Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/431/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6216200330 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6216200330.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne U. K., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom A. D. XXX/XX, XXX XX A. D., právne zastúpenej Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rozhodcovskej zmluvy, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 10C/16/2016-111 zo dňa 21. 04. 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie" event. „prvoinštančný súd") rozsudkom zo dňa 21. 04. 2017 určil, že zmluva o revolvingovom úvere pod číslom XXXXXX- XXXXX zo dňa 15. 03. 2013 je neplatná (prvý výrok). Zároveň určil, že i rozhodcovská zmluva pod číslom XXXXXX-XXXXX zo dňa 15. 03. 2013 je neplatná (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu (tretí výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25. 01. 2016 domáhala určenia, že zmluva o revolvingovom úvere pod číslom XXXXXX-XXXXX zo dňa 15. 03. 2013 a rozhodcovská zmluva pod číslom XXXXXX-XXXXX zo dňa 15. 03. 2013 sú neplatné. Žalobu odôvodnila tým, že ako dlžníčka a spotrebiteľka uzatvorila dňa 15. 03. 2013 so žalovaným ako dodávateľom zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť jej úver vo výške 2.100,- Eur. Poskytnutý úver sa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach vo výške 50,- Eur. Zároveň sa zaviazala zaplatiť žalovanému zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru vo výške 1.100,- Eur, ktorá je splatná ku dňu poskytnutia úveru. V zmluve je uvedené, že úver sa poskytuje na účely výkonu podnikateľskej činnosti. Ona pritom žiadala o poskytnutie spotrebiteľského úveru na nepodnikateľské účely. Žalovanému len poskytla informáciu, že podniká. V zmluve sa nachádza len číslo živnostenského oprávnenia, ktoré je verejne dostupným údajom. Iné údaje, ktoré sa bežne pri podnikateľských úveroch vyžadujú, zmluva neobsahuje. Ona úver neviedla ani v účtovnej evidencií, hoci by tak mohla znížiť daňovú stratu. Žalovaný naformuloval zmluvu úmyselne tak, aby tá mohla byť spravovaná podľa Obchodného zákonníku v úmysle obchádzať platnú legislatívu na ochranu spotrebiteľa a preto je nutné zmluvu považovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. V skutočnosti jej žalovaný poskytol úver len vo výške 1.000,- Eur. Odplata vo výške 1.100,- Eur predstavuje 110 % zo skutočne poskytnutej výšky úveru, čo je v rozpore s dobrými mravmi a na tomto základe považuje zmluvu za absolútne neplatnú. V zmluve nie sú uvedené náležitosti podľa § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z. z., absentujú tak údaje, na základe ktorých vie spotrebiteľ určiť výhodnosť, resp. nevýhodnosť spotrebiteľského úveru. Zmluva je tak vo vzťahu k spotrebiteľovi klamlivá. Z dôvodu chýbajúcich náležitosti je zmluva bez úročná a bez poplatkov. Žalovaný s ňou pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy uzatvoril aj rozhodcovskú zmluvu pod číslom XXXXXX- XXXXX, čo bolo podmienkou poskytnutia úveru. Rozhodcovská zmluva síce oprávňuje spotrebiteľa vybrať si medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ale len v postavení žalobcu. Vzhľadom k tomu, že spory iniciujú výhradne dodávatelia, spotrebiteľ nemá reálnu možnosť ovplyvniť výber súdu. Rozhodcovská zmluva nebola uzatvorená individuálne, bola pripravená vopred a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na úkor spotrebiteľa. Dodávateľ porušil aj svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou. V písomnom vyjadrení zo dňa 11. 04. 2016 uviedla, že žiadosť o úver nevyplnila celú, ale vyplnila len svoje rodné číslo a kontaktné údaje na seba ako fyzickú osobu nepodnikateľa. Ostatné údaje týkajúce sa jej podnikateľskej činnosti doplnil dodatočne obchodný zástupca po jej podpise, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že v žiadosti je nesprávne uvedené jej priezvisko (K. namiesto K.). Žiadosť nemožno posudzovať ako kvalifikovaný návrh na uzatvorenie zmluvy, pretože neobsahuje správne označenie zmluvných strán, náležitosti podľa § 129/2010 Z. z. a dohodu o výške odplaty. Samotná zmluva už obsahuje správne označenie strán a aj obsahové náležitosti neuvedené v žiadosti, z čoho je zrejmé, že žalovaný zo žiadosti nevychádzal. Je pravdou, že vykonávala finančné sprostredkovanie, ale v čase uzavretia zmluvy vystupovala ako súkromná osoba - spotrebiteľ. Zmluva bola naformulovaná vopred a k podpisu došlo v časovom strese. Dodávateľ podľa jej názoru nekonal v dobrej viere, keďže zo strany obchodného zástupcu došlo k dodatočnému doplneniu žiadosti. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia poukázal prvoinštančný súd na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúci skutkový stav: „Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným - spoločnosťou Profi Credit Slovakia, a. s. dňa 15. 03. 2013 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX spolu s rozhodcovskou zmluvou. Uzatvoreniu zmluvy predchádzalo spísanie žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 14. 03. 2013. V žiadosti sú uvedené náležitosti - obchodné meno U. K., IČO: XX XXX XXX, miesto podnikania W. D. XXX/XX, XXX XX A. D., predmet podnikania sprostredkovanie a účel čerpania úveru nákup kancelárskeho zariadenia. Ďalej je uvedené bankové spojenie, kontaktné údaje, údaje o požadovanom úvere a informácia, že žalobkyňa predložila kópiu osobných dokladov, osvedčenie o živnostenskom podnikaní a kópiu daňového priznania za rok 2011. Na základe uzatvorenej zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 2.100,- Eur. Poskytnutý úver sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach vo výške 50,- Eur, splatných k 29. dňu v mesiaci. Zároveň sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru vo výške 1.100,- Eur, ktorá bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. Žalobkyni tak bolo reálne vyplatených len 1.000,- Eur. Doposiaľ splatila sumu 1.350 ,- Eur. Možnosť revolvingu nevyužila." 1. 4. Po uvedení zákonných znení ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52, § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd konštatoval: „Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Súd považoval za potrebné ustáliť, či sa právny vzťah medzi účastníkmi má riešiť podľa predpisov obchodného práva, alebo podľa predpisov občianskeho práva s využitím predpisov o ochrane spotrebiteľa. Inak povedané, či žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu ako podnikateľka alebo spotrebiteľka. Súd považuje za preukázané, že účastníci uzatvorili dňa 15. 03. 2013 zmluvu o revolvingovom úvere. Žalobkyňa je v žiadosti o úver a v rozhodcovskej zmluve označená ako fyzická osoba podnikateľ obchodným menom, miestom podnikania a prideleným IČO a zároveň aj ako fyzická osoba (nepodnikateľ) menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom. V samotnej zmluve o úvere už absentuje údaj o rodnom čísle. Podľa názoru súdu žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovaná za spotrebiteľa a tým aj ňou uzavretá zmluva o úvere so žalovaným za zmluvu spotrebiteľskú. Na základe uvedeného sa právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že pokiaľ by úver brala na podnikateľské účely, tento úver by mal byť vedený aj v účtovnej evidencii, pretože by tým mohla znížiť svoju daňovú stratu. Súd zistil, že takáto položka sa v daňových priznaniach za rok 2013 a 2014 nenachádza. Pokiaľ ide o predložené daňové priznanie pri spísaní žiadosti o úver, to súd považuje za predložené len z dôvodu overenia príjmu. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný mal preveriť bonitu dlžníka, tak vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa je SZČO, iné potvrdenie o príjme predložiť nemohla. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa pri žiadosti predložila aj živnostenské oprávnenie. Žalobkyňa to popiera, uviedla, že predložila len kópiu daňového priznania, ktoré ponechala obchodnému zástupcovi. Súd žiadal žalovaného, aby predložil doklady, ktoré mala žalobkyňa predložiť za účelom žiadosti o úver, z čoho by súd mohol vyvodiť záver, že žalobkyňa vedela a chcela uzatvoriť zmluvu o podnikateľskom úvere. Žalovaný nepredložil žiadne doklady od žalobkyne. Poukazovanie na odborné vedomosti a podnikateľské aktivity žalobkyne súd do úvahy nevzal. Je si síce vedomý, že žalobkyňa mohla mať informácie o rozdieloch v jednotlivých úveroch (aj keď pracovala v oblasti poistenia), ale to nie je pre súd dôkaz, že pod časovým tlakom nemohla podpísať zmluvu, ktorú pôvodne nechcela. Navyše súd nevidí dôvod, prečo by osoba vedená ako SZČO nemohla uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere pre súkromné účely. Z predloženej žiadosti o úver súd zistil, že je v nej chybne uvedené priezvisko žiadateľa ako K., pričom priezvisko žalobkyne je K.. Súd považuje za vylúčené, aby samotná žalobkyňa urobila chybu vo svojom priezvisku. Podľa názoru súdu, ako sa javí z rozdielneho typu písma, žiadosť vypisovali dve osoby. Vzhľadom k uvedenej chybe je súd toho názoru, že žiadosť dodatočne dopisovala strana žalovaného (obchodný zástupca). Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zmluva nie je spotrebiteľská, súd konštatuje, že svoje tvrdenie nepreukázal. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom podľa názoru súdu bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý nepreukazuje konkrétny účel a konkrétny súvis s podnikaním účastníka zmluvy a navyše, ak je tento údaj v zmluve len súčasťou vopred pripraveného tlačiva a pokiaľ samotná žalobkyňa tvrdí, že úver nebrala v súvislosti s výkonom podnikania. Súd v tomto smere taktiež poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 01. 09. 2008, z ktorého vyplýva, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala, v tomto prípade v prospech žalobkyne. Na základe uvedeného súd považuje uzatvorenú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. Súd sa zaoberal aj výškou odplaty dohodnutej v úverovej zmluve. Žalobkyni bol v skutočnosti poskytnutý úver len vo výške 1 000,- Eur za odplatu 1 100,-Eur. Žalovaný uviedol, že to predstavuje 31% ročne, čo je u podnikateľských úverov bežné. Súd však vyhodnotil zmluvu ako spotrebiteľskú a takúto výšku odplaty nepovažuje za bežnú, naopak považuje ju za odplatu v rozpore s dobrými mravmi. Svoj názor opiera o údaje o priemerných úrokových sadzbách uvádzaných NBS pre úvery poskytnuté v období marec 2013 na dobu 1 až 5 rokov, ktorá bola 10,68 % ročne. Sadzba vo výške 31% ročne je takmer trojnásobkom tejto hodnoty, čo súd považuje za neprijateľné. Dojednanie o odplate vo výške 1.100,- Eur súd považuje za dojednanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd tak považuje celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a neplatnú, čím stráca zmysel celá úverová zmluva. Súd považuje za preukázané, že dodávateľ - žalovaný svojim konaním obchádzal zákon tým, že navodzoval zdanie zmluvného vzťahu ako vzťahu medzi podnikateľmi a nie ako vzťahu spotrebiteľského, akým v skutočnosti bol. Na základe uvedeného v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka súd považuje uzatvorenú revolvingovú zmluvu za neplatnú. O náležitostiach podľa § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z. súd nerozhodoval, pretože ich absencia by bola dôvodom na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy a nie neplatnosti, ako žiadala žalobkyňa." 1. 5. Následne prvoinštančný súd v súvislosti s rozhodcovskou zmluvu konštatoval, že „považuje za neplatnú aj dojednanú rozhodcovskú zmluvu najmä z dôvodu, že tá má popri hlavnom záväzku funkciu akcesorickú a vyhlásením zmluvy o revolvingovom úvere za neplatnú stráca zmysel a opodstatnenosť aj samotná rozhodcovská zmluva. Súd preto už ďalšie dôvody, ktoré by mohli mať za následok vyhlásenie rozhodcovskej zmluvy (napr. či bola individuálne dojednaná) za neplatnú nezaoberal." 1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP"). 2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobkyne zamietol, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. Odvolanie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. 2. 3. V rámci konkretizovania dôvodov odvolania namietal, že súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy a nie podnikateľskej zmluvy. Podľa jeho názoru však súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosti vyplývajúce zo súdneho spisu a vykonaného dokazovania, a dospel k nesprávnym záverom aj po právnej stránke. V konaní pred prvoinštančným súdom bolo preukázané, že k uzavretiu predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere predchádzalo podanie žiadosti o úver. Táto žiadosť bola prvoinštančnému súdu predložená, no napriek tomu sa jej vyhodnoteniu nevenoval. Zároveň prvoinštančný súd tvrdil, že on (žalovaný) nepredložil žiaden dôkaz o tom, že žalobkyňa chcela uzavrieť podnikateľskú zmluvu. Zo žiadosti o úver vyplýva, že ju vypĺňa len podnikateľský subjekt. V rámci tejto žiadosti žalobkyňa uviedla svoje osobné údaje ako fyzická osoba podnikateľ, konkrétne obchodné meno, miesto podnikania, predmet podnikania a IČO. Aby sa prvoinštančný súd obsahom žiadosti zaoberal, potom by zistil aj to, že žalobkyňa deklarovala čerpanie úveru z dôvodu nákupu kancelárskeho zariadenia. Z následne uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere (z bodu 1. 1.) vyplýva, že úver je poskytnutý za účelom výkonu podnikania. Tento účel je podrobnejšie identifikovaný v žiadosti o úver. Uzavretá zmluva o úvere teda svojím obsahom nadväzovala na žiadosť o poskytnutie úveru. Z rozsudku nie je zrejmé, v čom nepostačuje preukázanie podnikateľského charakteru úveru, ako vyššie uvedenými listinami. Postupom a rozhodnutím prvoinštančného súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a k porušeniu princípu rovnosti procesných strán. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že podľa napádaného rozsudku bolo pre posúdenie povahy úveru ako spotrebiteľského dôležité, že si žalobkyňa úver zo zmluvy o úvere nezaradila do účtovníctva. Fakt, či si žalobkyňa zaradila úver do svojej účtovnej evidencie alebo či použila úver na iný účel, ako mu deklarovala pri uzavretí zmluvy, je právne irelevantný. Neoprávnený je i záver prvoinštančného súdu, že on (žalovaný) nepredložil dôkaz o tom, že žalobkyňa žiadala predmetný úver pre podnikanie. Z rozsudku však vyplýva, že bola predložená aj žiadosť o úver, z ktorej vyplýva presný účel, pre ktorý sa úver žiadal. Tento účel v kontexte predmetu podnikania žalobkyne môže mať len podnikateľský charakter. 3. 1. Žalobkyňa (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil a aby žalovanému uložil povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania. 3. 2. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že predmetný úver má podnikateľský charakter. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že išlo o úver na účely povolania, ide o zavádzajúce tvrdenie, ktoré nepodložil žiadnym presvedčivým dôkazom, alebo dôkazným návrhom, predovšetkým nepredložil živnostenský list, o ktorom tvrdil, že mu ho pri podpise žiadosti predložila. Nemá vedomosť o tom, že by niekedy žalovaného žiadala o poskytnutie podnikateľského úveru, nakoľko tento úver by musela použiť výlučne na podnikateľské účely a musela by ho viesť v účtovníctve. Prehlásenie o použití finančných prostriedkov na účely podnikania uvedené v zmluve o úvere má len vyvolať dojem, že sa nejedná o spotrebiteľský úver. Žalovaný mal povinnosť uniesť dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úveru, ktoré neuniesol. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žiadosť o poskytnutie úveru má preukázať podnikateľský charakter úveru, pretože sa tam nachádza informácia, že úver bol poskytnutý na nákup kancelárskeho zariadenia, tak v tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že nie je pravdivým tvrdenie žalovaného, že prvoinštančný súd sa týmto dôkazom nezaoberal. Vierohodnosť tohto dôkazu bola vyvrátená jej tvrdením o tom, že uvedenú žiadosť nevypisovala a rovnako aj výpoveďou svedka, ktorý toto jej tvrdenie potvrdil. Vzhľadom k tomu, že v žiadosti o poskytnutie úveru sa nachádzali nesprávne vyplnené údaje ohľadom jej priezviska, je evidentné, že ona túto žiadosť nevypisovala a ani ju v jej prítomnosti nevypisoval obchodný zástupca, ale táto bola vyplnená až dodatočne. Vzhľadom k tomu, že v žiadosti o poskytnutie úveru sa nachádzali nesprávne údaje ohľadom jej priezviska, je evidentné, že túto žiadosť nevypisovala. Žalobkyňa nesúhlasila ani s ďalšou argumentáciou žalovaného, že v konaní netvrdila, že žiadala o úver na nepodnikateľský účel. Táto argumentácia je nepravdivá, pretože touto skutočnosťou argumentovala vo svojej žalobe a počas celého konania pred súdom prvej inštancie. 4. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že trvá na tom, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je obchodnoprávnym vzťahom, ktorý sa spravuje ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobkyňa bez akéhokoľvek zdôvodnenia založeného na konkrétnych relevantných okolnostiach a dôkazoch spochybňuje vlastný ňou slobodne a dobrovoľne vykonaný prejav vôle, ktorý spočíval v uzavretí podnikateľskej úverovej zmluvy. Z jej tvrdení nevyplýva, že by pred podpisom zmluvy nevedela akú zmluvu uzatvára a čo je jej obsahom. Znova poukázal na obsah žiadosti o poskytnutie úveru, z ktorej nesporne vyplýva, že žalobkyňa v čase založenia predzmluvných vzťahov konala ako podnikateľka. Konštatoval, že trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu. 5. Žalobkyňa (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného zopakovala, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného o podnikateľskom charaktere predmetného úveru. V tomto smere stručne zopakovala argumentáciu, ktorú uviedla už vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. 6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal. 10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného uvedené v odvolaní. 11. 1. V prvom rade odvolací súd uvádza, že ak žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, de facto namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP) 9. 2 V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť. 9. 3 Odvolací súd konštatuje, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že prvoinštančný súd sa nevenoval vyhodnoteniu predmetnej žiadosti o úver. Práve naopak, prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal i z tohto dôkazného prostriedku a aj na základe neho konštatoval, že v prípade predmetnej zmluvy ide o zmluvu spotrebiteľskú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné a náležité odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu uvedené v bode 14., s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje i s argumentáciou prvoinštančného súdu, ktorou zdôvodnil určenie neplatnosti predmetnej úverovej (revolvingovej) zmluvy a neplatnosti predmetnej rozhodcovskej zmluvy. 10. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 11. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).