Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 20Sa/11/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200489 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6018200489.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd, sudcom JUDr. Petrom Molčanom, v právnej veci žalobcu: C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. J. XXXX/XX, XXX XX T. R., zastúpeného advokátom JUDr. Rudolf Fajbík, so sídlom Banská Štiavnica, Dobšinského 14, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23. apríla 2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. C. T., bytom L. J. XXXX/XX, XXX XX T. R. (ďalej len „žalobca“) žiadosťou z 31.10.2017 požiadal o priznanie starobného dôchodku od 01.11.2017. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 08.01.2018 žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku zamietla (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Sociálna poisťovňa, ústredie v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia odkázala na § 65 ods. 1, ods. 2 a § 65a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), podľa ktorých bol v tom čase dôchodkový vek 62 rokov a 76 dní. Prvostupňové rozhodnutie ďalej obsahuje odkaz na § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.12.2023, pričom zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie spočíva aj v znížení vekovej podmienky potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku. Sociálna poisťovňa, ústredie v prvostupňovom rozhodnutí skonštatovala, že žalobca nezískal najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) alebo najmenej 10 rokov v takomto zamestnaní v uránových baniach, a preto nespĺňal podmienky podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. a nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku XX rokov veku mu nevznikol. Prvostupňové rozhodnutie ďalej obsahuje aj posúdenie nároku na starobný dôchodok žalobcu podľa § 174 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. Podľa potvrdenia S. T., š.p., T. T. - žalobca, vykonával od 01.07.1979 do 07.12.1990 zamestnanie v I.AA kategórii. Pre nárok na starobný dôchodok mu bola zhodnotená doba tohto zamestnania od 01.07.1979 do 02.10.1979 a od 01.10.1981 do 07.12.1990 v I.AA kategórii, t.j. 9 rokov a 164 dní a doba základnej vojenskej služby od 03.10.1979 do 30.09.1981 v I.A pracovnej kategórii, t.j. 1 rok a 364 dní. Sociálna poisťovňa, ústredie skonštatovala, že dobu základnej vojenskej služby je ako náhradnú dobu možné zhodnotiť len v I.A kategórii. Ďalej konštatovala, že nakoľko žalobca získal len 9 rokov a 164 dní zamestnania, nárok na starobný dôchodok mu nevznikol dovŕšením XX roku veku. Dôchodkový vek nemohla určiť, pretože žalobca nedovŕšil vek 62 rokov 76 dní ustanovený na rok 2017, ktorý sa bude ďalej upravovať a pre ďalšie roky nie je známy. V administratívnom spise predloženom sociálnou poisťovňou sa nachádza potvrdenie S. T., š.p., T. T. z 05.01.2011, ktorým žalobcovi na jeho žiadosť potvrdil, že žalobca pracoval v štátnom podniku S. T. T. T., W. T. R. od 01.07.1979 do 07.12.1990 v I.AA kategórii. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z osobného listu dôchodkového zabezpečenia žalobcu, ako aj z evidenčných listov z dôchodkového zabezpečenia, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise. 2. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 23.04.2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Po krátkej rekapitulácii obsahu prvostupňového rozhodnutia a podaného odvolania žalobcu žalovaný skonštatoval, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a priloženej spisovej dokumentácie dospel k záveru, že postup Sociálnej poisťovne, ústredie bol správny, a preto prvostupňové rozhodnutie bolo potrebné potvrdiť. Zdôraznil, že žalobcovi bola započítaná doba zamestnania od 01.07.1979 do 02.10.1979 a od 01.10.1981 do 07.12.1990 zaradená do obzvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii (I.AA kategória), t.j. 9 rokov a 164 dní a doba základnej vojenskej služby od 03.10.1979 do 30.09.1981 v I.A pracovnej kategórii, t.j. 1 rok a 364 dní. Poukázal na to, že podľa § 65 ods. 1 a 2 a § 65a zákona č. 461/2003 Z.z., nárok na starobný dôchodok vzniká získaním 15- tich rokov obdobia dôchodkového poistenia a dosiahnutím dôchodkového veku, ktorý bol v tom čase 62 rokov a 76 dní, ak tento zákon neustanovuje inak. Inak je dôchodkový vek ustanovený v § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého sa nároky vyplývajúce zo zaradenia do zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie zachovávajú. Jedným z nárokov vyplývajúcich zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie je možnosť zníženia dôchodkového veku za podmienok ustanovených zákonom. Z citovaných ustanovení, ako aj z ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. žalovaný zhrnul, že žalobca nezískal najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, a preto nesplnil podmienky uvedené v § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. a nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku XX rokov mu nevznikol. Ďalej žalovaný poukázal na § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého je podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1, že zamestnanec I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Vzhľadom na to, že zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie žalobcu vykonával len do 07.12.1990, jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii netrvalo k 31.12.1999, to znamená že žalobca nespĺňal podmienky stanovené podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Ďalej argumentoval žalovaný tým, že žalobca vykonával základnú vojenskú službu v období od 03.10.1979 do 30.09.1981, pričom podľa § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 11 ods. 1 písm. a/ a § 12 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. sa za obdobie dôchodkového poistenia považuje aj zamestnanie a náhradná doba získaná pred 01.01.2004 podľa predpisov účinných pred 01.01.2004. Ak táto doba zamestnania je aspoň rok, započítava sa do nej, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak aj náhradná doba služby v Československých ozbrojených silách. Ďalej uviedol, že ako doby zamestnania v I. alebo II. pracovnej kategórii sa započítavajú ako náhradné doby, ak zamestnanie v I. alebo II. pracovnej kategórie bolo prerušené len týmito dobami. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že žalobcovi je možné zhodnotiť základnú vojenskú službu v I. pracovnej kategórii, zároveň však poukázal na to, že bolo potrebné postupovať v zmysle právnej úpravy, na základe čoho nebolo možné žalobcovi zhodnotiť výkon základnej vojenskej služby vo zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii (I.AA pracovnej kategórii). Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1So/69/2014 z 29.09.2015, podľa ktorého je „predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórii v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo do 31.12.1999“. K odvolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia uplatnenej žalobcom žalovaný uviedol, že podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. je podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1, že zamestnanie v I. pracovnej kategórii alebo služba v I. alebo II. kategórii funkcií trvali k 31.12.1999. Žalobca uvedenú podmienku nesplnil, pretože zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórii vykonával len do 07.12.1990. Vzhľadom na to mu nárok na starobný dôchodok v súlade s § 174 zákona č. 100/1988 Zb. nevznikol. Námietku žalobcu týkajúcu sa aplikácie § 175g zákona č. 100/1988 Zb. a ustanovení § 5 a § 6 nariadenia Vlády č. 117/1988 Zb. žalovaný vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože nárok na starobný dôchodok žalobcu nebol posúdený podľa týchto ustanovení, ale podľa § 65, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Záverom žalovaný konštatoval, že rozhodnuté bolo v zmysle platnej legislatívy a v prípade, ak by bolo rozhodnuté inak, boli by poškodení iní účastníci v rovnakej právnej veci. Na základe uvedeného žalovaný zhodnotil, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Zhrnutie argumentov žalobcu 3. V správnej žalobe podanej proti napadnutému rozhodnutiu žalobca namietal neprávne právne posúdenie ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. ako aj ust. § 5 a § 6 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Doslovné znenie uplatnené žalovaným je podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou SR (čl. 1, 12 ods. 1, 2, 13 ods. 4, 152 ods. 4), pretože diskriminuje skupinu zamestnancov oproti inej skupine zamestnancov v rovnakom postavení, t.zn. vystavených tým istým vplyvom na zdravie a rovnakým negatívnym dôsledkom. Dôvodil, že v dotknutých obdobiach sa používal rovnaký technologický postup. Zo strany štátu bol prijatý útlmový program (uznesenie vlády č. 440/1990) s následkom rýchleho úbytku pracovných miest v baníctve o čom predložil štatistiky štátnej banskej správy. Na základe uvedeného žalobca tvrdil, že zavedenie administratívneho kritéria ustanovením dátumu, ku ktorému malo zamestnanie trvať je v rozpore s uvedenými faktami a stanovenie, resp. posúvanie stanoveného dátumu je v rozpore s princípom právnej istoty, čo demonštroval príkladmi. Mal zato, že cieľom ust. § 5 a § 6 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. bolo zachovať výhody dôchodkového zabezpečenia najťažšie pracujúcim aj v prípade náhradných dôb. Z tohto cieľa sa podľa jeho názoru vymyká § 6 ods. 2 cit. nar., pričom zdôraznil, že výkon vojenskej služby bol povinný podľa zákona pod hrozbou straty slobody. Poukázal pitom na otázku, ako obstojí, že výkon činností uvedených v § 6 ods. 1 sa započíta ako práca v hlbinnej bani, dokonca aj výkon funkcií v komunistickej strane, a výkon vojenskej služby nie. Vzhľadom na to vyjadril požiadavku tieto právne normy interpretovať v súlade s Ústavou SR tak, aby bol zachovaný zmysel a účel právnej úpravy. Keď už nejaký dátum má byť určený, nech je vykladaný tak, že každý kto splnil ostatné podmienky nároku do tohto dátumu má nárok na dôchodok po dosiahnutí stanoveného veku. Ďalej namietal, že konajúce orgány vec vyhodnotili jednoduchým konštatovaním, že musia rešpektovať znenie zákona, čo však mali aj bližšie odôvodniť v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca navrhol napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne navrhol konanie prerušiť podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konanie o súlade § 174 ods. 2 zákona č. 100/1998 Z.z., ako aj ust. § 5 a § 6 Nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. s Ústavou SR. 4. Žalovaný sa k podanej správnej žalobe vyjadril obdobne ako je obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 5. Na nariadenom pojednávaní sa právny zástupca žalobcu pridŕžal písomne podanej žaloby. Poukázal na to, že sporná je právna otázka výkladu § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pri uplatňovaní ktorého zaužívanou praxou Sociálnej poisťovne dochádza k diskriminácii skupiny zamestnancov. Ďalej uviedol, že zákonodarca sa snažil dosiahnuť legitímny cieľ, ktorý je správny, ale prakticky naplnený nebol, pretože veľká skupina zamestnancov právo na skorší dôchodok nemá, čo je preukázateľné aj štatistickými údajmi, ktoré získal zo štátnej banskej správy. Jeho argumentáciou vo vzťahu k výkladu § 174 ods. 2. sa nezaoberali žiadne z jemu známych rozsudkov Najvyššieho súdu SR. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9So/146/2016, kde je zmienka o tom, že toto ustanovenie by sa z gramatického pohľadu malo vykladať v tom smere, že tento nárok je zachovaný alebo platí pre všetkých, ktorí v čase do 31.12.1999 splnili všetky podmienky pre vznik nároku. Nepovažoval za dôležitý dôvod ukončenia pracovného pomeru, napriek tomu poukázal na to, že žalobca skončil svoje zamestnanie z organizačných dôvodov, v podstate na základe útlmového programu baníctva. To, že žalobca nepracoval v uránových baniach nepovažoval za v tejto veci dôležité, pretože pracoval v S. T., resp. v baniach, ktoré sa kládli na roveň uránových baní, čo však vzhľadom na to, že to nebolo podstatné nepreukazoval. Navrhol rozhodnutia oboch stupňov zrušiť z dôvodov ním uvedených, resp. v prípade, že sa súd nestotožní s jeho argumentáciou konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade s Ústavou. 6. Zástupkyňa žalovaného sa taktiež pridŕžala písomného vyjadrenia k podanej žalobe a pretože žalobca neuviedol ani na tomto pojednávaní nič nové trvala na správnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázala na to, že žalobca nesplnil podmienky na vznik nároku na priznanie skoršieho starobného dôchodku, pretože neodpracoval 13 rokov v požadovanej kategórii a ani mu netrval pracovný pomer k príslušnému dátumu. Ďalej považovala za dôležité, ako pracovný pomer skončil, nielen koľko rokov má žalobca v príslušnej kategórii odrobené. Žalobcovi bolo započítaných 9 rokov a 164 dní a čas základnej vojenskej služby s tým, že v súlade s napadnutým rozhodnutím vojenská služba sa nepočítala do kategórie I.AA, to znamená extra zvýhodnených funkcií. Súčasne poukázala na to, že žalobca nedosiahol odpracovaný čas 13 rokov, pričom vek 9 rokov sa vzťahuje len na uránové bane, pričom žalobca takúto funkciu v uránových baniach nevykonával. Navrhla napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 8. Podľa § 65 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. (2) Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. 9. Podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. 10. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 11. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie náhradnej doby ako obdobia dôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje splnenie podmienky získania najmenej jedného roka zamestnania. 12. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. 13. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. ak zamestnanie trvalo aspoň rok započítavajú sa doňho tieto náhradné doby doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ sa táto doba už nehodnotí ako služba vojaka z povolania. 14. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. 15. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a/ zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b/ ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c/ zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d/ zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e/ zamestnania členov posádok námorných lodí, f/ zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g/ zamestnania kesonárov a potápačov, h/ zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i/ zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j/ zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k/ zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l/ zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch. 16. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e/ 60 rokov. 17. Podľa § 170 zákona č. 100/1988 Zb. zaradenie zamestnania vykonávaného pred 1. októbrom 1988 do I. alebo II. pracovnej kategórie sa určuje po 30. septembri 1988 podľa tohto zákona, ak je to pre občana výhodnejšie a nevznikol mu nárok na dôchodok pred 1. októbrom 1988; pokiaľ však bolo zaradenie zamestnania vykonávaného pred 1. októbrom 1988 výhodnejšie podľa predpisov platných počas výkonu zamestnania, určuje sa do 30. septembra 1988 zaradenie podľa týchto predpisov. 18. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a/ 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b/ 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d/ 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. 19. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. 20. Podľa § 1 ods. 1, 2 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. (1) do I. pracovnej kategórie sa na účely dôchodkového zabezpečenia zaraďujú zamestnania, v ktorých sa za podmienok ustanovených zákonom vykonávajú práce uvedené v prílohe č. 1 časti I tohto nariadenia. (2) Zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach 1) sú zamestnania uvedené v prílohe č. 2 tohto nariadenia. 21. Podľa § 5 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, tiež a/ dni pracovného pokoja, b/ doba dovolenky na zotavenie, dodatkovej dovolenky, osobitnej dodatkovej dovolenky a ďalšej dovolenky, c/ doba náhradného voľna za prácu nadčas a v dňoch pracovného pokoja, d/ doba prevedenia pracovníka na inú prácu, na ktoré je organizácia oprávnená aj bez jeho súhlasu, 3) e/ doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane organizácie, včítane prerušenia práce spôsobeného nepriaznivými poveternostnými vplyvmi, f/ doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre dôležitú osobnú prekážku v práci v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi, 5) pokiaľ pracovníkovi patrí náhrada mzdy, g/ doba, po ktorú pracovník nemohol vykonávať prácu pre prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu, 6) ak nejde o dobu zamestnania, h/ doba prevedenia pracovníka na inú prácu v záujme ochrany zdravia iných osôb pred prenosnými chorobami 7) alebo prevedenie na inú prácu tehotnej ženy alebo matky dieťaťa mladšieho ako deväť mesiacov pre výkon práce, ktorou sa nesmú tieto ženy zamestnávať. 8) 22. Podľa § 5 ods. 2, 3 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. (2) vybraným vedúcim technicko-hospodárskym a technickým pracovníkom uvedeným v § 15 ods. 2 zákona sa náhradné doby a doby uvedené v odseku 1 nezapočítavajú ako dni, keď uvedení pracovníci pracovali na pracoviskách v podzemí hlbinných baní. (3) Ako dobu zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie nemožno započítať najmä doby a/ pracovného voľna bez náhrady mzdy, b/ neospravedlnenej absencie, c/ výkonu trestu odňatia slobody, a to ani pokiaľ odsúdený vykonáva práce, ktoré sa inak zaraďujú do I. (II.) pracovnej kategórie. 23. Podľa § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. ako doba zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach 1) sa započítavajú, ak sú obklopené touto dobou, doby uvedené v § 5 ods. 1 písm. a) až f) a doby týchto prekážok v práci na strane pracovníka z dôvodu všeobecného záujmu: a/ výkonu funkcie neuvoľneného poslanca Federálneho zhromaždenia, Českej národnej rady, Slovenskej národnej rady a národného výboru, b/ výkonu funkcie sudcu z ľudu a člena výboru ľudovej kontroly, c/ výkonu funkcie neuvoľneného člena orgánu Komunistickej strany Československa, Revolučného odborového hnutia a Socialistického zväzu mládeže, d/ výkonu služby v Ľudových milíciách, e/ výkonu volebného práva, f/ výkonu občianskych povinností svedka, znalca, tlmočníka a iných osôb predvolaných na pojednávanie na národnom výbore alebo jeho zariadení, súde alebo na inom štátnom orgáne, g/ účasti na všetkých úkonoch potrebných na splnenie úloh organizovaného darcovstva krvi, h/ poskytnutia prvej pomoci, povinnej lekárskej prehliadky, opatrení proti prenosným chorobám, iných naliehavých opatrení liečebno-preventívnej starostlivosti a i/ poskytnutia osobnej pomoci pri požiarnej ochrane, živelných udalostiach alebo v iných obdobných mimoriadnych prípadoch. 24. Podľa § 6 ods. 2, 3 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. (2) ostatné doby uvedené v § 5 ods. 1 sa započítavajú, ak sú obklopené dobou zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, ako doby ostatných zamestnaní v baníctve vykonávaných pod zemou v hlbinných baniach, 9) inak ako doby zamestnania (náhradné doby), ktoré týmto dobám predchádzajú alebo na ne nadväzujú. (3) Doba účasti baníka na liečebných pobytoch v určených zdravotníckych zariadeniach alebo regeneračno- rekondičných pobytoch v zariadeniach na to určených sa považuje za dobu výkonu zamestnania I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach. 25. Ťažisko správnej žaloby žalobcu predstavuje námietka nesprávneho právneho posúdenia ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré bolo podľa názoru žalobcu vykladané žalovaným v rozpore s Ústavou SR, a to tak, že diskriminuje jednu skupinu zamestnancov oproti inej skupine zamestnancov v rovnakom postavení, bez odôvodnenia legitímnym cieľom a primeranými prostriedkami. Vo vzťahu k tejto námietke možno vybrať z judikatúry rozsudok Najvyššieho súdu SR č,k. 9So/285/2015 z 28.06.2017, podľa ktorého: „Je potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 vyžadoval naposledy splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení. Ustanovenie § 174 zákona o sociálnom zabezpečení je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie uvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek, ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31.12.1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo. Ak pritom zákonodarca pre nárok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení súčasne požaduje splnenie podmienky podľa § 174 ods. 2 tohto zákona, naposledy v znení účinnom od 1. januára 2000, takú požiadavku nemožno požadovať za diskriminačnú.“ (obdobne rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015). Vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca vykonával zamestnanie zaradené do I. kategórie funkcií so zvláštnym zvýhodnením (I.AA) len do 07.12.1990, čím nesplnil podmienku trvania zamestnania podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom v roku 1993, resp. ani v znení následných zmien, t.zn. k 31.12.1999. Správny súd má preto súladne so žalovaným za preukázané, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok od dovŕšenia veku XX rokov. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným tak dôvodná nebola. 26. V súvislosti s námietkou žalobcu, že ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., resp. spôsob jeho uplatňovania v praxi žalovaného sú diskriminačné vo vzťahu k zamestnancom, ktorých zamestnanie zaradené v I. kategórii funkcií sa skončilo pred 31.12.1999 je potrebné poukázať tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26.09.2012, podľa znenia ktorého: „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii." Námietku diskriminácie nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch žalovaný alebo príslušné prvostupňové orgány Sociálnej poisťovne rozhodli inak. 27. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 9So/146/2016 v súvislosti s gramatickým výkladom ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., odôvodnenie ktorého rozsudku k tomu uvádza nasledovné: „S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že slovné spojenie „trvali k 31.12.1999" znamená, že ide o trvanie v čase do 31.12.1999. Správnosť výkladu daného slovného spojenia odporkyňou ako aj krajským súdom napokon potvrdzuje aj vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra zo dňa 28.02.2013 tvoriace prílohu k odvolaniu proti napadnutému rozhodnutiu odporkyne, v ktorom je uvedené, že „podobne formulácia nájom sa skončí ku dňu 31.03.2011 vyjadruje, že posledným dňom nájmu je uvedený dátum...". Obdobným je podľa názoru odvolacieho súdu aj sporné slovné spojenie „trvali k 31.12.1999", ktoré taktiež vyjadruje podmienku trvania služobného pomeru k tomuto dátumu vrátane, t. j. k 31.12.1999 a nie „v čase do 31.12.1999". Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR dospel práve k uvedenému záveru a potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý správnu žalobu obsahujúcu námietku týkajúcu sa výkladu § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. zamietol, javí sa táto námietka žalobcu ako zjavne neopodstatnená. 28. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca, vykonával od 01.07.1979 do 07.12.1990 zamestnanie v zvlášť zvýhodnenej funkcii (I.AA kategórii, § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.). V administratívnom spise predloženom sociálnou poisťovňou sa nachádza potvrdenie S. T., š.p., T. T. z 05.01.2011, ktorým žalobcovi na jeho žiadosť potvrdil, že žalobca pracoval v štátnom podniku S. T. T. T., W. T. R. od 01.07.1979 do 07.12.1990 v I.AA kategórii. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z osobného listu dôchodkového zabezpečenia žalobcu ako aj z evidenčných listov z dôchodkového zabezpečenia, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise. Pre nárok na starobný dôchodok mu bola zhodnotená doba tohto zamestnania od 01.07.1979 do 02.10.1979 a od 01.10.1981 do 07.12.1990, t.j. 9 rokov a 164 dní v zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii. Doba základnej vojenskej služby od 03.10.1979 do 30.09.1981 mu bola zhodnotená v I. pracovnej kategórii, t.j. 1 rok a 364 dní. Žalovaný tak správne uzavrel, že žalobca získal len 9 rokov a 164 dní zamestnania v zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii a nárok na starobný dôchodok mu preto nevznikol dovŕšením XX roku veku. Tento záver má oporu v ust. § 174 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého občan, ktorý vykonával pred 01.01.2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie má po 31.12.1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol aspoň 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/, prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií. Žalobca síce dosiahol XX rokov veku a celkovú dobu zamestnania 25 rokov, avšak zjavne nedosiahol 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., pretože v tomto zamestnaní dosiahol 9 rokov a 164 dní. Zo všetkých okolností veci je ďalej zrejmé, že žalobca nedosiahol ani celkovo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, resp. to ani netvrdil, a súčasne nedosiahol vek 62 rokov a 76 dní zakladajúci vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná ani z týchto dôvodov. 29. Žalovaný skonštatoval, že dobu základnej vojenskej služby je možné ako náhradnú dobu zhodnotiť len v I. pracovnej kategórii, s čím je možné sa stotožniť, nakoľko žiadne ustanovenie zákona č. 100/1988 Zb. (§ 6 ods. 2) alebo zákona č. 121/1975 Zb. účinného v čase výkonu základnej vojenskej služby žalobcom (§ 11, § 12), nezakladá právo žalobcu na započítanie doby výkonu základnej vojenskej služby do zamestnania zvlášť zvýhodnenej kategórie. Počas výkonu základnej vojenskej služby nebol žalobca vystavený nepriaznivým vplyvom na organizmus tak, ako v hlbinných baniach, na základe čoho je logické, že trvanie základnej vojenskej služby nemôže byť započítané ako výkon funkcie v zvlášť zvýhodnenej pracovnej kategórii funkcií vykonávaných so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach. Zákonná branná povinnosť, ktorej bol žalobca nútený sa podriadiť pod hrozbou trestu na tomto závere podľa na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy nič nemení. Žalobca namietal, že vynechanie započítania služby v armáde počas výkonu základnej vojenskej služby podľa § 6 ods. 2 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. sa vymyká z cieľa tejto úpravy, ktorým bolo zachovanie výhod dôchodkového zabezpečenia najťažšie pracujúcim aj v prípade náhradných dôb. Táto námietka žalobcu je zjavne rozporná so znením označeného nariadenia vlády, účel ktorého je determinovaný práve jeho právnym obsahom. Pokiaľ žalobca namietal vnútorný konflikt účelu nariadenia s jeho obsahom, podstatu tohto konfliktu, okrem vyjadrenia jeho názorov a príkladov bližšie neozrejmil. T.zn. správnemu súdu nie je zrejmé aký konkrétny vzťah alebo dopad má mať táto námietka na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom je potrebné zohľadnil aj ust. § 7 písm. c/ SSP, podľa ktorého správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy. Pokiaľ by mal správny súd na základe takejto námietky podrobiť preskúmaniu zákonnosti napadnuté rozhodnutie, bol by nútený sa uchýliť k dohadom a domnienkam, čo je neprípustné. Správny súd ani v rámci konania o správnych žalobách v sociálnych veciach nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový a právny stav veci, prípadne modifikovať skutkové či právne závery orgánu verejnej správy. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotno- právnymi a procesnými predpismi. Uvedené rovnako platí pre námietku žalobcu, že zákonodarca sa snažil právnou úpravou (ust. § 174 zákona č. 100/1988 Zb.) dosiahnuť legitímny cieľ, ktorý je správny, ale prakticky naplnený nebol, pretože veľká skupina zamestnancov právo na skorší dôchodok nemá, čo je preukázateľné aj štatistickými údajmi, ktoré získal zo štátnej banskej správy, pričom jeho argumentáciou vo vzťahu k výkladu § 174 ods. 2. Zákona č. 100/1988 Zb. sa nezaoberali žiadne z jemu známych rozsudkov Najvyššieho súdu SR. Napokon nemožno opomenúť skutočnosť, že ani v prípade započítania doby základnej vojenskej služby žalobcu do zamestnania podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. by neboli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na starobný dôchodok žalobcu v XX-mich rokoch veku žalobcu, nakoľko podľa § 174 ods. 1 písm. b/ sa vyžaduje najmenej 13 rokov takého zamestnania (nie 9,5 roka nakoľko žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu zamestnania v uránových baniach), ktoré by žalobca nedosiahol. Dosiahol by dĺžku zamestnania 9 rokov a 164 dní a dobu základnej vojenskej služby od 03.10.1979 do 30.09.1981, t.j. 1 rok a 364 dní, teda spolu 11 rokov a 163 dní. 30. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu, že konajúce orgány vec vyhodnotili jednoduchým konštatovaním, že musia rešpektovať znenie zákona, čo však mali aj bližšie odôvodniť v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, preto prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie nepodliehalo kritériám na obsah odôvodenia podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov). Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Tieto požiadavky obe rozhodnutia konajúcich orgánov Sociálnej poisťovne spĺňajú. Vzhľadom na to, že žalobca neuviedol, s ktorými podstatnými skutočnosťami alebo okolnosťami veci, námietkami alebo skutočnosťami zistenými v konaní sa Sociálna poisťovňa, ústredie a žalovaný nevysporiadali a správny súd to nemohol urobiť zaňho, nemožno sa ani z tohto dôvodu dopracovať k záveru spočívajúcemu v nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobca neuviedol ani či a ako ním tvrdený chýbajúci obsah odôvodnenia mal za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a prečo. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietol s dostačujúcim a zrozumiteľným odôvodnením, prečo nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť. Prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie obsahujú v odôvodnení skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté aj úvahu, ktorou boli zhromaždené podklady vyhodnotené. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo ich nejednoznačnosť. Napadnuté rozhodnutie resp. jeho odôvodnenie takýmito chybami netrpí. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. 31. Žalobca alternatívne navrhol konanie prerušiť podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. ako aj ust. § 5 a § 6 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca namietal porušenie Ústavy Slovenskej republiky v čl. 1 deklarujúcom Slovenskú republiku ako právny štát, v čl. 12 ods. 1 ustanovujúcom rovnosť ľudí v právach, v čl. 12 ods. 2 zaručujúcom práva všetkým bez rozdielu a zákaz znevýhodňovania, v čl. 13 ods. 4 ukladajúcom pri obmedzení práv dbať na ich podstatu a zmysel a podmieňujúci obmedzenia ustanoveným cieľom. Danú situáciu je podľa žalobcu možné riešiť výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 32. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 33. Povinnosť správneho súdu podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP podať ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu nemožno vykladať absolútne, t.j. že má vždy a za akýchkoľvek okolností, na návrh účastníka konania, z ktorého vyplýva jeho názor svedčiaci protiústavnosti zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, resp. ich časti, povinnosť taký návrh ústavnému súdu podať. Predpokladom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov je predovšetkým skutočnosť, že správny súd dospeje k záveru zakladajúcom dôvod na podanie takého návrhu a tiež skutočnosť, že vyriešenie spornej otázky súladnosti právnych predpisov je pre rozhodnutie o správnej žalobe relevantné. Správny súd zamietol návrh na prerušenie konania z dôvodu, že nedospel k záveru, že navrhované ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 5 a § 6 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. sú v rozpore s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, resp. s medzinárodným zmluvami podľa čl. 125 Ústavy SR. K tomuto záveru správny súd dospel z rovnakých dôvodov ako v prípade preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde nezákonnosť nezistil. Správna žaloba právnu argumentáciu nerozlišuje vo vzťahu k tomu, či ide o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo o návrh na prerušenie konania. K dôvodom, pre ktoré správny súd nevzhliadol dôvody na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov je preto potrebné odkázať na body č. 25 až 29 tohto rozsudku. V súhrne možno konštatovať, že dôvody na nepodanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov v podstate spočívajú v tom, že právne otázky, ktoré mal žalobca za sporné, už boli vyriešené ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR a to ústavne konformným spôsobom, čo je zrejmé z obsahu niektorých rozsudkov, na ktoré sa odkazuje (tieto sa vysporiadali aj s namietanou otázkou ne/diskriminácie). K dôvodom namietaného porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa žalobca obmedzil len na prezentovanie vlastných názorov, resp. všeobecne formulovanú kritiku právnej úpravy a príklady, bez vyjadrenia konkrétnych záverov (ústavnoprávnych aspektov) čo to znamená vo vzťahu k ústavnosti uplatnenej právnej úpravy. Správny súd dôvod na podanie návrhu na konanie o súlade ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 5 a § 6 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. vzhľadom na uvedené nezistil. 34. Na podporu uvedených záverov možno použiť aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 668/2014-15 z 12.11.2014, kde ústavný súd poukázal na to, že v dôsledku zmeny spoločensko- politických a ekonomických pomerov zákonom č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení účinným od 01.06.1992, ktorým sa zmenil zákon č. 100/1988 Zb., bolo zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií zrušené počnúc od 01.01.1993, t.j. s tým, že počnúc týmto dňom nebude možné zaraďovať zamestnania do preferovaných kategórií. Napriek uvedenému zákonodarca ďalšími zmenami zákona č. 100/1988 Zb. predlžoval možnosť zaraďovania zamestnaní do pracovných kategórií, a to až do 31.12.1999. Ďalej ústavný súd poukázal na to, že história a dôvody vzniku zaraďovania do pracovných kategórií a dôvodnosť zrušenia takéhoto zaraďovania zamestnaní v podmienkach trhovej ekonomiky v spojení so zmenami v systéme dôchodkového zabezpečenia boli podrobne ozrejmené v dôvodovej správe k zákonu č. 235/1992 Zb., ktorú citoval. Táto citovaná dôvodová správa mimo iného hovorí to, že je pripravovaná a postupne realizovaná nová koncepcia sociálneho poistenia zodpovedajúca potrebám a možnostiam zabezpečenia občanov v trhovej ekonomike, ktorá počíta s jednotnou základnou sústavou povinného sociálneho poistenia pre všetkých občanov s jasnými pravidlami financovania a s nárokmi priamo odvodenými od platených príspevkov. Systém preferovaných pracovných kategórií, ktorý je súčasťou štátneho sociálneho poistenia financovaného zo štátneho rozpočtu nie je možné v novej poisťovacej sústave neštátneho (ale štátom garantovaného poistenia) a v trhových podmienkach zachovať. Podľa citovanej dôvodovej správy sú pracovné kategórie z koncepčného hľadiska pre novú sústavu sociálneho poistenia neprijateľné z dôvodu podstaty ekonomickej transformácie (neexistuje podriadenosť hospodárskych subjektov vláde, pre nezávislé hospodárske subjekty systém preferovaných pracovných kategórií neplatí už dnes) ako aj preto, že v trhovej ekonomike podstatu problému (obmedzovanie rizikových prác, prípadne úplatu za ich výkon a ochranu zdravia pracovníkov) riešia sami zamestnávatelia v súlade so zákonmi. Pracovné kategórie sú podľa označeným uznesením citovanej dôvodovej správy neprijateľné aj z toho dôvodu, že pre časť zabezpečených osôb zaisťujú vyššie nároky, na ktorých sa zamestnávatelia, u ktorých sa rizikové práce vykonávajú, ani pracovníci, ktorí tieto práce vykonávajú, priamo vo zvýšenej miere finančne nepodieľajú. Ústavný súd vzhľadom na zákonnú úpravu a historické súvislosti jej vzniku a zmien, ústavnú udržateľnosť záverov Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa (ne)zaradenia sťažovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie, pri posudzovaní sťažnosti v intenciách základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR možno mimo iného vyvodiť záver, že právo na priznanie výhod „bývalým, resp. zrušeným“ preferovaným zamestnaniam I. a II. kategórie funkcií zaradeným v rezortných zoznamoch nemožno vykladať extenzívne ako univerzálne alebo absolútne, vzťahujúce sa na všetky skupiny takýchto zamestnancov. Naopak neskoršie zachovanie výhod z nich plynúcich sa po ich zrušení týka len tých zamestnancov alebo skupín zamestnancov vykonávajúcich tieto zamestnania alebo funkcie, na ktorých sa vzťahuje výnimka v zmysle § 174 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorá je zvýraznená aj v ust. § 14 ods. 1 cit. zákona. Ide teda o výnimku z pravidla, ktorú nemožno vzťahovať na všetky eventuality, ktoré v súvislosti s vykonávaním preferovaných zamestnaní v I. alebo II. kategórii funkcií vznikli, ale len na tie prípady, s ktorými takýto následok spájajú príslušné právne normy (najmä § 174 zákona č. 100/1988 Zb.). 35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj postupu orgánu verejnej správy dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 190 SSP zamietol. 36. Na základe uvedených skutočností správny súd súčasne dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal dôvod pre prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, pretože nezistil splnenie podmienok na začatie konania o súlade právnych predpisov. Preto považoval návrh žalobcu na prerušenie konania za neopodstatnený a zamietol ho. 37. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.