Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/152/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200686 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6017200686.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členiek senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej v právnej veci žalobcu: 1. SPS services s.r.o., so sídlom SNP 1301, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 44 262 884, zast. advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/ BEZ/2017/5184, O-555/2017 zo dňa 06.09.2017 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce Košice č. PO/BEZ/2017/5184, O-555/2017 zo dňa 06.09.2017 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.k.: 115/17-1.0/pok/r. IPBB_UPS/ ROZ/2017/121 zo dňa 20.06.2017 zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal u žalobcu v dňoch 15.11., 21.11. a 12.12.2016, v dňoch 30.11.2016, 01.12.2016 a 02.12.2016 na Inšpektoráte práce Banská Bystrica kontrolu dodržiavania niektorých ustanovení pracovnoprávnych a mzdových predpisov vo vzťahu k vybraným zamestnancom (vznik, zmena a skončenie pracovného pomeru, vedenie evidencie pracovného času, poskytovanie mzdy, dodržiavanie výplatných termínov/splatnosť mzdy, zabezpečovanie stravovania), ako aj kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania. Kontrolovaným obdobím boli mesiace január až október 2016. O výsledku inšpekcie bol vyhotovený Protokol č.: IBB-32-34-2.3/P-E24,25-16 zo dňa 30.11.2016 (ďalej len „Protokol“), pričom obsah Protokolu bol prerokovaný dňa 12.12.2016 so štatutárnym zástupcom žalobcu Y. Y.. Počas výkonu inšpekcie práce bolo inšpektormi práce zistené, že žalobca ako zamestnávateľ zamestnancom v pracovnom pomere (Y. H., pracovná zmluva z 30.06.2016, Q. S., pracovná zmluva 31.01.2013, K.. Y. V., pracovná zmluva zo 17.09.2014, N. V., pracovná zmluva 30.10.2016, Y. W., pracovná zmluva 30.10.2015, Y. I., pracovná zmluva z 09.02.2011 - ďalej len „zamestnanci žalobcu“) v kontrolovanom období január až október 2016 nezabezpečoval vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako 4 hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti, čo inšpektori práce považovali za porušenie § 152 ods. 1, 2 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) - (Protokol časť B/Novozistené nedostatky, bod 4 - Stravovanie). Ďalej bolo počas výkonu inšpekcie práce inšpektormi práce zistené, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že odo dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu fyzickej osoby (N. V., A. nad Q.), ktorá pre žalobcu ako zamestnávateľa vykonávala prácu - administratívny pracovník - logista (s dohodnutým miestom výkonu práce Žiar nad Hronom) a mal s ňou založený pracovno-právny vzťah podľa osobitného predpisu (Zákonník práce) -pracovnú zmluvu so začiatkom pracovno-právneho vzťahu odo dňa 01.11.2016 a do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená až dňa 02.11.2016 v čase od 13:30:28 hod, pričom nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce (podľa evidencie pracovného času predloženej zamestnávateľom za mesiac november 2016 zamestnankyňa začala pracovať po prvýkrát dňa 02.11.2016 od 9:00 hod. do 17:00 hod. a podľa prihlášky RL FO - prihlášky do Sociálnej poisťovne bola zamestnávateľom prihlásená až dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod.), čím podľa inšpektorov práce porušil ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 82/2005 Z.z.“ alebo „Zákon o nelegálnej práci“) - (Protokol časť IV. Nelegálne zamestnávanie, písm. B/ Zistené nedostatky, bod 6). Žalobca sa k Protokolu o výsledku inšpekcie písomne vyjadril podaním zo dňa 20.12.2016, pričom k zisteniu pod bodom B/4. uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie nie priamo na pracovisku, ale prostredníctvom právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ktorá ich sprostredkúva u právnických osôb alebo fyzických osôb, ktoré majú oprávnenie poskytovať stravovacie služby, a teda prostredníctvom tzv. stravovacích poukážok. K zisteniu pod bodom IV. B/ Nelegálne zamestnávanie žalobca s poukazom na účel a cieľ zák. č. 82/2005 Z.z. a vychádzajúc z dôvodovej správy k tomuto zákonu uviedol, že žalobca v danom prípade riadne zamestnankyňu platil a odvádzal poistné do Sociálnej poisťovne a v čase uskutočnenia kontroly zamestnankyňa do Sociálnej poisťovne bola riadne nahlásená. Posúdenie prvostupňovým orgánom verejnej správy považoval za formalistické a navyše deň 2. november 2016 bol prvý pracovný deň zamestnankyne, kedy ešte zamestnankyňa nevykonávala svoju pracovnú činnosť, ale len absolvovala školenie BOZP (bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci), o čom žalobca predložil potvrdenie (Záznam zo školenia BOZP zo dňa 02.11.2016). Na základe písomného vyjadrenia žalobcu k Protokolu prvostupňový orgán verejnej správy vyhotovil Dodatok č. 1 k Protokolu (ďalej len „Dodatok č.1“) zo dňa 29.12.2016, v ktorom k vyjadreniu žalobcu k bodu B.6/ Protokolu (ohľadne tvrdeného zabezpečenia stravovania dotknutým zamestnancom v kontrolovanom období nie priamo na pracovisku, ale prostredníctvom právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby) prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že písomné vyjadrenie neobsahuje žiadny relevantný dôkaz, ktorým by zamestnávateľ preukázal zabezpečovanie stravovania vo všetkých pracovných zmenách kontrolovaným zamestnancom podľa predloženej evidencie pracovného času ako podklad pre poskytovanie stravovania. Uvedený nedostatok inšpektor práce ponechal v bode B.4/ Protokolu bez zmien. K vyjadreniu žalobcu k bodu IV.B.6/ Protokolu, kde žalobca potvrdil, že k elektronickému prihláseniu do Sociálnej poisťovne zamestnankyne N. V. došlo až 02.11.2016 o 13:30:28 hod., tvrdiac, že zamestnankyňa dňa 02.11.2016 nevykonávala svoju pracovnú činnosť, ale len absolvovala školenie z predpisov BOZP, inšpektor práce uviedol, že z evidencie pracovného času predloženej žalobcom ako zamestnávateľom za mesiac november 2016 a z prihlášky RL FO -prihlášky do Sociálnej poisťovne zistil, že zamestnankyňa nebola prihlásená do Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce, a preto inšpektor práce ponechal uvedený nedostatok v bode IV.B.6/. Protokolu bez zmien. Následne prvostupňový orgán verejnej správy doručil Dodatok č. 1 k Protokolu žalobcovi dňa 30.12.2016. Prvostupňový orgán verejnej správy následne žalobcovi doručil Oznámenie o začatí správneho konania o správnom delikte dňa 26.04.2017. V predmetnom Oznámení boli opísané správne delikty a zistenia vyplývajúce z výkonu inšpekcie, vrátane označenia dokladov preukazujúcich zistené porušenie povinností stanovených § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce a v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti uloženia pokuty za predmetné správne delikty, ako aj o jej možnej výške a bol súčasne vyzvaný na vyjadrenie a predloženie dôkazov na objasnenie skutkového stavu a miery svojej zodpovednosti v stanovenej lehote. Žalobca k predmetnému Oznámeniu o začatí správneho konania vypracoval Vyjadrenie dňa 03.05.2017, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 04.05.2017, ku ktorému inšpektor práce vypracoval Stanovisko zo dňa 06.06.2017 so záverom, že žalobca vo vyjadrení k začatiu konania o uložení pokuty nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by rozporoval zistené skutočnosti uvedené v bodoch B.4. a IV.B.6/ predmetného Protokolu, a preto mu bola za predmetné nedostatky navrhnutá pokuta vo výške 2500,- €. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. k.: 115/17-1.0/pok/r. IPBB-UPS/ROZ/2017/121 zo dňa 20.06.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 19 ods. 1, písm. a) zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 125/2006 Z.z.“ alebo „Zákon o inšpekcii práce“) za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1, písm. a), bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ zamestnancom v pracovnom pomere (Y. H. - pracovná zmluva z 30.06.2016, Q. S. - pracovná zmluva z 31.01.2013, K.. Y. V. - pracovná zmluva zo dňa 17.09.2014, N. V. - pracovná zmluva z 30.10.2016, Y. W. - pracovná zmluva z 30.10.2015 a Y. I. - pracovná zmluva z 09.02.2011) v kontrolovanom období (1-10/2016) nezabezpečoval vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako 4 hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti a podľa § 19 ods. 2, písm. a) bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1, písm. a) bod 4 zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ - právnická osoba 1. SPS services s.r.o., so sídlom SNP 1301, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 44262884 porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že: odo dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu fyzickej osoby (N. V., bytom A. W. Q.), ktorá pre účastníka konania ako zamestnávateľa vykonávala prácu - administratívny pracovník - logista (s dohodnutým miestom výkonu práce Žiar nad Hronom) a mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Zákonník práce v znení neskorších predpisov) pracovnú zmluvu so začiatkom pracovnoprávneho vzťahu odo dňa 01.11.2016 a do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená až dňa 02.11.2016 v čase o 13:30:28 hod., pričom nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce (podľa evidencie pracovného času predloženej zamestnávateľom za mesiac 11/2016 zamestnankyňa začala pracovať prvýkrát dňa 02.11.2016 od 9:00 hod. do 17:00 hod. a podľa prihlášky RL FO - prihlášky do Sociálnej poisťovne bola zamestnávateľom prihlásená až dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod.), za čo žalobcovi uložil pokutu vo výške 2500,- €. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opísal priebeh kontroly a zistenia inšpektorov práce z výkonu z inšpekcie práce, špecifikoval dôkazy, z ktorých vychádzal pri vydaní prvostupňového rozhodnutia a opísal priebeh administratívneho konania. Konštatoval, že kontrolou predložených dokladov bolo zistené porušenie ust. § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ zamestnancom špecifikovaným v Protokole i výroku tohto rozhodnutia v kontrolovanom období nezabezpečoval vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako štyri hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti a že využíval závislú prácu zamestnankyne N. V. tak, ako bolo v špecifikované v Protokole a vo výroku prvostupňového rozhodnutia, čím porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia poukázal na obranu žalobcu, v ktorej tvrdil, že vo vzťahu k zistenému porušeniu ustanovenia Zákonníka práce uviedol, že zabezpečuje stravovanie nie priamo na pracoviskách, ale prostredníctvom právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby (formou stravných lístkov) a v ktorej uviedol, že vo vzťahu k zamestnávaniu N. V. sa nejednalo o nelegálne zamestnávanie, pretože inšpektori práce zistili neskoré prihlásenie zamestnankyne do Sociálnej poisťovne až v priebehu inšpekcie, t.j. v čase, keď už zamestnankyňa do Sociálnej poisťovne prihlásená bola. Vzhľadom na inštitút objektívnej zodpovednosti za správny delikt prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca ako zamestnávateľ nesie zodpovednosť za uvedený nedostatok (nelegálne zamestnávanie), resp. porušenie zákona, pričom orgán verejnej správy nezohľadňuje, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. opomenutie. Poukázal na to, že zák. č. 125/2006 Z.z. obligatórne ustanovuje orgánu verejnej správy povinnosť uložiť pokutu, ak zistí nedodržanie zákazu nelegálneho zamestnávania. Poukázal na definíciu nelegálneho zamestnávania v zmysle zák. č. 82/2005 Z.z. s tým, že právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 zák. č. 82/2005 Z.z. Argumentoval, že podľa § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovno-právny vzťah podľa Zákonníka práce a nesplnila povinnosť podľa § 231 ods. 1, písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“). Podľa § 231 ods. 1, písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. je povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť, aby bol zamestnanec prihlásený v registri Sociálnej poisťovne ešte pred začiatkom výkonu závislej práce. Zároveň poukázal aj na formu, ktorú môže zamestnávateľ využiť na prihlásenie zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne. Zdôraznil, že zák. č. 461/2003 Z.z. ukladá zamestnávateľovi prihlásiť zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu závislej práce a zároveň dáva zamestnávateľovi na výber, ktorý zo spôsobov použije. Tým, že účastník konania ako zamestnávateľ dovolil menovanej zamestnankyni pracovať bez prihlásenia do registra Sociálnej poisťovne, naplnil podľa prvostupňového orgánu verejnej správy svojím konaním znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania v zmysle platných právnych predpisov. Prvostupňový orgán verejnej správy s poukazom na § 19 ods. 2, písm. a), bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. je povinný uložiť pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2000,- do 200 000,- €, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne najmenej 5000,- €. Vo vzťahu k porušeniu ustanovení § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce prvostupňový orgán verejnej správy citujúc uvedené ustanovenia Zákonníka práce v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že stravovanie zamestnancov je prejavom sociálnej politiky zamestnávateľa, podľa ktorej je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy a to buď priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Oprávnený subjekt je zamestnanec v pracovnom pomere za predpokladu, že odpracoval viac ako štyri hodiny v rámci pracovnej zmeny. Poukázal na to, že svoju zákonnú povinnosť si zamestnávateľ môže splniť aj zabezpečením nákupu stravovacích poukážok u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, pokiaľ ich sprostredkuje u osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Naplnením skutkovej podstaty správneho deliktu uvedeného vo výroku prvostupňového rozhodnutia žalobca ako zamestnávateľ poškodil svojich zamestnancov na ich právach garantovaných im Zákonníkom práce. Poukázal na to, že podľa § 19 ods. 1, písm. a) zák. č. 125/2006 Z.z. môže byť uložená zamestnávateľovi pokuta až do výšky 100 000,- €. Prvostupňový orgán verejnej správy následne podrobne zdôvodnil výšku uloženej pokuty z hľadiska zákonom stanovených kritérií, pričom zvlášť špecifikoval zohľadnené skutočnosti týkajúce sa nedostatku č. B.4/ Protokolu (nezabezpečovanie stravovania je podľa prvostupňového orgánu verejnej správy závažného charakteru, pretože je jednou zo základných povinností zamestnávateľa pre zamestnanca utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, medzi ktoré patrí aj zabezpečovanie stravovania, avšak žalobca dotknutým zamestnancom stravovanie v kontrolovanom období nezabezpečil, prihliadol k počtu zamestnancov, u ktorých bol nedostatok zistený, poukázal na opakované zistenie tohto nedostatku už v období od 01/2009 až 02/2010 a 02/2011, čo považoval za pretrvávajúci systematický nedostatok, ktorý je dôsledkom neúčinného systému riadenia). Vo vzťahu k nedostatku č. IV.B.6/ Protokolu prvostupňový orgán verejnej správy pri ukladaní pokuty prihliadol na to, že zistené porušenie povinnosti žalobcu je závažné, pretože nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie je závažným pracovno-právnym problémom spoločnosti, ktorý je potrebné sankcionovať, prihliadol k tomu, že uvedený nedostatok bol zistený u jednej zamestnankyne, s ktorou mal žalobca uzatvorený pracovno-právny vzťah k 01.11.2016 a ktorá bola prihlásená do Sociálnej poisťovne 02.11.2016 v čase od 13:30:28 hod. Prihliadol na to, že z evidencie pracovného času uvedenej zamestnankyne bolo zistené, že zamestnankyňa vedená v evidencii pracovného času dňa 02.11.2016 od 9:00 hod. do 17:00 hod. nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce, čo považoval za závažné porušenie zák. č. 82/2005 Z.z., prihliadol však na čas trvania porušovania zákona a na to, že takýto nedostatok nebol ešte u žalobcu zistený. Na základe uvedených kritérií prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi uložil pokutu vo výške 2500,- € a mal za to, že uložená pokuta splnila preventívnu funkciu, ale bude mať aj represívny účinok. 3. Žalovaný konajúc o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy Rozhodnutím č. PO/BEZ/2017/5184, O-555/2017 zo dňa 06.09.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 115/17-1.0/pok/r. IPBB-UPS/ROZ/2017/121 zo dňa 20.06.2017. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky výkonu inšpekcie práce, na priebeh administratívneho konania a na dôvody odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Žalovaný uviedol, že po preskúmaní predloženého spisového materiálu zistil, že na podklade žalobcom predložených, ako aj inšpektormi práce obstaraných dokladov za kontrolované obdobie bolo prvostupňovým orgánom verejnej správy preukázateľne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ porušil ust. § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce i § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. tak, ako to zistil prvostupňový orgán verejnej správy a uviedol v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu ku porušeniu ust. § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalovaný uviedol, že sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, pretože žalobca nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení o tom, že riadne zabezpečoval stravovanie svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby oprávnenej sprostredkovať stravovacie služby formou stravovacích poukážok. Uvedené tvrdenie nevyplýva ani z predložených výplatných pások kontrolovaných zamestnancov žalobcu. K žalobcom namietanému porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania s poukazom na jeho nízku závažnosť, na prihlásenie zamestnankyne Lívie V. v registri Sociálnej poisťovne ešte pred výkonom inšpekcie práce a na potrebu prihliadania na materiálnu stránku porušenia zákazu nelegálneho zamestnania žalovaný uviedol, že na správny delikt nelegálneho zamestnávania sa vzťahuje inštitút objektívnej zodpovednosti, ktorého podstatou je vznik zodpovednosti na strane kontrolovaného subjektu už samotným porušením jeho zákonnej povinnosti a to bez ohľadu na následné odstránenie vzniknutého protiprávneho stavu a bez ohľadu na zavinenie či opomenutie konania zo strany tohto subjektu. Takejto zodpovednosti sa subjekt môže zbaviť len v prípade, že predloží také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nespáchal. V prípade porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany zamestnávateľa zákonodarca v § 19 ods. 2, písm. a), bod 1 Zákona o inšpekcii práce zakotvil obligatórnu povinnosť uloženia sankcie a to v najnižšie prípustnej sadzbe 1 000.-Eur, teda citované ustanovenie je kogentnou právnou normou, od ktorej sa orgán verejnej správy nesmie odchýliť. Žalovaný uviedol, že „...s účinnosťou od 20.07.2011 prijatím zák. č. 223/2011 Z.z., ktorým bol novelizovaný Zákon o nelegálnej práci, bolo nelegálne zamestnávanie v § 2 ods. 2, písm. b) právne kvalifikované ako zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovno-právny vzťah podľa osobitného predpisu a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. Avšak jeho ďalšou novelizáciou zák. č. 308/2013 Z. z. s účinnosťou odo dňa 01.11.2013 došlo k zmene legálnej definície citovaného ustanovenia, ktoré možno považovať za „sprísnenie tvrdosti zákona“, pričom toto ustanovenie je platné a účinné doposiaľ.“ Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/4/2013 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola uložená pokuta za správny delikt podľa § 2 ods. 2, písm. b) Zákona o nelegálnej práci, v ktorom žalobca o.i. namietal formalistický výklad zákona a neúmyselné konanie, pričom Najvyšší súd konštatoval, že trestnoprávne princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy, avšak zásada účinnej ľútosti sa týka len konkrétnych prípadov a nepatrí všeobecné zásady trestného práva, rovnako ju nie je možné vyvodiť ani z veľkého odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991. Vo vzťahu k uloženej výške pokuty poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/28/2014. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom posúdení doby nelegálneho zamestnávania L. V. v dňoch 01.11.2016 až 02.11.2016, keďže 01.11.2016 bol štátny sviatok a hoci tento deň bol dňom jej nástupu, v uvedený deň zamestnankyňa nepracovala a dňa 02.11.2016 absolvovala školenie BOZP, žalovaný uviedol, že pre posúdenie včasnosti splnenia si povinnosti prihlásenia zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov (§ 231 ods. 1, písm. b), bod 1 zák. č. 461/2004 Z.z.) ako základného predpokladu pre ustanovenie záveru nelegálneho zamestnávania je rozhodujúce zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca v zmysle § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. Žalovaný považoval tvrdenie o nevykonávaní pracovnej činnosti z dôvodu štátneho sviatku dňa 01.11.2016 a následne z dôvodu absolvovania školenia BOZP dňa 02.11.2016 za irelevantné, keďže podľa § 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Zákon o BOZP“) oboznamovanie a iné vzdelávanie, vrátane praktickej časti výchovy a vzdelávania v oblasti bezpečnosti o ochrany zdravia pri práci zamestnancov a zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, sa musia uskutočňovať v pracovnom čase. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový orgán verejnej správy vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu menovanej zamestnankyne, pričom reálny výkon jej pracovnej činnosti začal na podklade predloženej evidencie pracovného času v uvedený deň (02.11.2016) v čase od 9:00 hod. do 17:30 hod. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy špecifikoval, že na podklade pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2016, podľa ktorej bol dňom nástupu menovanej zamestnankyne do zamestnania deň 01.11.2016, účastník konania nelegálne zamestnával menovanú zamestnankyňu v období od 01.11.2016 do 02.11.2016. Uvedené tvrdenia žalovaný nepovažoval za rozporné. Navyše, žalobca v odvolaní sám uviedol, že s menovanou zamestnankyňou sa dohodol na nástupe do zamestnania dňa 01. novembra 2016 a predložením prezenčnej listiny zo školenia zamestnancov žalobcu zo dňa 02. novembra 2016, na ktorej je menovaná zamestnankyňa zapísaná, potvrdil, že dňa 02.11.2016 bola v pracovno-právnom vzťahu s účastníkom konania, pričom svoju povinnosť prihlásiť ju pred začatím výkonom činnosti zamestnanca podľa § 231 ods. 1, písm. b), bod 1 zák. č. 461/2004 Z.z. si včas nesplnil. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré mu predchádzalo, považoval napadnuté rozhodnutie za zákonné a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za náležité a postačujúce s tým, že konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy sa v rozhodnutí dostatočne vysporiadal s vyjadreniami účastníka konania ako i so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z predmetnej inšpekcie práce, pričom výšku uloženej pokuty dostatočným spôsobom odôvodnil s uvedením všetkých poľahčujúcich, či priťažujúcich okolností. Vzhľadom na to, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za porušenie právnych predpisov uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy, žalovaný nepovažoval za účelné duplicitne reprodukovať argumenty na podporu tvrdení, ktoré podľa jeho názoru prvostupňový orgán verejnej správy dostatočne, zrozumiteľne, jasne a v súlade so zákonom v napadnutom rozhodnutí objasnil. 4. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a žiadal, aby správny súd predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca v žalobe tvrdil, že ako účastník správneho konania bol uvedenými rozhodnutiami ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, tieto rozhodnutia považoval v celom rozsahu za nezákonné. V časti A/ žaloby poukázal na zistenia prvostupňového orgánu verejnej správy v rámci inšpekcie práce, z ktorých vyvodil, že žalobca porušil ustanovenia § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce a zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z., pričom poukázal na argumentáciu žalovaného, na základe ktorej potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. V časti B/ žaloby označenej „Procesné vady“ žalobca poukázal na to, že orgány verejnej správy žalobcovi uložili pokutu za porušenie § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Poukázal na špecifikáciu skutku tak, ako bola uvedená v prvostupňovom rozhodnutí orgánu verejnej správy s tým, že ďalšie podrobnosti opisujúce skutok nezabezpečenia stravovania vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy nie sú uvedené, čo má podľa žalobcu vplyv na určenie, aká povinnosť žalobcu vlastne mala byť porušená, čo nie je podľa žalobcu z formulácie výroku jasné. Vzhľadom na nedostatočnú špecifikáciu skutkovej vety žalobca považoval rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy za nezákonné. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/46/2011 z 23.08.2012, z ktorého vyplýva, že výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy predstavuje najzložitejšiu časť jeho rozhodnutia a musí byť preto určitý a dostatočne konkretizovaný, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania, pričom vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Obdobne výrok čo do postihu údajného nelegálneho zamestnávania podľa žalobcu nezodpovedá zákonu, pretože neobsahuje špecifikáciu konkrétneho ustanovenia právnej normy, ktorá mala byť páchateľom správneho deliktu porušená. Poukázal na to, že skutková podstata správneho deliktu nelegálneho zamestnávania blanketne odkazuje na zák. č. 461/2003 Z.z., preto je nevyhnutné v skutkovej vete rozhodnutia orgánu verejnej správy na konkretizované ustanovenia tohto zákona poukázať (odkázať). Namietal, že v skutkovej vete rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým žalobcovi uložil pokutu za spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania, chýba ustanovenie zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré mal žalobca svojím konaním porušiť, v dôsledku čoho je podľa žalobcu rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy z hľadiska posúdenia a preskúmania naplnenia zákonných znakov ako aj podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnania nepreskúmateľné, a teda nezákonné (v rozpore s § 47 ods. 2 Správneho poriadku). V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžo/241/2015 z 29.11.2016. Ďalej žalobca namietal, že v rámci správneho konania orgány verejnej správy v obidvoch stupňoch na prejednanie správneho deliktu nenariadili ústne pojednávanie, hoci v prípade správnych deliktov (správneho trestania) to má byť obligatórnym postupom. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 231/2010 a následný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010, podľa ktorých je porušením základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR taký postup správneho orgánu, keď správny orgán vo veci iného správneho deliktu než priestupku nenariadil ústne pojednávanie na jeho prerokovanie, pretože sa jedná o vec trestného charakteru, na ktorú sa vzťahujú záruky podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), na základe čoho žalobcovi bolo znemožnené využitie o. i. jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (dokazovania) a klásť svedkom otázky (ktoré práva v rámci inšpekcie práce zaručené nemá). Žalobca zároveň uviedol, že dokazovanie sa v správnom konaní vôbec neuskutočnilo a realizovaná kontrola nielen výsledkom, ale ani priebehom nevyhovovala požiadavkám Správneho poriadku, ani jeho základným zásadám, ktoré sa primerane aplikujú vždy a ani článku 6 Dohovoru, článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu využitie výsledku takejto kontroly pre účely vyvodzovania administratívnej zodpovednosti nie je správne. Žalobca mal za to, že takto v predsprávnom konaní zabezpečené dôkazy nie sú zabezpečené procesne riadnym spôsobom, a teda príslušné zistenia nemôžu byť platným dôvodom pre uloženie pokuty. 5. V časti C/ žaloby označenej ako „Nezabezpečené stravovanie“ uviedol, že orgány verejnej správy žalobcovi uložili pokutu za nezabezpečovanie stravovania zodpovedajúceho zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Poukázal na to, že zamestnávateľ môže v zmysle § 152 Zákonníka práce zabezpečovať stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby a fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkujú právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Zároveň môže za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytnúť zamestnancovi finančný príspevok (§ 152 ods. 6 Zákonníka práce). Zamestnávateľ teda nemá povinnosť zabezpečovať stravovanie poskytovaním stravovania vo vlastnom stravovacom zariadení a nemá ani povinnosť zabezpečovať stravovanie prostredníctvom tzv. stravovacích poukážok (§ 152 ods. 4 a 5 Zákonníka práce), pretože má možnosť za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytovať zamestnancovi finančný príspevok podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Žalobca tvrdil, že pokiaľ mu bola uložená pokuta pre nezabezpečenie stravovania zodpovedajúceho zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti, takúto povinnosť zamestnávateľ nemá, pretože môže byť splnená aj iným spôsobom. 6. V časti D/ žaloby označenie ako „Formalistické poňatie nelegálneho zamestnávania“ žalobca namietal, že z hľadiska materiálneho právny záver správnych orgánov, že v danom prípade sa jedná o nelegálne zamestnávanie, je nesprávny. Poukázal na účel a cieľ zákona č. 82/2005 Z. z. a na to, že z dôvodovej správy vyplýva, že Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní má odhaliť, zakázať a postihnúť také prípady, keď medzi zamestnávateľom a zamestnancom neexistuje pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou alebo dohodou a zamestnávateľ neprihlásil zamestnanca do Sociálnej poisťovne, aby sa tak vyhol plateniu poisteného. Uviedol, že o závažnosti nelegálneho zamestnávania ako správneho deliktu svedčia aj prísne sankcie zakotvené zákonodarcom a to uloženie pokuty v minimálnej výške 2000,- €, zavedenie delikventa do verejne prístupného Zoznamu fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania a vylúčenie delikventa z možnosti žiadať o dotácie z verejných zdrojov a z možnosti zúčastňovať sa verejného obstarávania. Aby boli takéto prísne sankcie skutočne dôvodné, musí podľa žalobcu aj samotná skutková podstata správneho deliktu vykazovať primeranú mieru spoločenskej nebezpečnosti. Uvedené v podstate takto poníma aj prvostupňový orgán verejnej správy, pričom žalovaný sa k uvedenému vôbec nevyjadril. Napriek tomu, v tomto prípade došlo k opačnému výkladu skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania a orgány verejnej správy ho vyložili výlučne formalisticky. Následne žalobca prezentoval svoj výklad naplnenia skutkovej podstaty deliktu podľa § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. a poukázal na potrebu výkladu uvedenej skutkovej podstaty prostredníctvom výkladu systematického, historického a teleogického (účelového). Zdôraznil, že žalobca v danom prípade riadne za zamestnankyňu od začiatku (od vzniku pracovného pomeru 01.11.2016 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2016) platil a odvádzal daň z príjmu a poistné do Sociálnej poisťovne a v čase uskutočnenia kontroly, ktorá sa začala 15.11.2016, zamestnankyňa do Sociálnej poisťovne aj bola riadne nahlásená (k elektronickému prihláseniu došlo dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod.). Žalobca tvrdil, že nie je subjektom, ktorý porušuje zákaz nelegálneho zamestnávania, pretože sa nevyhýba plneniu daňových a odvodových povinností voči štátu. V konkrétnych okolnostiach objekt chránený zákonom nebol zasiahnutý, pričom v čase uskutočnenia kontroly už dané porušenie povinností netrvalo. Iný postup pri postihovaní zamestnávateľov považuje žalobca za vyslovene formalistický, ktorý nezohľadnil potrebu prihliadať na materiálnu stránku vytýkaného správneho deliktu. Pre posúdenie vzniknutej situácie ako nelegálneho zamestnávania v tomto prípade chýba materiálna stránka (závažnosť) vytýkaného správneho deliktu, pretože legitímne sledovaný cieľ a účel dotknutej právnej úpravy nebol nijako narušený. Pokiaľ žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, žalobca tvrdil, že v týchto prípadoch sa jedná o prekonané rozhodnutia a poukaz na ne pri rozhodovaní v roku 2017 neobstojí. V časti F/ označenej ako „Začatie výkonu činnosti“ žalobca poukázal na to, že žalovaný považoval za rozhodujúcu okolnosť to, že začiatkom výkonu činnosti zamestnanca mal byť deň vzniku pracovného pomeru, a preto neprihliadol na skutočnosť, že 01.11.2016 bol štátny sviatok a že 02.11.2016 zamestnankyňa absolvovala školenia BOZP s argumentáciou, že vzdelávanie v oblasti BOZP sa musí uskutočňovať v pracovnom čase. Výkon oboznamovania a iného vzdelávania v oblasti BOZP sa síce musí uskutočniť v pracovnom čase, avšak podľa žalobcu to neznamená, že takéto školenie je zároveň začiatkom výkonu činnosti zamestnanca. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 z 22.08.2012, podľa ktorého je relevantné posúdiť, či zamestnaná osoba vzhľadom k časovému sledu mohla začať a skutočne aj začala vykonávať pracovnú činnosť v zmysle pracovnej zmluvy. Má za to, že školenie BOZP nie je pracovnou činnosťou v zmysle pracovnej zmluvy. V časti G/ žaloby žalobca namietal, že výšku pokuty odôvodnil iba prvostupňový orgán verejnej správy, pričom toto odôvodnenie je nešpecifické, všeobecné a nesprávne. Takéto rozhodnutie považoval za arbitrárne. Poukázal na argumentáciu prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorú považoval za všeobecnú a pokiaľ žalobca prihlásil zamestnankyňu do Sociálnej poisťovne s pár hodinovým meškaním, k žiadnej ujme na príjmovej časti štátneho ani iného verejného rozpočtu nedošlo. Žalobca navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1, písm. c), d), e) a g) SSP. 7. Žalobca podaním doručeným správnemu súdu 08.02.2018 doplnil dôvody správnej žaloby s poukazom na § 195 písm. b) SSP o okolnosť zániku trestnosti aj formalisticky vykladanej skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania. Poukázal na to, že s účinnosťou od 01.01.2018 bol novelizovaný zák. č. 82/2005 Z.z. tak, že došlo ku zmene definície nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2, písm. b) cit. zákona. Poukázal na to, že k elektronickému prihláseniu zamestnankyne N. V., ktorej závislú prácu využíval žalobca dňa 02.11.2016, došlo dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod., pričom inšpekcia práce prebiehala od 15.11.2016, t.j. v čase, keď už zamestnankyňa do Sociálnej poisťovne prihlásená bola. S poukazom na článok 50 ods. 6 Ústavy SR a vzhľadom na zmenu právnej úpravy nelegálneho zamestnávania v § 2 ods. 2, písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. zaniká trestnosť aj formalisticky a nesprávne ponímanej skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania. K tejto zmene je podľa žalobcu potrebné prihliadnuť. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú. Žalobcovu námietku o nedostatočne špecifikovanom popise skutku v časti výroku týkajúceho sa porušenia povinností podľa § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce považoval žalovaný za nedôvodnú. Argumentoval, že žalobcov odkaz na to, že stravovanie mohol zabezpečiť aj poskytovaním finančných prostriedkov zamestnancom je irelevantná vo vzťahu k zisteniam orgánov verejnej správy a vo výroku prvostupňový orgán verejnej správy jednoznačne vymedzil porušenie povinnosti žalobcom tak, že sankcionované konanie nie je zameniteľné s iným konaním a to prostredníctvom konkrétnych údajov. Poukázal na to, že počas výkonu inšpekcie práce boli vyžiadané od žalobcu doklady o zabezpečení stravovania kontrolovaných zamestnancov za obdobie január až október 2016, avšak žalobca ani počas výkonu inšpekcie práce, ani v správnom konaní nepredložil doklady preukazujúce splnenie povinnosti stanovenej žalobcovi zákonom, t.j. žalobca nepredložil žiaden doklad ani o tom, že by zabezpečoval stravovanie vo vlastnom zariadení, ani u iného zamestnávateľa a ani o tom, že by uzatvoril zmluvu o zabezpečení stravovania s právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby. Zo mzdových listov a výplatných pások kontrolovaných zamestnancov nevyplýva ani zrážanie príspevku zamestnancom na stravovanie, ani poskytnutie finančného príspevku na stravovanie. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v priebehu správneho konania tvrdil, že zabezpečoval stravovanie prostredníctvom stravných lístkov, čo však nepreukázal a až v žalobe tvrdil, že mohol zabezpečiť stravovanie poskytnutím finančných prostriedkov, čo však rovnako nepreukázal a túto možnosť ani v priebehu správneho konania neuvádzal. K námietke týkajúcej sa špecifikácie správneho deliktu - porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania žalovaný uviedol, že táto je nedôvodná, pretože tento správny delikt je vo výroku prvostupňového orgánu verejnej správy jednoznačne špecifikovaný tak, že identifikuje miesto, čas a spôsob spáchania správneho deliktu, je vymedzená totožnosť skutku, čo vylučuje pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok. Výrok prvostupňového rozhodnutia považoval za dostatočne určitý, presný a konkretizovaný na to, aby nemohla vzniknúť pochybnosť, čo bolo predmetom správneho konania. Z popisu skutku jednoznačne vyplýva, kedy, kde, v prípade akého zamestnanca, pri výkone akej práce a akým spôsobom došlo k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia je jednoznačne uvedené, že dotknutá zamestnankyňa podľa evidencie pracovného času za mesiac november 2016 začala pracovať pre žalobcu dňa 02.11.2016 o 9:00 hod. a pracovala do 17:00 hod., pričom do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená až 02.11.2016 o 13:30:28 hod., a teda nebola do registra Sociálnej poisťovne prihlásená pred začatím výkonu práce. Keďže porušenie povinností žalobcom je skutkovo jednoznačne vo výroku prvostupňového orgánu vymedzené, to, že nebolo vo výroku rozhodnutia uvedené aj porušenie konkrétneho ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., nemôže byť dôvodom pre posúdenie výroku rozhodnutia ako nedostatočného, nepresného, či nepreskúmateľného. K námietke žalobcu, že nebolo nariadené ústne pojednávanie vo veci a že dôkazy neboli zabezpečené riadnym spôsobom, žalovaný uviedol, že žalobca požiadavku na vykonanie ústneho pojednávania nevzniesol a z odôvodnenia oboch napadnutých rozhodnutí jednoznačne vyplýva vykonanie a vyhodnotenie relevantných dôkazov v správnom konaní. Žalovaný poukázal na ust. § 21 Správneho poriadku s tým, že orgánu verejnej správy nevyplýva obligatórna povinnosť nariadiť ústne pojednávanie v prejednávanej veci, uvedené je na zvážení konajúcich orgánov. Povaha veci si nariadenie ústneho pojednávania v správnom konaní, ktorým bola uložená pokuta žalobcovi nevyžadovala. Ďalej poukázal na § 34 ods. 4 Správneho poriadku a tvrdil, že prvostupňový orgán verejnej správy v predmetnom konaní vykonal všetky listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a týkali sa predmetu správneho konania, popísal, ako ich vyhodnotil a až na základe takto riadne zabezpečených a vykonaných dôkazov jednoznačne preukázal správne delikty vymedzené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Dôkazy boli zabezpečené inšpekciou práce na základe zákonných postupov vzťahujúcich sa na výkon inšpekcie práce, pričom záver inšpekcie práce, ako aj dôkazy zabezpečené pri jej výkone boli podkladom správneho konania vo veci uloženia sankcie žalobcovi, o čom bol žalobca riadne v začatom správnom konaní informovaný a bola mu poskytnutá primeraná lehota na podanie vyjadrenia ku všetkým skutkom a aj ku všetkým dôkazom v rámci celého správneho konania. 9. K námietke žalobcu o formalistickom ponímaní nelegálneho zamestnávania, z ktorého vyplývajú vysoké finančné sankcie a zapísanie do verejne prístupného zoznamu osôb porušujúcich zákaz nelegálneho zamestnávania, vrátane vylúčenia z možnosti žiadať o dotácie z verejných zdrojov a vylúčenie z účasti vo verejnom obstarávaní, žalovaný uviedol, že pre zapísanie do zoznamu je prvoradou podmienkou preukázanie porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania zisteného pri výkone kontroly a zápis do registra je až následkom preukázania nesplnenia si zákonných povinností zamestnávateľom. Žalovaný poukázal na novelu zák. č. 82/2005 Z.z. účinnú od 01.01.2018, na základe ktorej môže žalobca požiadať žalovaného o výmaz z predmetného registra. Ďalej žalovaný poukázal na to, že inšpektorát práce má povinnosť uložiť pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. Zákona o inšpekcii práce v zákonom stanovenej výške (rozpätí), pričom žalobcovi bola uložená pokuta v konkrétnej výške po zohľadnení všetkých zákonných kritérií a vyhodnotení priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Vzhľadom na preukázanie zákazu nelegálneho zamestnávania žalobcovi prvostupňový orgán verejnej správy nemohol upustiť od potrestania žalobcu. Žalovaný ďalej poukázal na definíciu nelegálneho zamestnávania podľa zák. č. 82/2005 Z.z., pričom cit. zákon neumožňuje orgánu verejnej správy skúmať, či bol objekt ochrany zasiahnutý, t.j. či došlo alebo nedošlo k ukráteniu na poistnom. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania patrí medzi správne delikty postihované bez ohľadu na zavinenie, ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej orgán verejnej správy preukazuje porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie však zavinenie. V tomto prípade je žalobca zodpovedný za porušenie zákonom ustanoveného zákazu aj v prípade, ak svojím konaním alebo nekonaním nezavinil škodlivý následok. Zákon neustanovuje žiadne možnosti liberácie. Žalobcom nebola preukázateľne v zákonom stanovenom čase splnená povinnosť voči Sociálnej poisťovni, teda došlo k naplneniu skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania. Či došlo k dodatočnému splneniu povinnosti žalobcu a tým aj k odstráneniu nezákonnosti pred začatím inšpekcie práce alebo po jej začatí, ani dĺžku pretrvávania protiprávneho konania zákon č. 82/2005 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia) neriešil ako vyviňujúcu okolnosť. Žalovaný ani prvostupňový orgán preto pri ukladaní pokuty neporušili čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, konali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákonom č. 82/2005 Z.z. a v súlade s Ústavou SR. Žalobcom namietané skutočnosti týkajúce sa dĺžky pretrvávania protiprávneho konania, počet osôb, ktorých sa porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania týkalo, jeho odstránenie a ďalšie fakty boli zhodnotené pri rozhodovaní o výške pokuty a aj preto bola táto pokuta uložená na hranici minimálne možnej sankcie. Dôvody, ktoré viedli prvostupňový orgán verejnej správy k uloženiu pokuty v konkrétnej výške sú uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a žalovaný sa s týmito dôvodmi v odvolacom konaní stotožnil. Prvostupňový orgán verejnej správy svoje rozhodnutie pokiaľ ide o výšku sankcie náležite odôvodnil s prihliadnutím na zákonné kritériá stanovené v § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, pričom jeho voľná úvaha, ktorou sa riadil a ktorú v odôvodnení rozhodnutia popísal sa neprieči ani obsahu spisu a ani zásadám logického myslenia. K námietke žalobcu týkajúcej sa začatia výkonu práce dotknutou zamestnankyňou pre účastníka konania žalovaný uviedol, že obidva orgány verejnej správy sa zaoberali určením začatia výkonu jej práce. Pracovný pomer dotknutej zamestnankyne v súlade s § 46 Zákonníka práce vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy z 01.11.2016, teda odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň jej nástupu do práce. Nakoľko v deň vzniku pracovného pomeru bol štátny sviatok, zamestnankyňa reálne nastúpila do práce až 02.11.2016 o 9:00 hod., o čom svedčí žalobcom predložená evidencia jej pracovného času. Reálne dotknutá zamestnankyňa teda začala vykonávať prácu pre žalobcu práve o 9:00 hod. dňa 02.11.2016, pričom obidva orgány verejnej správy mali za to, že aj jej účasť na vzdelávaní prebehla v rámci pracovného času podľa § 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z., bola v záujme jej zamestnávateľa - žalobcu vykonaná v pracovnom čase na jeho príkaz, a teda v uvedenom prípade ide o plnenie povinnosti zamestnanca, ktorá sa považuje za výkon práce, ktorá vyplýva zamestnancovi z uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 46 ods. 1 písm. b/ a § 46 ods. 2 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené bolo začatie výkonu práce zamestnankyne pre žalobcu vo výroku o správnom delikte nelegálneho zamestnávania jednoznačne uvedené ako deň 02.11.2016 a v tomto výroku je jednoznačne vymedzená aj doba pretrvávania protiprávneho konania žalobcu. Žalovaný uzavrel, že orgány verejnej správy obidvoch stupňov postupovali v priebehu celého konania v súlade so Správnym poriadkom a platnými právnymi predpismi, rešpektovali plne všetky práva žalobcu, vysporiadali sa s jeho námietkami a k jeho vyjadreniam zaujali v napadnutých rozhodnutiach relevantné stanovisko. Žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy na podporu svojich tvrdení. 10. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k žalobe a k výzve správneho súdu zo dňa 16.03.2018 v zmysle § 196 SSP vo vzťahu k možnosti uplatnenia novej právnej úpravy, ktorá je na prospech páchateľa, poukázal na svoje podanie zo 07.02.2018 s tým, že vzhľadom na zmenu právnej úpravy došlo podľa žalobcu k zániku trestnosti nelegálneho zamestnávania v prejednávanom prípade, aj pokiaľ by bolo ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. vykladané formalisticky a nesprávne. Zánik trestnosti má za následok zánik zodpovednosti za správny delikt. Mal za to, že je dôvodné uplatnenie § 195 písm. b/ a d/ SSP. Pokiaľ žalovaný s poukazom na § 7ca zák. č. 82/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov poukázal na možnosť žiadať o výmaz žalobcu z registra, žalobca uviedol, že v osobitnom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sa domáha výmazu žalobcu z registra. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že účasť na vzdelávaní prebieha v pracovnom čase podľa § 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z., ide o plnenie povinnosti zamestnanca, ktorá sa považuje za výkon práce a ktorá vyplýva zamestnancovi z uzatvoreného pracovného vzťahu, poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v žalobe s tým, že ani prípadná evidencia pracovného času predložená žalobcom nie je sama o sebe dôkazom o tom, že k začatiu výkonu dohodnutej činnosti skutočne došlo. Vo vzťahu k ostatným žalobným námietkam zotrval na dôvodoch nezákonnosti rozhodnutia uvedených v žalobe. 11. Žalovaný vo vyjadrení k výzve správneho súdu v zmysle § 196 SSP uviedol, že žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy od účinnosti zák. č. 294/2017, ktorým došlo k zmene zák. č. 82/2005 Z.z. v časti definície nelegálneho zamestnávania (§ 2 ods. 2 písm. b/) účinného od 01.01.2018 dôsledne prihliadajú na zánik zodpovednosti účastníka konania za sankcionovaný správny delikt, avšak v tomto prípade prvostupňový orgán i žalovaný rozhodovali ešte v r. 2017 a rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi nadobudlo právoplatnosť dňa 11.09.2017. V čase rozhodovania, vydávania rozhodnutia, jeho doručovania a nadobudnutia právoplatnosti však právna úprava porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania bola definovaná v § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2017. V čase spáchania deliktu žalobcom dňa 02.11.2016, ako aj v čase rozhodovania o správnom delikte v r. 2017 skutok, ktorý bol predmetom sankcionovania účastníka konania (žalobcu) napĺňal znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania, a preto nebolo v tom čase možné prihliadnuť na novú právnu úpravu. Zákon č. 294/2017 Z.z. bol prijatý 19.10.2017, teda v čase po vydaní rozhodnutia o správnom delikte. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný v čase vydávania svojich rozhodnutí o správnom delikte zistili protiprávnosť konania žalobcu a tiež legitímne vyvodili jeho zodpovednosť aj za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. účinného v čase spáchania deliktu, pričom dodržali základné zásady trestného konania podľa trestného poriadku, aj zásady ukladania trestov podľa trestného zákona, ktoré použili na uloženie sankcie v rámci správneho trestania. Žalovaný zároveň žiadal, aby správny súd pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol na to, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy konali v čase vydávania napadnutých rozhodnutí podľa vtedy platnej právnej úpravy. Žalovaný sa následne vyjadril k replike žalobcu podaním z 08.06.2018, pričom vo vzťahu k uplatneniu novej právnej úpravy žalovaný zotrval na svojom vyjadrení z 29.03.2018 s tým, že v čase spáchania deliktu účastníkom konania dňa 02.11.2016 napĺňal zistený skutok znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania, a preto nebolo v tom čase možné a dôvodné prihliadnuť na novú právnu úpravu, ktorá bola účinná až od 01.01.2018. K námietke žalobcu týkajúcej sa posúdenia účasti zamestnanca na vzdelávaní z oblasti BOZP ako výkonu práce žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Okrem § 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z. poukázal aj na § 85 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Začatie výkonu činnosti zamestnanca tak ako lehotu na splnenie prihlasovacej povinnosti ustanovuje § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z., teda podľa žalovaného neznamená iba začatie výkonu práce, ktorá je dohodnutá v pracovnej zmluve, ale začatie vykonávania všetkých činností, ktoré sú predmetom pracovného záväzku, teda aj činností súvisiacich s výkonom práce, činností nevyhnutných pred a po začatí výkonu práce, ako aj činností vykonávaných na príkaz zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené účasťou na vzdelávaní z BOZP na príkaz zamestnávateľa začal výkon činností dotknutej zamestnankyne pre žalobcu o 9:00 hod. dňa 02.11.2016 a do tohto okamihu bol žalobca povinný prihlásiť túto zamestnankyňu v Sociálnej poisťovni. Keďže svoju povinnosť v určenej lehote nesplnil, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania. 12. Žalobca vo svojom vyjadrení k oznámeniu správneho súdu o možnom uplatnení ust. § 167 ods. 3 SSP pri rozhodovaní o trovách konania uviedol, že nevidí žiadny dôvod pre odchýlenie sa od základnej zásady upravujúcej náhradu trov konania jednak z dôvodu, že podľa prechádzajúcej právnej úpravy skutok nemal byť trestným z dôvodov uvedených v žalobe a jednak samotný štát zmenil vlastnú, nie celkom vhodne formulovanú právnu úpravu pripúšťajúcu viacero výkladov, ktorá v danom prípade reguluje tzv. nelegálne zamestnávanie. Žalobca mal za to, že nie je dôvod, aby orgány štátu mali z tohto dôvodu úľavu z platenia súdnych trov. 13. Žalovaný k oznámeniu správneho súdu o možnom uplatnení ust. § 167 ods. 3 SSP pri rozhodovaní o trovách konania uviedol, že žiada pri rozhodovaní o trovách konania prihliadnuť na to, že žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy konali v čase vydania napadnutých rozhodní podľa vtedy platnej právnej úpravy, ktorú v celom rozsahu dodržali, neporušili svoje povinnosti a rozhodli zákonne o správnom delikte, ktorého sa žalovaný preukázateľné dopustil. Počas správneho konania nemohli orgány verejnej správy uplatniť voči žalobcovi priaznivejšiu právnu úpravu v prípade porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, pretože táto priaznivejšia právna úprava bola prijatá až po právoplatnom ukončení správneho konania. 14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec preskúmal bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov nenavrhol, aby správny súd vec prejednal na pojednávaní, oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu dňa 16.07.2018. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 31.07.2018 (§ 137 ods. 3 SSP). 15. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 16. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 17. Podľa § 167 ods. 3 písm. a/ SSP správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 18. Podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 19. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 20. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 21. Podľa § 196 SSP ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili. 22. Podľa § 1 zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 351/2015 Z.z. úč. do 31.12.2017 tento zákon vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 23. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 351/2015 Z.z. úč. do 31.12.2017 právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 24. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 351/2015 Z.z. úč. do 31.12.2017 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu 6). 25. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 294/2017 Z.z. úč. od 01.01.2018 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu 6) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu 6) na prihlásenie do tohto registra. 26. Osobitným predpisom v zmysle poznámky 6) je § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. 27. Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. v znení úč. do 31.12.2015 zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c). 28. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce v znení úč. do 30.04.2017 pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. 29. Podľa § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. 30. Podľa § 47 ods. 2 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania a s vnútorným predpisom upravujúcim oznamovanie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zamestnávateľ je tiež povinný pri nástupe do zamestnania oboznámiť mladistvého zamestnanca, a v prípade fyzickej osoby vykonávajúcej ľahké práce uvedené v § 11 ods. 4 aj jej zákonného zástupcu, o možných rizikách vykonávanej práce a o prijatých opatreniach týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. 31. Podľa § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce (1) Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí. (2) Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. 32. Podľa § 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z. oboznamovanie a iné vzdelávanie vrátane praktickej časti výchovy a vzdelávania v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnancov a zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (ďalej len "zástupca zamestnancov pre bezpečnosť") sa musia uskutočňovať v pracovnom čase. 33. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. a 4. zák. č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 34. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z. v znení zák. č. 351/2015 Z.z. Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. 35. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z. v znení zák. č. 351/2015 Z.z. Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur. 36. Podľa § 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 37. Podľa § 21 ods. 3 zák. č. 125/2006 Z.z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 38. Podľa § 21 Správneho poriadku (1) Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. (2) Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. (3) Ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak. 39. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 40. Podľa § 47 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (4) Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. (5) V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci, neobsahuje úradnú pečiatku a podpis, ale je správnym orgánom autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. (6) Chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. (7) Osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch sa rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi konania v plnom rozsahu vyhovuje, len vyznačí v spise a účastníkovi konania sa namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia vydá osobitný doklad alebo poskytne plnenie. 41. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorý rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy zo dňa 20.06.2017, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2500,- € podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z., konkrétne za porušenie § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4. zák. č. 125/2006 Z.z., konkrétne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto preskúmavacom konaní sa jedná o správnu žalobu vo veciach správneho trestania podľa § 194 a nasl. SSP. 42. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo dospel k záveru, že z dôvodov uvedených v žalobe nebolo možné konštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy). 43. Žalobca v žalobe namietal neurčitosť, resp. nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, keď mu bola uložená pokuta „za porušenie § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce spočívajúca v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ zamestnancom v pracovnom pomere (...) nezabezpečoval vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako 4 hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti“, pričom ďalšie podrobnosti opisujúce skutok nezabezpečenia stravovania vo výroku uvedené nie sú, z čoho žalobcovi nie je zrejmé, aká povinnosť žalobcu mala byť porušená. Skutková veta podľa žalobcu nebola dostatočne špecifikovaná. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Rozsudok NS SR č.k. 5Sžo/46/2011 z 23.08.2012, v ktorom boli definované kritériá na formuláciu skutku v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, v ktorých sa rozhoduje o správnych deliktoch. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že „v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne aj rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu za rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, ako i na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu“ (rozsudok NS SR zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 4/2018 pod č. 41). Žalobcovi bola uložená pokuta za spáchanie správneho deliktu, porušenie povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov, konkrétne § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ktoré podľa výrokovej časti rozhodnutia malo spočívať v tom, že „... účastník konania ako zamestnávateľ zamestnancom v pracovnom pomere (Y. H., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 30.06.2016, Q. S., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 31.01.2013, K.. Y. V., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 17.09.2014, N. V., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 30.10.2016, Y. W., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 30.10.2015, Y. I., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 09.02.2011) v kontrolovanom období (1-10/2016) nezabezpečoval vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako 4 hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti“. Podľa názoru správneho súdu takto vymedzený skutok je dostatočne konkrétne vymedzený tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom a súčasne spĺňa kritériá stanovené pre formuláciu skutku v rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorým sa rozhoduje o správnom delikte. Je z neho zrejmé, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečoval konkrétne špecifikovaným zamestnancom (s uvedením ich mena, priezviska, dátumu narodenia a dátumu uzavretia ich pracovnej zmluvy) vo všetkých pracovných zmenách (vykonávaná práca viac ako 4 hodiny) stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti a je zároveň zrejmé aj časové obdobie, v ktorom žalobca ako zamestnávateľ porušoval túto povinnosť ustanovenú mu Zákonníkom práce (§ 152 ods. 1, 2) a to v kontrolovanom období mesiacov január až október r. 2016. Z takto vymedzeného skutku je možné presne vymedziť, za aké konanie je žalobca postihnutý a výrok obsahuje konkrétne údaje obsahujúce popis skutku takým spôsobom, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Neuvedenie ďalších (žalobcom požadovaných) podrobností opisujúcich skutok nespôsobuje nezrozumiteľnosť a ani neurčitosť výroku. Neuvedenie konkrétnych spôsobov (foriem), akými môže zamestnávateľ splniť povinnosť stanovenú v § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, je bez významu pre konštatovanie, že skutok je dostatočne popísaný a konkretizovaný na to, aby s iným skutkom nemohol byť zamenený. Z vymedzenia skutku jednoznačne (a aj logicky) vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy na pracovisku alebo v jeho blízkosti a to žiadnym zo zákonom stanovených spôsobov (foriem). Žalobca v žalobe napokon ani netvrdil, že by svoju povinnosť splnil čo i len jedným zo zákonom stanovených foriem poskytovania stravovania (a splnenie takejto povinnosti v administratívnom konaní ani nepreukázal). 44. Žalobcovi bola zároveň uložená pokuta aj za spáchanie správneho deliktu, porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, ktoré podľa výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy malo spočívať v tom, že „účastník konania ako zamestnávateľ - právnická osoba 1. SPS services s.r.o., SNP 1301, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 44 262 884 porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že: - odo dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu fyzickej osoby (N. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. V. XXX/X, XXX XX A. W. Q.), ktorá pre účastníka konania ako zamestnávateľa vykonávala prácu - administratívny pracovník logista (s dohodnutým miestom výkonu práce Žiar nad Hronom) a mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Zákonník práce v znení neskorších predpisov) pracovnú zmluvu so začiatkom pracovnoprávneho vzťahu odo dňa 01.11.2016 a do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená až dňa 02.11.2016 v čase o 13:30:28 hod., pričom nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce (podľa evidencie pracovného času predloženej zamestnávateľom za mesiac 11/2016 zamestnankyňa začala pracovať po prvý krát dňa 02.11.2016 od 9:00 hod. do 17:00 hod. a podľa prihlášky RL FO - prihlášky do Sociálnej poisťovne bola zamestnávateľom prihlásená až dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod.)“. Aj v tomto prípade podľa názoru správneho súdu je takto vymedzený skutok dostatočne konkrétne vymedzený na to, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom a spĺňa kritériá stanovené pre formuláciu skutku v rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorým sa rozhoduje o správnom delikte. Je z neho zrejmé, kedy došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy medzi žalobcom ako zamestnávateľom a zamestnankyňou N. V. a zároveň skutočnosť, že zamestnankyňa dňa 02.11.2016 vykonávala pre žalobcu závislú práce bez toho, aby si zamestnávateľ splnil povinnosť podľa osobitného predpisu a to prihlásiť ju do registra Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu práce (podľa evidencie pracovného času predloženej žalobcom za mesiac 11/2016 zamestnankyňa začala pracovať po prvý krát 02.11.2016 od 9:00 do 17:00 hod. a podľa prihlášky RL FO do Sociálnej poisťovne ju zamestnávateľ prihlásil až dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod.). Z takéhoto vymedzenia skutku vyplýva, ktorý zamestnanec a v ktorý deň závislú prácu vykonával bez toho, aby ho zamestnávateľ prihlásil do Sociálnej poisťovne v lehote stanovenej podľa osobitného predpisu. Pokiaľ žalobca namietal, že výrok (týkajúci sa postihu nelegálneho zamestnávania) nezodpovedá zákonu, pretože neobsahuje špecifikáciu konkrétneho ustanovenia právnej normy, ktorá mala byť páchateľom správneho deliktu (žalobcom) porušená, táto námietka nie je dôvodná a nezodpovedá obsahu výroku. Vo výroku je uvedené ustanovenie právneho predpisu, ktorého porušenie orgán verejnej správy považoval za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania, a to ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom k do 31.12.2017. K tvrdeniu žalobcu, že v skutkovej vete prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy o správnom delikte mal orgán verejnej správy poukázať (odkázať) na konkrétne ustanovenie zák. č. 461/2003 Z.z., keďže skutková podstata nelegálneho zamestnávania blanketne odkazuje na zák. č. 461/2003 Z.z., správny súd uvádza, že ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. (v znení úč. do 31.12.2017) definovalo nelegálne zamestnávanie ako zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu 6). Osobitným predpisom v zmysle poznámky 6) je § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z. Pokiaľ orgán verejnej správy vo výroku prvostupňového rozhodnutia slovne uviedol konkrétny text povinnosti uloženej v § 231 ods. 1 písm. b/ cit. zák. č. 461/2003 Z.z., a teda presne špecifikoval, ktorú konkrétnu povinnosť z povinností uvedených v osobitnom predpise (§ 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.) žalobca nesplnil, neuvedenie samotného ust. § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z., resp. absencia odkazu na ust. § 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z. nespôsobuje neurčitosť ani nepreskúmateľnosť výroku a skutok je dostatočne popísaný a konkretizovaný na to, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukázal na Rozsudok NS SR č.k. 10Sžo/241/2015 zo dňa 29.11.2016, správny súd uvádza, že v danej veci orgán verejnej správy vo výrokovej časti rozhodnutia pri opise skutku len všeobecne uviedol, že žalobca si nesplnil „oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa zák. č. 461/2003 Z.z.“ bez toho, aby konkretizoval, ktorú konkrétnu povinnosť mal žalobca svojím konaním porušiť, keďže v zák. č. 461/2003 Z.z. sú upravené viaceré oznamovacie (i prihlasovacie) povinnosti zamestnávateľa voči Sociálnej poisťovni. Len pre takto neurčito a všeobecne formulovaný výrok (o nesplnení „oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni podľa zák. č. 461/2003 Z.z.“) Najvyšší súd SR konštatoval nutnosť uvedenia konkrétneho ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., t.j. právnej normy, ktorá mala byť páchateľom správneho deliktu porušená. Z uvedeného dôvodu nie je možné vyššie cit. rozsudok NS SR v tejto preskúmavanej veci aplikovať, pretože nemožno ani s prihliadnutím na precedenčnú zásadu dospieť k tomu, že by sa jednalo o rovnaký prípad. V preskúmavanom prípade totiž prvostupňový orgán verejnej správy nie všeobecne, ale jednoznačne a konkrétne definoval, ktorú povinnosť žalobca porušil (povinnosť prihlásiť do registra poistencov Sociálnej poisťovne zamestnanca na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca). Správny súd preto námietky o neurčitosti a nepreskúmateľnosti výroku prvostupňového rozhodnutia orgán verejnej správy považoval za nedôvodné. 45. Žalobca namietal, že orgány verejnej správy na prejednanie správneho deliktu nenariadili ústne pojednávanie, argumentujúc, že to v prípade správnych deliktov má byť obligatórnym postupom, čo považoval žalobca za podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 231/2010 z 21.08.2010 a následný Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010. Správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Zákonodarca v konaní podľa § 19 zák. č. 125/2006 Z.z., t.j. konaní o uloženie pokuty za správny delikt, stanovil orgánu verejnej správy povinnosť postupovať podľa právnej úpravy Správneho poriadku (§ 21 ods. 3 zák. č. 125/2006 Z.z.). Správny poriadok v ust. § 21 ukladá orgánu verejnej správy povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to ustanoví osobitný zákon alebo to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Citované ust. § 21 teda dáva orgánu verejnej správy možnosť zvážiť (ak osobitný zákon neustanovuje povinnosť nariadiť ústne pojednávanie), či k prejednaniu veci s ohľadom na jej povahu je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Ústne pojednávanie sa preto vo všeobecnosti v správnom konaní nevyžaduje. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať obhliadku, resp. výsluch svedkov. Je teda možné uzavrieť, že nariadenie ústneho pojednávania orgánom verejnej správy je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho orgánu verejnej správy, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 125/2006 Z.z. ako osobitný predpis povinnosť nariadiť ústne pojednávanie orgánu verejnej správy v konaní o uložení pokuty za správny delikt podľa § 19 cit. zákona neustanovuje. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že pred prvostupňovým orgánom verejnej správy, ani žalovaným, nevystala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, keďže podkladom pre vydanie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy bol Protokol o výkone inšpekcie práce zo dňa 30.11.2016 (obsahujúci popis zistených nedostatkov a označenie dôkazov, ktoré boli počas výkonu inšpekcie práce zadovážené inšpektormi práce a predložené samotným žalobcom) nesporne preukazujúci protiprávne konanie žalobcu spočívajúce v nerešpektovaní zákonných povinností ustanovených v § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce a v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2017. Pokiaľ teda ide o povahu veci, správny súd poukazuje na Vyjadrenie žalobcu k Protokolu o výkone inšpekcie, ku ktorému predložil listinné dôkazy, avšak nežiadal vykonanie dôkazov výsluchom osôb, ani nežiadal nariadiť ústne pojednávanie. Obdobne vo Vyjadrení k Oznámeniu o začatí správneho konania žalobca nenavrhol vykonanie dokazovania výsluchom osôb, ani nežiadal nariadiť ústne pojednávanie. Napokon nariadenie ústneho pojednávania žalobca nežiadal ani v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a v odvolaní ani nenamietal, že prvostupňový orgán verejnej správy nenariadil vo veci ústne pojednávanie. Absentovalo tiež tvrdenie, aké dokazovanie by bolo potrebné na ústnom pojednávaní vykonať, výsluchy svedkov nenavrhol a z odvolacej námietky nevyplýva ani žiadne tvrdenie, ako by nariadenie ústneho pojednávania prispelo k objasneniu veci. Za takýchto okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že neuskutočnenie ústneho pojednávania v administratívnom konaní nespôsobuje ujmu požiadavkám uvedeným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania, skutkové okolnosti vyplývajúce z Protokolu pre žalovaného i prvostupňový orgán verejnej správy neboli sporné. Osobitnou zložitosťou sa nevyznačovali ani právne otázky. V konečnom dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy bolo možné preskúmať súdom a žalobca ani v podanej žalobe výslovne neuviedol, že v predmetnej veci žiada o nariadenie pojednávania, čo je náležitosťou správnej žaloby podľa § 182 ods. 1 písm. g/ SSP. 46. Pokiaľ žalobca v žalobe v súvislosti s námietkou o nenariadení ústneho pojednávania poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 231/2010 a na následný Rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010, správny súd uvádza, že v predmetnej veci bol Najvyšší súd SR viazaný citovaným nálezom ústavného súdu, pričom v pôvodnom rozsudku sp. zn. 6Sžo/124/2009 z 26.01.2010 najvyšší súd vyslovil právny názor, že pri prejednávaní správneho deliktu nemal orgán verejnej správy v zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie. V predmetnom prípade, ako to vyplýva z obsahu vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu i rozsudku Najvyššieho súdu SR, sa žalobkyňa domáhala nariadenia pojednávania za účelom vykonania ňou navrhnutých dôkazov, pričom štatutárny zástupca žalobcu sa v konaniach pred orgánom verejnej správy (pred prvostupňovým orgánom verejnej správy i žalovaným) nemohol vyjadriť k veci, nemal možnosť byť pri výsluchu svedkov a nemohol im klásť otázky, aj keď sa toho osobitne dožadoval. O takýto prípad sa však v preskúmavanej veci nejedná. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť svoje práva v správnom konaní účinne obhajovať. Žalobcovi bolo umožnené oboznámiť sa s kontrolnými zisteniami uvedenými v Protokole o výkone inšpekcie a vyjadriť sa k nim. Z Protokolu o výsledku inšpekcie - časť „Záver“ vyplýva, že obsah Protokolu bol osobne prerokovaný dňa 12.12.2016 s konateľom žalobcu, ktorý bol osobne prítomný a ktorý nevyužil poskytnutú možnosť vyjadriť sa osobne k zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v Protokole, naopak, osobne do Protokolu uviedol, že k Protokolu sa vyjadrí písomne v ním určenej lehote. Následne bol poučený o možnosti predložiť všetky dôkazy na objasnenie skutkového stavu a bola mu stanovená lehota na doručenie písomného vyjadrenia k Protokolu. Žalobca sa následne k Protokolu písomne vyjadril a predložil listinné dôkazy, v dôsledku čoho bol vypracovaný Dodatok č. 1 k Protokolu so zapracovaným stanoviskom inšpektora, ktorý bol žalobcovi doručený 30.12.2016. Dňa 26.04.2017 bolo žalobcovi doručené Oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty s poučením podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku o práve vyjadriť sa k dôvodom konania a k označeným dôkazom a predložiť, resp. navrhnúť dôkazy v lehote 8 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia. Žalobca sa k Oznámeniu o začatí správneho konania písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu, avšak v tomto vyjadrení nenavrhol nariadiť vo veci ústne pojednávanie, ani nenavrhol vykonať dôkazy výsluchom svedkov. Napokon, tak ako to už bolo uvedené v bode 45 tohto rozsudku, nariadenie ústneho pojednávania, alebo vykonanie výsluchu svedkov nenavrhol žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že orgány verejnej správy nepochybili, keď v preskúmavanom konaní za daného skutkového a právneho stavu nenariadili ústne pojednávanie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že „nariadenie ústneho pojednávania vo veciach správnych deliktov je len fakultatívne. Je potrebné zdôrazniť, že § 21 Správneho poriadku neukladá povinnosť správnym orgánom nariadiť v každom prípade ústne pojednávanie. Vo veciach správnych deliktov a iných správnych deliktov sa zásada ústnosti neuplatňuje a to spolu so zásadou verejnosti a bezprostrednosti. V zmysle § 21 Správneho poriadku by nariadenie ústneho pojednávania malo byť ponechané na úvahe správneho orgánu“ (rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí NS SR a súdov SR č. 4/2018 pod č. 41). Najvyšší súd SR v Rozsudku sp. zn. 6Asan/2/2016 z 13.12.2017 uviedol: „Pre úplnosť však odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou správneho orgánu v konaní o administratívnom delikte a uložení sankcie pre nedostatok špeciálnej úpravy administratívneho trestania je postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu, a teda poskytnúť subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku obvinenému z trestného činu. To však neznamená, že povinnosťou správneho orgánu v konaní o administratívnom delikte je postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona, čo je povinnosťou len orgánov činných v trestnom konaní. To platí aj v danom prípade, pokiaľ Správny poriadok upravuje ústne pojednávanie (§ 21) nie je dôvod na postup v zmysle „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu. K uvedenému odvolací súd odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku, rozhodnutie z 25.04.2002, číslo sťažnosti 64336/01).“ Záver, že je plne v kompetencii žalovaného, resp. inšpektorátu práce ako orgánu verejnej správy prvého stupňa, aby posúdil nevyhnutnosť nariadenia ústneho pojednávania vzhľadom na povahu veci, ktorá je predmetom konania, podporuje aj najnovšia rozhodovacia prax NS SR napr. rozsudok sp. zn. 10Sžo/387/2015, resp. 7Sžo/223/2015. 47. Pokiaľ žalobca namietal, že „dokazovanie“ sa v správnom konaní vôbec neuskutočnilo, argumentujúc, že realizovaná kontrola (uskutočnená 15., 21. a 31. novembra a 1., 2. a 12. decembra 2016) ani priebehom, ani výsledkom nezodpovedala Správnemu poriadku, ani jeho základným zásadám, ani čl. 6 Dohovoru a ani čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto dôkazy získané počas kontroly nemôžu byť podkladom pre uloženie pokuty, túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že výkon inšpekcie práce sa neriadi ustanoveniami Správneho poriadku. Ustanovenia Správneho poriadku sa vzťahujú len na konanie špecifikované v § 21 ods. 3 veta prvá Zákona o inšpekcii práce. Inšpektori práce v preskúmavanom prípade postupovali pri výkone inšpekcie práce v súlade s ustanoveniami zák. č. 125/2006 Z.z., o.i. v súlade s § 12 ods. 1 písm. d/ vyžiadali od zamestnávateľa (žalobcu) predloženie dokumentácie, záznamov a iných podkladov potrebných na výkon inšpekcie práce, požiadali od zamestnávateľa informácie a vysvetlenia (§ 12 ods. 1 písm. c/ cit. zákona) a po zistení nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa (žalobcu) vypracovali Protokol, ktorý prerokovali so štatutárnym zástupcom zamestnávateľa (§ 13 ods. 2 cit. zákona). Samotný Protokol z výkonu inšpekcie práce obsahujúci opis zistených skutočností, ktoré boli vyhodnotené ako porušenie predpisov, ktoré boli predmetom kontroly, listinné dôkazy, z ktorých inšpektori práce vychádzali, stanovisko, resp. vyjadrenie zamestnávateľa (žalobcu) bol podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy i žalovaného. Tento Protokol nesporne preukazoval protiprávne konanie žalobcu ako zamestnávateľa spočívajúce v nezabezpečení stravovania šiestim zamestnancom žalobcu v zmysle § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a z porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania vo vzťahu k zamestnankyni N. V. (§ 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017), t.j. deliktuálne konanie žalobcu bolo nespochybniteľne preukázané Protokolom z výkonu inšpekcie práce. Námietka žalobcu, že výkon inšpekcie práce (kontrola) sa uskutočnila v rozpore so Správnym poriadkom a jeho zásadami, teda nie je spôsobilá vyvodiť záver, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že správne konanie v predmetnej veci sa začalo až vydaním Oznámenia o začatí správneho konania (§ 18 ods. 2 Správneho poriadku). Pokiaľ žalobca uviedol, že „dokazovanie“ sa v správnom konaní vôbec neuskutočnilo, túto námietku nekonkretizoval. Nie je úlohou správneho súdu za žalobcu nekonkrétne uplatnený dôvod nezákonnosti špecifikovať, dopĺňať, ani nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy za žalobcu vyhľadávať. Navyše takáto námietka nemá oporu v obsahu administratívneho spisu. Ani táto žalobná námietka preto neobstojí. 48. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal uloženie pokuty pre nezabezpečenie stravovania zodpovedajúceho zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti s odôvodnením, že takúto povinnosť zamestnávateľ nemá, pretože môže byť splnená aj iným spôsobom - splnením inej povinnosti, správny súd k takejto námietke nemohol prihliadnuť. Žalobca totiž v žalobe s poukazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce poukazuje len na spôsoby, možnosti, resp. formy, ako môže zamestnávateľ povinnosť stanovenú v § 152 Zákonníka práce splniť. V žalobe však neuvádza, či a akým zo spôsobom uvedených v § 152 Zákonníka práce svoju povinnosť splnil. Neoznačil a ani nepredložil žiadne dôkazy osvedčujúce splnenie povinnosti jedným zo spôsobov stanovených v § 152 Zákonníka práce. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalobca pôvodne v administratívnom konaní tvrdil, že stravovanie pre svojich zamestnancov zabezpečoval prostredníctvom inej osoby, avšak toto tvrdenie nepreukázal a ani z dokladov, ktoré predložil v administratívnom konaní nevyplýva splnenie tejto povinnosti. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy tvrdil, že zamestnancom poskytuje stravovacie poukážky, avšak v administratívnom konaní (ani v preskúmavacom konaní pred správnym súdom) toto tvrdenie nepreukázal. V žalobe už žalobca poukázal na to, že povinnosť zabezpečovať stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok (v zmysle § 152 ods. 4 a 5 Zákonníka práce) nemá, pretože má možnosť za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytovať zamestnancovi finančný príspevok podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce. Ani takáto argumentácia však nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta o.i. aj za porušenie povinnosti stanovenej v § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pretože jednak v žalobe netvrdil, že zamestnancom takýto finančný príspevok poskytoval a ani neoznačil, resp. nepredložil doklady, ktoré by poskytovanie finančného príspevku na stravovanie zamestnancom osvedčili. Z administratívneho spisu preukázanie takéhoto poskytovania stravovania formou poskytnutia finančného príspevku rovnako nevyplýva, na čo poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení, keď konštatoval, že v priebehu administratívneho konania zo žalobcom predložených mzdových listov a výplatných pások kontrolovaných zamestnancov za kontrolované obdobie nevyplýva zrážanie príspevku zamestnancov na stravovanie, ani poskytnutie finančného príspevku na stravovanie. Takáto námietka teda nie je spôsobilá vyvodiť záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 49. Žalobca v žalobe namietal, že z hľadiska materiálneho je právny záver orgánov verejnej správy, že v danom prípade sa jedná o nelegálne zamestnávanie, nesprávny. Poukázal na účel a cieľ zák. č. 82/2005 Z.z. a tvrdil, že orgány verejnej správy vyložili v tomto prípade skutkovú podstatu správneho deliktu nelegálneho zamestnávania výlučne formalisticky. Argumentoval, že ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. nemôže dopadať na prípady púheho administratívneho omeškania s prihlásením do poistného systému a že zámerom zákonodarcu nebolo kvalifikovať „drobné porušenie poriadkovej povinnosti spočívajúcej v jednodňovom meškaní s prihlásením do poistného systému“. Následne prezentoval svoj výklad naplnenia skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu a zdôraznil, že žalobca v tomto prípade riadne za zamestnankyňu od vzniku pracovného pomeru platil a odvádzal daň z príjmu a poistné do Sociálnej poisťovne a v čase uskutočnenia kontroly, ktorá sa začala 15.11.2016, už zamestnankyňa do Sociálnej poisťovne bola riadne nahlásená. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca zamestnankyňu N. V., s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy z 30.10.2016 so začiatkom výkonu práce dňa 01.11.2016 prihlásil do príslušného registra Sociálnej poisťovne dňa 02.11.2016 o 13:30:28 hod. Z administratívneho spisu vyplýva, že predmetná zamestnankyňa podľa evidencie pracovného času predloženej žalobcom ako zamestnávateľom za mesiac november 2016 začala pracovať po prvý krát dňa 02.11.2016 od 9. hodiny do 17. hodiny. Z uvedeného vyplýva, že na strane žalobcu nedošlo k splneniu povinnosti prihlásiť uvedenú zamestnankyňu do príslušného registra Sociálnej poisťovne najneskôr pred začiatkom výkonu jej činnosti. Žalobca vyslovil nesúhlas s posúdením otázky „začatia výkonu činnosti zamestnankyne N. V.“ žalovaným, keď neprihliadol na to, že 01.11.2016 bol štátny sviatok a 02.11.2016 zamestnankyňa absolvovala školenie BOZP. Žalovaný pri posúdení otázky začatia výkonu činnosti zamestnankyne vychádzal zo žalobcom predložených dôkazov. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a N. V. dňa 30.10.2016 vyplýva, že dohodnutým dňom nástupu do práce bol 01.11.2016, ktorý deň bol štátnym sviatkom. Z ust. § 144a ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce vyplýva, že za výkon práce sa posudzuje aj doba, počas ktorej zamestnanec nepracuje preto, že je sviatok. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Zo žalobcom predloženej Evidencie pracovného času predmetnej zamestnankyne za mesiac november 2016 vyplýva, že dňa 02.11.2016 je pri tejto zamestnankyni zaznamenaný začiatok (o 9:00 hod.) a koniec (o 17:00 hod.) časového úseku, v ktorom N. V. vykonávala prácu. Z týchto dôkazov žalovaný vyvodil záver, že dňa 02.11.2016 od 9:00 hod. táto zamestnankyňa vykonávala pre žalobcu závislú prácu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dňa 02.11.2016 sa v pracovnom čase (§ 7 ods. 6 zák. č. 124/2006 Z.z.) táto zamestnankyňa zúčastnila školenia BOZP. Ani predloženie Prezenčnej listiny z tohto školenia nemá vplyv na záver, že zamestnankyňa nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne včas, t.j. v lehote ustanovenej v § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017. Z prezenčnej listiny napokon ani nie je zrejmý presný časový úsek (od kedy do kedy) sa dňa 02.11.2016 zamestnankyňa školenia zúčastnila, navyše toto školenie absolvovala v pracovnom čase, podľa pokynov zamestnávateľa, keďže z pracovnej zmluvy (bod 2.2.g) jej vyplývala povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom z ust. § 7 ods. 3 zák. č. 124/2006 Z.z. zároveň zamestnávateľovi vyplývala povinnosť ju s týmito predpismi preukázateľne oboznámiť pri prijatí do zamestnania. Zamestnankyňa napokon pri podpise pracovnej zmluvy prehlásila, že pri vstupe do zamestnania bola oboznámená so zásadami BOZP a s právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (bod 2.1.c), d) pracovnej zmluvy). Správny súd v tejto súvislosti poukazuje súčasne na to, že z výroku prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy vyplýva, že vo vzťahu k právnemu deliktu nelegálneho zamestnávania bolo v opise skutku uvedené, že žalobca využíval závislú prácu zamestnankyne dňa 02.11.2016, čo korešponduje so žalobcom predloženou evidenciou pracovného času uvedenej zamestnankyne od 9:00 hod. do 17:00 hod., pričom do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená dňa 02.11.2016 až o 13:30:28 hod., t.j. nie pred začiatkom výkonu činnosti. Pokiaľ žalobca poukázal na Rozsudok NS SR č.k. 6Sžo/51/2011, správny súd uvádza, že v uvedenom prípade orgány verejnej správy nemali k dispozícii okrem pracovnej zmluvy a prihlášky do Sociálnej poisťovne žiadne iné dôkazy a začatie výkonu práce nepotvrdila ani zamestnankyňa, v dôsledku čoho najvyšší súd konštatoval, že z týchto dôkazov nemožno vychádzať pri vyvodení záveru, že vykonávala pracovnú činnosť. V preskúmavanom prípade sa však o takýto prípad nejedná, keďže samotný žalobca predložil okrem pracovnej zmluvy a prihlášky do registra Sociálnej poisťovne aj evidenciu pracovného času uvedenej zamestnankyne za mesiac november 2017, v ktorom je dňa 02.11.2016 v súlade s § 99 Zákonníka práce zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnankyňa vykonávala prácu. Záver žalovaného, že žalobca nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu (neprihlásil zamestnankyňu do registra Sociálnej poisťovne v lehote podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017 najneskôr pred začiatkom výkonu činnosti zamestnankyne) je v súlade s obsahom predložených dôkazov. 50. Medzi účastníkmi konania bola spornou aj otázka, či vzhľadom na to, že žalobca prihlásil predmetnú zamestnankyňu do príslušného registra Sociálnej poisťovne dňa 02.11.2016 len s niekoľkohodinovým meškaním (v deň začiatku výkonu jej činnosti), pričom v čase výkonu inšpekcie už bola do príslušného registra sociálneho poistenia prihlásená, sa žalobca dopustil správneho deliktu nelegálneho zamestnávania podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z. v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017 a § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017. Žalobca v žalobe argumentoval, že nie je subjektom, ktorý porušuje zákaz nelegálneho zamestnávania, pretože sa nevyhýba plneniu daňových a odvodových povinností voči štátu, objekt chránený zákonom nebol zasiahnutý, v čase uskutočnenia kontroly už dané porušenie povinnosti netrvalo a pre posúdenie vzniknutej situácie ako nelegálneho zamestnávania chýba materiálna stránka (závažnosť) vytýkaného správneho deliktu, pretože legitímne sledovaný cieľ a účel dotknutej právnej úpravy nebol nijako narušený. Správny súd túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Plne sa stotožnil so záverom žalovaného (aj prvostupňového orgánu verejnej správy), že žalobca tým, že dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu zamestnankyne, s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2016 so začiatkom výkonu práce dňa 01.11.2016, ktorý deň bol štátnym sviatkom, a preto (aj podľa predloženej Evidencie pracovného času za mesiac november 2016) zamestnankyňa začala pracovať po prvý krát dňa 02.11.2016 o 9:00 hod., nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.), keďže ju nenahlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia najneskôr pred začiatkom výkonu činnosti, ale ju preukázateľne nahlásil až 02.11.2016 o 13:30:28 hod., naplnil svojím konaním znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017 a porušil tak zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 cit. zákona, t.j. spáchal správny delikt, za ktorý mu orgán verejnej správy bol povinný uložiť sankciu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z. Z dikcie ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom v čase výkonu inšpekcie práce vyplýva, že nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu, v tomto prípade povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (v znení účinnom v čase výkonu inšpekcie práce), podľa ktorého je zamestnávateľ povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti pred vznikom týchto poistení najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca podľa § 4 ods. 1 najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 23 ods. 2 písm. a/ až c/. Vyššie uvedeným konaním žalobcu boli nesporne naplnené všetky znaky skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania definované v § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017 (t.j. v znení účinnom v čase výkonu inšpekcie práce) a skutočnosť, že žalobca si splnil túto zákonom stanovenú povinnosť neskôr, ani dôvody alebo okolnosti, pre ktoré zamestnankyňu do registra poistencov v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. neprihlásil v lehote stanovenej v cit. ustanovení (pred vznikom poistenia najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca), nemôže ovplyvniť záver žalovaného, že žalobca svojím konaním naplnil definíciu nelegálneho zamestnávania, t.j. nelegálne zamestnával, resp. že porušil zákaz nelegálneho zamestnávania. Takýto výklad by bol v rozpore s textom právnej normy. Pokiaľ žalobca argumentoval, že zákon je potrebné vykladať a následne aplikovať s ohľadom na skutočný účel zákona (a nie čisto formalisticky), správny súd uvádza, že žalovaný takýmto spôsobom postupoval a vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam preskúmavaného prípadu správne posúdil konanie žalobcu ako nelegálne zamestnávanie. Žalovaný (ani prvostupňový orgán verejnej správy) nemohli prihliadnuť ani ku skutočnosti, že v čase výkonu inšpekcie práce už bola zamestnankyňa N. V. zamestnávateľom (žalobcom) do registra poistencov Sociálnej poisťovne prihlásená. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že k takejto skutočnosti bolo možné prihliadnuť len za účinnosti zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.10.2013, ktorý v § 2 ods. 2 písm. b/ nelegálne zamestnávanie definoval ako zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v čase rozhodovania prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného, nebol ešte účinný zák. č. 294/2017 Z.z., ktorý zmenil definíciu nelegálneho zamestnávania uvedenú v § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z., tento nadobudol účinnosť až 01.01.2018, a teda ani prvostupňový orgán verejnej správy, ani žalovaný k nemu v čase vydania svojich rozhodnutí nemohli prihliadať. Správny súd sa stotožnil aj s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej zák. č. 82/2005 Z.z. neumožňuje orgánu verejnej správy skúmať, či bol objekt ochrany zasiahnutý, t.j. či došlo alebo nedošlo k ukráteniu na poistnom. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania patrí medzi správne delikty postihované bez ohľadu na zavinenie, jedná sa o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej orgán verejnej správy preukazuje porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie však zavinenie. V takomto prípade je teda žalobca ako zamestnávateľ zodpovedný za porušenie zákonom ustanoveného zákazu nelegálneho zamestnávania aj v prípade, ak svojím konaním alebo nekonaním nezavinil škodlivý následok. 51. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že poukaz žalovaného (v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) na rozsudky NS SR „je neprípadný“ bez toho, aby súčasne uviedol, aký vplyv má odkaz na judikatúru najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na jeho zákonnosť, táto námietka je nedôvodná a vyjadruje len nesúhlas žalobcu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Žalovaný svoje rozhodnutia nezaložil na predmetných rozsudkoch, len na podporu svojej argumentácie odkázal na niektoré závery vyslovené v týchto rozsudkoch, pričom takýto odkaz nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 52. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalobca namietal, že táto je nedostatočne odôvodnená, nakoľko túto odôvodnil iba prvostupňový orgán verejnej správy a ide o odôvodnenie nešpecifické, všeobecné a nesprávne. Správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a/ 1. bodu, ďalej na skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku a na opakované zistenie toho istého nedostatku. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy je zrejmé, že tento pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty prihliadol na kritériá uvedené v § 19 ods. 6 cit. zákona. Osobitne vo vzťahu k jednotlivým skutkom uviedol zákonom stanovené rozpätie pre uloženie sankcie a následne konkrétne skutočnosti, ku ktorým prihliadol pri určení výšky uloženej sankcie. Pri porušení povinnosti zabezpečiť stravovanie zamestnancom poukázal na závažnosť zistenia porušenia povinnosti, konštatoval, že žalobca zamestnával dvanásť zamestnancov, pričom nedostatok bol zistený vo vzťahu k šiestim náhodne kontrolovaným zamestnancom, prihliadal tiež na dĺžku porušenia povinnosti (január až október 2016), ďalej na to, že sa jedná o opakované zistenie nedostatkov, keď aj v predchádzajúcom období (január až február 2010 a február 2011) žalobca nezabezpečoval zamestnancom stravovanie, čo prvostupňový orgán verejnej správy vyhodnotil ako pretrvávajúci sa výskyt nedostatku, ktorý je dôsledkom neúčinného systému riadenia. Pri porušení zákazu nelegálneho zamestnávania poukázal prvostupňový orgán verejnej správy na závažnosť zistenia porušenej povinnosti, prihliadol na to, že žalobca nelegálne zamestnával jednu osobu a na dĺžku trvania protiprávneho stavu, na to, že porušenie tejto povinnosti bolo zistené prvý krát a nešlo o opakované zistenie porušenia povinnosti. Poukázal tiež na skutočnosť, že vykonanou inšpekciou bolo zistených šesť nedostatkov, pričom pokutu uložil za dva z nich a na preventívny účel uloženej pokuty a jej represívnu funkciu. Ak sa žalovaný s takto odôvodnenou výškou pokuty stotožnil a konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy výšku uloženej pokuty dostatočným spôsobom odôvodnil s uvedením všetkých poľahčujúcich i priťažujúcich okolností, pričom poukázal na rozsudky NS SR týkajúce sa ukladania trestov za správne delikty, nie je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je vo vzťahu k odôvodneniu výšky pokuty nepreskúmateľné. Napokon, žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy osobitne výšku uloženej pokuty ani nenamietal. Z odôvodnenia uloženej výšky sankcie v prvostupňovom rozhodnutí orgánu verejnej správy, s ktorým hodnotením sa žalovaný stotožnil je zrejmá úvaha orgánu verejnej správy, ktorou sa pri uložení sankcie riadil, ďalej je zrejmé, ku ktorým kritériám ukladania pokút a ako prihliadol, výška uloženej sankcie za dva skutky (správne delikty) bola uložená v rámci zákonom stanoveného rozpätia, na minimálnej hranici sadzby a táto úvaha nevybočila z medzí stanovených zákonom, ani nie je v rozpore so zásadami logického uvažovania. Správny súd preto túto námietku považoval za nedôvodnú. 53. V preskúmavanej veci sa jedná o žalobu vo veciach správneho trestania (§ 194 ods. 1 SSP), v ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pokiaľ zistí existenciu dôvodov uvedených v § 195 SSP. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR i aplikačná prax správnych súdov dospela k ustálenému záveru, že ukladanie sankcií (trestanie) za správne delikty, musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému (subjektu voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť). 54. Podľa § 195 písm. c/ SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie. 55. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 56. V preskúmavanej veci prvostupňový orgán verejnej správy na základe vykonanej inšpekcie v dňoch 15.11. až 12.12.2016 zistil, že o.i. žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2017 tým, že odo dňa 02.11.2016 využíval závislú prácu fyzickej osoby N. V., s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (pracovná zmluva so začiatkom pracovnoprávneho vzťahu odo dňa 01.11.2016) a do registra Sociálnej poisťovne bola prihlásená až dňa 02.11.2016 v čase o 13:30:28 hod., pričom nebola prihlásená do registra Sociálnej poisťovne pred začatím výkonu práce. Podľa evidencie pracovného času predloženej zamestnávateľom za mesiac 11/2016 zamestnankyňa začala pracovať po prvý krát dňa 02.11.2016 od 9. hodiny do 17. hodiny a podľa prihlášky RL FO do registra Sociálnej poisťovne bola zamestnávateľom prihlásená dňa 02.11.2016 až o 13:30:28 hod. Počas výkonu predmetnej inšpekcie prvostupňový orgán verejnej správy u žalobcu zistil zároveň porušenie povinností stanovených v § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (nezabezpečovanie stravovania šiestim zamestnancom), pričom za predmetné správne delikty bola rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy žalobcovi uložená sankcia - pokuta vo výške 2500,- €, ktoré rozhodnutie na základe podaného odvolania potvrdil žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania. 57. Zákon č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017 v cit. ust. § 2 ods. 2 písm. b/ za nelegálne zamestnávanie považoval zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.). Dňa 01.01.2018 nadobudol účinnosť zák. č. 294/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa zmenila definícia nelegálneho zamestnávania, pričom za nelegálne zamestnávanie sa v zmysle cit. ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2018 považuje zamestnávanie právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do 7 dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do 7 dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. V preskúmavanom prípade nie je sporné, že žalobca zamestnankyňu N. V., ktorej závislú prácu využíval dňa 02.11.2016 od 9.00 hod do 17.00 hod (tak ako je vyššie uvedené) a s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah (pracovnú zmluvu zo dňa 30.10.2016, s nástupom práce 01.11.2016) prihlásil do registra Sociálnej poisťovne v ten istý deň a to 02.11.2016 o 13:30:28 hod., t.j. splnil povinnosť prihlásiť zamestnankyňu do registra podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z.) dodatočne a to v lehote 7 dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, pričom v čase začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania u žalobcu už bola táto zamestnankyňa do registra Sociálnej poisťovne prihlásená. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by bol v čase rozhodovania orgánov verejnej správy účinný právny predpis upravujúci nelegálne zamestnávanie (resp. definíciu nelegálneho zamestnávania) zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 294/2017 Z.z. (úč. od 01.01.2018), konanie žalobcu by nebolo možné považovať za konanie porušujúce zákaz nelegálneho zamestnávania. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu teda prichádza do úvahy aplikácia trestnoprávnej zásady aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší. Prvostupňový orgán verejnej správy, ani žalovaný v čase rozhodovania o správnom delikte žalobcu nemohol na túto zásadu prihliadať. 58. Správny súd však v zmysle § 195 písm. c/ SSP vo veciach správneho trestania, teda vo veciach, v ktorých na základe podanej žaloby preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bolo rozhodnuté o vine a treste za správny delikt, nie je viazaný žalobnými bodmi, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie. Správny súd teda v preskúmavanej veci v situácii, keď zákon, ktorý bol použitý orgánom verejnej správy, bol po právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zmenený, je povinný prihliadnuť k trestnoprávnej zásade vyjadrenej v čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. „Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, ustanovená v cit. čl. 50 ods. 6 Ústavy SR sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinností vo vzťahu chránených správnym právom. Z uvedeného vyplýva, že trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z ústavy“ (Rozsudok NS SR č. k. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012). Obdobne podľa Rozsudku NS SR č. k. 3Sžf/32/2007 zo dňa 24.04.2008 „trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje. Povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z ústavy“. Zároveň správny súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 120/2010, v ktorom ústavný súd vyslovil právny záver: „Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Ak došlo k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať a jeho reakcia musí nájsť odraz v zdôvodnení rozhodnutia“. Rovnako Najvyšší správny súd ČR (pri obdobnej právnej úprave) vo svojom Uznesení č.k. 5AS 104/2013 zo dňa 16.11.2016 konštatoval: „Rozhoduje-li krajský soud ve správním soudnictví o žalobě proti rozhodnutí správního orgánu, kterým bylo rozhodnuto o vině a trestu za správní delikt v situaci, že zákon, kterého bylo použito, byl po právní moci správního rozhodnutí změněn nebo zrušen, je povinen přihlédnout k zásadě vyjádřené ve větě druhé čl. 40 ods. 6 Listiny základních prav a svobod, podle níž se trestnost činu posoudí a trest ukládá podle právní úpravy, která nabyla účinnosti až poté, kdy byl trestný čin spáchán, je-li to pro pachatele příznivější“. Správny súd zároveň poukazuje na rozhodnutie NS SR zverejnené pod č. 52 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 6/2018: „Nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, hoci by bolo i preukázateľne zistené inšpektorátom práce v čase výkonu inšpekcie, ako i v čase rozhodovania správneho orgánu o uložení sankcie za správny delikt, avšak ak v čase rozhodovania správneho súdu už nie je konanie sťažovateľa deliktuálnym konaním, a to vzhľadom na novšiu priaznivejšiu úpravu pre sťažovateľa ako páchateľa, ktorá dekriminalizovala jeho deliktuálne správanie, musí na túto skutočnosť správny súd prihliadnuť ex lege, hoci túto skutočnosť sťažovateľ vôbec nenamieta. Ide tu o rešpektovanie princípov správneho trestania a aplikáciu inštitútu nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná, ak je v prospech páchateľa, ktoré skutočnosti vyplývajú z čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, ako i z príslušných medzinárodných dokumentov“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na potrebu aplikovať na preskúmavanú vec základné zásady trestného konania, v tomto prípade trestnoprávnu zásadu aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto správny súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP. 59. V ďalšom konaní prvostupňový orgán verejnej správy opätovne posúdi zistenia vyplývajúce z výkonu inšpekcie práce a vo veci opätovne rozhodne, pričom je viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP). Keďže v čase rozhodovania správneho súdu konanie žalobcu (ktoré bolo posúdené v napadnutom rozhodnutí ako nelegálne zamestnávanie) už vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a novšiu právnu úpravu priaznivejšiu pre žalobcu, ku ktorej je povinný prihliadnuť, nie je porušením právnej povinnosti stanovenej v zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. od 01.01.2018, predmetom posudzovania v ďalšom konaní budú len skutkové zistenia týkajúce sa nedodržania povinností žalobcu podľa § 152 Zákonníka práce, resp. bude len zistenie nedodržania povinností žalobcu ako zamestnávateľa poskytovať v kontrolovanom období svojim šiestim zamestnancom stravovanie podľa § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce. 60. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak má žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplikatívne, a preto výklad týchto podmienok je na správnom súde, ktorý cit. ustanovenia aplikuje. Dôvodom hodným osobitného zreteľa odôvodňujúcim nepriznanie náhrady trov konania v tomto súdnom konaní plne úspešnému žalobcovi je skutočnosť, že žalobca nebol v konaní úspešný z dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uplatnených v žalobe, pretože žalobe nemohlo byť vyhovené zo žiadneho z dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uplatnených žalobcom v žalobe v lehote podľa § 181 ods. 1 SSP. Žalobca bol úspešný v konaní len preto, že v zmysle nového právneho predpisu, ktorý začal platiť až v priebehu tohto súdneho konania, bol správny súd povinný, keďže sa jedná o vec správneho trestania, prihliadnuť mimo žalobných bodov aj na to, že nebola dodržaná jedna zo zásad trestného práva a to zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný v čase vydania rozhodnutia aplikovali na zistený skutkový stav veci platný a účinný zákon (zák. č. 82/2005 Z.z. v znení úč. do 31.12.2017) a v prípade, ak by v priebehu preskúmavacieho konania nebola prijatá nová právna úprava (novela zák. č. 82/2005 Z.z. úč. od 01.01.2018), bola by žaloba žalobcu zamietnutá ako nedôvodná. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca síce podaním doručeným správnemu súdu 08.02.2018 doplnil dôvody správnej žaloby a poukázal na okolnosť zániku trestnosti konania žalobcu, ktoré bolo orgánom verejnej správy posúdené ako nelegálne zamestnávanie, a to v dôsledku novelizácie ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 82/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2018, avšak žalobca tak urobil až po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie správnej žaloby (§ 181 ods. 1 SSP). Žalobca však v zmysle § 183 SSP môže rozšíriť žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný dôvod alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. K tomuto podaniu žalobcu preto správny súd nemohol prihliadať, resp. nemohol ho posúdiť ako doplnenie žaloby v zmysle § 183 SSP. Správny súd pritom umožnil účastníkom konania vyjadriť svoje stanovisko k použitiu ust. § 167 ods. 3 SSP. 61. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu Mgr. Ivana Datlová z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho písomného vyhotovenia.