Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/108/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200523 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6017200523.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu G. G., nar. XX.X.XXXX, t. č. ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová, Sládkovičova 80, 974 05 Banská Bystrica 5 proti žalovanému Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, 813 04 Bratislava 1 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. GR ZVJS-odv-27-1/11-2017 zo dňa 13. júla 2017 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1.Žalobca počas výkonu trestu odňatia slobody podaním datovaným dňa 25.4.2017 požiadal ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová o I/ povolenie častejšieho telefonovania, II/ povolenie jeho práce na notebooku v cele, III/ povolenie návštevy inej osoby ako osoby blízkej, IV/ povolenie nosenia civilného odevu v rámci súdnych pojednávaní, V/ o kópie rozhodnutí o žiadostiach uvedených pod bodom I/ až IV/. Pedagóg ústavu žalobcovi v dňoch 10.5.2017 a 16.5.2017 oznámil, že jeho žiadosti boli ústavom zamietnuté. Žalobca podaním doručeným žalovanému 10.5.2017 podal odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu o odmietnutí poskytnutia informácií na základe bodu V. žiadosti zo dňa 25.4.2017. Na základe tohto odvolania žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-odv-21-3/11-2017 zo dňa 14. júna 2017 zrušil prvostupňové fiktívne rozhodnutie a vec vrátil povinnej osobe Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica - Kráľová na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodom bolo, že povinná osoba správne právne kvalifikovala dôvod, pre ktorý nesprístupnila odvolateľovi požadované informácie, ktorým je neexistencia zákonnej povinnosti vydať písomnej rozhodnutie o právach odvolateľa podľa zákona o výkone trestu, avšak pri vybavovaní žiadosti odvolateľa o poskytnutie informácií nevydala písomné rozhodnutie o nesprístupnení informácií, preto bola vec vrátená na ďalšie konanie. 2. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica (ďalej prvostupňový správny orgán alebo Ústav) rozhodnutím o odmietnutí - nesprístupnení informácií rozhodol tak, že žiadosti žiadateľa z 10.5.2017, v ktorej tento požadoval sprístupnenie informácií, cit: „o kópie rozhodnutí vydaných Ústavom k jeho žiadosti k povoleniu častejšieho telefonovania; povoleniu jeho práce na notebooku v cele; povoleniu návštevy inej osoby ako osoby blízkej a povoleniu nosenia civilného odevu v rámci súdnych pojednávaní“, nevyhovel, a tým na základe predmetnej žiadosti požadované informácie nesprístupnil, nakoľko informácie požadované v žiadosti nemá k dispozícii. Tento výrok odôvodnil tak, že poukázal na znenie zákona č. 211/2000 s tým, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám ukladá povinným osobám sprístupňovať na základe žiadosti len také informácie, ktoré majú k dispozícii, resp. sú povinné mať k dispozícii. Ide o informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti vytvorila, ktoré pri svojej činnosti využíva, používa alebo s ktorými narába. Nie je na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám osoba povinná na základe žiadosti o informácie tieto vytvárať, ak ich v momente podania žiadosti nemá k dispozícii. Žalobcovi neboli informácie sprístupnené z dôvodu, že takýmito informáciami povinná osoba nedisponuje. Prvostupňový správny orgán odcitoval vo svojom rozhodnutí z rozsudku 2Sžo/190/2008, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „Zo znenia zákona o informáciách....... nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať, alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomocí, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupom povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú“. Ďalej dôvodil tým, že správnosť záverov týchto záverov bola potvrdená aj uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. marca 2010 sp. zn. III. ÚS 96/2010. Keďže prvostupňový správny orgán informácie požadované žiadateľom nemá k dispozícii a zároveň mu zo žiadneho zákona nevyplýva povinnosť, aby získal, zhromažďoval, vyhodnocoval, vyhľadával, alebo dokonca spracovával požadované materiály, dospel k záveru, že tieto nie je možné sprístupniť. 3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie o odmietnutí - nesprístupnenie informácií potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám bola realizácia základného práva zakotveného v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Z. z.), ktorý garantuje právo na informácie ako základné právo nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, a to najmä poskytnúť informácie týkajúce sa rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a o hospodárení s majetkom a verejnými finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Odvolateľom požadované informácie povinná osoba nemá k dispozícii a ani, nakoľko nie je povinná takéto informácie zhromažďovať alebo viesť o nich štatistické údaje. Povinné osoby majú v zmysle zákona povinnosť sprístupňovať na základe žiadosti len také informácie, ktoré k dispozícii majú alebo sú povinné mať. Ide o informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti vytvorila, využíva, používa alebo s ktorými narába. Na základe žiadosti ale nie je povinná tieto informácie vytvoriť alebo zhromaždiť. Povinná osoba podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je povinná na základe žiadosti o informácie, vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti nie sú k dispozícii. Poukázal na rozsudok NS SR 2Sžo/190/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 96/2010, pričom odcitoval zhodne tak, ako prvostupňový správny orgán. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že posúdil aj predchádzajúce konanie a okolnosti, ktoré súviseli s vydaním prvostupňového rozhodnutia. Konštatoval, že podľa zákona č. 475/2005 Z. z. vo výkone trestu prináležia odsúdeným osobám viaceré sociálne práva, právo na ubytovanie, stravovanie, spánok, osobnú hygienu, či mať pri sebe v cele veci osobnej potreby. Odsúdenému prináležia aj tzv. ostatné práva, ku ktorým patrí právo na návštevu, korešpondenciu, prijímanie balíkov, telefonovanie, prijímanie peňažných prostriedkov, zdravotná starostlivosť atď.. K uplatneniu týchto práv dochádza zo strany odsúdených spravidla neformálnou žiadosť v prípade, ak zákon o výkone trestu alebo vykonávací predpis, ktorým je Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok pre výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len Poriadok pre výkon trestu) neustanovujú formu uplatnenia jednotlivého práva odsúdeným. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu z 25.4.2017 zákon o výkone trestu nevyžaduje od správneho orgánu vydanie písomného rozhodnutia podľa § 39 ods. 2 Poriadku výkonu trestu: „Žiadosť o používanie telefónneho zariadenia v ústave odsúdených predloží určenému príslušníkovi zboru na predpísanom tlačive. Podmienky používania telefónneho zariadenia určí riaditeľ ústavu“. Minimálny interval a minutáž pre telefonovanie upravuje tzv. ústavný poriadok pre odsúdených. V bode II. žiadosti o používaní notebooku je relevantné ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu, ktorý nevyžaduje, aby o žiadosti bolo rozhodnuté individuálnym formálnym aktom zo strany riaditeľa ústavu a nevyžaduje to ani Poriadok pre výkonu trestu, ktorý v § 35 ods. 2 ustanovil, že podmienky a spôsob používania elektrických spotrebičov určuje riaditeľ ústavu. V III. bode žiadosti žalobca požadoval povolenie tzv. kontaktnej návštevy, pričom v žiadosti neuviedol žiadne dôvody pre vykonanie takejto návštevy. Žalobca je umiestnený v oddiele s bezpečnostným režimom, kde sa návšteva spravidla vykonáva bez priameho kontaktu podľa § 18 ods. 2, písm. e) Poriadku pre výkon trestu. Žalovaný poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/140/2015 zo dňa 25. mája 2016, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky č. 7/2016 Z. z.. Podľa tohto nesúhlasné stanovisko Ústavu k žiadosti o vykonanie návštevy nepodlieha súdnemu prieskumu. K IV. bodu žiadosti žalovaný uviedol, že používanie civilného odevu odsúdenými na súdnych pojednávaniach, ktoré sú v inej ako trestnej veci, neupravuje zákon o výkone trestu, Poriadok pre výkon trestu ani Ústavný poriadok pre odsúdených. Toto čiastočne rieši interný predpis a to Rozkaz ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 12/2015 o výstroji obvinených a odsúdených a o nakladaní s osobnými vecami obvinených a odsúdených v § 21 ods. 1, písm. b), ale povinnosť vydať písomné rozhodnutie neupravuje. Žalovaný ďalej konštatoval, že na písomné doručenie rozhodnutia o uplatnených právach má právo odsúdený iba v prípadoch konaní podľa zákona o výkone trestu podľa § 97d ods. 1 zákona o výkone trestu, podľa ktorého „ Ak sa v § 72 ods. 9 alebo v tejto časti neustanovuje inak, rozhodnutie sa oznamuje ústnym vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením písomného vyhotovenia do vlastných rúk. (2) Ak účastník konania o to pri ústnom vyhlásení rozhodnutia požiada, doručí sa mu písomné vyhotovenie rozhodnutia. Deň doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je dňom jeho oznámenia“. Tieto ustanovenia ôsmej časti zákona o výkone trestu sa však nevzťahujú na konanie o právach, ktoré boli predmetom konania podľa zákona o výkone trestu na základe žiadosti žalobcu zo dňa 25. apríla 2017. Žalovaný uzavrel, že výkon práv vo výkone trestu realizuje odsúdený podľa zákona o výkone trestu, pričom súčasná právna úprava zákona o výkone trestu už vydávanie individuálnych správnych aktov, ako výsledkov rozhodovania o uplatnenie jednotlivých práv odsúdených nevyžaduje. Zo zákona o výkone trestu bola vypustená subsidiarita Správneho poriadku ale aj pojmy „rozhodnutie“, ktoré boli nahradené pojmami „schvaľuje“. Najvyšší súd v citovanom publikovanom rozhodnutí 3Sžo/140/2015 uviedol, že nesúhlasné stanovisko žalovaného k žiadostiam odsúdeného o vykonanie návštevy za podmienok podľa § 24 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody nie je typickým individuálnym správnym aktom, preto nepodlieha revízii riadnych, resp. mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom. Zákonodarca s účinnosťou od 1.1.2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku, výslovne vyňal zo súdneho prieskumu. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že žalobca svoju vôľu požiadať o poskytnutie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám de iure vyjadril až 25. mája 2017 v rámci podaného odvolania, teda v čase, kedy už disponoval zamietavými rozhodnutiami zo strany povinnej osoby, o ktorých písomné kópie požiadal, a teda disponoval aj informáciou, že písomné rozhodnutia ako formálne akty uvedených rozhodnutí ku dňu podania žiadosti o kópie rozhodnutí neexistovali a zároveň ani ku dňu podania odvolania (nakoľko podľa záznamu v elektronickej aplikácii výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody mu výsledok rozhodnutí ústne oznámil pedagóg dňa 10. mája 2017). Žalovaný uzavrel, že prvostupňový orgán pri vydaní nového rozhodnutia uviedol vo výroku správne ustanovenie zákona o slobodnom prístupe k informáciám a správne posudzoval žiadosť žalobcu, keď dospel k záveru, že informácie požadované žalobcom nie je možné v požadovanej forme sprístupniť, keďže požadované informácie nemal k dispozícii. Žalobné dôvody 4. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu v zákonnom stanovenej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca v časti I. žaloby opísal priebeh administratívneho konania. V časti II. žaloby odcitoval ustanovenia právnych predpisov a výňatky z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ESĽP a NS SR k právu na informácie, k prípustnosti obmedzení zásahov do základných práv, k právu na spravodlivý proces vo verejnej správe a ústavnému princípu legality štátnej moci. Žalobca v časti II. označenej ako „resumé“ odcitoval z literatúry a rozhodnutí Ústavného súdu a tiež namietal, že ústav rozhodol o žalobcovom podaní z 25.4.2017 tak, že žiadostiam žalobcu nevyhovel, čo mu bolo oznámené pedagógom ústavu dňa 10.5.2017 a táto skutočnosť nebola sporná. Podľa žalobcu informácie požadované žiadosťou z 25.4.2017 existujú a žalovaný ich má dispozícii. Namietal, že zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody neupravuje úpravu procesného postupu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody pri riešení žiadosti odsúdeného, ktoré sa dotýkajú jeho právnej sféry. Zákon o správnom konaní č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) je podľa § 97a ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. vylúčený len pri konaniach uvedených v ods. 1 tohto ustanovenia, a contrario je tak jeho použitie nutné v rámci ďalších konaní o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach odsúdených, pri ktorých zákon č. 475/2005 Z. z. neobsahuje špeciálnu procesnoprávnu úpravu. Vyplýva to aj z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa žalobcu ústavne súladná interpretácia a aplikácia zákona č. 475/2005 Z. z. je len taká, ak sa na také konanie použije zákon č. 71/1967 Zb.. 6. Žalobca namietal, že neposkytnutie informácií, ktoré požadoval žiadosťou z 25.4.2017 predstavuje porušenie jeho práva na informácie. Ústav nemá procesný základ, aby vybavil podanie žalobcu z 25.4.2017 neformálnym spôsobom, teda prečítaním žiadosti žalobcu a ich ústnym zamietnutím, ako sa mylne domnieva žalovaný. Preto treba vychádzať z premisy, že Ústav pri vybavovaní podania z 25.4. 2017 postupoval v súlade s právnym poriadkom a žalobcom požadované informácie existujú (musia existovať, opačný záver by znamenal porušenie povinností riaditeľa Ústavu ako orgánu s rozhodovacou právomocou, teda že existujú v listinnej podobe, keďže fakt, že Ústav o podaní z 25.4.2017 rozhodol, sporný nie je. Žalobca pre úplnosť v žalobe uviedol, že judikát 63/2016 na predmetnú vec nedopadá. Napadnuté rozhodnutie opomína závery uznesenia NS SR sp. zn. 2Sžo/20/2012 zo dňa 16.1.2013 ako aj fakt, že zákon č. 475/2005 Z. z. použitie zákona č. 71/1967 Zb. nevylučuje. Žalobca za absolútne irelevantnú označil polemiku s formálnym pojmom „rozhodnutie“, pretože pokiaľ sa úkon dotýka právnej sféry odsúdeného (zakladá, mení, ruší alebo záväzne určuje rozsah a spôsob výkonu jeho práv alebo povinností), z materiálneho hľadiska ide o rozhodnutie - vo vzťahu k predmetu žiadosti z 25.4.2017 pochybnosť nepanovala, a aj v judikatúre R 63/2016 najvyšší súd výslovne uvádza, že riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody o návšteve odsúdeného rozhoduje; na účely posúdenia žiadosti o informácie teda nebolo prekážkou, že sa žalobca domáhal kópií „rozhodnutí“ a polemika ohľadne definície aktov ústavu, ktorými rozhodol o podaní z 25:4.2017, nemá vplyv ani na povinnosť striktného dodržiavania ústavného princípu legality štátnej moci a teda na predpoklad existencie požadovaných informácií v dispozícii žalovaného. Napadnuté rozhodnutie je v konfrontácii s právnym poriadkom a odvolaním žalobcu arbitrárne. Vyjadrenie žalovaného 7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu ako neodôvodnenú a neopodstatnenú zamietol. K žalobným námietkam zopakoval časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že odsúdený má právo na písomné doručenia rozhodnutia o uplatnení práv v prípadoch konaní podľa zákona o výkone trestu podľa § 97g. Podľa § 72 ods. 9 ak sa v tomto ustanovení alebo v tejto časti neustanovuje inak, rozhodnutie sa oznamuje ústnym vyhlásením, a ak to nie je možné doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia do vlastných rúk. Ak účastník konania o to pri ústnom vyhlásení rozhodnutia požiada, doručí sa mu písomné vyhotovenie rozhodnutia. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na konania o právach, ktoré boli predmetom žiadosti z 25. apríla 2017. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca „svoju vôľu požiadať o poskytnutie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám de iure vyjadril až 25. mája 2017 (v rámci podaného odvolania), teda v čase, keď už disponoval zamietavými „rozhodnutiami“ zo strany povinnej osoby, o ktorých písomné kópie požiadal, a teda disponoval aj informáciou, že písomné rozhodnutie ako formálne akty uvedených rozhodnutí ku dňu podania žiadosti o kópie rozhodnutí neexistovali, a zároveň neexistovali ani ku dňu podania odvolania, nakoľko mu výsledok rozhodnutí ústne oznámil pedagóg dňa 10. mája 2017 podľa záznamov v elektronickej aplikácii výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody. V odôvodnení žalovaný tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Sžo/140/2015 zo dňa 25. mája 2016 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 7/2016. Žalovaný uviedol, že výkon trestu odňatia slobody predstavuje trestno vykonávacie štádium, v ktorom odsúdený vykonáva trest odňatia slobody na základe odsudzujúceho rozsudku súdu. Výkon práv vo výkone trestu realizuje odsúdený podľa zákona o výkone trestu, pričom súčasná právna úprava zákona o výkone trestu už vydávanie individuálnych správnych aktov ako výsledkov rozhodovania o uplatnení jednotlivých práv odsúdených nevyžaduje. V minulosti bola zo zákona o výkone trestu práve v dôsledku náročného administratívneho postupu pri posudzovaní uplatňovania jednotlivých práv odsúdených, vypustená nielen subsidiarita Správneho poriadku, ale i samotné pojmy ako „rozhoduje, rozhodnutie a pod.“. Povinná osoba správne posúdila žiadosť o informácie, keď jej nevyhovela z dôvodu, že požadované informácie nemala k dispozícii, pričom zo žiadneho predpisu jej nevyplynula povinnosť, ktorá by jej ukladala požadované informácie, získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať. 8. Žalovaný k poukazu žalobcu na jednotlivé články Ústavy Slovenskej republiky a Medzinárodný dohovor uviedol, že zákon o výkone trestu ktorým sa riadi Zbor väzenskej a justičnej stráže pri rozhodovaní o právach podľa tohto zákona nezaväzuje tento orgán, aby rozhodnutie vydal v písomne forme. Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob ustanoví zákon. Keďže odvolateľ požiadal o kópie neexistujúcich individuálnych právnych aktov, nebolo mu možné na základe žiadosti o sprístupnenie informácií, vyhovieť. Okrem toho, že povinná osoba nedisponovala informáciou požadovanou žalobcom, žalovaný poukázal na to, že záznamy pohovorov, ktoré predstavujú výlučne zápis záznamu o ústnom pohovore na účely nutných potrieb pedagóga ďalšieho väzenského personálu o spôsobe vybavení žiadostí o predmetných právach žalobcu (o častejšie telefonovanie, používanie notebooku, nosenie civilného odevu na súdnych pojednávaniach atď.) sú súčasťou informačného systému v elektronickej aplikácii výkon väzby výkon trestu, časť „Iné záznamy“, ktorá predstavuje interný nástroj na zaznamenávanie poznatkov o priebehu výkonu trestu, o ktorých zbor v zmysle § 99 ods. 2 v spojení s § 99 ods. 1, písm. k) nemá povinnosť informovať. V žiadnom smere však tieto záznamy z pohovorov nepredstavujú písomné individuálne správne akty o právach väznenej osoby. Poukázal tiež na to, že záznamy o pohovoroch môžu obsahovať negatívne poznatky o správaní sa väznenej osoby a ako také, nie je žiaduce väzneným osobám sprístupňovať, a to aj v kontexte ustanovení a vôle zákonodarcu vyjadrenej v dôvodovej správe k zákonu č. 370/2013 Z. z., ktorým sa menil a doplnil zákon č. 475/2005 Z. z., ktorá k § 99 uvádza: „Jednu z najzávažnejších foriem agresie v penitenciárnom prostredí predstavuje reaktívna agresia väznenej osoby voči pracovníkovi zboru, ktorá môže vzniknúť aj ako dôsledok informácií, ktoré zbor získava z poznatkov o správaní odsúdeného týkajúcich sa negatívnych javov vo väzení (napr. miery prizonitácie väznenej osoby) účelovosti jej konania a iných vonkajších znakov adaptácie vo väzenskej subkultúre, prejavov jej sociálnych a antisociálnych aktivít, obranných reakcií, spôsobov konania skrytých v „druhom živote“ väznenej osoby. Navrhovanou právnou úpravou a elimináciou rizikového faktora možnej agresie sa obnoví priestor umožňujúci nerušene (bez obáv) zaznamenávať poznatky o existujúcich negatívnych javoch vo väzenskom prostredí, čo sa v konečnom dôsledku odrazí na vyššej adresnosti využívania existujúcich nástrojov procesu zaobchádzania“. Žalovaný ďalej uviedol, že osobitné zákony môžu výslovne stanoviť, že niektoré druhy informácií sa žiadateľom na základe zákona o slobode informácií nesprístupňujú (napr. § 63 ods. 2 zákona o výkone väzby, § 99 ods. 2 zákona o výkone trestu), alebo sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb napr. § 65 ods. 2 zákona o zbore; v takom prípade má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred zákonom o slobode informácií. Ku vzťahu medzi zákonom o slobode informácií a inými právnymi predpismi sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Sži/1/2010 zo dňa 15. marca 2011: „ Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je obecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako les generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania informácií upravuje“. Vychádzajúc z § 99 ods. 2 zákona o výkone trestu žalobca nemá právny nárok na sprístupnenie požadovaných informácií. Záverom k osobe žalobcu uviedol, že svojimi podaniami neustále neprimerane administratívne zaťažuje (šikanózny výkon práv) všetky možné inštitúcie, či už sú to ministerstvá, prokuratúry, súdy, ako aj každý ústav, v ktorom vykonáva trest odňatia slobody a generálne riaditeľstvo. Tvrdenia v jeho podaniach na porušovanie práv sú prevažne čisto subjektívne, ničím nepodložené a nepreukázané. Žalovaný ďalej uviedol, že text žaloby obsahuje ničím nepodložené argumenty žalobcu, ktoré nesúvisia s konaním o poskytnutie informácií a to body 14 až 45 žaloby a všeobecné konštatácie opakujúce sa vo väčšine jeho podaní, citácie rozsudkov ESĽP atď.. Z tohto dôvodu sa žalovaný vyjadril len k bodom žaloby týkajúcich sa predmetnej infožiadosti. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nesporne zrejmé, že tak povinná osoba ako aj žalovaný sa vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami uvedenými v žiadosti a v odvolaní. Ani predchádzajúci postup a ani napadnuté rozhodnutia neobsahujú žiadne pochybenia ani logické nesprávnosti. Posúdenie skutkových a právnych argumentov 9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný a na konanie a rozhodnutie podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP a po preskúmaní veci z dôvodov uplatnených v žalobe dospel k zisteniu, že žaloba nebola dôvodná. 10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. (1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 11. Podľa § 2 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 4/2001 Z. z. (1) Zbor organizačne tvoria a) generálne riaditeľstvo, b) ústavy na výkon väzby, ústavy na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnica pre obvinených a odsúdených (ďalej len "ústav"). (2) Generálne riaditeľstvo a ústavy zriaďuje a zrušuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"). (4) Ústavy vykonávajú svoju činnosť podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov. 12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z. (1) Zbor v rámci svojej pôsobnosti a) zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, b) zabezpečuje ochranu objektov zboru a objektov detenčného ústavu, c) zabezpečuje stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a dozor a dohľad nad obvinenými a odsúdenými, d) zabezpečuje bezprostredné prenasledovanie obvinených na úteku z výkonu väzby, odsúdených na úteku z výkonu trestu odňatia slobody alebo odsúdených, ktorí sa nedovolene vzdialili z otvoreného oddelenia ústavu alebo nestráženého pracoviska mimo ústavu, alebo osôb umiestnených v detenčnom ústave, ak sú na úteku z detenčného ústavu (ďalej len "osoba na úteku"), e) zabezpečuje penitenciárnu starostlivosť o odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, f) zabezpečuje činnosti zamerané na zamestnávanie obvinených a odsúdených, g) zabezpečuje ochranu poriadku a bezpečnosti v objektoch súdu a objektoch prokuratúry a nerušený priebeh konania v nich, h) zabezpečuje ochranu verejného poriadku v blízkosti objektov zboru, objektov detenčného ústavu, objektov súdu a objektov prokuratúry, ak je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu výkonu väzby, účelu výkonu trestu odňatia slobody, účelu výkonu detencie a nerušeného priebehu konania v objektoch súdu a objektoch prokuratúry, i) zabezpečuje v objekte súdu zadržanie obvineného a jeho dodanie do výkonu väzby a zadržanie odsúdeného a jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody v súlade s osobitným predpisom, 2a) j) vybavuje sťažnosti obvinených a odsúdených podľa tohto zákona a sťažnosti podané podľa osobitného predpisu,3) k) zabezpečuje a vykonáva na území Slovenskej republiky eskorty obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a dodávanie osoby po výkone trestu odňatia slobody na výkon ochranného liečenia do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, na výkon ochrannej výchovy do výchovného zariadenia 3a) alebo na výkon detencie do detenčného ústavu (ďalej len "dodávanie osoby"), l) vykonáva program ochrany svedka počas výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa osobitného predpisu, 4) m) zabezpečuje zdravotnú starostlivosť pre príslušníkov zboru, zamestnancov zboru, obvinených vo výkone väzby, odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a iné osoby, n) pôsobí vo vymedzenom rozsahu podľa osobitného predpisu 5) ako orgán činný v trestnom konaní, o) odhaľuje trestné činy príslušníkov zboru a v objektoch zboru aj zamestnancov zboru, odhaľuje trestné činy obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a zisťuje ich páchateľov, p) plní úlohy na úseku boja proti terorizmu a organizovanému zločinu, q) spolupracuje pri plnení svojich úloh so štátnymi orgánmi, obcami, ozbrojenými silami, ozbrojenými zbormi, inými právnickými osobami a fyzickými osobami, r) spolupracuje s väzenskými správami iných štátov, s) vedie evidencie a štatistiky potrebné na plnenie úloh zboru, t) plní úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy, ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 5a). 13. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Správny súd v správnom súdnictve podľa § 2 SSP poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a ďalších veciach stanovených zákonom. 15. Správny súd preskúmava nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe, ktorými dôvodmi je správny súd viazaný. To znamená, že správny súd nie je oprávnený nezákonnosť v postupe a rozhodnutí správneho orgánu z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať a za žalobcu tak dopĺňať žalobné dôvody nezákonnosti a ani všeobecne uplatnené námietky konkretizovať podľa zistení z obsahu administratívneho spisu. 16. Žalobca v bodoch žaloby označenom ako I. - Relevantné skutočnosti a II. - Porušenie práva na informácie neuplatnil žiadny dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V časti označenej ako II. - Resumé žalobca namietal, že žalovaný Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica - Kráľová (ďalej len Ústav) tvrdí, že nemá požadované informácie - rozhodnutia v listinnej podobe. Žalobca vidí nezákonnosť v tom, že podľa neho treba vychádzať z toho, že Ústav pri vybavovaní žalobcovej žiadosti z 25.4.2017 postupoval v súlade s právnymi predpismi, a teda informácie existujú. Neposkytnutím týchto informácií došlo k porušeniu žalobcovho práva na informácie. Takýto dôvod nezákonnosti nemohol obstáť, pretože nemá žiadny právny základ. 17. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca požadoval písomné rozhodnutia od Ústavu, ktoré Ústav v písomnej forme nevyhotovil. Malo ísť o rozhodnutia o žiadostiach žalobcu ako odsúdeného adresované Ústavu, v ktorom bol žalobca umiestnený za účelom výkon trestu odňatia slobody uloženého právoplatným súdnym rozhodnutím. Žalobné námietky smerujúce k nezákonnosti takéhoto postupu (nevyhotovenia písomných rozhodnutí o žiadostiach odsúdeného) nemajú žiadnu relevanciu vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu a konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Predmetom súdneho prieskumu na základe žalobcom podanej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného je len napadnuté rozhodnutie žalovaného a administratívne konanie, ktoré mu predchádzalo. Toto administratívne konanie začalo podaním žiadosti o poskytnutie informácií. 18. Žalobca sa podanou žalobou domáha ochrany svojho práva na informácie. Zákon č. 211/2002 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám stanovil podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Podľa jeho § 3 ods. 1 každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Nebolo sporu o tom, že žalobcom požadované rozhodnutia neboli vyhotovené v písomnej forme. Z hľadiska namietaného porušenia práva na informácie uvedená skutočnosť je podstatnou skutočnosťou. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám zaručuje slobodný prístup k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícii. Skutočnosť, že povinná osoba požadovanú informáciu nemá k dispozícii žalovaný správne právne posúdil tak, že takú informáciu, ktorú nemá k dispozícii nie je povinná poskytnúť, pretože nejde o informáciu podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne podoprel svoje rozhodnutie výkladom, ktorý k § 3 zákona o slobode informácií podal NS SR v rozhodnutí 2Sžo/190/2008, ako je uvedené v bode 2 tohto rozhodnutia. 19. Ako je vyššie uvedené, žalobné námietky, ktoré smerujú proti nesprávnosti postupu Ústavu, keď nevyhotovil písomné rozhodnutia o žiadostiach odsúdeného, smerujú proti postupu Ústavu, ktorý nebol predmetom tohto súdneho prieskumu. Pre úplnosť treba uviesť, že námietka nezákonnosti, ktorá mala spočívať v tom, že Ústav nevydal písomné rozhodnutia o žiadostiach odsúdeného, vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, resp. nemala žiadny právny základ. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že na konanie podľa zákona č. 475/2005 Z. z. sa použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), čo má podľa neho vyplývať zo znenia § 97a ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. a contrario. Predovšetkým Správny poriadok sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak (§ 1 ods. 1 Správneho poriadku). Podľa § 1 ods. 2 Správneho poriadku správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Žalovaný a Ústavy (t. j. ústavy na výkon väzby, ústavy na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnica pre obvinených a odsúdených) tvoria organizačné súčasti Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý bol zriadený zákonom č. 4/2001 Z. z.. Zbor väzenskej a justičnej stráže je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku a) výkonu väzby, b) výkonu trestu odňatia slobody, c) ochrany objektov zboru detenčného ústavu a v ich blízkosti, d) ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v objektoch súdu, v objektoch prokuratúry a v ich blízkosti (§ 1 zákona č. 4/2001 Z. z.). Žalovaný a ústavy sú ministerstvom spravodlivosti zriadené štátne organizácie, ktoré nie sú správnym orgánom v zmysle citovaného vymedzenia správneho orgánu v § 1 ods. 2 Správneho poriadku s výnimkou, kedy im zákon zveril pôsobnosť plniť úlohy štátnej správy. Podľa § 4 zákona č. 4/2001 Z. z. zbor v rámci svojej pôsobnosti vykonáva činnosti uvedené v odseku 1 písm. a) až t), medzi ktorými je, že zabezpečuje aj výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a dohľad nad obvinenými a odsúdenými atď.. Podľa § 4 ods. 1 písm. t) zbor v rámci svojej pôsobnosti plní úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy, ak tak stanovuje tento zákon, t. j. zákon č. 4/2001 Z. z. alebo osobitný predpis. To znamená, že len pri plnení úloh orgánu štátnej správy sa na konanie Ústavu a žalovaného ako súčastí Zboru väzenskej a justičnej stráže vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. Výkon trestu odňatia slobody a ani jeho zabezpečovanie zo strany Ústavu nie je administratívnym konaním a rozhodovanie žalovaného v rámci zabezpečovania výkonu trestu odňatia slobody a iných činností uvedených v § 4 ods. 1, písm. a) až p) zákona č. 4/2001 Z. z. nie je rozhodovaním správneho orgánu o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Ústav pri plnení úloh zverených mu do pôsobnosti v § 4 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z. je viazaný zákonom č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. Pri plnení týchto úloh nemá postavenie správneho orgánu, ktorému je zverené rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ale postavenie ozbrojeného bezpečnostného zboru, ktorý bol zriadený zákonom č. 4/2001 Z. z. a ktorému bol týmto zákonom zverená pôsobnosť zabezpečovať, okrem iného výkon trestu odňatia slobody a ostatné činnosti vo vzťahu k odsúdeným uvedené v § 4 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z. z.. V súvislosti s výkonom trestu Ústavy vykonávajú svoju činnosť podľa tohto zákona a osobitných predpisov, ktorým je najmä zákon č. 475/2005 Z. z., pričom podľa v tomto zákone ustanoveného osobitného postupu Ústav vykonáva len tie konania, ktoré sú vymedzené v § 97a zákona č. 475/2005 Z. z.. Ide o osobitné konania upravené v ôsmej časti zákona o výkone trestu odňatia slobody. Zákon č. 4/2001 Z. z. upravuje osobitný postup slúžiaci na zabezpečenie ochrany práv a právom chránených záujmov odsúdených a zákon č. 475/2005 Z. z. upravuje osobitne spôsob dozoru a kontroly nad výkonom trestu. 20. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov ako aj arbitrárnosť odôvodnenia ako aj z dôvodu nevyrovnania sa s právnou argumentáciou odvolania, avšak tieto svoje námietky nijakým spôsobom nekonkretizoval. Nekonkrétne uplatnené námietky neumožňujú súdu vykonať prieskum zákonnosti rozhodnutia bez toho, aby ich správny súd konkretizoval, teda žalobné body doplnil, avšak takéto oprávnenie zákon správnemu súdu nezveril. Z tohto dôvodu ani týmto námietkam nebolo možné vyhovieť. 21. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe zistil, že z týchto dôvodov rozhodnutie žalovaného ani predchádzajúce konanie nie je v rozpore so zákonom, čo znamená, že žaloba nebola dôvodná, a preto ju správny súd podľa § 190 SSP zamietol. 22. Správny súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nemal úspech. Podľa § 167 ods. 1 SSP žalobcovi možno priznať náhradu trov konania len vtedy, keď je v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu správny súd náhradu trov nepriznal. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0. Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.