Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/70/2024 z 25. 3. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 14Co/70/2024 1121201450 25. 03. 2025 JUDr. Darina Kriváňová ECLI:SK:KSBA:2025:1121201450.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Roman Bolebruch a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: H. Ú., F.. XX.XX.XXXX, C. A. K. E. T. XXX, C. A. K. E. T., Č. S., zast. CLC advokátska kancelária s.r.o., Panenská 18, Bratislava proti žalovaným: X.) H. Ú., F.. XX.XX.XXXX, S. XXXX/XX, T., W.. D.. I. C., I., A. X, T., X.) Y. C., F.. XX.XX.XXXX, Za E. XXX/XX, H., Č. S., W.. E.. Š. P.Č., I., Č. XX, T., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané a vydedenie je neplatné, o odvolaní žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-50C/30/2021-455, zo dňa 25. októbra 2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-50C/30/2021-455 zo dňa 25. októbra 2023 v napadnutej časti p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v 1./ a 2./ rade v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-50C/30/2021-455 zo dňa 25. októbra 2023 určil, že dôvody vydedenia žalobcu poručiteľom O.. arch. D. N., nar. XX.XX.XXXX, uvedené v listine o vydedení spísanej notárkou D.. W. G. na notárskom úrade v Bratislave zo dňa 25.06.2018 vo forme notárskej zápisnice č. N 432/2018, Nz 20796/2018, NCR1s 21191/2018 nie sú dané. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade v rozsahu 100 %. 2. Žalobu odôvodnil tým, že jeho otec O.. arch. D. N. (ďalej iba „poručiteľ“) zomrel dňa XX.XX.XXXX. V konaní o dedičstve vedenom súdnym komisárom D.. H. P., sp. zn. 38D/503/2020, DNot 75/2020 bola zaobstaraná listina o vydedení zo dňa 25.06.2018, vo forme notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná pred notárkou D.. W. G. č. N 432/2018, Nz 20796/2018, NCR1s 21191/2018 (ďalej iba „listina o vydedení“). V zmysle listiny o vydedení ide o dôvody podľa § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka (teda z dôvodu, že v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytol pomoc v chorobe, starobe a iných závažných prípadoch a neprejavoval o neho opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať). V listine o vydedení sa uvádza, že žalobca mal v čase rozvodu asi 13 rokov, chodil do školy, s poručiteľom mali dobrý vzťah a aj sa stretávali, čo však nie je pravda. Poručiteľ a matka žalobcu sa rozviedli dňa 23.04.1965, kedy mal žalobca 3 roky. Poručiteľ potom zo spoločnej domácnosti odišiel, nadviazal známosť so žalovanou v 1. rade, s ktorou uzavrel manželstvo a odsťahoval sa na Slovensko. Poručiteľ o žalobcu po rozvode prejavoval minimálny záujem, neposielal mu darčeky ani gratulácie pri príležitosti sviatkov. Tvrdenia, že ich vzťahy sa začali meniť po ukončení školy, kedy žalobca prestal poručiteľa vyhľadávať a že poručiteľ mu písal na narodeniny, meniny a Vianoce nie sú pravdivé. Žalobca poručiteľa,

aj napriek nedostatočne rozvinutému vzťahu, z vlastnej iniciatívy pravidelne telefonicky kontaktoval, a to najmä pri príležitosti narodenín, sviatkov a taktiež sa s ním príležitostne stretával, naposledy pred asi tromi rokmi (približne jeden rok pred spísaním listiny o vydedení) v rodinnom dome žalovanej v 2. rade v Prahe. Žalobca sa nepričinil na stave v akom bol s poručiteľom, tento stav nezavinil ani čiastočne, keďže bolo na poručiteľovi, aby si so žalobcom - synom vybudoval prirodzený rodičovský vzťah. 3. Žalovaná v 1. rade so žalobou nesúhlasila, žiadala ju zamietnuť a uviedla, že s poručiteľom boli manželia a tvrdenia žalobcu sú v rozpore so skutočnosťou. Jednou z najväčších psychických útrap poručiteľa bolo to, že sa nevedel zmieriť s tým, že jeho syn (žalobca) o neho nejaví žiaden opravdivý záujem, pričom tento stav trval až do jeho smrti. Poručiteľ nikdy nezadal žiaden dôvod k tomu aby ho žalobca ignoroval. Bol to srdečný človek, dokázal sa tešiť z každej maličkosti, ktorá sa týkala jeho, alebo rodiny, blízkych či priateľov. Dôvodom rozpadu a rozvodu prvého manželstva poručiteľa žalovaná v 1. rade nemohla byť, lebo sa zoznámili až po piatich rokoch po rozvode. Podstatný dôvod rozvodu je nevera jeho vtedajšej manželky. Poručiteľ napriek rozvodu svoje deti miloval, brával ich na dovolenky doma aj v zahraničí (napr. v Bulharsku od 16.07. do 08.08.1971). Taktiež nie je pravdou, že by žalobca od neho nedostával darčeky, aj po uzavretí druhého žalobcovho manželstva ich finančne a materiálne podporoval, teda prispel im na rekonštrukciu ich rodinného domu. Keby sa žalobca bol správal inak, istotne by sa poručiteľ rozhodol zmeniť alebo aj zrušiť listinu o vydedení, lebo k tomuto úkonu nepristúpil z pomsty, ale zo zúfalstva. Poručiteľ absenciu spolupatričnosti žalobcu ťažko znášal, nevedel sa s tým zmieriť, o vydedení nerozhodol z nerozvážnosti, ale po dlhých úvahách a po dlhom a dôkladnom zvážení všetkých okolností. 4. Žalovaná v 2. rade so žalobou taktiež nesúhlasila a svoju procesnú obranu odôvodnila tým, že so žalobcom sú súrodenci a bol to práve žalobca, ktorý poručiteľa na Slovensku (v Bratislave) od roku 1990 nenavštívil. Jeho tvrdenie, že sa s poručiteľom stretol u nich doma v roku 2018 nie je pravdou, nakoľko žalovaná v 2. rade sa so žalobcom nestýka už od jari roku 2016, čiže ak sa takéto stretnutie uskutočnilo, tak bolo dávno pred týmto dátumom, cca v roku 2012. Poručiteľ ako onkologický pacient (od roku 2005) bol v Českej republike naposledy v roku 2016. Ak je niekto 15 rokov onkologický pacient a jeho dieťa nie je ochotné ho ani raz za tak dlhé obdobie navštíviť, nesvedčí to o jeho skutočnom záujme a pomoci. Žalobca sám neudržiaval s poručiteľom normálne a bežné príbuzenské vzťahy. Poručiteľ vždy prejavoval vôľu sa so žalobcom stretnúť a mať s ním normálny rodinný vzťah. Pri každom stretnutí sa na neho pýtal a zaujímal sa o jeho celú rodinu. Je zaujímavé, že na jednej strane žalovaná v 2. rade mala s poručiteľom normálny bezproblémový vzťah. Vzájomne sa navštevovali, rešpektovali a spolu komunikovali, pričom mu bola oporou v posledných mesiacoch života aj napriek tomu, že rovnako žila na území cudzieho štátu. Rodičia sa veľmi skoro rozvádzali snažili sa, aby rozvod nenarušil budúce vzájomné vzťahy. Za poručiteľom jazdili spoločne so žalobcom vlakom o všetkých sviatkoch, jarných a letných prázdninách. Asi v roku 1970 boli spolu letecky v Bulharsku. V roku 1973 žalobca býval u poručiteľa v Brne asi jeden školský rok. Žalobca poručiteľa pozval na svoju druhú svadbu do Úval. Po tejto svadbe ho poručiteľ spolu so žalovanou v 1. rade navštívili. So štvrtou manželkou žalobcu sa už poručiteľ nestretol a ani nevedel, že sa žalobca znovu oženil. Poručiteľ sa žalovanej v 2. rade na žalobcu často pýtal, do poslednej chvíle veril, že sa o neho začne zaujímať. Žalovaná v 2. rade je presvedčená, že žalobca mu nevolal, jedinou výnimkou bol jeho telefonát na Vianoce 2019, kedy mu poprial pekné sviatky, ale vôbec sa ho nespýtal ako sa má. Išlo o krátky telefonát. O tomto telefonáte vie priamo od poručiteľa. Postavenie vo vzťahu k dedičstvu má žalovaná v 2. rade vo svojej podstate rovnaké ako žalobca, nakoľko po poručiteľovi nededí žiadny majetok, aj keď nie z dôvodu vydedenia, a to aj napriek tomu, že mali spolu výborný vzťah a akceptuje jeho prejavenú poslednú vôľu. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že sa telefonicky dopytoval či poručiteľ nepotrebuje jeho pomoc k tomu by bolo vhodné uviesť, že žiadne takéto telefonáty s najväčšou pravdepodobnosťou neprebehli a jedná sa len o účelové tvrdenie. Tieto skutočnosti by priamo mohol poprieť iba poručiteľ. O žiadnych takýchto telefonátoch sa nikdy nezmienil. 5. Žalobca na vyjadrenia žalovaných uviedol, že v čase keď sa dozvedel o diagnóze poručiteľa sa pravidelne dopytoval akým spôsobom mu vie pomôcť, načo sa poručiteľ vždy vyjadril spôsobom, že má všetku potrebnú starostlivosť zabezpečenú a nepotrebuje od neho pomoc. Žalovaná v 2. rade sama priznáva, že jediné, čo vie je to, že sa ju poručiteľ na žalobcov život často pýtal. Poručiteľ ho mal ako otec kontaktovať priamo, a nie sa dopytovať o jeho živote prostredníctvom tretej osoby, o čom sa žalobca z objektívnych dôvodov nemal ako dozvedieť. Žalobca nespochybňuje, že sa o neho poručiteľ možno aj zaujímal, lenže sa o tom žiaľ z objektívnych dôvodov väčšinou nemal možnosť dozvedieť, a tak sa

ich rodinný vzťah a väzba otec - syn nemala možnosť vyvíjať. Pokiaľ ide o spomenuté stretnutie z roku asi 2017/2018 a nie 2012, vzhľadom na väčší časový odstup si presný rok stretnutia nepamätá, chcel len poukázať na skutočnosť, že aj keď sporadicky, tak s poručiteľom v kontakte boli. Je však absolútne neprípustné aby bola ťarcha zodpovednosti za nebudovanie si vzťahu žalobcu a poručiteľa prenesená na žalobcu, ktorý mal v čase opustenia domácnosti poručiteľom len 3 roky. Pokiaľ ide o dovolenky, tak jediná dovolenka, ktorú žalobca s poručiteľom absolvoval bola dovolenka v Bulharsku, kedy mal žalobca 9 rokov. Po presťahovaní sa poručiteľa na Slovensko už žiadnu spoločnú dovolenku neabsolvovali. V súvislosti so spomínanou finančnou podporou, ktorú mal poskytovať poručiteľ, žalovaná v 1. rade mala zrejme na mysli svadobný dar, ktorý predstavoval finančné prostriedky vo výške 2.000,- Kč. Predmetný dar nie je možné zamieňať s akousi finančnou podporou trvalého charakteru. 6. Žalovaná v 1. rade mala za to, že žalobca sám seba usvedčil z toho, že si nepamätá ani na to, kedy poručiteľa videl naposledy. Ak si totiž ako syn nepamätá ani to, kedy sa naposledy stretol so svojím ťažko chorým otcom, nesvedčí to v žiadnom prípade o opravdivom záujme o poručiteľa a ani o jeho údajnej iniciatíve vo vzťahu k poručiteľovi. Tvrdenie žalobcu, že poručiteľ sa na žalobcovo údajné - a ničím nepreukázané - telefonické dopytovanie mal vyjadriť, že má všetku potrebnú starostlivosť zabezpečenú, sú nepravdivé. Poručiteľ sa o žiadnych údajných takýchto telefonátoch nikdy nezmienil ani svojej manželke (žalovanej v 1. rade) ani dcére (žalovanej v 2. rade) a nezmienil sa o nich ani spoločným rodinným priateľom, ktorí dobre poznali rodinnú situáciu. Poručiteľ veľmi miloval obe svoje deti, venoval sa im a vytváral si s nimi vzťah od útleho detstva; jasným príkladom je žalovaná v 2. rade, ktorá poručiteľa navštevovala celý život a spolu so žalovanou v 1. rade a svojím manželom poručiteľa doopatrovala až do úplného konca. 7. Žalovaná v 2. rade v reakcii na argumentáciu žalobcu uviedla, že tieto tvrdenia nemajú oporu v skutkovom stave a žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil tvrdenia žalovaných. Keby sa žalobca zaujímal o otca aspoň, tak ako venuje čas tomuto sporu, tak by vedel, že otec je už na smrteľnej posteli, kde sa nachádza a mohol sa s ním prísť naposledy rozlúčiť. Poručiteľ sa rozhodol o vydedení z nejakého dôvodu (ktorý je zrejmý každému účastníkovi tohto sporu), jeho vôľu by bolo aj z úcty k nemu dobré akceptovať a ísť ďalej. Jediný, kto to neakceptuje je žalobca. 8. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 03.02.2023 potvrdil, že u poručiteľa v Brne v roku 1973 býval. Taktiež potvrdil, že sa od svojich 6. rokov snažil budovať vzťah s poručiteľom, pričom do svojich 19. rokov ho vždy navštevoval. Stretnutia boli jednostranné a poručiteľ žalobcu nenavštevoval. Žalobca poručiteľa po dovŕšení svojich 19. rokov prestal navštevovať, nakoľko si uvedomil, že záujem je jednostranný, ich vzťah zostal na priemernej úrovni so sporadickou komunikáciou. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom v dospelosti iba kopíruje vzťah, ktorý bol vytvorený v detstve. 9. Žalovaná v 2. rade v písomnom podaní zo dňa 11.05.2023 upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalobca vo svojom vyjadrení opomenul uviesť, že jeho vzťah k poručiteľovi nebol vnútorným vzťahom, ale z jeho strany išlo iba o čisto formálny, t.j. taký, ktorý vyplýva z rodného listu, nič iné z jeho správania nemožno vyvodiť. Poručiteľ robil všetko preto aby sa mohol so žalobcom stretávať a vychádzať s ním ako rodina. Poručiteľ si po celý čas plnil svoje rodičovské práva a povinnosti. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že vie, že poručiteľ je ťažko chorý a je onkologický pacient (pričom uviedol, že je chorý 30 rokov, pričom správne je 15 rokov). Žalobca vedel o chorobe svojho otca minimálne 9 rokov pred smrťou, nakoľko videl jeho jazvy na tele, spôsobené operáciou. Ani tieto informácie neboli dostatočným dôvodom na navštívenie otca na Slovensku. Telefonát z roku 2019, o ktorom bola žalovaná v 2. rade ihneď poručiteľom informovaná, pričom telefonát pokračoval aj s ostatnými členmi rodiny bol predovšetkým jediný telefonát žalobcu. Trval asi jednu minútu a týkal sa iba blahoželania k Vianociam a predovšetkým týmto telefonátom sa žalobca nepýtal na zdravotný stav ani sa nepýtal či poručiteľovi nie je potrebná nejaká pomoc. Žalobca a poručiteľ sa nevideli od stretnutia v Čechách, pričom poručiteľov zdravotný stav sa už iba zhoršoval. 10. Strany doručili súdu ešte niekoľko podaní, tieto podania však svojim obsahom predstavujú už iba recykláciu a opakovanie vyššie uvedených tvrdení a skutočností. 11. Záverečnou rečou prednesenou na pojednávaní dňa 13.09.2023 žalobca zopakoval svoju argumentáciu počas konania.

12. Záverečnou rečou prednesenou na pojednávaní dňa 13.09.2023 žalovaná v 1. rade poukázala, okrem jej argumentácie počas konania na to, že poručiteľ mal úprimný záujem sa so žalobcom stýkať a udržiavať s ním zvyčajné príbuzenské vzťahy. Poručiteľ veľmi stál o vzťah so žalobcom. Žalobca ani za života a ani po smrti poručiteľa neprejavil záujem a porozumenie, nebol ochotný zájsť k nemu na návštevu. Žalobcu navštevoval iba poručiteľ, ktorý cestoval do Českej republiky. Žalobca nebol ani na jeho hrobe, tiež mu nič nebránilo ako dospelému človeku rozvíjať a ovplyvňovať vzťah s poručiteľom. Poručiteľ si k žalobcovi aktívne budoval pekný vzťah od ranného detstva žalobcu a sám poručiteľ svojím správaním nezavinil, a ani nemohol zaviniť nezáujem žalobcu o jeho osobu. Nezáujem žalobcu má pôvod v jeho povahe. 13. Záverečnou rečou prednesenou na pojednávaní dňa 13.09.2023 žalovaná v 2. rade upriamila pozornosť na výpoveď svedka R. R., z ktorého výpovede je zrejmé, že trávili spoločné aktivity a mali normálny zdravý vzťah. Z konania ďalej vyplynulo, že správanie žalobcu voči poručiteľovi ako svojmu otcovi nezodpovedá riadnemu správaniu potomka k rodičovi a jednalo sa o správanie, ktoré trvalo prekračuje zásady spoločenskej slušnosti. Poručiteľ nezadal žiadny dôvod na takéto správanie, nakoľko podľa výpovede svedkov bol vzťah medzi nimi normálny, tak ako medzi otcom a synom má byť. Žalobca ho postupne prestal vyhľadávať a kontaktovať. Oženil sa, potom znovu a hoc sa poručiteľ stále snažil o kontakt, zostal bezvýsledný. Písal mu na narodeniny, meniny, Vianoce. Vždy poďakoval, ale nebol žiaden spätný kontakt. On mu na sviatky nevolal, nepísal, tak aj poručiteľ postupne prestal. Poručiteľ v listine o vydedení napísal to, čo cítil a prečo to urobil a z akého dôvodu takto postupoval. 14. Na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa so všetkými listinnými dôkaznými prostriedkami, ako aj ostatnými listinami tvoriacimi obsah spisu, dospel súd prvej inštancie k nasledovným skutkovým zisteniam. 15. Rozsudkom Okresného súdu Brno - mesto zo dňa 23.04.1965, sp. zn. 15C/37/65 bolo manželstvo D. N. a O. N., uzatvorené dňa 09.04.1959, na návrh O. N. rozvedené. Výživné zatiaľ nebolo ustanovené. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že nezrovnalosti medzi manželmi sa prejavili po narodení prvého dieťaťa a mali svoj pôvod vo finančných problémoch. Odporca (D. N.) totiž študoval a mal iba štipendium. Z toho nedával nič na domácnosť. U odporcu sa začali prejavovať hrubé povahové rysy. Začal navrhovateľke nadávať, dokonca ju fackal („zpolíčkoval“). Začala sa u neho prejavovať aj žiarlivosť, obzvlášť potom, kedy navrhovateľka začala pracovať v ZKL Líšen. Začal navrhovateľke robiť výstupy u zamestnávateľa. Začal písať rôzne listy a sťažoval tak navrhovateľke zamestnanie. K nadávkam dochádzalo i pred deťmi (...). Odporca s návrhom súhlasil a uviedol, že navrhovateľka mala známosť so zamestnancom ZKL Líšen (...). Pripustil, že v rozčúlení napadol navrhovateľku a že jej aj hrubo nadával. Manželstvo považuje za rozvrátené. Z výsluchu účastníkov súd zistil, že už v dobe uzatvorenia manželstva sa prejavila bezohľadnosť odporcu, pokiaľ ide o telesné styky. Odporca mal iba štipendium asi 400,- Kčs, ktoré sám spotreboval. Keď prešla navrhovateľka do ZKL Líšen, dosiahla žiarlivosť odporcu vrchol. Podozrieval ju so stykom s kolegom, toto podozrievanie spôsobilo, že sa s ním zblížila. Nebolo však preukázané, že by táto známosť bola dôverného charakteru. Povolenie rozvodu nebude proti záujmom maloletých detí, ktoré boli svedkami nezhôd medzi účastníkmi, takže to nepriaznivo ovplyvňovalo výchovu detí. V takomto prostredí by rozhodne nemohli deti ďalej vyrastať. Súd zveril výchovu detí matke, s čím odporca súhlasil. Výživné nemohlo byť zatiaľ stanovené, nakoľko odporca je t. č. vo výkone základnej vojenskej služby a nemá žiadny príjem, poberá iba vreckové. (č.l. 22 - 23) 16. Zo zápiskov prázdnin žalobcu a žalovanej v 2. rade v roku 1971 („celé dva měsíce“) vyplýva nasledovné: - 01.07. - 16.07. družina obedy 60,- Kčs, družina výlety 100,- Kčs, nové topánky 50,Kčs, jedlo 200,- Kčs, - 16.07. - 8.08. Bulharsko 1.600,- Kčs (á 800,- Kčs), - 08.08. - 12.08. Brno, - 12.08. - 30.08. tábor 2.940,- Kčs. Ďalej neplatené výživné 1.540,- Kčs, vreckové z tábora 20,- Kčs, cesta Brno - Praha 55,- Kčs, (nečitateľné) 10,- Kčs. (č.l. 116) 17. Rozsudkom Obvodného súdu pre Prahu 6 sp. zn. 3P/2859/69 zo dňa 18.11.1975 bolo určené výživné na žalobcu, ktoré je povinný platiť poručiteľ. Voči tomuto rozsudku podal poručiteľ odvolanie, v ktorom uviedol, že „matka zdôvodňuje svůj požadavek věkem dětí. Pokud vím, je v učebním poměru o učně všestranně postaráno. Co se týká ošacení, vím, že se značně zvyšují požadavky s věkem dětí. Tuto

skutečnost jsem až dosud řešil tím, že jsem oběma dětem nakupoval oblečení priměřené jejich věku/ nikoliv partiové oblečení jak to činí matka. Tak na př. uvádím, v říjnu t.r. jsem zakoupil dceři O. zimní kabát za 1.200,-“. (č.l. 280) 18. Dňa 28.11.1979 poručiteľ a žalovaná v 1. rade adresujú žalobcovi a žalovanej v 2. rade list v znení: „srdečne obidvoch pozdravujeme a myslíme na Vás. Prečo sa neozvete a nenapíšete. Ako je rok dlhý, tak sme čakali, kedy sa objavíte. Som zvedavý ako to ide H. v učení, čo záujmy a koníčky. Rozhodne napíšte obidvaja, teda aj H.! (...) Napíšte, čo si prajete k Vianociam, ktoré knihy a čo by sa hodilo, prípadne aj z Maďarska, občas tam niekto ide. (...) Nebudem sa radšej ďalej rozpisovať, čakáme od Vás list. Naplánujte si to tak, aby ste mohli cez Vianočné sviatky prísť. (...) Najlepšie bude, keď prídete po Štedrom dni.“ (č.l. 341 - 342) 19. Listom zo dňa 16.12.1979 žalobca poručiteľovi a žalovanej v 1. rade píše, že sa „ospravedlňuje, že tak dlho nepísal. Behom tohto roku som zažil veľa zmien. Som teraz v druhom ročníku. (...) Tieto prázdniny som bol na dvoch brigádach (...)“. Žalobca ďalej opisuje brigádu a svoje zážitky a pokračuje: „Tieto Vianoce, tak ako minule, ide celá naša rodina do hôr a vraciame sa až v roku 1980“. Žalobca ďalej opisuje sťahovanie a nový byt so zakončením šťastných Vianoc a Nového roka. (č.l. 371 - 374) 20. Listom zo dňa 16.05.1994, adresovaným okrem iných aj žalobcovi a žalovanej v 2. rade, poručiteľ a žalovaná v 1. rade ďakujú za fotky, pozdravy a listy. Ďalej „ospravedlňujem sa, že sme sa tak dlho neozvali, ale nejak toho padlo veľa naraz. (...) Chystali sme sa určite prísť do Prahy, pozrieť sa k vám i k H.. Možno to vyjde, nastúpil k nám do Akadémie jeden inžinier, ktorý jazdí do Prahy autom, sťahuje sa sem na Slovensko, dohodnem sa s ním, že sa s ním zveziem. Dúfam, že sa dá ísť na občiansky preukaz. (...) Pozývame vás všetkých na dovolenku (do zahraničia), dúfam, že aspoň pár dní by ste mohli byť u nás, keď sme sa nemohli celý rok zísť. Neviem si predstaviť ako je u H.. Túto zložitú ekonomickú situáciu asi ťažko prekonávajú s malými deťmi. Aspoň by mali napísať čo a ako, či sa im nedá nejako pomôcť, aj keď to je s tými hranicami zložitejšie.“ (č.l. 343 - 344) 21. Listom zo dňa 23.04.1999 žalovaná v 2. rade oznamuje poručiteľovi a žalovanej v 1. rade okrem iného, že „H. je v pohode, bol rád, že sa s vami videl (...).“ (č.l. 358) 22. Listom zo dňa 11.01.2000, adresovanom žalovanej v 2. rade a jej rodine, poručiteľ a žalovaná v 1. rade uvádzajú, že „často na vás spomíname. Bolo nám u vás dobre. (...) Snažím sa pre H. nakresliť to, čo potreboval. (...) Je to vlastne iba zámer, štúdia. (...) H. nech to H. prejedná iba tak v týchto náčrtoch.“ (č.l. 346 - 347) 23. Notárskou zápisnicou zo dňa 25.06.2018, spísanou notárkou D.. W. G., č. N 432/2018, Nz 20796/2018, NCR1s 21191/2018 bola spísaná listina o vydedení a závet, ktorou O.. arch. D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. republika vyhlásil, že vydeďuje syna H. N. rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. republika, s „mne posledným známym bydlisko H., P. XX/XX, ktorý mi trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by mi mal ako potomok prejavovať a v rozpore s dobrými mravmi mi neposkytuje potrebnú pomoc v chorobe, v starobe a v iných závažných prípadoch. Syn H. pochádza z môjho prvého manželstva. V čase rozvodu mal syn asi 13 rokov, chodil do školy a mali sme dobrý vzťah, aj sme sa stretávali. V tom čase som žil v Brne, kde on navštevoval strednú školu. Potom po ukončení školy sa tie vzťahy začali meniť, on ma prestal postupne vyhľadávať a kontaktovať. Oženil sa, potom znovu a hoc som sa stále snažil o kontakt, zostal bezvýsledný. Písal som mu na narodeniny, meniny, Vianoce, vždy poďakoval, ale nebol žiaden spätný kontakt. On mi na sviatky nevolal, nepísal, tak som postupne prestal aj ja. Stretli sme sa len pri určitých príležitostiach ako bol napríklad pohreb mojej matky. Vravel som mu, že by sme sa mohli vídať, vždy mi potom povedal, že sa ozve, a neozval sa. Nevideli sme sa viac ako 10 rokov, posledné stretnutie si spomínam bolo na chalupe v Čechách asi pred desiatimi rokmi. Mrzí ma, ako sa naše vzťahy pokazili. Mám ešte dcéru, tiež z prvého manželstva O. C. rod. N., nar. XX. XX. XXXX, s ktorou mám dobrý vzťah, rovnako aj s jej manželom a navštevujú ma, aj keď bývajú v Prahe. Zároveň vyhlasujem, že si želám, aby sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj na všetkých jeho potomkov. O.. árch. D. N. vyhlasujem, že celý môj majetok hnuteľný aj nehnuteľný ako aj práva, ktoré budem vlastniť v čase smrti odkazujem mojej manželke H. N. rod. H., nar. XX. XX. XXXX, r.č. XXXXXX/ XXX, bytom T.-S., S. XXXX/XX, s ktorou žijem a máme dobrý vzťah a je mi oporou aj v ťažších chvíľach. Vzhľadom na to, že máme spoločný majetok a nemáme spoločné deti, rozhodol som sa takto, aby v prípade, keď zomriem skôr ako ona, mala istotu bývania aj dostatočného zabezpečenia. Vyhlasujem,

že okrem detí H. a O. nemám žiadne ďalšie deti, t.j. žiadnych neopomenuteľných dedičov. Vyhlasujem že som bol poučený o relatívnej neplatnosti závetu vo vzťahu k mojej dcére O. C. a porozumel som jej, avšak verím, že bude moju vôľu rešpektovať, vzhľadom na dôvody, ktoré uvádzam a o ktorých aj vie. V prípade, ak si uplatní relatívnu neplatnosť závetu a nárok na svoj povinný podiel z dedičstva, samozrejme nemal by som námietky a plne to chápem tak isto ako to určite pochopí aj moja manželka. Vyhlasujem, že toto je moja vôľa vykonaná slobodne a vážne, pri plnom telesnom a duševnom zdraví a želám si, aby moji príbuzní túto listinu o vydedení rešpektovali“. (č.l. 16 - 18) 24. Z čestného vyhlásenia E. R. zo dňa 09.02.2021 vyplýva, že bola prítomná telefonickému rozhovoru žalobcu s poručiteľom minimálne trikrát v období 2018 - 2020. Posledný rozhovor, ktorý osobne počula bol počas Veľkej noci v roku 2020. (č.l. 24) 25. Z čestného vyhlásenia R. R. zo dňa 09.02.2021 vyplýva, že bola na návšteve u žalobcu a pri tejto príležitosti si vypočula telefonický rozhovor žalobcu s jeho otcom. Rozhovor sa týkal zdravotného stavu. (č.l. 25 - 26) 26. Z čestného vyhlásenia A. T. zo dňa 12.08.2021 vyplýva, že jej nie je známe, že počas 37. rokov, čo sa pozná s poručiteľom a jeho manželkou sa žalobca s poručiteľom kontaktoval akýmkoľvek spôsobom SMS, telefónom, e - mailom. Neprejavil záujem o kontakt s ním ani počas 15. rokov jeho ťažkého zdravotného stavu, napriek tomu, že bol od žalovanej v 2. rade informovaný. (č.l. 114) 27. Z čestného vyhlásenia O.. R. R. zo dňa 16.08.2021 vyplýva, že nemá vedomosť o tom, že by žalobca kontaktoval poručiteľa akýmkoľvek spôsobom. Z toho vyplýva, že o neho nemal záujem. (č.l. 115) 28. Z čestného vyhlásenia O. U. zo dňa 07.10.2021 vyplýva, že „v dobé po našem rozvodu teď již bývalý manžel jevil o syna minimálni zájem. Navštěvoval ho pouze sporadicky. Jednalo se spíše o náhodné návštěvy. Nikdy nenavštívil syna když měl narozeniny, nebo svátek, nebo pri príležitosti jiných svátku, jako jsou Vánoce, ani mu nikdy nekoupil nebo neposlal žádný dárek. Po dohodě jsem mu syna posílala během letních prázdnin, aby s otcem strávil alespoň nějaký čas, vždy ho odložil ke své matce do Rousínova u Brna, která se o něho starala ze svého malého duchodu a sám mezitím odjel k mori. Dále podotýkám, že bývalý manžel mě s výchovou syna i dcéry pomáhal pouze a výlučné formou soudné určeného výživného, kterého jsem se musela vždy domáhat soudní cestou a několikrát došlo k vymáhaní výživného i exekučne. Když jsem ho žádala, aby dětem koupil alespoň boty, nebo kabát na zimu vždy odpovědel, že i on má moc starostí a placení a nikdy mé nijak nad rámec výživného nepomohl. Když byl syn v pubertálním věku (cca 12 let) měla jsem s ním menší problémy, typické pro každého kluka v jeho věku, to znamená, že se mu zhoršil prospěch ve škole. Považovala jsem za jednu z možností, aby jeho výchovu prevzal na určitou dobu jeho otec, že se mu bude moci více věnovat, bude mít na něho více času a uplatní mužskou autoritu, kterou jsem mu jako samoživitelka nemohla dopřát a přiměje ho, aby se více věnoval učení. S bývalým manželem jsme se dohodli, že si H. na čas vezme k sobě. Dovezla jsem syna vlakem do manželovy domácnosti a pravidelné ho navštěvovala každý měsíc. S pani L. jsem měla dobré vztahy a byla ji vděčná, že i ona se o H. stará. Za krátký čas cca 3- 4 měsíce mé pani L. volala, aby si mé postéžovala a prosila mě o finanční pomoc, že ji můj bývalý manžel nedává žádné finanční prostředky na vedení domácnosti, že ona živý ze své výplaty celou rodinu, jak mého bývalého manžela, sebe, svého syna i našeho syna H., a že veškeré finanční rezervy již byly z její strany vyčerpány. O našeho syna se prý musí starat ona sama, jelikož múj bývalý manžel se v jejich společné domácnosti moc nezdržuje, porád jezdí na služební cesty na Slovensko a ona je na vše sama včetné výchovy a jídla pro našeho syna H.. Až poté se ukázalo, že Ing. N. nejezdil na služební cesty, ale již vté dobé udržoval vážný poměr s pani H. H., dnes jeho druhou ženou pani H. N. na Slovensku. Z toho duvodu, že se manžel o našeho syna v této dobé vúbec nestaral a vlastné se o něho starala cizí pani L. a ješté ani jí s ničím, ani finančné nepomáhal jsem si svého syna H. odvezla do své domácnosti v Praze po necelém roce. Vzhledem k pouze občasné a sporadické prítomnosti bývalého manžela v této dobé ve společné domácnosti se svým synem nedošlo k zásadnímu rozdílu ve vztahu bývalého manžela a jeho syna H.. Občas si H. s bývalým manželem volali a posílali si pohlednice k príležitostným svátkum. Pri príležitostí druhé svadby mu jeho otec dal svatební dar ve výši 2.000,- Kč a řekl, že mu tímto přispívá na rekonstrukci domu, který mél Petr ve vlastnictví s jeho druhou ženou U..“ (č.l. 205 - 207) 29. Žalobca na pojednávaní dňa 07.12.2022 uviedol, že vzťah medzi s poručiteľom bol vlažný. Naposledy s ním bol v kontakte cca 9 rokov spätne. Čo sa týka pobytu v Brne, mal 12 - 13 rokov a žil

tam s poručiteľom necelý rok a dôvod jeho odchodu bola tá skutočnosť, že poručiteľ sa išiel presťahovať na Slovensko, za žalovanou v 1. rade. Žalobca si nie je istý kedy sa dozvedel o chorobe poručiteľa, na poslednom stretnutí mu ukazoval jazvy po operácii. Následne sa ho niekoľko krát spýtal, či potrebuje pomoc a on to odmietol. 30. Žalovaná v 1. rade na predmetnom pojednávaní ozrejmila, že vždy keď išli za žalovanou v 2. rade do Prahy, tak ju poprosili aby dala vedieť žalobcovi, že prišli, že poručiteľ sa s ním chce stretnúť. Na otázku súdu prečo poručiteľ priamo nekontaktoval žalobcu aby sa dozvedel ako sa má, uviedla, že si presne nepamätá na konkrétne telefonáty, bolo ich určite viac. Poručiteľ mu telefonoval, inak by nevedel ako sa má. Napríklad, keď žalobca volal a žiadal ho aby sa prišiel pozrieť na jeho byt a poradiť mu, keďže poručiteľ bol architekt, takže oni nikdy neprerušili kontakt práveže, i keď nevolali toľko. Pokiaľ ide o manželky žalobcu, poručiteľ poznal prvú, druhú i tretiu, štvrtú však nepoznajú, neboli na svadbu pozvaní. Druhej svadby v roku 1987 sa zúčastnili, poručiteľ žalobcovi prispel na rekonštrukciu domu, konkrétne 3.500,- Kč. 31. Žalovaná v 2. rade na predmetnom pojednávaní uviedla, že je zložité vyjadriť, v ktorom roku čo bolo. Do roku 2016 boli so žalobcom v častom kontakte, stretávali sa. Na otázku súdu, či sa mal žalobca záujem s poručiteľom stretnúť, žalovaná v 2. rade odvetila, že v mnohých prípadoch prišiel na návštevu, podľa nej to trvalo tak do roku 2013 - 2014, potom nie. Poručiteľ nebol pozvaný na štvrtú svadbu žalobcu, dozvedel sa o nej z oznámenia, ktoré mali doma. Nevadilo mu, že nie je pozvaný, vadilo mu, že sa syn žení a že sa o tom dozvedel až takto. Pokiaľ ide o jej vedomosť, či poručiteľ telefonoval so žalobcom, poručiteľ jej uviedol, že žalobcovi v roku 2017 - 2018 telefonoval k sviatkom, poprial mu pekné sviatky, on mu poďakoval a že sa má dobre, že to bol krátky hovor. Poručiteľ mu vždy prial k Vianociam, potom iba k narodeninám, potom už nič viac o ňom nehovoril, iba ho to mrzelo a že už nemá zmysel, aby sa mu sám ozýval, keď nie je spätná väzba. V rokoch 2019 - 2020 sa mu už žalobca neozýval. Pokiaľ ide o mladosť, poručiteľ z domácnosti odišiel v roku 1964/1965. Ako deti ho spolu so žalobcom navštevovali v Brne, kde býval, konkrétne na sviatky a prázdniny, to trvalo cca 5 rokov, žalovaná v 2. rade mala 8 rokov, žalobca 6. Od jej 16. rokov jazdili za poručiteľom každý zvlášť. S poručiteľom a žalobcom boli dvakrát v Bulharsku, taktiež boli na jarných prázdninách v horách v Čechách, bolo jej vtedy 14 a pol roka, tak asi v roku 1974. Do jej 15./16. rokov, teda do roku 1975/1976, spolu jazdili tiež za babkou a dedkom. Na otázku, kedy naposledy sa poručiteľ so žalobcom kontaktoval odpovedala, že o poslednom hovore má vedomosť, stalo sa to 24.12.2019, keď po dlhom čase žalobca volal, poprial mu pekné sviatky, poručiteľ bol z toho rozrušený a o tomto hovore ju informoval. 32. Z potvrdenia druhej manželky žalobcu U. W. (predtým N.) zo dňa 12.12.2022 vyplýva, že poručiteľ a žalovaná v 1. rade im v roku 1987 darovali 3.500,- Kč na rekonštrukciu kúrenia. (č.l. 416 - 417) 33. Z čestného vyhlásenia O. U. zo dňa 31.01.2023 vyplýva, že „syn H. byl u otce v Brně od března roku 1974 do června roku 1975. Aby na syna výchovně púsobil, aby se mu zlepšil jeho prospěch. V té době jsem ho každých 14 dní navštěvovala. Dále prohlašuji, že O.. D. N. tehdy žil již 8 roků s jeho tehdejší družkou paní L. I.. Během této doby jsem zjistila, že poměry v jeho rodině jsou takové, že O.. N. platil pouze byt a jeho tehdejší družka paní I. platila celou domácnost, živila ze svého platu sebe, pana O.. N., svého syna O., který byl o 2 roky starší než můj syn H., a v té době vlastně i mého syna H.. Byla zaměstnána v podniku Krásná Jizba Brno. O.. N. zaplatil pouze za byt a ostatní peníze si nechával pro sebe. Dále prohlašuji, že vztah mezi mým bývalým manželem a synem H. nebyl nikdy vybudovaný na základě zájmu O.. N. o svého syna. H. byl malý, když jsme se s bývalým manželem rozvedli, byly mu 3 roky. Jeho otec nikdy o něho neprojevoval opravdový a skutečný zájem, který má jako otec o své děti projevovat. Zájem o otce byl věden vždy ze strany syna H..“ (č.l. 322 - 324) 34. Svedkyňa E. R. na pojednávaní dňa 24.05.2023 pred súdom vypovedala, že k žalobcovi má priateľský vzťah, ktorý trvá asi 10 rokov. Bola na návšteve u žalobcu, keď na Veľkú noc 2020 volal s poručiteľom. O tom, že mali priateľský vzťah vie od žalobcovej matky. O čom ten rozhovor bol a ako dlho trval uviesť nevie, keď prišla práve telefonovali. Kto ju pustil do bytu si nepamätá. Žalobcu navštevuje cez Veľkú noc a Vianoce, bola prítomná, keď mu telefonoval trikrát. Kde a kedy sa spolu telefonovali počas ďalších dvoch telefonátov nevie, raz to bolo na koncerte. Od žalobcu býva cca hodinu cesty, ale ako sa k nemu dostala počas covidových opatrení nevie, nepamätá si. Svedkyňa zdravotný stav poručiteľa nepozná, nerozprávala sa o tom so žalobcom, nevenovala tomu pozornosť. Nepamätá si nič konkrétne, iba to, že to bol dobrý vzťah medzi otcom a synom.

35. Svedkyňa R. R. na uvedenom pojednávaní vypovedala, že so žalobcom sú kamaráti, asi pred tromi rokmi okolo Veľkej noci bola u neho na návšteve a započula ako s niekým telefonuje a oslovuje ho tati. Počula len toľko, že ako sa máš, nepotrebuješ niečo, inak obsahu telefonátu nevenovala pozornosť. Nevie ako dlho ten telefonát trval, možno 7 minút. Zdravotný stav poručiteľa jej nebol známy, zo žalobcovej rodiny jej nikto o poručiteľovi nerozprával. 36. Svedkyňa A. T. na uvedenom pojednávaní vypovedala, že žalobcu nepozná, je susedou a priateľkou žalovanej v 1. rade, pozná aj žalovanú v 2. rade, poručiteľa tiež poznala. Poručiteľ mal žalobcu rád, čakal na správy a vyhrotilo sa to najmä na sviatky. Videla na ňom, že sa tešil, keď mu volala žalovaná v 2. rade. Keď hovoril o žalobcovi mal slzy v očiach. Na otázku súdu, kedy jej rozprával o žalobcovi, odvetila, že najviac sa začal zmieňovať o ňom, ako ochorel, vtedy ho to začalo proste viac a viac prenasledovať a trápiť. O tom, kde syn býva, ako žije sa jej ale nezmieňoval. Svedkyňa vie iba to, že ho trápilo, že ho žalobca nekontaktuje a nezaujíma sa o jeho zdravotný stav. O tom prečo ho žalobca nekontaktoval nevie. Prečo poručiteľ nekontaktoval žalobcu tiež nevie, možno to bolo vzájomné. Taktiež nemá vedomosť, že by žalobca navštívil poručiteľa a poručiteľ žalobcu. 37. Svedok R. R. na uvedenom pojednávaní vypovedal, že strany aj poručiteľa pozná. Počas rokov štúdia 1974 - 1979 sa so žalobcom ako maloletým stretol na kúpalisku v Brne, boli tam spolu s poručiteľom. Návštevy žalobcu neboli pravidelné. Pokiaľ ide o žalobcu, poručiteľ nemal vedomosť o tom ako žije, nehovoril o tom, že by s ním udržiaval kontakt. O žalobcovi rozprával až pomerne neskôr. Po tom ako sa svedok rozviedol, mu poručiteľ odporúčal, aby si dal život do poriadku, že je pre neho ťažké, keď nemá kontakt so žalobcom. V rokoch jeho štúdia mali žalobca a poručiteľ dobrý vzťah, svedok má tiež vedomosť, že v rokoch cca 1974 - 1975 žalobca žil u poručiteľa. Na otázku, či má vedomosť, či poručiteľ kontaktoval žalobcu, svedok odpovedal, že nemá. Dôvod prerušenia kontaktu mu poručiteľ nepovedal. 38. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 460, § 469a ods. 1 písm. a), b), ods. 2, ods. 3, § 476 ods. 1, ods. 2, § 476d ods. 1, § 479 Občianskeho zákonníka, podľa čl. 3, čl. 4, čl. 5 a § 28 ods. 1, § 30 ods. 1 zákona o rodine a dospel k záveru, že žaloba je, okrem určenia, že vydedenie je neplatné, dôvodná. 39. Po preskúmaní listiny o vydedení súd zistil, že táto listina spĺňa zákonom vyžadované (formálne i materiálne) podmienky. Poručiteľ vymedzil dôvody vydedenia žalobcu, ktoré možno podradiť pod § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka (potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch a o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať). Poručiteľ následne opísal svoj vzťah so žalobcom a v čom vidí dôvody pre jeho vydedenie. 40. Týmto smerom je potrebné posúdiť vzťah žalobca - poručiteľ od samotného základu, nie iba v období pred smrťou poručiteľa, resp. v čase spísania listiny o vydedení. Vzájomné vzťahy žalobcu a poručiteľa súd preto posudzoval v kontexte s celkovými vzájomnými vzťahmi v rodine v rozhodnom období (teda od narodenia žalobcu). Pre utváranie vzťahu rodiča a potomka má rozhodný význam najmä čas detstva a dospievania potomka. Práve v tomto období vznikajú citové väzby, z ktorých sa vzťah následne odvíja (a vyvíja) aj v dospelosti. Práve v tomto období rodičia budujú základy ich budúceho vzťahu k potomkom; to platí ale aj opačne, teda vo vzťahu potomkov k nim. Rodičia týmto spôsobom do budúcnosti ovplyvňujú aký bude vzťah na osi rodič - potomok/potomok - rodič. Nemožno predsa túto zodpovednosť (ale aj právo na výchovu) prenášať na maloletého potomka. Týmto smerom je vhodné poukázať aj na čl. 5 písm. c), h) a § 28 ods. 1 a § 30 ods. 1 zákona o rodine: - pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, - pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, - súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa, - rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. 41. Inými slovami, práve rodič určitým spôsobom v súlade so svojim presvedčením formuje svojho potomka, vychováva ho, učí ho základom správania sa, čo je dobré (správne) a čo nie a pod. V rannom

štádiu vývoja človeka je vzťah medzi rodičom a potomkom budovaný primárne a iniciatívne rodičom. Kvalitu vzťahu je potrebné hodnotiť aj prostredníctvom dôkazov o jeho vonkajších prejavoch (napr. osobný, písomný styk). Podľa ustálenej súdnej praxe slovenských, ale aj českých súdov (za účinnosti spoločného starého Občianskeho zákonníka), od ktorej súd nemá žiaden dôvod odkloniť sa - princíp právnej istoty podľa čl. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej iba „CSP“) je zrejmé, že od potomka, ani už ako plnoletého, nemožno spravodlivo požadovať, aby niesol negatívne následky vydedenia, ak stav neprejavovania opravdivého záujmu potomka o poručiteľa v značnej miere zapríčinil poručiteľ. V prípade, ak potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc, resp. sa o neho nezaujímal, nemožno mu túto okolnosť pričítať na ťarchu, ak je jeho správanie výsledkom poručiteľovho správania sa k nemu. Potomok v uvedenom kontexte nemôže „doplatiť“ na neprejavovanie záujmu o poručiteľa vydedením. Potomok tak nemôže spravodlivo znášať dôsledky vydedenia, keď dôvody vydedenia spôsobil v značnej miere nezáujmom už od jeho narodenia sám poručiteľ. Za takýchto okolností nie je možné požadovať zmenu v postoji potomka, a to ani po dosiahnutí plnoletosti. Je potrebné posúdiť, či k neprejaveniu ozajstného záujmu došlo zo subjektívneho hľadiska, posudzujúc nielen správanie potomka, ale aj poručiteľa. Pri vyhodnocovaní otázky vydedenia súd musí náležite vyhodnocovať okolnosti (špecifiká) každého konkrétneho prípadu (napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/191/2016, sp. zn. 27Co/31/2020, či rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoD/47/2014, sp. zn. 3Co/343/2015, ďalej napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/173/1996, sp. zn. 5Cdo/239/2009, sp. zn. 4Cdo/123/2009, sp. zn. 2Cdo/109/2010, sp. zn. 4Cdo/59/2012, sp. zn. 4Cdo/32/2014, sp. zn. 6Cdo/98/2018, alebo rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon/86/97, uverejnený v časopise „Soudní judikatura“ pod č. 21, ročník 1998, ďalej sp. zn. 21Cdo/48/2000, sp. zn. 21Cdo/3772/2007, sp. zn. 21Cdo/3992/2008, sp. zn. 21Cdo/705)/2013, či rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. 6Co/10/96, uverejnený v „Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek“ pod č. 23, ročník 1998). 42. Z vyššie uvedenej časovej osi možno jednoznačne uzavrieť, že žalobca si nemohol s poručiteľom ako svojím biologickým otcom vybudovať bližší vzťah, a to z dôvodov poručiteľovho prístupu, keďže o neho neprejavoval taký záujem, ako by ako otec prejavovať mal. Tento vzťah totiž od počiatku nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálneho, vlažného. Žalobcovi rodičia sa rozviedli, keď mal 3 roky (nie 13 ako je uvedené v listine o vydedení), pričom poručiteľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval. 43. Pri skúmaní vzťahu medzi žalobcom a poručiteľom a jeho vývoja je potrebné poukázať aj na rozsudok o rozvode, v ktorom sa uvádza, že u poručiteľa „sa začali prejavovať hrubé povahové rysy. Vtedajšej manželke začal nadávať, dokonca ju fackal („zpolíčkoval“), k nadávkam dochádzalo i pred deťmi (...). Poručiteľ pripustil, že v rozčúlení napadol navrhovateľku a že jej aj hrubo nadával. Už v dobe uzatvorenia manželstva sa prejavila bezohľadnosť poručiteľa pokiaľ ide o telesné styky. Súd na záver konštatuje, že povolenie rozvodu nebude proti záujmom maloletých detí, ktoré boli svedkami nezhôd medzi účastníkmi, takže to nepriaznivo ovplyvňovalo výchovu detí. V takomto prostredí by rozhodne nemohli deti ďalej vyrastať“ (č.l. 22 - 23). Samotný rozvodový súd uviedol, že nezhody nepriaznivo ovplyvňovali výchovu detí. Je tak zrejmé, že v takom prostredí sa vzťah medzi žalobcom a poručiteľom ani nemohol začať prirodzene rozvíjať. 44. V rannom detstve žalobcu, čo je pre vývoj vzťahu rodič - dieťa najdôležitejšie obdobie, nebolo dokázané, že by poručiteľ vyvinul nejakú aktivitu smerom k žalobcovi. 45. Kusé stretnutia, či kontakty boli realizované výlučne žalobcom, resp. z jeho iniciatívy. V rokoch 1968 - 1973 žalobca so žalovanou v 2. rade navštevovali poručiteľa v Brne; nijakým spôsobom nebola preukázaná aktívna snaha poručiteľa (ako rodiča) za svojimi deťmi vycestovať, či stretnúť sa na inom mieste, ako v meste, kde býval - v Brne. Výnimku predstavuje jedna dovolenka v Bulharsku v roku cca 1970, resp. 1971 a výlet do hôr v roku 1974. Žalovaná v 1. rade týmto smerom predložila výdavkový sumár z roku 1971. Z tohto sumáru majú vyplývať výdavky poručiteľa za žalobcu a žalovanú v 2. rade počas prázdnin v roku 1971. Je síce pravdou, že výdavky obsahujú aj položku za dovolenku v Bulharsku od 16.07. - 08.08., avšak ostatné výdavky sa týkajú aktivít, ktoré poručiteľ so svojimi deťmi osobne nevykonával. Ide o položky „družina“ a „tábor“. Tieto aktivity nijakým spôsobom nerozvíjajú a nebudujú vzťah otec - syn, nakoľko pri nich nie je rodič osobne prítomný. Samotné zabezpečenie pobytu v organizáciách na to určených pre maloleté deti počas prázdnin nepreukazuje aktívne budovanie rodinného a zdravého vzťahu. Maloleté deti sú v týchto organizáciách v opatere pracovníkov a ich aktivity predstavujú predovšetkým trávenie voľného času so svojimi rovesníkmi. Dieťa si predsa nemôže

vybudovať osobný vzťah s rodičom, ktorý ho na väčšinu prázdnin prihlási na takéto aktivity, ktorých ani nie je zo samotnej ich podstaty súčasťou. Podstatou táborov a družín je totiž, okrem iného, aj odbremenenie rodičov od svojich detí (aspoň na určitý čas), a to za účelom ich oddychu. Súdu nebolo nijakým spôsobom vysvetlené prečo boli deti zaradené do týchto aktivít, namiesto aktívneho trávenia voľného času s poručiteľom. O to viac, ak poručiteľ nemal okrem žalobcu a žalovanej v 2. rade iné deti (prehlásenie v listine o vydedení) a žalobca s ním v spoločnej domácnosti nebýval; práve prázdniny v tomto prípade predstavujú jednu z mála šancí na rozvinutie a upevnenie ich spoločných vzťahov. Položka „Brno“ v tomto smere taktiež nič nepreukazuje. Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení ku žalobe tvrdila, že žalobca bol s nimi jedenkrát v Bulharsku asi v roku 1970, pričom na pojednávaní 07.12.2022 už malo ísť o dve dovolenky, čo však žalobca poprel. V súdnom spise je potom iba zmienka o jednej dovolenke v Bulharsku. Súd tak mohol upriamiť svoju pozornosť iba na túto jednu, zo spisu vyplývajúcu a zdokladovanú, dovolenku pri mori. 46. Ďalším spoločným kontaktom bol stranami potvrdený pobyt žalobcu u poručiteľa v Brne počas jedného necelého školského roka (pravdepodobne v rokoch 1974 - 1975). V konaní nebolo sporné, že dôvodom tohto pobytu bola snaha o zvládnutie výchovy žalobcu, resp. jeho výkyvov v správaní a zapojenie „mužskej ruky“ poručiteľa. Opäť nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by ho chcel mať poručiteľ proaktívne u seba. 47. Sporným nebol ani výlet v Česku v horách v roku 1974. Taktiež ani to, že do roku cca 1975/76 navštevoval žalobca so žalovanou v 2. rade a poručiteľom babku. Potom za ňou už jazdili každý zvlášť. 48. Poručiteľ si ako rodič k žalobcovi nebudoval vzťah od útleho detstva a aj vyživovaciu povinnosť si k nemu začal plniť až na základe súdneho rozhodnutia. Tu treba prihliadnuť aj na obsah jeho odvolania voči výživnému z roku 1977 (č.l. 280), kedy s výživným nesúhlasil a ako jediný argument, že sa o deti stará uviedol, že žalovanej v 2. rade kúpil zimný kabát. O žalobcovi sa v odvolaní nijakým spôsobom nezmienil. Podľa čestného vyhlásenia matky žalobcu a žalovanej (č.l. 323) poručiteľ v dobe žalobcovho pobytu v Brne na deti neprispieval vôbec (cca rok 1974). Posledným preukázaným kontaktom počas detstva, resp. dospievania žalobcu je list poručiteľa z 28.11.1979 a žalobcova odpoveď z 16.12.1979. 49. Z daného kontextu vyplýva, že aj tých pár stretnutí, kontaktov či výletov za celé detstvo žalobcu nemožno v žiadnom prípade vykladať ako aktívny záujem poručiteľa. Počas jeho detstva súd identifikoval iba jednu aktívnu snahu poručiteľa o stretnutie (list z 28.11.1979, kedy žalobcu a žalovanú v 2. rade pozýva na Vianoce, č.l. 341 - 342). V opačnom prípade by súd založil stav, kedy si rodič formálne a najmä nepravidelne doslova bez väčšieho záujmu splní svoje rodičovské práva a povinnosti (výchova, styk s dieťaťom), dieťa si k nemu vzťah logicky nevybuduje a následne táto situácia vyústi do dôvodov pre vydedenie pre jeho nezáujem. 50. Žalobca počas konania uviedol, že po dovŕšení 19. roku prestal pravidelne navštevovať poručiteľa, nakoľko si uvedomil, že záujem je jednostranný. Toto tvrdenie korešponduje s časovou osou (bod 61. odôvodnenia rozsudku). Sám poručiteľ v listine o vydedení uviedol, že na začiatku mali dobrý vzťah, ktorý sa začal meniť k horšiemu, keď žalobca ukončil strednú školu. Je tak zrejmé, že akonáhle žalobca prestal poručiteľa aktívne kontaktovať, bola frekvencia ich kontaktov sporadická. Následne je kontakt zdokumentovaný až v žalobcovej dospelosti, na jeho druhej svadbe v roku 1987, ktorej sa zúčastnil aj poručiteľ, ďalej je to stretnutie v Bratislave v roku 1990, list poručiteľa z 16.05.1994, spomienka o stretnutí v liste žalovanej v 2. rade z 23.04.1999, spomienky o náčrtoch pre žalobcu v listoch poručiteľa z 2000, osobné stretnutie z roku 2012 v Česku... Žalobca a poručiteľ teda pokračovali tak, ako doposiaľ, teda vo viac menej formálnom vzťahu. Týmto smerom je potrebné upriamiť pozornosť na výpoveď žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa 07.12.2022 (zvuková nahrávka cca 0:39:04), ktorá uviedla, že „oni nikdy neprerušili kontakt práveže, i keď nevolali toľko“. Ich vzťah pokračoval v takej intenzite, v akej bol založený už od detstva žalobcu. O intenzite kontaktu vypovedá aj obsah listov z mladosti a dospelosti žalobcu, teda z 16.12.1979 (č.l. 371 - 374) a 16.05.1994 (č.l. 343 - 344), kedy žalobca i poručiteľ úvodom uvádzajú, že „ospravedlňujem sa, že som tak dlho nenapísal“, resp. „ospravedlňujem sa, že sme sa tak dlho neozvali...“. Žalovaná v 2. rade na pojednávaní dňa 07.12.2022 okrem iného uviedla, že žalobca v mnohých prípadoch prišiel na návštevu, trvalo to tak do roku 2013 - 2014 (zvuková nahrávka cca 01:13:33). Žalovaná v 2. rade ďalej uviedla, že poručiteľ žalobcovi vždy prial k Vianociam, potom iba k narodeninám potom už nič viac o ňom nehovoril, iba ho to mrzelo a že už nemá zmysel, aby sa mu sám ozýval, keď nie je spätná väzba. V rokoch 2019 - 2020 sa mu už žalobca neozýval.

51. Súd zistil, že nijakým spôsobom nebol popretý občasný a vlažný kontakt (najmä telefonicky či sprostredkovane). Absenciu osobného kontaktu najmä v dospelosti žalobcu však nemožno dávať automaticky za vinu žalobcovi. V dôsledku slabo vybudovaného vzťahu nemožno od neho spravodlivo očakávať, že si mal tento vzťah po dosiahnutí plnoletosti vybudovať, resp. nie je možné od neho požadovať automatickú zmenu v postoji voči poručiteľovi. 52. Svedkyňa A. T. na pojednávaní dňa 24.05.2023 uviedla, že poručiteľ sa „najviac začal zmieňovať o ňom, jak ochorel. Vtedy ho to začalo akosi viacej prenasledovať, trápiť ho to“. Svedok R. R. na tom istom pojednávaní (zvuková nahrávka cca 1:15:15) uviedol, že mu poručiteľ začal o synovi rozprávať až pomerne neskôr, svedok sa v roku 2012 rozvádzal a poručiteľ mu odporučil aby si dal život do poriadku, že je pre neho ťažké nemať kontakt s jedným dieťaťom. Je tak zrejmé, že poručiteľ si vlažný vzťah so žalobcom uvedomil, až keď ochorel a až od tejto chvíle ho to mrzelo (cca v roku 2005). Táto skutočnosť je ale mimo dosah žalobcu. Z vykonaného dokazovania je však preukázané aj to, že aj napriek tejto tvrdenej poručiteľovej ľútosti sa jeho vzťah so žalobcom nijakým spôsobom neposunul vpred. Poručiteľovi až do jeho choroby (kedy si vlažný vzťah pravdepodobne uvedomil) nič nebránilo v aktívnej snahe o budovanie vzťahu so žalobcom. V konaní bol identifikovaný záujem poručiteľa ako sa žalobca má, avšak opäť iba sprostredkovanie cez tretie osoby (najmä žalovaná v 2. rade). O tomto záujme sa ale žalobca logicky nemohol nijakým spôsobom dozvedieť. 53. Tvrdenie žalovanej v 2. rade, že poručiteľ robil všetko preto aby sa mohol so žalobcom stretávať a vychádzať s ním ako rodina a že poručiteľ si po celý čas plnil svoje rodičovské práva a povinnosti nebolo nijakým spôsobom preukázané. Preukázaný bol právne opak, teda jeho vlažný a formálny vzťah ku žalobcovi už od jeho detstva. Žalované, ale aj svedkovia R. R. a A. T. na pojednávaniach na otázku prečo poručiteľ nevolal žalobcovi nevedeli priamo a jednoznačne odpovedať, pričom svedkyňa A. T. bola názoru, že možno to bolo vzájomné. Tieto výstupy sú tak v jednoznačnom rozpore s ich tvrdeniami v písomných podaniach, podľa ktorých mal poručiteľ najmä podľa žalovaných „úprimný záujem sa so žalobcom stýkať a udržiavať s ním zvyčajné príbuzenské vzťahy a veľmi stál o vzťah so žalobcom“ a pod. 54. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenia E. R., R. R. a ich svedeckých výpovedí, súd tieto dôkazné prostriedky nezobral do úvahy, nakoľko boli počas svedeckých výpovedí nekonzistentné a nepresvedčivé. Svoje výpovede sa snažili prispôsobiť potrebám žalobcu, resp. obsahu svojich čestných vyhlásení. Je taktiež potrebné uviesť, že z ich svedeckých výpovedí sa súd dozvedel iba to, že boli u žalobcu a počuli ho telefonovať. Na ďalšie podrobnosti, ktoré by týmto výpovediam dodali potrebnú dôveryhodnosť a dôkaznú hodnotu, prakticky rezignovali (odpovedali, že si nepamätajú a nevedia). Svedeckú výpoveď, ktorej predmetom je tvrdenie o nejakej skutočnosti, že sa mala stať určitým spôsobom a ktorá na doplňujúce otázky nie je schopná toto tvrdenie ani minimálne rozvinúť, nemožno posúdiť ako vierohodnú. Ide o tendenčné výpovede. Súd na druhej strane prihliadol na výpovede svedkov A. T. a R. R., ako aj na čestné prehlásenia O. U.. Tieto dôkazné prostriedky sú vnútorne konzistentné, logickým spôsobom sa dopĺňajú a nadväzujú na seba (§ 191 CSP). 55. Z celkového kontextu a vykonaného dokazovania je možné uzavrieť, že vzťah poručiteľa a žalobcu v jeho detstve vznikol viac menej iba vo formálnej rovine, tá pokračovala aj počas jeho dospievania a dospelosti. Počas tohto obdobia bolo identifikovaných niekoľko stretnutí a kontaktov, taktiež niekoľko spoločných chvíľ. Tieto skutočnosti však nijakým spôsobom nepreukazujú hlbší vnútorný vzťah. Vo väčšine prípadov bol iniciátor kontaktov žalobca; k zmene postoja poručiteľa prišlo až v jeho starobe, keď ochorel. Vtedy si uvedomil formálny vzťah so synom a začalo ho to mrzieť. Aj napriek tomu však neurobil žiadny aktívny krok smerom k žalobcovi. Týmto smerom súd pripomína, že jeho záujem o informácie o žalobcovi bol adresovaný žalovanej v 2. rade, teda o žalobcu sa zaujímal sprostredkovane cez tretiu osobu, nie priamo. Výpovede svedkov a žalovaných boli vo veľkej väčšine zamerané na ich kontakt najmä v posledných rokoch poručiteľovho života. Súd ale pripomína, že pre posúdenie ich vzťahu je potrebné zohľadniť najmä detstvo a mladosť žalobcu, ktoré má pre utváranie vzťahu rodiča a dieťaťa rozhodný význam. Práve v tomto období vznikajú citové väzby, z ktorých sa vzťah následne odvíja (a vyvíja) aj v dospelosti. Vlažný postoj žalobcu k poručiteľovi v jeho dospelosti preto nemožno posudzovať izolovane bez prihliadnutia na predošlý vývoj ich vzťahu. 56. Žalobcov záujem bol adekvátny tomu, ako ich vzťah poručiteľ v jeho mladosti a dospievania vybudoval. To sa následne premietlo aj do ich vzájomných vzťahov, pokiaľ ide o formu ich komunikácie

a aj frekvenciu vzájomných stretnutí. Správanie sa žalobcu k poručiteľovi možno nazvať iba zrkadlovým odrazom správania sa samotného poručiteľa vo vzájomnom vzťahu. Išlo o formálny vzťah bez väčšej hĺbky. 57. Pokiaľ ide o otázku objektívnych možností žalobcu, aby vôbec mohol prejavovať opravdivý záujem o poručiteľa, súd uvádza, že žalobcovi nebránili žiadne skutočnosti v realizácii kontaktu, avšak je nutné uviesť, že vzhľadom na vyslovene formálny vzťah s poručiteľom, nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby ťarchu iniciatívy niesol nepretržite on. 58. Čo sa týka ďalších námietok a argumentov žalovaných (napr. počet manželstiev žalobcu, jeho exekúcia, žalovaná v 1. rade nezavinila rozvod jeho rodičov, resp. dôvody rozvodu a pod.), týmito sa súd nezaoberal, nakoľko boli pre spor a pre posúdenie veci nepodstatné. Súd sa zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre vec dôležitými. Ústavný súd SR (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05), pravidelne vo svojich rozhodnutiach pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že je realizované právo strany na spravodlivé konanie. Aj Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, avšak článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, napríklad García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.01.1999 alebo Van der Hurk proti Holandsku zo dňa 19.04.1994. To isté platí aj o priložených fotografiách (č.l. 409 - 415). Súdu nie je zrejmé aký majú dané fotografie súvis s podstatou prejednávaného sporu. Fotografie zachytávajú rodinu žalovaných, školské fotografie žalobcu a žalovanej v 1. rade, promóciu vnučky poručiteľa, druhú svadbu žalobcu a poručiteľa so žalobcom a žalovanou v 2. rade ako deťmi (žalobcom ako novorodencom). 59. Vzhľadom na uvedené je súd dospel k záveru, že dôvody vydedenia žalobcu nie sú dané. Žalobca však vymedzil predmet konania ako určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané a vydedenie je neplatné. Spor o dedičské právo nemá charakter sporu v zmysle § 137 písm. c) CSP ako sporu o určenie práva, ale riadi sa § 192 CMP, ktoré rozlišuje dva druhy sporov. Žaloba žalobcu, vychádzajúca z dedičského konania, je žalobou na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, pri ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu (§ 192 a nasl. CMP). Keďže procesná prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti vyvolanej sporom o dedičské právo v čase jej podania vyplýva z § 194 CMP (žalobca uviedol, že bol notárom odkázaný na podanie takejto žaloby), nebolo potrebné existenciu naliehavého právneho záujmu skúmať. Predmetom sporového konania má a musí byť posúdenie konkrétnej spornej skutočnosti. Určenie neplatnosti listiny o vydedení, tak ako to žiadal žalobca, nemožno považovať za spornú skutočnosť. Spornou skutočnosťou je totiž samotný dôvod, ktorý má zakladať neplatnosť listiny o vydedení (neplatnosť vydedenia), t.j. či sú naplnené dôvody na vydedenie, teda skutková otázka, a nie právne posúdenie. Právne posúdenie (kto sú dedičia poručiteľa) bude totiž realizovať až notár v dedičskom konaní, a to na podklade rozhodnutia súdu v sporovom konaní. Skúmanie jednotlivých dôvodov vydedenia je výslovne skutkovou otázkou, a to najmä v prípadoch týkajúcich sa žalobcu - § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka. Ak dedič spochybňuje dôvody vydedenia, nie je správna formulácia žalobného návrhu smerom ku kumulovaniu určenia neplatnosti listiny o vydedení a zároveň určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané. Neplatnosť listiny o vydedení z formálnych alebo materiálnych dôvodov predstavuje celkové anulovanie tejto listiny, t.j. v dedičskom konaní sa na ňu ako takú neprihliada. V prípade, ak v sporovom konaní súd skonštatuje, že nie je daný dôvod vydedenia, predmetné sa vzťahuje výlučne na konkrétny dôvod a rovnako len na takého dediča, ktorý sa tejto skutočnosti v súdnom konaní dovolal. Predmetom žaloby, resp. žalobného návrhu preto za účinnosti CSP a CMP nemôže byť určenie platnosti alebo neplatnosti listiny o vydedení. Inými slovami, predmetom žaloby nemá byť dedičské právo ani právna otázka (platnosť alebo neplatnosť závetu), ale len určenie spornej skutočnosti, teda skutkovej otázky. Vyhovením takto formulovanému žalobnému návrhu by sa postavenie žalobcu nezmenilo, nakoľko žalobe na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané súd vyhovel. Z týchto formálnych dôvodov súd časť žaloby týkajúcej sa určenia, že „vydedenie je neplatné“ zamietol. 60. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže bol žalobca v konaní úspešný (zamietnutie

žaloby v časti určenia, že „vydedenie je neplatné“ z formálnych dôvodov nemá pre pomer úspechu vo veci žiaden vplyv), súd mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal náhradu trov konania proti žalovaným v pomere 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 61. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-50C/30/2021-455 zo dňa 25.10.2023, podala odvolanie žalovaná v 1. rade , a to proti výrokom I. a III. napadnutého rozsudku. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), tiež podľa § 365 ods. 1. písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP). Rovnako podľa § 365 ods. 1. písm. e) súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré vykonať mal a mohol (podrobnejšie, prípadne opätovné výsluchy strán sporu, prípadne výsluchy tretích osôb, ak sa vo svojom rozhodovaní oprel o subjektívne a zjavne zaujaté jednostranné vyhlásenia), potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. 62. Žalovaná v 1. rade tvrdila, že postup prvostupňového súdu nebol správny, zákonný a ani spravodlivý, keď súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h)). 63. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol v bode 63., že z časovej osi, ktorú si súd vystaval v bode 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku možno jednoznačne uzavrieť, že žalobca si nemohol s poručiteľom ako svojím biologickým otcom vybudovať bližší vzťah, a to z dôvodov poručiteľovho prístupu, keďže o neho neprejavoval taký záujem, ako by ako otec prejavovať mal. Tento vzťah totiž od počiatku nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálneho, vlažného. Žalobcovi rodičia sa rozviedli, keď mal 3 roky (nie 13 ako je uvedené v listine o vydedení), pričom poručiteľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval. Už tu súd konštatoval nepravdivé tvrdenie, ktoré ani nebolo v konaní preukázané - a to že sa poručiteľ zo spoločnej domácnosti odsťahoval - naopak odsťahovala sa matka žalobcu so žalobcom a žalovanou v 2. rade. 64. Časová os tak ako ju prvostupňový súd vystaval v bode 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku však nezodpovedá vo svojej interpretácii realite a ani dôkazom obsiahnutým v spise. Preto časovú os vzťahu poručiteľa - žalobcu v celom kontexte uvádza žalovaná v 1. rade nasledovne: - XX.XX.XXXX, T. - narodenie Y. C. - žalovanej v 2. rade a staršej sestry žalobcu, - XX.XX.XXXX, T. - narodenie H. K., žalobcu, - 23.04.1965, Brno - rozsudok o rozvode rodičov žalobcu právoplatný dňa 12.05.1965 (žalovaná v 2. rade mala 5 rokov a žalobca mal 3 roky - obe deti boli zverené do starostlivosti matky O. U., predtým K., - 1965, Brno, Praha - matka žalobcu O. U. odišla zo spoločnej domácnosti (bytu) v Brne, teda odišla od poručiteľa aj s ich deťmi (žalovaná v 2. rade a žalobca) a presťahovala sa do Prahy do bytu svojej matky a babičky žalobcu a žalovanej v 2. rade. V dvojizbovom byte babičky bývali v stiesnených pomeroch v kuchyni matka žalobcu (O. U.) a žalobca (H. N.), v obývačke bývala žalovaná v 2. rade (Y. C.) a v spálni bývala babička žalobcu so svojím tretím manželom - spolu 5 ľudí v 2-izbovom byte. V Prahe žalovaná v 2. rade chodila do škôlky a žalobca chodil do celotýždenných jaslí. O tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 2. rade pred súdom 07.12.2022. Podľa logiky súdu si teda ani matka žalobcu O. U. nemohla vytvoriť iný ako vlažný vzťah so svojím synom, keď ho „odložila" na celý týždeň do jaslí. - 1967-1968, Brno - z dôvodu stiesnenosti bytových podmienok v Prahe po 1. ročníku ZS a zabezpečenia riadnych podmienok školskej prípravy si poručiteľ zobral k sebe do Brna na celý jeden školský rok (2. ročník ZŠ) žalovanú v 2. rade (staršiu sestru žalobcu, ktorá mala 7-8 rokov) a bývali spolu v pôvodnom byte v Brne, o tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 2. rade pred súdom 07.12.2022, letné prázdniny 1968, Vranovská priehrada, spoločná dovolenka poručiteľa, jeho bývalej manželky a matky žalobcu, žalobcu a žalovanej v 2. rade (otec + matka + syn 6-ročný + dcéra 8- ročná), i po rozvode mali bývalí rodičia priateľský vzťah a spoločne ako rodina bývali na dovolenke v jednej chatke. Týmto smerom prvostupňový súd vôbec nevykonával dokazovanie, a preto ani nemohol ustáliť záver o kusých a formálnych kontaktoch otca so synom, a preto závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, - 1968-1973, žalovaná v 2. rade spolu so žalobcom počas sviatkov a prázdnin navštevovali poručiteľa v Brne, o tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 2. rade pred súdom,

- 1965-1975, poručiteľ niekoľkokrát za rok navštevoval svoje deti v Prahe počas celého detstva,jazdil tam za nimi domov. Poručiteľ prestal k nim domov do Prahy jazdiť v roku 1975, keď sa k nim nasťahoval nový matkin priateľ a už tam pre poručiteľa nebolo miesta - žalovanej v 1. rade preto nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd vôbec dospieť k záveru v bodoch 65. a 69. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že nebolo preukázané, že by poručiteľ vyvinul nejakú aktivitu smerom k žalobcovi? Ako mohol súd konštatovať, že stretnutia či kontakty boli údajne kusé a realizovali sa výlučne z iniciatívy žalobcu? To podľa logiky súdu znamená, že trojročné - či šesťročné dieťa vyvíjalo iniciatívu voči otcovi? Prvostupňový súd ani žalovanej v 2. rade a ani samotnému žalobcovi explicitne nepoložil otázku, či ich poručiteľ navštevoval v Prahe - ako teda mohol súd ustáliť, že nebolo preukázané, že by poručiteľ vyvinul nejakú aktivitu smerom k žalobcovi? Takýto záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. - cca 1970, 1971 - dve dovolenky žalobcu s poručiteľom pri mori (Bulharsko). 65. Žalobca bol v detstve na dovolenke pri mori so svojím otcom 2x (a nie nikdy, ako to nepravdivo tvrdí O. U. vo svojom vyhlásení zo 07.10.2021 - a o ktoré nepochopiteľne oprel súd svoje rozhodnutie v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Prvýkrát bol žalobca s poručiteľom pri mori autom, stanovali v kempe v Bulharsku, boli tam žalobca, poručiteľ, žalovaná v 2. rade a pani L. (vtedajšia partnerka poručiteľa) so svojím synom. Druhá spoločná dovolenka pri mori bola letecký zájazd, ktorého sa zúčastnil poručiteľ, žalobca a žalovaná v 2. rade (otec, syn, dcéra), o tomto vypovedala žalovaná v 2. rade pred súdom, súd však nepochopiteľne vôbec nevzal do úvahy jej tvrdenia ako priameho účastníka týchto udalostí a uspokojil sa s písomným vyjadrením matky žalobcu, ktorá je jednoznačne zaujatá a plná nenávisti k svojmu bývalému manželovi. - rok 1974-1975, Brno - žalobca býval počas dvoch školských rokov u poručiteľa v Brne, nebol to necelý rok, ako nepravdivo tvrdí O. U. vo svojom vyhlásení zo 07.10.2021 v bode 28. odôvodnenia rozsudku, a ktorej tvrdenie si súd bez ďalšieho osvojil. Skutočnosť, že poručiteľ mal v starostlivosti a výchove žalobcu v šk. roku 1973/74 a šk. roku 1974/75 v Brne je preukázaná školskými fotografiami žalobcu so spolužiakmi z dvoch tried v Brne, ktoré navštevoval - založené do spisu na pojednávaní konanom dňa 24.05.2023 a tiež výpoveďou žalovanej v 2. rade. Ak by poručiteľ nemal so synom (žalobcom) žiadny či vlažný vzťah, ako by vôbec mohla vzniknúť úvaha, že by otec prevzal jeho každodennú výchovu na dva školské roky? A ako by sa tom rodičia vôbec dohodli a ako by sa to na dva školské roky zrealizovalo u otca, ktorý ako súd tvrdí „sa nestaral o syna"? - 1974 - výlet žalobcu so žalovanou v 2. rade a poručiteľom v horách v Česku - jeden z mnohých častých kontaktov otca s jeho deťmi, o ktorých sa však nezmienil žalobca, ale žalovaná v 2. rade, - do r. 1975 poručiteľ spolu so žalobcom, žalovanou v 2. rade navštevujú babku-matku poručiteľa spoločne s poručiteľom, po roku 1976 už každý zvlášť - žalobca mal vtedy 14 rokov a žalovaná v 2. rade 16 rokov, poručiteľ v tomto roku prestal za deťmi jazdiť do Prahy, nakoľko ich matka O. si našla nového priateľa, ktorý sa k nim nasťahoval do spoločnej domácnosti. - od 12/1965 poručiteľ riadne platil výživné na obe deti, okrem toto im poskytoval ošatenie a iné veci podľa ich potrieb až do veku 19 rokov žalovanej v 2. rade a do veku 19. rokov žalobcu (1981). - nie je pravdivý a nezodpovedá obsahu spisu záver súdu uvedený v bode 17, odôvodnenia napadnutého rozsudku, že poručiteľovi bolo určené výživné v roku 1975. Súd si nepochopiteľne bez ďalšieho osvojil len jednostranné a zaujaté vyhlásenia O. U. (bod 28. a 33. odôvodnenia rozsudku), ktorej tvrdenia však boli vyvrátené ďalším dokazovaním - viď č.l. 280. - 1974 - poručiteľ vstúpil do manželstva so svojou druhou manželkou - žalovanou v 1. rade, stále býval v Brne, žalovaná v 1. rade (manželka) bývala v Dunajskej Strede, v Brne trávili víkendy, počas ktorých sa žalovaná v 1. rade spolu s poručiteľom starala o 12-13 ročného žalobcu, venovali sa mu, učili ho hygienickým a spoločenským návykom, zdokonaľovali jeho zručnosti aj v oblasti telesnej výchovy, v ktorej bol slabší, poručiteľ s ním trénoval zhyby a iné cviky, ktoré žalobca nevedel vykonávať, aby sa vyrovnal svojím spolužiakom, a jeho školský prospech v Brne sa výrazne zlepšil. Z Brna žalobca odišiel v r. 1975 na pokyn svojej matky O. U., lebo jej bolo za synom smutno a chcela ho naspäť v Prahe (záznam z pojednávania 07.12.2022 l:23h.). - 1974-1977 svedok R. R. študoval na VŠ v Brne, tam sa v rokoch 1974/75 so žalobcom ako maloletým stretol na kúpalisku v Brne, kde bol žalobca s poručiteľom, čo svedčí o záujme otca o syna a spoločnom trávení času. Poručiteľa aj svedok v Brne navštevoval. - 1978 - poručiteľ sa odsťahoval so žalovanou v 1. rade z Brna do Bratislavy, kde im bol pridelený byt, žalobca mal v tom čase 16 rokov, žalovaná v 2. rade mala 18 rokov, čiže až 3 roky po tom, čo z Brna odišiel žalobca - ktorý navyše na pojednávaní 07.12.2022 v úvode tvrdil, že sa matka bála jeho „zavlečenia na Slovensko" a preto odišiel do Prahy. Okrem citeľného pohŕdania našou krajinou pri tomto výroku pripomíname, že v roku 1975 sme boli jeden štát ČSSR a pojem „zavlečenie" do nejakej krajiny

je pojem zaužívaný v tomto 21. storočí a spája sa s násilným stretom s inými, úplne cudzími kultúrami - a nie vo svojom vlastnom štáte so svojím vlastným otcom, s ktorým pokojne dva školské roky žije v Brne. - 19.12.1977 - poručiteľ sa odvolal proti zvýšeniu výživného - nie proti určeniu výživného, ako nesprávne uvádza súd v časovej osi aj v bode 17. odôvodnenia rozsudku, z dokladu na č.l. 280 jasne vyplýva, že dovtedy poručiteľ platil výživné v sume 600,- Kčs na dcéru (žalovanú v 2. rade) a 400,- Kčs na syna (žalobcu) a kupoval im oblečenie primerané ich veku, príklad mu poručiteľ uviedol, že v 10/1977 kúpil dcére kabát za 1.200,- Kčs a ich matka O. U. mu vtedy nesignalizovala žiadosť o zvýšenie výživného, dozvedel sa o tom až v 12/1977 zo súdu. Podľa všeobecne známych údajov štatistického úradu bola v r. 1977 priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR vo výške 2.412,- Kčs (podľa Zbierky zákonov - príloha 4 tohto odvolania). - listy z roku 1979 od poručiteľa 28.11.1979 aj od žalobcu 16.12.1979 - žalobca bol 17-ročný, obsahy týchto listov vyvracajú konštatovanie súdu o tom, že otec neprejavoval o syna záujem, ako by mal, a že iba žalobca sa jednostranne zaujímal o otca, - od roku 1983 až do 2020 svedok R. R. navštevoval poručiteľa aj na ich chalupe, kde sa rozprávali o rodine, poukazujeme aj na list žalobcu poručiteľovi zo 16.12.1979, v ktorom nechal žalobca pozdravovať aj tohto svedka, s ktorým sa v detstve stretával, - 1987 - žalobcova 2. svadba na ktorú pozval aj poručiteľa, zo spisu je dokladmi preukázané, že poručiteľ žalobcovi daroval 3.500,- Kčs + 500,- Kčs, s jeho druhou manželkou mali poručiteľ so žalovanou v 1. rade výborné vzťahy aj po ich rozvode so žalobcom, - 1987-2020 - druhá manželka žalobcu aj po rozvode (manželstva č. 2) so žalobcom si dokázala zachovať priateľský vzťah k poručiteľovi ak žalovanej v 1. rade, navštevovala poručiteľa v SR, bola s ním v pravidelnom kontakte aj počas choroby a prišla poručiteľovi z vlastnej iniciatívy na pohreb, o tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 1. rade pred súdom 07.12.2022. Ak si teda poručiteľ dokázal vytvoriť priateľský a spontánny vzťah s manželkou č. 2 žalobcu, ktorý pretrvával až do smrti poručiteľa, ako mohol súd prísť k záveru, že si poručiteľ už v detstve nevytvoril vzťah so svojím synom? Tvrdila, že tu ostro kontrastuje realita vzťahu poručiteľ-nevesta č. 2 s nepochopiteľným záverom súdu o vlažnom vzťahu poručiteľ-žalobca. - 1990 žalobcova posledná návšteva u poručiteľa v Bratislave s manželkou č. 3, - 1998 žalobcova dcéra Barbora počas štúdia na SŠ (17-ročná) navštívila viacdenným pobytom v byte poručiteľa a žalovanej v 1. rade v Bratislave, potom ich v Bratislave navštívila aj s jej manželom, keď mali deti a stretli sa s ňou aj neskôr, keď ich pozvala na oslavu svojich 30. narodenín do Brandýse v roku 2001, o tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 1. rade pred súdom 07.12.2022. Ak si teda poručiteľ dokázal neskoršie vytvoriť priateľský vzťah s vnučkou (dcérou žalobcu) už v jej detstve a mladosti, ktorý vydržal aj v jej dospelosti, ako mohol súd prísť k záveru, že si poručiteľ už skoršie nevytvoril normálny vzťah so svojím synom? Tu taktiež ostro kontrastuje realita vzťahu poručiteľ-vnučka s nepochopiteľným záverom súdu o vlažnom vzťahu poručiteľ-žalobca. - 16.05.1994 poručiteľov list-jeden z mnohých, poručiteľ písaval deťom listy pravidelne, - 23.04.1999 list žalovanej v 2. rade adresovaný poručiteľovi, jeden z mnohých - rok 2000, poručiteľ vo viacerých listoch spomína náčrty pre žalobcu - o tejto skutočnosti vypovedala aj žalovaná v 1. rade pred súdom 07.12.2022, išlo o architektonické náčrty/návrhy rekonštrukcie rodinného domu žalobcu v Dlouhé Lhote - aj z toho vyplýva, že ak by mal žalobca skutočne taký vlažný vzťah z detstva k otcovi (poručiteľovi), ako to konštatuje súd, tak by poručiteľovi v roku 2000 ako 38-ročný zrelý muž nezveril takú dôležitú vec, ako je náčrt/návrh rekonštrukcie jeho rodinného domu a otec (poručiteľ) by to pre neho nevypracoval. - cca rok 2000 - vzťah medzi žalobcom a poručiteľom začína chladnúť počas jeho manželstva č. 3 - o tejto skutočnosti vypovedala žalovaná v 2. rade pred súdom 07.12.2022, - cca 2005 začiatok poručiteľovej choroby (mal 68 rokov), - 2012, Dlouhá Lhota - posledné stretnutie žalobcu a poručiteľa v dome žalobcu v ČR, žalobca bol 50ročný, rozvedený s manželkou č. 3 - poručiteľa so žalovanou v 1. rade pozval prvý krát a zároveň aj naposledy na návštevu do svojho domu v Dlouhé Lhote u Mladé Boleslavi a z tohto stretnutia sa v spise nachádzajú založené fotografie a aj čestné vyhlásenie D. C. zo dňa 18.08.2021 - žalobca tam vtedy žil so svojou priateľkou R., ktorá sa ale nakoniec nestala jeho štvrtou manželkou. - 09/2015 - svadba č. 4 žalobcu, štvrtou manželkou žalobcu sa stala iná žena, ktorú im žalobca ani neprestavil, na túto svadbu žalobca svojho otca (poručiteľa) nepozval, takže sa ani nespoznali. - 2016 - žalobca sa prestal stretávať so žalovanou v 2. rade, - 25.06.2018 poručiteľ spísal listinu o vydedení žalobcu, - 24.12.2019 žalobca volal poručiteľovi, trvanie hovoru 1:13 min.

- 01-08/2020, žalovaná v 2.rade s manželom intenzívne pomáhajú v starostlivosti o poručiteľa jeho manželke, žalovanej v 1. rade až do jeho úmrtia, a to aj napriek prebiehajúcej pandémii ochorenia Covid 19 a s tým súvisiacich lockdownov a obmedzeniam cestovania medzi okresmi a nieto ešte medzi štátmi SR a ČR. Žalovaná v 1. rade ako 80-ročná útla žena by sama nezvládla starostlivosť o nevládneho vzrastlého muža. - XX.XX.XXXX poručiteľ ako 83-ročný zomrel, žalovaná v 1. rade mala v tom čase 80 rokov a žalobca mal 58 rokov. 66. K bodu 64. odôvodnenia: Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 64. tvrdí, že treba poukázať aj na rozsudok o rozvode - avšak súd si vybral z rozsudku o rozvode z apríla 1965 na č.l. 22-23 len tvrdenia bývalej manželky poručiteľa a matky žalobcu o údajnom hrubom správaní poručiteľa k nej, avšak vôbec sa nezaoberal príčinou rozvratu manželstva, ktorým bola preukázaná nevera vtedajšej manželky poručiteľa p. O. U. a zároveň matky žalobcu, čo bol dôvod, že toto manželstvo skončilo. 67. Dôkazom je predovšetkým str. 2 rozsudku o rozvode, právoplatného dňa 12.05.1965 (č.l. 23), ako aj list poručiteľa zo dňa 26.10.1964 a zo dňa 15.11.1964, adresovaný riaditeľovi podniku, kde bola zamestnaná jeho vtedajšia manželka pani O. U., o jej mimomanželských vzťahoch na pracovisku, ktoré sú verejným tajomstvom, aby riaditeľ vykonal potrebné opatrenia, a že poručiteľ nechce túto záležitosť riešiť rozvodom, ktorý by komplikoval život ich deťom. Riaditeľ podniku poručiteľovi adresoval list zo dňa 04.12.1964, kde mu uviedol, že budú do 31.12.1964 vykonané také opatrenia na pracovisku jeho vtedajšej manželky p. U., že nebudú trvať podmienky, ktoré by smerovali k ďalšej sťažnosti poručiteľa v tomto smere. Zároveň dokladá do súdneho spisu aj list p. U. zo dňa 14.11.1964 o mimomanželskom stretnutí p. U. vtedajšej manželky poručiteľa (vtedy O. N.) a jej kolegu p. I. U. (a uvedeného aj v odôvodnení rozsudku o rozvode z roku 1965 na č.l. 22 a 23), v spoločnej domácnosti poručiteľa a jeho vtedajšej manželky počas neprítomnosti poručiteľa, ktorý bol toho času vojakom na základnej vojenskej službe, poručiteľ doma manželku O. U. prichytil s milencom (viď prílohy 1,2,3 tohto odvolania). 68. Podľa názoru žalovanej v 1. rade, na výchovu detí nemohlo dobre vplývať ani to, že si ich matka O. U. počas neprítomnosti otca svojich detí vodila do bytu cudzích mužov. Avšak prvostupňový súd v napadnutom rozsudku si vyberal len také informácie a tvrdenia, ktoré akoby zapadli do vopred určenej línie žalobcu, a tvrdenia a fakty vyvracajúce túto líniu opomenul. 69. V čase riešenia tohto sporu (2021-2023) súd dokazuje udalosti, ktoré sa stali pred 60 rokmi, udiali sa v inom spoločenskom zriadení, detstvo a mladosť v inom storočí, v iných reáliách a možnostiach zainteresovaných ľudí a nemožno tieto udalosti vnímať optikou tretieho tisícročia s dnešnými technickými vymoženosťami i tým, ako fungujú rodinné a pracovné vzťahy dnes. Je potrebné vnímať že v rokoch 1965 - 1980 v socialistickej ČSSR musel každý občan chodiť do zamestnania, zamestnanec mal nárok na dovolenku za celý kalendárny rok 2 týždne, v staršom veku podľa odpracovaných rokov max. 3 týždne, boli bežné pracovné soboty. Neexistovali skrátené pracovné úväzky, ani práca z domu, ani samostatne zárobková činnosť (živnosť). Kto nebol zamestnaný, posudzoval sa v socialistickom zriadení ako páchateľ trestného činu príživníctva s trestom odňatia slobody. Kedy inokedy sa teda mal stretávať poručiteľ so svojimi deťmi (žalobcom a žalovanou v 2. rade) ak nie cez víkendy, sviatky a prázdniny, keď ich navyše delilo 255 km. Kladie si teda relevantnú otázku, z akého dôvodu súd konanie matky O. U. ako matky žalobcu a žalovanej v 2. rade, posudzuje tak zhovievavo a láskavo, avšak to isté u poručiteľa už prekvapivo považuje za „nestaranie sa otca o svoje deti", resp. „nestaranie sa otca o žalobcu'', keď: - kvôli preukázanej nevere matky O. U. skončilo manželstvo s poručiteľom (č.l. 22- 23), - rozvodový súd zveril deti - žalobcu a žalovanú v 2. rade do výchovy matky a neupravil styk detí s poručiteľom (č.l. 22-23), - matka sa odsťahovala s deťmi preč zo spoločnej domácnosti z rodného mesta Brna do Prahy, pričom poručiteľ zostal žiť v tom istom meste - v Brne, - svoje deti mala v Prahe takisto od roku 1965 v škôlke a celotýždenných jasliach, neskôr v družine, kde celú starostlivosť o brata (žalobcu) prehodila na staršiu sestru (žalovanú v 2. rade) a tiež na výchovné zariadenia (viď nahrávka z pojednávania z 07.12.2022 od 1:17 h. - 1:30 h.), - v 1967-1968 bola žalovaná v 2. rade celý školský rok v starostlivosti poručiteľa v ich rodnom byte v Brne a navštevovala tam druhý ročník ZS, a teda sa o ňu nestarala jej matka v Prahe ale poručiteľ,

- v 1974-1975 bol žalovaný počas dvoch školských rokov v starostlivosti poručiteľa v ich rodnom meste v Brne, a navštevoval tam dva ročníky ZŠ (12 a 13-ročný) a teda sa oňho taktiež nestarala jeho matka v Prahe, ale poručiteľ, - od 14. rokov do dospelosti bol žalobca najskôr v 1. ročníku na strednej škole v Prahe, potom prestúpil a odišiel na 3 roky do Podébrad a Svetlé nad Sázavou, takže bol až do konca štúdia na internáte strednej školy a jazdil domov na víkendy, a tiež sa oňho matka nestarala každodenne. 70. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bodoch 63., 65., 68. tvrdí, že údajne si žalobca nemohol s poručiteľom ako svojím biologickým otcom vybudovať bližší vzťah, a to z dôvodov poručiteľovho prístupu, keďže o neho neprejavoval taký záujem, ako by ako otec prejavovať mal. Tento vzťah totiž od počiatku nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálneho, vlažného. 71. V bode 65. odôvodnenia rozsudku súd tvrdí, že údajne nebolo dokázané, že by poručiteľ vyvinul v detstve nejakú aktivitu smerom k žalobcovi - podľa súdu: - jedna dovolenka pri mori (a nebola to v 70. rokoch minulého storočia až taká bežná vec jazdiť k moru) - hoci sa v konaní preukázali dve dovolenky pri mori - a nikto to relevantne nespochybnil, pričom súd sa vyjadril že písomne bola z roku 1970! zdokladovaná len jedna dovolenka - po viac ako 50 rokoch!, - výlety organizované a hradené poručiteľom, - družina v Brne platená poručiteľom, - tábor v Brne hradený poručiteľom,... nie sú podľa záveru súdu „takou aktivitou, ktorá by budovala a rozvíjala osobný vzťah syna s otcom, nakoľko tam nie je podľa názoru prítomný rodič a slúžia na odbremenenie a oddych rodiča''. Súd uvádza, že mu nebolo vysvetlené prečo boli deti zapojené do takýchto aktivít - no súd sa na to ani nikoho nepýtal a ani nesignalizoval, že ho to zaujíma. 72. Je nepochopiteľné, že keď celé letné prázdniny (2 mesiace) strávili žalobca so žalovanou v 2. rade u poručiteľa v Brne - súd to hodnotí tak, že ich tam ich otec „odložil" na tábor a do družiny. Do družiny žalobca so žalovanou chodili na sídlisku Lesná, kde bývali, a to počas pracovného dňa keď bol otec v práci, popoludní sa vracali domov k otcovi a bol to on, kto sa o nich po zvyšok dňa staral a s kým trávili čas, a to celé leto. Dva mesiace, počas ktorých mohol mať otec (poručiteľ) dva týždne dovolenky. A o tábore platí to isté. Ani matka detí s nimi netrávila všetok svoj čas, chodila do zamestnania a deti boli aj v Prahe v družine. Z akého dôvodu súd družinu detí počas pracovného času matky posudzuje rozdielne, ako družinu detí počas pracovného času otca? Prečo otcovi za tú istú starostlivosť, akú poskytovala aj matka súd prisudzuje záver, „že sa otec nestaral a nezaujímal odetí"? Počas sviatkov a jarných prázdnin trávili žalobca a žalovaná v 2. rade s poručiteľom intenzívne všetok čas. 73. Poručiteľ a matka žalobcu a žalovanej v 2. rade O. U. sa vedeli aj po rozvode dohodnúť na tom, ako budú deti otcom tráviť voľný čas (sviatky, prázdniny) a dokázali sa dohodnúť aj na výchove detí v Brne výlučne u otca, čo by sa bez ústretovosti, záujmu a súhlasu poručiteľa prosto nedalo. A tieto fakty zas ostro kontrastujú s jej vyhláseniami, v ktorých neodôvodnene tvrdí, že otec sa o syna nezaujímal. A preto je zrejmé, že vzťah otec-syn bol zo strany poručiteľa kontinuálne budovaný a bol normálny, zo strany otca láskavý a starostlivý. Žalovanej v 1. rade nie je zrejmé, z akého dôvodu súd oprel svoje rozhodnutie o dve písomné vyhlásenia, ktoré z vlastnej iniciatívy spísala matka žalobcu O. U., ktorá je osobou predpojatou a evidentne plnou nenávisti voči svojmu bývalému manželovi, ktorý sa už voči jej klamstvám nemôže brániť. Už počas konania upozorňovali súd, že žalobca následne po tom, čo vypovedali obe žalované, účelovo menil a „prispôsoboval" svoje tvrdenia - hoci tvrdenia uvedené v žalobe boli vyvrátené, a taktiež v priebehu dokazovania aj O. U. účelovo prispôsobila svoje ďalšie vyhlásenie z r. 2023, hoci boli jej tvrdenia z prvého vyhlásenia vyvrátené - i tak si ich súd nekriticky osvojil a nijako sa nevyporiadal s protidôkazmi. 74. Prvostupňový súd v celom konaní nijako neodstránil rozpor medzi tvrdeniami a dôkazmi žalovanej v 2. rade ako staršej sestry žalobcu, ktorá s ním prežívala detstvo aj u otca aj u mamy a písomnými vyhláseniami O. U. matky žalobcu a žalovanej v 2. rade, ktorá je evidentne zaujatá, plná nenávisti ku svojmu bývalému manželovi, vyjadrovala sa aj o vzťahoch s tretími osobami, ktorých účastníčkou nikdy nebola a mohla o nich vedieť len z počutia, a jej videnie vzťahov medzi poručiteľom a žalobcom je úplne odlišné a rozporov plné. Súd tento rozpor neodstránil, ani sa ním nezaoberal.

75. Prvostupňový súd žalovanú v 2. rade počas jej spontánneho a uceleného prednesu dňa 07.12.2022 viackrát prerušil a nenechal dopovedať, keď chcela rozprávať o spoločnom detstve so žalobcom a poručiteľom, o tom, ako spolu trávili čas s otcom, ako sa k tomu stavala jej matka a pod. Avšak následne súd v odôvodnení viackrát uviedol, že niečo nebolo preukázané, ale otázku ohľadne takejto skutočnosti ani účastníkom nepoložil, resp. ich v prednese zastavil. Nie je bez zaujatia, že prvostupňový súd dal na pojednávaní nekriticky veľký časový priestor dvom svedkyniam žalobcu, ktoré mali potvrdiť existenciu jedného telefonátu v roku 2020, a z ktorých evidentne minimálne jedna klamala, čo priamo v hlasovej nahrávke zaregistroval aj súd. Avšak ani samotný žalobca nemal taký dlhý prednes a priestor na odpovede na otázky súdu o svojom živote a vzťahu k poručiteľovi, a žalovaná v 2. rade, ktorá jediná mohla autenticky popísať vzťahy detí a poručiteľa, pretože ich sama ako staršia sestra so žalobcom prežila, bola počas svojich prednesov prerušovaná s tým, že nebol záujem o jej výpoveď. 76. Prvostupňový súd nijako nezdôvodnil, ako inak sa poručiteľ správal k žalovanej v 2. rade a ako inak žalobcovi, aký prípadný rozdiel robil vo výchove svojej dcéry a vo výchove svojho syna, keď dcéra mala s otcom dobrý vzťah plný lásky, porozumenia a obetavosti - a syn nie. Z písomných aj ústnych prednesov na pojednávaniach bolo zrejmé, že žalovaná strana sporu súvisle a spontánne hovorí pravdu, a žalobca nevedel odpovedať na otázky súdu, jeho prednes bol veľmi stručný a nič nehovoriaci. Žalobcu nezaujímal ani otcov život, ani jeho hrob v Prahe, o ktorom sa na otázku súdu vyjadril, že na ňom nebol; na návštevu k otcovi za jeho života neprišiel, ale do Bratislavy ohľadne tohto sporu prišiel na všetky pojednávania vrátane verejného vyhlásenia rozsudku. 77. Záver súdu, „že žalobca si nemohol s poručiteľom ako svojím biologickým otcom vybudovať bližší vzťah, a to z dôvodov poručiteľovho prístupu, keďže o neho neprejavoval taký záujem, ako by ako otec prejavovať mal. Tento vzťah totiž od počiatku nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálneho, vlažného." v kontexte dôkazov a svedectiev neobstojí a nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Ak by sa otec o deti (žalobcu) skutočne nezaujímal, tak by svoje deti nenavštevoval, nebral by ich na výlety do hôr, k priehrade, na dovolenky k moru, netrávili by uňho sviatky, jarné a letné prázdniny, nekupoval by deťom potrebné veci primerané k ich veku, a v neposlednom rade by ani nemohla vzniknúť úvaha, že by si žalobcu mohol poručiteľ zobrať do výchovy a starostlivosti v Brne, ich matka O. U. by v prípade nezáujmu otca o svoje deti nikdy nemohla súhlasiť, aby deti u poručiteľa aj po rozvode bývali v Brne - žalovaná v 2. rade jeden školský rok a žalobca dva školské roky, a aby tam trávili sviatky a prázdniny - predsa by deti na tak dlhý čas nezverila takému zlému človeku, ako opísala svojho bývalého manžela vo svojich písomných vyjadreniach plných nenávisti. A ak by bol vzťah otecsyn medzi poručiteľom a žalobcom taký formálny, ako to tvrdí súd, tak by žalobca sotva pozval svojho otca na svadbu, alebo by od neho sotva chcel vytvorenie projektových náčrtov/návrhov na rekonštrukciu svojho rodinného domu. 78. Žalovaná v 1. rade pokiaľ bola v manželstve s poručiteľom bola uzrozumená s platením výživného, ktoré poručiteľ riadne platil a posielal zloženkami poštou matke žalobcu a žalovanej v 2. rade. Preto jej nie je zrejmé, odkiaľ má súd preukázané nepravdivé tvrdenie, že si údajne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť (body 17. a 68. odôvodnenia rozsudku). V neposlednom rade, žalovanej v 1. rade nie je zrejmé, z akého dôvodu na tento prípad a životné príbehy bola súdom aplikovaná v bode 60. odôvodenia rozsudku aj judikatúra týkajúca sa napr. celoživotné „zavrhnutého potomka", o ktorého sa jeho otec reálne nikdy nestaral, prípadne ani neuznával svoje otcovstvo tak, ako to uvádza] v žalobe žalobca (5Cdo 239/2009, 4Cdo 129/2009). Žalovaná v 1. rade v priebehu konania na to súd niekoľkokrát upozornila, i tak však súd na úplne odlišné osudy a situácie aplikoval nesúvisiacu judikatúru. V nadväznosti na uvedené, žalovaná v 1. rade navrhuje odvolaciemu súdu, aby v súlade s ust. § 389 v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku I. a III. zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania. 79. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná v 2. rade, ktorá navrhla aby odvolací súd rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnila náhradu trov konania. V podanom odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku. V podanom odvolaní uviedla, že rozvod manželstva resp. rozvrat manželstva nemožno pričítať iba za ujmu otcovi. Rozvrat manželstva nastal aj a hlavne z pričinenia matky žalobcu, ale predmetom konania nie je ohováranie, ale konkrétne skutkové okolnosti. Tými sa konajúci súd vôbec nezaoberal a ak sa nimi zaoberal, tak ich výklad prisúdil v prospech žalobcu. V prvom rade sa súd nezaoberal skutočnosťou, že súrodenci boli dvaja a vo svojom rozhodnutí

nevysvetlil, prečo vzťah žalovanej v druhom rade s poručiteľom bol normálny a na druhej strane vzťah so žalobcom a poručiteľom nebol v rámci spoločenskej konzekvencie. Súd v prvom rade vytiahol z kontextu rôzne vyjadrenia svedkov, pričom im prisúdil váhu podľa svojho uváženia, ktoré sa od počiatku prikláňalo k záujmom žalobcu. Vzťah otca a syna sa odohrával v rokoch 60.tych a 70.tych 20. storočia, kedy neexistovali žiadne prostriedky osobnej komunikácie, osobné motorové vozidlá bežne dostupné a podobne. Z rozhodnutia súdu je možné vyvodiť tú skutočnosť, že akoby k rozvodu ani nemohlo dôjsť a ak k nemu dôjde je to na ujmu otca, ktorý vo svojej podstate nezvládol svoju úlohu. Inými argumentmi sa súd vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. V konaní sp. zn. B2 - 50C/30/2021 súd vzal vo svojej argumentácii radu nepriamych dôkazov, pričom priamy dôkaz t.j. výpoveď a život žalovanej v 2. rade do svojich úvah nezobral vôbec. Na jednej strane sa súd stotožnil s tým, že žalobca trpel nezáujmom otca a na druhej strane ignoroval fakt, že okrem žalobcu, tu existovala aj sestra, ktorá tvrdený záujem žalobcu a súdu v celej svojej výpovedi spochybnila. Ak sa súd vyjadril k postaveniu žalovanej v druhom rade, tak to bolo iba okrajovo a to iba tak aby to vyhovovalo záujmom žalobcu. Ak súd mal riadne odôvodniť svoje rozhodnutie mal predovšetkým vziať na porovnanie výpoveď žalobcu a výpoveď žalovanej v 2. rade, ak sa tak nestalo, tak uvedené rozhodnutie je úplne nesprávne a úplne zmätočné. Súd prvej inštancie rozhodol nepreskúmateľným spôsobom. Namiesto riadneho odôvodnenia rozhodnutia uvádza všeobecné, šablónovité odôvodnenie. Tento spôsob odôvodnenia rozhodnutia porušuje § 220 Civilného sporového poriadku. 80. Z § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Uvedené zákonné ustanovenie súd porušil tým, že svoje rozhodnutie nezdôvodnil tak, ako to zákon predpokladá. Nie je úlohou a ani zákonnou povinnosťou strany sporu spochybňovať napádané rozhodnutie zo všetkých, do úvahy prichádzajúcich dôvodov. Súd sa k veci postavil tak, že odôvodnenie rozhodnutia je postavené na skutočnosti akoby mohol rozhodnúť rozsudok pre zmeškanie, pričom v tomto konaní, kde predmetom žaloby je určenie neúčinnosti právneho úkony rozhodnutie pre zmeškanie je neprípustné. Na základe uvedeného, a rovnako aj s prihliadnutím na súdnu prax žalovaný tvrdí, že postupom súdu došlo k podstatnému zmareniu práv žalovaného ohľadne podania odvolania, a napádané rozhodnutie trpí tzv. inou vadou. Podľa rozhodnutia NSSR publikovaného pod R 2/2016: Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 115/03) pritom k požiadavke odôvodnenia súdneho rozhodnutia uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Trovy konania, namieta výšku uplatnených a priznaných trov právneho zastúpenia, nakoľko je zrejmé, že žalobca neuspel v celom rozsahu. Predmetom žaloby zo dňa 22.02.2021 bol v znení I. Okresný súd určuje, že dôvody vydedenia pre vydedenie žalobcu jeho otcom nebohým O. arch. D. N. v listine o vydedení zo dňa 25.06.2018 nie sú dané a vydedenie je neplatné. Nemožno uvedené subsumovať pod záver súdu o tom, že žalobca nedopatrením uviedol nesprávny petit. Uvedené znamená to, že žalobca uplatnil v žalobe nárok, ktorý minimálne v časti 50% nebol úspešný a znamená to aj to žalovaní boli úspešní v rozsahu 50%. Nie je úlohou konajúceho súdu aby naprával pochybenie žalobcu. V zmysle uvedeného preto rozhodnutie súdu priznávajúce náhradu trov vo výške 100% je v celom rozsahu nesprávne.

81. K odvolaniu žalovanej v 1. rade sa vyjadril žalobca podaným zo dňa 29.05.2024, ktorý uviedol, že odvolanie je podané na základe viacerých odvolacích dôvodov podľa §365 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP, avšak v Odvolaní nie je špecifikované, na základe čoho by mal byť podľa žalovanej v 1. rade ten ktorý konkrétny odvolací dôvod naplnený. Odvolanie síce obsahuje formálne konštatovanie o podaní z viacerých odvolacích dôvodov, fakticky sa v Odvolaní ale opisuje len skutkový stav prejednávanej veci podľa názoru žalovanej v 1. rade. Z odôvodnenia Odvolania nie je vôbec zrejmé, ako konkrétne mal Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdiť alebo v čom konkrétnom spočíva iná vada, v dôsledku ktorej mal Súd prvej inštancie nesprávne vo veci rozhodnúť. Vo všeobecnosti tak možno konštatovať, že v Odvolaní sa argumentuje iba skutkovým stavom, ktorý navyše ani nesúvisí s prejednávanou vecou v zmysle nižšie uvedenej argumentácie. 82. Žalovaná v 1. rade v článku 1 Odvolania cituje ods. 63 Rozsudku (podľa ktorého vzťah žalobcu a poručiteľa nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálne vlažného a poručiteľ sa po rozvode s matkou žalobcu odsťahoval zo spoločnej domácnosti). V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade v Odvolaní uviedla, že ide o nepravdivé tvrdenie, keďže zo spoločnej domácnosti sa odsťahovala matka žalobcu so žalobcom a žalovanou v 2. rade. Tento argument žalovanej v 1. rade však nijak nesúvisí s prejednávanou vecou, žalobca ako 3-ročné dieťa nemohol mať žiaden vplyv na to, ktorý z jeho rodičov sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti a v zásade ani vo vzťahu k prejednávanej veci nezáleží na tom, kto z rodičov sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval. Výsledkom bolo v konečnom dôsledku to, že žalobca a poručiteľ ďalej v spoločnej domácnosti nežili. Žalobca uvádza, že jeho matka sa navyše zo spoločnej domácnosti odsťahovala za pomerne dramatických okolností, kedy doslova utiekla s 2 deťmi v náručí ku svojim rodičom práve kvôli správaniu poručiteľa, ktorý na ňu nedôvodne žiarlil, fyzicky a psychicky ju týral, a okrem toho práve on v tej dobe udržiaval mimomanželský pomer s pani L. I.. Nevhodné správanie poručiteľa voči matke žalobcu bolo preukázané aj z rozsudku o ich rozvode. 83. Časová os žalovanej v 1. rade však obsahuje iba niektoré odchýlky od časovej osi súdu, ktoré navyše ani nesúvisia so vzťahom medzi poručiteľom a žalobcom (napr. narodenie žalovanej v 2. rade, ukončenie jej stretávania so žalobcom, priateľský vzťah 2. manželky žalobcu s poručiteľom, vzťah žalobcovej dcéry s poručiteľom, a pod.). Samotné tvrdenia v časovej osi žalovanej v 1. rade sa aj navzájom vyvracajú - napr. v jednom bode tvrdí, že v roku 1968 boli matka žalobcu, poručiteľ, žalobca a žalovaná v 2. rade spoločne ako rodina na dovolenke, pretože „i po rozvode mali bývalí rodičia priateľský vzťah“, a následne v ďalšom bode tvrdí, že súd sa údajne „uspokojil s písomným vyjadrením matky žalobcu, ktorá je jednoznačne zaujatá a plná nenávisti k svojmu bývalému manželovi“. Na jednej strane žalovaná v 1. rade tvrdí, že matka žalobcu mala s poručiteľom priateľský vzťah a následne tvrdí, že bola voči nemu plná nenávisti. Toto tvrdenie žalovanej v 1. rade nemá ani logický a odôvodnený základ, nakoľko matka žalobcu by z psychologického hľadiska mala pociťovať najväčšiu nenávisť voči poručiteľovi bezprostredne po rozvode a časom by táto nenávisť mala ustupovať, nie naopak. Okrem toho žalobca uvádza, že jeho matka bola veľmi silne veriaci človek (Jehovistka) a táto viera jej prikazovala vždy odpúšťať, voči poručiteľovi nebola zaujatá ani nenávistná a pred žalobcom o ňom nikdy nehovorila v negatívnom slova zmysle. Matka žalobcu sa vždy snažila o to, aby mal žalobca s poručiteľom dobrý vzťah a aby mal nejaký mužský vzor. Aj ďalej časová os žalovanej v 1. rade obsahuje do veľkej miery opis skutočností, ktoré nesúvisia ani s prejednávanou vecou ani so vzťahom medzi žalobcom a poručiteľom. Žalovaná v 1. rade rozoberá pomery žalobcu, žalovanej v 2. rade a ich matky po rozvode, pričom konštatuje, že v dôsledku „odloženia“ žalobcu do celotýždenných jaslí si s ním aj jeho matka vytvorila podľa logiky súdu len vlažný vzťah. V prvom rade sú takéto vyhlásenia zjavne necitlivé voči situácii rozvedenej matky žalobcu, ktorej majetkové pomery očividne neboli príliš dobré a snažila sa svoje deti finančne zabezpečiť, v dôsledku čoho musela chodiť do práce (a deti boli preto v škôlke a jasliach). Navyše nie je (ani v dnešnej dobe) nič neobvyklé, že 3-ročné dieťa chodieva do jaslí alebo škôlky aj z dôvodu jeho sociálnej adaptácie. V ďalšom texte žalovaná v 1. rade dôvodí pracovnou vyťaženosťou poručiteľa obmedzenie jeho styku so žalobcom (v socialistickej ČSSR musel každý občan chodiť do zamestnania), ale pri argumente o „odložení“ žalobcu do jaslí jeho matkou nezohľadnila to, že očividne aj matka žalobcu musela tým pádom chodiť do zamestnania a o deti sa nemal v tom čase kto postarať. Navyše celá argumentácia o vzťahu žalobcu a jeho matky je vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantná, nakoľko sa preukazoval vzťah medzi žalobcom a poručiteľom. 84. V nadväznosti na uvedené preto považuje za irelevantné aj ďalšie argumenty žalovanej v 1. rade v rámci ňou zostavenej časovej osi o vybudovaní vzťahov medzi inými rodinnými príslušníkmi a poručiteľom. Na vzťah medzi žalobcom a poručiteľom nemohlo mať žiaden vplyv 2. rade (aj voči svojim

deťom sa správal rozdielne), s dcérou žalobcu alebo s 2. manželkou žalobcu (ktorá si navyše našla svojho ďalšieho manžela v rovnakom veku ako bol poručiteľ, takže mohli mať viacero spoločných tém). Budovanie vzťahov poručiteľa s tretími osobami žalobca nemohol nijako ovplyvniť a ako už opakovane uviedol, nemajú ani žiadny vplyv na vzťah medzi poručiteľom a žalobcom. Na budovanie vzťahov medzi jednotlivcami nemožno uplatňovať akékoľvek analógie zo vzťahov medzi inými jednotlivcami, nakoľko ich správanie môže byť zakaždým rozdielne a aj každý jednotlivec má rôzne vnímanie sveta a prežívanie situácií a emócií. Žalobca mohol iným osobám výborný vzťah s poručiteľom jedine závidieť, nakoľko k nemu si takýto vzťah poručiteľ nikdy nevytvoril, čo žalobcu po celý život samozrejme mrzelo. 85. Žalobca sa tiež nestotožňuje s časovou osou uvedenou žalovanou v 1. rade zo skutkového hľadiska. Žalobca uvádza, že ho počas detstva poručiteľ navštevoval len niekoľkokrát do roka (aj to len pomaly na pol hodinu), navyše si nespomína, že by mu niekedy priviezol nejaký darček (maximálne niečo kúpil žalovanej v 2. rade ale nie žalobcovi). Pobyt žalobcu u poručiteľa v Brne (kde nežil 2 roky, ako uvádza žalovaná v 1. rade v dôsledku nesprávneho uvedenia kalendárneho a školského roka) bol iba ochotou matky žalobcu voči poručiteľovi a zo žalobcovho hľadiska išlo o traumu, z ktorej sa musel dlho zotavovať - v priebehu jedného školského roka musel 3-krát meniť školu a zvykať si na nové prostredie a nových kamarátov, hľadať svoje miesto v živote, čo bolo preňho v tom čase veľmi zložité. Okrem toho sa o žalobcu v tomto čase starala najmä vtedajšia partnerka poručiteľa a nie samotný poručiteľ. Žalobca si tiež spomína na to, že poručiteľ ho raz za život zobral na kúpalisko a na dovolenke bol s poručiteľom za celý svoj život tiež len raz autom v Bulharku na týždeň. Žalobca považuje pokusy o vytvorenie vzťahu s poručiteľom za jednostranné z jeho strany. Tiež popiera, že by mu poručiteľ vytváral návrhy na dom, nakoľko sám žalobca pracoval niekoľko rokov ako profesionálny výtvarník a takúto pomoc nepotreboval. 86. Žalovaná v 1. rade v čl. 3 Odvolania argumentuje tým, že Súd prvej inštancie v ods. 64 Rozsudku síce tvrdil, že treba poukázať aj na rozsudok o rozvode, ale ďalej sa nezaoberal príčinou rozvratu manželstva, ktorou bola nevera matky žalobcu. V tejto súvislosti uvádza, že z citovaného odseku Rozsudku nevyplýva to, že by sa mal Súd prvej inštancie zaoberať príčinou rozvodu rodičov žalobcu, ale poukazuje na to, v akom prostredí sa vyvíjal vzťah poručiteľa a žalobcu (t.j. hrubé správanie poručiteľa voči matke žalobcu, jej fyzické napadnutie a pod.). V ods. 78 Rozsudku Súd prvej inštancie správne poznamenal, že ďalšími námietkami a argumentami žalovaných (aj napr. dôvodmi rozvodu) sa nezaoberal, nakoľko boli neopodstatené pre spor a posúdenie veci. S týmto názorom Súdu prvej inštancie sa žalobca stotožňuje, nakoľko dôvody rozvodu poručiteľa a jeho matky nie sú predmetom konania a ani nemajú význam pre posúdenie dôvodov vydedenia. Dôvody rozvodu manželstva rodičov nemohol žalobca ako v tom čase 3-ročné dieťa ani žiadnym spôsobom ovplyvniť. Navyše neobstojí ani argument o tom, že by rozvod zapríčinila nevera matky žalobcu, nakoľko v samotnom rozsudku o rozvode sa konštatuje, že zblíženie sa s jej kolegom I. U. bolo následkom rozvrátenej domácnosti (v dôsledku toho, že celú finančnú aj inú starostlivosť o domácnosť znášala matka žalobcu a poručiteľ sa nechcel zamestnať po doštudovaní, mal žiarlivostné prejavy) a navyše nebolo preukázané, že táto známosť bola dôverného charakteru - to samé o sebe vyvracia neveru matky žalobcu. Prílohy Odvolania (listy poručiteľa a pod.) boli tiež zohľadnené v rozsudku o rozvode, kedy súd v odôvodnení uviedol, že v dôsledku žiarlivosti poručiteľa písal matke žalobcu aj rôzne listy do zamestnania, čím jej ho značne komplikoval. 87. Žalovaná v 1. rade v čl. 4 Odvolania argumentuje tým, že sa dokazujú udalosti, ktoré sa stali pred 60 rokmi v inom spoločenskom zriadení a v iných reáliách. K tomuto však uvádza, že všetci účastníci konania majú rovnaké možnosti dokazovania a navyše aj keď sa budovanie vzťahu medzi poručiteľom a žalobcom má posudzovať podľa reálií v tom čase, obaja mali rovnaké možnosti. Žalovaná v 1. rade poukazuje na to, že poručiteľ musel chodiť do zamestnania, mal iba 2 týždne dovolenky za rok a delila ho od žalobcu vzdialenosť 255 km (nakoľko sa matka žalobcu s nimi odsťahovala do iného mesta), v dôsledku čoho ho mohol navštevovať len cez víkendy a sviatky. Ďalej sa žalovaná v 1. rade vyjadruje k tomu, že Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi žalobcom a jeho matkou oveľa láskavejšie a zhovievavejšie ako vzťah medzi žalobcom a poručiteľom, ktorý vyhodnotil len ako formálny a vlažný. Žalovaná v 1. rade tak v čl. 4 Odvolania nadväzuje na svoje predošlé tvrdenia o nevere matky ako dôvode rozvodu, odloženie žalobcu do jaslí a škôlky, pobyte žalobcu mimo matkinej domácnosti, atď. 88. K argumentácii žalovanej v 1. rade v nadväznosti na vyššie uvedené opätovne zdôrazňuje, že žiadne z jej tvrdení a argumentov nesúvisí s prejednávanou veci a nepreukazuje iné skutkové okolnosti než tie, ktoré boli zistené a riadne vysvetlené Súdom prvej inštancie v Rozsudku. V žiadnom prípade neobstojí úvaha o tom, že poručiteľ sa nemohol častejšie dostaviť za žalobcom kvôli jeho pracovným povinnostiam,

pretože najmä v detstve žalobcu by ho mala za poručiteľom odprevadiť jeho matka, ktorá v tom čase mala tiež svoje pracovné povinnosti. Poručiteľ navyše počas svojho života nikdy nenamietal zverenie žalobcu do osobnej starostlivosti jeho matky. Skutočnosť, že sa matka odsťahovala do iného mesta, nemožno v žiadnom prípade pričítať žalobcovi. Tieto argumenty žalovanej v 1. rade skôr svedčia v jej neprospech, pretože aj keď sa vzťah medzi žalobcom a poručiteľom vyvíjal v dávnejšej minulosti, stále mal poručiteľ ako dospelá osoba oveľa viac možností iniciovať stretnutia so žalobcom než ako maloletý žalobca. 89. V závere Odvolania Žalovaná v 1. rade zhŕňa svoju argumentáciu. Žalovaná v 1. rade sa odvoláva na to, že Súd prvej inštancie neodstránil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, nevykonal všetky dôkazy, a účastníkov konania prerušoval v ich výpovedi na pojednávaniach. V dôsledku toho sa podľa jej názoru len jednostranne priklonil k dôkazom a argumentom žalobcu. V prvom rade už z logiky veci vyplýva, že v sporovom konaní je možné rozhodnúť iba v prospech jednej zo strán. Je preto zrejmé, že rozhodnutie súdu bude vždy v prospech jednej strany a v neprospech druhej strany. V druhom rade žalobca upozorňuje na skutočnosť, že Súd prvej inštancie na viacero ním predložených dôkazov neprihliadol, resp. ich vyhodnotil ako nepodstatné pre rozhodnutie vo veci (napr. čestné vyhlásenia a svedecké výpovede E. a R. R., ktoré boli označené ako tendenčné). Súd prvej inštancie tak vyhodnotil práve viacero dôkazov predložených žalovanými ako relevantné podklady na rozhodnutie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy a aj náležite odôvodnil, prečo bol vzťah žalobcu s poručiteľom formálny bez väčšej hĺbky, a to práve pričinením samotného poručiteľa, v dôsledku čoho ani neboli dané dôvody vydedenia z listiny o vydedení. Odvolanie žalovanej v 1. rade pôsobí zmätočne, tvrdenia sú vo vzájomnom rozpore, predložené argumenty svedčia skôr v prospech žalobcu a nie sú z neho jednoznačne zrejmé a odôvodnené jednotlivé odvolacie dôvody. Žalobca má za to, že Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, s prihliadnutím na skutkový stav, príslušné právne normy. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §387, ods. 1 CSP a §392 CSP vydal rozsudok, ktorým rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.10.2023, sp. zn. B2-50C/30/2021-455 potvrdzuje a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 90. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 29.04.2024 tak, že odvolanie je podané na základe troch odvolacích dôvodov podľa §365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP, avšak v Odvolaní nie je špecifikované, na základe čoho konkrétneho by mali byť podľa žalovanej v 2. rade tieto odvolacie dôvody naplnené. Celé Odvolanie pôsobí zmätočne. Žalovaná v 2. rade v Odvolaní v prvom rade poukazuje na to, že Súd prvej inštancie zdôvodnil Rozsudok podľa ods. 63 tým, že vzťah žalobcu a poručiteľa nemal charakter skutočného vnútorného vzťahu, ale iba formálne vlažného. V tejto súvislosti žalovaná v 2. rade v odvolaní uviedla, že rozvod manželstva nemožno pričítať iba za ujmu otcovi. Rozvrat manželstva nastal hlavne z pričinenia matky žalobcu, pričom týmito konkrétnymi skutkovými okolnosťami sa konajúci súd vôbec nezaoberal a ak sa nimi zaoberal, tak ich výklad prisúdil v prospech žalobcu. Žalovaná v 2. rade odvodzuje z rozhodnutia súdu skutočnosť, že akoby k rozvodu ani nemohlo dôjsť a ak k nemu dôjde, je to na ujmu otca, ktorý vo svojej podstate nezvládol svoju úlohu. K tomuto argumentu žalovanej v 2. rade žalobca uvádza, že Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, a to nie jednou vetou ako poukazuje žalovaná v 2. rade v Odvolaní, ale vyhodnocovaním dôkazov a výkladom o svojich úvahách v ods. 63 - 78 Rozsudku. Práve v ods. 78 Rozsudku Súd prvej inštancie správne poznamenal, že ďalšími námietkami a argumentami žalovaných (aj napr. dôvodmi rozvodu) sa nezaoberal, nakoľko boli neopodstatené pre spor a posúdenie veci. S týmto názorom Súdu prvej inštancie sa žalobca stotožňuje, nakoľko dôvody rozvodu poručiteľa a jeho matky nie sú predmetom konania a ani nemajú význam pre posúdenie dôvodov vydedenia. Dôvody rozvodu manželstva rodičov nemohol žalobca ako v tom čase 3-ročné dieťa ani žiadnym spôsobom ovplyvniť. Okrem toho žalobca upozorňuje na irelevantnosť tvrdenia o tom, že ak sa aj Súd prvej inštancie týmito dôvodmi zaoberal, tak ich výklad prisúdil v prospech žalobcu. V prvom rade už z logiky veci vyplýva, že v sporovom konaní o určenie, či sú dôvody vydedenia dané, je možné rozhodnúť iba v prospech jednej zo strán. Je preto zrejmé, že rozhodnutie súdu bude vždy v prospech jednej strany a v neprospech druhej strany. V druhom rade žalobca upozorňuje na skutočnosť, že Súd prvej inštancie na viacero ním predložených dôkazov neprihliadol, resp. ich vyhodnotil ako nepodstatné pre rozhodnutie vo veci (napr. čestné vyhlásenia a svedecké výpovede E. R. a R. R., ktoré boli označené ako tendenčné). Súd prvej inštancie tak vyhodnotil práve viacero dôkazov predložených žalovanými ako relevantné podklady na rozhodnutie, že dôvody vydedenia nie sú dané.

91. Žalovaná v 2. rade ďalej v Odvolaní uvádza, že ako uviedli vo svojich vyjadreniach, predovšetkým je potrebné mať na pamäti, že vzťah otca a syna sa odohrával v rokoch 60. a 70. rokoch 20. storočia, kedy neexistovali žiadne prostriedky osobnej komunikácie, osobné motorové vozidlá bežne dostupné a pod. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že napriek neexistencii prostriedkov osobnej komunikácie a nižšej dostupnosti osobných motorových vozidiel v danom čase, mali ale žalobca aj poručiteľ rovnaké možnosti na budovanie vzájomného vzťahu. Poručiteľ mohol rovnako vlakom navštevovať žalobcu tak, ako žalobca navštevoval jeho, avšak k tomu zo strany poručiteľa počas žalobcovho detstva nedochádzalo. Preto možno dospieť k záveru, že poručiteľ mal oproti žalobcovi v útlom veku de facto väčšie možnosti osobných návštev a budovania vzťahu. Tento argument žalovanej v 2. rade je preto vo vzťahu k predmetu konania tiež irelevantný. Žalovaná v 2. rade v Odvolaní napáda Rozsudok aj z dôvodu, že Súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že súrodenci boli dvaja a nevysvetlil, prečo vzťah žalovanej v 2. rade s poručiteľom bol normálny a vzťah žalobcu s poručiteľom nebol v rámci spoločenskej konvencie. Súd prvej inštancie ignoroval fakt, že okrem žalobcu existovala aj jeho sestra, ku ktorej postaveniu sa nevyjadril. Žalobca opätovne spochybňuje uvedený argument žalovanej v 2. rade, nakoľko obdobne ako dôvody rozvodu rodičov žalobcu, nebol vzťah poručiteľa so žalovanou v 2. rade predmetom konania a ani nemal vo vzťahu k predmetu konania žiadny praktický význam. Vzťah rodiča k deťom sa predsa buduje voči každému dieťaťu jednotlivo, a preto nie je možné odôvodniť narušený vzťah žalobcu s poručiteľom tým, že poručiteľ mal so svojím druhým dieťaťom dobrý vzťah. Tiež to automaticky neznamená, že narušenie vzťahu medzi žalobcom a poručiteľom je preto možné pričítať žalobcovi. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy a aj náležite odôvodnil, prečo bol vzťah žalobcu s poručiteľom formálny bez väčšej hĺbky, a to práve pričinením samotného poručiteľa, v dôsledku čoho ani neboli dané dôvody vydedenia z listiny o vydedení. 92. Záverom Odvolania žalovaná v 2. rade uvádza, že Rozsudok je nepreskúmateľný a namiesto riadneho odôvodnenia uviedol Súd prvej inštancie iba všeobecné, šablónovité odôvodnenie. S týmto tvrdením sa taktiež nemožno stotožniť, nakoľko Súd prvej inštancie riadne a vyčerpávajúco odôvodnil, ako vyhodnotil predložené dôkazy, na ktoré dôkazy prihliadol a neprihliadol, ako aj na základe akých úvah dospel k názoru, že vzťah medzi žalobcom a poručiteľom bol len formálny, v dôsledku čoho Súd prvej inštancie rozhodol, že dôvody vydedenia nie sú dané. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vyjadril aj k rozhodnutiu o priznaní nároku na náhradu trov, neobstojí preto ani argument žalovanej v 2. rade v Odvolaní o tom, že by žalobca mal nárok na náhradu trov konania iba vo výške 50% z dôvodu iba jeho čiastočného úspechu vo veci. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré zamietol časť žalobného návrhu „vydedenie je neplatné“. Táto časť žalobného návrhu bola zamietnutá z formálneho dôvodu, a to že postavenie žalobcu by sa ani priznaním tohto nároku nezmenilo a predmetom žaloby bolo určenie spornej skutočnosti (nie právnej otázky). Zamietnutie tejto časti žaloby nemalo na pomer úspechu vo veci žiaden vplyv, preto bol žalobcovi správne priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Odvolanie žalovanej v 2. rade pôsobí zmätočne, neštruktúrovane a nie sú z neho jednoznačne zrejmé a odôvodnené jednotlivé odvolacie dôvody. Žalovaná v 2. rade navyše v Odvolaní argumentuje neposúdením skutočností, ktoré však nemajú na priebeh konania a na meritórne rozhodnutie žiaden vplyv. Žalobca má za to, že Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, s prihliadnutím na skutkový stav, príslušné právne normy a relevantnú judikatúru. 93. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §386, písm. a) CSP a §392 CSP vydal nasledujúce uznesenie I. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovanej v 2. rade zo dňa 22.11.2024 ako oneskorene podané odmieta. II. Žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Nakoľko žalobca objektívne nemá možnosť, ako presne zistiť včasnosť podania odvolania, pre prípad, že by bolo podané včas, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §387, ods. 1 CSP a §392 CSP vydal nasledujúci rozsudok I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.10.2023, sp. zn. B2-50C/30/2021-455, potvrdzuje. II. Žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 94. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrila žalovaná v 1. rade podaním zo dňa 03.05.2024, ktorá uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolaním žalovanej v 2. rade proti rozsudku zo dňa 25.10.2023, č.k.: B2-50C/30/2021, vrátane jeho dôvodov, vrátane dôvodu porušenia práva žalovaných na spravodlivý súdny proces. Žalovaná v 2. rade v predmetnom odvolaní poukazuje najmä na to, čo tvrdí aj žalovaná v 1. rade: prvostupňový súd v celom konaní nijako neodstránil, ani sa nezaoberal rozporom medzi:

1) priamymi tvrdeniami a dôkazmi žalovanej v 2. rade ako staršej sestry žalobcu, ktorá spolu so žalobcom autenticky a „naživo" prežívala detstvo aj u otca aj u mamy a je nestranná, keďže je žalovanou len z procesných dôvodov (procesné spoločenstvo), 2) písomnými vyhláseniami matky žalobcu a žalovanej v 2. rade O. U., ktorá sa v týchto svojich ohováračských vyjadreniach vyjadrovala aj o vzťahoch s tretími osobami, ktorých účastníčkou nikdy nebola a mohla sa o nich dopočuť len z počutia, - žalovaná v 2. rade pred súdom dňa 07.12.2022 uviedla, že vzťah medzi poručiteľom a žalobcom začal chladnúť až počas žalobcovho tretieho manželstva, t.j, cca v roku 2000, keď bol žalobca cca štyridsiatnik, čo nekorešponduje s konštatovaním súdu, že sa tak stalo v detstve žalobcu, - súd vytrhol z kontextu rôzne vyjadrenia strán sporu i svedkov a vyskladal ich bez kontextu tak, aby zapadli do už vopred vystavanej línie žalobcu; naopak tvrdenia a fakty vyvracajúce túto líniu súd úplne opomenul, - správne preto žalovaná v 2. rade tvrdí, že prvostupňový súd rozhodol nepreskúmateľným spôsobom. Namiesto odôvodnenia reálne majúceho oporu v obsahu tvrdení, v obsahu výsluchov strán sporu a výsluchov svedkov, ako aj v obsahu verifikovaných dôkazov nachádzajúcich sa v spise je odôvodnenie napadnutého rozsudku všeobecné, šablónovité a tým aj zmätočné. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 95. Čo sa týka trov tohto konania, žalovaná v 1. rade súhlasí s námietkou žalovanej v 2. rade, a taktiež namieta súdom priznané trovy konania žalobcovi vo výške 100 %, nakoľko žalobca skutočne neuspel v celom rozsahu a neobstojí záver súdu, že žalobca údajne nedopatrením uviedol nesprávny petit žaloby. Žalobca reálne žaloval nesprávny petit žaloby, tento petit bol súdom zamietnutý a výsledkom je, že v jednom z dvoch žalovaných petitov bol žalobca neúspešný, čím bol neúspešný minimálne vo výške 50 %. Má za to, že úlohou súdu je rozhodnúť o trovách konania podľa úspechu v súlade s CSP a nie je úlohou súdu uvažovať namiesto žalobcu a fabulovať prečo žalobca žaloval tak ako žaloval, o to viac keď žalobca je od počiatku kvalifikovane právne zastúpený. 96. V nadväznosti na uvedené, žalovaná v 1. rade v zhode so žalovanou v 2. rade navrhuje odvolaciemu súdu, aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-50C/30/2021- 455 zo dňa 25.10.2023 zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 97. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniam žalovaných nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.03.2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a dôvodnosti odvolania boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, resp. v čase podania odvolania. 98. Rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaniami žalovaných je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľky v odvolaniach neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

99. Vo všeobecnosti vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení. Skúmanie tejto možnosti poručiteľa a predpokladov vydedenia musí byť však posudzované aj so zreteľom na tú skutočnosť, či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal t.j. že poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Samotné vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám prispel. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v citovanom ustanovení totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/32/2014 zo dňa 27.05.2014). 100. Ustanovenie § 469a OZ taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Samotné dobré mravy charakterizuje súdna prax ako všeobecne spoločensky uznávané zásady konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny výkon práva, rešpektovanie zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom tak treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Okolnosti posudzovaného prípadu môžu potom spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka o poručiteľa, tak aj v správaní, ktorým síce potomok o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka k rodičovi, napr. aj spôsobom, ktorým trvale prekračuje zásady spoločenskej slušnosti (Rc 8/2008). 101. Po preskúmaní notárskej zápisnice sp. zn. N 432/2018, Nz 20796/2018, ktorá obsahuje listinu o vydedení žalobcu a ktorá bola spísaná dňa 25.06.2018 na Notárskom úrade D.. W. G. v T., odvolací súd zistil, že poručiteľ odôvodnil vydedenie svojho syna (žalobcu) tým, že tento mu trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by mu mal ako potomok prejavovať a v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytuje potrebnú pomoc v chorobe, v starobe a iných závažných prípadoch. Ďalej uviedol, že žalobca pochádza z jeho prvého manželstva, v čase rozvodu mal asi 13 rokov, chodil do školy a mali dobrý vzťah. Po ukončení školy žalobcom sa ich vzťahy začali meniť, žalobca prestal poručiteľa vyhľadávať a kontaktovať. Poručiteľ tvrdil, že on sa o kontakt snažil, písal žalobcovi na narodeniny, meniny aj Vianoce, ale nebol žiaden spätný kontakt. Stretávali sa už len pri príležitostiach ako bol napríklad pohreb matky poručiteľa. V čase spísania listiny o vydedení sa nevideli viac ako 10 rokov, pričom poručiteľa mrzí, že sa ich vzťahy pokazili. 102. Súdna prax a početná judikatúra ustálila, že dôvody vydedenia je vzhľadom na nespočetné osobitosti, špecifiká, variabilitu rodinných vzťahov a podobne... potrebné a priam nutné posudzovať a zisťovať ich objektivitu vždy zásadne individuálne, s prihliadnutím a rešpektovaním špecifických okolností konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia nemožno preto paušalizovať a vykladať určitým striktným spôsobom, sú totiž príliš subjektívnymi a pri každom jednotlivcovi sa posudzujú a zdôvodňujú inak. Možno nimi postihnúť široký okruh sociálnej a emočnej interakcie medzi predkami a potomkami existujúcej v rodinných väzbách medzi poručiteľom a inak neopomenuteľnými dedičmi - jeho potomkami (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/492/2016 zo dňa 28.03.2017). 103. Odvolací súd má v tomto prípade za to, že poručiteľ sa pri vymedzení dôvodov vydedenia svojho potomka obmedzil na prísne formálne uvedenie dôvodov vydedenia tak, ako ich uvádza ust. § 469a OZ, bez akejkoľvek špecifikácie jednotlivých konaní, resp. konkrétnych počinov žalobcu, ktoré by boli schopné preukázať, že žalobca o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, resp. aké konanie/ správanie malo byť v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s neposkytnutím potrebnej pomoci v chorobe, v starobe a v iných závažných prípadoch v živote poručiteľa. Z listiny o vydedení teda nevyplýva, na základe čoho dospel poručiteľ k rozhodnutiu svojho potomka (žalobcu) vydediť, pričom nie je možné identifikovať, či zo strany poručiteľa dochádzalo ku konkrétnym prosbám o pomoc v chorobe a starobe, keď sám potvrdil, že sa so žalobcom nevidel viac ako 10 rokov. Na účinné vydedenie v tomto prípade

nestačí ničím nepodložené tvrdenie poručiteľa, že mu žalobca nepomohol, keď nie je možné (ani z listiny o vydedení, ani zo žalovanými podaných odvolaní) dospieť k záveru, či poručiteľ o takúto pomoc vôbec stál a či ju od žalobcu požadoval. Situácia by bola zrejmé iná, ak by napríklad poručiteľ (alebo v súčasnosti žalované) bol schopný dôveryhodným spôsobom preukázať, že žalobca v rozpore s dobrými mravmi vyslovene odmietol svojmu otcovi poskytnúť žiadanú pomoc; k preukázaniu takýchto skutočností však nedošlo. Sprísnené požiadavky na úkon vydedenia sú odôvodnené tým, že prípadné nejasnosti, resp. absencie konkrétnych pohnútok, ktoré viedli poručiteľa k vydedeniu potomka, už nie je možné po jeho smrti upraviť ani doplniť. Nie je v ňom priestor na úvahy ani polemiky o tom, čo skutočne poručiteľa viedlo, keď sa pre takýto úkon rozhodol (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/124/2022 zo dňa 10.11.2022). 104. Pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/343/2015 zo dňa 28.07.2016). Odvolací súd sa v prejednávanej veci zaoberal posúdením, či správanie žalobcu, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu a neposkytovanie pomoci v chorobe a starobe, s prihliadnutím na správanie sa samotného poručiteľa k nemu ako potomkovi, môže byť považované za nezavinené, a rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzťah medzi rodičom a potomkom nemôže byť udržiavaný jednostranne, t.j. nie je spravodlivé požadovať, aby ťarchu iniciatívy niesla nepretržite len jedna strana, keď naopak druhá strana nevyvíja iniciatívu žiadnu. Z obsahu spisu je zrejmé, že vzťah medzi poručiteľom a jeho synom (žalobcom) bol od samého začiatku skôr vzťahom formálnym, nikdy medzi nimi nedošlo k prehĺbeniu vzájomných vzťahov tak, ako sa to pri vzťahoch rodič - dieťa vo všeobecnosti predpokladá. Neprejavovanie záujmu žalobcu o poručiteľa nebolo tak zavinené výlučne žalobcom, ale významnou mierou sa na tom podieľal aj sám poručiteľ. Za takto dokázaného skutkového stavu nemožno podľa odvolacieho súdu od žalobcu spravodlivo žiadať, aby niesol zákonné dôsledky vydedenia. 105. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. Treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie sa bolo v rozpore s dobrými mravmi. K naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii. Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka. S poukazom na uvedené má odvolací súd za to, že poručiteľ nebol na pomoc potomka (žalobcu) odkázaný, nakoľko tu boli iné osoby, ktoré mu pomoc reálne poskytovali a nebol v starobe a chorobe ponechaný sám na seba, teda samotná skutočnosť, že pomoc mu neposkytoval práve žalobca, nestačí na to, aby bol naplnený tento konkrétny dôvod vydedenia. 106. V tomto kontexte odvolací súd konštatuje, že dôvody vydedenia žalobcu jeho neb. otcom poručiteľom O. arch. D. zomr. XX.XX.XXXX, uvedené v Notárskej zápisnici o vydedení sp. zn. N 432/2018, Nz 20796/2018, spísanej dňa 25.06.2018 na Notárskom úrade D. nie sú dané. 107. Žalovaná v 1. rade vo svojom odvolaní zopakovala skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietala, že časová os, z ktorej súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, nebola správna a sama ju vo svojom odvolaní detailne rozpísala. Odvolací súd má v tomto smere za to, že všetky skutočnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci samej boli riadnym spôsobom zistené a časový sled týchto podstatných udalostí vyvodil súd prvej

inštancie z vykonaného dokazovania správne. Pre konanie vo veci samej sa nepovažuje za smerodajné, či za celý svoj život bol žalobca s poručiteľom na dovolenke pri mori raz alebo dvakrát, nie je to skutočnosť, ktorá by sama o sebe zakladala iné posúdenie vzťahu medzi poručiteľom ako rodičom a žalobcom ako potomkom. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd podrobný rozpis jednotlivých udalostí života žalobcu v odvolaní žalovanej v 1. rade za priam nadbytočné. 108. Za irelevantné považuje odvolací súd aj informáciu o udržiavaní mimomanželského vzťahu matky žalobcu, t.j. bývalej manželky poručiteľa, ktoré má byť podložené listom z roku 1964; nie je zrejmé, na čo tým chcela žalovaná v prvom rade poukázať, resp. čo by týmto chcela dokázať. Táto skutočnosť nemôže mať vplyv na vyhodnotenie existencie, resp. neexistencie klasického vzťahu otca so synom medzi poručiteľom a žalobcom. 109. Ďalej sa žalovaná v prvom rade snažila vyvrátiť záver súdu o „vlažnom kontakte“ medzi žalobcom a poručiteľom tým, že poukázala na dobrý vzťah, ktorý mal poručiteľ vytvorený so svojou vnučkou, teda s dcérou žalobcu. S takouto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje, pretože priaznivý, pozitívny vzťah medzi starým rodičom a vnukom v žiadnom prípade automaticky negarantuje aj pozitívny vzťah rodiča a potomka, teda poručiteľa a žalobcu. Žalovaná v prvom rade namietala aj nedostatočný priestor na prednes žalovanej v druhom rade počas konania na súde prvej inštancie, pričom zároveň poukázala na neprimerane veľký časový priestor daný dvom svedkyniam žalobcu, ktoré mali potvrdiť existenciu jedného telefonátu v roku 2020, a z ktorých evidentne minimálne jedna klamala, čo priamo v hlasovej nahrávke zaregistroval aj súd prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na samotné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne bod 74., v ktorom obe čestné vyhlásenia, ako aj svedecké výpovede svedkýň E. R. a R. R. vyhodnotil ako nekonzistentné a nepresvedčivé a rozhodol ich nevziať do úvahy. Preto sa odvolací súd nestotožnil ani s touto odvolacou námietkou. 110. Žalovaná v druhom rade v podanom odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo vzťah žalovanej v druhom rade s poručiteľom bol normálny a na druhej strane vzťah so žalobcom a poručiteľom nebol v rámci spoločenskej konzekvencie. Toto tvrdenie vyhodnotil odvolací súd ako irelevantné, nakoľko neexistuje žiadne pravidlo na to, že ak má rodič s jedným zo svojich potomkov dobré vzťahy, automaticky bude mať takéto vzťahy aj s druhým potomkom. Každý vzťah rodič - dieťa sa musí vyvíjať individuálne a všetky tieto vzťahy majú svoje osobitosti, pričom na ne vplývajú aj vonkajšie faktory; preto nie je na mieste tvrdiť, že normálny vzťah poručiteľa so žalovanou v druhom rade spôsobí, že je vylúčené, aby bol vzťah medzi poručiteľom a žalobcom „chladný“. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie vytiahol z kontextu rôzne vyjadrenia svedkov, pričom im prisúdil váhu podľa svojho uváženia, ktoré sa od počiatku prikláňalo k záujmom žalobcu. Takáto námietka neobstojí, nakoľko v civilnom sporovom konaní platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, čo znamená, že súd hodnotí všetky vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy strán, či iné procesné úkony podľa svojej voľnej úvahy. Žiaden vykonaný dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, váhu pripisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov, ktorý je vyjadrený v čl. 15 CSP. 111. Odvolací súd poznamenáva, že nesúhlasí ani s námietkou žalovanej v druhom rade o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu, napadnutý rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V rozsudku dal súd jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo rozhodol tak, že dôvody vydedenia žalobcu nie sú dané. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Namietala aj výšku uplatnených a priznaných trov právneho zastúpenia, nakoľko je zrejmé, že žalobca neuspel v celom rozsahu. Predmetom žaloby zo dňa 22.02.2021 bolo určenie, že dôvody vydedenia pre vydedenie žalobcu jeho otcom nebohým O.. arch. D. Úlehlom v listine o vydedení zo dňa 25.06.2018 nie sú dané a vydedenie je neplatné. Uvedené podľa žalovanej v druhom rade nemožno subsumovať pod záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nedopatrením uviedol nesprávny petit. Uvedené znamená to, že žalobca minimálne v časti 50% nebol úspešný a aj to, že žalovaní boli úspešní v rozsahu 50%. Odvolací súd uvádza, že síce je pravdou, že došlo k vade v podobe vnútorného rozporu medzi formulovaným petitom a skutkovými tvrdeniami v žalobe, táto vada však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý zjavne svojou žalobou smeroval k vyriešeniu ním správne identifikovanej skutkovej otázky, o ktorej je spor (určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané) takže záver súdu prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100% je správny (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/49/2021 zo dňa 31.01.2023).

112. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaných, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalované len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 113. Nakoľko ani v odvolaniach žalované neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolania nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 114. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 115. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolania žalovaných ako nedôvodné, tak potom žalobca mal v rámci odvolacieho konania úspech, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 116. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov

3 : 0.

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP.). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).