Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/492/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715210307 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6715210307.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne P. K., rodená M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. - N. V., R. X/X, zastúpená splnomocnenou advokátkou JUDr. Luciou Sklenárovou, so sídlom Advokátska kancelária 965 01 Žiar nad Hronom, SNP 94, proti žalovanej P. W., rodená W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. - V., X. B. XXXX/XX, o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalobkyne zo dňa 02.08.2016 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 10C/254/2015-80 zo dňa 23.05.2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o určenie, že závet spísaný vlastnou rukou dňa 23.08.2010 poručiteľom C. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., V., X. B. XXXX/XX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, je neplatný v časti vydedenia žalobkyne a jej dedičov, zamietol. Rovnako súd zamietol žalobu aj v petite o určenie, že listina o vydedení spísaná vlastnou rukou poručiteľa dňa 23.08.2010 poručiteľom C. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., V., X. B. XXXX/XX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX, je neplatná v časti vydedenia žalobkyne a jej dedičov, a zamietol žalobu aj v petite o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi C. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., V., X. B. XXXX/XX, zomrelým dňa XX.XX.XXXX. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že menovaný poručiteľ zanechal závet spísaný vlastnou rukou dňa 23. 8. 2010, toho istého dňa spísal aj listinu o vydedení. Zo závetu súd zistil, že pre prípad svojej smrti poručiteľ vyhlásil, že po zrelom zvážení, bez akéhokoľvek nátlaku, z vážnej a slobodnej vôle urobil tento poriadok vo svojom majetku s tým, že nehnuteľnosť dvojizbový byt, ktorý ku dňu jeho smrti bude vlastniť, zanecháva svojej manželke - žalovanej a to v celosti, rovnako všetky hnuteľnosti - zariadenie bytu zanechal manželke v celosti. Vyhlásil, že toto je jeho posledná vôľa a želá si, aby bola po jeho smrti riadne vykonaná. Z listiny o vydedení súd zistil, že bola spísaná vlastnou rukou poručiteľa, ktorý vyhlásil, že po zrelom zvážením, bez akéhokoľvek nátlaku, z vážnej a slobodnej vôle touto listinou pre prípad svojej smrti vydedil v plnom rozsahu z dedenia všetkého svojho majetku, ako aj všetkých práv svojho potomka a to dcéru - žalobkyňu. Ako dôvod vydedenia uviedol, že od roku 2007 sa mu neozvala, oklamala ho, že je vydatá, ani raz sa neopýtala, či nepotrebuje ako invalid pomôcť, pričom jej príjmy boli 100 tisícové, na jeho zdravotný stav nebrala ohľad, aj keď vedela, že je invalid. Keď nemá viac rokov o neho ako otca žiadny záujem a nikdy mu nepomohla, zatajila mu zmenu priezviska a vzhľadom na to, že ako invalid by prijal jej pomoc, čo vedela, neurobila ani jeden ústretový krok, sú naplnené všetky znaky vydedenia, čo týmto úkonom aj urobil. Zároveň v listine o vydedení poručiteľ uviedol, že vydedenie jeho dcéry sa vzťahuje aj na všetkých jej dedičov. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobkyňou a poručiteľom - jej otcom nebol v rannom detstve vytvorený štandardný rodičovský vzťah, keďže v tom čase bol dotyčný podľa vyjadrení účastníkov, ako i svedkyne, vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho bol kontakt zrejme minimálny. Z výsluchu samotnej žalobkyne však vyplynulo, že následne potom sa pomerne skoro začal tento vzťah budovať, keď žalobkyňa uviedla, že prvýkrát bola u otca na par dní počas prázdnin, keď mala X rokov a odvtedy tam potom chodila veľakrát buď cez víkendy, alebo cez prázdniny. Aj keď sa styk otca s dcérou nerealizoval štandardne v tom zmysle, že by bol upravený súdom, musel poručiteľ, ako otec žalobkyne, prejaviť a vyvinúť potrebnú mieru súčinnosti tak, aby sa styk mohol realizovať, či už počas víkendov, alebo prázdnin, o čo musela mať vedomosť aj matka žalobkyne. Tento kontakt medzi žalobkyňou a jej otcom zostal zachovaný aj po tom, čo odišla pracovne do zahraničia po dovŕšení plnoletosti v rozsahu, ako to umožňovali pracovné povinnosti žalobkyne, ale minimálne kontakt bol aspoň telefonický. Zlom nastal v roku 2007, keď pri jednom z telefonických rozhovorov žalobkyňa oznámila otcovi, že nepríde na Vianoce domov na Slovensko z pracovných dôvodov, na čo tento reagoval tým, že už nie je viac jeho dcéra. Od tohto momentu tak žalobkyňa, ako aj žalovaná, zhodne uviedli, že sa navzájom poručiteľ a žalobkyňa nekontaktovali nijakým spôsobom. Ani po spísaní závetu a listiny o vydedení sa kontakt medzi žalobkyňou a jej otcom nijakým spôsobom neobnovil a to až do jeho smrti dňa XX. X. XXXX. Následne súd skúmal danosť zákonných dôvodov na vydedenie potomka v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd vyhodnotil, že pokiaľ ide o zákonný dôvod vydedenia vyplývajúci z ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého môže poručiteľ vydediť potomka, ak tento v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytne potrebnú pomoc v chorobe a starobe, respektíve v iných závažných prípadoch, nebol v tomto konkrétnom prípade tento dôvod daný. S ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti súd vyhodnotil, že poručiteľ nebol odkázaný na pomoc žalobkyne ako svojho potomka, pretože samotná žalovaná uviedla, že ona sa o poručiteľa, ako svojho manžela, starala po celý čas a to tak osobne, keď mu zabezpečovala napríklad dopravu pri návštevách lekára, taktiež v rámci svojich možností zabezpečovala ich spoločnú domácnosť aj po finančnej stránke. V dôsledku toho by sa prípadná pomoc žalobkyne vo vzťahu k poručiteľovi ako otcovi nejavila ako nevyhnutná a nebolo by možné kvalifikovať neposkytnutie pomoci ako rozpor s dobrými mravmi, aj s poukazom na to, že žalobkyňa z pracovných dôvodu žila v zahraničí a denno- denná bežná starostlivosť neprichádzala do úvahy. Pokiaľ však ide o druhý zákonný dôvod na možné vydedenie vyplývajúci z ustanovenia § 469a ods. 1 písmena b/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého môže poručiteľ vydediť potomka, ak tento neprejavuje o poručiteľa trvalo opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, v nadväznosti na dôvody vydedenia uvádzané v listine o vydedení, súd zastáva názor, že bol daný tento dôvod vydedenia. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa prerušila kontakt s poručiteľom, ako svojim otcom od roku 2007, vtedy došlo medzi nimi k hádke pri telefonickom rozhovore a odvtedy neprejavila o poručiteľa akýkoľvek záujem. Súd prvej inštancie na základe tohto zastával názor, že nie je možné žalobkyňu vyviniť poukázaním na fakt, že príčinou tohto stavu má byť aj sám poručiteľ, ktorý v afekte pri tejto hádke žalobkyni povedal, že nie je jeho dcéra a to jednak s poukazom na to, že podľa vyjadrenia žalovanej zároveň žalobkyňa tiež povedala, že nie je jej otec, ale predovšetkým je potrebné prihliadať aj k tomu, v akej súvislosti k tomu došlo. Uvedené mal poručiteľ vysloviť práve v reakcii na to, keď mu žalobkyňa oznámila, že sa počas vianočných sviatkov nestretnú, nakoľko nepríde na Slovensko, čiže v stave určitého rozčarovania a sklamania, že sa nestretne po roku so svojou dcérou. Súd taktiež konštatoval, že vzhľadom na finančnú situáciu poručiteľa, respektíve aj jeho zdravotný stav, tento mal možnosti kontaktu so žalobkyňou obmedzené, keďže sám nemal možnosť za žalobkyňou osobne vycestovať do zahraničia a bol odkázaný iba na to, kedy tento osobný kontakt zrealizuje žalobkyňa. Naopak žalobkyňa podľa názoru súdu mohla a mala počas siedmich rokov až po smrť otca prejaviť o neho aspoň minimálny záujem formou telefonického kontaktu, prípadne aspoň kontaktovať žalovanú ako manželku jej otca, aby zistila, v akom je stave jej otec aj vzhľadom na svoj zdravotný stav a vek, respektíve či vôbec žije. Súd ako právne irelevantný dôvod uvádzaný žalobkyňou vyhodnotil fakt, že nakoľko žalobkyni nebolo zo strany poručiteľa, ako jej otca, hradené včas a riadne výživné, mala by mať minimálne z morálneho hľadiska nárok na podiel z dedičstva, ako určitú formu zadosťučinenia. Súd však nemal z vykonaného dokazovania preukázané, že by výživné nebolo hradené vôbec, respektíve, že by zostal nedoplatok na výživnom, ale predovšetkým otázka nárokov z titulu dedenia nemá po právnej stránke súvis s otázkou plnenia si vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Z uvedených dôvodov potom súd žalobu vo všetkých troch petitoch ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania a žalovanej, hoci v plnom rozsahu úspešnému účastníkovi konania, nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože si žiadne trovy konanie neuplatnila a ani zo súdneho spisu nevyplynulo, že by jej boli nejaké trovy vznikli. 2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Rozhodnutie súdu považuje za nepreskúmateľné, nie je jasné, akou právnou úvahou sa súd spravoval, ako vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že žalobu zamietol. Súd sa podľa názoru žalobkyne dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou, pokiaľ ide o skutkovú, ale i právnu stránku veci. Nie je najmä zrejmé, ako sa súd vysporiadal s výpoveďou matky žalobkyne, ktorá potvrdila, že poručiteľ nejavil o žalobkyňu záujem, že jej, keď bola malým dieťaťom, neposielal žiadne darčeky na Vianoce a podobne, že si nespomínala, že by viackrát sa boli stretávali s otcom. Navyše si neplnil ani riadne vyživovaciu povinnosť. Súd sa nevysporiadal ani s výpoveďou žalovanej, ktorá uviedla, že sa prvýkrát so žalobkyňou stretla, keď mala XX - XX rokov, pričom s poručiteľom sa poznali od roku XXXX, z ktorej výpovede malo byť zrejmé, že sa otec s dcérou nestretával, pričom žalobkyňa ohľadom počtu stretnutí s otcom mohla mať ako maloleté dieťa skreslenú predstavu. Rozhodnutie súdu sa javí žalobkyni ako nelogické aj vzhľadom na skutočnosť, že súd na jednej strane mal za preukázané, že vzťah medzi žalobkyňou a poručiteľom nebol v rannom detstve vytvorený, napriek tomu však žalobkyňa mala o otca prejavovať opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. Súd taktiež nebral ohľad na skutočnosť, že bola to práve žalobkyňa, ktorá sa snažila s otcom kontaktovať a že to bola ona, ktorá ho navštívila alebo mu napísal pohľadnicu, prípadne zavolala. Poručiteľ však neoplácal jej záujem o ňu. Práve správanie poručiteľa bolo príčinou toho, že žalobkyňa prerušila s ním kontakt. Taktiež žalobkyňa namietala, že z vykonaného dokazovania nevyplýva konštatovanie súdu, že v roku 2007, kedy nastal zlom, mal poručiteľ povedať, že nie je viac jeho dcérou a že žalobkyňa sa mala vyjadriť, že on nie je jej otec. Žalobkyňa naopak tvrdila, že sa jej to dotklo a čakala, že sa jej otec ozve, čo sa však nestalo. To, že to žalobkyňu mrzelo, vyplynulo aj z výpovede jej matky - svedkyne E.. Súd tak podľa presvedčenia žalobkyne neprihliadol na dôkazy svedčiace v jej prospech. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom súdu, že poručiteľ mal obmedzené finančné možnosti na kontakt s dcérou. Pohľadnicu poslať, či telefonát po tom, ako dcéru osočil, by finančne poručiteľa nijako nezaťažili. Poručiteľ poznal telefónne číslo žalobkyne a jej adresu, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Pokiaľ súd vyhodnotil ako irelevantný dôvod neplnenie si vyživovacej povinnosti poručiteľa voči žalobkyni ako maloletého dieťaťa, žalobkyňa stále tvrdí, že práve táto skutočnosť mala vplyv na žalobkyňu, ktorá sa vydedením cítila dotknutá a z morálneho hľadiska považovala za potrebné, aby nebola v závete opomenutá, nieto ešte vydedená, keď nikdy ona nedala príčinu tomu, aby sa vzťahy s poručiteľom narušili. Otec, ktorý by mal vzťah k dcére, by nikdy nevyslovila slová, že nie je viac jeho dcéra. Aj tieto slová sú dôkazom toho, aký v skutočnosti mal vzťah k žalobkyni, že zo stretnutia so žalobkyňou mu išlo len o majetkový prospech a nie o stretnutie samotné. Preto nemožno súhlasiť ani s úvahou súdu, že konal v afekte a v sklamaní, že žalobkyňu na Vianoce neuvidí. Žalobkyňa uviedla, že má pochybnosti o nezaujatosti súdu v rozhodovaní v tejto veci z dôvodu, že žalovaná pracuje dlhoročne na Okresnom súde vo Zvolene, ktorý vo veci rozhodol a z tohto dôvodu aj podávala na začiatku konania námietku zaujatosti. V závere odvolania potom žalobkyňa zhrnula, že danú situáciu spôsobil poručiteľ v značnej miere sám tým, že o ňu, ako jediného potomka, sa riadne nestaral v podstate od narodenia, pričom žalobkyňa svojím konaním nezapríčinila vznik tohto stavu, tento nezavinila ani čiastočne a nemožno preto od nej spravodlivo žiadať, aby znášala zákonné dôsledky vydedenia. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. 3. Neskorším procesným podaním žalobkyňa doplnila dôvody odvolania a vyjadrovala sa hlavne ohľadom svedectva svedkyne Y., ktoré označila za krivé svedectvo, pretože klamala, že si poručiteľ plnil vyživovaciu povinnosť voči svojej dcére na 100 %. Dodnes nemá celé výživné splatené. Nie sú pravdivé ani jej tvrdenia v svedeckej výpovedi, že poručiteľ bol za žalobkyňou, za ktorým účelom mu mala svedkyňa požičať auto, pretože vedela, že pije a podľa presvedčenia žalobkyne by mu auto im nepožičiavala. Žalobkyňa v doplnení odvolania uviedla tiež, že si poručiteľ nemal dovoliť napísať, že sa o neho nestarala ako o dospelého človeka, keď sa on o ňu nestaral ako o dieťa, keď bola malá, bezbranná a potrebovala vtedy jeho pomoc. Žalobkyňa uvádza, že o jeho zdravotný stav sa zaujímala, pýtala sa naň pri svojich návštevách, na rozdiel od neho, ktorý sa nikdy o jej zdravotný stav nezaujímal, ani sa nepýtal, či nepotrebuje pomoc. Poručiteľ sa o dcéru začal zaujímať až po tom, ako sa dozvedel, že robí v zahraničí a mohol by mať z toho osoh, lebo si myslel, že v zahraničí sú všetci bohatí. Taktiež žalobkyňa v doplnení odvolania vyvracala tvrdenia obsiahnuté v listine o vydedení, že oklamala svojho otca o tom, že je vydatá a uviedla, že ona ho neoklamala, nepovažovala to za dôležité, pretože manželstvo nefungovalo a či bola vydatá, rozvedená, slobodná, vždy mala byť jeho dcérou. Jej tiež poručiteľ neoznámil, že sa oženil. Taktiež finančné možnosti a zdravotný stav umožňovali poručiteľovi nadviazať s ňou kontakt, pretože pravidelne cestovala na Slovensko, o čom on vedel, stačilo len zavolať a bola by za ním prišla. Keby aj číslo nevedel vytočiť, mal požiadať svoju ženu. Za ďalšiu ulož označila žalobkyňa aj tvrdenia, že nevedel poručiteľ čo robí v zahraničí a v ktorej krajine sa momentálne nachádza. Vedel to veľmi dobre, ale sa o ňu nezaujímal. Taktiež žalobkyňa nevie, odkiaľ si vymyslel, že mala 100tisícové príjmy, keď nevidel ani jednu jej výplatnú pásku. 4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v stručnosti uviedla, že sa nemieni vyjadrovať k dôvodom odvolania, tieto dôvody sa stále opakujú. Uviedla, „nech dá pokoj otcovi, ktorý je už X roky po smrti a aj jej, už nevládze s ňou bojovať, s ničím jej nepomohla, pre ňu je cudzia osoba a keď chce dediť, má sa uspokojiť s tým, že po ňom zdedila povahu, je nenásytná a chamtivá“. Pevne verí v spravodlivé rozhodnutie odvolacieho súdu a žiada, aby bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. 5. Žalobkyňa zaslala procesné stanovisko k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu a uviedla, že pokiaľ vo svojom vyjadrení žalovaná poukazuje na to, že poručiteľ mal byť nenásytný a chamtivý, uvedené v podstate len potvrdzuje jej tvrdenie, že zo stretnutí s ňou mu išlo len o dary, ktoré mu vždy priniesla. Nie je pravdou, že je nenásytná a chamtivá, len sa jej veľmi dotklo, že otec, ktorý jej nikdy v živote nič nedal (či už materiálne alebo nemateriálne - osobný záujem, ktorý ako dieťa potrebovala) ju opomenul vo svojom závete a navyše ju listinou o vydedení vydedil z dôvodov, ktoré sú skresľujúce a poňaté len jednostranne. Toto sa jej veľmi dotklo a práve žalobou to chcela vyvrátiť. Takisto verí, že rozhodnutie odvolacieho súdu bude spravodlivé a objektívne posúdi jej situáciu. 6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Odvolacie konanie v danej veci začalo už za účinnosti nového procesného predpisu (dňom 02.08.2016- podaním odvolania). 8. V dedičskej veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15D 112/2014 súd uznesením zo dňa 04.05.2015 odkázal žalobkyňu, ako potomka poručiteľa, na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny o vydedení a závetu spísaných vlastnou rukou poručiteľa dňa 23.08.2010 a dané dedičské konanie prerušil. Žalobkyňa, ako jediný potomok poručiteľa C. M., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, sa žalobou domáhala voči žalovanej, ako závetnej dedičke a manželke poručiteľa, určenia neplatnosti závetu v časti vydedenia žalobkyne a jej dedičov, určenia neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 23.08.2010 a určenia, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi. Žalobkyňa tvrdila, že nebol daný žiadny zo zákonných dôvodov pre možné vydedenia potomka poručiteľom a dôvody vydedenia obsiahnuté v listine o vydedení spísanej poručiteľom dňa 23.08.2010 sú nepravdivé a pravdu skresľujúce. 9. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s predloženými a vyžiadanými listinnými dôkazmi, výsluchom strán sporu, svedeckými výpoveďami, ako aj písomnými vyjadreniami oboch strán sporu a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. 10. Podľa ustanovenia § 469a ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky zákonník), poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie neusporiadaný život. 11. Podľa ustanovenia § 469a ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2. O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia. 12. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým výslovne prejaví svoju vôľu vylúčiť svojho potomka, ako neopomenuteľného dediča z dedenia a uprieť mu tak zákonné právo dediť, vyplývajúce mu z blízkeho príbuzenského vzťahu predka a potomka. Ide o závažný zásah do subjektívneho práva, preto podľa zákona musí vydedenie spĺňať materiálne a formálne náležitosti ustanovené zákonom. Listina o vydedení musí spĺňať okrem prísnych formálnych náležitostí vyžadovaných aj pre platnosť závetu (§ 469a ods. 3 OZ), aj materiálne náležitosti požadované a vymienené zákonom, čo znamená, že poručiteľ môže vydediť potomka (resp. aj jeho potomkov) iba z dôvodov expressis verbis upravených v ustanovení § 469a ods. 1 písm. a/ až d/ Občianskeho zákonníka. Súdna prax a početná judikatúra ustálila, že dôvody vydedenia je vzhľadom na nespočetné osobitosti, špecifiká, variabilitu rodinných vzťahov a podobne... potrebné a priam nutné posudzovať a zisťovať ich objektivitu vždy zásadne individuálne, s prihliadnutím a rešpektovaním špecifických okolností konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia nemožno preto paušalizovať a vykladať určitým striktným spôsobom, sú totiž príliš subjektívnymi a pri každom jednotlivcovi sa posudzujú a zdôvodňujú inak. Možno nimi postihnúť široký okruh sociálnej a emočnej interakcie medzi predkami a potomkami existujúcej v rodinných väzbách medzi poručiteľom a inak neopomenuteľnými dedičmi - jeho potomkami. 13. Súd prvej inštancie v nadväznosti na zákonnú úpravu a vychádzajúc z konkrétnych dôvodov vydedenia žalobkyne jej otcom - poručiteľom v listine o vydedení spísanou vlastnou rukou dňa 23.08.2010 nemal za pochybné, že táto listina a prejav vôle poručiteľa z formálneho hľadiska obstojí. Súd preto skúmal danosť materiálnych dôvodov, pre ktoré poručiteľ mal v úmysle a prejavil vôľu vydediť žalobkyňu, ako svojho jediného potomka. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že prvý zákonný dôvod možného vydedenia vyplývajúci z ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka v danom prípade vzhľadom na konkrétne okolnosti daný nebol. Poručiteľ nebol odkázaný na nevyhnutnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch na žalobkyňu, ako svojho potomka, nakoľko táto pomoc mu bola v plnom rozsahu a zodpovedným spôsobom zabezpečená zo strany žalovanej, ako jeho manželky, ktorá ho doopatrovala až do jeho smrti. Medzi stranami sporu však zostalo v štádiu odvolacieho konania sporné, či bol daný dôvod vydedenia vymienený v ustanovení § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, ku ktorému by smerovali dôvody vydedenia obsiahnuté v listine o vydedení poručiteľa, spísanej dňa 23. 8. 2010, podľa obsahu ktorej poručiteľ vydedil žalobkyňu, ako svojho potomka z dôvodu, že pociťoval subjektívne, že o neho ako o svojho otca neprejavuje trvalo opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala mať a prejavovať. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vyjadreniami oboch strán sporu, svedeckými výpoveďami, ako aj dôvodmi odvolania a vyjadrením k odvolaniu sa po zvážení konkrétnych okolností prípadu stotožňuje s právnym názorom prijatým súdom prvej inštancie, že bol daný tento zákonný dôvod pre vydedenie žalobkyne. Nesporné bolo, že posledný kontakt žalobkyne s poručiteľom sa uskutočnil v roku 2007, keby pri hádke v telefonickom rozhovore po tom, ako žalobkyňa oznámila svojmu otcovi, že z pracovných dôvodov a svojho pobytu v zahraničí nebude môcť pricestovať na vianočné sviatky, a teda ani navštíviť ho, na čo mal poručiteľ podľa zhodného tvrdenia oboch strán sporu reagovať tým, že sa vyjadril, že žalobkyňa nie je viac jeho dcérou. Možno mať za preukázané v konaní, že aj do roku 2007 bol kontakt žalobkyne so svojim otcom hoci sporadický a nepravidelný, avšak bol udržiavaný, hoci len písomnou formou (pohľadnicami), alebo telefonickou formou. Nakoľko však žalobkyňa žila dlhodobo, po dosiahnutí plnoletosti, v zahraničí, a teda jej možnosti navštevovať a osobne sa kontaktovať s poručiteľom ako svojim otcom boli z objektívneho hľadiska obmedzenejšie, nie je tak zásadné akou formou sa uskutočňovali kontakty medzi nimi, ani v akej frekvencii. Podstatné je, že až do roku 2007 boli tieto kontakty udržiavané. Aj keď možno prisvedčiť argumentom žalobkyne, že bola iniciátorkou kontaktov aj v minulosti zrejme viac menej ona, avšak len táto skutočnosť nemôže svedčiť záveru, ktorý žalobkyňa zastáva a podľa ktorého poručiteľ mal záujem o kontakt s ňou len zo zištných dôvodov, za účelom vecný benefitov, ktoré boli spojené s návštevou dcéry u otca. Pokiaľ totiž bolo už rokmi zabehnutou praxou medzi nimi, že otec bol zvyknutý a spoliehal sa na to, že sa mu dcéra priebežne ozýva a to či už telefonicky alebo písomne, možno mať za to, že toto bolo zabehnutý model kontaktovania sa otca s dcérou a bol zrejme pre obe strany postačujúci. Odvolací súd poznamenáva, že z vykonaného dokazovania bolo sporné, či skutočne poručiteľ disponoval telefónnym číslom a aktuálnou adresou pobytu svojej dcéry v zahraničí, nakoľko ona tvrdila že mal kontakt na ňu tak telefonický, ako aj adresu jej pobytu v zahraničí, čo však žalovaná popierala svojou výpoveďou v konaní, keď tvrdila, že poručiteľ nevedel, kde konkrétne sa jeho dcéra v zahraničí zdržiava, pretože pokiaľ sa jej na to pýtali, odpovedala vyhýbavo. V konaní zostalo sporné medzi stranami aj to, odkedy (od koľkých rokov žalobkyne) a najmä ako často dochádzalo ku kontaktom poručiteľa so žalobkyňou, ako svojim dieťaťom, po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Samotná žalobkyňa na pojednávaní pred súdom uviedla, že chodieva za svojím otcom na návštevy už ako F. na prázdniny, výslovne uviedla, že chodieva za ním potom ešte veľa krát a to buď cez víkendy alebo cez prázdniny, uviedla výslovne, „keď som mohla, tak som išla za ním“. Neskôr sa žalobkyňa túto svoju výpoveď snažila oslabiť tvrdením, že ako maloletá mohla mať skreslenú predstavu o tom, koľkokrát a odkedy bola za svojim otcom. Naproti tomu žalovaná uviedla, že žalobkyňu prvýkrát spoznala keď mala takých XX - XX rokov. Odvolací súd však poznamenáva, že napriek tomu, že frekvencia a intenzita vzájomného stretávania sa poručiteľa so svojou dcérou neboli v konaní presne ustálené, uvedené však nevyvracia záver súdu, že kontakt medzi poručiteľom a žalobkyňou bol udržiavaný a vzájomný vzťah budovaný a vytváraný po tom, ako bol poručiteľ prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. V konaní bolo nesporné a nespochybnené ani jednou zo strán sporu, že posledný kontakt medzi poručiteľom a žalobkyňou bolo telefonický v roku 2007, po tomto telefonickom konflikte, kedy mal poručiteľ po oznámení žalobkyne o tom, že daný rok na vianočné sviatky na Slovensko nepricestuje, povedať jej, že už nie je viac jeho dcérou, sa už viac žalobkyňa so svojim otcom nekontaktovala, a nekontaktoval sa s ňou ani on. Hoci je možné polemizovať s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, že vzhľadom na finančnú situáciu poručiteľa a jeho zdravotný stav tento mal možnosti kontaktu so žalobkyňou obmedzené, keďže on sám nemal možnosť za ňou vycestovať do zahraničia a bol tak odkázaný iba na tom, kedy tento osobný kontakt zrealizuje žalobkyňa, pretože pokiaľ sa v minulosti žalobkyňa telefonicky ozývala, zrejme poručiteľ disponoval telefonickým kontaktom na ňu (aj, keď je s odstupom času diskutabilné aj to, či bol tento telefonický kontakt ešte aktuálny aj v priebehu už niekoľkých rokov), odvolací súd však považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že zodpovednosť za udržiavanie vzťahov s poručiteľom, ako so svojim otcom, spočívala viac na samotnej žalobkyni, ako jeho dcére, ako na poručiteľovi. Pokiaľ aj došlo k slovnému konfliktu medzi nimi dvomi pred Vianocami v roku 2007 a možno aj prisvedčiť argumentom žalobkyne, že jeho vyjadrenie o tom, že už viac nie je jeho dcérou sa jej mohol bolestivo dotknúť a mohla v dôsledku tohto jeho vyjadrenia pociťovať určitú zatrpknutosť voči nemu, avšak je zaužívaným spoločenským úzusom, že ústretové gesto pri konfliktoch rodičov s deťmi by mali skôr urobiť deti, ako mladší voči starším osobám. Je práve na deťoch, aby pristupovali zhovievavejšie k určitým náladovým výkyvom a možným emocionálnym vrtochom najmä starších ľudí a to obzvlášť s prihliadnutím na konkrétne okolnosti tohto prípadu, pretože ako vyplývalo z popisu ich dovtedajších kontaktov, poručiteľ bol zvyknutý na to, že sa mu ozve, síce sporadicky, avšak predsa len pravidelne minimálne raz do roka jeho dcéra. Pokiaľ tak žalobkyňa od roku 2007 až do smrti poručiteľa, ktorá nastala dňa XX. X. XXXX, teda v priebehu značného časového rozpätia nebola ochotná a nemala záujem uskutočniť ani jediné ústretové gesto voči poručiteľovi, v priebehu mnohých rokov neprejavila o neho absolútne žiadny záujem a to ani len snahou o písomný kontakt prostredníctvom pohľadnice, takýto jej postoj svedčí o tom, že dlhodobo nemala skutočný a úprimný záujem o svojho otca a nešlo len o jednorazovú slovnú hádku medzi nimi. Takéto konanie potom možno hodnotiť ako kvalifikovaný prejav skutočného a najmä dlhodobého nezáujmu potomka o svojho predka a odvolací súd sa z uvedeného dôvodu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká daného prípadu bol daný dôvod vydedenia vyplývajúci z ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka a žalobkyňa o poručiteľa trvalo neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. 14. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24. februára 2010, z predmetného rozhodnutia vyplýva aj záver, že pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, sa považuje za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24. februára 2010). Práve s poukazom na závery obsiahnuté v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu odvolací súd sa domnieva, že bola v konkrétnom prípade objektívna možnosť potomka kontaktovať sa s poručiteľom a prejavovať o neho opravdivý záujem. Odvolací súd taktiež prisviedča názoru súdu prvej inštancie, že možné neplnenie si vyživovacej povinnosti poručiteľa v minulosti voči žalobkyni, ešte v čase keď bola maloletým dieťaťom a teda aj odkázaná na jeho vyživovaciu povinnosť, nemá právnu relevanciu s danosťou nároku v tomto konaní, pretože otázka nárokov z titulu dedenia nemá po právnej stránke súvis s otázkou plnenia si vyživovacej povinnosti rodičov k deťom 15. Odvolací súd len v stručnosti reaguje na konkrétny odvolací dôvod žalobkyne, ktorá v závere odvolania spochybnila nezaujatosť súdu pri rozhodovaní v danej veci a to z dôvodu, že žalovaná dlhoročne pracuje na Y. B. vo D., ktorý vo veci rozhodoval a konštatuje, že z tohto istého dôvodu vzniesla žalobkyňa na začiatku konania námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu D., o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, uznesením č.k. 13NcC/44/2015 - 35 zo dňa 10. 11. 2015 a námietku zaujatosti vyhodnotil ako nedôvodnú a vyslovil, že sudcovia Okresného súdu D. nie sú v danej veci z prejednávania a rozhodovania vylúčení. Odvolací súd s poukazom na znenie ustanovenia § 53 ods. 2 Civilného sporového poriadku konštatuje, že na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd (danému zákonnému zneniu zodpovedala aj skoršia právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). 16. S poukazom na vyššie uvedené dôvody možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne a zákonné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu bol daný zákonný dôvod na vydedenie žalobkyne ako potomka poručiteľa, preto žaloba v petite, ktorým sa žalobkyňa domáhala neplatnosti listiny o vydedení spísanej poručiteľom dňa 23. 8. 2010 dôvodná nebola a v nadväznosti na tento právny záver potom bola žaloba nedôvodná aj ohľadom výroku, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že závet spísaný vlastnou rukou poručiteľa dňa 23. 8. 2010 je neplatný v časti vydedenia žalobkyne a jej dedičov, ako aj ohľadom petitu žaloby, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že je dedičkou po poručiteľovi. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalovaná, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. 18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).