Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/369/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711208706 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6711208706.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcov: 1/ G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., H. č. XXX/XX, 2/ G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., H. č. XXX/XX a 3/ D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., O. P. č. XXX/XX, zastúpeného žalobkyňou 2/ ako splnomocnenou zástupkyňou, proti žalovanej Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo R. P., H. č. XXX/X, prechodne bytom v P., E. č. XX, o určenie práva prechodu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6C/93/2011-330 zo dňa 21.04.2016, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov (prvý výrok) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (druhý výrok). 1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa po zmene žaloby voči žalovanej domáhali určenia, že ako vlastníci rodinného domu súp. č. XXX postaveného na pozemku parc. č. P. XXX v k.ú. P. vydržaním nadobudli právo vecného bremena „in rem“ zodpovedajúceho neobmedzenému bezodplatnému prechodu a prejazdu osobnými motorovými vozidlami, úžitkovými vozidlami do 3,5 tony, prívesným vozíkom a traktorom cez novovytvorený pozemok parc. č. XXX/X o výmere X m2 v k.ú. P. v geometrickom pláne znalca O.. R. U. č. XXX/XXXX overenom na bývalej Správe katastra P. dňa 13.12.2012. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že vydržaním nadobudli tvrdené právo vecného bremena a preto žalobu žalobcov zamietol; poukázal aj na skutočnosť, že žalobcovia na preukázanie splnenia podmienok vydržania tvrdeného práva a na odstránenie spornosti žaloby vzhľadom na obranu žalovanej nenavrhli vykonať príslušné dokazovanie. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia včas odvolanie zo dňa 17.06.2016 (č.l. 341-359 spisu). Nesúhlasili s rozsudkom súdu prvej inštancie; vyjadrili názor, že súd prvej inštancie rozhodol na základ nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, súčasne na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadrili názor, že žaloba je dôvodná, pretože v konaní bolo preukázané, že sa opierali o titul vydržania ako oprávnení držitelia, pretože so zreteľom na všetky okolnosti boli počas celej vydržacej doby od roku 1977 do roku 2011, t.j. 34 rokov vykonávali právo prechodu a prejazdu v dobrej viere, že im patrí, pretože riadne vzniklo udeleným súhlasom vlastníka zaťaženého pozemku a súčasne na nich prešlo ako oprávnená držba od predchádzajúcich vlastníkov ich rodinného domu, ktorí toto právo držali minimálne od roku 1868, t.j. približne 109 rokov; uviedli, že náležite vysvetlili spôsob a trvanie výkonu práva prechodu cez sporný pozemok žalovanej nimi samotnými ako aj ich právnymi predchodcami (predošlými vlastníkmi nehnuteľnosti) a na podporu svojich tvrdení predložili súdu prvej inštancie dôkazy, na ktoré poukázali aj v odvolaní; vyčítali súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že sporný pozemok žalovanej má výmeru XX m2, hoci v skutočnosti má výmeru len X m2; vyčítali súdu prvej inštancie aj skutočnosť, že ich neoboznámil s vykonaným dokazovaním a preto túto nezrovnalosť nemohli namietať; namietli, že v dôsledku zamietnutia žaloby klesne hodnota aj ich nehnuteľností a rozšírenie existujúcej brány si vyžiada značné náklady; zdôraznili, že vlastníkmi rodinného domu sú od roku 1977 a od tohto roku užívali zadný historický vstup cez spornú časť pozemku žalovanej parc. č. P. XXX o výmere X m2 na prechod a prejazd motorovým vozidlom pre účely parkovania a zásobovania palivovým drevom, majitelia domovej nehnuteľnosti na pozemku parc. č. P. XXX nemali výhrady voči užívaniu pozemku a prechod a prejazd im umožňovali; problémy nastali až po tom, ako sa vlastníčkou predmetného pozemku stala žalovaná, ktorá nepoznala hranice svojho vlastníctva a v roku 2011 im začala zamedzovať vstup nielen cez svoj pozemok, ale aj pozemok, ktorý je verejným priestranstvom; uviedli, že predchádzajúci vlastníci domu a sporného pozemku L. J., P. J. a I. J. a žalobkyňa 1/ a jej už nebohý manžel D. Z. uzavreli ústnu dohodu, na základe ktorej užívali predmetný pozemok na prechod a prejazd od roku 1977 odkedy prišli do domu bývať; podrobne argumentovali, že obvodový múr ich pozemku nebol predmetom stavebných úprav a nenachádzala sa v ňom žiadna dvojkrídlová brána; vyčítali súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s expertíznym posúdením a odborným stanoviskom O.. I.. P. R., H.. z roku 2014, podľa ktorého je možné s určitosťou potvrdiť existenciu ich domu už v roku 1868 podľa historickej katastrálnej mapy, pričom išlo o remeselnícko-roľnícky dom, kde sa do dvora s vozom vstupovalo cez zadné hospodárske krídlo, t.j. prestrešené podbránie (sporný pozemok); poukázali aj na to, že všetci vypočutí svedkovia potvrdili, že zadný vstup do ich domovej nehnuteľnosti cez drevenú historickú bránu používali odkedy nehnuteľnosť nadobudli a takisto, že ho používali už predchádzajúci vlastníci ich domovej nehnuteľnosti; výpovede vypočutých svedkov ohľadne vstupu do ich nehnuteľnosti cez sporný pozemok sa zhodujú v tom, že žalobcovia pre vstup do domovej nehnuteľnosti využívali prechod cez zadnú historickú bránu už od roku 1977, t.j. nepretržite 34 rokov do podania žaloby a že tento vstup bol už v dávnej minulosti využívaný predchádzajúcimi vlastníkmi domovej nehnuteľnosti, pričom súčasne z odborného posúdenia vyplýva, že konštrukčné riešenie domu, jeho radenie k remeselnícko-roľníckym domom a ešte pôvodná zachovaná zadná historická drevená brána zakladajú logický predpoklad na to, že tento vstup bol vo veľmi dávnej minulosti minimálne od roku 1868 predchádzajúcimi vlastníkmi domu využívaný na prechod a prejazd pre vozy a zásobovanie, t.j. v trvaní 110 rokov, preto možno s istotou tvrdiť, že bolo držané aj právo prechodu a prejazdu cez sporný pozemok predchádzajúcimi vlastníkmi domu už v minulosti, ktoré prešlo na žalobcov spolu s kúpou domovej nehnuteľnosti; svoje presvedčenie a dobromyseľnosť, že im toto právo patrí, zdôvodnili žalobcovia jednak držaním tohto práva už predchádzajúcimi vlastníkmi a jednak udelením súhlasu predchádzajúcimi vlastníkmi sporného pozemku v roku 1977. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu alebo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.2 Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 07.07.2016 (č.l. 364-366 spisu) k odvolaniu žalobcov navrhla potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie; vyjadrila presvedčenie, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a následne správne rozhodol; rozsudok súdu prvej inštancie považovala za objektívny, zákonný a dostatočne odôvodnený; poukázala na to, že na dôkazy predložené žalobcami spolu s odvolaním nemožno prihliadať; zdôraznila, že s vykonaným dokazovaním ich súd prvej inštancie riadne oboznámil na pojednávaní a žalobcovia mali preto možnosť sa k nemu vyjadriť; nesúhlasila s tvrdením žalobcov, že im spôsobuje problémy, práve naopak žalobcovia jej prejazdom poškodzujú pozemok a poškodili nosný múr brány, dovezené drevo vyklápajú a toto naráža do brány a poškodzuje ju; zdôraznila, že žalobcovia nikdy nemali dovolené ani jej právnymi predchodcami používať spornú parcelu, ale naopak viackrát boli na túto skutočnosť upozorňovaní s prejavom nesúhlasu; poukázala na to, že neexistuje žiadny dôkaz, že by žalobcovia v minulosti dostali súhlas k používaniu sporného pozemku k prechodu alebo použitiu na iný účel; preto nesúhlasila s odvolaním žalobcov a navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.). 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcov podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcov podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcov podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok vydržania sporného práva (vecného bremena) zo strany žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore zistený skutkový stav neumožňoval právny záver o vydržaní sporného práva vecného bremena v prospech žalobcov; samotná okolnosť, že v minulosti právni predchodcovia žalobcov (ako aj žalobcovia samotní) voľne prechádzali cez sporný pozemok žalovanej (a jej právnych predchodcov) bez ďalšieho takýto záver nedovoľuje. 4.5 Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva; v prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona a nevyžaduje sa aj rozhodnutie štátneho orgánu; k tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (v súčasnosti aj za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, resp. uhorského opbyčajového práva), musia (museli) byť splnené súčasne (kumulatívne) tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci alebo práva po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania alebo výkonu práva počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania; predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí; rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“; súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov; dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba; z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého vyžadovať, rozpoznať (nadobudnúť dôvodné pochybnosti), že mu vec alebo právo skutočne patrí; okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby alebo výkonu práva; subjektívny pocit držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov, nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci alebo práva; v dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je; držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave; základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl; ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. 4.6 K naplneniu podmienky dobrej viery teda podľa súčasnej právnej úpravy (§ 134 Občianskeho zákonníka v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s § 151o ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané „od nepamäti“ napríklad aj inými osobami a podobne; presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia; vo vzťahu k vecnému bremenu možno konštatovať, že oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (hoci v skutočnosti domnelého) jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva; cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, môže ísť o tzv. výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok dobrovoľne trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo) alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie; skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva; dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu; držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby by mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade malo ísť. 4.7 V prejednávanom spore žalobcovia svoju dobromyseľnosť výkonu tvrdeného práva prechodu a prejazdu cez sporný pozemok opierali ťažiskovo o skutočnosť, že prechod a prejazd dlhodobo realizovali bez toho, aby ich niekto rušil; samotné vykonávanie tvrdeného práva po akokoľvek dlhú dobu bez toho, aby sa tento výkon viazal na spôsobilý titul nadobudnutia tvrdeného práva, nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva; zo skutkových okolností prejednávaného sporu sa javí, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia vykonávali tvrdené právo len ako tzv. výprosu (t.j. s dovolením vlastníka sporného pozemku), ktoré však nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva vecného bremena pre nedostatok dobromyseľnosti; pokiaľ aj žalobcovia uvádzali, že s právnymi predchodcami žalovanej uzavreli ústnu dohodu o povolení prechodu a prejazdu cez sporný pozemok, uzavretie tvrdenej ústnej dohody z dokazovania nevyplynulo (súd nerozhoduje na základe tvrdení, ale na základe skutkových zistení z vykonaných dôkazov) a súčasne ústna dohoda by ani nemohla založiť dobromyseľnosť ohľadne výkonu tvrdeného práva, pretože právne úkony týkajúce sa nehnuteľností vyžadujú pre svoju platnosť písomnú formu, pričom podľa ustálenej súdnej praxe omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl) ospravedlniteľný nie je; právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností; vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. iného všeobecne záväzného právneho predpisu, platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby alebo začal s výkonom práva, nie je ospravedlniteľný; len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad; pokiaľ žalobcovia tvrdili, že tvrdené právo vecného bremena nadobudli už ich právni predchodcovia, nakoľko toto bolo vykonávané minimálne od roku 1868, rovnako ohľadne tohto tvrdenia neprodukovali žiadny titul nadobudnutia tvrdeného práva, ktorý by zakladal dobromyseľnosť ich právnych predchodcov (žalobcovia zdôrazňovali len časový aspekt, t.j. dlhodobý výkon tvrdeného práva); aj podľa uhorského obyčajového práva ako aj podľa zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník však tzv. výprosa predstavovala prekážku nadobudnutia tvrdeného práva vydržaním, pretože nemohla založiť dobromyseľnosť držiteľa, že mu tvrdené právo patrí; žaloba žalobcov preto nemohla byť dôvodná a na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcov správne ako nedôvodnú zamietol. 4.8 Nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nespôsobuje ani skutočnosť, že súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal predpokladmi pre zriadenie vecného bremena súdom (§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka); nakoľko po zrušení predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie došlo k zmene žaloby (predmetu konania), ktorú súd pripustil, súd prvej inštancie už v ďalšom konaní (po zmene žaloby) nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu; hoci súd prvej inštancie napriek uvedenému naďalej vykonával dôkazy na zistenie podmienok zriadenia vecného bremena súdom (§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka) nespôsobilo to nesprávnosť napadnutého rozsudku, pretože súd sa v jeho odôvodnení stručne vysporiadal aj s dôvodnosťou žaloby z hľadiska splnenia podmienok vydržania tvrdeného vecného bremena. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalobcovia podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k nedôvodnosti žaloby v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za správne (bod 4.4 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil ani vady konania týkajúce sa dokazovania, pretože strany boli prítomné pri vykonávaní dôkazov na pojednávaní a dostali priestor na vyjadrenie k dokazovaniu aj k právnemu posúdeniu veci. 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, priznal jej odvolací súd proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).