riadne odôvodnil, vysporiadal sa s predloženými dôkazmi tak žalobcu, ako aj žalovanej. Žalobca v rámci správneho konania mal vedomosť o tom, že vecné bremeno nebude zapísané v liste vlastníctva; ak tvrdí opak, nejavil zákonom predpokladaný záujem o svoje vlastníctvo; hoci žalovanej nevyplývala informačná povinnosť zo žiadneho zákonného ustanovenia, žalobcom riešená otázka zriadenia vecného bremena dohodou až v roku 2014 svedčí o tom, že po dobu takmer 10 rokov ju ani sám žalobca nepovažoval za potrebné riešiť právne. 12. Odvolateľ namietal, že súd sa nevysporiadal s čestným prehlásením U. S., k čestnému prehláseniu si nezabezpečil rozvodový spis Okresného súdu Žiar nad Hronom, nevyvrátil tvrdenia svedkov ako nepravdivé, nevyhodnotil samotnú výpoveď žalovanej, že o žalobcu v súčasnosti nejaví žiaden záujem, nesprávne je vyhodnotenie dôkazov okresným súdom ohľadom odcudzenia peňažnej sumy žalovanou z účtu žalobcu vo výške 10.000 € a že žalobca nemal žiaden dôvod kontrolovať účet, ktorý bol na viazanom vklade a peniaze boli určené pre prípad jeho smrti. Súd mal porušiť §129 ods. 1 O.s.p. o spôsobe vykonania listinných dôkazov; arbitrárnym a trpiacim procesnými vadami konaním, porušujúcim §237 písm. f/ O.s.p., nevykonaním riadneho dokazovania a zdôvodnenia prijatých záverov, je rozsudok nepreskúmateľný a v rozpore s ľudskými právami dotknutej osoby, danej jej čl. 46 ods. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv, ktoré je taktiež v súlade s Európskym súdom pre ľudské práva a ním prijatou judikatúrou, zabezpečujúcou garanciu spravodlivosti. 13. Ani jedna z týchto námietok nie je dôvodná z nasledovných dôvodov: Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Odvolateľ nešpecifikoval, čím mal súd prvej inštancie porušiť jeho práva, garantované vyššie. Dôkaz listinou súd vykoná tak, že predseda senátu ju na pojednávaní (ak nerozhoduje bez pojednávania) prečíta alebo oznámi jej obsah; tento spôsob vykonania dôkazu musí byť zrejmý zo zápisnice z pojednávania (R 22/1979). O vadu, ktorá je z hľadiska §237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil (§157 ods. 2 O.s.p.). Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé; musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku; súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti, zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku; odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp.zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Účastníci (strany sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, hodnotí ich podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Účastník (strana sporu) má jednak povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú; táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v §153 ods. 1 O.s.p. (§215 ods.1,2 C.s.p.), podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku aj Civilného sporového poriadku je možné označiť za konanie, zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie skutkového stavu, zodpovedajúcemu objektívnej pravde. 13. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde; odvolacia námietka je aj v tomto smere nedôvodná. Rozsudok súdu prvej inštancie je preskúmateľný a zrozumiteľný; dokazovanie, vykonané súdom prvého stupňa na návrh strán sporu, predstavovalo dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t.j. pre náležité posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie na pojednávaní v súlade s procesným predpisom, a to výsluchom účastníkov konania (strán sporu), svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi. Odvolacia námietka o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri vykonaní dôkazu listinou neobstojí: zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 74 pv) aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že ku skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, dospel na základe dokazovania, ktoré vykonal okrem iného aj oboznámením sa s listinami, na ktoré sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva. 14. Súd prvej inštancie správne prejudiciálne vyriešil otázku vrátenia daru, a následne správne žalobu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietol. Žalobca navrhoval vypratať byt len z dôvodu, že požadoval vrátenie daru, iné skutočnosti neuvádzal. Na zamietnutie postačovali dôvody, týkajúce sa premlčania nároku; o nedôvodnosti žaloby však svedčili aj ďalšie skutočnosti ohľadom správania sa žalovanej, o ktorom žalobca tvrdil, že je v rozpore s dobrými mravmi. 15. Okresný súd rozhodol správne aj o trovách prvostupňového konania. V spore je pri rozhodovaní o trovách konania rozhodujúci výsledok konania. Z hľadiska výsledku konania v prejednávanom spore bola úspešná žalovaná. Okresný súd správne použil ustanovenie §142 ods. 1 O.s.p. a priznal jej uplatnenú náhradu trov konania. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods.1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná; preto odvolací súd rozhodol, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).