Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 3To/29/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715010348 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavoj Sendecký ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6715010348.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slavoja Sendeckého a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Jána Deáka, v trestnej veci obžalovaného Z. I., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák., prerokoval na verejnom zasadnutí dňa 16. augusta 2017, odvolanie obžalovaného, proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 09.11.2016 sp.zn. 2T/76/2015 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Z. I. z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 09.11.2016 sp.zn. 2T/76/2015 bol obžalovaný Z. I. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene sp.zn. 14P/41/2012 zo dňa 20.06.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2013, bol zaviazaný prispievať na výchovu a výživu svojich maloletých detí I. I., nar. XX.XX.XXXX, Z. I., nar. XX.XX.XXXX a O. I., nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na každé dieťa zvlášť od 01.09.2012, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky dieťaťa D. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, O., si takto určenú výšku vyživovacej povinnosti v meste L. a na iných miestach, kde sa pohybuje riadne a včas neplní, v období od 24.08.2011 do 01.09.2013 bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, z evidencie ktorého bol pre nespoluprácu vyradený, od mesiaca október 2012 je poberateľom dávok v hmotnej núdzi vo výške 61,60 Eur, vyjmúc obdobie od 30.11.2012 do 28.10.2013, kedy bol v Ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody, čím si sám privodil stav bez hmotného zabezpečenia, čím mu vo vzťahu k D. Q., nar. XX.XX.XXXX, I. XX, O., vznikol dlh na výživnom za obdobie od 01.09.2012 do 09.11.2016 vo výške 3.071,28 Eur. Za to mu bol uložený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 37 písm. n), § 38 ods. 2, ods. 4, § 46 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal jednak sám, ako aj prostredníctvom obhajcu odvolanie obžalovaný Z. I.. V písomných dôvodoch uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu sa nestotožňuje, pričom poznamenal, že trestného činu sa nedopustil. Zdôraznil, že poberá sociálne dávky vo výške 61,50 Eur mesačne, ktoré dával všetky D. Q.. Okrem toho ona poberala náhradné výživné. V období od 01.09.2012 do 09.11.2016 bol povinný prispievať na výživu na maloleté deti, I. I., nar. XX.XX.XXXX, Z. I. nar. XX.XX.XXXX a O. I. nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na každé dieťa zvlášť a od 01.09.2012 vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky detí D. I., trvale bytom I. XX, pričom vznikol dlh na výživnom vo výške 3.071,28 Eur. On na deti prispieva podľa svojich schopností tak, aby sebe neprivodil nebezpečenstvo ohrozujúce vlastnú obživu s prihliadnutím na jeho finančné možnosti a zlý zdravotný stav, ktorý je zapríčinený tým, že bol dlhodobo práceneschopný. Okrem toho trpí epilepsiou, má pretrvávajúce problémy sa zamestnať. Práve pre tento jeho zdravotný stav sa ho zamestnávatelia boja zamestnať, aby nedostal záchvat. Podľa jeho názoru nespĺňal kritériá životného minima, nemá absolútne z čoho zaplatiť výživné, i keď si uvedomoval, že má povinnosť platiť výživné na jeho deti, avšak jeho pomery mu to neumožňovali. Zdôraznil, že od 01.09.2012 do 09.11.2016 žil s matkou detí v spoločnej domácnosti až do roku 2014 a v rámci spoločnej domácnosti sa podieľal na výžive detí a o ich starostlivosť. Tvrdenie matky detí, že sa nestaral o deti a nepodieľal na ich výžive, sú nepravdivé. Okrem finančného prispievania sa o deti aj osobne staral, čo môže dokázať jednak výpoveďami príbuzných, najmä jeho matky, susedov, ako aj učiteľov zo škôl, ktoré deti navštevovali. Vyslovil názor, že jeho družka náhradné výživné poberala neoprávnene. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Na verejnom zasadnutí tak on, ako aj jeho obhajca predniesli svoje návrhy v súlade s písomným vyhotovením, pričom obžalovaný ešte dodal, že s rozsudkom prvostupňového súdu nesúhlasí a nerozumie ani tomu, čo jeho bývalá družka s ním vyparatila. Krajská prokurátorka považovala rozhodnutie prvostupňového súdu za správne a zákonné, a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici po primárnom zistení, že v posudzovanej trestnej veci nie je daný dôvod pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por. (odvolanie bolo podané v zákonnej lehote, osobou na to oprávnenou). Na základe § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie nie je dôvodné. Pri splnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Všetky dôkazy boli získané zákonným spôsobom a súd ich vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, riadiac sa pritom ust. § 2 ods. 12 Tr. por. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne zistil, že obžalovaný sa dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Tr. zák., pretože najmenej tri mesiace v období dvoch rokov sa úmyselne vyhýbal plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať iného a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a na viacerých osobách. V tejto súvislosti preto odvolací súd zdôrazňuje, že skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, tvoriacim podstatu súdeného prečinu zanedbania povinnej výživy je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok uvedený v napadnutom rozhodnutí sa stal spôsobom, popísaným v rozsudku a že ho spáchal obžalovaný Z. I. a z jeho konania nastal tam uvedený následok. Krajský súd si v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku analyzoval dôkaznú situáciu a toto rozhodnutie obsahuje aj úvahy, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov, ako aj pri právnych úvahách na to nadväzujúcich. V tomto smere preto odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať dôvody, ktoré viedli prvostupňový súd k presvedčivému rozhodnutiu. K odvolacím námietkam obžalovaného odvolací súd poznamenáva, že zanedbaním povinnej výživy sa rozumie situácia, keď povinný neplní oprávnenému výživné poskytované v peniazoch alebo ak neplní povinnosti vyživovať iného v naturálnej podobe a povinnosť zaopatrovať iného, teda napríklad neplnenie povinnosti poskytovať dieťaťu stravu, ošatenie, bývanie, starostlivosť o jeho zdravie a čistotu vykonávať nad ním dohľad a prípadne zadovažovať aj ďalšie prostriedky potrebné na jeho rozvoj. O zanedbanie vyživovacej povinnosti pôjde aj vtedy, ak povinný odvádza oprávnenému nižšie peňažné sumy výživného než, aké boli určené, poprípade ak tak robí len náhodne (okrajovo). V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosť, že povinný je bez zamestnania a poberá len sociálne dávky, samo o sebe nemá vplyv na existenciu vyživovacej povinnosti voči dieťaťu. Takisto ani argumentácia obžalovaného, týkajúceho sa zdravotného stavu, neobstojí, a to vzhľadom na závery znaleckého posudku, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že obžalovaný je alkoholik, ktorý si túto chorobu zapríčinil pitím nadmerného množstva alkoholických nápojov, avšak aj napriek tomu mohol v skúmanom období pracovať, napríklad brigádnicky, vzhľadom na jeho základné vzdelanie, sociálne a rodinné postavenie, a to napríklad na pozícii pomocného robotníka. Znalci však zistili, že u obžalovaného sa jedná o osobu, naučenej ľahtikárskemu spôsobu života, a preto aj tieto skutočnosti mali za následok, že obžalovaný si pracovné pozície hľadal ťažšie. Práve nadmerné požívanie alkoholických nápojov, ktoré obžalovaný poňal ako bežnú súčasť života, mali za následok jeho zdravotné komplikácie, čo však vzhľadom na plnenie si vyživovacej povinnosti nemá žiadny význam. Za daných skutočností a na základe dôkazov, ktoré boli súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní prebraté, a to najmä na výpoveď samotnej svedkyni D. Q., ako aj na obsah prečítaných listinných dôkazov, predovšetkým rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn. 14P/41/2012, rodné listy a potvrdenia o návšteve školy maloletých detí, správy ÚPSvaR, sociálnej poisťovne, lekárske správy, ako aj iné, ani odvolací nemal pochybnosti o tom, že obžalovaný Z. I. sa protiprávneho konania dopustil tak, ako mu to kládla obžaloba za vinu, teda najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať svoje tri maloleté deti a takýmto konaním okrem obdobia od 30.11.2012 do 28.10.2013 sa dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Tr. zák. Keďže odvolanie obžalovaného smerovalo aj do výroku o treste, odvolací súd sa touto skutočnosťou zaoberal a k týmto skutočnostiam uvádza nasledovné: Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák., trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák., páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák., trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 37 písm. m) Tr. zák., priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák., pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák., ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 46 Tr. zák., trest odňatia slobody možno uložiť ako trest na určitú dobu, najviac na dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody na doživotie. Zo spisového materiálu možno zistiť, že u obžalovaného neexistuje žiadna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák., avšak súd prihliadol na jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., teda, že už bol za trestný čin odsúdený. V danom prípade, ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi, súd v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. musí zvýšiť dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo v danom prípade trestná sadzba za trestný čin v zmysle § 207 ods. 3 Tr. zák. prestavuje dva roky a štyri mesiace až päť rokov. Na základe týchto skutočností potom trest, ktorý uložil súd prvého stupňa obžalovanému vo výmere 28 mesiacov, podľa názoru odvolacieho súdu zohľadňuje tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a je potrebný na to, aby obžalovaný v budúcnosti viedol riadny život. Správny bol aj výrok prvostupňového súdu, ktorým obžalovaného v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Keďže odvolanie obžalovaného dôvodné nebolo, odvolací súd ho v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.